štvrtok 19. júna 2014

Little talk..


Proste
len sa potrebujem vyrevať.
Alebo vyrozprávať.
Who knows..

Posledných pár dní som neskutočne emocionálne labilná. Nie že by som celkovo nebola, ale teraz.. teraz to je iné. Ešte horšie ako zvyčajne. Chodím umrnčaná po dome, mám chuť každého len objímať a neviem či chcem revať alebo smiať sa. Keby, že mám  aspoň svoje dni, aby som to mala na čo zvaliť. Ale nie. Nechápala som, čo sa so mnou deje.
No dnes, keď som dopozerala svoj maratón Twilight ságy a na konci Breaking Dawn part 2, keď Bella ukazovala Edwardovi spätne celý ich vzťah, doplo mi to. Proste, potrebujem sa vyrevať. Poriadne. Avšak, moje srdce je už vyliečené /minimálne kým som v triezvom stave/ a nemám prečo revať. Potrebujem nejaký spúšťací mechanizmus. Ktorý zatiaľ neprichádza. A ja neviem ako to dlho ešte vydržím balansovať na tejto emočnej hrane.

Ja ani neviem
Pravdepodobne tento príspevok nebude dávať zmysel, ale píšem prvé čo ma napadá.
Aspoň uvidíte aký mám chaos v hlave.
Nechcem odísť z domu. Nechcem ísť na vysokú. Necítim sa na to ešte. Chcem byť ešte to malé dieťa, ktoré sa môže bez problémov pritúliť k mame pred strachom, ktorý ho desí. Nechcem byť za seba sama zodpovedná. Nechcem ísť tak ďaleko.
A zároveň chcem. Chcem byť sama, spoznať svet.
Prežíva to každé dieťa, ktoré odchádza na vysokú? Alebo to len ja mám potrebu visieť mame na cicke?

Bojím sa. Že ten príbeh nedáva zmysel. Že ho poriadne nikto nečíta. Že nikto nepochopí, čo sa ním posnažím vyjadriť. Že to nebudem vedieť všetko opísať tak ako by som chcela.

Proste, chcem sa len schúliť do klbka a plakať. Plakať nad tým, že z našej ulice sa pomaly stáva ghetto. Že od septembra moji rodičia budú sami. Že moja sestra nenájde to svoje šťastie, že si nenájde chlapa. Alebo, že raz pôjde sama električkou večernou Bratislavou a niekto jej ublíži. Mojej malej sestričke.
Že si vyberiem zlý odbor a vôbec mi môj sen nevyjde. Že mi pes umiera pred očami. Že svoju vypatlanú sesternicu neuvidím ešte poriadne dlhú dobu. Že sa po ôsmich rokoch musím rozlúčiť s nimi. S tými idiotmi, ktorých som istým spôsobom nenávidela, druhým milovala. S najlepšou druhou matkou, akú si človek mohol priať. S druhým domovom, ktorý mi dal tak veľa. S profesormi, ktorí mi dokázali deň spríjemniť ale aj úplne zničiť. Nad tým, že sa nám už poriadne dávno rozpadla partia.
Nad tým že som sama.

Že nikdy neprežijem ten dokonalý pohádkový príbeh.
Nezamilujem sa do hokejistu alebo speváka.
Že neviem, či môj otec bude mať o rok ešte kde vôbec pracovať.
A že mamka sa raz upracuje k smrti...
Že nebudem pre nich ničím iným iba sklamaním.

Že nebudem nikdy nikomu dobrou priateľkou. A sama stratím tých svojich.

Že až príliš žijem svojim vlastným svetom. Svetom imaginárnych postáv. Svetom, ktorý nikdy existovať nebude..

Nemala som nikdy začať s písaním. Nejde mi to. Aj keď sa do toho až príliš vžívam. Pretože nikdy nebudem schopná napísať dobrý príbeh. Vždy ostanem len pri fanfiction. Vždy si budem len predstavovať, aké by to bolo.

A nakoniec, skončím robiť niekde v McDonalde. Alebo Kauflande.

A koniec koncov, jediné čo teraz chcem je jedna široká hruď seksi keksi hokejistu, alebo.. zelenookého blondiaka.. ktorý by ma pevne zovrel do objatia, nechal ma vyplakať a uistil ma, že je tu pre mňa.

Nič viac, nič menej.

3 komentáre:

  1. Ivi, moja drahá milovaná.
    Ja... nie so dobrý človek a nikdy neviem ako utešiť človeka, neviem čo povedať, urobiť... a tak ani neviem čo ti napísať, raz sa to naučím, sľubujem.
    Ivi, to že sa bojíš budúcnosti je normálne, kto sa jej nebojí?
    Som rada, že si tento článok napísala.. dúfam, že ti to pomoho.. hlavne to nedus v sebe, nakrič na niekoho, vyplač sa.. rozbi zrkadlo (poz. a. je to naozaj upokojúce.. len keď som sa upokojila bolo mi ľuto môjho zrkadla na skrini... takže sme ho potom vymieňali, ale pomohlo to!!) a keď to urobíš usmej sa!
    Ivi ty to zvládneš, všetci to zvládnu!
    Tak hlavu hore.
    Život ťa čaká s otvorenou náručou.
    A nakoniec svet nie je zlý, naozaj nie je.
    Ani ľudia nie sú zlý... snažia sa byť dobrými..
    A.. nikdo, nikdy, nikdy nie je sám... a keď sa tak cítiš, pozri sa na mesiac a nezabudni, že niekde v dialke niekto robí presne to čo ty a ccíti sa rovnako..
    Chcela som tým len povedať, že budeš šťastná... a v podstate svet je nám dlžný...
    Keď už nič iné tak som ťa aspoň s týmto komentárom zabavila... prepáč, vravela som, že neviem utešovať.. a neviem ani čo napísať.. kebyže si pri mne tak ˇťa obímem... ja lenže.. naozaj nie si sama...
    A ešte raz prepáč,.. raz sa to fakt naučím. I promis.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ... Chcem na toto zareagovať, ale vlastne neviem ani ako začať.
    Možno... pozri, neviem, či ťa mám utešovať, pretože napríklad na mne to nezaberá. Mne môžu povedať milión krásnych slov, upokojovať ma či povzbudzovať, pokiaľ sa ja sama vnútorne neupokojím, nič mi nepomôže.
    Neviem fakt, ako u teba...
    Mám podobné pocity - vlastne, mala som... Ja som na tom teraz tak isto ako ty - maturita, výšky, odísť do mesta, kde nikoho nepoznám, strach z toho, že sa nebudem vedieť zaradiť, že sa nebudem stíhať učiť, že... stále je tam to že.
    Ale nie sme ani prvé ani posledné čo si týmto prechádzajú. A keď to zvládli iní, zvládneme to aj my. :)
    Mám taký pocit, že sa Ťa dotkol môj komentár, ktorý som dala k časti. Neviem, možno áno, možno nie. Ja som to nemyslela v zlom, že nikto nechápe, čo píšeš alebo čo, ako si si to možno vyložila, len že Jonathan sa správa tak záhadne, že JA nedokážem rozlúštiť, že o čo mu vlastne ide. Či sa pokúša získať Ivy, či frustruje dáky neúspech - neviem. A práve preto, že neviem a že i´jeho správanie je tak nepredvídateľné, ma to veľmi baví čítať. Pretože ten príbeh je iný a taký sa mi páči. Nemaj z toho žiadne mindráky, píš ďalej. Máš veľa čitateliek, bola by smola prestať.
    Každý sa v živote bojí, to je normálne a prirodzená súčasť tejto celej hry. Niekto má väčší, niekto menší strach, nikdy never tomu, kto ti povie, že sa nebojí. To nie je pravda.A to, čo cítiš ty, je normálne. Za posledný mesiac sa toho stalo mnoho, teraz sa všetko bude meniť - je to v pohode. Naozaj. Ono to prejde.
    Že nezažiješ svoj "pohádkový" príbeh? Na to nemusíš mať ani hokejistu ani speváka. Môže to byť obyčajný chalan, ktorého náhodne spoznáš, budete si rozumieť, budete sa mať o čom rozprávať, bude sa k tebe správať ako si zaslúžiš. To je ten správny vzťah a ja Ti z celého srdca prajem, aby si našla takého chlapca, ktorý tieto parametre bude spĺňať. :)
    A nie je nič zlé na tom, že si žiješ aj vlastným svetom. Je ti tam dobre, cítiš sa komfortne. Nothing's wrong. Aj ja si ním žijem. Každý má svoj "svetík".
    ... Toť asi vše odo mňa. Nezabúdaj, keby niečo, som na fb, napíš hocikedy, rada sa s Tebou porozprávam. Vieš ako sa vraví - A friend in need is a friend indeed. Myslím, že v takýchto situáciach ho spoznáš.
    ♥♥♥
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  3. drahá moja....:)
    úplne tvoje riadky chápem...
    aj mne je ťažké odísť z domova...nechať mamku samu...ale proste taký je život... s tým nespravíme nič..
    určite pre nich sklamaním nebudeš, veď si šikovné,mladé,talentované dievča :)
    Ako vidím, tak aj ty snívaš o hokejistovi presne ako ja. ihih....to je už asi nejaká choroba vo vzduchu...:) v každom prípade, na dobré sa oplatí čakať, len toľko...Ja stále čakám a verím, že príde ten s ktorým si budem rozumieť a bude ma mať rád :) A ver, že aj pre teba taký príde!! :) Veľmi ti to prajem! :)
    A ten úžasný príbeh ktorý píšeš? preboha, dievča neblázni, veď je úžasný a nás teší, že môžeme snívať a prevteliť sa do hlavnej hrdinky! :) je to bomba, určite to číta mnoho dievčat :)
    Si šikula, drž sa v živote a nepchaj hlavu do piesku. Život je ťažký a my sa musíme s ním pasovať, ale ver, že raz príde okamih ň, kedy nám bude dobre!! :)

    OdpovedaťOdstrániť