pondelok 1. júna 2015

Random sem, random tam


Hlásim sa. Pomaly prežívam. Ale nejak na to vlastne ani nemám chuť.
Na začiatok Vám asi čo to poviem...
Tetovanie rodičia prekúsli. Mama sa so mnou síce tri dni nebavila, sestra si to od nej znova zlízla, že prečo mi to dovolila, oco sa len poklepkal po čele za sumu, ktorú som za tetovanie dala, ale sa na tom v podstate iba zasmial. A teraz? Už sa nad tým nepozastavujú. Ani si to nevšímajú. Mama mi akurát tak pred pár dňami povedala, že som si to mohla dať na krajšie miesto, ale že je to inak pekné. A ja že, ja viem mami. A to bolo všetko.

Veď čo je tetovanie oproti životnému rozhodnutiu, ktoré som nadobudla len dva týždne po tom? Ale k tomu všetkému sa ešte pekne dostanem.

Teraz k prvej téme dnešného randomu.

TOKIO HOTEL.
Zažili ste ich aj vy? Poznáte ich vôbec?

Ja si dovolím tvrdiť, že oni boli moje prvé lásky. A dovolím si tvrdiť, že ešte väčšie ako chlapci z 1D.

Pamätám sa, že som bola asi tretiačka na základnej škole, keď sa stali známymi. Keď celé Nemecko z nich šalelo a ja s nimi, pretože sme mali nemecký satelit. Ich prvá pieseň Durch den Monsun obletela Nemecko a ja som šla do kolien. Neviem síce čím to bolo, ale asi tým, že to boli také detváky ešte. A so mnou začínala pomalililinky metať puberta. A potom to išlo. Začala som sa ešte viac učiť nemčinu, bola som v nej dokonca najlepšia v ročníku, kupovala som si o nich knižky, obliekala sa ich štýlom a proste žila život obklopený nemeckou kapelou. Moja izba bola polepená ich plagátmi a zvláštne bolo, že môj otec ich zatiaľ akceptoval najviac zo všetkých tých mojich pojašených pubertálnych a postpubertálnych hudobných lások. Neakceptoval tak US5. Ani 1D. O bratoch Kaulitzovcoch a Georgovi Listingovi a Gustavovi Schläferovi tvrdil, že sa mu ich hudba páči. A minule, keď som v aute (za jeho neprítomnosti) pustila ich staré CD, ktoré som vyhrabala v priečinku, okamžite ich po nasadnutí do vozidla spoznal! A zvýšil hlasitosť! Normálne, som hrdá na svojho tatka. Ktovie či by sa mu páčil aj ich posledný album.

Prednedávnom som sa totiž dostala k ich najnovším klipom a, úprimne povedané, ostala som mierne zarazená a trošku aj zhrozená. Zhrozená z toho, čo zo seba Bill spravil. Jaký jebač je z Toma a Georga! A že je Gustav ženatý! A ten štýl ich hudby... no, priznám sa, na začiatku mi teda vôbec nesadol. Ale postupne, keď som si ich album niekoľko krát za sebou pustila, well, čo myslíte, čo sa asi stalo? Presne, zamilovala som sa. Ňach. A potom, keďže keď sa na niečo vrhnem tak s tým nedokážem prestať, na ich youtube kanály som narazila na ich "videodenníky", ktoré pridávajú každý víkend, som zistila, že sú aj po 10 rokoch stále rovnakí. Vôbec sa nezmenili. Až na to, že dvojčatá žijú v LA a G&G v Nemecku. A napriek tomu im to funguje. Sú spolu už 15 rokov. Paanebože, moji drahí nemčúri.

Na záver Vám sem pridávam ešte moju najobľúbenejšiu pieseň od nich a hopsašupsa na druhú tému.


HO(C)KEJ.

Well, žienky moje, čo poviete na Majstráky? Ja Vám poviem, že si to chlapci posrali sami. Ale, nakoniec, keď som videla ako Kanada vytrestala Bielorusov, aj som bola rada, že sme nepostúpili :D A samozrejme, vzkypela vo mne radosť, keď sa Kanada stala majstrom sveta! A viete čo to bolo, keď som sa dozvedela, že Crosby a Seguin sú odo mňa len 200km? Ja som bola na tom, že nasadnem na prvý bus do Prahy (ale veď z Brna idú každú polhodinu) a normálne prejdem všetky hotely v okolí arény aby som ich našla! :D Ale veď viete, ako to :D

Btw. Stala som sa jednou zo štyroch adminov na stránke Chicago Blackhawks cz/sk, takže kto ešte na túto stránku plnú aktuálnych informácií nelajkol, nech sa páči ;) 
Takže, otázka na vás, babenky moje, znie, ste rady, že Jastrabi naši krásni postúpili do finále? Úprimne, ja som sa mierne obávala, hlavne v tejto poslednej sérií proti Kačkám, že nepostúpia. Bolo to namále, ale oni to dali. Moje hovienka nádherné. Verím, že sa v polovici júna budeme tešiť z tej najcennejšej trofeje ;)


ŽIVOTNÉ ROZHODNUTIE, KTORÉ...
...možno oľutujem, možno si poviem, áno, takto som šťastná.
...pýtate sa, čo sa deje? Prečo neodpisujem na asku, prečo som mesiac a pol nepridala nič na blog?...

Odchádzam z Brna.

Tak. A máte to čierne na bielom. Ukončila som školu. Teda ešte nie oficiálne, oficiálne to spravím až v septembri. Ale psychicky, rodinne, fyzicky a ja neviem ako ešte..
Prečo?
Pretože som to psychicky nezvládla.
Čo? Diaľku. Školu. To, ako ma ubijálo to, že sa to nedokážem nabifliť. Pretože ja som sa ani dejepis nevedela nabifliť. Ja som všetko musela pochopiť, nájsť medzi tým súvislosť, logiku, vlastný systém ako sa to naučiť. Tu? Tu som to nedokázala. Ono, istým spôsobom to bolo celkom zaujímavý študijný odbor. Zaručene nebol ťažký. Lenže.. ja som nechápala čo sa učím. Do mňa sa snažili napchať teóriu a terminológiu o takých veciach, o ktorých som nemala ani tušenia, vôbec som im nerozumela. Pre mňa to boli len slová, pojmy, nevidela som ich hĺbku. Viete, to je taký ten pocit, keď sa tri dni biflíte na test, už si idete oči vyrevať z toho, že nerozumiete tomu, čo sa učíte, potom si sadnete vedľa svojej spolubývajúcej, ktorá študuje informatiku, pozriete sa na algoritmy, ktorými trápila svoj mozog a po dvoch hodinách sedenia to pochopíte skôr ako to, čo ste do seba hustili tri dni. Vtedy som si uvedomila, že som celkom v riti.
Viete, ja som chcela odísť už po zimnom semestri. Lenže vtedy som po a.) chcela ísť ešte na žurnalistiku (no lol.) a po b.) moja sestra zasiahla. Vyčistila mi žalúdok. So slovami, že som sprostá, že budem stáť našich len ďalšie starosti, mala by som si uvedomiť koľko peňazí do mňa vrazili a že keď som sa tak veľmi pchala do Brna mám tam už ostať. A ja, človek so slabou psychikou, som sa podvolila. Pripustila som, aby ma zaplavili výčitky svedomia. Aby som niekoľko dní prerevala a potom si povedala, že áno, pôjdem ďalej. 
Všetko išlo hladko. Až do začiatku mája. Kým mi profesor neuznal projekt a nepripustil ma ku skúške. Kým mi nevzali seminárku a kým som nerobila ďalší projekt o chemických procesoch v tele človeka (aká zhoda náhod) a ja som si neuvedomila, že to nezvládam. Odprevadila som z izby spolubývajúcu a toľko, čo sa za ňou zatvorili dvere, zosypala som sa. Psychicky. S opuchnutými očami, oblečená v pyžame s paplónom po krk som čakala na pravidelný telefonát o 4 poobede od maminy. Tá hneď ako ma videla na skype vedela, že niečo nie je v poriadku. A ja som dlho nedokázala predstierať. Jednoducho som sa rozrevala. Zas a znova. Povedala som jej všetko. Ako to nezvládam. Ako mala pred rokom pravdu, keď mi povedala, že mám ísť študovať biológiu a chémiu, keď ma to baví. Ako ma psychicky ničí tá škola aj keď nie je vôbec ťažká. Ako mi vadia tí ľudia. Ako chcem byť doma a už som prišla na to, že vidina cudzieho a ďalekého sveta vôbec nie je taká, ako som si ju predstavovala. Ako ma to všetko mrzí, že im spravím len starosti a finančné problémy, ale ja chcem ísť domov. Ako už nevládzem. Ako jej a ocinovi prisahám, že radšej budem rok doma a učiť sa na prijímačky na hygienu z bioly a chémie ako stráviť ďalší rok v Brne. 
A mamina sa po dlhšej odmlke vyjadrila. 
"Poď domov."
A tak som doma. Prežila som tichú domácnosť medzi mnou a otcom. Prežila som smutné pohľady starých rodičov. Zložila som sľuby, ktoré tento krát mienim dodržať. Vybavila som si brigádu, zháňam si podklady na prijímačky 2016. A premrhala som dva roky svojho života. Pretože som sa pozde spamätala. A hoci som písala na študíjne oddelenie Univerzity veterinárneho lekárstva v Košiciach, dodatočná prihláška sa už bohužiaľ poslať nedá. Tak budem rok doma. Ale radšej ako byť v Brne.
Normálne sa mi dvíha žalúdok a mám stres, keď si predstavím, že tam o týždeň musím znova ísť. Napísať jeden test a pobaliť si zvyšné veci. Ale... ja sa bojím. Chytá ma nervozita. Je mi zle od žalúdka... Nechápem prečo.

Takže tu máte v podstate dôvod prečo sa tu tak dlho nič neobjavilo. Pretože...si myslím, že ešte nie som psychicky vyrovnaná s tým všetkým. Že ešte nie som dosť silná. Chodím von, stretávam sa s kamarátmi, obnovujem zaprášené priateľstvá a všetci si myslia ako si to užívam. Dokonca i môj otec. Ale len moja mama vidí, že ešte nie som v poriadku. Že mi je zle zakaždým ako sa prihlasujem do univerzitnej databázy alebo keď hocikto v mojom okolí spomenie Brno. Rozdávam úsmevy a pritom sa vo vnútri trasiem. Na internete som málokedy. Predtým som bola denne aj 10 hodín na fb. Teraz keď som tri tak je veľa. Na notebooku som asi po týždni. Radšej každý deň varím, pečiem, upratujem. Za dva týždne čo som doma som sa naučila variť a piecť také jedlá, o ktorých som si myslela, že ich nezvládnem ani v 30tke. Čas trávim s rodičmi, kamarátmi, psom, knihami. A predstavami ako budem o rok behať v bielom plášti po laboratóriu...

Jedna z mála vecí, ktorá mi na Brne bude chýbať je Miška. Že ju tam nechávam samú. Obe sme sa zhodli, že tak ako sme si padli my dve, to sa nestáva len tak často..Avšak, sľúbila som jej, že ju budem chodiť navštevovať. A dúfam, že i ona sem zavíta cez leto. A ja jej ukážem, čo je to šaľeny vychod.


                                     

ČO ĎALEJ?
Neviem. V hlave mám množstvo nápadov. Ale ešte stále ich nedokážem dať na "papier". To už odo mňa počúvate dlho, že? Ja viem. Som hrozná. Mizerná. Viete čo je na tom to najhoršie? Že ja každým dňom premýšľam prečo svoj mizerný život neukončiť. A viete čo? Nejak nenachádzam dôvod prečo nie... 

2 komentáre:

  1. Ahoj!^^
    Počula som o nich niečo, ale aby som nejak vyhľadávala ich hudbu, to nie... Asi toľko.
    Ja som verila, ale pri stave série 3:2 mi nebolo všetko jedno... Ale oni to daju:)))
    Vedela som (dúfala), že tam budeš adminka! Som rada, ani nevieš ako!O:) Stránku obletujem každý deň,aj s Luckou, hah:D
    K tvojmu rozhodnutiu ani neviem čo napísať, nemám skúsenosti s nejakými veľkými zmenami v mojom živote, ale myslím si, že si sa rozhodla správne!

    Ja sa vždy poteším aj randomu od teba, vidíme sa! Snáď čo najskôr xoxo❤❤❤❤❤

    -Diana

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ivuška moja, akurát som išla spať, no dostala som sa sem... Ty moje zlatíčko, mrzí ma to, ale na druhú stranu som rada. Spravila si veľké životné rozhodnutie, ktoré ťa teraz mrzí, ale je správne... Som na teba hrdá. :) To znamená, že si ideš za svojím stoj čo stoj a to je super. Strašne silno ti držím všetky palce čo mám, nech sa ti darí ďalej, buď šťastná a usmievavá. A nedbaj na nikoho reči, len ty vieš, čo si cítila a cítiš a ako to vnímaš.
    A keby dačo, vieš, že som tu. ♥ ♥ ♥
    Xxx

    OdpovedaťOdstrániť