štvrtok 22. marca 2018

Random sem & Random tam



Well, this one is going to be about a lot of memories.

22.3.2018


I. Acceptance

Človek si musí prejsť rôznymi sračkami v živote. Nebudeme si klamať a nebudeme si dávať predsa servítku pred ústa. Tentokrát nie. 
Niektorí veľmi veľkými sračkami. Iní iba takými menšími. Ale vždy, keď sa to udeje práve tebe, nech je to už akokoľvek veľké, tebe sa to vždy bude zdať ako to najväčšie a najhoršie.
Ale nie, nie je to tak. Dejú sa aj horšie veci. A lepším ľuďom. Avšak, je len na tebe, čo s tým spravíš. Každopádne viem ti dať pár rád z vlastnej skúsenosti.
  1. Prijmi to.
  2. Prijmi ponúkanú pomoc.
  3. Neboj sa vyhľadať pomoc.
  4. Hrať sa na hrdinu hneď na začiatku ničomu nepomôže.
Môj život bol všelijaký. Teda aj je, nieže by som sa chystala ho ukončiť. 
Ale má svoje hore a dole. Myslela som si, že som v tej fáze "dole" bola už viackrát. Och, ako som sa len mýlila. Zatiaľ som tam bola len raz. And what a hell ride was that. 
Nebudem zachádzať do detailov, ale zdravie je len jedno. A keď ti už 1532ty lekár povie, že ti nič nie je, skús popremýšľať aj nad inými možnosťami. Ja som nepremýšľala, mne boli predostrené ako na zlatom podnose. A bolo len na mne, či to prijmem alebo nie. Prijala som. Pretože som bola v stave, kedy mi bolo už takmer všetko jedno. A želala som si len jednu jedinú vec. Aby sa to už, kurva, vyriešilo. A vyzerá to tak, že sa to (vy)rieši. To, že človek navštevuje odborníka neznamená, že je hneď psychopat. Proste len biochémia jeho mozgu nefunguje tak, ako by mala fungovať. Lebo viete, ľudské telo je to pravdepodobne najdokonalejšie v tomto vesmíre (ako ja viem, že tam niekde sú, ale ešte som ich nevidela, takže poďme tvrdiť, že my sme tu najdokonalejší). A občas, niekde si niekto povie, možno Boh, možno osud, možno Thor, podľa toho na koho/čo veríte, že "aaah, tomuto to spravíme trošku zaujímavejšie" a jedna vaša bunka nespraví že hop, ale namiesto toho drop, a už to ide z kopca. 
A možno vďaka tomu mám teraz v hlave toľko veľa myšlienok. Toľko veľa vecí mi razom dáva zmysel, až mám pocit, že aj toto všetko sa udialo kvôli niečomu. 
Koniec koncov, nič nebola strata času. Ani peňazí. 
Uvedomila som si, že to čo som si myslela, že je mojim životným cieľom pred cca  5 rokmi, už mojim životným cieľom nie je. A že možno v skutočnosti ani nikdy nebolo. Že už nechcem žiť vo veľkom meste stratená a sama. Ach, veruže nie. Až keď človek padne na... no proste padne, si veľa vecí uvedomí. Asi sa už opakujem. Ale je to tak. Až teraz som si uvedomila, že toto je to čo potrebujem. Byť doma. Mať miesto, ktoré môžem nazývať domovom. Uvedomila som si, že ja som presne ten typ človeka. Ktorý možno až príliš lipne na druhých. Na tých, s ktorými si prešiel všetkými tými sračkami. A aj na tých miestach. 
Zistila som, že radšej budem žiť v malej dedine ako vo veľkom meste. Radšej sa budem prechádzať po lesoch a lúkach ako po nákupných centrách. Zistila som, že chcem mať vlastnú záhradu. Že si v nej chcem pestovať  vlastnú zeleninu a ovocie a bylinky. Upokojuje ma to. Akceptujem to. A život je razom krajší. Človek je prispôsobivý tvor, no predovšetkým si musí uvedomiť, že najdôležitejšie je postaviť seba samého ako prvého, až potom tých ostatných. 
Brno ma veľa naučilo. Ale nebolo to nič pre mňa. Jasné, rada cestujem. Rada vidím nové miesta, rada spoznávam nové mestá. Ale už v nich nechcem žiť. A tak čo, možno podľa niekoho stvrdnem v zaostalom okrese, podľa mňa budem doma. A najdôležitejšie je, že som našla niekoho, kto tu chce stvrdnúť so mnou. 
Naučila som sa akceptovať, že nebudem taká, akou som vždy chcela byť. Nebudem odvážna a už vôbec nie racionálna. Nie, na to je môj mozog príliš...niekde inde, nazvime to tak. A naučila som sa akceptovať, že je v poriadku, ak sa to ľuďom nepáči. Bohužiaľ. Buď berieš, alebo odíď.  Ja beriem, a čo ty?


II. Dear grandpa...


... včera som si vo vlaku prisadla k staručkému pánovi do kupéčka. Mohol byť tak v tvojom veku. Už hneď ako som otvorila dvere na kupéčku, do nosa mi udrela vôňa. Tak známa, až sa mi rozbúchalo srdce. Mal rovnakú kolínsku ako ty. A k tomu vôňa zatuchnutých starých šiat, ktorých sa ľudia vo vašom veku nedokážu vzdať. A predsa dokážu byť vyfešákovaní a absolútne upravení. Celú cestu som hlbokými nádychmi nasávala tú vôňu a snažila sa spomenúť si na každý jeden okamih. Na ten úplne prvý, ktorý si pamätám, až na ten posledný, na ktorý by som najradšej zabudla. Spomínala som na to, ako som tam v posledný deň sedela na chodbe na JISke a radšej rátala kachličky na protiľahlej stene, ako si pripustila prečo tam vlastne sedím. Istým spôsobom mi to nedochádzalo ani v ten večer. Ani keď na druhý deň v dedinskom rozhlase spomenuli tvoje mno. Došlo mi to, až keď som tam sedela. V prvom rade. A zrútila sa. Mrzí ma to. Tak strašne ma to mrzí. Nemohla som sa s tebou ani len poriadne rozlúčiť. Každopádne, dovolím si tvrdiť. že to bolo ešte horšie, ako keď odišla starká. Pretože vtedy som sa ešte utešovala tým, že mám teba. Mala som ku komu chodiť, s kým sa zhovárať, pri kom spomínať, s kým čítať noviny. A vtedy, zrazu, som si uvedomila, že už to nemám. A už to nikdy ani nebudem mať. 2 roky. A ja mám stále pocit, akoby to bolo včera. Tak strašne mi chýbaš. Tak strašne mi obaja chýbate. Boli ste tými najlepšími starými rodičmi. A nikdy na vás inak, ako s obrovskou láskou a vďakou spomínať nebudem. Verím, že by ste ma pochopili. Pomohli mi s tým všetkým, čo sa v mojom živote deje. Bola vašou, tvojou, žubrienkou aj napriek sedeniam a liekom. Bolí to. Ľúbim Ťa. Vás.



III. If you lose someone but find yourself, you won.


Dnes, keď som upratovala, našla som toto. Bol to darček. Nepamätám si už presne, či k narodeninám alebo na Vianoce, snáď mi to odpustíš, ale bol to darček. Viem, že robený od srdca. Úprimne. Pretože vtedy bolo všetko ešte viacmenej super. Skôr viac, ako menej. Predpokladám, že si toto raz prečítaš. 
Predovšetkým, ďakujem ti. Za všetko. Za celých tých 18 rokov kamarátstva. A že to bolo kamarátstvo! Chcem ti poďakovať nie len za to dobré, za to úžasné. Ale hlavne za to zlé. Za všetky hádky a sklamania. A že bolo tých sklamaní. Ublížila si mi. Mnohokrát. Verím, že aj ja som ti veľakrát ublížila. Možno vedome, možno nevedome. To už vieš ty. Každopádne, čo chcem týmto povedať je že...už sa nehnevám. Zabolelo to všetko, zamrzelo. Ale malo to tak byť. Pretože nebyť všetkých tých preronených sĺz a prebdených nocí pri smiechu, nebola by som tam, kde som. Spokojná. Bez intríg. Vždy tam boli výčitky, nedôvera, hnev. A tajomstvá. Viem, že boli. Tak sa nehrajme na neviniatka. Len chcem, aby si vedela, že ma to už ani nemrzí. Boli to krásne roky priateľstva, na niekoľko kníh a romancí. Ďakujem ti za tvoju podporu, za dôveru, za pomoc. Nikdy ti nebudem môcť byť dostatočne vďačná. Ale, nemrzí ma, že to takto skončilo. Asi to tak malo byť. Dúfam, že raz dostaneš všetko čo si zaslúžiš. Či v tom dobrom slova zmysle, alebo v tom zlom. Verím ale, že sa budeš mať dobre. Každá z nás si to zaslúži. Takže, ešte raz, ďakujem. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára