Secret Santa - I

 

prológ

Vysoká blondínka nedočkavo prešľapovala na mieste s pohľadom zapichnutým do snehu pod svojimi nohami a čakala, kedy sa z tréningovej haly vyrúti jej malý brat. 

Ruky sa jej v rukaviciach nezvyčajne potili a prerývane dýchala. V mysli si stále opakovala dookola tie isté slová a občas zablúdila kútikom oka k vchodu. Nikde ani nohy.

Ľadový suchý vzduch jej nepretržite vmietal do tváre chumáčiky snehu, ktoré poletovali vzduchom a pochovávali mesto v svojom bielom objatí. December tento rok začala vskutku veľkolepo a všetci obyvatelia mesta dúfali, že to tak ostane aj naďalej až do Vianoc.

Netušil, že od prvého momentu, kedy vykročil do snehovej fujavice, každučký jeho krok sleduje pár zvedavých čokoládových očí. Napravil si tašku, ktorá mu jednostajne skĺzala z pleca a spolu s ostatnými kráčal zasneženým chodníkom. Mráz ho štípal v tvári.

„Jéj, ahoj, Patrick!“  

Zvedavo sa otočil za dievčenským hlasom, ktorý sa mu zdal povedomý a zo zdvorilosti sa usmial na svoju spolužiačku, ktorá takisto mrzla v treskúcom počasí. Vyslúžil si zopár zvedavých pohľadov od spoluhráčov, no venovali im štipku súkromia a Patricka nechali za sebou pri dievčati. 

„Katie,“ vzdychol si udivene, pretože ju by tu nikdy nečakal. „Ešte som ťa tu nevidel.“

„No,“ sklopila zrak. „Čakám na svojho malého brata, majú prísť z turnaju, ale autobus kvôli kalamite mešká, čo som ja nevedela.“

„Ach tak,“ odvetil. Až teraz si uvedomil, že ako spolužiaci skoro vôbec nikdy spolu neprehodili ani slovo. „Dúfam teda, že nebudeš už dlho čakať,“ ozvala sa v ňom znovu jeho zdvorilá stránka. 

Ak ho spolužitie s jeho troma mladšími sestrami niečo naučilo, bola to celá veda ako sa správať k dievčatám, čo malo viac než dobré využitie v živote.

„V to dúfam aj ja,“ hlesla nervózne a cítila, ako jej pomaly tvár horí. „Vieš, chcela by som sa ťa niečo spýtať, keď už si tu.“

„Vážne? Mňa?“ čudoval sa a znovu si napravil tašku s výstrojom. Sprvu ho napadlo, že tu nestojí len tak nezámerne, ale nenapadlo by ho, že by Katie Walesová čakala práve na neho. Čakanie na mladšieho brata pokladal za náhodu, prekukol ju. 

„Uhm,“ prikývla, a keď videl, ako otáľa, došlo mu, že to nebude asi nejaká maličkosť. Pokojne počkal, kým začne hovoriť sama. „Vieš, Meredith každoročne usporiada tajného Santu s deckami z našej triedy a mne napadlo, či by si sa nechcel pridať.“ Neverila vlastným ušiam, že dokázala pred ním čo i len otvoriť ústa, nie to dať svojim myšlienkam takú slušnú formu. 

Rozhovor s Patrickom jej spôsoboval...menšie problémy. Už keď na ich školu nastúpil, nevedela od neho potajomky odtrhnúť zrak. Nikdy sa ale nepasovala za typ dievčaťa, ktoré by sa mohli okolo neho motať. Vôbec sa spolu ani poriadne nerozprávali. Čudovala sa, že vôbec vedel jej meno. V jeho očiach si pripadala neviditeľná.

„Tajný Santa?“ zvraštil neisto obočie, no tá myšlienka upútala jeho pozornosť. 

„Áno,“ vydýchla. „Ťaháme si, komu darujeme na Vianoce darček a potom poslednú noc pred Vianocami sa spoločne stretneme a prezradíme si, čo sme si od nášho tajného Santu našli a kto nám to vlastne postrčil. Napadlo mi, že by to mohlo byť zábavné.“

„Znie to vážne dobre!“ prikývol, vďaka čomu jej spadol kameň zo srdca. „A kto sa toho presne zúčastňuje?“

„No, len zopár deciek z ročníka. Každý ale občas niekoho pozve naviac. Čím viac obetí, tým väčšia zábava.“

„Takže, ty ma pozývaš?“ zazubil sa. 

„No, ja, myslela som,“ habkala. „Že by si možno chcel.“

Chvíľu mlčky premýšľal a sledoval, ako sa jej trasú ruky a pery má namodralé od zimy. Hanblivo znášala jeho pohľad. 

Katie možno nepatrila medzi jeho najobľúbenejšie spolužiačky a pravdepodobne nemali spolu nič spoločné, no očividne to pre ňu znamenalo veľa. Pokiaľ vedel, Erick, jeho spolusediaci na angličtine, sa zúčastňoval tiež. Nemusel by to byť možno tak zlý nápad. Už dlho mu chcel aj tak predstaviť decká, s ktorými chodil občas na Patrickove zápasy za juniorku.

„Tak fajn, Kat, rád prídem! Presvedčila si ma,“ usmial sa na ňu priateľsky. Oči sa jej rozžiarili. „Vďaka za pozvanie.“

„Vážne?“

„Vážne!“ dodal povzbudivo a žmurkol na ňu. „Vidíme sa neskôr?“

„N-no jasné,“ roztriasol sa jej hlas. Vykročil k prechodu cez cestu. „Zatiaľ!“ mávol jej na pozdrav a ona cítila, ako by sa zastavil čas. Chlapec, do ktorého bola zamilovaná už vyše roka na ňu žmurkol. Rozprávala sa s ním. 

Bol k nej zdvorilý. 

Celá bez seba zvískla a hoci vážne netušila ako dlho ešte v tom otrasnom počasí mrzla, čas pre ňu úplne stratil význam. Patrick súhlasil.

Tento deň už pre ňu nemohol byť lepší. 

Pozdravujem Vás, žienky moje zlaté, nech ste kdekoľvek!

Dovoľte mi takto na záver (alebo na začiatok?) povedať, že ste mi vnukli pri poslednej Ivkinej FA časti veľmi krásnu myšlienku, a tak som v skrini vyhrabala starý počítač a vlastne Vám ďakujem. Ak by nebolo Vás, ani by som nevedela, že blog už neexistuje (hej, naposledy som na ňom bola cez leto a o skončení blogu nebolo ani chýru, ani slychu) a ja som šťastná, že som nebola príliš hyperaktívna a nedala som predošlý laptop do zberu, lebo je zo mňa teraz eko terorista. Áno, ak by som bola laptop hodila do zberu, nech neskončí na skládke, pretože ho už nepoužívam, nemala by som žiadny backup (a hej, som TAKÁ sprostá a TAK veľmi sa spolieham na technológie). 

Keď už ale mám takto priestor sa Vám po dlhšej dobe prihovoriť, chcela by som sa Vám len zdôveriť, že hoci Eastern bay mešká nejaký ten uhorský rok (doslova, och), neznamená to, že som na písanie zanevrela. Aj keď by sa tento rok dal nazvať mnohými neslušnými prídavnými menami, pre mňa to bol a je stále veľmi dobrý rok. Cez leto som nad mieru úspešne spromovala na univerzite a pre mňa začal adult life. Našťastie robím prácu, ktorá ma neskutočne baví a napĺňa a to až tak, že si nie som istá, či som ochotná sa momentálne trepať na nejakého magistra. A hoci teraz moja práca spočíva aj v písaní more serious stuff, čo sa týka tohto nášho malého vesmíru, v tomto prípade asi nikdy nevyrastiem úplne. Snažím sa. No zároveň sa priznávam, že je to pre mňa trochu logisticky a psychicky momentálne náročné sa písaniu venovať. Veci sa majú tak, že tráviť ďalšie hodiny pri laptope potom, ako mám za sebou celý deň home office-u na zadku a oči mám unavené, je trochu ťažké. Tie, ktoré ma sledujute na IG viete, že sa zo mňa tento rok oficiálne stal závislák na prírode, turistike, bicykli, behu a všetkom s tým spojené. Po štyroch rokoch som znovu doma a ak by nebolo našej krásnej slovenskej prírody, asi by som sa už zbláznila. Konečne mám čas užívať si these little things, čo domov ponúka. 

No ale anyways, koniec spamu. Prišlo mi proste viac než vhodné a ja dúfam, že this will buy me some time, aby sme si hlavne takto pred sviatkami spríjemnili čakanie na Ježiška. Berte to ako nejaký ten exkluzívny closed-door adventný kalendár len pre nás, čo na tento blog chodíme :). Momentálne ma trochu obmedzujú pracovné povinnosti, lebo december bude hektický, no budem sa snažiť pozrieť sa na počet kapitol Santíka a porozmýšľam nad tým, ako najlepšie by bolo kapitolky rozhodiť. Navrhovala by som možno dva krát do týždňa? Povedzme utorok a sobota? Kľudne navrhnite v komentároch. 

No a nakoniec, chcela by som sa len spýtať, ako sa máte? Dúfam, že sa máte všetky dobre, že sa Vám darí a ste všetky zdravé. Tento rok je iný a aj tieto Vianoce budú iné, no už chýba len kúštik a bude lepšie.

Zatiaľ sa lúčim,

Vaša Baj.