The Fox Affair XII.

 

Viem, že nie je nedeľa.

Viete to aj Vy.

A predpokladám, že ste si na to už zvykli. Každopádne dúfam, že sa Vám dnešná časť bude páčiť.

Blížime sa totiž k záveru.

Ďakujem a mám vás rada.

PS: zároveň sa hlásim v mene Barborky, ktorá Vám odkazuje, že určite nezabudla, že Vám je dlžná staronové časti Santíka, avšak slečna momentálne okrem práce rieši prihlášku na magistra (raz z nej bude veľká europoslankyňa, tak potom viete kde sa hlásiť o dotácie :D :-*) a nevie sa na nič iné sústrediť. Hneď ako to bude naspaäť starý dobrý Blaško, dá vám určite vedieť :-)

September

 

Hľadela kamsi do zeme. Nevnímala čas, ani priestor. Periférnym videním zachytila pohyb, nevenovala mu však žiadnu pozornosť. Dýchala plytko, pomaly. Na ničom už nezáležalo.

A hoci si bola vedomá faktu, že sem prišla viacmenej dobrovoľne, cítila sa, akoby tu nepatrila. Nikdy si totiž nepredstavovala, že tu skončí.

„Alison viem, že prežívate obrovskú stratu,“ dostalo sa jej do uší, no ona i tak nemykla ani brvou. „A viem, že rovnako ako ja viete aj vy, že najväčším a najdôležitejším krokom pre vás bude, ak to zo seba dostanete von. Však Alison?“

Zrak síce neodtrhla od bodu na podlahe, ktorý mal jej plnú pozornosť, no aspoň prikývla.

 

****

Jún

 

Zabuchli sa za ňou vchodové dvere a ona uťahane vykročila do chodby. Prešla popri bielych stenách, vedená žiarivým slnkom priamo za prvý roh, ktorý ju doviedol do priestrannej miestnosti. Kedysi to bola obývačka s jedálňou. Dnes, včera a posledný mesiac, z nej však bola spravená domáca nemocničná izba. Meggie ležala na vysokej posteli s hŕbou vankúšov pod svojou hlavou, len aby sa jej ležalo čo najpohodlnejšie pri sledovaní sitcomu v televízií, popritom ako sa bezmyšlienkovite pohrávala s hadičkou od infúzie.

„Kúpila si mi zmrzlinu?“ privítala ju bez toho, aby od televízie odtrhla zrak.

Alison položila nákupné tašky na jedálensky stôl, vedľa hŕby liekov a mierne sa pousmiala. „Vieš že zmrzlinu ešte nemôžeš,“ povedala a nemusela ani zdvihnúť zrak od nákupu, aby videla, aký pohľad na ňu Meggie hodila. „Ale kúpila som ti oreo sušienky,“ vyhŕkla nadšene a so širokým úsmevom sa k nej otočila.

„Pff,“ prevrátila tmavovláska očami.

„Nemrnči a chytaj,“ napriahla sa. V sekunde to však oľutovala. Bolesť v pravom boku vyrážajúca od už nie tak čerstvej jazvy jej vystrelila do celého tela a ona sykla od bolesti. Na sekundu zaťala zuby a so zatvorenými očami sa snažila tú bolesť predýchať. Keď sa znova vystrela hľadela priamo do tváre ustarostenej kamarátky.

„Stále ťa to bolí?“ zašepkala.

„To nič,“ snažila sa pousmiať a pokračovať vo vykladaní nákupu. „Len občas, pri prudkom pohybe,“ vysvetľovala.  „O mňa si starosti nerob, dôležité je, aby ju tvoje telo prijalo a nemusela si chodiť na dialýzu každý deň.“

„Jasné, len raz do týždňa,“ zamrmlala tak potichu, až si nebola Alison istá, či to mala vôbec počuť. Rozhodla sa  však neodpovedať.

 

„Čo zaujímavé vidíš v tom telefóne, že sa tak škeríš?“ úprimne sa potešila, keď videla ako sa Meggie usmieva na obrazovku vo svojich rukách. Stávalo sa to len sporadicky.

Videla ako na okamih zaváhala a pohľadom preskočila z jej osoby  znova na telefón. „Tyler je v Európe,“ odvetila nakoniec, už nie tak veselo.

Nereagovala. Minimálne sa o to pokúšala z celej sily. „Áno?“

„Mhm, v Prahe,“ prikývla Meggie a sledovala svoju kamarátku ako splašene vbehla do kuchyne. „I keď netuším kde presne to je.“

„V Česku, drahá.“

„Ach jasné. Československo,“ naďalej ju pozorne sledovala a mierne sa v kútiku úst pousmiala, keď videla ako sa Alison chytila za čelo, zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Ešte stále jej jeho  meno rozbúšilo srdce, vedela to.

„Nie Meggs, už len Česko. Rozpadli sa na dva štáty niekedy v deväťdesiatých rokoch minulého storočia, ak si dobre pamätám.“

„Ach Alison, vždy som milovala ten tvoj všeobecný rozhľad,“ odvrkla sarkasticky, iritovalo ju totiž, ako ju dokázala poučovať snáď o všetkom.

Alison však nereagovala a tak nastalo medzi kamarátkami ticho. Obe boli zahĺbené do vlastných myšlienok, tak podobných.

„Neozveš sa mu?“ prerušila mlčanie nakoniec tmavovláska a opatrne sa znova pozrela na ženu na druhom konci miestnosti. 

„Nie,“ odvetila okamžite. 

„Prečo?“ skúsila to znova s otázkou, ktorú sa v prvé dní pýtala snáď tisíckrát. 

„Jednoducho to skončilo Meggie a už to nerieš,“ zvýšila hlas a okamžite vypochodovala z miestnosti.

****

Jamie si zahryzol do spodnej pery a pozrel krížom cez ľad na Tylera, ktorý sa k nemu približoval. Nevedel čo robiť. Nevedel ako naložiť s informáciou, ktorú sa náhodne dozvedel len pár sekúnd pred rozkorčuľovaním. Ostával mu jeden necelý okamih, kým si Tyler sadne vedľa neho na striedačku, musel sa preto rozhodnúť. Bolo to však priťažké. Za celú tú dobu bol proti tomu, aby mal akýkoľvek vzťah s tou ženou. Priveľmi si vtedy uvedomoval, aké riziko Tyler podstupoval, keď sa s ňou zaplietol. Avšak bol jediný, ktorému sa zdôveril o rozhovore s ich manažérom a Jamie mohol len hádať, či to bol nakoniec dôvod prečo jedného dňa zmizla a zanechala za sebou len slovko „Prepáč“ napísané na papieriku za Tylerovým stieračom. 

Pozrel cez svoje pravé rameno na dlhoročného kamaráta a spoluhráča v jednom a rozhodol sa.

„Ty-..,“ začal a naklonil sa k nemu bližšie aby prerušil píšťalku hlavného trénera. „Musím ti niečo povedať.“

„Ten mladý Dellandrea sa mi páči, čo povieš?“ prerušil ho Tyler a ďalej sledoval nováčika na ľade.

„Tyler-..,“ nedal sa prerušiť Jamie. 

„Do ktorého útoku myslíš, že ho Bowness zara-..“

„...Alison je naspäť v meste.“ Tyler okamžite stíchol a ešte chvíľu neprítomne sledoval spoluhráčov pred sebou. Keď sa však spamätal, okamžite sa pozrel na Jamieho. Ak si však Tyler myslel, že viac šokovať ho už nemohol, ani netušil ako sa mýlil. „Počul som Nilla ako sa o tom zhováral s Liteom. Vrátila sa na pohreb,“ začal Jamie opatrne. A keď Tyler nechápavo zvraštil obočie pod prilbou, Jamie uhol pohľadom a zhlboka sa nadýchol. „Tá jej kamarátka, Meggie...“

 

*****

 

Miestnosťou sa rozľahol zvuk kliknutia. Sledovala ako medzi prstami prevracala čierne pero a trpezlivo na ňu hľadela. Zodvihla pravú nohu a preložila si ju cez druhé koleno. Čakala. Možno nie tak trpezlivo ako žena sediaca oproti nej, no čakala.

 

Pretože jej neostalo už nič iné.

Iba čakať.

 

„Takže Alison,“ začala prísediaca.  „Ako sa dnes máte?“

 

Nadvihla jedno obočie a modrými očami prepaľovala ženu pýtajúcu sa otázku, ktorú z duše nenávidela.

 

Nenávisť.

 

Poslednú dobu, už sama ani nevedela odkedy vlastne, nepociťovala žiadnu inú emóciu. Iba nenávisť.

„Tak ako vždy,“ odvetila potichu, sledujúc, ako si žena oproti okamžite niečo zapísala. „Nič sa nezmenilo.“

 

Červenovláska prikývla, naďalej si zapisujúc poznámky. Po pár sekundách ticha, ktoré privádzali Alison takmer do nepríčetnosti, dopísala posledné slová a zodvihla svoj zrak späť k nej.

„Naposledy sme sa zhovárali o tom, ako ste žili s Meggie v New Yorku, o „začiatku konca“, ako ste to minulý týždeň nazvali,“ obrátila list svojich poznámok, „čo keby sme pokračovali tam?“

Alison sa zhlboka nadýchla.

 

****

Júl

 

„Teplota ti neklesá,“ zašepkala a odložila teplomer. „Musíme ísť do nemocnice.“

„Nikam nejdem,“ zamrmlala Meggie s privretými očami a naďalej sa škrabala na predlaktí. „Daj mi morfium a to prejde.“

„Nedám ti už žiadne morfium,“ odvetila podráždene. „Dávam ti najvyššiu možnú dávku.“

Alison sa chcela už postaviť z prístelky, keď sa zarazila. Vôňa ovocia jej udrela do nosa. Okamžite sa nahla nad Meggie. „Meggs dýchni na mňa.“

„Nebudem na teba dýchať ....už tri dni som si.... neumyla zuby,“ mrmlala ťažkopádne  z driemot. Alison však dostala presne to, čo chcela. Srdce sa jej šialene rozbúchalo, keď okamžite vyťukávala číslo záchranky.

„Meggie, preber sa,“ zatriasla s ňou, čakajúc kým sa niekto na druhej strane linky ozve. „Vstávaj Meggs, musíme ísť do nemocnice.“ Tmavovláska však už nereagovala.

 

„Presbyteriánska nemocnica New York, ako Vám pomôžem?“   

„Tu doktorka Alison Danteová, pošlite sanitku na roh východnej osemdesiatejsiedmej a druhej, jedná sa o pacientku v domácej liečbe s lupusom po transplantácií obličky, zlyháva jej pankreas...“

 

****

 

„Čo  nasledovalo po tom?“ ticho narušil jemný tón hlasu doktorky Thomsovej.

Alison pokrčila ramenami skôr než odpovedala. Nesnažila sa tým naznačiť, že by udalosti, o ktorých hovorila, nestáli za reč, bol to len obranný mechanizmus, ktorý si jej telo vytvorilo pri spomienkach, vďaka ktorým teraz sedela v čiernom zamatovom kresle. „Po prevoze do nemocnice sa prebrala,“ hovorila  potichúčky. „Spravili jej základné vyšetrenia a po pár hodinách, kedy mali všetky  výsledky, stanovili diagnózu, ktorú som ja poznala už v momente, ako som zacítila jej sladký dych.“

„Zlyhanie pankreasu,“ doplnila terapeutka.

Alison prikývla.

„Ako ste sa cítili?“

Znova pokrčila ramenami, no tentoraz neodpovedala.

„Necítili ste nič?“ nabádala ju.

„Neviem, nepamätám si.“

Psychologička si zapísala poznámku. „V poriadku,“ pousmiala sa. „Ako reagovala Meggie na svoju diagnózu?“

 

****

„Volala som tvojim rodičom,“ zašepkala a pohladila Meggie po zružovenom líci. „Priletia zhruba o druhej, o tretej by mali byť už tu,“ hovorila s úsmevom na tvári. Snažila sa dať najavo, že všetko bude v poriadku.

„Ali,“ začala Meggie a už len tón jej hlasu vyhnal z blondínkinej tváre úsmev. „Takto som si to nepredstavovala.“

Neprestávala ju hladiť po vlasoch. „Čo si si takto nepredstavovala?“ opýtala sa, i keď odpoveď nechcela počuť.

„Že takto zomriem.“

Alison premohol pocit prázdnoty. Zaťala zuby aby potlačila plač, ktorý sa z nej pomaly ale isto dral. Skôr ako stihla niečo povedať, Meggie pokračovala.

„A nezapieraj to Alison, viem, že moje vyhliadky nie sú ružové. Len mi niečo sľúb.“

„Čokoľvek,“ sľúbila temer nečujne. A neklamala, v danom momente by jej dala všetko na celuličkom svete.

„Povedz Gregovi,“ začala opatrne a Alison ju prerušila.

„Gregovi z Vnylu?“ uisťovala sa pre istotu.

„Poznáš aj nejakého iného Grega?“ zvýšila na ňu hlas, až mala Alison razom pocit, že je Meggie zdravá ako rybička. Oči jej žiarili a do líc stúpla ružová farba, ktorá tentoraz nemala nič spoločné s horúčkou, ktorá lomcovala jej vysileným telom ešte pred hodinou. „Každopádne,“ pokračovala, „povedz mu, že ten sex stál za to a jediné čo ľutujem je, že som s ním nemala nikdy nič viac. Viem, že ma ľúbil. Aj ja som ho ľúbila,“ povzdychla si.

Neuvedomila si, že plače. Cítila len, ako jej dlaň obkolesená hadičkami utiera líca.

„Alison, nezopakuj moju chybu,“ pokračovala a vpíjala sa svojimi unavenými hnedými očami priamo do hĺbky jej duše. „Ozvi sa mu. Popros ho odpustenie a či už bude o neho stáť, alebo nie, nevzdaj sa. Ten chlap by ti dal aj modré z neba. Zabojuj o neho. Si to najlepšie čo ma v mojom posratom živote stretlo. Nahradila si mi matku, sestru, strážneho anjela. Konečne si zaslúžiš, aby niekto dávala pozor aj na teba. Zavolaj mu.“

Naplno sa rozplakala. Po prvý krát za posledné 4 mesiace. Neplakala ani keď našla Meggie ležať na JISke, ani keď sa rozhodla opustiť Dallas.

„Alison,“ dožadovala sa jej pozornosti a nemocničnú izbu naplnili jej hlasné vzlyky. „Sľubuješ? Povedz to.“

„Sľubujem.“

 

****

 

Doktorka Thomsová sa zhlboka nadýchla.

 

„O dva dni na to zomrela. Dostala zápal pľúc a telo to už nezvládlo. Zavolala som Gregovi a všetko mu povedala. Viete si predstaviť dvojmetrového chlapa so širokými ramenami ako je šírka dverí ako mi reve do telefónu so slovami „ja som tú ženskú miloval“ ?“ neveselo sa zachechtala a pokrútila hlavou.

 

„A čo váš sľub?“

Alison sa prestala usmievať.

„Dodržali ste ho?“

„Nie.“

Terapeutka prekvapene nadvihla jedno obočie.

 

„Zatiaľ nie.“