The Fox Affair XIII.

 

Som zvedavá na vaše názory a komentáre. Veľmi zvedavá ;-)

Október

 

„A čo vaša matka? Rozprávali ste sa s ňou odvtedy?“

Načrtla novú tému na začiatku ich šiesteho sedenia. Za posledný mesiac a pol mohla povedať, že u svojej svojráznej pacientky videla progres. Avšak, veľmi rýchlo pochopila, že mladá lekárka sediaca každý týždeň oproti nej v čiernom kresle, toho v sebe skrývala ešte mnoho.

„Pomohla Hamiltonovcom s prevozom Meggie naspäť sem, aj zorganizovať pohreb. Okrem oficialít, ktoré sa týkali pohrebu, tak nie, nerozprávala som sa s ňou,“ zavrtela hlavou.

„Prečo nie?“

„Nemám si s ňou čo povedať,“ odvetila okamžite, bez zaváhania.

Terapeutka prikývla, zapísala si niekoľko kľúčových slov do poznámok, ktoré hodlala neskôr, po sedení rozviť, no teraz už venovala svoju plnú pozornosť opäť pacientke.

„Aké pocity prechovávate voči svojej matke? Nikdy ju totiž nespomínate.“

„Chcete vedieť aké pocity prechovávam voči žene, ktorá ma priviedla na svet?“ opýtala sa a doktorka priam cítila ten chlad, ktorý z Alison sálal, ľadový oheň blčal v jej očiach. „Nenávisť.“

Nemohla povedať, že by ju to bolo šokovalo, no nečakala až takú priamu odpoveď. Znova si napísala krátku vetu a zrak vrátila k žene sediacej oproti nej.

„Ste ochotná to rozviť?“

„Myslíte si, že je to potrebné?“

Terapeutka zachytila zaváhanie a okamžite sa ho chopila. „Samozrejme. Som presvedčená, že upnutie, ktoré ste prechovávali voči Meggie pramení niekde hlbšie ako len v tom, že to bola vaša najlepšia kamarátka. A myslím, že tak ako to viem ja, to viete aj vy. Rozprávajte sa so mnou, Alison. Povedzte mi, prečo tak nenávidíte svoju mamu?“

Sledovala ako si blondínka prebehla rukou po unavených očiach a zhlboka sa nadýchla.

„Pretože mi zabila otca,“ povedala tak potichu, až musela psychologička napnúť uši, aby počula celú vetu.

 

Nastalo ticho.

Sekundová ručička hodín visiacich na protiľahlej stene tikla presne sedemdesiattri krát, kým sa niektorá z dvojice žien rozhodla prehovoriť.

 

„Prečo -...“

„Samozrejme, nemyslím to doslova,“ prerušila ju šeptom. Odtrhla ruky od svojej tváre a mimovoľne sa začala pohrávať s končekmi svojich vlasov, ktoré, rovnako ako ona, boli posledné mesiace úplne bez života. „Otec bol, rovnako ako matka, lekár. Spoznali sa ešte na univerzite, vraj to bola láska na prvý pohľad. Minimálne z otcovej strany,“ hovorila so znechutením, „pri matke, si myslím, že išlo skôr o vypočítavosť. Určite už vtedy vedela odhadnúť otcov potenciál a možnosti, ktoré jej ponúkal. V skratke. Vzali sa, obaja mali úspešnú kariéru, otec ako patológ, matka ako imunologička. Narodila som sa ja a po pár mesiacov na to sa obaja moji rodičia stali spoluzakladateľmi Krajskej nemocnice. Otec sa začal venovať výskumu a matka ostala v správnej rade, v podstate až do súčasnosti, kedy je z nej dekanka a riaditeľka. Odkedy sa pamätám, bola som otcov miláčik. Otcova princezná,“ smutne sa pousmiala. „Spomínam si, ako ma brával so sebou to labáku, dovolil mi umývať kadičky a sledovať ho pri práci,“ povzdychla si, stále s neveselým úsmevom na tvári. „Každopádne, otec mal štyridsať, keď sa u neho začali objavovať príznaky parkinsona. Neprešlo ani osemnásť mesiacov od prepuknutia ochorenia, keď sa ocitol pripútaný na lôžku v nemocnici. V jej nemocnici.“

Sledovala ako sa Alison na chvíľu zháčila. Len ťažko mohla odhadovať, či si potrebovala utriediť myšlienky alebo potlačiť slzy. Bolo však očividné, že to bola pre ňu priťažká téma.

„Viete, nepamätám sa, či bol ich vzťah vždy taký chladný. Bola som decko, také veci som ešte nevnímala, alebo si to aspoň snažím teraz nahovoriť. Každopádne, v momente,  ako sa otec ocitol v nemocnici, matka nejavila žiaden záujem. Bol hospitalizovaný v jej nemocnici, delilo ich od seba jedno, opakujem jedno posraté krídlo, a ona sa na neho ani raz neprišla pozrieť. Ani raz za celú, celučičkú dobu, čo tam ležal. Viete si to predstaviť? Mala som desať rokov a každé jedno poobedie som trávila v nemocnici. Nechodila som na krúžky, nechodila som s kamarátkami von. Sedela som vedľa otcovej postele a sledovala som ako chradne. A najhoršie na tom bolo, že jeho neubíjala tá choroba, ale absolútna ľahostajnosť mojej matky. A on po celý ten čas, sa ani jeden jediný krát o nej nevyjadril jediným škaredým slovom. On ju ešte aj vtedy miloval,“ neveriacky krútila hlavou, akoby ani po toľkých rokoch nedokázala uveriť skutočnosti, že jej otec dával svojej manželke toľko lásky, ktorú si očividne, podľa Alison, nezaslúžila. Slzy jej rozmáčali pokožku na lícach a doktorka Thomsová sa natiahla, aby jej podala papierové servítky. Mlčky ich prijala v snahe usušiť si oči, avšak príval hnevu vyvolaný spomienkami prúd sĺz len umocňoval. „Raz som ju s tým konfrontovala. Prišla som večer z nemocnice a ona sa ma pri večeri opýtala, ako bolo v škole. Úplne chladne, bez citu, akoby to vyslovil nejaký robot. Pochybujem, že ju niekedy zaujímali moje pocity. Môj prospech to áno, ale moje pocity nikdy. A ja som jej odvrkla, či má na mysli, ako bolo v nemocnici. A viete, čo ona na to?“ do hlasu sa jej pri poslednej vete vkradla trpkosť.

Thomsová záporne zavrtela hlavou.

„Vraj už nikdy nemám spomenúť nemocnicu, pokiaľ sa to nebude týkať môjho štúdia na medicíne. Mala som desať rokov a ona riešila moju budúcnosť, svoje dedičstvo v podobe zabezpečenia si následníka v jej rozbehnutej kariére. Od daného momentu som sa s ňou už vôbec nerozprávala. Otec nakoniec zomrel o tri týždne na to. Zlyhalo mu srdce.“

 

Nastalo ticho. Už dávno doškrabalo pero na papieri poznámok, ustali vzlyky a akoby i hodiny na stene začali mlčky odpočítavať čas do začiatku ďalšieho dňa.

 

No Alison pokračovala. „Mesiac po otcovom pohrebe sa začala stretávať s Jimom Nillom. Po pol roku sa vzali, o rok na to sa narodil môj nevlastný brat. Toľko k láske mojej matky voči môjmu otcovi. Toľko k mojej nenávisti voči nej.“

 

****

 

„Znova ste sem bežali?“ pousmiala sa, keď oproti nej, do zamatového čierneho kresla dosadla ešte stále zadýchaná Alison. Vytiahla si slúchatká z uší, skryla ich do malinkej krabičky, ktorú následne pohodila na stolík pred seba, skontrolovala si ešte tep na športových hodinkách na zápästí a až tak prikývla.

„Snáď vám to nevadí,“ odvetila po hlbokom výdychu.

„Samozrejme, že nie,“ pousmiala sa Thomsová. „Ako vám to ide? Začali ste po návrate do Dallasu, že?“

„Áno,“ pritakala. „Dnes to bolo za dvadsaťpäť minút, takže sa zlepšujem,“ hovorila a v kresle sa mierne zosunula, až to vyzeralo, že v ňom skôr leží ako sedí.

„Ste teda pripravená začať?“

„Samozrejme.“

„Myslím, že by sme mali pokračovať v rozhovore o vašej matke.“

Alison nadvihla jedno obočie. Nie zarazene, ani priam prekvapene. Skôr akoby sa jej očakávania naplnili.

„Myslela som si, že sme túto tému uzatvorili.“

Thomsová prižmúrila oči a pohľadom skenovala osobu sediacu oproti sebe. „A ja si myslím, že mi máte ešte čo o nej povedať. Je mi jasné, že za celých,“ na sekundu odtrhla zrak od Alison, aby nazrela do poznámok a utvrdila sa vo faktoch pri strohom konštatovaní, „pätnásť rokov ste sa museli predsa so svojou matkou zhovárať.“

Blondínka taktiež prižmúrila oči a chladne sa zadívala na svoju terapeutku. Premýšľala. Avšak nie o rozhovore, ktorý sa pravdepodobne odohrá v najbližších minútach, ani o možnosti, že by ľutovala svoje rozhodnutie začať chodiť na terapiu.

„Som smädná. Ponúknite mi vodu a ja začnem hovoriť.“

 

„Takže ste sa nakoniec tiež stali lekárkou.“

Prehltla dúšok studenej vody a s pohľadom zavŕtaným do stola pred sebou, prikývla. „Avšak aj pri tom som ju sklamala.“

„Pretože ste si zvolili výskum namiesto praxe.“

Znova si odpila a znova prikývla. „Myslím si, že to považovala za zradu. Keď som sa vrátila z Európy a predhodila jej, že som prijatá na medicínu, prvý krát po dlhej dobe som v jej očiach videla niečo... čo by som v najväčšej naivite mohla nazvať nadšením.“

„Plánovali ste to?“

„Čo?“

„Že ju, podľa vašich slov, zradíte a vyberiete si to, čo miloval váš otec. Laboratórium a vzorky, namiesto živých pacientov.“

Neodpovedala okamžite. Na malý okamih sa vrátila o sedem rokov späť, do minulosti. Pred očami sa jej vynorili spomienky na študentské časy a praxe trávené na klinikách. „Počas štúdia,“ začala, mysľou stále v minulosti, „mi bol často predkladaný názor, že taký medik ako ja, sa rodí len raz za pár rokov. So širokým prehľadom, bez prílišných emócií voči pacientom. Niečo ako Dr. House v reálnom živote,“ zaškerila sa.

„Čo sa teda stalo, že ste tento názor nepretavili do skutočnosti?“

„Stali sa dve veci,“ odvetila takmer nečujne, po úsmeve na jej tvári ani stopy. „Začala som sa nenávidieť. A Meggie ochorela.“

Minúty ubiehali  v tichosti, keď ju doktorka mlčky pozorovala. „Začali ste sa nenávidieť, pretože vám bolo predhadzované, že ste ako vaša matka.“

Nebola to otázka, vyslovila holý fakt. A Alison, so zaťatými zubami nad prívalom pravdy, iba prikývla.

„Teraz mi povedzte úprimne, s tým, že mi sľúbite, že nad odpoveďou aj popremýšľate,“ čakala, či Alison prikývne a až tak pokračovala. „Naozaj vás výskum bavil viac ako prax?“

Vnímala to ako ranu pod pás? Možno. No túto otázku naozaj nečakala, i keď mohla predvídať priebeh konverzácie. Zhlboka sa nadýchla. Nechcela nad tým premýšľať, nechcela si to predstaviť.

„Nechcem byť ako ona. Nie viac, ako už som.“

„Preto ste odišli od Tylera?“ opýtala sa potichu. „Pretože sa bojíte, že sa láska zmení na vypočítavosť a vy ostanete chladná a on zranený?“

Ak Alison považovala predchádzajúcu otázku za podpásovku, toto bol priamo knockout.

Takmer okamžite sa zodvihla z kresla a vykročila k dverám. „Dnešné sedenie sa skončilo.“

Jej slová zneli v miestnosti ešte niekoľko sekúnd po jej odchode.

 

 

Dobehla domov, vybehla po schodoch a rozrazila pred sebou nezamknuté vchodové dvere. Zabuchla ich, telefón a slúchadlá, ktoré si vytiahla z uší ešte po ceste, pohodila na komodu vedľa dverí a vykročila smerom k svojej spálni.

„Ahoj Meggs,“ pozdravila sa zarámovanej fotografii na stene oproti posteli, vyzliekajúc sa pri tom zo športového oblečenia. Nahá vstúpila do sprchového kúta, napriek tomu, že von vládlo až nevľúdne teplé jesenné počasie, pustila horúcu vodu a nechala si ňou bičovať ramená. A až keď mala vlasy premočené a pokožku na chrbte bordovú, sa rozplakala.

 

****

 

„V prvom rade sa ospravedlňujem za svoje správanie. V druhom rade ďakujem, že ste ma boli ochotná prijať aj dnes.“

Neprešlo ani štyridsaťosem hodín a Alison znova sedela v čiernom kresle. Thomsová si odpila z kávy a pozrela na svoju nezvyčajnú pacientku.

„To je v poriadku,“ pousmiala sa. „Úprimne ste ma prekvapili, predpokladám teda, že sa muselo niečo udiať, keď ste sem prišli sama od seba.“

Nervózne šúchala topánkami po koberci a prerývane sa nadýchla pred tým, než odpovedala. „Premýšľala som.“

Terapeutka udivene nadvihla obočie. „Nad čím?“

„Prečo som sem vlastne začala chodiť. Teda, príčina je určite jasná nám obom. A uvedomila som si, že mi chcete iba pomôcť.“

Pousmiala sa. „To máte pravdu, Alison. No mám pocit, že to nebolo len o premýšľaní. Skôr mi to pripadá, akoby ste sa konečne odhodlali. Neviem síce k čomu, ale určite ste prekročili určitú hranicu, ktorá vám doteraz bránila zhovárať sa so mnou priamo.“

Blondínka prikývla. „Nechcem byť ako moja mama,“ odvetila odhodlane. A tá veta mala razom úplne iný význam ako pred dvoma dňami.

Thomsovej nadšene poskočilo srdce. Konečne.

„Čo všetko ste pre to ochotná urobiť?“

„Zmeny. Veľké zmeny.“

 

 

Nákupnú tašku položila na posteľ, kabelku pohodila na kreslo opodiaľ a s rukami v bok sa pozrela na fotografiu pred sebou.

„Asi som sa zbláznila,“ zašepkala sama pre seba. Vybrala nákup z tašky, rozložila ho po prikrývke a so šialene búšiacim srdcom sa zahľadela na veci pred sebou. „Naozaj som sa zbláznila,“ povedala o niečo hlasnejšie, akoby ju mohol ešte niekto počuť. Cítila ako jej adrenalín prúdil žilami, zároveň však chladná racionalita dodávala odvahu. Bola to bitka rozumu a citu, a pritom ona sa snažila skĺbiť len to najlepšie, čo zdedila po oboch rodičoch. Znova pozrela na fotografiu svojej najlepšej priateľky a zahryzla si pri tom do pery. „To všetko len kvôli tebe Meggie. Uvidíme, či si mala pravdu.“

Schmatla farbu na vlasy a vykročila do kúpeľne.