piatok 9. marca 2012

Forever young 37.

Za morálnu podporu ďakujem mojej Janke :-*
Ďalšia bude večer :)


„Ľúbim ťa,“ zašepkala a pozrela na neho. Sedela mu obkročmo na nohách a zvierala ho v objatí.
„Lúčite sa akoby ste sa nemali vidieť niekoľko rokov, nie mesiac,“ zasmial sa Zayn a postavil si kufor k dverám. „Počkaj Vicky, čo to bude, keď pôjdeme na turné do Európy a Austrálie,“ s úškrnom si k nim prisadol. „Vážne som zvedavý ako sa budete lúčiť, keď budeme preč polroka.“ Vicky ostala prekvapene sedieť a srdce jej splašene bilo.
„Pol roka?“ hlesla.
„No áno... ty si o tom nevedela?“ opýtal sa prekvapene. Jeho oči odbiehali od Nialla k Vicky.
„Nie, nevedela,“ odvetila chladne, pustila Nialla a bez slova odišla na poschodie.

Niall
Vstala a bez slova odišla.
„Asi som mal byť ticho, však?“ opýtal sa opatrne Zayn a hľadel na schody.
„To si uhádol,“ súhlasil nervózne a bežal k schodom. Vybehol na poschodie a vyrazil k izbe. Pred zatvorenými dverami na chvíľu zaváhal. Jemne zaklopal a odchýlil dvere. Pristúpil k Vicky, ktorá stála chrbtom k nemu a dívala sa von oknom.
„Vick?“ zašepkal. Postavil sa vedľa nej a hľadel ako jej slzy zanechávajú na lícach dve tenké línie, zmiešané s čiernou farbou z mascary.
„Prečo si mi to nepovedal?“
„Chcel som ti to povedať, keď by som sa vrátil z Ameriky. Bolo by to ľahšie,“ odvetil pohotovo. „Aspoň ja som si myslel, že by to bolo ľahšie,“ poopravil sa tichšie.
„Tak si si myslel zle,“ utrela si slzy do rukáva mikiny. „Mal si mi to povedať hneď. Aby som mala čas sa s tým zmieriť. Viem, že to znie príliš sentimentálne ale... ja si už jednoducho neviem predstaviť, že ťa tak dlho neuvidí!“ slzy jej opäť vyhŕkli.
„Vick, neplač. Prosím, len neplač,“ pritiahol si ju k sebe, objal ju a tvár zavŕtal do jej strapatých vlasov. Vdychoval jej vôňu a cítil ako pocity, ktoré lomcovali s Vicky, pomaly prechádzali aj na neho.
„Najradšej by som bola, keby si ostal tu, so mnou,“ plakala mu do ramena. „Ale to nemôžem od teba chcieť...“

Vicky
„Ale to nemôžem od teba chcieť,“ dodala ešte smutnejšie. Pritisol si ju k sebe ešte tuhšie. Vzlykla hlasnejšie. Nevedela to už ovládať. Smútok a sklamanie ju premáhalo čím ďalej, tým viac. Vedela, že o pár hodín bude jej láska preč. V duchu nadávala sama sebe. Namiesto toho, aby mu spríjemňovala zvyšok dňa, plakala.
„Urobil som chybu Vicky, ale bál som sa,“ povedal Niall a tým ju prerušil v zarytom premýšľaní.
„Čoho pre Boha?“ pozrela na neho spýtavým pohľadom.
„Že ma opustíš,“ povzdychol si a sklonil zrak k zemi. Keď Vicky otvárala ústa na oponovanie jeho tvrdenia, Niall pokračoval: „Za osemnásť rokov som nepoznal nikoho, kto by ma robil takým šťastným...“ Tentokrát už Vicky nevydržala a skočila mu do reči.
„Niall,“ povedala a rukou mu podvihla hlavu, ešte stále sklonenú k zemi. Oči, v ktorých dovtedy videla iba radosť a smiech, sa mu leskli od sĺz, ktoré sa mu predierali von. Nemohla sa pozerať na jeho utrpenie.  „...milujem ťa!“ dokončila zvýšeným hlasom. Neodpovedal. Urobil to prvý krát, čo jej neodpovedal. Ešte chvíľu sa vpíjal to jej hlbokých hnedých očí a hneď na to ju pobozkal. Vicky, prekvapená z jeho reakcie, sa jeho bozku podvolila. V najneočakávanejšej chvíli, akú si Vicky mohla predstaviť, jej Niall odpovedal.
„Ja teba viac, viac, viac, viac princezná.“ Usmiala sa, aj keď vedela, že bez tohto si nevedela predstaviť nasledujúci mesiac.
„Nikdy ťa neopustím Niall Horan! Mňa sa tak skoro nezbavíš, to si zapamätaj, dobre?“ zvýraznila Vicky každé slovo.
„Navždy spolu budúca pani Horanová,“ usmial sa na ňu a pretrel si vlhké oči. Úsmev mu opätovala a musela si priznať, že ju nesmierne potešilo, ako ju Niall nazval. Celým svojím “ja“ sa však nútila nemyslieť a turné v Amerike, tobôž nie na to v Austrálií. Bola rozhodnutá mu zvyšok dňa už len spríjemňovať. Vzala jeho ruku do tej svojej, silno ju stlačila, pričom ani jej najsilnejší stisk mu nijak neublížil, a spoločne odkráčali naspäť do obývačky.

8 komentárov: