Forever young 55. - The End?

Niall

„Liam, Harry, Louis, Zayn, Danielle, Eleanor, Tanya and Karine,“ začala Tanya so zlomeným hlasom. „Keď vám toto Tanya číta, znamená to, že už som dávno v New Yorku. V prvom rade sa vám chcem všetkým ospravedlniť. Chcem sa vám ospravedlniť za to, že som sa s vami neprišla osobne rozlúčiť pred tým ako som odišla, ale pravdepodobne by som to psychicky nezvládla. Posledné mesiace boli pre mňa veľmi ťažké. A hlavne kvôli tomu by som sa vám chcela opäť ospravedlniť. Za to, ako som sa k vám správala....“  Nedokázal to ďalej počúvať. Sedel tam, na stoličke, tvár sklonená v dlaniach. Nevnímal čo rozprávala Tanya, zaoberal sa totiž svojimi myšlienkami.

Ona odišla. Proste odišla.Bez slova, bez náznaku. Nedokázal tomu uveriť.

„Niall,“ začul svoje meno. Neochotne zodvihol hlavu a obzrel sa za hlasom, ktorý ho volal. „Toto by si si mal sám prečítať. Je to veľmi súkromné,“ Tanya pristúpila k nemu a s podliatými očami na neho hľadela. Mlčky prikývol a zobral si list. Keď zbadal Vickyne písmo pri srdci ho bolestivo pichlo. Očami letmo preletel po texte až sa zastavil pri odseku, ktorý sa začínal jeho menom.

„Dear Niall,“ keď si začal čítať, v hlave sa mu akoby ozýval jej hlas. „Odpusť mi. Odpusť mi za všetko. Za to, akú bolesť som ti spôsobovala posledné mesiace. Bola som odporná zmyja, ktorá si nechcela priznať jedno. A to to, že ťa milujem najviac na svete. Že bez tvojej prítomnosti existujem len veľmi ťažko. Ale tento fakt som zistila až keď bolo neskoro. Stále ťa milujem, stále ťa milovať budem.

Určite si teraz však kladieš otázku prečo som odišla. Odišla som pretože viem, ako som ti ublížila a bojím sa toho, že napriek mojim prozbám mi neodpustíš. A v podstate by som sa ani nečudovala. Pretože nič iné si nezaslúžim..“ Koniec papiera bol jemne skrčený od sĺz, ktoré sprevádzali Vicky pri tomto vyznaní. Keď si to Niall uvedomil, hodil list na zem, postavil sa a bez slova odišiel do svojej izby. Akonáhle sa za ním zabuchli dvere jeho izby, päsťou buchol o najbližšiu skrinku. Polička sa jemne zatriasla a na zem spadol rámik s fotkou. Niall sa zviezol na kolená a obrátil maličký hnedý rámik. Pri pohľade na smejúcu sa Vicky, na jej vlasy rozviate vetrom, dokonalým úsmevom a prepletenými prstami s tými Niallovimi, Niallovi doslova puklo srdce.

„Prečo?!“ zreval, hodil fotku o podlahu a sám sa zviezol na zem v obrovských mukách, ktoré ho psychicky ničili.

                                                 *** O 2 ROKY ***

Louis

„Takže kedy im to povieme?“ opýtala sa El. Loui aj so zatvorenými očami vedel, ako na neho upreto hľadí. Pousmial sa do letného slnka a premýšľal.

Kedy to len povedať tým opičiakom? Že s mojou mrkvičkou budeme mať mrkvičatá? Malého Tomma a Elinku?

„Ja vážne neviem mrkvička,“ priznal a zahľadel sa pred seba. Neďaleko lavičky, na ktorej sedeli v Green Parku, na malej deke ležala mladá žena a vedľa nej sa hral maličký chlapček.

„El?“ opýtal sa a pohľadom hypnotizoval mladé dievča. Otoč sa! No tak, otoč sa, myšlienkami ju nabádal.

„Áno?“

„Nepripomína ti tá mladá žena niekoho?“ bradou ukázal na deku. El naklonila do boka hlavu a hľadela na rovnaké miesto.

„Ani nie,“ pokrčila plecami. „Ale vráťme sa k téme Tommo. Musíme im to povedať čím skôr. O chvíľu sa mi začne zväčšovať bruško a už ho nezakryjem pod voľné blúzky.“

„Tak im to povieme dnes večer...“ zamrmlal a pohľadom prešiel z dievčiny na chlapčeka. Hral sa s autíčkom, mal svetlé vlásky a mohol mať necelé dva roky. Tommo ho stále pozoroval a nedokázal sa zbaviť pocitu, že mu niekoho pripomína. Razom chlapčeka niečo zaujalo a po štvornožky sa vydal na neveľkú cestu, ktorá viedla práve k Louisovej lavičke. Maličký si mrmlal nezrozumiteľné slovíčka a prskal sliny na všetky strany. Keď už bol pred lavičkou sadol si na veľkú plienku a zodvihol zrak na sediacu dvojicu.

„Aké má veľké oči,“ zamrlala Eleanor a s úsmevom si kľakla k malému. Oči. Oči. Veľké sýtomodré oči. Tak veľmi mu pripomínali Nialla. Aj tie svetlé vlasy, aj keď Niall nebol prirodzený blondiak.

„Liam Niall Linz!“ ozval sa ženský krik. Loui zodvihol zrak od chlapca a upriamil ho na mladú ženu, ktorá sa rozbehla k chlapčekovi.

„Vicky,“ povedal a žena zastala. Keď si uvedomila pri kom sedí jej malý syn iba nemo hľadela.

Vicky

„Mami, idem s malým do parku,“ unavene zakričala do útrob domu a nečakajúc na odpoveď vytlačila kočík z dverí a vyšla na ulicu.

Do Londýna priletela včera večer. Po dvoch rokoch sa rozhodla navštíviť jej mesto. Rozhodla sa ukázať svojmu synovi kde býva jeho otec, kde sa spoznali a kto vlastne jeho otec je. Zastala pred obrovskou pohybujúcou sa reklamou, otočila k nej kočík a kľakla si vedľa.

„Vidíš Liam,“ zašpekala po slovensky. „Toto je tvoj ocko. Toto je človek, ktorého tvoja mamina miluje už 3 roky najviac na svete,“ ukázala prstom na svetlovlasého člena skupiny, ktorý sa na ňu usmieval s úsmevom bez strojčeka. Pri pohľade na jeho tvár ju pichlo pri srdci. Ale na to si už zvykla. Pri srdci ju pichalo zakaždým ako sa pozrela na svojho syna. Bola to dokonalá kópia Nialla. Blonďavé vlásky, veľké modré oči a bláznivý smiech aj keď mal len rok a pol. Smutne si vzdychla, postavila sa a vybrala sa k parku, ktorý na Londýne tak milovala.

„Liamko, tu sa pekne hraj, ja si ľahnem na chvíľku,“ hovorila malému chlapčekovi, ktorý v rukách zvieral maličký mikrofón. Ľahla si na prestretú deku a privrela oči. Z letu a z časového posunu bola ešte stále ako omámená. Nevedela sa poriadne vyspať, nakoľko ju aj malý v noci budil, pretože bol v novom prostredí. Zišla by sa jej poriadna dávka spánku, no to si momentálne nemohla dovoliť. Musela dávať pozor na malého.

Nezaspi. Hlavne nezaspi, opakovala si. No ťažké viečka ju premohli.

Strhla sa zo spánku a dezorientovane sa obzrela okolo seba. Kde je Liam? Obzerela sa okolo seba, hľadala po parku.

„LIAM NIALL LINZ!“ zakričala, keď uvidela svojho syna sedieť pri neznámej dvojici. Nahnevane vyrazila k lavičke s cieľom nakričať na syna a ospravedlniť sa dvojici. Avšak, keď ju prebodol pohľad muža skláňajúceho sa nad malým Liamom, od prekvapenia zastala. Srdce sa jej nepravideľne rozbúchalo, po chrbte jej prebehol mráz.

„Vicky,“ začula ten úžasný hlas a nedokázala uveriť tomu čo vidí. Zažmurkala a dúfala, že keď otvorí oči zistí, že to bol len sen. Avšak Louis a Eleanor tam stále boli a prekvapene na ňu hľadeli.

„Vicky,“ zopakoval Louis, postavil sa a zovrel ju v tuhom objatí. A Vicky sa rozplakala. Nevedela či od šťastia alebo od smútku, no slzy jej tiekli prúdom. „Naozaj si to ty? Panebože Vicky!“ tuho ju zvieral a sám mal čo robiť aby sa nerozplakal. „Počkať!“ zarazila sa. „Toto je tvoj syn?“ opýtal sa a ukázal na drobného chlapčeka v Elinom náručí. Vicky nemo prikývla. „Koľko má rokov?“

„Rok a pol,“ odvetila.

„Kto je jeho otec?“ zašepkal s očami otvorenými dokorán. Vickyne srdce búšilo závratnou rýchlosťou. Nemôže mu to povedať. Nemôže povedať, že Niall je jeho otec. No dobre vedela, že Louis to vie, len čaká na jej odpoveď. No čo mu odpovie? Tuho premýšľala, uvažovala nad nejakou výhovorkou, keď odpoveď prišla sama. No nie od Vicky.

„Mám pocit, že je môj,“ ozvalo sa spoza Eleanor. Niall stojaci neďaleko lavičky upieral oči na chlapčeka.

„Niall,“ hlesla Vicky.