Disappointed..

„JA nie som AMY!“ vykríkla so slzami v očiach. Ubíjalo ju už len to, že musela vysloviť túto vetu. Bála sa toho na začiatku hádky, bojí sa aj teraz. Bojí sa mu pozrieť do tváre, pretože ak uvidí jeho výraz, bude vedieť, že stále miluje svoju bývalú. No musela to urobiť. Kvôli tomu sa s ním začala hádať, kvôli tomu vyslovila tú vetu. Odtrhla zaslzené oči od podlahy a pozrela do tváre, ktorú napriek všetkému milovala. Keď videla jeho výraz, všetko sa v nej zlomilo, položil ju doslova na kolená.

„Tak predsa..“ zašepkala kľačajúc.

„Evey...“ stál na mieste, ruka vystretá akoby sa jej chcel dotknúť.

„Nič nehovor,“ postavila sa zo zeme, čo ju stálo mnoho síl. Bez rečí, bez okolkov vyšla z miestnosti. Emócie držala v sebe, nechcela prejaviť nič z toho, čo sa v nej v skutočnosti dialo. V tichosti prešla cez obývačku, okolo svojho priateľa a vyšla na chodbičku. Natiahla na seba tenký červený kabátik, z ratanovej komody zobrala kľúče, mobil a peňaženku. Otvorila dvere, vyšla z bytu a poriadne zatresla dverami. Nastúpila do svojho mini, okamžite naštartujúc vyrazila na hlavný ťah z Londýna. Po dvadsiatich kilometroch, keď sa objavilo prvé odpočívadlo, odstavila auto a oprela sa o operadlo. Dívala sa na čelné sklo, po ktorom stekali kvapky dažďa. Rovnako ako po okne tiekol dážď, tak aj po jej tvári tiekli slzy. Dovolila samej sebe sa rozplakať a tak nechať vyplaviť zo seba všetky emócie, ktoré ju sužovali. Všetky pocity, ktoré jej trhali srdce na kúsky.

Vo chvíli, keď Niall neodpovedal, keď ostal stáť s prázdnym výrazom, zrútil sa jej svet. Zrútila sa jej nie len prítomnosť, ale aj budúcnosť. Budúcnosť, ktorú si plánovali, keď ešte ani len netušila, že muž, s ktorým spávala už tri roky v jednej posteli, po celý ten čas myslel na inú.

Vo vrecku kabátika jej zavibroval mobil. Po sekundách váhania sa načiahla poň. Zbadajúc, že jej nevolá Niall zodvihla.

„Evey! Kde si?!“ dožadoval sa odpovede.

„Za mestom,“ potiahla nosom a rýchlo sa snažila utrieť si mokré líca, akoby ju Liam mohol cez telefón vidieť.

„Kam máš namierené?!“ strach, ktorý ho ovládol dokázala rozpoznať ešte aj cez telefón.

„Neboj sa, nemám v pláne obtočiť sa s autom okolo nejakého stromu,“ prevrátila očami. „Ale inak..“ zaváhala. „Odkiaľ to..“

„Volal mi. Bol vystrašený.“

„Oooo!“ rozzúrila sa. „Tak vystrašený!“

 „Evey prestaň!“ karhal ju ako malé dieťa. „Je jasné, že sa o teba bojí, keď si bez slova v takomto počasí odišla.“

„V takomto počasí?“ spustila smiech. „Liam, prosím ťa, nebuď smiešny. Toto počasie vládne na tomto ostrove každý deň,“ sarkasticky sa usmievala, znova, akoby ju mohol uvidieť.

„Nehádž ten svoj úsmev, ktorý ma občas privádza do zúrivosti, ale radšej príď do Starbucksu,“ nečakal na odpoveď, rovno zložil. Neostávalo jej nič iné ako naštartovať a vrátiť sa späť do mesta.

Za cinkotania zvončeka nad dverami, vošla do teplej, útulnej kaviarne neďaleko Green Parku, kde sa s Liamom obvykle stretávala. Rozhliadla sa po miestnosti a vykročila k najvzdialenejšiemu stolu v kúte. Opäť mlčky si prisadla a oprela sa.

„Prečo si ma sem volal?“ opýtala sa. Skôr ako stihol odpovedať, od vedľajšieho stola sa ozvala odpoveď.

„Chcem sa s tebou porozprávať.“

„Nemáme sa o čom,“ postavila sa a Liamovi venovala mrazivý pohľad. „Odchádzam. A ty si si ti u mňa posral.“

„Evey,“ Niall ju chytil za ruku.

„Nedotýkaj sa ma!“ vyriekla to kľudným hlasom, ktorý bol nepríjemnejší ako keby to povedala s odporom.

„A budem sa ťa dotýkať!“ zvýšil hlas a ľudia na okolo začali po nich zvedavo pokukovať. Vedela, že dnes večer už bude na Twitteri minimálne 5O fotiek a Tweetov o tom, ako sa pohádali na verejnosti.

„Nemáš právo.“

„Ale mám. Si moja priateľka.“

„Už takmer dve hodiny nie,“ pohŕdavo sa mu dívala do očí. Mala sto chutí odvolať to, nechať ho, nech sa jej ospravedlní. No bála sa, že by to znova dopadlo rovnako. Preto radšej nahodila kamenný výraz  bez emócií. „Skončilo to v tej sekunde, keď si mi dal jasne najavo, že nikdy nebudem ako Amy.“

Liamovi padla sánka.

„Bola to chyba.“

„Chyba, ktorú si urobil minimálne desať krát za posledný polrok. Keď si mi neustále pripomínal “ako varila polievku Amy, aký bol Amy-n obľúbený parfém, aké filmy ste spolu pozerávali“ !“ do hlasu sa jej vkrádali emócie, čo nebolo dobré znamenie. Minimálne nie pre ňu.

„Už to nikdy neurobím,“ zahľadel sa jej hlboko do očí. Hnev, ktorý ju ovládal sa pomaly začal meniť na bezhraničnú lásku, ktorú k nemu pociťovala. Never mu! Nepodľahni znova tým modrým očiam! Šepkalo jej vnútro.

„Ako to môžeš vedieť? Teraz tvrdíš, že to neurobíš. Ale čo o týždeň, o mesiac alebo o rok, keď mi povieš, že “moja bývala by to urobila lepšie“ ? Vieš si predstaviť ako mi to ubližuje?  Keď mám pocit, že ti nie som dosť dobrá?!“ neovládla sa. Slzy jej tiekli po lícach, zmocnila sa jej triaška. Niall si kľakol na koleno a povedal:

„Tu na tomto mieste kľačím pred tebou ako tvoj otrok. Prisahám ti, že už ťa nikdy s nikým nebudem porovnávať. Evey chcem si ťa vziať za manželku, chcem aby si bola pre mňa jediná do konca života..“ odmlčal sa na chvíľu. „Vezmeš si ma?“ hlas sa mu triasol, oči sa leskli, sánka ho bolela od napätosti. Čakal na odpoveď, ktorej sa bál.

„Ja..“ začala opatrne. Otázka ju očividne prekvapila. „Ja si to... musím.. ešte.. premyslieť..“ zašepkala, vytrhla si ruku z tej jeho a vykročila z kaviarničky, kde nechala kľačajúceho Nialla a prekvapených labužníkov kávy.

Nastúpila do auta a rýchlo uháňala preč. Nevedela kam ide, ceste ani šoférovaniu nevenovala dostatočnú pozornosť. A to sa jej stalo osudným..

Na semafóre si nevšimla červenú a vrútila sa rovno pod autobus. Posledné čo videla pred očami boli Niallove oči...

„Niall..“ zašepkala skôr ako sa jej zmocnila temnota.