Fight 36.

new chapter. finally. i wanna see you crying :-*
užívajte! 
som zvedavá, snáď ma veľmi nebude chcieť zabiť. 
Venované Bajuške :-* lebo milujem jej spamy ;)
btw sorry, ak mi sem tam tam bude chýbať písmenko alebo tak O:) 
ďalšia časť závisí od vás.

Bosými nohami prešla po studenej podlahe a vykukla zo spálne. V byte bolo ticho a ona v Harryho tričku sa rozhodla nájsť jeho majiteľa. Ďaleko chodiť nemusela. Harry stál pred francúzskym oknom v obývačke a v ruke zvieral šálku s pariacou sa tekutinou. Pohľad mal upretý do diaľky, Eliz si nevšimol. Potichu teda prešla miestnosťou a opatrne, aby ho nevyľakala, obmotala svoje tenké ruky okolo jeho trupu.

„Dobré ráno kráska,“ zašepkal chrapľavo, keď sa oprela bradou o jeho plece.

„Dobré,“ zamilovane sa pousmiala a pokožku na jeho pleci obdarila drobným bozkom.

„Volal som s mamou,“ začal rozhovor Harry. Jeho hlas bol nezvyčajne zachrípnutý a bez akýchkoľvek emócií.

„Čo chcela?“ opýtala sa nepokojne.

„Nič vážne,“ nebadane sa pousmial, no jeho oči ostali tvrdé. „Len, že máme prísť na víkend k nim.“

Eliz ostala ticho a len prikývla.

Jej byt opustili ani nie o hodinu neskôr, aby sa do Holmes Chapel stihli dostať ešte predtým, ako mala Anne vo zvyku chystať večeru.

Viezli sa v tichu, ktoré Elizabeth pripadalo zvláštne. Harry počas celej, niekoľko hodinovej cesty nepovedal takmer nič, okrem pár nesúvislých viet o premávke na výpadovke z Londýna. Oboma rukami pevne zvieral volant, pohľad upretý na vozovku. Elizabeth mlčala, rovnako ako on. Nevedela čím bola jeho mĺkvosť spôsobená, no obávala sa ho na ňu spýtať. Preto radšej hľadela von oknom na svojej strane vozidla a premýšľala.

„Neverím, že ma k tomu nútite,“ ohrnula spodnú peru a pozrela do zrkadla oproti sebe.

„Uvidíš, že budeš ešte krajšia ako doteraz,“ zaštebotala Harryho mama, ktorá stála vedľa svojej dcéry za Elizinym chrbtom.

„Och,“ odfrkla nadurdene a jej ofina sa nadvihla pod jemným vánkom vzduchu vychádzajúceho z jej úst.

„Vážne si si ešte nikdy predtým nežehlila vlasy?“ opýtala sa už po niekoľký krát Gemma a do rúk vzala ďalší prameň jej kader, ktorý sa o pár minút pod vplyvom horúceho malého prístroja zmení na rovný.

„Nie, nikdy. Možno raz, keď som bola mladšia na nejakú špeciálnu príležitosť,“ pokrčila plecami. „Ja mám jednoducho rada svoje kučery!“ povedala o niečo hlasnejšie zúfalým tónom a radšej zatvorila oči, aby sa nemusela dívať na Gemmino dielo na jej hlave. Za ňou sa ozval hlasný smiech matky a dcéry, ktoré mladé dievča s ľahkosťou prijali do rodiny.

Harry stál v obývačke pred krbom a s rukami vo vreckách hľadel do tancujúcich plameňov. Cítil ako mu nepravidelne búšilo srdce a jeho vnútrom lomcoval hnev. Myšlienky sa točili len okolo jednej osoby a on nadobudol presvedčenie, že nič nenechá na pospas osudu.

„Harry?“ začul hrubý hlas za ním a on sa otočil od ohňa. „Chcel si so mnou hovoriť?“ pristúpil k nemu manžel jeho matky, jeho nevlastný otec Robin.

„Áno,“ povedal a mierne si odkašlal, „chcem.“

„Musí to byť niečo vážne, keď si nechcel aby to počula Anne alebo Elizabeth,“ na prívetivej okrúhlej tvári sa objavil drobný úsmev.

„Ako sa to vezme,“ vyriekol opatrne, prešiel okolo mohutného chlapa a s pohľadom upretým do chodby, zatvoril na miestnosti dvere.

„Musím uznať, že mám šikovnú dcéru,“ nadvihla obočie Anne a hľadela na Elizabeth, sediacu v kresle, ako na nejaký zaujímavý výtvor. „Ale nie, robím si srandu,“ začala sa radostne smiať, chytila Eliz za ruky a vytiahla ju na nohy. „Vyzeráš úchvatne,“ držala ju za plecia len na vzdialenosť dĺžky jej rúk a usmievala sa od ucha k uchu. „Keď po tomto Harry neklesne pred tebou na kolená, sama mu ich podkopnem! Si jednoducho krásna!“ Než sa stihla Eliz nazdať, Anne si ju pritiahla k sebe a zovrela v tuhom objatí.

„Pre Boha mama, nedus ju, nezomiera,“ prevrátila Gemma veľkými očami a Eliz sa zasmiala.

„Dobre, dobre,“ rýchlo ju pustila a pozrela raz na Eliz, raz na Gemmu. „Dievčatá, čo keby sme sa odfotili?“ oči sa jej rozžiarili ako malému dieťaťu.

„Ďakujem,“ zamrmlal chrapľavo, keď si zobral podávaný pohárik s whiskey.

„Nehovor o tom mame, lebo nás obidvoch vyhodí z domu,“ zasmial sa Robin a hneď si trochu odpil.

„Robin?“ Harry hľadel na kúsky ľadu v jantárovej tekutine, ktoré sa vďaka svetlu z kozuba leskli. „Ako dlho poznáš Bena Voxa a jeho rodinu?“ Odtrhol zrak od pohárika a pozrel na muža stojaceho vedľa neho.

„Dosť dlho. Veď ste spolu vyrastali, čo si nepamätáš?“ zamračil sa, nechápajúc kam Harry svojou otázkou mieri.

„Pamätám,“ pritakal po tichu. „Čo si myslíš o ich rodine?“

„Slušná, normálna, taká ako my,“ pokrčil plecami a vypil posledný dúšok alkoholického nápoja. „S jeho otcom spolupracujem dlhé roky. Obchody nám idú dobre. Ale Harry, kam mieriš týmito otázkami?“

„Kedy naposledy si bol v kontakte, o niečo osobnejšie ako len na obchodnej úrovni, s Benom a jeho otcom?“ opýtal sa, otázku nevlastného otca neslušne ignoroval.

„Dobre, podstúpila som žehlenie vlasov  aj odfotenie, ale v žiadnom prípade nesúhlasím aby ste to zavesili na Twitter,“ namietala.

„Ale prečo?“ dožadovala sa odôvodnenia Gemma.

„Pretože...“ premýšľala rýchlo. „Pretože nechcem aby Harry alebo niektorá z vás dvoch musela čítať nenávistné tweety, ktorými ma častujú fanúšičky.“

„A čo! A nech!“ dupla si Anne nohou. „Nech vidia akú mám krásnu nevestu!“ rozkrikovala sa a pri tom horúčkovito ťukala do mobilu.

„Anne, zase nepreháňajte!“

„Naozaj, zatiaľ si jej najobľúbenejšia Harryho priateľka,“ prikývla Gemma s výrazom na tvári, ktorý Eliz napovedal, že si zo správania svojej možno-raz-budúcej svokry nič nemá robiť.

„Je to tam!“ nadšený hlas sa rozoznel poschodím a Anne natočila svoj mobil smerom k Gemme a Eliz.

„Ben pomaly preberá obchod po jeho otcovi, zaúča sa,“ hovoril Robin a Harry ho potichu počúval. „Ale Harry, ešte stále si mi nepovedal, prečo sa ma toto všetko pýtaš.“

„Čo ak by som ti povedal,“ začal, na ex dopil zvyšok pohára a pozrel na neho, „že Ben pred rokmi znásilnil Elizabeth a jeho rodičom sa to podarilo ututlať?“ maska bez emócií sa usadila na jeho tvári. Musel si udržať kamenný výraz, pretože ak by ho ovládla zlosť a amok, ktorý ním lomcoval, neovládol by sa, naštartoval by auto, našiel si ho a tentoraz ho ubil na smrť.

Robinove oči za okuliarmi bez rámov sa rozšírili. Udržiavali očný kontakt zatiaľ čo v izbe panovalo ticho. Výraz dospelého muža sa začal meniť. Harry mlčky pozoroval zmenu v jeho mimike a jeho srdce začalo šialene búšiť.

„Ty si to vedel,“ zašepkal udivene, po jeho chrbte prebehol mráz. Robin pod tónom plným obvinenia prešiel na druhý koniec miestnosti a akoby unavene sa zviezol do kresla.

„Vedel som, že niečo také spravil, sám som im ponúkol najlepšieho právnika v prípade že by..“ nedokončil. Odtrhol zrak od podlahy a pozrel na Harryho. „Nikdy mi nepovedali meno dievčaťa, ktorému to spôsobil, Eliz a jej rodinu som do chvíle, keď sme začali s jej otcom spolupracovať, nepoznal.“

Harry iba postával na jednom mieste, nevediac čo robiť. Všetky jeho myšlienky, hnev voči Benovi, sa razom rozplynuli, pod prekvapením, ktoré sa dozvedel. Bol nahnevaný na svojho nevlastného otca? Nevedel. Mal by byť? Ani to nevedel. Či nevedomosť a nie príliš závažné napomáhanie boli dostatočným dôvodom, aby muža, ktorý ho vychoval, znenávidel.

„Bastard jeden,“ vypľul zo seba päťdesiatnik, pohár položil na malý stolík neďaleko kresla, v ktorom sedel a postavil sa. „Skurvysyn,“ nadával hrubým hlasom a do rúk schmatol telefón. Harry sledoval ako vytočil jednoduché číslo a kým sa na druhej strane niekto ozval, Bena častoval tými najhoršími nadávkami.

„Clara,“ zvolal, keď jeho sekretárka zodvihla. „Okamžite rušte všetky zmluvy s rodinnou firmou Voxovcov,“ prikázal. Chvíľu počúval, čo mu sekretárka odpovedala, no po pár sekundách ju prerušil. „Mne je to jedno. Jednoducho ich zrušte. Všetky kontrakty, všetko proste. Skončili sme s nimi,“ odvetil a zložil. 

„Už si chlapec ani neškrtne.“ Robin pozrel na Harryho. Na ich tvárach sa usadil úsmev.

***

Srdce jej narážalo do rebier, v krvi prúdil adrenalín. Utekala zo všetkých síl, vietor sa opieral do tela, keď bežala oproti nemu. Kľučkovala pomedzi stromy v lese, ktorý nepoznala a snažila sa utiecť. Utiecť čo najďalej od neho a jeho dosahu. Tichý hlások v hlave jej napovedal, že je to zbytočné. Bola v neznámom prostredí, s mužom o hodne vyšším ako ona v pätách. No ona sa nevzdávala, práve naopak. Pridala ešte viac, svaly na nohách ju začali páliť, pľúca nestíhali dostatočne okysličovať krv. Vyhýbala sa krom, popadaným konárom, o ktoré by sa mohla potknúť a rýchlo žmurkala, aby sa zbavila čiernych škvŕn pred očami, ktoré sa objavovali spolu s príliš veľkých vyčerpaním. Sily ju pomaly opúšťali a ona si uvedomila, že ešte pár desiatok metrov a skolabuje. No tým posledným, čo by mala v tejto situácii spraviť, bolo, že by zastavila. Jednak kvôli svojmu telu, ktoré by už potom neprinútila k pohybu, ale aj z dôvodu, že ak by zastavila, veľmi ľahko by ju dobehol. Vyhla sa vysokému kru, prebehla popod konár a dovolila si jeden pohľad za seba. Očami počas krátkeho okamihu spozorovala, že jej prenasledovateľ ju pomaly ale isto doháňa. Obrátila hlavu preto opäť dopredu a z jej úst vyšiel hysterický výkrik. Jej nohy stúpili do prázdna, pod ňou sa objavila prázdnota. Pár stotín sekúnd sa lesom ozýval vysoký tón jej hlasu, až pokým nedopadla do mokrých listov a ona hlavou nenarazila o tvrdú zem. Hruď sa jej rýchlo dvíhala pri prerývaných nádychoch, telo zaplavovala bolesť od námahy. Pozerala vysoko nad seba, na konáre stromov, ktoré vytvárali na tmavej oblohe mozaiku. Začula ako muž dopadol vedľa nej. Na okamih zatvorila oči a preglgla.

Prehrala boj.

„Naozaj si v poriadku, kráska?“ pýtal sa stále dokola Harry, keď jej pomáhal vstať z listov jagajúcich sa od rosy.

„Samozrejme, len som po dlhej dobe dala poriadne zabrať svojmu telu,“ nahlas vydýchla postaviac sa vedľa neho. Rýchlo si oprášila chrbát od imaginárnej pôdy a pozrela svojmu priateľovi do ustarostených očí. „Najlepšiu rozcvičku si mi vymyslel,“ povedala s očami stiahnutými do tenkých liniek, rukami ho chytila okolo bokov, postavila sa na špičky a vtisla mu drobný bozk na veľké pery. Harry sa odtiahol a spokojne sa usmial.

Sledovala Harryho profil, pokým mal prepletené prsty s tými jej a viedol ich von z lesa. Hľadela na jeho vystupujúcu lícnu kosť, na pery, ktoré sa nepretržite pohybovali pod slovami vychádzajúcimi spomedzi nich, ktoré Eliz ani nevnímala. Jej myseľ bola uchvátená jeho tvárou, drobnými kropajami potu, ktoré sa črtali na vysokom čele po ich nevinnej hre, či kučerami, ktoré neposlušne vykukovali spod tmavomodrej čiapky, pod ktorou mali byť ukryté pred zvyškom sveta. Nebolo pochýb, že i keby nebol Harry celosvetovo známi, o ženskú priazeň by mal postarané. Vyzeral dych berúco, uvedomila si. Zelené oči, krásny úsmev, nekonečne dobré srdce. Okrem výzoru, ktorý mu zaručoval mimoriadny úspech, mal Harry charakter ako málokto. Mohol mať ktorúkoľvek chcel. A on si vybral ju. Jemne sa pousmiala, len tak sama pre seba, ešte stále nezachytávajúc jeho slová. Čo všetko by dala za to, aby Harry bol obyčajný dvadsaťročný mladý chalan. Bez žiaru reflektorov, manažmentu, ktorý ho nútil robiť aj veci, ktoré nechcel, bez miliónov fanúšičiek a ďalších miliónov na účte. Obyčajný mladý Harry z pekárne. Jej krásny pekár.

„..a tak som ako blázon vyskočil le-“ rozprával, keď ho Elizabeth nevychovane prerušila.

„Harry!“ zvolala aby upútala jeho pozornosť. Žiarivé oči na ňu zmätene pozreli, keď obaja zastali. V očiach sa mu črtala otázka, na ktorú Eliz odpovedala ešte skôr, ako ju stihol vysloviť. „Nauč ma piecť! Poďme do pekárne, kde si kedysi pracoval, prosím,“ žobronila so širokým úsmevom na perách.

„Barbara!“  nadšený smiech sa rozoznel miestnosťou, keď Harry, v tesnom závese s Elizabeth, vošiel zadným vchodom do malej, ale o to útulnejšej pekárne v centre mestečka. Drobná zavalitá žena sa odvrátila od objektu, ktorý ju naplno zamestnával a na jej tvári sa rozšírilo nefalšovateľné nadšenie, keď vo dverách uvidela stáť mladú superhviezdu z jej rodného kraja.

„Harry, zlato,“ vyrazila v ústrety jeho rozpaženým rukám, ktoré Eliz mimoriadne zavadzali vo výhľade, no keď videla ako sa prikrátke ruky na šírku jeho trupu, obmotali okolo jeho tela, eufória z priateľského stretnutia prešla aj na ňu. „Tak rada ťa znova vidím,“ stále ho držala a jej hlas, síce plný radosti, sa zachvel.

Videla ako sa Harrymu mierne nadvihlo pravé rameno a uvedomila si, že Harry svoju starú priateľku hľadí po chrbte. Neovládla sa a zasmiala sa, keď si všimla ako ruka starenky klesla na Harryho zadok a jemne ho do neho štipla.

„Au,“ hravo zvolal a odtiahol sa od nej. „Nikdy si to neodpustíte, že?“ zasmial sa a pozrel na ňu.

„Uhádol si, nikdy,“ súhlasila a ešte ho potľapkala po mieste uštipnutia. Harry len so širokým úsmevom pokrútil hlavou a pozrel na Eliz.

„Barbara, chcel by som vám niekoho predstaviť,“ povedal stále s úsmevom, keď starenku pustil. Prešiel pár krokov, objal Eliz okolo pliec a vyriekol: „Barbara, toto je moja Elizabeth,“ povedal jednoducho. Nebola si istá, či jej srdce poskočilo od nervozity, keď spoznávala niekoho nového z Harryho minulosti, alebo od spôsobu ako ju Harry nazval. Moja Elizabeth. Tak jednoduché s tak skrytým významom.

„Veľmi ma teší Eliz,“ úsmev neschádzal zo zvráskavenej tváre, keď k nej pristúpila a vrúcne ju objala. „Dosť veľa som toho o tebe napočúvala.“

„Aj ja vás rada spoznávam.“

„Naozaj? Od koho a čo? Nebodaj ste začali čítať šoubiznisové plátky,“ vyzvedal Harry.

„Ale kdeže,“ prevrátila očami a pohodila rukou. „Tvoja mama je naša každodenná zákazníčka Harry, čo si už zabudol?“

„Asi áno,“ priznal hanblivo so sklonenou tvárou. Eliz sa zaškerila, bolo pre ňu potešujúce vidieť ho červenajúceho sa. Momentálny Harry stojaci vedľa nej, bol natoľko rozdielny od Harryho stojaceho pred stovkami fotoaparátov, až jej to vyrazilo dych. V jeho tvári, postoji, tóne sa zračila číra nevinnosť a detskosť. Zrazu to bol ten mladý chlapec, ktorého si ešte ráno želala vidieť.

„Ale čo rozhodne nezabudol je piecť!“ zapojila sa do rozhovoru, vyzdvihujúc pri tom jednu z Harryho vlastností.

„Och, tomu verím, Harry bol veľmi šikovný.“

„Mal som najlepšiu učiteľku,“ na líčkach sa mu objavili jamky, ktoré boli jeho osobným znakom a starenu opäť pohladil po chrbte.

„Och, Harold,“ zasmiala sa žena vedľa neho, znova ho štipnúc do zadku.

Nabrala si za plnú dlaň múky, sprisahanecky sa zaškerila a potichu prešla krátku vzdialenosť k Harrymu, ktorý bol k nej otočený chrbtom, sústredený na miešanie cesta.

„Zlato?“ zatiahla nevinne, no vzápätí si zahryzla do spodnej pery, aby sa nezačala rehotať.

„Áno?“ otočil sa k nej, s jedným ukazovákom v ústach. Eliz sa napriahla a otvorila dlaň. V okamihu bola Harryho tvár celá biela s prekvapeným výrazom. Elizabeth sa rozrehotala, slzy jej vykukli z kútikov očí. Varecha ktorú zvieral v ruke padla na zem, jeho tvár sa vyrovnala.

„Elizabeth Fellová,“ vyriekol pomaly, s dôrazom na každú slabiku. Sledovala, ako svoje dlhé prsty vmiesil do cesta, o pár sekúnd ich vytiahnuc. „Takže ty chceš vojnu, áno?“ opýtal sa a spravil krok k nej. Eliz cúvla, Harry spravil ďalší krok. „Mne neutečieš,“ nasadil diabolský úškľabok. „Poznám to tu lepšie ako ty.“

Nepočúvala ho. Obrátila sa mu chrbtom a rozbehla sa. Kľučkovala pomedzi regále s čerstvým pečivom, snažila sa vymotať z labyrintu. Keď sa jej konečne podarilo nájsť východ a so smiechom vybehnúť z miestnosti, Harry ju ešte stále s prstami od cesta naháňal. Bežala cez úzku chodbu a jedinou možnosťou, ktorá jej ostávala, bolo, že by vybehla do obchodu plného zákazníkov. Spravila by tým hanbu nie len sebe, ale aj celému personálu. Ale, na druhej strane, naháňal ju Harry Styles. Kto by sa už len na neho hneval, alebo bol jeho chovaním pobúrený? Bola už len pár metrov od výklenku v stene, stále viac a viac sa blížila k pultu, za ktorým stálo pár ľudí. Obzerajúc sa za seba sa zasmiala. Harryho zhrozený výraz na omúkovanej tvári dával jasne najavo, že sa mu nepáči kam Eliz mieri. A i napriek svojmu nesúhlasu, stále bežal za ňou. Elizabeth so smiechom prebehla okolo Barbari, ktorá práve podávala zákazníčke pečivo, keď sa Harry rozkričal.

„Elizabeth!“ vybehol z tmavej chodby, ruka s cestom napriahnutá pred ním, aby sa pre istotu neumazal.

„Aj ja ťa milujem Harry,“ odvetila, prebehla pomedzi zaľúbený párik, otvorila vchodové dvere a za cinkotu zvončeka nad nimi, vybehla z obchodu von.

***

„Ako dlho sa neuvidíme?“ opýtala sa potichu, keď stáli v podzemnej garáži pred Harryho autom v tesnom objatí. Eliz sa lícom opierala o jeho plece, vdychovala jeho vôňu snažiac uchovať si ju v pamäti, aby si ju mohla vybaviť zakaždým, keď si počas jeho niekoľkodňovej neprítomnosti na ňu spomenie.

„Iba tri dni, kráska.“ Cítila ako ju pohladil po chrbte a vtisol jej drobný bozk na vrch hlavy.

„To prejde ako voda,“ povedala potichu, vediac, že ju počul. Silno sa k nemu ešte na pár sekúnd pritisla, zhlboka sa nadýchla a až tak sa odtiahla. Pozrela hore, do tej peknej tváre, snažiac sa zapamätať si každý jeden jej detail. Každú vrásku, ktorá sa mu vytvorí pri úsmeve, každé znamienko, či drobné, nie veľmi výrazné strnisko na hrane sánky. Výraznú farbu zelených očí, iskru, s ktorou sa na ňu díval či šťastný úsmev. Len tri dni, bez týchto drobností.

„Budem ti volať každý večer,“ sľúbil jej, keď sa trochu sklonil aby mohol svoje čelo oprieť o to jej.

„Môj večer alebo tvoj večer?“ podpichla ho.

„Aj aj,“ zasmial sa, chytil ju okolo pása a zodvihol zo zeme, aby tento krát bola ona tá vyššia. „Budem ti volať stále, len aby som počul tvoj hlas,“ hovoril s vážnym hlasom.

„Musíš aj pracovať,“ pohladila ho po líci. „Musíš sa venovať svojim dievčatám,“ hovorila s úsmevom. „Stačí ak mi zavoláš raz za deň a porozprávaš mi o svojom dni, dobre?“

Harry chvíľu na ňu iba hľadel, uvedomujúc si, že lepšiu priateľku si priať nemohol. Podporila ho vždy, keď to potreboval a bola to práve ona, kto ho naučil, že vytrvalosť sa vypláca.

„Milujem ťa,“ vyriekol po dlhšej dobe po prvý krát.

Eliz sa žiarivo usmiala. „Veď vieš, že aj ja teba,“ povedala a spojila ich pery v poslednom bozku.

Zaprela sa nohami o stenu a počúvajúc Harryho hlas z prehrávača, začala robiť kliky. Pot jej stekal po chrbte, svaly pálili od námahy. Potrebovala sa uvoľniť a to dokázala len pri fyzickej námahe, pri tom, čím si zarábala na živobytie. Po sérii klikov sa postavila a s rukami vbok sa snažila upokojiť rozvášnené srdce od bolesti, ktoré jej telo zbožňovalo. Načiahla sa k pohovke, na ktorej mala položenú fľašu s vodou a mimovoľne pozrela na miesto, kde sa ešte pred pár dňami pýšil sklenený stôl. Pri spomienke na Bena ležiaceho na kúskoch rozbitého skla ju striaslo. Musela sa zhlboka nadýchnuť aby nepríjemné predstavy vyhnala z hlavy.

 Našťastie, k prerušeniu toku myšlienok jej dopomohol zvoniaci zvonček pri dverách. Podvedome sa usmiala, keď kráčala ešte stále spotená k dverám, dúfajúc, že ju ešte pred odchodom prišiel prekvapiť. S mierne zatajeným dychom chytila kľučku a rozvážne otvorila dvere. Srdce sa jej poskočilo a ona sa okamžite snažila dvere zatvoriť. Avšak, márne. Veľké chodidlo návštevníka zastavilo drevo tesne predtým, ako mohlo zapadnúť do zárubne. Elizabeth cúvla. V hlave sa snažila čo najrýchlejšie prejsť si svoje možnosti. Má šancu obrániť sa? Má šancu včas dobehnúť k telefónu a zavolať si pomoc? Neuvažovala dlhšie nad ďalšími variantami toho, čo by mala robiť, jednoducho sa mu otočila chrbtom a rozbehla sa späť do obývačky. Jej inokedy rýchle reflexy v tú chvíľu nestačili. Skôr ako dobehla do miestnosti, kde ešte pred chvíľou cvičila, začula ako sa dvere zabuchli a ťažký dupot sa blížil za ňou. Chvatne hľadala telefón na pohovke, nadávajúc sama sebe, že čierny telefón hodila na rovnako sfarbenú kožu. Keď ho konečne našla, jej ruky sa triasli tak, že nebola schopná ani vytočiť jednoduché číslo.

„Nieeeee!“ zvrieskla, keď pocítila ako ju hrubou silou ťahá za vlasy. Elizabeth padla chrbtom na podlahu, hlava jej nepríjemne o ňu narazila. Pozrela do napuchnutej tváre, snažila sa nejako pohnúť. Bol však zručnejší ako ona, či Harry. S ľahkosťou ju chytil pod krk a vytiahol na nohy. Jej malátne, o silu obraté končatiny sa podlomili, keď sa ju snažil postaviť a on agresívne zanadával. Jeho stisk zosilnel, Eliz sa znemožňoval prístup ku kyslíku. Zbesilo kopala nohami v snahe zachytiť sa o niečo,  o čo by sa zaprela, len aby nevisela v zovretí jeho jednej dlane. No jej chodidlá boli až niekoľko centimetrov nad zemou.

„Kurva vyjebaná,“ boli jeho prvé slová adresované práve jej. Stisk ešte zosilnel. „Teraz ma veľmi dobre počúvaj,“ vrieskal z plných pľúc, v jeho očiach sa odrážal amok. „Dávam ti posratý týždeň na to, aby opäť Stylesovho fotra presvedčila, aby znova podpísal spoločné kontrakty!“ Slzy jej tiekli dole lícami, no jej pohľad ostával zapichnutý na jeho tvári. Neodpovedala, vedela, že vyhrážka ešte len príde. „Inak tebe aj tomu kokotovi, ktorému rozťahuješ nohy, zničím celý život! Rozumela si?!“ zatriasol s ňou ako s handrovou bábikou.

Z posledných síl prikývla.

Hrdlo jej prestal zvierať, dopadla na kolená a o pár stotín na chrbát. Prívod kyslíka do jej pľúc priam bolel.

Ben ešte utrúsil pár nadávok na jej adresu, nechutne si odpľul vedľa nej a za smiechu, ktorý sa odrážal z vedľajšieho bytu, odišiel.

Bolestivo prehltla, dusiac v sebe panický výkrik.