utorok 24. júna 2014

Innocent Love 7.

Proste.. ide to veľmi ťažko.
Nečakala som, nemyslela som, že padnem až tak hlboko a bude ma to stáť toľko síl, aby som zo seba vyplodila aspoň niečo.
Snáď mi to po topfeste pôjde lepšie.
za gram. chyby sa ospravedlňujem.


V tichosti, ktorá medzi nimi panovala po celú cestu.
V tichosti, ktorá mohla znamenať viac, ako keby sa rozprávali.

V tichu ju odviezol domov.
Tak isto ako v tichu strávili ďalší predĺžený tréning na druhý deň.
A tak to išlo niekoľko dní dokola. Stalo sa ich nevysloveným pravidlom, že aj keď Ivy po opustení veľkej budovy vyrazila pešky s úmyslom ísť na vlak, Jonathan ju po pár metroch dohnal na svojom aute a ona bez otázok, či výčitiek nastúpila.
Toľko krát sa ho chcela niečo opýtať, prihovoriť sa mu, no keď videla ako chladne, bez záujmu hľadí von čelným sklom zatiaľ čo šoféruje k nej domov, chuť na rozhovor ju prešla.
Až raz, keď sa už prebudila so zlou náladou a jej hlava po dni strávenom s uhulákanými športovcami  išla vybuchnúť, to prekliate ticho nezvládla.

„Už mi to lezie na nervy,“  vyhŕkla len pár minút po tom, čo už po niekoľký krát nastúpila do ticha.
Jonathan na sekundu odtrhol zrak od vozovky a uprel ho na ňu. „Čo ti lezie na nervy?“ opýtal sa, no v jeho tvári sa nečrtal žiaden záujem po odpovedi.
„To trápne ticho.“
„Tak ho nejako preruš,“ pokrčil plecami hľadiac na cestu.
„Mám pocit, že ho prerúšam úplne zbytočne, keďže je úplne zjavné, že nejavíš žiaden záujem viesť so mnou rozhovor na akúkoľvek tému,“ hovorila útočne.
„To nemôžeš vedieť,“ povedal potichu a svoje tmavé oči uprel na jej tvár. Ivy zmĺkla. V jeho pohľade, v tých čiernych očiach, ktoré dokážu aj pri tom najťažšom súperovi vyvolať rešpekt,  zahliadla záhadné iskričky. Avšak, skôr ako stihla prísť na ich pôvod, Jonathan znova odvrátil zrak.
„Máš pravdu, nemôžem,“ pripustila opatrne. „Avšak, takto sa mi to javí z tvojho správania.“
„A aké je podľa teba moje správanie?“ opýtal sa hlúpo a z jeho hlasu bolo cítiť značné opovrhnutie.
„Arogantné,“ zhodnotila to jedným slovom. Jonathan sa zasmial a v Ivy vzkypel hnev. Posadla ju totálne zúrivosť. Mala chuť vyskočiť z auta, vytiahnuť z neho aj Jonna a búšiť do neho až kým by z neho nevytriasla celú jeho dušu.  No bola si až príliš vedomá toho, že by to malo zhruba rovnaký účinok ako búšiť do steny z tehál.  Preto sa len nadurdene oprela ešte hlbšie do koženého sedadla, ruky si prekrížila na prsiach a vyzrela von oknom po svojej pravici.  Autom sa opäť rozniesol tichý smiech, ktorý ju vytočil až do nepríčetnosti. Ivy sa mračila na prostredie, ktoré sa okolo nich rýchlo menilo a po prvý krát sa nevedela dočkať okamihu, kedy z toho prekliateho vozidla vystúpi. Keď po dlhých minútach spoznala v tme štvrť, v ktorej bývala, okamžite si odopla bezpečnostný pás a ona sa až euforicky neposedne vrtela na mieste.  No napriek jej očakávaniu, že Jonathan zase raz zastane na druhej strane oproti vchodu do jej bytu,  jej sánka mierne klesla a ona ostala poriadne zaskočená, keď kapitán zaparkoval na parkovisku medzi dvoma panelákmi, vypol motor a len za svetla z pouličných lámp na ňu uprel zrak.
„Čo to robíš?“ opýtala sa nahnevane.
„Nechcela si náhodou viesť so mnou rozhovor?“
„Áno, ale to bolo predtým ako si ma vytočil do nepríčetnosti,“ odvrkla.  „Takže nechápem čo to vlastne teraz robíš,“ hnev akoby jej bránil triezvo uvažovať.
„Dávam ti príležitosť viesť so mnou rozhovor,“ povedal s ľahkým pokrčením pliec.
„Teraz?“ opýtala sa s neveriackym výrazom.
„A kedy ak nie teraz?“
„Nikdy?“
„Prečo si sa so mnou potom chcela rozprávať?“
„Ja neviem!“ vykríkla nahnevane, až sa do jej pehavej tváričky nahrnulo množstvo krvi a ona očervenela.
„Vidíš, túžba po tom rozhovore ti úplne zatienila mozog a ..“
„Nerob to,“ prerušila ho podráždene.
„Čo?“
„Nerob si zo mňa posmech akoby som bola malé decko.“
„Tak sa tak prestaň správať.“
„A ako sa mám podľa teba správať?“
„Ako dospelá mladá dáma,“ povedal jednoducho.
„Dobre,“ zhlboka sa nadýchla aby sa aspoň z časti upokojila. Pár sekúnd bolo ticho, zatiaľ čo Ivy hľadela na palubnú dosku pred sebou a dávala si v hlave dokopy všetky myšlienky, ktoré mala v pláne sformulovať do viet. „A dospelá mladá dáma by sa správala ako?“
„Hm,“ kútik jeho úst sa povytiahol do mierne úsmevu než odvetil: „viedla by so mnou rozhovor.“
„A o čom?“
„No neviem, ty si to tak veľmi chcela.“
„Grhh,“ vyšiel z nej podivný zvuk rozčertenia, zatiaľ čo on na ňu zvedavo hľadel. „Dobre,“ vydýchla nakoniec. „Daj mi chvíľu, aby som sa upokojila a našla nejakú vhodnú tému na ten prekliaty rozhovor.“

Jonathan prikývol stále s drobným úsmevom a zatiaľ čo Ivy neúprosne premýšľala, on siahol do svojho vrecka. Vytiahol si z kabáta telefón a jednoduchým pohybom ho odomkol. Na rozžiarenej obrazovke sa objavila fotografia jeho rodičov ako držia Stanley Cup a jeho oči sa upreli do horného rohu. Ak sa do desiatich minút neobjaví doma, jeho telefón začne neprestajne vyzváňať. 
„Čo povieš na plán vraždy?“ začul otázku.
„Koho chceme zavraždiť?“ opýtal sa so smiechom, nespúšťajúc oči z času na telefóne.
„Teba.“
„Nie, s tým nesúhlasím,“ odvetil. A ani s tým, aby mu neustále vyvolávala. Nie, ak je s ňou. Preto rýchlo stlačil jediné tlačítko na okraji smartfónu a pokojne hľadel ako sa malá hračka v jeho rukách vypína.

Srdce jej pumpovalo krv do tela o niečo rýchlejšie ako keby bola pokojná, no ona si uvedomovala, že v jeho prítomnosti pokojná nikdy nebude. No s ľahkosťou mohla povedať, že keď periférnym videním zahliadla ako si vypína telefón, polichotilo jej to. Nevedela síce prečo konkrétne tento akt spravil, no s dievčenským pobláznením si rada nahovárala, že to bolo kvôli nej. Preto, keď sa mu znova prihovorila, náladu mala oveľa veselšiu ako pred pár minútami.
Odkašľala si aby si prečistila hrdlo, ale zároveň aj aby upútala jeho pozornosť a až tak prehovorila.
„Okay,“ vyslovila jednoducho.
„Takže?“ opýtal sa a nadvihol obočie.
„Začnem asi na začiatku, nie?“ opýtala sa, i keď bolo zjavné, že Jonathan nemal ani najmenšej potuchy o akom začiatku hovorí.  „Teraz, keď som sa už konečne upokojila,“ pripustila, „by som sa ti chcela poďakovať za tú záchranu, ktorú si odviedol v prvý deň, čo si ma odviezol domov,“ usmiala sa. Jon sa taktiež usmial a jednoducho prikývol. „Tak trochu mi to pripomenulo Twilight vtedy,“ pokračovala žartovným tónom.
„Twilight?“ zasmial sa a neveriacky na ňu hľadel.
„Veď vieš, ten upír čo sa zamiloval do ľudského dievčaťa,“ s prižmúrenými očami na neho hľadela. Keď videla, že sa na túto tému nechytá, klesla jej sánka. „Ty vážne nevieš o čom hovorím?“ zarazene sa na neho pozerala.
„Vyzerám ako niekto, kto pozerá filmy s upírmi? Predpokladám, že to je nejaká pubertálna romanca, že?“
„Ale veď to bol bestseller!“
„Pubertálny bestseller,“ poopravil ju so smiechom.

Minúty ubiehali a rozhovor pomaly, ale o to spontánnejšie plynul. 
Po nejakej chvíľke sa Ivy pristihla, ako sa nenútene natočila telom k Jonathanovi, nohy si zložila pod seba na sedadlo a s rukami zloženými v lone na neho upierala zrak. Bolo zvláštne ako jednoducho dokázali prechádzať od jednej témy k druhej.  Ako sa v jednej chvíli dokázali baviť o upírskom filme pre mladé dievčatá a jeho súvislosťou s ich prvou spoločnou cestou domov, či v okamihu prejsť na tému ohľadom áut. Tak zaujato ako počúval Jon ju, tak i ona jeho. Ich nálada, ich chovanie jedného k druhému navzájom sa tak rapídne dokázalo zmeniť za obyčajných pár desiatok minút, až to vyzeralo byť neprirodzené. No nebolo. Slová vyslovené jedným sa zarývali hlboko do kože tomu druhému.

Prirodzenosť.

To, čo vystihovalo tie dve necelé hodiny, čo strávili osamote.
Možno by ich bolo viac.
Ak by Ivy nezačala zívať a len s ťažkosťami nebojovala proti otravným slzám spôsobenými  únavou.
„Myslím, že už by som mal ísť domov,“ vyriekol Jon a oči uprel na prístrojovú dosku.
Červené čísla ukazovali niečo po pol jedenástej večer a Ivy s novonadobudnutou pozornosťou sledovala každý jeden jeho pohyb.
„Tak teda dobrú noc,“ pousmiala sa a opatrne otvorila dvere. Do tváre jej zavial chladný vzduch a skôr ako za sebou zatvorila dvere začula Jonathana.
„Dobrú noc Ivy,“ povedal potichu.

Neobzrela sa za sebou. Jednoducho iba kráčala vpred a so širokým úsmevom na perách pustila golier kabátu, ktorý si tak úzkostlivo pridržiavala bližšie pri tele. Hoci prechádzala silným vetrom, zima jej nebola. Bolo jej teplo. Priam horela.

Auto stálo na mieste a vodič sa na sedadle ani nepohol. Sledoval, ako spustila ruky z odevu a vzpriamene kráčala vpred. Oči z nej spustil až vtedy, keď si bol istý, že jej vysoká postava zmizla vo vchode nevysokého paneláku.
Až vtedy jednoduchým zatočením kľúčika v zapaľovaní naštartoval motor svojho luxusného auta a oči mu znova padli na prístrojovú dosku.


Nechcelo sa mu ísť domov.

10 komentárov:

  1. Ivi, napísala si to perfektne a ja sa už neviem dočkať ďalšieho pokračovania ... :)) A prestaň sa už toľko podceňovať, lebo ti to ide úžasneeee... Ľúbim ťa :-*

    OdpovedaťOdstrániť
  2. A ja som už odzačiatku ti chcela napísať, ako veľmi mi to pripomína Twilight :) A potom to tam odrazu vidím ;)
    Ale, každopádne, ak sa to bude vyvíjať ako Twilight, budem veľmi spokojná :3 :)
    Krásne si to napísala :)
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  3. dokonalé :3 veľmi sa teším a neviem sa dočkať ďalšej časti :*
    *Míms

    OdpovedaťOdstrániť
  4. nevzyknem veľmi komentovať poviedky, vlastne som už žiadnu dlho nekomentovala, ale teraz proste musim.. tato poviedka je fakt užasna (ale to vlastne všetky tvoje) a pači sa mi ako to všetko opisuješ..človek ma pocit akoby to sam prežival alebo pozeral nejaky dobry film, všetko to mam doslova pred očami :) a k tomu deju..konečne sa to zvrtlo! konečne sa už normalne bavia, veľmi sa mi pači ten zaver :) dufam že v niektorych dalšich dieloch budu časti z Jonnyho pohľadu :)
    nech ťa teda muza poriadne kope! :) -Raduliatenko

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ivi.
    Som prekvapená. Príjemne prekvapená. Ten rozhovor. Dokonalosť.
    Páči sa mi ako píšeš. Proste ten štýl. Je to úplne jednoducho napísané a zároveň tak zaujímavo.
    Veľmi sa teším na ďalšiu, som veľmi zvedavá ako sa bude dej ďalej vyvíjať (o:

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ja len sa ti chcem velmi veelmi podakovat :) Pretoze Milujem ten to pribeh <3 A inak chcem sa spytat ,ze kedy bude nova cast?! :) Lebo uz sa neviem dockat :) Mas naozaj velky talent :3 Velke Dakujem za tento pribeh :3 :)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ty ani nevieš aká som ti vďačná za to že píšeš príbeh s hokejistom a ešte s Jonathanom :3 máš talent a tento príbeh je bohový!!!! Strašne sa teším na ďalšiu časť a dúfam že cez prázdniny budú časti častejšie!!! Toews je jeden z mojich naj hokejistov takže keď som tvoj príbeh našla išla som puknúť šťastím!!! :3 Keď tento príbeh skončí dúfam že začneš písať ďalší príbeh s hokejistom aj slovenským :3.

    OdpovedaťOdstrániť
  8. no tak už si nás všetkých natiahla od napätia ako žuvačky, tak by si konečne mohla pridať ďalšieee!

    OdpovedaťOdstrániť
  9. We want another one :)

    OdpovedaťOdstrániť
  10. fakt jeden neuveritelne dokonalý príbeh. je to krásne. zatial neviem čo si mam myslieť, že sa mu deje ale som na to velmi zvedavá. určite ma to prekvapí. už dlho som nečítala online pribeh ale tento tvoj je naozaj prepracovaný. pristihla som sa dokonca pri myslienke "keby to bola kniha tak si ju isto kupim" alebo "bol by to bestseller" takže:) pokracuj, pis, vela ludi to miluje, so do I :)

    OdpovedaťOdstrániť