Meatballs Co. XI - Dark Four Door

UPDATE OHĽADOM  XII: Dievčatá, z osobných dôvodov sa musím ospravedlniť ale ďalšia časť bude až v nedeľu. Prepáčte & ospravedlňujem sa. :( Veľmi ma to mrzí ale nedávam to.

kocky sú hodené, dievčatá! #twotogo

Sirény sanitiek a ruch mesta v pozadí jej doliehali do uší, ako schúlene sedela pod dekou na kresle a čítala si knihu, ktorú mala položenú v lone. Pokojne dýchala. Sústredene hypnotizovala písmenká beletrie a užívala si ničím a nikým nerušené ticho v byte.

Odkedy sa naposledy vrátila z Göteborgu, ani dnes večer ju Rana nedokázala presvedčiť, aby sa k nim pridala a šla s ňou a ich priateľmi niečo do mesta podniknúť. Odkedy sa s Johnom videli naposledy a dalo by sa povedať, že sa pohádali, nemala na nič náladu. Zo strachu vrátiť sa tam, kde medzi nimi všetko začalo a všetko jej ho pripomínalo, poprosila svojho brata, aby si Odeusa a Manu vzal na pár týždňov k sebe, kým situáciu úplne nevyrieši. Hoci si zakázala, Švédsko jej chýbalo.

V práci sa veľa krát prichytila, ako prázdne hľadí na kalendár na pracovnom stole a pohľadom hypnotizuje dátum nadchádzajúceho pondelku, kedy odlietal naspäť do Štátov. Z náhleho návalu pocitu viny a zúfalosti sa jej vždy urobilo zle od žalúdka, ako keby jej niekto zvnútra tlačil bruchom tupú dýku. Nepríjemný tlak jej vystreľoval až do hrtanu, v ktorom sa jej vytvorila nepriechodná hrča a ona sa musela vždy ísť prejsť na čerstvý vzduch terasy na poschodí budovy, aby to rozdýchala. Pokojný spánok ju obchádzal na míle ďaleko a ani hodiny so súkromným trénerom v posilňovni jej nepomáhali zbaviť sa pochmúrnych myšlienok, hoci vždy ostala, aby dokončila svoje fyzické trýznenie osamote. Pevne verila, že to všetko bolo len prechodným štádiom a s Johnom na tisícky míle ďaleko si jej srdce konečne uvedomí, že je načase pohnúť sa ďalej a vezme si príklad zo svojho dvojčaťa zdravého rozumu, ktorý na rozdiel od svojho rozcíteného súrodenca nezaháľal a vo voľnom čase si začala zháňať nové bývanie, ktoré by mohol byť novým domovom pre nich všetkých troch.

Ticho v byte preťal zrazu zvuk zvončeka pri dverách.

Začula, ako sa susedov pes o poschodie nižšie hlasne rozbrechal. Znudene zaklapla knihu a položila ju na parapetu, kým sa nemotorne vymotávala z deky. Otočila kľúčikom v zámku a kyslo zvraštila obočie. Rana bola expert na nechávanie si kľúčov doma, ak vedela, že Justine sa večer už nikam nechystala. Takisto sa veľa krát stávalo, že ju potom musela čakať na schodoch na rohožke, pretože Justine na poslednú chvíľu zmenila plány.

„John,“ vydýchla prekvapene, keď prudko roztvorila dvere do bytu a ostala len v nemom úžase stáť prikovaná na mieste. Zatajila dych, keď si uvedomila, že pred ňou nestojí napajedená hnedovláska, sťažujúc si, ako jej to znovu trvalo celú večnosť, kým jej otvorila a nechala ju tak dlho čakať pred dverami. 
Sledovala, ako pohľadom spočinul na jej očiach a nehybne sa opiera o chladnú zárubňu jedných zo štyroch jediných dverí na chodbe. Bol rád, že si číslo jej bytu nezmýlil s nikým iným a neotvoril mu žiadnych z jej susedov. Srdce sa jej rozbúšilo závratnou rýchlosťou. Mala sto chutí vyskočiť mu do náručia a nechať ich menšie nedorozumenie spred pár dní v zabudnutí, ktoré tak či tak okamžite oľutovala. Ovládla sa.

„Tak mi napadlo, že by si ma rada ešte pred odletom možno videla,“ napravil si strapaté vlasy, ktoré si neobťažoval pred cestou do Osla upraviť. V jej očiach mu strapatý účes pristal tak či tak. Nasucho preglgla.

„Kde máš Ranu?“ pozrel na ňu zvedavo, keď neodpovedala.

„A ty tvoje veci?“ nechala jeho otázku nezodpovedanú. Myseľ mala príliš opantanú skutočnosťou, že stál na prahu jej dverí. Hoci ho nečakala a nezaslúžila si to, farba jeho očí morskej tyrkysovej hladiny ju kolísavo upokojovala. Obaja mali v očiach nekonečno otázok. Ak nedokázala bez neho vydržať ani jeden víkend, ako by mohla celé mesiace? Prekročil prah, no váhavo zostal stáť medzi dverami. Nespúšťal z nej zrak.

„V hoteli.“

Vedela, že by neboli ani prví a ani poslední mať vzťah na diaľku, no strach z veľkého neznámeho jej prirodzene naháňal obavy. S kariérou pred sebou a vzdelaním, pre ktoré obetovala tak veľa času a energie, aby sa dostala tam, kde bola, a rokmi sebestačnosti si neprišla psychicky pripravená na mieste sa vzdať všetkého, na čom jej záležalo a slepo ho nasledovať. Obetovať sa. Zahodiť, kým bola presne tak ako jej rodičia, keď sa rozhodli pred toľkými rokmi začať v Osle odznova, hoci sa vzdialenosť Oslo – Dallas nedalo s trojhodinovou cestou autom na pobrežie ich východných susedov porovnávať. Po prvý krát v živote bola pritlačená k múru vybrať si medzi tým, čo chcela a čo potrebovala. Pri predstave, že sa budúci víkend vráti do Göteborgu a on tam nebude, ju striaslo. Taká predstava bola pre ňu v tom momente neakceptovateľná.

„Si sama?“ vstúpil do bytu a potichu za sebou zavrel dvere. Úpenlivo na ňu hľadel, ako pred ním cúva do útrob obývačky a jeho prítomnosť ju vyvádza z miery. On bol ale príliš sebecký na to, aby sa len tak zbalil a odišiel bez toho, aby ju nemohol znovu aspoň na chvíľu vidieť. Aby nezariskoval, že by nakoniec bol za hlupáka. Teda, ak by aj ona chcela. Cítila k nemu to, čo on k nej. Mlčky prikývla.

„Čo si povedal vašim?“

To, že večer pred odletom stál v jej byte jej logicky nedávalo absolútne žiadny zmysel. Mal by byť so svojou rodinou. On si ale dnes večer vybral ju. Ramená si preplietol na jej bedrách a pritiahol si ju k sebe. V očiach sa jej zaleskli slzy hanby, že pre svoju malichernosť zahodili tak cenných štyridsať osem hodín minulého víkendu, ktoré mohli ešte spolu stráviť.

„A nie je to jedno?“ sklonil k nej hlavu, až sa ich pery skoro dotýkali a on si uvedomil, že vôňa jazmínu jej čerstvo umytých vlasov a pery mu chýbali omnoho viac, ako si myslel. Z tak bezprostrednej blízkosti jej prišlo nevoľno.

„Je to jedno,“ vydýchla a postavila sa na špičky, aby prekonala tých pár centimetrov, ktoré ju delili od vrúcneho dotyku jeho začervenaných pier z toho, ako si celú cestu nervózne hrýzol spodnú peru. Čo keď mu neotvorí?
„Prepáč mi to,“ zamrmlala náhlivo do bozku, užívajúc si po tak, pre ňu, nekonečnej dobe Johnovu blízkosť. Hoci vedela, že spôsob ako sa načiahla za jeho perami ako prvá a neposlala ho preč hneď v prvej chvíli, keď ho zbadala stáť pred jej dverami ich bytu, hovorilo za všetko, nemohla si pomôcť. S nikým jej tak nezáležalo natom, aby vedel, čo cítila. Aby vždy ostávali veci medzi nimi v rámci možností fér. 
„Ty prepáč.“ Bolo toho mnoho, začo sa jej John chcel ospravedlniť. V tej chvíli mu ale všetko prišlo zrazu nepodstatné. Na ničom nezáležalo. Jediné, načo sa dokázal sústrediť a čo chcel, bolo užívať si opätovne jej blízkosť. Dotýkať sa jej. Vnímať pohyby jej tela. 

Poľahky mu vyskočila do náručia a túžobne jej stisol zadok, keď si nohy šikovne obmotala okolo jeho pásu. Zastonal, keď mu prstami prešla vo vlasoch a po oblasti zátylka.

„Nesmieme,“ odtiahla sa rozrušene, hoci len na pár milimetrov. Cítila, ako mu šialene bije srdce a rastúci tlak v rozkroku. Sama ale na tom nebola o nič lepšie. Opojená jeho prítomnosťou a tým, ako ju vlasmi šteklil na čele a posadil ju na posteľ, keď poľahky prešiel až k jej spálni, si zahryzla do pery. Chýbal jej. Emócie v jej vnútri avšak neprestávali bojovať s rozumom, ktorý jej tenkou ihlou vpichoval do srdca jed menom obavy. Obavy, že táto noc bola ich posledná.

„Ale môžeme,“ odvetil rozhodne, keď jej vzal dlaň do tej svojej a povzbudivo jej ju stisol. Ani sám neveril tomu, ako láskyplne sa teraz na ňu díval. Šalel, ako sa len bezmocne mohol pozerať, ako jej výraz v tvári preťal pocit viny a precitnutie. Svojimi citmi ju zraňoval ako nikto iný a to ho dopaľovalo ešte viac. Mlčky pokrútila hlavou, keď kútiky jej krásnych očí zaliali slzy a ona sa jednoducho nedokázala ďalej brániť návalu emócií.

„Prosím ťa, nemysli nato, hej,“ pohladil ju po vlasoch. Zlomene ju sledoval. Nikdy nebol skvelý rečník. „Toto je náš posledný večer, čo môžeme byť spolu a ja nechcem, aby sme si ho kazili tým, čo bude zajtra, hm.“
Mlčky prikývla, keď z hlavy vytriasla náhly pokles odhodlania zabudnúť aspoň na chvíľku na okolnosti. Zdvihla sa a bez toho, aby ho prepustila z intenzívneho pohľadu do jeho očí, dlaňou našmátrala zapínanie nohavíc. S pôžitkom sledovala, ako jej končekmi prstov teraz brázdil po krivkách tela a našmátral lem trička, ktoré mala stále na sebe. Dotyk jeho ctižiadostivých brušiek prstov ju pálil na bruchu, ako jej stúpal až k prsiam. Spýtavo na ňu pozrel, keď jej ich stisol a pod dotykom dlaní neucítil materiál podprsenky. Nevinne mykla plecami.

„Čo tá Rana?“

„Myslím, že by to malo byť v poriadku,“ pozrela na neho teraz s iskrou v očiach a šikovne si prevliekla tričko cez hlavu. Ani sa nesnažil zakrývať to, aký značný nezáujem razom mal o jej oči. Jeho pozornosť teraz pútala úplne iná časť jej tela. Nemienil sa ale tento krát nikým nechať rušiť. Sledoval, ako vytiahla dlaň z jeho rozkroku a pristúpila k dverám, aby ich pre istotu zamkla. Ako poznala jej spolubývajúcu, ak sa nevrátila doteraz, znamenalo to, že sa bavila a tak čoskoro ju očakávať nemusia. Nemienila ale opakovať scenár, keď John u nich po prvý krát a zároveň naposledy doma ostal.

Páčilo sa mu, ako sa reč tela a výraz jej tváre pod chvíľkou zmenil a vášnivo si teraz zahryzla do pery. Temné myšlienky boli razom preč.

„Kedy ti to zajtra letí?“ spýtala sa zvedavo a vymenila si s ním veľavýznamný pohľad.

Nechápal, prečo to bolo pre Justine tak nesmierne dôležité. Už dávnejšie si ale všimol, že každý z nich mal vo zvyku prikladať väčší význam diametrálne odlišným veciam. V tom momente by našťastie dal čokoľvek zato, aby sa k nemu vrátila do postele a ak odpoveď na túto otázku mala byť jediná daň, ktorú mal za chvíľu so svojou láskou zaplatiť, neváhal ani na sekundu.

Sledoval ju, ako spýtavo ostala stáť pri drevenom ráme postele, keď sa znepokojene posadil a úpenlivo na ňu hľadel od úrovne jej pása. Dlaňami jej s pôžitkom objal boky a perami sa prisal na odhalenú pokožku v snahe obmäkčiť ju. Spomedzi pier jej vykĺzlo jemné zachichotanie, keď ju jeho teplý dych pošteklil na koži a zanechával po sebe na každom kúsočku jej tela zimomriavky.

„O jedenástej,“ zdvihol k nej zrak a čakal na jej reakciu. Jeho odpoveď ju ale ani na sekundu nerozhodila. Vzala si jeho slová k srdcu a fakt, že im ostávalo tak trinásť hodín, hodila za hlavu rovnako s pocitmi neistoty. Namiesto toho, aby ju strach zahnal do kúta, postavila sa svojej najväčšej nočnej more z očí do očí a on s pôžitkom sledoval, ako sa načiahla po gumičku vo vlasoch, ktoré sa jej rozpustili ako vejár okolo jej odhalených pliec. Nedočkavo si zahryzol do pery.

Uchvátene hľadel, ako sa začiahla po leme jeho svetra a dlaňou sa oprela o jeho hruď. Nechal sa uniesť gravitáciou, keď padal naspäť do perín a bola to teraz Justine, ktorá mu uväznila boky v objatí jej stehien. Sklonila sa k nemu a pohľadom jej hlbokých očí sa mu vpíjala do duše.

„Chýbal si mi,“ zašepkala.

„Aj ty mne,“ hlesol. Pod uboleným pohľadom jej očí, ktoré priam volali o odpustenie, mu kolabovala myseľ. Ani on sám nikdy nechcel, aby to takto medzi nimi dopadlo.

„Strašne,“ načiahol sa za jej perami a po prvý krát v živote pracovné povinnosti vytlačil do úzadia mysle.

Dnešný večer bol ich posledný. Len on a ona. Ich malý vesmír, v ktorom neexistoval Dallas Stars, jeho kariéra a jej pracovné povinnosti v Osle. Ich malý vesmír, v ktorých sa nemusel cítil previnilo, že ak by mohol, prosil by, aby mohol okolnosti, za ktorých ju stretol, zmeniť a vrátiť sa v čase. Aby jej nemusel zazlievať, že jej nedával na výber a ona sa nedokázala pre neho nezodpovedne všetkého vzdať. Že nemohla. Hoci to mal v tú noc veľa krát na jazyku, neodvážil sa jej ale do ucha ani raz zašepkať, ako ju v skutočnosti miloval a nešlo len o fyzickú príťažlivosť, ktorá medzi nimi fungovala snáď od prvého momentu, keď sa práve výraz jej tváre v ten deň zapísal do jeho mysle.

„Oi Justine, čo si si vtedy o mne na tom námestí pomyslela?“ oslovil ju, keď sa konečne vrátila zo sprchy a vlhké končeky vlasov si pred zrkadlom na poslednú chvíľu žmýkala z kvapiek vody.

„Úprimne?“ pozrela na neho v odraze. Prevrátil očami.

Pobavene sa usmiala, keď si spomenula na ich prvé oficiálne stretnutie. Uterák položila nedbalo na nočný stolík pri posteli a prištverala sa naspäť k nemu. Nechcela strácať ani sekundu. Toto bola jej posledná šanca užívať si príjemný pocit spôsobený jeho fyzickou blízkosťou.

„Že musíš byť riadny debil, keď mi najprv vystrašíš psa a potom sa ma snažíš osloviť. Našťastie sa z teba vykľul len hokejista,“ žmurkla na neho, keď mu vytrhla perinu spopod paží, aby sa ušlo aj jej. Hlasne sa jej poznámke zasmial.

„Zlepšuješ sa.“ Pyšno mu usmievavo prikývla. Nikdy o nej nepochyboval.

V snahe vytriasť mrzuté myšlienky z hlavy, ktoré sa znovu drali do popredia, sa k nemu privinula a zadívala sa na končeky nôh, ktoré im obom trčali spod prikrývky. Pokojne dýchala, keď jej dlaňou hladil mokré vlasy a končekmi prstov sa zamotával medzi vodou zmáčanými prameňmi vlasov. V kútiku duše dúfal, že si to možno rozmyslela. Ona ho ale nemohla nechať odísť bez toho, aby sa vážne neporozprávali.

„John?“

„Hmm?“ Zrak sústredene upierala na jemný motív obliečok. Cítil, ako zvážnela.

„Nikdy si mi nepovedal, prečo ste sa s Fanny vlastne rozišli.“

„Záleží snáď na tom?“ zvraštil na ňu zmätene obočie. Nechcel im kaziť večer rozhovorom o jeho bývalej. Keďže sa jej ale on na jej predošlé vzťahy nikdy nespýtal, keďže sa pred ním o nikom nikdy nezmienila, nemal voči nej žiadneho argumentu, aby sa odpovedi vyhol.

„No, mne na tom napríklad záleží dosť,“ uprela na neho vážne zrak. Mlčky prikývol. Chápal. Hlavne, ak by sa mali v časoch budúcich baviť o nádeji ich spoločnej budúcnosti aj po jeho odchode. Chcela začať s čistým štítom, vrátane jej samej.

„Jednoducho sme sa rozišli,“ nadýchol sa. „Ona.. Jednoducho sme sa nepohodli na veciach ohľadom budúcnosti nášho vzťahu. Všetci na mňa tlačili. Ja sa ale nechcem ešte ženiť.“ Vrátane nenápadných náznakov Fanny. Justine si zamyslene niečo nezrozumiteľné zamrmlala popod nos.

Mlčky ju nechal, nech spracuje informáciu, ktorú jej práve povedal. Bola si veľmi dobre vedomá, že šlo len o Johnovú verziu udalostí. Veci mohli byť v skutočnosti celkom inak, no to, ako sa znepokojene na ňu tváril, jej našepkávalo, že z jeho strany to bolo úprimné.

„Čo je to?“ premeral si ju zrazu nečakane pohľadom. V kútiku duše cítil, že sa na Fanny nepýtala len tak. Ak bolo medzi nimi stále zopár vecí nedopovedaných, teraz mali poslednú šancu to napraviť.

„Čo čo je?“ pozrela na neho.

„Vidím na tebe, že mi chceš už dlhšiu dobu niečo povedať, tak čo je to?“

„Nič,“ sklopila zrak. Nevedela ako začať. John na ňu predvídavo pozrel. Rozhodol sa jej to uľahčiť.

„Ide o muža?“

Nebol hlúpy. Ani naivný. Bolo možné, že sa Justine s niekým stýkala, keď ju stretol. Z jeho pohľadu mu to pripadalo viac než prirodzené. Veď on sám jej podľahol. Pozorne sledoval, ako prikývla. Jediné na čom mu záležalo bolo, aby mu na mieste potvrdila, že sa bavili len o časoch minulých.

„Mala som pomer.“ Trpezlivo čakal, kým bude pokračovať. „V Stavangeri. No ukončila som to potom, čo sa medzi nami stalo v Osle. Už som to..,“ zasekla sa. „Nechcela. S tebou to bolo od začiatku niečo úplne iné, hoci som sa toho najprv zľakla a odignorovala to.“ Namiesto toho, aby ale začal robiť scény, že by sa to dalo brať ako nevera, povzbudivo jej stisol dlaň. Až teraz pochopil, prečo bola vždy ohľadom jej služobných ciest do Stavangeru na slová tak skúpa. Všetko to zrazu dávalo zmysel. Nechcela sa k tomu vracať.

Vedel, že jej nemohol zazlievať, že sa ich cesty nečakane skrížili. Bol si viac než veľmi dobre vedomý, za akých neštandardných podmienok sa ich vzťah vyvinul a ako hlavne jeho city k nej vzrástli doslova z hodiny na hodinu. Ani jeden z nich to nečakal. Nechápavo jej tým vyrazil dych.

„Milovala si ho?“ Mlčky pokrútila hlavou. Koniec koncov, tiež nebol na rozlúčke so slobodou svojho brata za neviniatko. Bolo zbytočné márniť čas a energiu nad vecami, ktoré obidvaja už nemohli ovplyvniť a boli dávno pasé.

„Odkedy som mu povedala, že je koniec, som ho nevidela.“

„Ja viem, verím ti.“

Všimol si, ako sa jej kútiky očí znovu zalievajú slzami. Srdce jej opätovne kričalo tikaním hodín do odletu jeho lietadla. Láskyplne sa jej do nich mlčky pozrel. Povedz jej to, kričala jeho myseľ, no jeho ústa sa odmietali pohnúť. Pery mal stiahnuté sústredene do úzkej linky. Nedokázal sa zmohnúť na nič iné. Ak jej teraz povie, že ju miluje, všetko bude ešte medzi nimi horšie a on jej ešte viac zlomí srdce.

„Hej,“ oslovil ju, keď sa jej prvé slzy začali kotúľať lícom. „Na niečom sme sa dohodli. Prosím ťa, nerob mi to.“

„To sa ti povie,“ odvetila.

„No tak, hej,“ prisadol si k nej bližšie. Uhla mu ale pohľadom. „Pozri sa na mňa.“

Odmietavo pokrútila hlavou. Nedokázala temné myšlienky vytesniť z hlavy. Pohľad do jeho očí ju bolel zrazu viac ako kedykoľvek predtým.

„No tak, Justine, pozri sa na mňa?“ Nakoniec si konečne dala povedať.

„Počúvaj,“ preglgol.  

„Ja nechcem, aby sa to medzi nami skončilo,“ skočila mu znovu do reči ako prvá. Prestrašene sa jej zorničky rozšírili.  

„Ja viem,“ chlácholil ju. „Veď ani ja nie.“ Nebolo ale cesty, ako skĺbiť ich pracovné povinnosti, diaľku a vzťah dohromady. Keď sa vráti do Dallasu, musí byť pripravený.

„Tak čo budeme robiť?“

„Neviem,“ pokrútil hlavou a končekom ukazováka sa jej načiahol po línií líca. Miloval dotýkať sa jej. „Nemusíš ale na mňa čakať, ak nechceš.“ Musel sa avšak veľmi premáhať, aby mu predstava o tom, ako by mala patriť niekomu inému, nezovrela hrdlo v kŕči. Nedokázal si to ani predstaviť. Bol ale realista a oni nemohli strácať čas s jeho malichernou, mužskou žiarlivosťou. 

Justine súhlasne prikývla. Vedela, že to myslí dobre. Obaja ale taktiež cítili, že odteraz sa všetko v ich životoch zmení od základov a rovnako tak aj jej priority. Ani jeden z nich neplánoval momentálne nikoho iného stretnúť. 
„A potom uvidíme,“ vydýchol úplne fascinovaný pohľadom na obrysy jej pier.

„A teraz poď sem,“ pevne ju znovu objal. Pritisla sa k nemu vrúcne skôr, než by jej znovu v mysli skrsli temné myšlienky. Znepokojene pozrel von oknom do noci osvetlenia pouličných lámp, keď sa lícom oprel o baldachýn jej plavých vlasov. Začul, ako v zámku zaštrkotali Ranine kľúče.

John ešte dobrú chvíľu nedokázal zaspať. Mlčky sledoval, ako unavene privrela frustrovane oči a zhlboka dýchala, kým mu spala v náručí a potom sa prevrátila na opačný bok. Schúlená do klbka si v spánku dlaňou podložila líce. Hoci si to nechcel priznať, mal strach.

Hádam ste si nemysleli, že som toho nemala okrem ich rodičov viac v rukáve. O:) Dúfam, že ste si nepovedali, že what a soap opera, ale ja som istým spôsobom chcela, aby niektoré veci vyplávali na povrch až neskôr. Aby som ešte len viac podčiarkla, aké šialené, nečakané a neštandartné medzi nimi všetko bolo. Že jednoducho rozum niekedy nestihne zareagovať tak rýchlo ako srdce & niekedy to trvá, kým sa človek rozhýbe. (to môžem len potvrdiť)

Zaujímalo by ma, čo si o novej okolnosti Justininho súkromia myslíte. Pamätám si, ako pár z Vás malo správne podozrenia, že aj ona môže niečo skrývať a ja som si z Vás ako správny diplomat uťahovala, že Vás Ivka riadne s TFA vycvičila. No... Mali ste pravdu ale to som Vám samozrejme povedať nemohla. :p Vidíte to tak, že mu bola neverná? Alebo nie? Teoreticky nebola, pretože románik ukončila potom, čo sa medzi nimi stalo po prvý krát & všetky vieme, ako mala Johna rýchlo plnú hlavu, no zaujímalo by ma, ako túto menšiu kontroverziu vidíte Vy. #can'twaittohearit Nakoniec by som ešte rada dodala, že dúfam, že vysoké teploty zvládate! Opatrujte sa mi! 

love you to the moon and back!

Vaša vždy vďačná Baj.