Secret Santa - XIV

 

Naposledy sa vracala naspäť uličkou medzi sedadlami cestujúcich a kútikom oka kontrolovala, či je všetko tak, ako má byť a každý pasažier má bez výnimky bezpečnostný pás. Kapitán vyzval posádku, aby sa pripravili na pristávanie. Sky zastrela za sebou záves.

Vtesnala sa do úzkej skrýše pre personál a spolu so svojou kolegyňou pre túto navyše pracovnú šichtu z San Francisca cez New Jersey so zopár medzipristátiami naspäť do St. Louis a nazrela okrúhlym okienkom na panorámu pod seba.

Možno práca letušky nebola presne to, čo v živote chcela a takýmto životným tempom sa rútila do záhuby, no tou voľnosťou, ktorou oplývala zakaždým tu hore nad oblakmi, ostávala zakaždým doslova opantaná. 

Za spretrhanými búrkovými mračnami sa črtali obrysy veľkomesta, okolo ktorého lietala ako v bludnom kruhu už mnoho krát, no jej kroky ju do neho ešte nikdy nepriviedli. Nikdy ešte nemala možnosť prezrieť si panorámu metropoly Illinois z takej bezprostrednej blízkosti pristávajúceho lietadla, ktoré hladne krúžilo nad mestom. Mali ho ako na dlani.

„Tamto je O’Hare, však?“ poklepkala zvedavo po skle smerom k obrovskej pristávajúcej ploche letiska mesta a pompéznosti terminálov, ktoré sa črtali za mestom už z diaľky. 

„Áno, moja drahá,“ usmiala sa na ňu sympatická mulatka. „Vitaj v Chicagu.“

Pri jej slovách ju až zmrazilo. To mesto malo na ňu čarovný vplyv. Nevedela, čo očakávať od toho momentu, keď lietadlo klesne na zem a ona bude zrazu na pár hodín voľná. 

Myšlienky plné nervozity zatlačila do úzadia mysle a pohľadom skenovala končeky mrakodrapov, ktoré sa driapali k výšinám. V ich sklenených fasádach sa odrážali ranné lúče slnka. United Center bolo neprehliadnuteľné. Musela sa pousmiať.

„Nikdy som ešte v Chicagu nebola,“ prehodila zamyslene. Naďalej neodtŕhala pohľad od siluety zväčšujúceho sa mesta. Pristávanie jej prišlo ako celá večnosť.

„Vážne?“ čudovala sa znepokojene jej spoločníčka a napravila si rovnošatu. Sky zakaždým napadlo, v ktorom momente svojho života si dokázala privyknúť na niečo také ako je sukňa a rovnošata všeobecne. Vždy elegantnosť odmietala a neznášala ju. Prišlo jej to povrchné. Možno to bol iba jeden z mnohých dôsledkov toho, že dospela. Všetci dospeli.

Ona stratila svoju tvár v kozmopolitnej zmesi amerických veľkomiest a utešovala sa pocitom, že raz ju táto práca omrzí natoľko, že bude schopná odísť a stratiť sa z povrchu zemského pred očami ostatných. Patrick nabral na svalstve, čo si všimla hneď, ako sa s ním prvý a posledný krát v St. Louis stretla. Z jej brata spravila puberta niečo, čo už len ťažko spoznávala zakaždým, keď sa po milión výhovorkách ukázala doma. A mohla by pokračovať...

„Áno,“ prikývla neprítomne, príliš uchvátená svetom pod sebou. „Ale som rada, že sa mi to konečne podarilo,“ vykúzlila na perách jemný, úprimný úsmev, keď na ňu doľahol význam jej vlastných slov. 

„Ubezpečujem ťa, Chicago je úžasné miesto. Bude sa ti páčiť, ak stihneme odbehnúť do mesta,“ potľapkala ju priateľsky po pleci a pustili sa opätovne do práce. Uši mala po celú dobu na stopkách. Vždy, keď niekto spomenul Hawks alebo jednu z ich najžiarivejších hviezd, Patricka Kanea, stočila k dotyčnému zrak a jemne sa pousmiala. 

Od sympatického pána, ktorého si zapamätala vďaka jeho nezameniteľnému prízvuku, sa dozvedela, že Blackhawks zajtra čaká ťažký zápas doma proti nabudenej Minnesote Wild a srdečne ju naň ako pravý hokejový fanúšik jastrabov pozval, čo vnímal ako povinnosť.

„Veľmi pekne ďakujem za pozvanie,“ zakývala mu usmievavo, keď ju míňal pri východe z lietadla a ona ako vždy vystretá stála s rukami spustenými pozdĺž tela pri dverách.

„Nemáte začo, slečna,“ kývol hlavou. „Bolo mi potešením!“

„Majte sa!“ začervenala sa pobavene. Úpenlivo pozrela na zvyšok personálu, či to bol posledný pasažier. Presvedčivo odkývli, a tak sa všetci mohli pobrať tiež smerom ku terminálu.

Hneď pri východe z tunela sa odpísala a čakala, kadiaľ pôjdu ostatní. Babi, ktorá jej bola zo všetkých najbližšia, na ňu slušne počkala. Spolu kráčali polopreplneným terminálom.

„Máme štyri hodiny čas,“ prehovorila ako prvá, keď sa zvuk ich podpätkov nepríjemne ozýval halou a všetci, ktorých míňali, k nim zdvíhali pohľad. Sky sa cítila nepríjemne ako zakaždým, keď letisko opúšťala.

„Vyzerá to tu dosť vyľudnene,“ poznamenala nenútene, keď si zastrčila neposlušný prameň vlasov za ucho a pozrela na hodiny na mobile. 6:39.

„Zatiaľ,“ zdvihla ukazovák poučne Babi do vzduchu a sprisahanecky sa na ňu usmiala. Sky si inštinktívne prehodila sako cez ramená, keď sa posuvnými dverami opäť dostali bližšie k východu a ona začínala na odhalenej pokožke cítiť chlad skorého rána. Žena nečakane zastala.

„Odskočím si ešte, dobre?“ žmurkla na ňu. Sky sa ochotne ponúkla, že jej veci postráži. Ostala teda stáť pri informačných tabuliach, ktoré na ňu zízali na každom kroku ovešaná ako vianočný stromček a znovu znepokojene pozrela na displej mobilu. Premýšľala, či má vôbec cenu vytrhávať Patricka z jeho zabehnutej play-off rutiny za cenu toho, že sa uvidia tak najviac hodinu. 

Zadívala sa na svoj chabý odraz v sklenenej stene terminálu a pokúsila sa o úsmev. Po tých prebdených nociach, ktoré mala práve za sebou, znovu strácala farbu a... Aj keď si to nechcela už dlhšiu dobu priznávať, aj váhu.

„Nejdeme na raňajky?“ vyrušila ju v skenovaní svojho odrazu Babi, ktorá sa načahovala po svoje veci v Skyiných rukách a nedočkavo sa na ňu usmievala. 

„Nebránim sa,“ mykla plecami, hoci v poslednej dobe mala pocit, že má žalúdok neustále ako na vode. Nevenovala tomu ale veľkú pozornosť. Jedným z ale, čo sa jej profesie týkalo, bol stopercentný zdravotný stav a ona si nemohla dovoliť konečne sa odvážiť ísť k lekárovi a zhrozene čítať tie katastrofické výsledky. 

„Mám chuť na sendvič,“ snívala Babi zamyslene, keď si strkala ruky do rukávov kabáta a stále sa na Sky usmievala. Napravila si limec a zadívala sa ponad jej plecia.

„Ja na čokoládu,“ zaskučala porazenecky Sky, keďže čokoláda bola jej jediná útecha. 

„V tom prípade viem, kam by sme mohli ísť,“ odvetila nakoniec zamyslene Babi, ktorá, ako sa Sky už dozvedela v lietadle počas letu, lietala na trase New Jersey - Chicago viac než pravidelne. Poznala mesto ako svoje vlastné. Sky jej bola za to vďačná. Nebola si schopná predstaviť si seba samu stratenú po dvoch križovatkách v spleti mrakodrapov. Asi by ju zúfalosť dohnala až k vytočeniu dôverne známeho čísla. 

„Naspäť budeme cobydub,“ premýšľala nahlas. „Alebo možno nie,“ šepla bez dychu. Prekvapene si priložila ruku k ústam. 

Sky sa obzrela za objektom jej záujmu ponad svoje plece, no pohľadom narazila o zips na svetri, ktorý mal Patrick Kane na sebe a perfektne mu obopínal jeho vymakané svaly. Musela k nemu zdvihnúť zrak, aby našla jeho usmievavé modré oči, ktoré ju priam prosili o pozornosť.

„Patrick,“ vydýchla impulzívne. „Čo tu robíš?“ Zo všetkých vecí, ktoré jej pri pohľade na neho krúžili po mysli jej z úst vyletela ako prvá práve tá obšírna otázka. V mysli si zatlieskala. 

„Dobré ráno!“ usmial sa zdvorilo na obe. „Prišiel som ťa vziať na raňajky. Pardon, ak ruším,“ usmieval sa na ňu spokojne. 

Opätovné stretnutie s tou záhadnou drobnou ženou predčilo znovu všetky jeho očakávania. Myslel si, že sa už pozná, že sa s comebackom Sky vo svojom živote už zmieril, no pohľad jej zmätených očí v ňom stále vyvolával neželané reakcie. Nebol na love. Ona nebola jeho korisť. Ani žiadna predpotopná trofej. 

„Na raňajky?“ zháčila sa zmätene. „Ako si vedel-“

„To ti vysvetlím neskôr.“ Jeho hrejivú dlaň ucítila tesne pod lopatkami. Preskočila pohľadom na Babi. 

„Nenechaj sa predsa prosiť,“ zaškrípala povzbudivo Babi zubami. Automaticky sa pridala na Patrickovu stranu. Opäť sa potvrdilo, že naživo pôsobil ešte šarmantnejšie ako na obrazovke. „Vidíme sa neskôr!“

„Vážne ti to nevadí?“ ubezpečovala sa nervózne Sky. Nechcela ju tu nechať samú a ako naivné dievčatko si odkráčať bezhlavo s Patrickom preč. To, že ju na smrť prekvapil, už pustila z hlavy. Jeho permanentný dotyk bol viac než príjemný.  

„Prosím ťa,“ prevrátila očami. „Už bež, strácate čas!“

Jej reakcia sa jej zdala pritiahnutá za vlasy. Neverila jej, no pôsobila presvedčivo, a tak s Patrickom odkráčala do chladného rána. 

„Sleduješ ma, Kane?“ pousmiala sa na neho, keď mu celou cestou k autu neskĺzala dlaň z jej saka. Nič si ale od toho dotyku ani jeden z nich nesľuboval. Bolo to len obyčajné gesto. 

„Prosím?“ 

„Či ma sleduješ,“ zopakovala usmievavo, keď vošli do podzemných garáží. Vôbec ju neprekvapilo, keď stál autom v zákaze. 

„Nie,“ pokrútil horlivo hlavou. Cítil sa trápne, keď sa na celú tú scénu pozeral jej očami. „Prisahám, že dnešok je náhoda.“

„Som samé ucho,“ nedala sa odradiť. Napäto čakala, kedy sa rozhovorí. Podržal jej dvere na strane spolujazdcovi a ona dúfala, že nepôjdu celú cestu mlčky. Ticho špeciálne medzi nimi dvoma ju znervózňovalo a dodávalo jej nutkanie vziať veci do vlastných rúk, čo by nedopadlo najsprávnejšie. 

Napäto ho počúvala, ako sa po návrate z Minnesoty dozvedel o štrajkovaní zamestnancov na letiskách vo Phoenixe, Colorade a na Floride. Musela sa jednoducho pousmiať, keď si priznal, že mu hneď napadla ona. 

„Hovoríš to naschvál, aby som ti odpustila ten prepad,“ doberala si ho, keď celou cestou zvedavo hľadela von oknom a vykrúcala krk k mrakodrapom. Patrick sa na ňu pobavene usmieval.

„Čestné skautské, že si nevymýšľam,“ mieril čoraz viac smerom k umelo vybudovaným kanálom, ktoré sa prerezávali mestom. 

„Kam vlastne ideme?“ nechala znovu nechtiac prehovoriť svoju myseľ nahlas, keď si snažila porovnať panorámu mesta s tým, čo okolo seba míňali a pokúšala sa uhádnuť, kde sa nachádzajú. 

Úprimne, Patrick tajne nedúfal, že sa ho to spýta tak skoro. 

„Myslel som, že cieľ je jasný,“ poznamenal vyhýbavo. „Tiež už od hladu nevidím.“ Kútikom oka zahliadol, ako sa jej plecia pár krát zatriasli smiechom.

„Okej, dôverujem ti,“ kapitulovala. V tom momente si pomyslela, že na tom sedadle zaspí. 

Majetnícky ju viedol halou megalomanského komplexu, ktorý mu bol domovom už nejaký ten piatok a zrazu sa v Skyiných očiach cítil strašne márnotratne, čo podčiarkovala jej mĺkvosť. Jednoducho len preskakovala pohľadom z jeho tváre po priestore, a keď stúpali výťahom poschodiami mrakodrapu, užasnuto sledovala, ako sa obrysy budov navôkol nich zmenšujú.

„Nebojíš sa výšok, však?“ pousmial sa na ňu nenútene, keď sa v diaľke na obzore zahľadela na obrys lietadla. 

„Čo myslíš?“ obrátila sa konečne k nemu opätovne práve vtedy, keď bol čas vystúpiť. 

Nič sa ho nepýtala, ani mu nič nevyčítala, keď sa za nimi ladne zaklapli dvere na jeho byte a ona ostala váhavo stáť na mieste. Patrick automaticky zamieril k balkónovým dverám. Nechal, nech čerstvý vzduchu cirkuluje priestorom.

„V pohode?“ zasekol sa znepokojene, keď si všimol jej biedny výraz tváre, ktorý priam prosil o nejaký stimul na prebranie sa. Bol vďačný, že myslel dopredu. Ešte cestou na letisko, keď priam letel križovatkami z tréningu za ňou, stihol vytočiť recepciu a objednal si raňajky. 

„Trochu zmätená z časových pásiem,“ zachrčala. S pôžitkom si vyzula z nôh podpätky. Naboso potichu a ladne našľapovala po podlahe až k nemu. 

„Nechcel som riskovať vzhľadom na svoje kuchárske umenie, takže sú tu raňajky čochvíľa.“

„Vážne tu bývaš?“ zatiahla neveriacky, keď sa zahľadela spoza skla na výhľad. „Myslím... sám?“

„No, nie som tu až tak sám,“ pousmial sa, no následne mal sto chutí si zahryznúť do jazyka. Sky podozrievavo pobavene zdvihla obočie. Nesúdila ho. Necítila mať na to právo.

„Okej, nechajme to radšej tak,“ zahovoril skôr, ako by ho chytila za slovíčka a zvrtol sa jej chrbtom. „Ostávajú nám tak dve hodiny času, máš nejaké špeciálne priania, ako by si ich chcela stráviť?“

„Hmm,“ zamyslela sa. Odmietala prestať pozorovať metropolu za sklom. „Vzhľadom na to, že som tu prvý krát v živote... Ani netuším.“

„Vieš, čo to znamená?“ zazubil sa na ňu sprisahanecky. Načiahol sa po hrnčeky. Sledovať Patricka zvŕtať sa v kuchyni bolo pre ňu proti prírode. 

„Čo?“

„Že sa sem musíš ešte najmenej jeden krát vrátiť,“ zaškeril sa sprisahanecky a ona sa vrátila do obývačky. 

„Cíť sa tu ako doma,“ prehodil nenútene, keď konečne našiel zásoby čaju. Sky sa mu ale stále zdala nesvoja. Jej pohyby pôsobili neprirodzene strnulo a vôbec nepôsobila kľudne. 

„Mhm,“ zamrmlala a vydala sa smerom k huňatému kobercu, ktorý bol natiahnutý pred sedačkou.  Jej pozornosť upútali Patrickove trofeje. V popredí sa vynímali rodinné fotky a zábery z osláv Stanley cupu počas uplynulých sezón. Musela sa pousmiať. 

„Za čo sa dáva Conn Smythe Trophy?“ vyzvedala.

„Dostávajú ju najužitočnejší hráči play-off,“ zodpovedal bez problémov jej nesmelú otázku.

„To znie významne,“ zašomrala si pre seba popod nos. Dlaňou si zakryla inštinktívne ústa, keď zívla. Asi by pred pár rokmi ťažko verila, že to Patrick dotiahne až do takých výšin. 

„Sky?“ Patrickov hlas k nej doliehal k podstatne menšej vzdialenosti. Otočila sa k nemu. „Ak chceš, kľudne choď do sprchy. Vyzeráš zničene. Prebudí ťa to.“

„To je v pohode,“ odporovala mu. 

„Sky,“ ozval sa poučne. „Bež. Sa. Osprchovať. Potom sa naraňajkujeme.“

„Neumieral si náhodou pred pár minútami od hladu?“ podpichovala ho, no jeho starostlivosť mu prišla roztomilá. Pozorný ako vždycky.  

„Ja to ešte vydržím, tak už bež. Uteráky sú v skrinke pod umývadlom.“

„Tak dobre.“

Poslušne ako malé dievčatko odkráčala smerom k dverám, ktoré jej ukázal a ona uvítala, že ju k tomu kroku násilne donútil. Ona sama z vlastnej iniciatívy by nikdy nemala odvahu jednoducho si dovoliť žiadať od neho taký luxus. 

Vďačne si zvliekla rovnošatu. Ihneď ale zaúpela. Chýbali jej veci na prezlečenie. Chvatne si obmotala osušku okolo tela a vykukla spoza dverí.

„Patrick?“ zavolal do prázdna, pričom ale zreteľne počula z obývačky jeho hlas. Telefonoval. Rafinovane striehla, kedy sa znovu objaví bližšie, aby sa mu mohla gestom pripomenúť.

„Pat!“ zamávala na neho nesmelo, keď zamyslene pochodoval po koberci stále dookola a naliehavo mrmlal do telefónu. Zdvihol zrak smerom k nej a na chvíľu k reproduktoru priložil dlaň. 

„Sky,“ oslovil ju zmätene. Spod lemu osušky jej vykúkali línie odhalených stehien. Nasucho preglgol. „Čo sa deje?“

„Mohol by si mi požičať niečo na prezlečenie, prosím ťa?“ odvetila zahanbene, no Patrick sa len chápavo usmial a prešmykol sa do spálne. Počula, ako sa prehrabuje medzi oblečením. 

„Vydrž,“ odsekol do mobilu, keď vychádzal z izby a podával jej zopár kúskov svojich zásob. Vďačne sa na neho usmiala.

„Už ťa nebudem vyrušovať, sľubujem,“ privrela za sebou dvere. Podľa tónu, akým sa bavil s človekom na linke usúdila, že to musí byť jeho spoluhráč.

Kôpku starostlivo položila na umývadlo. Cítila, ako z nej príjemná teplota vody vyplavuje stres a únavu. Po dlhej dobe mala konečne pocit, že jej myseľ je prázdna a ona si môže aspoň na chvíľu oddýchnuť. 

„Už som ti povedal, že je tu len na chvíľku. Daj si vyšprajcovať uši, Tazer,“ chytil sa za hlavu Patrick, keď vyčkávajúc sedel na sedačke. 

„Čo znamená v tvojom chápaní na chvíľku?“ naliehal na neho.

„Pár hodín?“

Jonathan sa na pár sekúnd odmlčal. 

„Si tam?“ 

„Hej,“ prevrátil očami. „Nemôže ostať? Rád by som ju konečne, ehm, spoznal, chápeš!“

„Nie, nemôže. Myslíš, že by som ju nechal znovu odletieť a ešte tak skoro, ak by nemusela?“ odvetil rozrušene. Fakt, že o pár hodín bude znovu preč, ho frustroval.

„Prepáč, že som pochyboval,“ zasmial sa. „Kde je teraz? Je tam pri tebe?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Je v kúpeľni.“

„A prečo v nej nie si s ňou?“ 

„TOEWS!“ vyskočil na neho Patrick, keď znovu skúšal jeho trpezlivosť.

Jonathan dobre vedel, že Sky pre neho veľa znamená. Ten Patrickov výraz, keď ju konečne našiel a smelo si mohol vydýchnuť, že až na pár detailov je to stále tá istá Sky Millerová, bol na nezaplatenie. Obaja ale vedeli, že v ich prípade sa so vzťahmi čakať až tak nevypláca. Momentálne bol Patrick v slepej uličke a on nevedel ako z nej. Ako byť Sky ešte viac na blízku?

„Dobre, dobre, chápem. Pravidlo troch rande. Aj tak by si to najradšej tak chcel, tak drž hubu, ty svätuškár!“

„Rozhodol si sa ma nasrať?“ ihrali Patovi už kútiky od smiechu. „Ide ti to totiž skvele.“

„Snažím sa. Ako vždy.“

Ich rozhovor ale prerušil toľko očakávaný zvonček. Patrick vystrelil ku dverám ako naštartovaná raketa. 

„Musím končiť,“ zavesil. 

„Nevyšukaj z nej úplne celú dušu!“ stihol mu ešte odvrknúť pobavene Jonathan a Patrick mal sto chutí ten mobil zahodiť, aj keď za to nemohol. 

Vlasy si zmyla pod prúdom vody a načiahla sa po osušku. Až teraz ju napadlo, že tu nie je sama a čoraz dlhšie na seba necháva čakať. Dúfala, že Patrick dovtedy nestihol odkväcnúť hladom.

Utopená v jeho Blackhawks Reebok tričku si pripadala ešte drobnejšia ako v skutočnosti. Predpokladala, že legíny vytiahol z tajných zásob jeho sestier. 

Naposledy sa pozrela na svoj odraz v zrkadle, ktorý stále nebol na sto percent, no aspoň sa jej ako tak vrátila farba do tváre a pôsobila oddýchnuto. Odhodlane sa načiahla po kľučke na dverách.

„Ako to šlo?“ privítal ju so žiarivým úsmevom na perách Patrick, keď prekročila prah obývačky a mokré končeky vlasov jej padali tesne pod plecia. 

„Zachránil si ma,“ odvetila úprimne a pousmiala sa. Pri pohľade na jedlo, ktoré nedotknuto čakalo na stole, precitla.

„Kedykoľvek,“ zamrmlal a zviezol sa na gauč. Sporadicky zapol televízor a podal jej hrnček. 

Nohy si zložila pod seba a sadla si k nemu. Zvedavo si ju premeriaval. Cítil sa hrdo, keď sa jej na prsiach vynímal nápis s názvom klubu, pre ktorý dýchal.

„Čo som ti za toto všetko dlžná?“ hľadela na neho odhodlane.

„Nič, Sky,“ pokrútil hlavou. „Nechaj to tak.“

„Ale-“

„Dobrú chuť,“ načiahol sa po tanier. Nenechal ju ani dohovoriť.

„Dobrú, Patrick,“ odvetila a mlčky sa konečne začali kŕmiť toľko očakávanými raňajkami. Bez výčitiek všetko spráskali a pri tom si zo seba navzájom robili srandičky. Patrick napočítal presne šesť krát, kedy sa Sky po sebe zasmiala. To bol zatiaľ rekord. Bol ale rád, že už nepôsobí tak sklesnuto ako v St. Louis a ráno.

„Aký je čas?“ odfúkla si spokojne.

„Ešte máš tak hodinu a štvrť, potom musíme vypadnúť z domu.“ Nedokázal tomu uveriť, ako ten čas šialene bežal. Prial si, aby ho vedel zastaviť.

„Akurát,“ pousmiala sa náročky a zošuchla sa hlbšie do sedačky. 

„Nie je ti zima?“

„Uhm, nie, v pohode,“ krútila hlavou. Patrick si ale nedal povedať a prikryl ju cez plecia dekou. Na chvíľu sa na seba zadívali, keď sa jej znovu mal možnosť bez výčitiek dotknúť. 

„Ďakujem,“ šepla zlomeným hlasom. S ním si uvedomovala všetky chyby, ktorých sa dopúšťala. 

„Kedykoľvek,“ opakoval sa znovu. Radšej od nej odvrátil zrak. Obaja sa preventívne zadívali na seriál, ktorý bežal v televízií. Po chvíli ucítil, ako jej unavene klesla hlava na jeho rameno. Inštinktívne ju objal okolo pliec. Ako keby sa vrátili v čase. 

„Je vážne škoda, že hneď odlietate,“ zamrmlal znepokojene. 

Bez rozmýšľania jej začal rozprávať, ako je rád, že na seba narazili. Po pár minútach monológu ale k nej sklonil hlavu. Sky už dávno pokojne spala a vo sne sa k nemu pritúlila. 

Chvíľu na ňu hľadel z tak bezprostrednej blízkosti a v mysli premýšľal, na čo čakal celé tie roky nečinnosti. Pozorne skúmal jej tvár a matné kruhy pod očami. Vlhké vlasy sa jej neposlušne krútili do jemných, nepravidelných vĺn. 

Opatrne ju objal okolo pliec a odtlačil ju od seba, pričom dúfal, že má tuhý spánok a neprebudí ju. Uložil ju, do klbka skrútenú, na gauč a pod hlavu jej vložil starostlivo vankúš. Deku jej vytiahol vyššie k ramenám a stíšil televízor. Nechcel ju nechať samu, a tak jednoducho vyčkal, kým sa sama neprebudí alebo bude čas ísť naspäť na letisko. 

„Oddýchni si,“ zamrmlal nežným hlasom a do kútiku pier jej vtisol jemný bozk, čo ona nemala šancu, bohužiaľ, cítiť.