Meatballs Co. I - Sorry Not Sorry

disclaimer: vysoké nebezpečenstvo skomolenej slovenčiny

Slnečné lúče jej zohrievali plecia, ako sa sústredene skláňala nad otvorenou knihou a pramienky vlasov jej neustále padali do tváre, ktoré si otrávene zakaždým zotrela chrbtom dlane z líca naspäť za ucho. Do deja najnovšej knihy jej najobľúbenejšieho autora bola taká pohrúžená, že si ani neuvedomila, ako zvraštila čelo a zamračená hltala stránky knihy.

Knihu si kúpila ešte v novembri počas dňa kníh v Osle. Dnes, na sklonku júla, mala konečne možnosť si nikým nerušená sadnúť na mólo u jej starých rodičov a  pohrúžiť sa do deja potom, ako na ňu na poličke popri pracovných povinnostiach pomaly aj zabudla a teda si ju najprv i zabudla zbaliť na cestu.

Nemala čas. Teda, aspoň to bolo jej vysvetlenie. Jej babička by ju skôr štuchla hneď pod rebrá, že nechce mať čas na nič, počnúc umývaním riadu, a preto sa stala, podľa nej, jedným z tých pokrytcov, ktorý si museli pre svoju lenivosť zaobstarať umývačku riadu, až po mať konečne nejaký normálny vzťah, ktorý by nezahŕňal v budúcnosti vnúčence inej farby pleti. Jej babička bola taktiež jedna z mála ľudí, ktorých nedokázala oblafnúť ako ostatných okolo seba, vrátane jej samej.

Ľavá noha sa jej hompáľala vo vzduchu z móla, ako sedela skrčená na jeho okraji v nemotornom tureckom sede, s knihou v lone. Pri čo i len najmenšom zachvení hladiny pokojnej morskej hladiny chladným, morským vetríkom, ju mierne vlnky pošteklili na končekoch prstov a ona sa mimovoľne pomrvila.

Za svojím chrbtom zrazu  začula prichádzajúci cupot zvieracích labiek. Zbystrila pozornosť a aj keď si zaumienila tváriť sa, ako keby nič nezapočula, potajomky jej kútiky pier cukali do širokého úsmevu.

„Ty beťár,“ odložila knihu nabok, keď ju znudený psí štvornohý člen ich rodiny štuchol pod rebrá a načiahla sa po jeho huňatú srsť, ktorá jej vždy pripomínala na dotyk plyš.

„Prišli ti na chuť moje keksíky?“ poškrabkala ho za uchom, keď ňufákom zavadil o pootvorený obal s dobrotami, pre neho zatiaľ, neznámej chuti. Zvedavo sa jej zadíval do očí. Nikdy nemal pochopenie pre ľudské márnosti trávenia času bez neho. Po pol hodinke, ktorú jej dožičil ostať chvíľu na móle sama, kým obehol celý pozemok, bol už očividne spoločensky znudený a bol čas hrania.

„Alebo sa chceš ísť prejsť?“ prihovorila sa mu, keď si spokojne ľahol na vyhriate mólo po jej boku a hlavu si jej položil na koleno. Zhlboka si vzdychol. Ten ťažký psí život. „Alebo si možno zaplávať s rybami...,“ rozprávala sa viac sama so sebou ako  s ním. Bolo jej jasné, že od neho by sa odpovede nikdy nedočkala a nebola jeho panička, aby vedela ešte odhadnúť, čo sa mu preháňa na tej jeho psej mysli.

Aby radšej odohnal z mysle ťažké myšlienky, ktoré vycítili príležitosť a už-už sa chceli tlačiť do popredia, odložila knihu za seba a spokojne si ho privinula viac k sebe do lona ako malé dieťa. Huňatá srsť ju hriala na stehnách, no nevadilo jej to. Nikdy nemali reálny, hlbší vzťah, a preto si aj takú bezvýznamnú chvíľu ako bola táto užívala a o to viac, ako jej pripadal tak spokojne. Ako malé dieťa v matkinom lone privrel oči, keď ho zľahka začala hladiť po srsti. Načiahla sa opatrne po vrecko keksíkov mysliac si, že sa jej podarí vhodiť si jeden či dva do úst bez povšimnutia. Chyba.

V tej sekunde bol na nohách s ňufákom pri jej tvári krútiac svojim huňatým chvostíkom od vzrušenia.

„Manu, fujto,“ snažila sa ho odohnať, no márne. Nedovolil si ale odjesť jej priamo z vrecka. V tom ohľade bol absolútny džentlmen a počkal, kým ju prinúti svojou nedočkavosťou urobiť tak.

„Och, bože,“ zaúpela, keď jej zamľaskal do tváre a oblizol ju na líci. Toľko lásky odrazu, že jej bolo jasné, že ak by vedel rozprávať, nasľuboval by jej aj hory-doly len aby sa s ním v tom momente podelila. Pohoršene pokrútila hlavou, hoci nedbal, ale nakoniec vzala posledný keks do dlaní a rozpolila ho napoly. Opatrne mu druhú polku podala a čakala, či prejde ňuchajúci test. „Dobrý, však?“ usmiala sa na neho a láskyplne ho pohladila po tvári, keď po mlsote nebola po chvíľke ani stopa a s očakávaním na ňu znovu hľadel a čakal, kedy spoza chrbta vytiahne ďalšiu. Pobavene sa usmiala a zotrela si z brady sliny.

Leto na pobreží Severného mora bolo pre ňu niečo úplne iné a špeciálne a neexistovalo miesto na planéte, kde by bola počas teplých letných dní radšej.  Mnoho Škandinávcov by ale jej názor nezdieľalo. Každoročne sledovala a počúvala, ako veľa severanov trávilo doslova celé mesiace výberom tej dokonalej destinácie na ich tohoročnú dovolenku, nehovoriac o finančných sumách, ktoré boli mnohí ochotní zaplatiť za kúsok, pre nich ozajstného, mora a pieskovej pláže.

Tu, na pobreží, ďaleko od Osla a mestského zhonu za hranicami Nórska, bol jej šťastný kúsok zeme. Každý rok sa sem vracala čoraz radšej, pretože s postupom času si čoraz viac uvedomovala hlúposť ľudí a ich malichernosť, ktorá ju prenasledovala v meste, všade kam sa pohla. Bolo to práve tu, na neveľkom móle domčeka jej starých rodičov, pri ktorom sa hompáľal na hladine len starý jednoduchý drevený čln, ktorý si pamätá ešte ako dieťa, a výhľadom na pobrežie všade, kam sa len pohla, mohla byť šťastná a ak sa jej chcelo, dokonca nemusela chodiť ani ďaleko, aby si dokázala pripraviť nejaký ten koktejl. Obyčajne to chcelo len jednu návštevu internetového prehliadača a pätnásť minútovú jazdu na bicykli do mesta. Skoro ako švédska verzia Ibizy. Len bez davu Ibizy.

Aj keď to tvrdí jej pas, na jej veľmi útle detstvo po narodení v Švédsku si nepamätá. Bola príliš malá nato, keď sa jej rodičia rozhodli presťahovať do Osla, čo na západnom pobreží Švédska bolo viac než bežné vďaka otvoreným hraniciam a jazykovej príbuznosti, aby jej Göteborg utkvel v pamäti inak ako miesto, kam sa veľmi rada vracala ako dieťa na prázdniny k starým rodičom. Teraz, keď boli jej obaja starí rodičia preč, hoci nato nechcela myslieť, ostávať tu jej pripadalo každým dňom ťažšie.

„Manu,“ zavolala po jej teraz jedinom spoločníkovi v prázdnom dome, keď ho zrazu zahliadla nehybne stáť v strehu na okraji móla, pozerajúc do diaľky. Odeus, kocúr, ktorého dostala jej babka na okrúhle narodeniny od jej sesternici v Singapure, bol príliš silný oriešok nato, aby sa mohol počítať ako spoločník. Väčšinu dňa strávil na parapete v kuchyni a zoskočil len keď sa jednalo o jedlo. Každý z nich sa ale vyrovnával zo stratou inak, nesúdila ho. „Manu, no tak, k nohe,“ zavolala ho znovu, no ani sa nepohol. Podráždene sa vyškrabala na nohy, keď v diaľke zahliadla a započula, čo tak veľmi ukradlo jeho pozornosť natoľko, že možno aj kebyže príde s kilovou šunkou a položí ju vedľa neho, ani by si to ako strážca domu nevšimol.

„No to mi ešte chýbalo,“ zašomrala rozladene v okamihu, keď na obzore zahliadla vodné skútre približujúce sa vysokou rýchlosťou ich smerom. Manu ich neznášal tak isto ako hocijaký dopravný prostriedok vrátane jej auta, keďže si naň nikdy nestihol zvyknúť. Keď došlo na obranu jeho teritória, nerozpoznával nepriateľa od priateľa ani v podobe vysávača, bicykla poštárky či vodného skútra detí z mesta, ktoré si tak cez leto krátili dlhé chvíle. Ucítila pod nohami, ako motorom rozvírená voda začala čoraz viac špliechať o nosné piliere neveľkého móla a Manu sa podráždene prikrčil. Zlostne zavrčal.

„No tak, poď,“ snažila sa ho potiahnuť za obojok, no ani ním nehlo. Nevnímal ju. Nervózne si prstami vbehla do vlasov a na poslednú chvíľu zahliadla, ako sa jeden zo skútrov priblížil až príliš nebezpečne k brehu, keď vtom prudko rovnako na poslednú chvíľu  zabrzdil. Prúd zvírenej vody vyšplechol do vzduchu a preľaknutá zvískla, keď sa Manu po malej spŕške zlostne rozštekal, že by ju neprekvapilo, ak by neskočil do vody a nesnažil sa ich prenasledovať.

„Sorry!“ mávol jej jeden z mužov, keď sa obzreli za seba jej smerom a Manuov brechot neutíchal. Dusiac v sebe zlosť, aby sa neznížila na ich úroveň, nech bola očividne akokoľvek nízka, a neukázala im prostredník, kým oni sa očividne zabávali, zotrela si chrbtom dlane kvapky studenej morskej vody z tváre.

„Idiot,“ precedila pomedzi zuby viac pre seba ako pre niekoho iného, keď tak rýchlo, ako sa prihnali na skútroch k pobrežiu aj zmizli na obzore spolu s ich neutíchajúcim smiechom od nadšenia, ako keď dáte dieťaťu novú hračku. „Poď Manu, domov, len poď, poď,“ pokynula mu, keď zvesil chvost a zastrihal ušami. Veľavážne sa na ňu pozrel, no keď ju uvidel kráčať smerom naspäť k domu, nadšene sa rýchlo za ňou rozbehol, jeho poslednou nádejou, že mu niekto na svete ostal, aj keď boli obaja jeho páni už preč a on nemusel byť človekom, aby to pochopil.

Viete, ako sa vraví... Raz debil, navždy debil. V mojom prípade šlo ale o čosi dlhší proces vývinu a rastu, aby som si v dvadsiatich jeden rokoch vlastne uvedomila, že evolúcia na mne nezanechala žiadne stopy, a teda som to stále ten istý debil ako keď som pred treťohorami otvárala word a písala prvé vety Secret Santu. Bohužiaľ, ani za tie roky sme to s Ivkou s tými hovadami chicagskými či dallaskými nevzdali (Pittsburgh už hlási známky normálnosti), a tak som veľmi šťastná, že sa môžeme znovu s vami obidve deliť o naše (niektorí by to nazvali zvrátené) myšlienkové pochody. Taktiež by som sa chcela ospravedlniť, ak kvalita nezodpovedá The Fox Affair. Bolo to pre mňa ohromne ťažké a veľké trápenie dostať sa toho naspäť (vlastne som s tým bojovala od konca Santu pretože... Santa je proste Santa), no hyperaktívna Barbora je späť. Viem, že kapitolka je krátka, ale hádam ste si nemysleli, že vám všetko odhalím hneď na prvý šup, toľko ma asi poznáte! ;) 

Podarilo sa Vám uhádnuť o koho ide?

Veľmi som zvedavá a dúfam, že vás prvá kapitola zaujala natoľko, že sa sem každú stredu budete vracať! Dúfam, že viete, ako nadšená a rada si prečítam vaše teórie a nápady v komentároch! 

lots of love x

Baj.