Meatballs Co. III - Is It October Yet?

za prípadné preklepy a odklony od reality celkovo v poviedke sa ospravedlňujem! 

Hoci si leto voľna strávené znovu v okruhu jeho najbližších a tých, na ktorých mu najviac záležalo, užíval, nemohol sa ubrániť pocitu nostalgie a nedočkavosti, keď sa dni siedmeho mesiaca v roku lenivo vliekli. Dovtedy kým sa leto konečne prehupne do svojej druhej polovice a na západné pobrežie Švédska znovu udrú častejšie zrážky spôsobené príchodom jesene, ktorá už v auguste vždy klopala Švédom na dvere, ostávalo ešte viac než dostatok času.

Ak si odmyslel úspech na svetovom šampionáte, posledná sezóna mu vôbec nevyšla podľa predstáv. Aby toho nebolo málo, október pre tím Dallas Stars znamenal omnoho viac než sporadický začiatok ďalšej novej sezóny v rade. Ako sa vedenie klubu nechalo počas letnej prestávky počuť, ich tohtoročný boj o zisk Stanley Cupu odštartujú po prvý krát pod vedením nového trénera. John sa chcel prirodzene cítiť pripravený na nové výzvy novej sezóny s novými spoluhráčmi a pod ešte aj novým vedením. Po vydarenom šampionáte a zisku zlata v Kodani ale o sebe nepochyboval.

Uvedomoval si viac než dobre, že s ním celý tím počíta, keďže sa vypracoval až k najkľúčovejším článkom ich zostavy. Ako odchovanec Dallasu, ktorý sa na stabilnú súpisku prepracoval z AHL tímu Texas Stars bol pre tím omnoho hodnotnejší ako len schopný obranca, na ktorého sa všetci mohli so všetkým spoľahnúť čo sa týkalo hry na ľade. Hoci sa v novinárskych okruhoch už dlhšiu dobu skloňovalo jeho meno so ziskom Norrisovej trofeje, jeho prvoradou métou bolo byť pripravený na novú sezónu a nenechať nič na náhodu. O to viac ho tešilo, keď ho Jim Montgomery kontaktoval ohľadom osobného stretnutia, aby ešte pred jeho návratom do Dallasu spoločne prediskutovali budúcnosť tímu. Hoci ho nikdy osobne ešte nemal šancu stretnúť, hlások v podvedomí mu našepkával, že lavičke Dallas Stars svitali lepšie časy.

Na poslednú chvíľu si v zrkadle pri dverách ešte obzrel účes a pretiahol si cez ruky nepremokavú tenkú bundu pastelovo zelenej farby, ktorú ho nevyspytateľné počasie prinútilo znovu vytiahnuť zo šatníka. Hoci žil na pobreží, letné počasie v Göteborgu malo od nebesky modrého neba bez obláčika v Stredozemí ďaleko. Klíma sa s obyvateľmi metropoly juhu Švédska znovu pohrávala. Podráždene prebehol popod odkvap a rýchlo naskočil do auta skôr, než by ho dažďové kvapky stihli zmáčať za limcom polokošele. Keď poľahky našiel v meste adresu hotela, zvedavo ostal s naštartovaným motorom čakať pred vchodom a vyzeral siluetu svojho budúceho nadriadeného, ktorého tvár zatiaľ poznal len zo záznamu tlačovej konferencie usporiadanej manažmentom len pred pár dňami.

„Tréner,“ zvinuli sa mu kútiky úst do priateľského úsmevu, keď zazrel, ako vychádza z budovy a rýchlo vystúpil z auta. Načiahol k nemu ruku. Jim mu ju vďačne na privítanie stisol.

„John, rád ťa spoznávam.“

Uvedomil si, že ani nevedel, čo od ich nového trénera očakával. Vedel viac než dobre, čo sa očakávalo od jeho pôsobenia v tíme na papieri, no až teraz, keď mu Jim Montgomery hľadel do očí a cítil, ako z neho sála priateľská aura pokoja, on mal po prvý krát pocit, že predsavzatie o zisku Stanleyho pohára nebolo len planým výkrikom do tmy ľudí okolo Jima Nilla. Ďalšiu sezónu plnú sklamaní by už nezniesol. 

„Pôjdeme?“

„Ako povieš, ty si tu doma,“ nemenil sa priateľský tón jeho hlasu. Možno to bol vekový rozdiel, ktorý bol medzi nimi oproti ich poslednému trénerovi značne menší, no John cítil v kostiach, že po dnešnom popoludní sa mu bude zdať, že čas uteká na švédskom pobreží ešte pomalšie. 
"Prosím."
Rýchlo si sadol za volant a namieril si to rovno do mesta. Hoci mal na začiatku obavy, bezmyšlienkovite spolu s ľahkosťou začali konverzovať o veciach z bežného života a keď sa priblížili k užšiemu centru mesta, z času na čas ukázal prstom na nejaké to miesto, ktoré malo svoj príbeh. Jeho budúci nadriadený ho zaujato počúval.

„Ehm, no,“ chytil sa zamyslene za bradu, keď podišli na námestie pred trhoviskom. Neubehlo tomu ani dvadsať štyri hodín a on znovu stál na tom istom mieste, kde sa ešte len sťa pred chvíľou s ňou zhováral. Uvedomil si, že stále netušil, ako sa vlastne volá. Očividne si ale u nej stihol spraviť nelichotivú vizitku, to si musel priznať. Ani nedúfal, že by sa mu niekedy znovu naskytla príležitosť prehodiť s ňou zopár slov a presvedčiť ju o opaku, nech si o ňom myslela čokoľvek zvrátené.

„Ako to len povedať, trh s rybami v priestoroch bývalého kostola je jednoducho tá najviac západnošvédskopobrežná vec, aká len môže byť,“ odvetil napokon. Bolo zvláštne rozprávať znovu po tak dlhej dobe po anglicky. Jazyk sa mu plietol ako malému chlapcovi. Jeho zmätený mozog ale nestíhal s rýchlosťou premenlivosti situácie prepínať z jedného jazyka do druhého tak ako mu to šlo pri hre s hokejkou na puku. 
Príhovor ako sprievodca mestom očividne podcenil. Jeho snaha sa ale počítala a to, ako bol Göteborg diametrálne odlišný od akéhokoľvek amerického mesta hovorilo za seba. Jim ho nasledoval ulicami mesta a ani na chvíľku nezmienil hokej, tím alebo nadchádzajúcu sezónu. Hoci do Európy prišiel pracovne a rozhodne si neprišiel do Göteborgu len za Johnovho doprovodu obzrieť mesto, chcel momentálne najlepšieho obrancu v jeho tíme a možno aj v celej lige spoznať hlavne osobne. V prvom rade ho chcel spoznať ako človek predtým, než sa začnú rozprávať na tému, kvôli ktorej vlastne prišiel. Keď sa dažďové mračná znovu začali sťahovať na nebi nad mestom a pomaly bol aj tak čas obeda, John s radosťou vyhovel jeho prosbe a vzal ho do tej najtypickejšej reštaurácie na západnom pobreží. Kútikom oka sledoval jeho reakciu, keď im priniesli obed. Odfúkol si, keď jedlo splnilo všetky očakávania. 
Ako dieťa ryby neznášal. Na potešenie jeho mamy, s odstupom času a hlavne odchodom z domu si nakoniec k nim pomaly začínal hľadať cestu. Odvtedy, ako sa zo Švédska odsťahoval, jeho vnímanie švédskej reality, ľudí, mentality, krajiny, IKEY, to všetko sa zmenilo. Ako niekto, kto žil vonku, postupne sa naučil vážiť si veci, ktoré mu ešte pred pár rokmi prišli absolútne prirodzené a automatické. Začali mu chýbať veci, ktoré mu predtým nikdy nechýbali, lebo ich nikdy nemal nedostatok. Napríklad prímorská kuchyňa. 

„Pozri John,“ utrel si Jim kútiky úst do obrúska, keď mlčky obedovali a len kde-tu jeden z nich utrúsil poznámku na odľahčenie atmosféry. Hoci tomu bolo ale len pár hodín, John sa už teraz cítil po boku ich nového trénera príjemne. To momentálne potrebovali v kabíne ako soľ. 

„Okrem toho, aby som ti pogratuloval k zisku zlata,“ pozrel na neho veľavýznamným pohľadom. Sledoval, ako sa hrdo mladý Švéd usmial. „Som sa chcel s tebou osobne porozprávať o mojej vízií tímu.“

„Veľmi si to vážim,“ prikývol mu a sústredene sa narovnal na stoličke. Jim mlčky chápavo pokýval hlavou.

„Takto,“ nadýchol sa. „Viem ako veci v tíme fungovali po starom a že tak fungovali veľmi dlhú dobu.“ John nemohol nesúhlasiť. Nebolo to predsa žiadnym verejným tajomstvom. „Taktiež viem, že možno pociťuješ neistotu, pretože ako trenér nemám žiadnu skúsenosť v NHL.“ 
Nesúhlasne ale musel tento krát zvraštiť obočie. Istým spôsobom mu bol práve tým, že prichádzal ako niekto z vonku, omnoho sympatickejší. Ich tím potreboval zmenu. A to od základov. Kto by sa na túto rolu mohol hodiť viac ako niekto, kto ešte nestihol nasiaknuť pravidlami najťažšej hokejovej súťaže? Bol si ale vedomý toho, že nie všetci členovia ich kabíny zdieľali jeho názor. A rovnako to vedel aj Jim. 

„V chlapcoch ako si ty, Benn alebo Seguin leží obrovský potenciál. O tom nepochybujem. Ja ale budem potrebovať vašu pomoc s príchodom nových hráčov ako Miro Heiskanen. Špeciálne tu tvoju ako niekto, kto pochádza z Európy a prirodzene k nim máš bližšie. Lepšie im rozumieš. Chcel som vedieť, či by som mohol s tebou teda počítať a bol by si ochotný pomôcť tímu porásť a zúročiť tak svoje skúsenosti.“

John na neho príjemne prekvapene pozrel. Samozrejme, že bol v kútiku duše viac než ochotný a pripravený pomôcť novým členom ich tímu aklimatizovať sa a predať im zopár svojich skúseností, hoci ich nebolo možno až tak veľa. Jim sa načiahol za pohárom vody. Pokojne čakal na Johnovu odpoveď.

„Bolo by mi cťou,“ prikývol nakoniec úprimne.

Bolo mu okamžite jasné, aké očakávanie od neho na neho tréner takto neoficiálne kládol. Ak mal patriť k ťahúňom ich tímu či už v kabíne alebo mimo nej, musel si byť istý, že na sezónu je na začiatku jesene pripravený a nemal by sa ničím nechať rozptýliť. Alebo skôr nikým.

Nemohol si pomôcť, v mysli okamžite zablúdil k nej. Hoci sa v ňom ozývala jeho mužská stránka, keď si spomenul na ich včerajší strohý rozhovor, no keď šlo o jeho kariéru a tím, city šli vždy bokom. Vždy. Koketovanie s myšlienkou, že ho ako žena očividne priťahovala, by sa síce nedalo ani zďaleka nazvať úpenlivým snažením pripravovania sa na novú sezónu, no jeden prehrešok by sa mu ale hádam dalo odpustiť.

„Čo sa teda odo mňa očakáva?“ spýtal sa vyrovnane. Jim Montgomery sa spokojne usmial. Chýry o povahe ich rodáka z Göteborgu neklamali. Hľadel mu do očí v snahe nájsť hoci len chvíľkové zaváhanie alebo neistotu, že by ho mohol sklamať a on by mu nedokázal pomôcť doviesť tím až na koniec tej šialenej jazdy, ktorá o pár mesiacov znovu vypukne. Tá šialená jazda plná smiechu, hnevu, rozbitých hokejok, hodín strávených v autobuse, na palube lietadla a na hotelovej izbe.

A znovu.

A znovu.

Vždy v pohybe.

Bez prestávky ani na jedinú chvíľku nadýchnuť sa.

Na to všetko sa už ale teraz John tešil. Kvôli tomu všetkému už od malička trávil na zimnom štadióne viac času ako doma. Dalo by sa povedať, že kvôli tomu dýchal a nemohol si predstaviť zažívať všetky tie momenty na húsenkovej dráhe s inými ľuďmi a v inom klube ako v Dallas Stars. Dallas bol jeho domovom. 

„Chcem, aby si, nech sa deje čokoľvek, nikdy neprestal byť sám sebou.“ Jeho odpoveď Johna prekvapila. Jim Montgomery bol skutočne niečo iné, nové.

„A chcem, aby ste mi vždy dôverovali, nech sa deje čokoľvek, pretože obaja vieme, že prídu momenty, kedy nebudeme na koni a bude sa zdať, že niet cesty späť na vrchol. Sú to ale presne tie chvíle, kedy potrebujem, aby ste pri mne stáli a nikdy neprestali v náš tím veriť.“ Mlčky prikývol. Nemohol to lepšie vystihnúť.

„Dobre,“ vydýchol si s úľavou. Teraz, keď už za sebou mali všetky formality, prešiel na omnoho príjemnejšiu tému. „Potreboval by som ešte s niečím tvoju pomoc. Je to ale skôr osobné.“
„Samozrejme," prikývol John ochotne. Zobudila sa v ňom úprimná zvedavosť. Zaujímalo ho, čo z trenéra vypadne a s čím tak neodkladným mu mohol pomôcť práve on.
„Dúfal som, že by si mi mohol pomôcť s výslovnosťou fínskych mien v našom tíme, pretože odtiaľto odlietam do rovno Helsiniek a vážne sa nechcem strápniť ako arogantný Američan, ktorý nevie ani poriadne vysloviť mená svojich chlapcov.“

John sa uvoľnene zasmial. Ak bolo jeho pôsobenie v Jokerite Helsinky na niečo dobré, tak potom určite na momenty, kedy prišlo na lámanie fínskeho chleba. Načiahol sa po papier, ktorý mu Jim podal a perom začal písať mená členov ich zostavy aj s vysvetlením, ako ich vysloviť. Jim ho pozorne počúval a bezmyšlienkovite si pokrútil obrúčkou, ktorú nosil na prsteníku.

„Máte šťastie, tieto sú ešte jednoduché, fínčina vie byť niekedy vážne nepríjemná,“ povzbudil ho. Hoci sa nemusel počas pôsobenia v Helsinkách naučiť veľa, základným frázam sa nevyhol. Nie nadarmo bolo Fínsko jazykovo čiernym koňom Škandinávie. Oproti germánskym jazykom v Dánsku, Nórsku, Švédsku a na Islande bola fínčina ako z inej planéty. Napriek tomu mu to nezabránilo odniesť si z Fínska za oceán nezabudnuteľné spomienky.

„To zvládnete,“ ubezpečil ho. Zastavil ho ale, keď sa načiahol po peňaženku. Nesúhlasne pokrútil hlavou a po švédsky čašníka oslovil skôr, než by na tom Jim trval. Stratený v Johnovom rozhovore s personálom len ticho sledoval jeho prirodzené vystupovanie. Tu, na švédskej pôde, neplatili žiadne ich zvyčajné pravidlá. On bol ten, kto tu bol doma a nemienil na tom očividne nič meniť. 
"Vďaka," vsunul si peňaženku naspäť do vrecka nohavíc, keď mu čašník podal kartu aj s účtenkou a obaja muži sa postavili na odchod.
John so všetkou pokorou na svete prijal žiadosť Jima Montgomeryho. Keď o pár týždňov pristane v Dallase, bude pripravený.

Takže to by sme na tento týždeň mali, dámy moje drahé. Čo zatiaľ hovoríte na úvod? Som veľmi zvedavá a nedočkavá, čo Vám napadá ohľadom budúceho deja. Asi viete, že som neskutočne zvedavý človek tak či tak, takže ak máte teórie, sem s nimi! Som taktiež veľmi rada, že má prostredie západného pobrežia Švédska taký úspech. (John by bol určite pyšný lol) Dala som si veľmi záležať a snažila som sa vykresliť prostredie čo najautickejšie, hoci som vo Švédsku nikdy nebola (zatiaľ O:)). Ak niektorá z Vás bola a ja v niečom kecám, prosím Vás, kričte, som neskutočný puntičkár. Ešte raz ďakujem za všetkú podporu a vľúdne slová. So skúškovým a v knižnici kde pri tridsiatich stupňoch nefunguje klíma to vážne dokáže vyvolať úsmev na tvári a zahreje (skôr schladí v mojom prípade) pri srdiečku. 

s pokorou,
Vaša Baj. 

P.S.: Ale teraz vážne... IS IT OCTOBER YET?