Meatballs Co. II - Just Don't Care


a náš (ne)známy princ je...

Záhyby sukne bodkovaných čiernych šiat sa jej krútili vo vánku rýchlej chôdze ulicami mesta. Po týždni a pol strávenom na vidieku jej trvalo pár minút znovu si privyknúť na cvengot zvončekov bicyklov, električiek a poludňajší zhon v uliciach centra napriek tomu, že bolo Göteborg jedno z tých menších, pokojnejších európskych miest. 
Zastala na rohu námestia, aby rýchlo dopila posledné kvapky kávy so sebou, ktorú si narýchlo pred odchodom z domu uchmatla po ceste. Ako správny Nór, hrnček so sebou si vhodila rezko do kabelky. Nech sa dialo čokoľvek, korytnačky boli pre ňu vždy na prvom mieste pred komfortom života na dlh prvého sveta voči planéte. Odhodlane pristúpila k malému schodíku vysokých dverí na budove, napravila si slnečné okuliare vpichnuté do rozpustených vlasov a stlačila zvonček. Na poslednú chvíľu si chrbtom ruky utrela nenápadne zvyšky kávy z kútikov úst a a zhlboka si odfúkla. 
„Justine Nyström, mala by som mať schôdzku ohľadom dedičského konania mojich starých rodičov,“ prehovorila, keď sa v zvončeku ozval príjemný ženský hlas notárovej asistentky. 
„Oh slečna Nyströmová, to ste vy. Prvé poschodie vpravo.“
Pri vstupe do budovy a hlasným zabuchnutím ťažkých dverí za jej chrbtom jej okamžite do nosa udrel charakteristický vlhký vzduch starých tehlových budov s rovnako charakteristickým kamenným schodiskom, ktoré sa točilo do vyšších poschodí budovy. S pohľadom upretým viac pod nohy ako k vysokému jemne vyzdobenému stropu poľahky vybehla na prvé poschodie, kde okamžite očami našla dvere notárskej kancelárie. Nasucho preglgla a tašku si viac stisla na pleci.
„Dobrý deň, zdravím,“ postavila sa hneď staršia žena od stola, keď ju zbadala vojsť do dverí a napriahla k nej ruku. Justine jej ju s jemným ústretovým úsmevom na perách stisla.
„Tadeto prosím,“ nasmerovala ju. Dvere za ňou zavrela hneď ako vošla. Ako keby vedela, že by si to možno mladá žena ešte predsa len chcela rozmyslieť.
„Pekné popoludnie,“ vyšlo z nej automaticky a slnečné okuliare si vychovane vytiahla z vlasov. Pristúpila bližšie k stolu s dvoma kreslami uprostred slnečným dňom presvetlenej kancelárie.
„Aj vám, prosím,“ pokynul jej notár, ktorý sa ešte na poslednú chvíľu špáral v papieroch predchádzajúceho klienta, aby sa usadila a tašku si položila na kreslo po svojom boku. Uprela na neho pohľad v snahe pozorne počúvať, aby jej nič neušlo, no v momente, keď vyložil zo stolíka zväzok zviazaný modro-žltou stuhou vo farbách švédskej vlajky, prestala vnímať slová vychádzajúce z jeho úst.
Myslela na to, ako veľmi ťažko sa jej dnes vstávalo z postele a ako chvíľu len tak ostala nehybne ležať, zízajúc na strop detskej izby, ktorá bola kedysi izbou jej mamy. Nedbajúc na ostatných obyvateľov domu odignorovala snáď šesť budíkov, hoci to nebol jej štýl. Čo sa týkalo vstávania z postele, už dávno bola po rokoch vstávania do školy na skoré ranné laboratórne praxe ranným vtáčaťom. Jej nulové nadšenie vyškriabať sa z objatia perín ale nezdieľal Manu, ktorému sa poľahky podarilo stisnúť pre ňu neznámym spôsobom kľučku na dverách. Karhavo na ňu zabrechal a spýtavo ostal sedieť na prahu dverí. Začula, ako sa k nemu prišmotlal dokonca aj rozospatý Odeus a rozladene zamňaukal. Obaja, spýtavo na ňu hľadiac a čakajúc, kedy už vypne ten otrasný budík a vylezie z postele.
Hoci to Odeus nemal na rozdiel od svojho psieho parťáka ani vo zvyku, napriek tomu, že vyštverať sa k nej do perín znelo pre Manu viac než lákavo, Justine bola jedna z mála, ktorá mu to nikdy nedovolila. Alebo skôr lepšie povedané, nikdy ani nato nedošlo, keďže ako malá vždy energeticky vyskočila na rovné nohy za vôňou lievancov, kým ten už dávno pobehoval okolo jej starého otca na záhrade. Myslela na to, ako sa nemotorne sa posadila, hlavu si položila o čelo postele a zhlboka si vzdychla. Vôbec sa jej sem dnes nechcelo ísť.
„Byť dospelákom je naprd,“ pamätala si, ako na neho zavolala. Pribehol až k boku postele, kde čakal, či mu pokynie, aby predsa len smel vyskočiť až k nej. Tvár na pár sekúnd schovala do dlaní v snahe spamätať sa a potom sa na neho zadívala.
„Aj tebe chýbajú, však? Škoda, že zvieratá k notárovi nesmú, veď boli aj vaša rodina,“ pamätala si, ako za ním načiahla dlaň. Jedným skokom bol so svojimi tridsiatimi kilami pri nej. Smutne na ňu pozrel. Nechal ju, nech si ho privinie k sebe a nežne ho chlácholivo hladí po srsti.
„Slečna,“ vyrušil ju z tranzu pokojný hlas notára. Strhla sa.
„Prepáčte,“ pohmýrila sa na kresle. Od hanby sa zapýrila. 
„To je v poriadku,“ prihovoril sa jej starší muž pokojným hlasom. Sledovala, ako si ustarostene sňal z nosa okuliare. „Vlastne som vám úplne zabudol ešte na začiatku prejaviť úprimnú sústrasť.“
„Oh, uh, ďakujem,“ odkašľala si. V hrdle sa jej začala tvoriť obrovská hrča, keď posunul dokument bližšie k nej. Srdce sa jej rozbúšilo.
„Ako som už spomínal,“ spojil si ruky na stole, „V prílohe môžete nájsť nórsky preklad, ktorý sme pre vás zabezpečili. Podľa legislatívy švédskeho kráľovstva má každý dedič právo zrieknuť sa nároku na dedičstvo. Ak by to mal byť váš prípad, je nutné na to upozorniť teraz, ešte pred jeho prečítaním. Rozumiete mi?“ Mlčky prikývla. Vďaka úzkej jazykovej vzájomnosti na severe Európy až na fínsku výnimku jej nerobilo až tak veľký problém mať poňatie, o čom notár hovorí. Písomný preklad ale viac než ocenila. „Ak teda dovolíte,“ odkašľal si, „V mene švédskeho kráľovstva je mojou notárskou povinnosťou oznámiť vám, že keďže sa ostatní dediči zriekli nároku na dedičstvo parcely, ste jej jediná dedička.“
„Čože?“ vypleštila oči. V miestnosti na chvíľku nastalo nepríjemné ticho. Notár mlčky pokojne čakal, kým spracuje informáciu, ktorú očividne nečakala. „Ako to, že som jediná?“ hlesla. Ešte to jej chýbalo.
„Podľa notárskeho záznamu sa ostatní právoplatní dediči tohto nároku vzdali,“ udržiaval si notár pokojný tón hlasu. „Keďže ste si toto právo neuplatnila, potrebovali by sme váš písomný súhlas a podpis k prepisu a podobne. Chápem, že takto na diaľku bude pre nás dokončiť všetky formality náročné, no sme pripravení vám vo všetkom čo najviac vyhovieť. Tiež mám deti, ktoré žijú v zahraničí.“
Zmätená sa nadýchla, že bude namietať, no znovu radšej ústa zavrela. Proti vlastne vôli sa načiahla po pero, ktoré notár pred ňu položil, ani nevnímajúc, čo podpisuje. Mysľou bola znovu inde. Ako v tranze vyšla z miestnosti, prevzala si od asistentky v predsieni kancelárie vizitku na dohodnutie ďalšieho stretnutia ohľadom prepisu majetku a všetkých oficialít a tackala sa dole schodmi smerom na ulicu. Keď sa ocitla na konci schodišťa a pod stiskom dlane už necítila kovové zábradlie, na malú chvíľu sa zosunula na posledný schod.
Jej život bol v Osle. Všetko puto, ktoré mala k tejto krajine, k domu, k Göteborgu, to všetko sa každým dňom stávalo nič viac len spomienkami a nostalgiou niečoho, čo sa s nedávnym odchodom jej babky pre ňu uzatváralo ako ďalšia prežitá kapitola jej života. Ani jeden z nich sa na túto tému nechcel moc krátko po pohrebe baviť, no myslela si, že by si jej rodičia dom radi nechali hoci len na víkendy a na leto. Očividne sa mýlila. Keďže sa nároku zriekli pravdepodobne ešte predtým, ako ju pred pár dňami nechali samú s tým, že sa neodkladne obaja museli vrátiť naspäť do Osla, nemala na výber.
Pohľadom skĺzla k bielym bodkám na letných šatách. Bola sama. Nebola pripravená a nikdy nemala ani záujem nechať si dom, Manu a Odeusa, ba i starú loďku jej dedka, ktorá sa už pár rokov len tak hompáľala na vode, keďže na nej už nikto na ryby po jeho smrti nemal záľubu chodiť. Zaúpela. Tak strašne si priala, aby tam s ňou znovu bola jej stará mama. No nebola. Bolo jej jasné, že nastal čas priznať si to a pohnúť sa ďalej. Koniec koncov, ak nič iné, ešte na nej záviseli dva štvornohé životy a hoci to nedokázala v tom momente vidieť, zdalo sa, že na ňu toho malo západné pobrežie Švédska ešte veľa nachystaného.
Pozviechala sa rovné nohy, napravila si sukňu šiat a vzpriamene vykročila cez prah na rušnú ulicu. Na dne tašky bezmyšlienkovite nahmatala zamotané sluchátka a melódiou hudby sa úplne dištancovala od okolitého sveta. Kráčala ulicami Göteborgu, ani nevedela kam, len aby sa nemusela ešte vrátiť naspäť k autu. Skoro nikdy do centra počas letných prázdnin na pobreží nechodila a aj keď sa tu narodila, Göteborg bol pre ňu len zhluk písmen na jej cestovnom pase. Napadlo ju, že by možno bol práve teraz čas zmeniť to. Koniec koncov, vyzerá to tak, že či sa jej to páčilo alebo nie, bude vo Švédsku aspoň ešte pár týždňov tráviť viac času ako plánovala.
Zablúdila preto na trh s rybami, ktorý bol tak neskutočne prirodzene typický pre región, ktorého brehy obmývalo Severné more. Ani na chvíľku ju neprekvapilo, že kedysi kostol teraz slúžil ako svetostánok pre všetkých milovníkov rýb a darov mora zo širokého okolia druhej najväčšej švédskej metropoly. 
Prichytila sa, ako vôňa čerstvých rýb, ktorá jej pri vstupe udrela do nosa snáď okamžite, jej na chvíľku pripomenula Oslo, čo jej dodalo odhodlanie ostať. Hoci len nakrátko a z čistej zvedavosti pozorovať chovanie predavačov a kupujúcich, ktoré bolo tak podobné ľuďom, ktorých poznala z domova.
„Dobrý deň, slečna,“ oslovil ju starší predavač po anglicky, mysliac si, že je turistka, načo sa pobavene usmiala.
„Dobrý deň,“ odpovedala mu. Hoci ju zradil prízvuk, jej starí rodičia si vždy veľmi zakladali na tom, aby aj s jej bratom mali aspoň pasívny poznatok švédčiny. Celá ich rodina s ním bola nakoniec úzko spätá.
„Ach, takže susedka,“ prikývol usmievavo starší muž hlavou, keď sa obrátil dozadu po debničku najčerstvejších rýb, ktoré práve prišli z prístavu. Ruky si obtrel do bielej zástery. „Ako vám pomôžem?“ odvetil nadšene. Razom ucítila, že medzi nimi nebola zrazu žiadna kultúrna bariéra. Tiež sa pousmiala.
„Hmm, tieto sú najčerstvejšie?“ ukázala prstom na filety lososa. Tak nórske.
„Áno prosím, priamo z mora, ale klamal by som vám, ak by som tvrdil, že priamo z Nórska,“ zasmial sa, no jeho vtip vzala s rezervou. Premýšľavo si prehliadla morské plody, no nechcela riskovať. Môžu vôbec zvieratá jesť ryby? Pozrela na predavača, no hlúpu otázku si radšej nechala pre seba. Nechcela podporovať ďalšie utvrďovania švédskych vtipov o Nóroch. Na obranu svojho národa musela dodať, že aspoň si z nich celý svet neuťahoval za zložité návody na použitie produktov IKEY.
„Vezmem si teda z tohto,“ ukázala smerom na lososa. Načiahla sa po peňaženku, kým predavač odvážil pár filet na váhe. Už teraz jej škvŕkalo v bruchu, keď si uvedomila, že dnes ešte vôbec nič kvôli stiahnutému žalúdku nezjedla.
„Dúfam, že vám bude chutiť,“ žmurkol na ňu, keď jej podával tašku a ona mu podala cez pult peniaze.
„To zistíte, ak sa vrátim,“ neodpustila si drobnú poznámku, načo sa našťastie starší pán zasmial. Predtým, než by sa s ňou pustil do reči, mu pozdravila na pozdrav a vybrala sa pomaly k východu.
Pozrela na hodinky. Práve včas vracať sa pomaly domov
Na jej vkus bolo na malom námestí pred krytým trhoviskom príliš veľa ľudí a každú chvíľu mala pocit, že zakopne o mamičku s kočíkom. Kým ale stihla do niekoho nechtiac naraziť, do cesty sa jej z jej pohľadu postavila neznáma vysoká mužská postava. Aspoň tak si to teda v prvom momente myslela.
John Klingberg nebol ani z ďaleka len vysokým anonymným obyvateľom mesta, ktorý mohol Göteborg nazývať svojim domovom. Svojím talentom sa vyšvihol až do úzkeho klubu domácich zlatých chlapcov, na ktorých boli všetci domáci hokejoví nadšenci viac než pyšní. Dres s jeho povestnou trojkou ako odchovanec miestneho klubu hrdo visel na stenách útrob štadióna po boku mien ako Henrik Lundqvist, kde sám začínal ako malý chlapec. Hoci jej bol v tejto rovine absolútne neznámy, spoznala ho podľa očí. Podráždene sa ale zamračila.
Za normálnych okolností by sa v ich modrej farbe jasného neba možno aj stratila. Keď si ho však lepšie premerala, uvedomila si, že jej nebol ani trochu neznámy. Okamžite jej došlo, že na neho možno nenaďabila len tak náhodou bez ohľadu na to, ako sa mysľou neprítomná predierala davom nakupujúcich smerom von a ako sa s ňou zdvorilo snažil nadviazať očný kontakt, keď už dlhšiu chvíľu sledoval, či si ho všimne. Napriek tomu zvraštila obočie.
„To si ty?“ nadvihla podráždene obočie a napravila si tašku, ktorá jej po zraze s ním skĺzla z pleca. Ruky si nedostupne prekrížila na prsiach. Uvedomil si, že predtým ani trochu naschvál nepredstierala, že ho nevidí. 
Teraz, keď konečne priradila jeho tvár k miestnym frajerom na vode, uvedomila si, že si ho pamätala až príliš dobre. Hoci ho mala možnosť zahliadnuť ho z blízka len na okamih, na krátko do postupna zostrihané blonďavé vlasy mal upravené do toho istého účesu ako naposledy a z očí mu sršali tie isté iskričky zvedavosti a nadšenia. Priateľsky sa na ňu jemne usmieval, no nežrala mu to.
Potom, ako s nimi mala tú česť po prvý raz, zahliadla ich skupinku na obzore ešte zopár krát. Ich hlasný smiech a jednoduchý slovník bolo počuť už zďaleka a aj keby nie, Manu si ich tvár a hlas motora pamätal až príliš dobre. Vždy cez kuchynské okno sledovala, ako prišprintoval na kraj móla a hlasne na nich štekal už zďaleka. Nesnažila sa ho ale ani zastaviť. Vôbec sa mu nečudovala.
„No, Göteborg nie je až taký veľký,“ odvetil v snahe odľahčiť situáciu. Špeciálne trhovisko bolo miesto, kde sa celé mesto stretávalo a nebolo nemožné, aby na niekoho známeho nenaďabil, zakaždým, keď prechádzal okolo. Hoci stavil na stratégiu vždy zachovať pri ženách chladnú hlavu a ostať cool nech sa deje čokoľvek, Justine pre jeho cítenie so ženským pokolením nemala príliš pochopenie. Práve naopak. Zdvíhala sa jej kyselina pri predstave, ako si už myslela, že z dnešného dňa sa nakoniec možno vykľuje príjemný utorok, ktorého zvyšok strávi osamote s Manu a Odeusom. Potom prišlo toto.
Ironicky sa usmiala jeho chabému vtipu a vykročila, že ho obíde. Nemienila s ním strácať ani sekundu. Posledné, čo mala vo voľnom čase na práci bolo zapliesť sa s miestnymi frajermi.
„Prepáč, ja na toto fakt nemám čas,“ prevrátila podráždene očami a zastavila ho dlaňou vo vzduchu skôr, než by jej stihol ešte viac pokaziť náladu. Hneď jej ale okamžite znovu zastrel výhľad.  
„Prosím,“ snažil sa ju zastaviť. Vôbec by sa nečudoval, ak by ho niekto pokladal za úchyla zato, aký bol neodbytný a ona sa s ním viac než očividne nemala záujem baviť.
„Chcel som len.. Znie to sprosto, ale chcem sa len ospravedlniť, okej,“ hodil spiatočku. 
Zvedavo na neho pozrela. To musela byť tá najhoršia výhovorka, akú kedy od niekoho počula. Napriek tomu si ale všimol, ako sa neubránila a jej výraz sa zmenil z choď mi z cesty na počúvam. Dodalo mu to odhodlanie. V skutočnosti to od neho tak či tak už pár týždňov popri jeho letných dobrodružstvách a zapíjania slobody svojho brata v Prahe očakávala. Sústredene sa chytil za koreň nosa v snahe na chvíľku si upratať myšlienky.
„Správali sme sa ako pubertiaci, viem, veľmi ma to mrzí hlavne za tvojho psa. Skútre a ohňostroje a podobné veci mu asi nerobia dobre.“ Super.
„To je od teba veľmi milé,“ odvetila uštipačne, „Tak ti prajem pekný deň a už to teda nikdy neurob,“ usmiala sa silene a potľapkala ho povzbudivo po pleci. Videl na nej, ako by najradšej bola už dávno na druhej strane zemegule. Ak ho aj ale urazila, nevedela si predstaviť, že by od nej očakával niečo iné. Pochvalu? Oskara? A vôbec, celý tento rozhovor jej pripadal absolútne absurdný a ešte stále ju dopaľovalo ako si pravidlo padajúceho hovna na nej znovu zgustlo. Aká bola za normálnych okolností pravdepodobnosť, že na neho narazí v meste? O dôvod viac do mesta znovu nechodiť.
„Teraz ak dovolíš,“ pokynula mu hlavou, aby ju nechal konečne ísť skôr než losos v taške nebude jediná vec, ktorá sa tu niekomu pokazí. V kútiku duše nebola ale samozrejme až taká fúria a ocenila, že sa v ňom ozvalo svedomie. Hoci šlo o ťarbavý pokus, odpustila mu. Nemienila mu to ale dať najavo.
„Chodíš sem často?“ zavolal po nej v snahe získať si jej pozornosť a pritom ani netušil, ako mu to vyletelo z úst. Prirodzene, ani ňou nehlo. Dlaňou si tresol o čelo zato ako sa choval, keď sa za ním na odchode ešte otočila a so zdvihnutým obočím sa pobavene neveriacky usmiala.

Dlane sa mu vo vreckách nohavíc potili ako malému chlapcovi pred prvým zápasom vo vyššej kategórií. V dave ľudí ju spoznal už z diaľky, hoci spolu nikdy predtým neprehodili slovo. Jej neprehliadnuteľné bodkované šaty, ktoré jej hladili línie stehien, sa vynímali v dave domácich, rovnako ako farba jej vlasov. Už na prvý pohľad sa odlišovala od ostatných ľudí navôkol, no pritom sa s takou ľahkosťou orientovala medzi ostatnými, že by možno mnoho ľudí ani nepovedalo, že do mesta nepatrí. Bol to ale odtieň jej blonďavých vlasov, ktorý ju prezrádzal. Už na prvý pohľad v ňom evokoval prirodzene rozmanité odtiene piesku na pláži. Tu v Göteborgu za celý život stretol, ak sa to tak dalo nazvať, len jedinú osobu s tak prirodzeným odtieňom blonďavých vlasov, ktorých jemné zvlnené končeky odkrývali svoje pestré sfarbenie podľa priamej úmery slnečných lúčov, ktoré sa im počas roka naskytli. Koľké peniaze ženy v Dallase platili za kadernícke kúry na dosiahnutie takého prirodzeného efektu. Ako by si ju mohol nepamätať?
Celý zvyšok dňa mu vŕtalo v hlave, ako nezodpovedne a detinsky sa zachovali. Nebol to jeho štýl, no v tej chvíli mu v krvi prúdilo toľko hormónu šťastia a adrenalínu, že si ani nedokázal neuvedomiť, ako hlúpo sa správali. Hoci sám seba sa ubezpečoval, že na to už určite zabudla odvtedy, čo sa stihli vrátiť naspäť do prístavu, neopúšťal ho pocit, že jej dlhoval ospravedlnenie. Jej kyslý výraz tváre mal stále pred očami, keď ju spŕška morskej vody zmočila od hlavy až po päty, no pritom mu pri spomienke nevysvetliteľne trhalo kútikmi úst. Vždy, keď sa preto vrátili tým istým smerom, nikdy sa neovládol a ukradomky zaletel zakaždým kútikom oka k opustenému drobnému mólu pri jednom zo starých domov na pobreží. Nikde ju však nevidel. Okrem toho, nedokázal si pomôcť, no keďže bol konečne po dlhšej dobe znovu single, hoci by si to nemal priznať a ona by určite nemala ani najmenší záujem vedieť jeho názor na svoju osobu, nemohol poprieť, že nejednému Švédovi by určite počarovala. Neveriacky pokrútil hlavou nad vlastnými myšlienkovými pochodmi. Zmätene sa obzrel okolo seba v snahe zorientovať, kde vlastne teraz bol. Ešte stále stál ako tĺk uprostred námestia pred trhoviskom. Ona bola ale očividne dávno preč, nechávajúc ich stretnutie v zabudnutí. Srdce mu v hrudi búšilo, keď sa mu v mysli stále ozýval ich neprirodzený a vysoko trápny rozhovor. Až teraz si uvedomil, ako trápne sa zachoval. Chodíš sem často? Vážne, John? Otrávene prevrátil nad svojou hlúposťou očami.

(...)
Bezmyšlienkovite sa načiahla po kľúčik v zapaľovaní, keď autom zastala až na konci príjazdovej cesty vystlanej štrkom pri vchode do domu. Zmätene zvraštila obočie. Kvôli, ani nevedela jeho meno, úplne zabudla po ceste natankovať. Bolo ale už príliš neskoro, keď ju palubná kontrolka vytrhla zo zamyslenia dávno mimo mesta, len pár minút nato, ako prešvihla poslednú pumpu. Podráždene prevrátila očami. Nevedela na neho prestať myslieť.
Chodíš sem často? Tak hlúpa otázka, no obdivuhodne schopná narobiť v jej mysli toľko šarapaty. Ak nič iné, musela mu kvitovať, že spraviť dojem mu šlo na jednotku. Jej pozornosť si však teraz získalo až príliš podozrivé ticho na pozemku.
Vystúpila z auta a naschvál za sebou silno zavrela dvere. Nič. Obišla ho, aby vytiahla tašku rýb z kufra a rovnako náročky ho silno zabuchla. Zase nič. Znepokojne zvraštila obočie. 
„Manu?“ zapískala na psa, ktorý za normálnych okolností napajedene brechal pri pohybe auta na príjazdovej cesty už na míle ďaleko. Odpoveďou jej bolo ale znovu len ticho prírody, ktorá obklopovala pozemok a krik vzlietajúcich kačiek niekde v diaľke. Obišla preto dom, nakukla cez okno do kuchyne, no ani Odeus neležal na parapete, čo jej prišlo viac než podozrivé. Vybehla rýchlo schodíkmi na verande, aby rýchlo strčila ryby do chladničky, no dom bol vskutku prázdny. Zaúpela. To vážne nie je schopná sa o nich postarať ani pol dňa potom, ako jej dom pripadol?
„No tak vy dvaja, vylezte, mám dobroty!“ Zase nič. Začínala ju prepadať nervozita. Rýchlo si skopla nedbalo topánky z nôh niekam do kúta chodby a znovu vybehla do záhrady. Napadlo jej, že sa možno len niekam spolu zašili na protest, že bola celý deň preč. Zrazu začula brechot.
„Manu!“
Rýchlo pobehla k mólu, odkiaľ začula štekot. Neveriacky ale ostala stáť na mieste.
„Čo to, do prdele-,“ zasekla sa, keď ich našla oboch sedieť v dedkovej starej loďke, Odeus na jednej strane, Manu na druhej a nenávistne po sebe vrčali. Zlostne sa na seba ježili väčšmi ako starý rozhnevaný manželský pár a jej prítomnosť im rozhodne v konflikte ich záujmov nebránila. Neubránila sa. Začala sa smiať.
Obaja sa ihneď strhli a okamžite s malichernou roztržkou, nech bola o čokoľvek, prestali. Odeus opatrne priskočil k hávkáčovi, aby si neplytval jeden zo svojich siedmych mačkovských životov na niečo tak nezmyselné ako bol pád do vody. Hypnotizujúco sa na ňu zosynchrovane zahľadeli presne tak ako si to za celý deň nacvičili. Nerozumela ale, čo sa jej snažia všetkým tým divadielkom naznačiť.
„Prepánajána,“ stekali jej slzy po lícach od smiechu, keď k ním podišla a pritiahla ich bližšie k brehu. Netušila, ako dlho tam museli sedieť. „Čo to tu stvárate?“ načiahla sa najprv po kocúrovi, ktorý predsa len vážil menej. Protestne zamraučal.
„Kam ste sa chceli vybrať, čo? A bezo mňa,“ zasmiala sa, keď Manu preskočil naspäť na mólo a obaja sa okolo nej začali krútiť, strkať ju smerom k loďke. Chýbala im a ona nemohla poprieť, že to bol to príjemný pocit mať niekoho, kto bol úprimne rád, že je znovu opäť doma. Pozrela smerom na člnok, no kútiky úst jej automaticky klesli dolu. Aj jej obaja jej starí rodičia chýbali.
„Chceli ste sa ísť previezť?“ prihovárala sa im. Odeus zamraučal. „Možno nabudúce,“ pousmiala sa láskyplne. 
„Aby ste si ale nemysleli, myslela som na vás,“ pohladila jedného aj druhého po hlave ako keby jej mohli rozumieť, načo na protest Odeus zamňaukal. Nikdy sa nerád delil o pozornosť.
Pobavene prevrátila očami. Vyskočila na nohy ako prvá a nasmerovala si to naspäť smerom k domu. Kútikom oka nepatrne pozrela za seba, ako stále nehybne sedia na tom istom mieste, až kým nebola na prahu kuchyne. Odeus sa lačne v tom momente oblizol a konečne sa odlepil ako prvý od podlahy móla. Sama pre seba sa usmiala. Nech mali pred pár minútami za lubom hocičo, poznala ich veľmi dobre a keď prišlo na jedlo, bola ich najlepší kamarát.


John Martinko Klingáč Klingberg! Teraz ale vážne, zaujímalo by ma, či sa Vám podarilo uhádnuť vďaka mojej nápovedi, no som si istá, že ste na to prišli, šikovnice naše milované! Na svoju obranu musím povedať, že som nemala v pláne byť až taká zákeráčka a nechať vás týždeň čakať s tak podstatnou informáciou, ale to, že sa v prvej kapitole nikde nespomína Johnova identita, som si uvedomila až príliš neskoro a povedala som si why nat (sľubujem ale, že odteraz budem len dobrá!). 
Som si taktiež vedomá, že by niektoré z Vás mohli byť trochu sklamané, ale tomuto zlaťúchovi môžeme vďačiť zato, že ma kopla múza a inšpirovala som sa, aby som sa mohla vrátiť, takže give him some credit plz. Neviem, či ste si stihli všimnúť, ale taktiež som sa rozhodla, že nebudem zlá Barbora a proces pridávania častí urýchlim, keďže ffka je skoro celá až na drobné kozmetické úpravy dopísaná. Na záver by som sa chcela ešte raz ospravedlniť, viem, že to nie je nič moc, ale tak ako aj Ivka na začiatku, aj ja Vás prosím o trpezlivosť. Sľubujem, že sa to rozbehne. Mám s Vami ešte veľké plány hihi, len mi trochu trvalo znovu sa do toho dostať. Ďakujem ešte raz za všetky tie milé slová pri poslednej kapitole, ste zlatíčka!

beijinhos,
Baj.


P.S.: už teraz sa ako vždy teším na vaše postrehy v komentároch & nech žijú Suomi!

12 komentárov:

  1. Ja som nevedela, o koho ide, ani za ten svet. :D Aj som si vtedy tipla, ale úplne zle. :D
    Tak som si hneď pozrela jeho instagram, má u mňa body naviac, že fandí Realu, vyzerá veľmi sympaticky a milo, ale musím si ho ešte trocha pogoogliť. :D
    Teším sa už teraz na piatok a na pokračovanie. Je to super! :))
    Xxx
    - Júlia

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ILY.
      Ale teraz k veci!
      Som rada, že teda John prešiel STK-čkou u teba. Ja by som mu za ten Real ako fanúšik Barcy síce natásala po holej ale rešpektujem slobodu vierovyznania a voľby ahahha. Dallas Stars Youtube kanál je veľmi dobrý zdroj ako ho mimochodom spoznať lepšie, ak by si sa niekedy veľmi nudila. Sú tam dve krátke videá z minulého leta z Goteborgu (z čoho som aj čerpala inšpiráciu) a potom Open Ice celkovo. Je to také zvieratko proste ten Klinger.
      Som strašne rada, že teda oslovilo! Ďakujem veľmi krásne, Julka! Vidíme sa v piatok!

      cmuq <3
      Baj.

      Odstrániť
  2. Ako tipovala som dvoch ale viac som bola priklonena na stranu Johna. Vôbec si nesklamala dej vyzerá, že bude úplne odlišný od Santika čo je fajn. Páčia sa mi veľmi tvoje opisy prostredia, ktoré sú vždy zaujímavo napísané. A čo sa tyka tejto časti síce som tipovala sprave, že bol na skútri ale vôbec by som netipovala ich prvé osobné stretnutie takto. Ešte ako milovníka zvierat teda hlavne mačiek má veľmi teší , že tu majú svoje miesto. Som zvedavá na ich ďalšie stretnutie, ktorvie možno bude mať toľko odvahy, že sa objaví na prahu jej dverí :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. BINGO! Ja som vedela, že ste tie najväčšie šikovnice na svete! :*
      Nejdem prezrádzať, ale ako milovník zvierat si určite teda prídeš na svoje. Ja som vlastne ešte tak rok a pol dozadu mačky nemala rada, ale keďže v Turecku je snáď viac mačiek ako ľudí a hlavne zvieratok bez domova, vybudovala som si k ním vzťah, takže bez kocúrika by to nešlo! Ďakujem ešte raz za všetko & vidíme sa teda v piatok pri ďalšej časti <3

      Odstrániť
  3. Baj, uplne najsamlepšie rozhodnutie pridávať časti aj v piatok. Veľká vďaka! ❤️
    Takže náš pán záhadný. Myslela som, že to bude Erik G. Rozhodovala som sa medzi ním a Johnom ale ako som písala minuly týždeň, myslela som, že keď ma Ivka Dallas, ty dáš Chic. Nevadí, skoro som trafila :D no keďže o ňom neviem nič čo nesúvisí s hokejom, som moc moc zvedavá. Vyzerá ako dobrák, nenašla som ani žiadne škandalózne fotky, tak snáď mi túto moju predstavu o ňom priveľmi nezničíš :D
    Teším sa na ich ďalšie spoločné stretnutie, ktoré snáď dopadne lepšie. Žeby to bude určitým spôsom spojené s domácimi miláčikmi?
    V piatok sa vidíme ❤️

    -Lucia

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Moja najdrahšia Lucka,
      aj ja som rada, že sa budeme vídať častejšie, bude to tak pre všetkých lepšie, lebo ak si myslíš, že len vy ste sa nemohli dočkať možno nového dielu, na to zabudni. :D Nemôžem sa totižto dočkať, čo poviete na každučký z nich, takže som šťastná, že to pôjde rýchlejšie. Ohľadom Johnovej nevinnosti, poviem ti asi tak, že po ceste na majstráky sa nám akosi zasekol na pool parties v Las Vegas, až som začínala pochybovať, či sa nezavezie do Slovinska lol. Čosi za tými jeho ušiskami má ale nie je to nič veľmi zlé. :D Jednoducho ako my, je to mladý človek a nejdem ho zato súdiť (sa pozrime na mňa lol), že nesedí celé dni doma a neužíva si peniaze, ktoré si aj vlastnoručne zarobil a zaslúži. Kým nebehá nahatý po Dallase, ešte je to v norme by som povedala. :D
      Dúfam teda, že sa ti tvoje želanie a predpovede splnia, veď uvidíme veľmi čoskoro! ;) Opatruj sa mi zatiaľ!

      Baj. <3

      Odstrániť
    2. Lucka, nenechaj sa zlanáriť nevinným pohľadom tohto severského blondiačika, už len to, že si chodí po Vegas so Seguinom čosi naznačuje :D
      A čo vieš, možno sa hrdinovia z TFA a MEAT kdesi stretnú a ich osudy sa pretnú! :D

      Odstrániť
    3. Na svoju obranu musím povedať, Lucka, že s Ivaninými myšlienkovými pochodmi nemám nič spoločné a nemusíš sa báť, česť nášho Švéda budem brániť zubami nechtami, aby mu Ivana neublížila. x cmuk

      Odstrániť
  4. Hello!
    Musím priznať aj ja, že zistiť identitu Johna mi dalo zabrať :D trafila som asi všetko, len nie jeho :DDD na prvý pohľad vyzerá naozaj nevinne, uvidíme čo nám ale ponúkneš ty. Inak. Nesmiem zabudnúť ani na Justine, pretože čo ak je ona nejaká party žieňa? O.o alebo zas má nejaké tajomstvá ako tu vedľa, Alison??? Myslím, že keď poviem, že toto bola jedna z tych nevinných naivných častí, tak budem mať pravdu? O:) a možno sa mýlim....
    Páči sa mi, že si to deja vsadila aj domácich maznáčikov ❤
    Teším sa na piatok.
    haha, veď to už je zajtra! Milujem ťa za to!!!
    Dúfam, že budú aj nejaké problémy. Lebo nie vždy je všetko ružové. Ale zas. Happy end s dávkou zápletiek dúfam dostaneme(?) Kto vie, či sa nám Baj za tie roky nezmenila, hihi

    -D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No hi there!;)
      No to teda, ale nakoniec si aj tak uhádla! x Počíta sa aj tak len výsledok, takže si úspešne zvládla moje nápovedy! Čo sa týka tvojich dojmov, musím teda skonštatovať, že Ivka na vás teda zanechala riadne stopy a traumu, juj, uvidíme či sa mi podarí vás cez to preniesť. :D (to máš za ten Luckin komentár na Johna, Knišková lol) Ďakujem ti veľmi krásne, že si si ako vždy našla čas, ani nevieš ako ma teší, že nad dejom premýšľate a snažíte sa určiť, čo sa stane ďalej. Poviem ti ale takto, že už sa len pár desiatok krát vyspíš a dozvieš sa všetko, čo potrebuješ! :* Tak zatiaľ, uvídíme sa znovu zajtra!

      posielam hug
      Baj.

      Odstrániť
    2. "..ako to vedľa Alison".. ale no taaak, nebuďte až také podozrievavé! Ona nemá tajomstvá, to len Tyler sa nepýta.. :P

      Odstrániť