Meatballs Co. IV - IDGAF

ja viem, že som to už povedala zopár krát, ale aby ste nikdy nato nezabúdali,

ďakujem veľmi veľmi krásne ešte raz zato, že si vždy nájdete čas & zablúdite na blog, aby ste si prečítali najnovšie výkvety mojej fantázie!

Oslo ju po návrate domov privítalo veterným, sychravým počasím, čo ale nebolo na severnom pobreží Európy ani počas letných dní ničím zvláštne. Aby toho nebolo málo, večer pred jej návratom do Nórska jej bolo oznámené, že ju posielali ako vždy na pár dní do Stavangeru.
Teraz spokojne našťastie sedela pri sklenenej stene terminálu na jednej z lavičiek pri bráne odletu svojho letu naspäť do hlavného mesta s laptopom na kolenách, hoci mala pri piatkovej špičke po ceste na letisko na mále. Rozhodla si teda skrátiť čas prácou na reportoch z celého týždňa, ktoré aj tak bude potrebovať urobiť tak či tak.
Do konca života si bude pamätať moment, keď svojim rodičom oznámila, že sa rozhodla podať si prihlášku na petrol inžinierstvo. V tej chvíli si asi pomysleli, že sa načisto zbláznila, o čom svedčil ich nechápavý, prekvapený výraz. Napriek tomu na rozdiel od niektorých študentov práva, biznisu alebo ekonómie, nikdy nemala o prácu núdzu pri zásobách ropy ich krajiny v Severnom mori a ešte pred promóciami vedela, že neostane ani na sekundu nezamestnaná.

Hoci sa už pred pár dňami stihla vrátiť zo Švédska a týždeň jej zbehol rýchlo ako voda, mysľou bola stále aj tak v Göteborgu, keď v nedeľu s ťažkým srdcom nastupovala do auta. Manu s Odeusom sedeli pri vchodových dverách, hypnotizujúc ju pohľadom. Celú cestu naspäť domov do Osla nemohla prestať na nich myslieť. Ak mal dom pripadnúť práve jej, musela situáciu s jeho dvoma štvornohými obyvateľmi vyriešiť čo najskôr. Jeden z nápadov jej spolubývajúcej skamarátiť sa so susedmi stroskotal na fakte, že žiadnych nemala. Aj keď bolo Švédsko podobne ako Nórsko rozľahlá krajina, mimo miest boli len výnimočne husto zaľudnené. Scenéria neosídleného pobrežia na míle ďaleko bola preto na ceste z Osla do Göteborgu viac než bežná. Len kde tu sa mihol dáky domček učupený pri veternom pobreží Severného mora, ktoré vedelo byť niekedy viac než nepríjemné. 

Jej ďalšou alternatívou, ktorá sa jej vlastne čím ďalej tým viac pozdávala, bola kamera v dome, aby si bola aspoň istá, že tí dvaja boli nažive. Bola totiž zúfalá. 
V jej nájomnej zmluve sa zaviazala, že v byte nemohla mať žiadne zvieratá, hoci sa Rana, jej spolubývajúca, myšlienke dvoch štvornohých chlpáčov vôbec nestránila. Milovala zvieratá viac než ľudí a ak by nebolo toho istého článku v ich kontrakte, už dávno by možno premenila ich byt na psí a mačací útulok s králikárňou v malom. Justine ale neostávalo nič iné. Pre začiatok dúfala, že to tí dvaja jednoducho nejako tých pár dní vydržali, zaobišli sa aj bez nej a nechala im dostatočne veľa jedla. Bola si absolútne vedomá, že nechať ich osamote päť dní bolo viac než veľa, no na viac sa nezmohla. Až vtedy, v momente, keď si nemala v nedeľu ako počať, si uvedomila, že v Göteborgu nikoho nemala, nikoho tam nepoznala a pripadala si absolútne cudzia. Posmutnela, keďže si až v tom momente naplno uvedomila, ako sa musela jej babička, keď ostala v dome po smrti jej starého otca sama, občas cítiť, keď všetci bývali na míle ďaleko. Pri tej spomienke ju pichlo pri srdci. Striasla sa a načiahla sa radšej po telefón.

„Ahoj mami, práve som na ceste zo Stavangeru. Mohla by si mi čo najskôr zavolať naspäť, prosím, keď pristaneme? Pa,“ nechala svojej mame hlasovú správu, keďže jej znovu nebrala telefón a ani na jeden zmeškaný hovor jej zatiaľ neodpovedala. 
Ich posledný rozhovor neprebehol práve najlepšie a to hlavne z dôvodu, že aj s jej otcom boli práve v Číne na pracovnej ceste a časový posun teda jej mame na nálade nepridával. Výsledná produktivita rozhovoru bola nulová a vyriešenie situácie s domom odložené na dobu neurčitú, hoci v nej videla väčšie odhodlanie nechať si dom svojich rodičov. Stále ale nechápala, prečo ju všetci nechali v štichu.
Si mladá, dom by si po mne zdedila o pár rokov tak či tak. Tak znelo oficiálne vysvetlenie. Justinina logická stránka v tom nevidela žiadny problém, keďže jej brat nejavil o nehnuteľnosť po ich starých rodičoch absolútny záujem, no jej citové ja stále nerozumelo prečo nemal nikto potrebu oboznámiť ju s tým osobne. Prevrátila očami. Možno každý sa so situáciou jednoducho vyrovnával po svojom. Ako na zavolanie jej v emailovej schránke pristál ďalší email od notára ohľadom papierov na prepis a všetkých podkladov, ktoré mu potrebovala poslať elektronicky, keď už nestíhala prísť do kancelárie dnes osobne.

Pozrela von oknom do dažďa, ktorý od jej príchodu naspäť do Nórska neutíchal všade, kam sa pohla. Na švédskom fronte to našťastie vyzeralo to tak, že mala na prichádzajúce víkendy o program postarané a jej spolubývajúca sa už stihla pozvať na víkend na pobreží aj sama od seba. Nechcela sa nechať predčasne uniesť, no vlastne sa späť do Göteborgu tiež tešila.

„Kde si? Kedy ti to letí?“ zavolala jej Rana ako na zavolanie plná nedočkania.

„Za hodinu a štvrť som tam,“ hlesla pokojne Justine a zaklapla laptop. Kútikom oka pozrela k odbavovaciemu pultíku, pri ktorom sa rada postupne zmenšovala a letiskový personál pomaly začínal s poslednou výzvou pre cestujúcich.

„Počkaj ma na letisku, kľúčiky od auta sú na stolíku pri posteli,“ zdvihla sa. Počítač si chvatne vložila jednou rukou do kabelky, stále si pridržiavajúc tou druhou telefón pri uchu. „Doklady som ti nechala v aute. A nezabudni si diaľkové ovládanie od garáže.“

„Dobre, dobre,“ odvetila nadšene jej priateľka. Justine počula ako kráča bytom, stíska kľučku na dverách do jej izby. Využila teda príležitosť, rýchlo pristúpila k pultíku, podala im občiansky preukaz s palubným lístkom a prešmykla sa do tunelu.

„Ešte niečo? Rýchlo, už budem vchádzať do lietadla,“ súrila ju. „Nezabudla si kúpiť tie granule, však? Nestíhame po ceste nakúpiť.“

„Neboj sa, všetko je pripravené aj s tvojimi vecami, ako si mi vysvetlila,“ ubezpečila ju. „Šťastný let! Našla som kľúče! Už sa nemôžem dočkať!“ poslala jej na rozlúčku priateľskú pusu.

„Aj ja,“ usmiala sa sama pre seba, keď jej zložila a rýchlo sa zošuchla na miesto pri uličke na palube lietadla skôr, než sa za ňou prihrnie niekto výsostne netrpezlivý. Nikým nerušená privrela oči. Keďže bol ale let krátky, nestihlo sa jej ani nič absurdné snívať. Pri hlásení, aby sa pripravili na pristátie rozospato zažmurkala a pohmýrila sa na sedadle. Pozrela na hodiny na telefóne. Do plánovaného pristátia im ostávalo tak desať minút.

Niekde tam pod nimi pod oblakmi pomaličky pristávali nad lesmi, ktoré Oslo obklopovali. Inokedy s nadšením hľadela von oknom a sledovala, ako sa vznášajú ponad mesto, ktoré tak milovala a vracia sa domov. Dnes bol ale výnimočný deň. Po prílete ju nečakala jazda vlakom, ani večer nič nerobenia pri šálke čaju. Rana ju mala vyzdvihnúť hneď po prílete, aby spolu konečne vyrazili na víkend do Švédska a ona dúfala, že to všetko zvládne. Cítila sa previnilo, že jej nemohla pomôcť zbaliť, no pri toľkom nadšení, ktoré mala jej spolubývajúca z ich malého výletu, jej to očividne vôbec neprekážalo. Rýchlo sa nemotorne ponaťahovala, zatajila dych, kým sa lietadlo konečne dotklo pristávajúcej plochy a vyšmykla sa von z lietadla tak rýchlo ako sa len dalo.

Poľahky kľučkovala pomedzi dav na letisku. Posuvnými dverami vyšla z haly pred terminál a rozhliadla sa pozorne okolo seba po zhluku taxíkov, prichádzajúcich áut a mase ľudí všade pobehujúcich pomedzi autobusy a dodávky kyvadlovej dopravy letiskových hotelov. Telefón zvierala v dlani a nervózne behala pohľadom okolo seba. Ranu nikde nevidela. Zúfalo si zahryzla do vnútornej strany líca.

Bola jej zima. Celý let plánovane prespala, keďže ju čakali ešte tri hodiny jazdy do Göteborgu, takže bola celá stuhnutá. V Osle neprestávalo pršať, a keďže o chvíľu aj tak nastúpi do auta, nevidela v obliekaní si kabátu žiadny význam.

Postavila sa na špičky, keď medzi prichádzajúcimi autami k terminálu na nástup a výstup pasažierov spoznala farbu a obrysy toho svojho. Natešene pridala do kroku, keď sa k farbe a obrysom pridala aj spoznávacia značka. Rana sa pomaličky v snahe nájsť ju v dave plížila pruhom vyhradeným pre nasadnutie a vysadnutie cestujúcich. Justine jej rýchlo zakývala.

„Konečne,“ vzdychla si s úľavou, keď si rýchlo vymenili miesta, veci hodila do naplneného kufra a pohla sa skôr, než by na ňu niekto zatrúbil. Kútikom oka pozrela na Ranu. Pri nakladaní kufru jej neušlo, koľko veľa vecí si ako vždy so sebou zbalila. Našťastie na kraji úložneho priestoru zahliadla poriadne zásoby psích granúl a mačacích konzerv. Nezabudla. 

„Plánuješ ostať vo Švédsku natrvalo?“ prehovorila Justine ako prvá potom, ako sa jej spolubývajúca načiahla, aby ju na privítanie objala a sústredila sa na výber hudby na cestu. Niežeby si na cestách neverila, no na veľké vzdialenosti to radšej za volantom prenechala iným.

„Nevedela som sa rozhodnúť a chcela som byť pripravená na všetko,“ zazubila sa, keď blúdila po Spotify v snahe nájsť niečo, čo by zodpovedalo jej nadšenej nálade zo skvelo začínajúceho víkendu. Hoci Švédsko nebolo až tak ďaleko, ešte nikdy nemala možnosť navštíviť krajinu ich východných susedov. Veď ako sa vraví, pod lampou býva najväčšia tma.

„Myslíš na to, či budeme vonku pri vode alebo vo vnútri v dome?“ pozrela na ňu Justine pobavene kútikom oka, keď sa im konečne podarilo vykľučkovať z areálu letiska a zamierila si to smerom von z mesta. Jedným okom sledovala navigáciu.

„Ale no tak,“ prevrátila očami. „Tak to hádam nie.“

„Pokiaľ viem, psy a ani mačky na párty a do barov nesmú v žiadnej krajine na svete, teda aspoň doteraz,“ vysmiala ju Justine. Vôbec ju ale neprekvapovalo, aké mala Rana veľké plány. Nakoniec, možno by to nebol až taký zlý nápad. Jej sociálny život dostával v poslednej dobe poriadne na frak. A možno by sa jej podarilo nájsť Manu a Odeusovi opatrovateľku na týždeň, keď je preč.

„Pozri sa,“ rozhodila temperamentne Rana rukami. „Ak to tí dvaja prežili doteraz, určite by ti nemali za zlé, ak by ich adoptívna mama zašla na jeden večer do spoločnosti. Oh, to mi pripomína, stiahla si si už Duolingo? Celý týždeň som trénovala a snažila som sa naučiť zopár fráz vo švédčine.“

Po zvyšok cesty sa Justine nechala unášať dobrou náladou, ktorou jej spolubývajúca priam oplývala. V momente, kedy spustila girls trips playlist razom zabudla na prácu a jediná vec, na ktorú sa vedela sústrediť, bol víkend pred nimi. Keď míňali nórsko-švédsku hranicu, na krajinu už dávno padal súmrak. 

„Už sme vo Švédsku?“ pohniezdila sa Rana na sedadle, keď prechádzali mostom ako jedinou hmatateľnou hranicou medzi dvoma štátmi a Justine okamžite pridala. Zlatý Schengen.

„Už môžeš,“ pousmiala sa. Z každých strán ich vítali informačné tabule o vstupe do Švédska. Rana nadšene zvýskla. Justine veľmi dobre vedela, že čakala len nato, aby sa mohla pochváliť na sociálnych sieťach.

„Už to nie je ďaleko, však?“

„Ešte tak dve hodiny, teda, ak si nechceš dať pauzu?“ pozrela na ňu. Uvedomila si, že sa jej úplne zabudla popri tom jej zápale pre ich cestu opýtať. 

„Zabudni!“ mávla Rana rukou. Nechala ju, aby dôkladne zdokumentovala oficiálny začiatok ich víkendu v Göteborgu. Pery sa jej zvlnili do úprimného úsmevu, keď sa Rana načiahla po ovládaní rádia a pridala na hlasitosti. Na počesť Švédskeho kráľovstva zapla pesničku, ktorá sa po pár akciách minulého roka stala ich spoločnou hymnou.

„So I cut you off!“ 

„Počkaj, počkaj na refrén! Teraz, teraz!“

Správali sa ako pubertiačky? Možno. No to im muselo aspoň niekedy v živote záležať na tom, čo si o nich ľudia v okolí mysleli. Keď bola Justine s ňou, Ranina pozitívna energia bola taká nákazlivá, že úplne prestávala byť ropným suchárom, ako ju niekedy jej spolubývajúca nazývala.

„That’s it, girl!“ smiala sa hnedovláska, keď si Justine pri prázdnej diaľnici pred nimi dovolila na chvíľku odtrhnúť zrak od vozovky a vyplazila jazyk do prednej kamery Raninho mobilu, ktorý držala v rukách a natáčala ich.

„You say you're sorry! But it's too late now! So save it, get gone, shut up! 'Cause if you think I care about you now! Well, boy, I don't give a fuck! Nanana, už neviem ďalej,“ mávla rukou a stíšila hlasitosť späť do normálu. Aby toho nebolo málo, teraz o ich výlete do Švédska vedela polka ich kamarátov, keďže Rana natočila rýchlo video a ešte rýchlejšie ho pridala na sociálnu sieť. Všetci im mohli ticho závidieť.

„Vyzerám tam ako idiot? Ukáž,“ načahovala sa Justine po telefón.

„Vyzeráš tam normálne ako vždy, ale ak máme ísť dnes večer von, určite so sebou musíš niečo ženská spraviť,“ zazrela na ňu Rana. Schladila ju pohľadom. V žiadnom prípade s ňou do žiadneho baru oblečenou v elegantných nohaviciach a svetri krémovej farby nevojde. 

„Čože?“ zvraštila Justine nechápavo obočie. Keďže jej nejako nedochádzali súvislosti, v snahe ubezpečiť sa, že Ranin výrok bol viac než nereálny, pozrela na palubný počítač, ktorý ukazoval niečo málo po ôsmej večer a do cieľa cesty ich čakalo ešte zopár desiatok kilometrov.  

„V žiadnom prípade. Pozri koľko je hodín a navyše, som na smrť unavená.“ Odmietala s ňou o tom diskutovať.

„Dobre, dobre, ale zajtra pôjdeme,“ stiahla chvost, keď si uvedomila, že mala tento krát Justine pádne argumenty a musela si priznať, že sa nechala trochu uniesť. „Ale zajtra vážne pôjdeme. Našla som, že dnes začína v Göteborgu pivný festival. Vraj tam chodia úplne všetci.“ A keď myslela tým, že úplne všetci, ani jedna z nich vtedy netušila, ako veľmi mala pravdu...

(...)

Pohodlne sedela s nohami skríženými do tureckého sedu ako jediný zlozvyk, ktorý jej ostal po hodinách jógy. Schuti si odpila z fínskeho ležiaku pre ňu absolútne neznámej značky, no zo zvedavosti chcela dať východným susedom Švédov šancu. S Ranou sedeli na trávniku areálu, kde sa festival cez víkend v meste konal, keď jej práve ukazovala profil jednej z jej kolegýň, ktorá bola momentálne na dovolenke v Barcelone a nerobila celú dobu nič iné, čo by nespĺňalo stereotyp turistu v Španielsku.

„Podľa mňa sú tu už úplne na mol,“ prevrátila Justine pobavene oči pri poslednej story spred ani nie hodiny z klubu a Rana jej pobavene prikývla. „A aj tu, aj tu."

Ich víkend šiel zatiaľ podľa plánu. 

Zo srdca jej spadol viac než obrovský balvan, keď zastavili neskoro v noci pri dome a spoza rohu sa ozval hlasný brechot. Manu ju skoro od šťastia prevrátil na zem a ona sa mu vôbec nečudovala. Ako by ich mohla len tak nechať napospas osudu?

Keďže bola Rana mestské dieťa, ostať na víkend na samote na pobreží bolo pre ňu niečo úplne nové a prítomnosť ich dvoch štvornohých spoločníkov si viac než užívala. Justine ju ráno pristihla, ako sedí na schodíku z kuchyne a pohrúžená do škrabkania Manu za uchom, úplne zabudla, že chcela ísť behať. Napriek tomu jej neušli iskričky v Raniných očiach, keď boli na ceste do mesta a absolútny vrchol šťastia a nadšenia, keď blúdili ulicami Göteborgu a nakoniec zašli na večeru.

„Neviem, ale mne treba šialene na záchod,“ zaúpela. „Dám si ale ešte jedno, nechám to na tebe,“ podávala Justine peniaze, no tá si ich od nej odmietala vziať. Teraz bolo na nej pozvať ju. Nemotorne sa obe vyštverali na nohy a dohodli sa, že sa stretnú na rovnakom mieste.

„Zajtra večer hrá Barcelona prípravný zápas, pridáte sa?“ padla v skupinke bývalého tímu juniorov miestnej Frolundy básnická otázka. 

John postával po boku svojich najbližších kamarátov zo školy, ktorí boli celé roky zarovno jeho spoluhráčmi a kde tu sa zasmial nejakej tej šialenej fotke zo spoločnej rybačky ostatných chalanoch z Dallasu vo Fínsku, ktoré mu neustále prichádzali. Plán A bol, že sa mal k nim tento víkend pridať, no nikdy nebol až taký vášnivý rybár. Okrem toho, každoročný pivný festival, ktorého dátum sa s rybačkou križoval, mu ponúkal jedinečnú príležitosť dobehnúť to, čo za celý rok na druhej strane oceána zakaždým zameškal; postretávať všetkých ľudí, ktorí na neho celý ten čas mysleli. Ostať doma aspoň jeden víkend bolo to najmenej, čo mohol pre nich na oblátku urobiť.
Festival bol v meste tak kultovou záležitosťou, že sa to tu len tak hemžilo všetkými vekovými kategóriami. Bolo fascinujúce sledovať, ako sa z davu ľudí vynárali návštevníci od mamičiek s deťmi až po dôchodcov pomaly vo veku jeho starých rodičov. Hoci šlo o akciu spojenú s pitím alkoholu, ľudia sa každoročne prišli v prvom rade na festival zabaviť, postretávať priateľov, ktorých celý rok nevideli a ak nebesá dali, užiť si v rámci švédskych možností príjemné letné počasie. Schuti si odpil z malého fľaškového piva pre neho neznámeho nemeckého pivovaru. Niekedy mal pocit, že už aj zabudol hovoriť a správať sa ako Švéd.
„Okej, teba sa Klinger nejdem ani pýtať čo je tvoja oficiálna výhovorka.“ Neznášal Barcelonu. Už od útleho detstva bol zarytý fanúšik Realu Madrid. 

„Mám tréning, sorry chalani,“ vyzul sa diplomaticky z plánov skupinky. Nemusel si vymýšľať. Hoci sezóna začínala až o pár týždňov a on si stále mohol užívať leto, určite sa, čo sa prípravy na novú sezónu týkalo, neflákal. Na druhú stranu, čo sa jeho osobného života týkalo, hoci netušil, či by sa to dalo nazvať flákaním, mnoho ľudí z jeho okolia to tak vnímalo. Ani nevedel, kedy k tomu došlo, no nejakým záhadným spôsobom sa od neho zrazu očakávalo, že si po rozpade dlhoročného vzťahu hneď nájde automaticky novú známosť, alebo aspoň bude nezáväzne venovať pozornosť ženám v jeho okolí viac ako predtým. Hoci svojmu staršiemu bratovi svadbu prial, všetken tlak na zachovanie Klingbergovie rodu sa teraz preniesol na neho ako druhý v poradí do chomúta.
Návšteva Jima Montgomeryho ho ale motivovala sústrediť sa na precíznu prípravu na novú sezónu ako nikto a nikdy predtým. Ženy v jeho okolí ho vôbec nezaujímali. Vo všeobecnosti poznal väčšinu žien v jeho širokom aj úzkom okolí a v kruhoch, v ktorých sa pohyboval. Dokonca aj Fanny spoznal ešte pred odchodom do Ameriky, takže vedel, že tým možno žiadnu slečnu nepoteší, no jednoducho nevedel o nikom, o koho by mal záujem. Všetky poznal až príliš dobre. Teda... až na tú jednu.

Prišlo mu to zrazu, keď si tak ich rozhovor prehrával niekedy v mysli, zvláštne. Jej smerom chodili s otcom na člne často, no nepamätal si, že by ju ani pred ich menším incidentom  niekedy na brehu zazrel. Keďže severné pobrežie Göteborgu bolo skôr vyhľadávané ľuďmi, ktorí utekali od ruchu mesta alebo si kupovali pri mori len domy na leto, nebývalo tam tak či tak veľa mladých ľudí. Prevažne šlo len o ľudí na dôchodku. Plus, ju by si určite pamätal. Alebo?

Z mysle mu nešiel pohľad jej očí. Čím viac nad tým dumal, tým častejšie sa prichytil, ako v mysli premýšľa, čo by jej povedal, ak by ju znovu stretol. Ako sa sem až z Nórska dostala? Mala tu rodinu? Bolo to väčšinou opačne, že ľudia zo Švédska migrovali za nórske hranice. Hoci bola životná úroveň v krajine bezpochybne vysoká, predsa len sa našli niektorí, ktorí to chceli skúsiť v zahraničí.

Pohľadom zaletel k malému pódiu v severnej časti parku, kde sa pomaly chystala na vystúpenie miestna rocková kapela. Poľahky dopil malú fľašku piva a rozhodol sa, že by bolo najlepšie zaobstarať si pitie ešte predtým, ako to napadne polovicu účastníkov eventu krátko pred začiatkom vystúpenia.

„Chvíľu, hneď som späť,“ ospravedlnil sa a rýchlo sa vytratil z ich hlučnej skupinky. Bez ďalšieho špekulovania sa priblížil k najbližšiemu stánku a predral sa pomedzi len tak postávajúcich ľudí. Lakťom sa znudene oprel o pult a čakal, kým sa obsluha priblíži jeho smerom. 

Netrpezlivo sa ohliadol okolo seba. Zbystrel. Teraz alebo nikdy, pomyslel si, keď zazrel mladú ženu, ktorej síce nevidel zboku do tváre, no farbu jej vlasov by spoznal asi v tomto meste kdekoľvek a výškovo zodpovedala práve jej. Neveril na náhody. A náhoda určite nebola, že na ňu narazil po ich trápnom stretnutí v meste minulý týždeň aj tu. Zopár kvapiek piva v krvnom obehu mu dodalo trochu na odvahe, aby sa uvoľnil a prešmykol sa opatrne bližšie k nej.
Zastal pár krokov od nej na dostatočne bezpečnú vzdialenosť a pobavene sledoval, ako sa cez hluk okolo nich Justine snaží dohovoriť s obsluhou. Pohľadom si jej dovolil skĺznuť po krivkách tela až k plátenkám, keď sa zúfalo postavila na špičky v snahe lepšie započuť, čo sa jej mladá brigádnička snažila povedať a nahla sa cez pult. Spupne si vzdychla. Vzdala to. Prepla do angličtiny.  

„Asi by som mala začať veriť na zákon schválnosti,“ pousmiala sa nad absurditou situácie, keď ucítila, ako sa k nej pri pulte niekto postavil a ona kútikom oka rozpoznala tú jedna z mála tvárí, ktorú v tomto meste poznala. So svojou výškou okruh možností ešte viac zužoval na číslo jeden. Pobavene prevrátila očami a stočila k nemu svoju pozornosť. Za normálnych okolností by asi mala okamžite odísť, no nejakým spôsobom jej pod vplyvom nezáväznej atmosféry festivalu lichotilo, ako mal o ňu neustále záujem. John jej usmievavo na znak mieru priateľsky jemne zakýval. 

Prišla mu ešte atraktívnejšia, ako si ju pamätal. Z očí jej teraz sálali iskry nadšenia a snehobiely top na špagetových ramienkach véčkoveho výstrihu pod bordovou koženou bundou jej pristal k farbe očí a vlasov omnoho viac ako čierne bodkované šaty naposledy. Pozornosti jeho zvedavých očí taktiež neušlo, ako sa jej okolo krku hompáľala jemná zlatá retiazka s drobným iniciálom J.

„Nie je až také ťažké uhádnuť, kde väčšina Göteborgu trávi dnešný večer,“ odvetil a opatrne k nej pristúpil bližšie. Okamžite si ho premerala pohľadom, ako sa ich lakte teraz skoro dotýkali no, ani nevedela prečo, nechala to tak. Cítila sa pri ňom príjemne. Možno sa ale len chcela nechať uniesť chvíľkou a pohľadom jeho modrých očí, ktoré mali teraz oproti poslednému razu prímes sivej. Jeho výška jej avšak stále robila trochu problém. Odkašľala si.

Nevedel, čo jej má povedať. Zvedavo skúmal pohľad jej očí a tým svojim jej skĺzol po drobnom nose, badateľných pehách na lícach od slnečných lúčov a perách s prirodzene ružovým nádychom. Necítil sa ale previnilo, ona na neho mlčky hľadela tiež. Justine vnútorne bojovala sama so sebou, prečo sa s ním vlastne rozprávala a prečo sa už v prvej chvíli neotočila na opätku a neodišla. Možno to bolo tým, ako priateľsky odhliadnúc od okolností pôsobil a jeho prirodzenou rečou tela. Dokonca nemal ani ten otravný frajerský švédsky prízvuk.  

„Tak čo to bude?“ všimol si ich konečne jeden zo zamestnancov stánku a Justine nechápavo zahabkala. Rozumieť tomuto človeku bol pre ňu pri hluku hudby rovnako ťažký oriešok ako v prípade jeho kolegyne.

„Sekundu,“ kývol mu trpezlivo John a mladík chápavo kývol hlavou. Poľahky sa načiahol spoza pultu po zoznam pív, ktoré mali v ponuke.

„Mhm, vďaka,“ odvetila, keď jej ho posunul. Dlane si uvoľnene spojil, opierajúc sa o pult. Ani si neuvedomila, kedy sa dohodli, že ostáva. „Takže, nejaké odporúčanie od domáceho?“ znela viac než zúfalo pri tak širokom výbere. Niežeby bola obrovský fajnšmeker.

„Kronska je fajn,“ ukázal prstom na zoznam lokálnych pív. „Nejaké odporúčanie od Nórky?“ otočil menu, keď sa mu rozhodla dôverovať a dala na jeho radu. Nemusel sa ani pýtať, aby vedel, že nebola odtiaľto. Pobavene na neho pozrela.

„Dôveruj mi a nepi nórske pivo,“ žartovala. Ústupčivo zdvihol dlane do vzduchu.

„To znelo veľmi povzbudivo,“ odvetil pobavene. Nie často sa mu naskytovala príležitosť počuť od niekoho z Nórska, žeby nemali na niečo právo byť hrdý. Svoju vlajku pchali snáď všade. „Dve Kronske vás poprosím,“ ozval sa ako prvý, keď k ním obsluha znovu upriamila pozornosť. Kútikom oka na ňu váhavo pozrel.

„Bude ti prekážať, ak ťa pozvem?“

Na chvíľku sa zamyslela. Nepotrebovala to a nechcela mu byť nič na oplátku dlžná, no jeho ospravedlňujúci pohľad bol príliš prirodzený, až nakoniec privolila. Aj tak jej dlžil istým spôsobom odškodné. 

„Ale iba ak ma prestaneš prepadávať na ulici, aby si sa mi ospravedlnil,“ odvetila hravo, keď si peňaženku vrátil naspäť do zadného vrecka nohavíc. Zahanbene sklonil pobavene hlavu.

„Ja viem, uznávam, to nebol najlepší nápad. Ale myslel som to úprimne.“ 

„Ja viem,“ pozrela na neho veľavýznamným pohľadom, ani nevedela prečo, keď sa načiahla po pohár. Možno sa len nechala znovu uniesť hudbou, ktorá sa podmanivo niesla areálom ale zrazu sa jej nechcelo ísť preč. „Zabudni nato,“ mávla dlaňou.

„Okej,“ štrngli si. „Takže," oprel sa s väčšou dávkou sebavedomia o pult, aby jej videl lepšie do tváre teraz, keď si mohol byť istý, že by mu už pivo na oplátku zlostne najradšej nevychrstla do tváre. 
"Čo ťa sem privádza?“ utrel si ústa od peny chrbtom dlane. Justine si rýchlo ohmatala kútiky úst, či jej zvyšky peny niekde neostali tiež. Budúcu hodinu určite strávi z toľkého piva akurát tak na záchode.

„Narodila som sa tu,“ mykla plecami a odpila si schuti ešte viac. Mal šťastie. Chutilo omnoho lepšie ako to predtým. Keď na ňom spozorovala ako ostal zarazený a v mysli mu už určite chodilo po rozume ako to, že ju vôbec ale vôbec nepoznal, dodala: „Ale iba narodila. Žijem v Osle.“

„Ach tak, teda, ak ti švédčina robí problém, môžeme sa baviť aj po angl-“

„Nie, nerobí,“ usmiala sa. „Iba ak by tebe robila problém nórčina,“ uťahovala si z neho. Teraz už vážne nerozumela sama sebe... Flirtovala s ním?

Hoci ho spoznala tak ako ho spoznala a nebolo to najšťastnejšie stretnutie, už dávno s mužom neviedla taký spontánny rozhovor a odhliadnuc od okolností, cítila sa vlastne pri ňom príjemne. Možno ak by bolo po jej, mohli by byť dobrí priatelia. To by koniec koncov nebolo na škodu.

„Mimochodom, keď už sme pritom,“ odložil na chvíľu pohár naspäť na pult. „Ja som John,“ vystrel k nej ruku. Zvedavo na neho pozrela. Nasucho preglgol. Nechápal ako a prečo, ale jej zvedavý pohľad spopod mihalníc mu prišiel absolútne podmanivý. 

„Justine,“ stisla mu zdvorilo dlaň. S lišiackym úsmevom na perách na neho veľavýznamne pozerala. Ešte pred pár dňami ho neznášala. Teraz, teraz... Cítila... Ani to nedokázala vysvetliť. Ako tomu hovorili v románoch pre ženy? Chémia? Netušila, no nemienila s takými myšlienkovými pochodmi strácať čas. John bol jediný človek, ktorého zatiaľ v Göteborgu úspešne stretla. Nemienila si to nechať telenoveloidnými pochodmi jej ženskej mysle pokaziť.

„Si tu s niekým?“ opýtal sa. Starostlivo sledoval, ako zareaguje. Keď si všimol, ako si pobavene vzdychla, pomyselne si odfúkol. Lichotil jej. „Až ťa neoberám o čas-“

„Som tu s kamarátkou,“ pozrela mu priamo do očí. 
Pohľadom zaletela Raniným smerom, ktorá jej hypnotizovala celú tú dobu odkedy sa vrátila z toalety chrbát prenikavým pohľadom. John jej jemne usmievavo zakýval. Justine si pobavene prehrabla vlasy. Videla, ako Ranin zvedavý pohľad zintenzívnel o to viac.

„Ach tak.,“ odľahlo mu. 
„Ja viem, že asi nemáš chuť ale,“ pútal znovu jej pozornosť, keď na ňu opätovne prehovoril. Sám nevedel vysvetliť, ako sa cítil, keď tak len na ňu hľadel. Bol si ale istý, že cítil hlavne úprimný záujem sa o nej dozvedieť viac. „Ale ak by si náhodou chcela, -“

„To by bolo fajn,“ skočila mu do reči ako keby mu vedela čítať myšlienky, začo jej bol viac než vďačný, keď ani nedúfal, že by mu povedala áno. Spontánnosť jeho otázky, ktorá sa mu pri pohľade na ňu vynorila z ničoho nič v mysli, ho nechala na holičkách a on by aj tak nevedel, ako sa jej spýtať. Že teraz ju chce momentálne čo najskôr vidieť? To by asi nezafungovalo asi tak ako jeho prvý pokus ospravedlniť sa a on sa stále čudoval, že nedostal na mieste vtedy makrelou po hlave. Justine to ale myslela úprimne. Teraz, keď konečne prestávala byť voči nemu taká nedôverčivá, niečo jej hovorilo, aby mu dala šancu. Tenký hlások jej v podvedomí našepkával, že pri jej šťastí v nešťastí na neho všade narážať, ich cesty by sa opätovne prekrížili tak či tak. 

„Tak teda kľudne zavolaj,“ mykol bezstarostne plecami, keď si vymenili čísla a sociálne siete. 

„Určite,“ pousmiala sa. Načiahla sa po svoj pohár a pomaly sa pobrala naspäť k Rane, ktorá ju každú chvíľu asi pomyselne zožerie od zvedavosti. Úplne pri tom všetkom zabudla, načo k stánku vlastne prišla.

„Rada som ťa spoznala, John," vyslovila s pôžitkom jeho meno a priateľsky sa na neho pousmiala. Vtedy ešte ale netušila, že sa nedokáže na mladého Švéda usmievať len priateľsky. 
„Tak zatiaľ,“ obzrela sa za ním naposledy podmanivým pohľadom, keď sa začala predierať preč davom a on jej paralizovaný hravými iskrami v jej očiach na rozlúčku jemne zamával. Otočil sa po svoj drink a sťažka si vzdychol. Tak, to by bolo.

„Ešte jedno vás poprosím.“ 
Bola preč. Až keď ale kráčala naspäť ku kamarátke, uvedomila si, že na ňu úplne zabudla a sebecky niesla drink iba sebe. 

„Kto to bol?“ pozrela na ňu Rana veľavýznamným pohľadom, presne ako Justine aj odhadovala a spýtavo nadvihla s neskrývaným záujmom o identitu mladého muža, s ktorým ju videla sa rozprávať, obočie do výšin. Justine jej rýchlo podala pohár, po ktorom sa nedočkavo načahovala, aby aj ona ochutnala. Mlčky sa k nej posadila naspäť na trávu a sklopila zrak k pene na povrchu lahodnej tekutiny. Jednu vec musela ešte raz Johnovi kvitovať. S tým pivom mal vskutku pravdu. 

„Nikto,“ mykla plecami. 
Justine nebola jednou z tých, ktora sa len tak púšťala do mimovoľnej konverzácie s neznámymi s neskrývaným záujmom o jej maličkosť. Vedela, že jej nebol ani náhodou neznámy. 

„Nuž,“ obzrela sa zvedavo Johnovým smerom, ktorý sa zatiaľ stihol vrátiť k svojej skupinke, ktorá sa mimovoľne s priamou úmerou nedostatku pitného režimu posunula smerom k výčapu. Rana si ho bez ostychu medzi ostatnými premerala pohľadom práve vo chvíli, keď odtrhol zrak od jedného z mladíkov spomedzi jeho priateľov a kútikom oka pozrel ich smerom. Keď si ale všimol, že sa Justinina spolubývajúca na neho pozerá, odvrátil zrak. Rane bolo všetko viac než jasné, nech jej Justine tvrdila čokoľvek. Lišiacky po nej pozrela.

„Je zlatý,“ nadhodila. Na jej vkus bol príliš vysoký a jeho vlasy mali pre ňu až neprirodzene príliš plavý nádych, no v mysli Justine uznanlivo zatlieskala. Hoci nebol jej typ, John očividne oplýval istým švédskym šarmom blondiačika s neodolateľnými modrými očami. Nebolo možné, aby sa Justine nenamotala aspoň trochu. Plus, veľmi dobre ju poznala. 

Z Johnovej reči tela ihneď vyčítala, ako znervóznel, keď si všimol, ako na neho stále hľadí. Takže vie, že sa o ňom rozprávame. Výborne. 
Sledovala, ako sa Justine prehnal tvárou zúrivý výraz, no nakoniec sa jej na nej usadil nezáujem a mykla plecami.
"Prestaň." 

„Keď myslíš,“ zazubila sa na ňu spiknuto kamarátka.

„Môžeme, prosím, zmeniť tému?“ ošívala sa v snahe odvrátiť ochranársky pozornosť jej priateľky od Johna. Niežeby jej dávala nato nejaký veľký dôvod. Rozprávala sa s ním tak možno päť minút, no nie? Srdce jej ale búšilo viac ako na húsenkovej dráhe.

„Jasné, ako len povieš,“ doberala si ju a s veľavýznamným pohľadom tiež mykla plecami. Blondínka ju okamžite schladila pohľadom.

Máme tu teda konečne dlhú vymodlenú časť (hádam dĺžka môže byť) a takisto rovnako vymodlený moment, kedy sa cesty J&J/rybiek znovu pretli (juhuuu). Budem sa opakovať ale znovu dúfam, že to nie je klišé, neprevracali ste príliš očami a dalo sa to čítať. Čo nato hovoríte? Kedy John znovu Justine uvidí? Uvidí ju vôbec? Tak dámy, vytasíme kalkulačky a ide sa počítať, koľko im toho do konca leta môže ale nemusí byť dožičené! :* 
Viete, je to strašne zvláštne, ale až teraz som si uvedomila, ako neskutočne sa Rana na Meggie vo Fox Affair podobá. Ospravedlňujem sa ale možno je to len nejaký podvedomý proces, že v každej ffke musí mať každý svojho partnera in crime. Taktiež sa ospravedlňujem za mierny hejt na študentov sociálnych vied, nemyslela som to zle, dúfam, že som nikoho neurazila. Niekedy si len vravím, aby som s mojim International Politics & Policy degree neskončila akurát tak v global environment mekáču lol. Už teraz sa teším na Vaše postrehy, dojmy a nápady! Chýbali ste mi!