Meatballs Co. V - Cafe Husaren

ready?

Deň po večeri strávenom na festivale sa mu začínal v posilňovni o čosi ťažšie ako zvyčajne. Cítil ako telo pod nátlakom jeho osobného trénera, ktorý ho pripravoval na nadchádzajúcu sezónu, protestovalo omnoho viac ako bolo jeho zvykom pri zvýšenej záťaži na maximum. Celý bol stuhnutý, ubolený, svaly nerozhýbané nech sa snažil rozcvičiť sa ako sa len dalo. Našťastie, keďže vedel, že ráno musel vstávať na kondičný tréning, nemohol sa vyhovárať na opicu, aj keď nebol pre deficit spánku od pravdy ďaleko.

„Ajaj John, nabudúce, to nie je len tak vyraziť si von,“ podpichoval ho, keď skončili a mladý Švéd sa vyšťavený zosunul rovno do sedu na dlážku posilňovne. Človek by povedal, že by sa po skoro dvadsiatich šiestich rokoch mohol poučiť. Ešteže tam boli sami. Prerývane dýchal.

„Tak zajtra sa znovu vidíme, skús sa na to dnes večer vyspať, hm,“ potľapkal ho po chrbte, keď okolo neho prechádzal a zavrel za sebou dvere.

Okamžite sa zosunul na podlahu cel‎‎ou váhou svojho tela a nehybne bezmocne ležal na studenej podložke. Nepamätal si, kedy mal naposledy také problémy byť vo forme. Možno to predsa len včera večer podcenil a mal si ísť radšej skôr ľahnúť, no potom by sa nerozprával s Justine.

Dúfal, že by ju mohol ešte tento víkend stretnúť. Bolo mu jasné, že určite netrávila týždeň vo Švédsku, a teda podľa jeho výpočtov sa dnes bude musieť vrátiť naspäť do Osla. Hoci nevedel, čo ju k tomu viedlo, prišlo mu to šľachetné, že bola ochotná merať toľkú cestu, len aby strávila pár dní na pobreží. Ako domácemu mu zalichotilo, ak sa jej v Göteborgu až tak zapáčilo, keďže väčšinou to bolo opačne. Tiež vedel, že veľa ľudí by to na jej mieste nikdy nespravilo. Rozrušene si pretrel oči. V mysli mu znovu znel jej príjemný, upokojujúci hlas.

Bolo toho na neho v jej prípade príliš. Nahnevaný sám na seba, s akou bujnou fantáziou na ňu jeho podvedomie myslelo a jej tvár mu nedala pokoj, nakrčil obočie. Áno, nebol to predsa hriech myslieť si, že bola príťažlivá, na Nórku priateľská a keď sa s ňou rozprával, vyžaroval z nej neskutočný pokoj, no aj tak sa cítil trochu previnilo. Rozprával sa s ňou len pár minút a on nedokázal ani na tú chvíľku potlačiť v sebe svoju mužskú stránku. Hneval sa sám na seba o to viac, keďže hoci jeho fantázia prekypovala, vedel, že jej viac ako priateľstvo a pomoc zorientovať sa po meste nemohol ponúknuť. Leto sa krátilo a on sa čoskoro znovu vráti do Dallasu. Letné romániky neboli jeho štýl. 

Záležalo mu ale na tom, aby ju bližšie spoznal, príliš natoľko, aby to nechal len tak.Nechcel teraz prestať, keď by mu konečne najradšej nevyliala pohár studenej vody poza krk. 

Zhlboka si vzdychol. Zaujímalo by ho, či sa k Fanny donieslo, ako ich zopár ľudí z jej blízkeho okolia videlo včera sa spolu rozprávať. Úprimne by veľmi rád vedel, či by aspoň trochu žiarlila, pretože sa prichytil, ako na zlomok okamihu dúfal, že možno áno.

„A ide sa,“ vydýchol motivačne, keď sa vyšvihol konečne na nohy a načiahol sa po ceste do spŕch po uterák. Možno mu to dnes na tréningu vôbec nešlo a nezaslúžil by si od trénera do žiackej knižky ani prasiatko, vedel však, že jediná vec, ktorá by mu dokázala pozdvihnúť náladu bolo osie hniezdo z Cafe Husaren. Rýchlo sa dal dokopy, po ceste k autu sa stihol ešte porozprávať so zopár ľuďmi z klubu, na ktorých naďabil po ceste von, prezliekol sa do čistého oblečenia a vyrazil smerom naspäť do ulíc centra, ktoré napriek rokom v zámorí stále tak dôveryhodne poznal a vždy bude. Neubehol ani týždeň a on bol naspäť a presne tak ako naposledy, keď sem na čaj pozval svoju mamu, vypýtal si presne to isté. Osie hniezdo a grepovú limonádu.

„Tu alebo so sebou?“ spýtala sa obsluha, keď konečne prišiel na rad a oni ho okamžite spoznali. Milo sa na neho všetci od pultu usmiali. John bol ďalších z ich miestnych hrdinov. Kaviareň praskala vo švíkoch.

„Tu, prosím,“ odvetil a podal mladej žene kreditku. Na rozlúčku jej poďakoval a spolu s táckou v rukách sa vydal na púť v snahe nájsť aspoň nejaké voľné miesto, kam by si mohol sadnúť. Z vône čerstvého pečiva a kávy, ktorá sa niesla interiérom, mu hlasno zaškvŕkalo v žalúdku.

„Smiem?“

Strhla sa. Sluchátka si prudko vytrhla z uší a zdvihla zrak k vysokej mužskej postave, ktorá teraz postávala pri voľnej stoličke po jej pravici. V mysli si odfúkla. John sa na ňu priateľsky ospravedlňujúco usmieval, kým stále váhavo zvieral tácku so sladkým pečivom a limonádou, na ktoré mal po tréningu tak neskutočnú chuť. Čakal, či mu Justine dovolí prisadnúť si. Niežeby mala príliš na výber. Kaviareň bola o takomto čase beznádejne plná, no bola o to viac rada, že si k nej nechcel prisadnúť hocikto iný. Priateľsky sa na neho usmiala, no bol to vážne len priateľský úsmev? Pohľad do jeho modrých veselých očí jej okamžite pozdvihol náladu a srdce sa jej od toľkého hormónu šťastia v krvnom obehu prebudilo.

„Samozrejme,“ načiahla sa rýchlo po tašku na stoličke, aby mu uvoľnila miesto a odsunula nabok laptop, do ktorého už aj tak príliš dlho pozerala a začínala cítiť na očiach únavu. Sňala si z nosa okuliare, ktoré používala len pri práci s počítačom, aby si nezničila zrak ešte pred štyridsiatkou. Johnovi sa ale na nej páčili. Tmavočervený rám príjemne kontrastoval s farbou jej očí. Pohľadom skĺzol po črtách jej tváre, pleciach v snehobielom tenkom svetri až k dlaniam, ktorými sa opierala o hranu stola. Bezmyšlienkovite sa k nemu viac naklonila. V očiach jej teraz šľahala zvedavosť.

Až teraz si všimla, ako na svoj dezert absolútne zabudla a káva jej vychladla, no nedbala. To, ako všade na neho narážala, jej začínalo pripadať ako viac než zákon schválnosti, no prestala byť na osud nahnevaná. Príjemná spoločnosť jej na pár minút viac než dobre padne.

„Prepáč,“ pousmiala sa ospravedlňujúco, že si ho nevšimla skôr. Kávovou lyžičkou sa teraz pohrávala medzi bruškami prstov. „Musela som ešte niečo dokončiť do práce a vôbec som si ťa nevšimla.“

„To nevadí, dúfam, že neruším,“ zdvihol na znak mieru dlane vo vzduchu a lepšie sa prisunul stoličkou ku stolu. Obrovský kus pečiva rozlomil napoly a jednu polku jej podal. „Dáš si? Sú veľmi typické tu v Göteborgu. Musíš ochutnať.“

Váhavo na sladké lačným pohľadom pozrela. Pečivo bolo jej najväčšia slabosť. Nakoniec ale zvolila nehranie sa na typickú ženu počítajúcu kalórie a vďačne si ho od neho vzala. Pobavene sledoval, ako bojuje so svojou vnútornou dilemou.

„Ponúkla by som ťa ale,“ mykla ospravedlňujúco plecami, keď zablúdila pohľadom k jej dezertu a vložila si do úst prvý kúsok.

Napäto z nej nespúšťal oči. Ústa jej zalial pôžitok, ktorý John poľahky vyčítal v zmenenom výraze jej tváre. Pousmial sa.

„Asi je už aj tak zoschnutý,“ načiahla sa po obrúsok, aby si utrela omrvinky z kútikov úst. „Oh bože, to je také dobré,“ zavzdychala. Uškrnul sa na ňu.

„Nevedel som, že poznáš toto miesto.“

„Veď som ani nepoznala,“ preglgla zvyšky kúsku, ktorý si z pečiva znovu odtrhla. Spýtavo na ňu s plnými ústami pozrel. „Nechala som sa inšpirovať miestnymi influencermi,“ pozrela na neho zvedavo kútikom oka, keď sa rýchlo načiahla, aby si odtrhla ďalší a videla, ako sa bezmyšlienkovite pohmýril na stoličke. Trafila sa.

Nebolo ťažké nájsť ho na sociálnych sieťach. Samozrejme, mala by to o to ľahšie, ak by vôbec sledovala hokej a bola Švédka, keďže by pravdepodobne tušila, že hráva v Dallase. To jej ale stále nebránilo zo zvedavosti si pred spaním prejsť jeho profil na sociálnej sieti a najnovšie príspevky. Keď zbadala na jednom z nich posedenie na ulici tejto kaviarne, okamžite ju poľahky našla na mape mesta a uložila si ju do zoznamu miest, ktoré chcela navštíviť. Tak či tak ju dnes čakalo veľa práce a vďaka Johnovi mala o starosť menej s hľadaním vhodného miesta, kam by sa mohla jednoducho zašiť, kým Rana bude spať a vyhrabe sa z postele. Keďže jej stále jej kamarátka nevolala, domyslela si, že stále len na tom pracovala alebo sa nechala zlákať na ranné maznanie Justininmi dvoma chlpatými uspávačmi hadov.

„To som rád,“ načiahol sa tiež po ďalší kúsok a s pôžitkom si ho vložil celý do úst. Karbohydráty a sacharidy bolo presne to, čo práve jeho duša potrebovala. Nadýchol sa. „Takže..“

„Takže?“ nadvihla pobavene spýtavo obočie. Videla na ňom, že sa jej niečo chce spýtať. Cítila ale, ako trochu ťažko hľadá slová. Nedbala. Znovu si odhryzla.

„Chodíš do Göteborgu už dlho?“ Chodíš do Göteborgu už dlho? Vážne John? Zase? V mysli si tresol po čele.

Možno mal v detstve predsa len čítať viac kníh, pretože jeho švédčina musela byť snáď najneohrabanejšia v celej krajine. Justine to ale nevadilo. Švédi boli relatívne priami ľudia, čiže jej robilo o to menšie problémy porozumieť. Dokonca si už stihla aj všimnúť, ako radi spievali, keďže sa veľa krát stávalo, že mnoho okoloplávajúcich okolo pobrežia popri jej dom si radi zanôtili hoci aj o druhej ráno.

„Už tomu bude pár týždňov,“ odvetila pokojným hlasom. A očividne tomu ešte pár týždňov tak bude. „Moja mama je z Göteborgu. Presťahovali sme sa ale keď som bola ešte strašne malá, takže okrem kolónky na pase nemám veľmi veľký vzťah ku Švédsku,“ pousmiala sa ospravedlňujúco.

„Prirodzene,“ prikývol chápavo. Sám poznal veľa ľudí, ktorí urobili to isté. Nakoniec, ani on v meste neostal. Hoci bol na svoj pôvod pyšný, nevedel si predstaviť, že by na pobreží mal prežiť celý svoj život. 

„Takže tu máš ešte rodinu?“ hádal. Prikývla. Teda, skôr mala, no než sa nadýchla, John ju predbehol. „Musia byť radi.“

„Vlastne som tu mala len starých rodičov, no obaja sú už po smrti,“ upriamila na neho pohľad. Zasekol sa. V mysli si zanadával.

Samozrejme, že jej to prišlo hneď ľúto a spomienka na pohreb ju pri srdci zabolela. Čím viac času ale trávila v dome a viac sa o tom s ľuďmi rozprávala, tým viac si budovala citový pancier a s postupom času si na to pomaličky zvykala. Bombardovanie notárom ohľadom prepisu taktiež pomáhalo viac než dostatočne. Jeho pragmatický prístup bol najlepším liekom na výčitky, že nikdy za život nestrávila na pobreží ani z polovice toľko času ako teraz. 
Priala si, aby mohla vrátiť čas a počúvať pozornejšie o historkách jej starých rodičov z detstva a ako sa spoznali. 
Priala si, aby im mohla byť lepšou, vzornejšou vnučkou, ktorá im robila menšie vrásky na tvári. počnúc výberom známostí až po výber oboru. 
Priala si, aby obaja videli, ako na Manu, Odeusa a dom nezanevrela a rada sa teraz na pobrežie vracala. Občas sa prichytila, ako kráča po dome s Odeusom a Manu v pätách a v mysli sa vracia do čias, kedy ho cez letné prázdniny zapĺňal jej detský krik.

„Dom som po nich zdedila,“ pokračovala vyrovnaným hlasom. „Preto tu teraz trávim tak veľa času. Ostáva mi tu ešte zopár vecí, ktoré musím vybaviť a tak.“

Zrak sklopila k povrchu malého obrusu uprostred stola. Cítila, ako na ňu John upiera úprimný pohľad a sám stratený v myšlienkach mlčí. Prišlo mu to zaťažko, keďže jeho starí rodičia sa ešte stále chvalabohu tešili zdraviu, no rovnako ako Justine, ani on neostal v meste, čo ho oberalo o drvivú väčšinu príležitostí tráviť s nimi čas. Oni mu to ale nikdy nevyčítali. Aj vďaka ich podpore bol teraz tam, kde bol. Nebyť jeho starého otca, ktorý ho vozieval na tréningy a nikdy mu nezabudol pripomenúť, že ak bude vytrvalý, nakoniec sa mu to aj podarí, pravdepodobne by na hokej v puberte zanevrel. 

„Úprimnú sústrasť.“

Pohľad jej vystrelil k jeho teraz mierumilovným očiam. Myslel to úprimne. Neuvedomil si ale, ako jej bezmyšlienkovite jemne stisol dlaň a ona sa nemohla zrazu kvôli jeho dotyku vôbec sústrediť.

Spýtavo preskočila zrakom medzi jeho očami a končekmi prstov, ktorými jej povzbudivo jemne stisol oproti tým jeho jej drobné prsty, ktoré sa tak poľahky strácali pod jeho dotykom. Žalúdok a celé vnútro jej zalialo príjemné sálavé teplo. Sťažka preglgla. Nervózne sa pohmýrila, načo sa John strhol a rýchlo sa odtiahol.

„Prepáč,“ skryl si dlane pod stôl. Ani si neuvedomil, čo robí.

„To nič,“ sklopila zrak. V preklade: vlastne sa jej to páčilo.

„Máš už teda nejaké plány čo ďalej?“ snažil sa zmeniť tému.

Tajne dúfal, že ju bude mať možnosť stretávať po zvyšok leta. Okrem toho, že sa cítil v jej prítomnosti viac než dobre, po rozchode s Fanny bolo trochu komplikované stretávať sa s priateľmi, keďže mnohí boli taktiež ich spoloční priatelia. Justine bola ak už nič iné príjemná zmena. Niečo mu v mysli taktiež dávalo najavo, že sa pri nej cítil prirodzene slobodnejší, keďže v jej očiach nemal v meste žiadnu minulosť. Nenútila ho ani robiť veci tak ako predtým, než opustil komunitu potom ako sa aj jeho záujmy ako tráviť čas zmenili. Vlastne v jej očiach nemal žiadnu minulosť ani prítomnosť a očakávania. Neprikladala veľkú váhu ani jeho povolaniu. Tým pádom ho ako jedna z mála nesúdila.

„Vlastne,“ zablúdila zrakom ku okraju stola. „Vlastne rozmýšľam, že dom predám.“ Prekvapene zahabkal. „Môj život je v Osle a... Nič ma tu už nedrží, chápeš,“ mykla plecami. Bolelo ju to, keď si to takto povedala nahlas, no bola to pravda a on jej to musel uznať. 

„Chápem,“ prikývol. Na chvíľu cítil, ako ho jej slová zaboleli, hoci nechcel chápať prečo. Poznala ho len pár dní a ešte akým spôsobom, ako si jeho podvedomie mohlo čosi nahovárať? Jedno leto ešte lastovičku nerobí.

„Každý by na tvojom mieste urobil to isté,“ poznamenal povzbudivo, čo momentálne potrebovala ako soľ. Nikto z jej rodiny s ňou nesúhlasil, no keď sa ich spýtala, kedy im teda dom môže prepísať, nastalo vždy rovnaké hrobové ticho a spustila sa rozprávka o tom, aká je najmladšia a tak ďalej.   

„Čo ty? Chodíš sem často?“ zmenila radšej tému a nadvihla zvedavo obočie. Nemal by.

„V poslednej dobe výnimočne áno,“ priznal farbu. Kyslo po ňom pozrela, ako ho nesmierne za svoje prehrešky súdila. Nevinne po nej pozrel. „Ale dnes som sa nevedel v posilňovni rozhýbať, takže asi je na čase ubrať,“ načiahol sa po servítku a utrel si ústa. Neveriacky po ňom pozrela, ako rýchlo ju predbehol. Nebola ani v polovici.

„Na čom mimochodom tak usilovne pracuješ?“ zablúdil pohľadom k papierom na stole a zaklapnutom počítači, do ktorého tak sústredene predtým pozerala. Kútiky úst sa mu pobavene zdvihli, keď si všimol na laptope zo zadnej strany nalepenú nálepku s nórskou vlajkou. Nóri boli rovnakí čudáci ako Švédi. Neprekvapilo by ho, ak by vymysleli ba aj nalepovaciu fóliu na záchodovú misu s motívom svojej vlajky.

„Len zopár reportov a tak,“ vzdychla si ťažko, keď pozrela rovnakým smerom. „Sľúbila som bývalému profesorovi, že prídem v utorok prednášať na univerzitu o etike ropnej spoločnosti, v ktorej pracujem, ohľadom životného prostredia v rámci nejakého eventu.“

Nebolo to nič prelomové, no aj tak mala trému a chcela si dať záležať. Keďže ale nikdy nebola akademický typ a rozprávanie na verejnosti by jej možno mohlo robiť trochu problém, modlila sa, aby nesklamala jeho dôveru a dôveru jej šéfa, ktorý jej nadšene podpísal platené voľno s vidinou propagácie dobrého imidžu firmy. Neušlo jej, ako na ňu John prekvapene vyvalil oči, hoci sa snažil udržať si vyrovnaný výraz. Prišlo mu to úžasné, že ako žena pracovala v tak mužskom obore. Zvedavosť spoznať ju bližšie v ňom ešte viac vzrástla a ak by bol študentom na univerzite v Osle, určite by si viac než rád prišiel vypočuť jej prednášku. V mysli mu skrsla dokonalá myšlienka. 

„Viem,“ prevrátila očami a odtrhla si ďalší kúsok. „Ropa a životné prostredie, to moc nejde dohromady, ale-“

„Podľa mňa je to super,“ skočil jej do reči skôr, než by povedala niečo, len aby ospravedlnila, čomu sa venovala alebo aby sa pred ním ospravedlňovala ako žena, ktorá dosiahla v živote úspech niekde, kde sa to od nej neočakávalo. Rýchlo sa zháčil, keďže si uvedomil spôsob, ako na ňu až príliš úpenlivo pozerá a hoci mu nič nato nepovedala, znovu na neho hľadela naspäť tým svojím pohľadom spopod mihalníc. 
„Plus, kiežby problémy našej planéty boli len ropné spoločnosti a ich dodržiavanie smerníc o životnom prostredí,“ prevrátil očami. Témy životného prostredia a budúcnosti modrej planéty rezonovali na severe Európe celou spoločnosťou. „Takže večer odchádzaš naspäť do Osla?“ V mysli sa modlil, aby povedala, nie, no vedel, že opak bol pravdou.

„Vlastne nie,“ vymenila si s ním veľavážny pohľad. Spozornel. „Pravdepodobne vyštartujeme veľmi skoro ráno, chcela som najprv dokončiť tú prezentáciu, no bude to ešte boj, keďže nie som ani v polovici,“ pretrela si unavené oči. V skutočnosti sa jej vôbec nechcelo naspäť. Ak by mohla, jednoducho by si vypýtala ešte jeden deň voľna, no stihla si už vyčerpať väčšinu dovolenky a do konca roka zostávalo ešte veľa času. Mimovoľne mu tým okamžite vyčarila jemný úsmev na tvári. Usmieval sa v jej prítomnosti až príliš, omnoho viac než bolo normálne a vhodné, no nemohol si pomôcť. Plán v jeho mysli naberal na obrátkach.

„Čo budúci víkend? Budeš tu znovu?“ spýtal sa zvedavo z osobných dôvodov. Premýšľal, či by bolo vhodné chopiť sa príležitosti, aby ju pozval niekam na obed, no videl, že toho mala očividne veľa a nepoznal ju tak dlho, aby nedošlo k nedorozumeniam. Zvedavosť mu ale nedala pokoj.

„Budem,“ prikývla usmievavo. „Ako každý víkend.“ Keď jej na to nič nepovedal a ona spokojne dojedla posledný kúsok hniezda, ozvala sa teda ako prvá: „Čo ty?“

„Uh, ja?“ prekvapila ho jej úprimná otázka. Trpezlivo prikývla hlavou. „Samozrejme, ja tu budem, teda, ešte zopár týždňov,“ odvetil jej. Po dlhoročnom vzťahu vyšiel z cviku ako prejavovať nenápadne záujem o rande so ženou, no nedalo mu to. Nadýchol sa skôr než odíde s tým, že už musí ísť alebo si to s tým rande rozmyslí: „Nechcela by si skočiť na obed? Teda, ak máš čas.“

„Na obed?“ nadvihla pobavene obočie. „Uh, myslím, že po tvojej desiate mám o obed postarané, ale možno nabudúce?“ podoprela si bezmyšlienkovite bradu a jemne sa zachichotala. Chvíľku len tak na ňu mlčky hľadel a ona na neho, kým v mysli sformoval nejaký ten plán B.

„Okej, máš pravdu, prepáč,“ uznal. „Čo tak budúci víkend?“ pozrel na ňu s nádejou. Alebo možno utorok po prednáške.

„To znie dobre,“ neubránila sa. „Takže budúci víkend.“ Hravo pozrela kútikom oka, ako sa spokojne zatváril a načiahla sa po laptop s papiermi, aby si ich vložila naspäť do tašky.

„Prepáč, asi budem musieť ísť. Doma ma čaká ešte spolubývajúca po opici, jeden mlsný kocúr a večne hladný pes.“

Pobavene sa zasmial popod fúzy, keď otrávene prevrátila očami. Toho mlsného kocúra a večne hladného psa by ešte prežila, no tá spolubývajúca by dala zabrať aj jemu.

„To je v poriadku, ozvem sa ti teda?“ postavil sa tiež a rýchlo si prehodil nepremokavú tenkú bundu cez seba. Odprevadil ju von z kaviarne a kráčal s ňou tých pár metrov k odparkovanému autu.

„Moje číslo máš,“ načiahla sa po diaľkové ovládanie dverí a otvorila dvere na strane vodiča. „Hodím ťa niekam?“

„Nie, nie, netreba,“ ubezpečil ju. „Vďaka.“

Až teraz si uvedomil, ako ďaleko si nechal auto. Možno bolo načase oprášiť poznatky mestskej hromadnej dopravy.

„Okej,“ mykla plecami. Rýchlo k nemu prikročila a ruky si nemotorne obmotala okolo jeho širokých pliec. Vďačne ju stisol v medveďom objatí a na chvíľku si dovolil prižmúriť oči. Justine sa zmätene zháčila. Dotýkať sa ho sa stávalo pre ňu intenzívnejšie než by sa jej páčilo. Zmätene sa odtiahla, no nedala na sebe nič poznať.

„Tak zatiaľ,“ pousmiala sa na neho priateľsky a nastúpila. 
Celá bola nesvoja. Jej myseľ a city sa v nej bili, keďže si to jej rozum nechcel pripustiť, no rovnako ako dotyk jeho dlane, aj jeho objatie v nej vyvolávalo city, ktoré boli v ich situácií viac než nevhodné. Áno, boli možno priatelia. Len možno budúci priatelia.

Na rozlúčku jej zakýval a počkal, kým vycúva z ulice. Keď sa však blatník čierneho Volva aj s poznávacou nórskou značkou ako snáď jedinou v meste stratil za rohom, víťazoslávne v mysli zajasal a pobral sa opačným smerom po svojom. Bolo to vôbec rande? Netušil, no mal o dôvod viac tešiť sa na príchod víkendu. Rýchlo sa načiahol po telefón a vytočil nedočkavo číslo svojho manažéra.

„Počuj, ja viem, že som ti povedal, že sa mi do toho Nórska vôbec nechce, ale nakoniec som si to s tou účasťou na tom stretnutí s európskymi novinármi a chalanmi z NHL rozmyslel. Mohol by si im prosím ťa zavolať, že tam určite zajtra budem? Vďaka,“ nedal mu príležitosť ani nadýchnuť sa. Popritom už otváral internetovú stránku Škandinávskej leteckej spoločnosti a ťukal do vyhľadávačika zajtrajší dátum. Nedočkavo čakal, kým sa koliesko dotočí a hoci ho to pri srdci zabolelo, keď si predstavil, že bude musieť o štvrtej ráno vstať, zaklikol prvý let s odletom do Osla len niečo po šiestej ráno. Život na cestách mu cez leto doma vôbec nechýbal a ak by mal na výber, išiel by radšej vlakom, no tlačil ho čas, keď mu jeho manažér obratom poslal pozvánku na podujatie s rozpisom denného harmonogramu.

„Oh a prosím ťa, mohol by som si vyhradiť najmenej utorkové dopoludnie? Musím si ešte niečo vybaviť, ak by chceli ešte, aby som im na druhý deň poskytol nejaký rozhovor. Vďaka.“ V ďalšom okne internetového prehliadača obratom vyťukal názov univerzity v Osle. Sliedil zoznamom eventov organizovaných na škole pre nadchádzajúci týždeň až dovtedy kým nenašiel ten, ktorý hľadal. Ropný priemysel – prekážka k ekologickej budúcnosti? Bingo.

Ja viem... JE TO ZLÉ ALEBO VEĽMI ZLÉ? :( (ja viem, ešte k tomu krátke)
Chcela by som sa ešte vrátiť k môjmu puntičkárstvu (hádam také slovo existuje). Asi viete, asi nie, ale som neskutočná poctivka a vždy sa snažím čo najviac držať sa reality a nikdy si nezabudnem spraviť svoju domácu úlohu. Chápem, že Johna asi príliš dobre stále nepoznáte, no ani ja som ho tiež až tak do detailu vždy nepoznala. Viem, že som to už niektorým z Vás spomínala, ale ak by ste stále mali pocit, že o Johnovi veľa toho neviete, ale chceli by ste alebo ste len jednoducho zvedavé alebo len potrebujete niečo na prokrastináciu doporučujem:

Back Home: John Klingberg in Gothenburg  

Back Home: John Klingberg in Stockholm 

Oliver Ekman-Larsson at the EPMT (nenechajte sa zmiasť, ešte aby nám ho Oliver nevyfúkol ;), bola to jednoducho očividne láska na prvý pohľad medzi nimi)

menší kurz švédčiny, keď Oliver na Johna pripraví prekvapenie na MS v Bratislave (preklad v angličtine tu, no ak viete trošku zapojiť fantáziu v nemčine a angličtine, dá sa čosi rozumieť)

Open Ice Bloopers aneb čerešnička na torte z Open Ice série na Dallas Stars Youtube kanáli, ktorá tiež celá stojí zato, ale nejdem Vás trýzniť.

+

nájde sa toho veľa na instagrame jeho brata Carla, Mattiasa Janmarka a tak dále a tak dále... 

Prajem Vám pekný kultúrny zážitok & dúfam, že Vám takto čakanie na novú časť pôjde rýchlejšie. A možno aj pochopíte, že som skutočný puntičkár a nežartovala som. Že niekde som si čosi pomenila, niekde niečo ponechala ako bolo, aby som vám Johna vykreslila čo najautickejšie. ;)

s láskou,

Vaša Baj.