The Fox Affair VIII.

well, here we go ladies...

Marec 1/2

„Takže, uhm,“ začala Meggie a do úst si vložila ďalšiu lyžičku čokoládovej zmrzliny. Alison si k perám priložila pohár vína, ktoré našla v jeho vinotéke na konci kuchyne a s nadvihnutým obočím od zvedavosti čakala, čo z jej kamarátky znova vypadne. Cash pri jej nohách nešťastne zamľaskal, oči rovnako ako ona nespúšťajúc z brunetky. „Aj sa budeme baviť o tom, ako ťa požiadal, aby si sa k nemu nasťahovala?“

Alison prevrátila očami a radšej si len odpila. „Ja som sa k nikomu nenasťahovala, Meggie.“

„Ale si tu,“ povedala s plnými ústami, keď s rukou, v ktorej držala plnú lyžicu zmrzliny, ukázala do priestoru miestnosti dvojposchodového domu. Cash oddane sledoval pohľadom každý jeden jej pohyb.

„A ty so mnou. Ak by ma žiadal, aby som sa sem nasťahovala, pochybujem, že by navrhol, aby som si so sebou brala príručnú batožinu v podobe doternej spolubývajúcej.“

Meggie jej venovala len otrávený pohľad.

„No čo,“ rozhodila rukami a ona si uvedomila, že víno už začínalo účinkovať a predierala sa v nej na povrch teatrálnosť, „proste ma požiadal, aby som bola so psami, kým bude preč. Nechápem, prečo za tým hľadáš niečo hlbšie.“

„Pretože ti povedal, že ťa miluje.“

„Keď som pred ním ležala v podväzkoch s pohľadom, ktorý doslova hovoril rob si so mnou čo chceš. To nič neznamená, čo by si ty sama mala vedieť najlepšie. Nevyužívala si doteraz presne takéto zbrane na svoje mužské obete práve ty?“ povedala a natiahla sa znova po fľašu, aby si mohla doliať. Smer, ktorým sa rozhovor uberal jej ani trochu nebol sympatický, ale Meggie sa odradiť nenechala, preto Alison verila, že kým sa dostanú k uspokojivému uzavretiu témy pre obe, stiahne pravdepodobne celý obsah fľašky.

„Ty chceš, aby to nič neznamenalo,“ šepla s pohľadom zavŕtaným do krabičky od čokoládovej pochúťky, mumľajúc si popod nos.

„Čo chceš odo mňa počuť, Megs?“ vydýchla nešťastne.

„Uvedomuješ si, že si protirečíš?“

„A to už ako, prosím ťa?“

„Veľmi dobre vieš, čo je v stávke ak toto nevyjde. A predsa si tu. Neriskuješ len svoje postavenie, ale aj to jeho, takže ukradnutý ti byť nemôže. Ak by ťa bol Timothy požiadal aby si mu postrážila škrečka, kým bude kdesi na kongrese, vysrala by si sa mu na hlavu a odvrkla, nech ho dá do hotela. Nikdy si nebola milovník zvierat a predsa tu teraz sedíš, obklopená troma labradormi, ktorí ťa idú doslova zožrať pohľadom, minimálne tak ako ich majiteľ, s podväzkami v šuflíku, ktoré si si kúpila len kvôli nemu. Takže mi netvrď, že k nemu nič necítiš.“

„Odkedy je z teba takýto rečník, Meggie Hamiltonová?“

„Odkedy ty môžeš chrápať s najsexi chlapom v tomto prekliatom meste a ja mu môžem vyžierať chladničku. Ale späť k hlavnému problému,“ posadila sa zo svojho krkolomného ležania v polohovateľnom kresle a telom sa obrátila k nej. Cash nespokojne zakňučal, keď ruku so zmrzlinou odtiahla z jeho dosahu. „Si ochotná zariskovať?“

Neodpovedala hneď. Hľadela do nehybnej hladiny v pohári a premýšľala. Vedela, že zariskovala už dávno.

„Si,“ odvetila za ňu Meggie.

„A zhorím za to v pekle?“

„Pravdepodobne.“

(...)

Nečujne sledovala ako sa v absolútnej tme otvorili dvere a on vošiel dovnútra. Automaticky sa natiahol pravou rukou pozdĺž steny, aby si mohol v miestnosti zažať. Alison ho však predbehla. Chvíľu oslepene žmúril, kým si jeho oči zvykli na razom ostrú žiaru svetla.

Opierala sa o múr v kuchyni a s drobným úsmevom na perách si ho celého premeriavala. No už len z postoja, ako stál vo dverách z garáže, dokázala vyčítať, že niečo nebolo v poriadku. Ramená mal neprirodzene zvesené a v tvári sa mu odrážala únava.

Bez slova k nej vykročil. Chytil jej tvár do ohromných dlaní a pritiahol si ju k sebe. Bozkával ju chaoticky, silno, akoby sa snažil zo seba vydať nevyslovené myšlienky. Držal ju pevne, akoby sa bál, že mu zmizne z náručia, akoby chcel aby splynuli v jedno telo. Neprestával ju zvierať, neprestával jej kradnúť dych aj na úkor straty toho vlastného.

„Do riti, chýbala si mi,“ šepol namiesto pozdravu, slová sa zachytávajúc o jej opuchnuté pery. „Naozaj si mi skurvene chýbala.“

V jeho hlase bol náznak prekvapenia, akoby sám nedokázal uveriť tomu čo hovoril. A možno aj z tohto dôvodu ho prestala bozkávať. Odtiahla sa od neho so stále zatvorenými očami, ťažko prehltávajúc a spracovávajúc jeho slová.

„Čo sa deje?“ opýtal sa opatrne, potichu, palcom prechádzajúc po jej spodnej pere.

„Nič,“ odvetila s pokusom o úsmev. „Všetko je v poriadku.“

Málinko sa usmial, len opatrne. Akoby každý jeden prejav emócie navyše ho stál nespočetne veľa síl. Síl, o ktorých vedel, že ich už nemá. Oprel sa čelom o to jej a na sekundu zatvoril oči. Vychutnával si ten pocit. Pocit, že ju má pri sebe, že ju smie držať. Bolo to pre neho niečo neznáme, nové. No práve v tejto chvíli to jediné, čo potreboval cítiť.

„Meggie je ešte tu?“ stále šepkal.

Alison sa neopovážila ani pohnúť, ani len hlbšie nadýchnuť. Nemala záujem, dokonca bola presvedčená, že by jej to ani nedovolil. Pozrela na neho spod mihalníc, keď prehovorila.

„Spí v hosťovskej,“ tíško, rovnako ako on, odvetila. „Obklopená  psami, spravila si z nich živých plyšákov.“

A jemu sa konečne úsmev odrazil aj v očiach.

„To som rád,“ prikývol. „Poďme aj my.“

Spustil svoje dlane z jej tváre, ale neodvážil sa zostať bez dotyku. Automaticky si s ňou preplietol prsty, keď vykročil do útrob domu, kráčajúc vedľa ženy, pri ktorej sa chcel nasledujúce ráno zobudiť.

Svetlo sa mu lámalo na obrysoch tela, vytváralo tiene dopadajúce na povlečenie prikrývok a Alison sa pristihla pri tom, ako zadržiava dych. Stále postával pri okraji postele, vyzliekajúc sa len do boxerok, nevenujúc jej absolútnu pozornosť, keď sa ona nadvihla na kolenách a priblížila bližšie. Vystrela ruku a opatrne mu prešla po ľavej strane rebier, tesne pod tetovaním. Hoci to očakávala, zvuk bolestivého syknutia ju predsa len prekvapil. Zodvihla hlavu a pohľadom sa snažila vyhľadať jeho oči. On mal však tvár odvrátenú.

„Z čoho to je?“ šepla, prsty nespúšťajúc z fialovej podliatiny pokrývajúcej jeho pokožku na posledných troch rebrách.

Hrudník sa mu nadvihol, keď sa zhlboka nadýchol. Pohľad upieral niekam neurčito, do priestoru, keď odpovedal.

„Zo včerajšieho zápasu,“ odvetil, hlas odrážajúci vyčerpanie. „Nič to nie je.“

„Videl to váš lekár?“ zamračila sa, detailnejšie skúmajúc okraje fialovej pokožky.

„Iba ma trochu tvrdšie dohral na mantineloch,“ Tyler si vzdychol a vyšmykol sa spod jej starostlivého dotyku. „Naozaj to nič nie je.“

Nadvihol paplón a posadil sa na posteľ. Alison sa ani nepohla, cítiac ako jej búši srdce.

„Môžeš mať pomliaždené medzirebrové svaly, Tyler. Pokojne aj prasknuté rebro, hodnotiac podľa toho, ako sa zakaždým mierne strhneš, keď sa čo i len hlbšie nadýchneš. Mal by to vidieť váš lekár.“

Neodpovedal.

Zodvihol k nej ruky a keď opätovala jeho dotyk, silou si ju pritiahol k sebe. Alison nedobrovoľne padla na kolená, nestihla však protestovať. Zaprel sa do nej a ona razom ležala priamo pod ním, medzi vankúšmi. Dával jej najavo, že hoci bol zranený a unavený, stále to bol on, kto mal viac síl. Zosunul sa o niečo nižšie, na úroveň jej pŕs. Pridržiaval sa jednou rukou, keď tou druhou jej začal vyhŕňať tričko.

„Ty, nemyslím, že by sme -..“

„Veď ani nebudeme,“ dokončil myšlienku namiesto nej. Vyzliekať ju však neprestal. Obaja mlčali, keď jej ho prevliekol cez hlavu a hodil niekam za seba. Naznačil jej, aby si znova ľahla. On si položil hlavu na jej nahý hrudník, ruky ovinul okolo tela, tak útleho oproti tomu jeho. Strácala sa pod ním ako človek pod šírim nebom, no pre neho bola momentálne tým jediným pevným, styčným bodom, ako zem pod nohami jedinca. Potreboval sa jej držať, potreboval ju cítiť. Vdychovať vôňu jej pokožky a zabudnúť na to, že je na smrť vyčerpaný, že ráno pokračuje šialený kolotoč.

Potreboval svoju gravitáciu, ktorá ho začala ťahať k niečomu lepšiemu, ako poznal doteraz.

Ona ho nečujne pozorovala. Bála sa čo i len prudšie pohnúť, keď sa jeho chrbát začal pravidelne, len jemne, nadvihovať.

 Zaspal.

 Spal s rukami pozdĺž jej tela, nohami prepletenými s tými jej. Cítila ako ju na lýtku šteklili chlpy jeho nôh, ako váha jeho stehna drtila to jej.

Zašla prstami do jeho dlhých kučier, vnímala ich dotyk, vstrebávala predchádzajúce minúty.

Bolo to viac ako slovné vyznanie lásky, či milión kúpených ruží. Uvedomila si, že ona bola tá, ktorú potreboval. Prvá, ktorej dovolil vidieť svoju zraniteľnosť. Prvá, pred ktorou sa nemusel na nič hrať.

Bolo to viac ako čokoľvek.

***

„Ešte nejaké dotazy?“ opýtala sa do pléna, ale pozornosť už venovala vypínajúcemu sa notebooku. Keď obrazovka zhasla a ona vytiahla konektor od projektora, zodvihla hlavu a predsa len prebehla pohľadom po študentoch pred sebou. A k prekvapeniu, jedna vystretá ruka vyčnievala ponad hlavy ostatných.

„Áno?“ nadvihla obočie a pokynula hlavou, aby študentka prehovorila.

„Je to pravda, doktorka Danteová, že spávate s miestnou hviezdou, Tylerom Seguinom?“

Miestnosťou sa ozval šum, ba dokonca niekoľko uznanlivých pokrikov. Alison nepohla ani brvou.

Keď študentka pocítila na sebe pozornosť svojej vyučujúcej, mierne zneistela. Len veľmi málo ľudí malo odvahu dívať sa jej priamo do očí, nie to ju ešte priamo konfrontovať. Hoci bola len o niekoľko rokov staršia od svojich študentov, vyžarovala z nej určitá autorita, pred ktorou mali rešpekt nielen oni, ale i niektorí jej kolegovia. A k tomu tie jej modré oči a nič nehovoriaci chladný pohľad.

„A je to pravda,“ začala stále vyrovnaným tónom, rovnakým ako prednášala poslednú hodinu,  v  študovni okamžite nastalo hrobové ticho. Zvedavosť nepoprel nikto. „Drahá Kate Kirchofová, že ste sa vyspali s doktorom Mettodom, len aby vám zmenil známku z D na A?“

Blondínka oproti nej očervenela v tvári. Dvaja chlapci sediaci vedľa nej si nadšene tľapli, atmosféra medzi študentmi vybuchla. Alison sa do kútikov pier vkradol diabolský úškrnok, keď s pohľadom stále zaveseným na študentke opustila miestnosť.

***

Marshall sa ospalo postavil. Spravil dva nesmelé kroky po mäkkom povrchu, otočil sa okolo vlastnej osi a až tak si opäť ľahol. Alison sa nepohodlne pomrvila. No nebolo to ani tak labami čokoládového psa zapierajúcimi sa do jej chrbta, ako vibrujúcim telefónom na nočnom stolíku opodiaľ. Dezorientovane sa podoprela na lakti a žmúrila do tmy narúšanej pulzujúcim svetlom. Stihla si uvedomiť, že jeden pes spal medzi nimi, druhý na konci postele a ten tretí niekde na podlahe. Vnímala taktiež, že Tyler zodvihol hlavu a pozrel jej smerom.

„Čo sa deje?“ opýtal sa zachrípnuto, hlas opantaný spánkom.

„Netuším,“ odvetila a mala pocit, že jej pohyby sú priveľmi spomalené, keď sa načahovala po mobil. Na meno volajúceho sa ani nepozrela, keď automaticky zodvihla prichádzajúci hovor.„Prosím?“

„Alison?“ mužský hlas sa snažil prekričať hurhaj okolo.

„Áno?“ úplne sa posadila a zažala malú lampu vedľa postele. Cítila na sebe Tylerov pohľad, keď sa ten známy hlas pokúšala kamsi zaradiť.

„Tu je Greg, z Vnylu,“ hluk okolo neho ustal až Alison začula zvuk vetru narážajúci o akúkoľvek prekážku. „Príď po Meggie.“

Alison odtiahla od ucha telefón a skontrolovala pohľadom čas.

2:35 am.

„Greg?“

„Áno, tu som.“

„Donúť ju vypiť čistú vodu a vezmi ju niekam dozadu, kde nie je hluk. Budem tam čo najskôr.“

 Štyri páry očí ju sledovali ako sa svižne postavila z postele a okamžite sa načiahla po svoje šatstvo.

„Kam ideš?“ posadil sa úplne pozorujúc ju, ako si už kompletne oblečená narýchlo sčesávala vlasy do neupraveného drdolu.

„Musím ísť po Meggie,“ odvetila automaticky. „Potrebujem auto, smiem si vziať mercedes?“

Čierne SUVčko bola automatická voľba, keďže väčšinu Tylerovho vozového parku tvorili rýchle športové autá, ktoré by síce umožnili Alison rýchly presun nočným mestom, boli by však nepohodlné pre Meggie. Bola si toho vedomá aj bez bližšieho Gregovho opisu.

„Idem s tebou,“ postavil sa, okamžite sa načahujúc po tepláky.

„Nebuď smiešny. Je pol tretej v noci, ráno máš tréning.“

„To nie je podstatné. Idem s tebou.“

Na sekundu sa zastavila a zapozerala sa na neho. Ona vedela čo ju pravdepodobne čaká v podniku. On nie. No teraz, keď sa na neho dívala, ako si cez hlavu preťahuje čiernu mikinu a do rúk berie vlastný telefón, oči naširoko rozšírené a spánok už dávno potlačený do úzadia, si uvedomila, že je to už jedno. Vo chvíli, keď jej dovolil vidieť svoju zraniteľnosť v podobe absolútnej potreby mať ju v náručí a nechať zo seba vyplávať všetku ťarchu na svojich pleciach, ich bezstarostný vzťah skomplikoval. Teraz bol rad na ňom, aby videl jej zraniteľnosť.

Našla ich v dennej miestnosti pre personál, kam ju navigoval druhý vyhadzovač. Meggie ležala skrútená v malom klbku na gauči, Greg sedel vedľa jej hlavy a nechal si svoju obrovskú dlaň drtiť v tej drobnej, ženskej. Alison už poznala ten stisk a vedela, že aj takej hŕbe svalov, akou bol holohlavý vyhadzovač, nebolo zovretie úplne príjemné.

„Prepáč, nevedel som čo s ňou, v takomto stave som ju ešte nevidel,“ šepkal aj keď obaja pochybovali, že Meggie spí. Na to ju už obaja pridobre poznali.

„To nič,“ pokrútila hlavou a podišla bližšie. „Je tu nejaký zadný východ? Nemôžeme ju brať krížom cez celý bar.“

„Jasné, vezmem vás tadiaľ.“

Mlčky prikývla a kľakla si k pohovke. „Meggie? Počuješ ma Megs?“ pohladila ju jemne po líci.

Brunetka pomaly otvorila oči. „Ali?“

„Áno,“ usmiala sa na ňu. „Prišla som ťa vziať domov.“

Veľké mandľové oči sa rozšírili hrôzou a Alisonine srdce nepríjemne poskočilo. Vedela čo bude nasledovať, scenár poznala naspamäť. „Prepáč mi to,“ snažila sa šepkať, no hlas sa jej dvíhal pod prívalom vzlykov.

„Pššt,“ chlácholivo ju hladila po tvári. „Neospravedlňuj sa. Poď,“ ruku jej vsunula pod pazuchu, „postav sa a pôjdeme domov.“

A hoci boli rovnakej výšky, dokonca i približnej váhy, Alison nemala šancu ju udržať. Brunetka sa v okamihu, ako sa jej nohy dotkli podlahy, zosunula na zem. Telo nepočúvalo mozog. Meggie sa žalostne rozplakala.

„Greg, pomôž mi s ňou prosím ťa.“

Vyhadzovač sa však nestihol ani postaviť.

„Ja ju vezmem,“ ozvalo sa zo dverí.

Nepozrela sa na neho. Vnímala, že prešiel poza ňu, videla ako si kľakol k nim, prehodil ruky brunety okolo krku, chytil ju pod kolenami a bez najmenších ťažkostí sa s Meggie v náručí postavil. Vyhýbala sa jeho pohľadu, jednoducho len pokynula Gregovi, nech ich vedie. Meggie si skrývala tvár na Tylerovom pleci, potichu vzlykala. Jemu na tvári nebolo vidieť ani náznak pochybností, či opovrhnutia, ktoré s nevôľou očakávala. A ona sledovala nielen ukradomky Tylera, ale hlavne Meggie. A v okamihu, keď ju Tyler ukladal na zadné sedadlá svojho auta a Meggie svojimi prosebnými očami sledovala Alison, si uvedomila, že domov ich cesta viesť určite nebude.

„Strašne to bolí,“ tichý vzlyk naplnil interiér.

Pohľady sa im stretli v spätnom zrkadle.

Vedela, že mu nemala dovoliť ísť s ňou. Vedela, že toto nemal nikdy vidieť.

„Meggie?“ snažila sa upútať jej pozornosť, keď videla ako zatvárala oči. Nečujne prikývla. „Vezmeme ťa do nemocnice, dobre?“

„Ali, ja sa bojím,“ naďalej jej vzlykala kamarátka v lone.

„To nič, vezmem ťa k Timovi, on ti pomôže, tak ako vždy, dobre?“ chlácholila ju. Meggie ťažkopádne prikývla, no slzy sa jej po tvári neprestali rinúť. Alison zodvihla pohľad a upriamila ho na Tylera.

„Choď do Krajskej nemocnice,“ povedala presne vo chvíli, keď jej kamarátka vykríkla od bolesti a telo sa jej v návale kŕčov skrútilo do malinkého klbka. „Pšššt Meggie, tu som, drž ma za ruku, tu som.“

„Presbyteriánska je bližšie,“ do hlasu sa mu vkrádala panika. Panika, ktorú by očakávala od každého, kto by sa ocitol v rovnakej situácií.

„Seriem ti na to, ktorá je bližšie, vravím ti, choď do Krajskej.“

 Chvíľu hľadel na jej odraz v zrkadle a sledoval každý jeden jej pohyb. Videl ako jej tvár zahalila nečitateľná maska, ako sa obratne snažila Meggie dostať do stabilizovanej polohy na priestranných sedadlách. Zhlboka sa nadýchol, prudko zvrtol volant a s myšlienkou, že nemá poňatie o tom, čo sa vlastne deje, prekročil obmedzenú rýchlosť v snahe dostať sa čo najskôr na opačný koniec mesta.

„Strašne...,“ hlboký nádych, „..to bolí,“ prudký výdych. Hruď sa jej začala nepravidelne no prirýchlo nadvihovať, do uší sa im valil zvuk nepríjemného pískania vychádzajúceho priamo z jej úst.

„Megs, dýchaj pokojne, počuješ?“

Nepočula. Nevnímala.

„Meggie musíš sa upokojiť, lebo hyperventiluješ. Upadneš do bezvedomia, počuješ ma?“

„Kurva, Meggie, toto mi nerob.“

Natiahla sa a zodvihla brunetkinu ruku. Uštipla ju na tricepse.

„Čo to robíš?“ opýtal sa ju, sledujúc jej konanie len okrajovo, keď sa snažil nevybočiť zo svojho jazdného pruhu.

„Snažím sa ju udržať pri vedomí,“ odvetila, vyhrnula čierne tričko  a uštipla ju medzi rebrami.

No reakciu už žiadnu nedostala.

Keď  doktor Timothy Sorensen opúšťal nemocničnú izbu, hlavou mu behali rôznorodé myšlienky. Na jednej strane ho trápil stav a výsledky testov osoby ležiacej na posteli pripojenej k prístrojom, na druhej strane práve skutočnosť, že vyšetril ich niekdajšiu spoločnú priateľku, ho lanárila k naivnému nadšeniu.

Preto teraz, pre niekoho možno s prirýchlym krokom, pre neho s primeraným jeho povzneseniu, kráčal chodbou a pohľadom vyhľadával jej tvár.

Našiel ju sedieť na jednom z množstva modrých plastových sedadiel, na ktorých on sám ešte počas štúdia len ako mladý medik posedával sledujúc všetky tie medicínske kapacity, ku ktorým si vtedy bezducho želal aby raz patril, a ona sedávala po jeho boku. Vtedy pravdepodobne trochu naivne, neskôr až egoisticky  veril, že prácou v tomto zariadení získa toľko želanú a naháňanú pozornosť. Opak bol však pravdou. Nič to však nemenilo na fakte, že vo svojom odbore, ku ktorému zo začiatku pristupoval o niečo menej zanietene ako posledné tri roky, sa stal jediným odborníkom v štáte Texas ešte pred dovŕšením tridsiatky. A hoci to vyznievalo až priam kruto a zvrátene, vedel, že Meggieina choroba bola tým jediným spojením, ktoré im nakoniec ostalo.

Zastavil sa neďaleko nej, nechajúc ju, nech to bude ona kto prekoná zostávajúcu vzdialenosť medzi nimi. Snažil sa o nič nehovoriaci profesionálny výraz, no keď videl ako sa spolu s ňou postavil zo sedačky muž posedávajúci vedľa nej, predsa len sa mierne zamračil.

„Máš výsledky?“ pristúpila k nemu dychtivo, naťahujúc sa priamo za zložkou s výsledkami, ktorú držal v rukách. Bez slova pozorne študoval jej tvár, snažil sa čokoľvek vyčítať, hľadal akýkoľvek náznak strachu alebo neistoty. Lenže Alison bola už raz taká, dokázala sa odosobniť od čohokoľvek. Dovolil si tvrdiť, že ak by pokračovala v klinickej praxi, bola by z nej vynikajúca odborníčka v akomkoľvek odbore, ktorý by si vybrala. Timothy odtrhol zrak od ženy pred sebou a zahľadel sa na muža, ktorý si opätovne sadol na plastovú stoličku a rovnako ako on ešte pred pár sekundami, hľadel na Alison. Premeral si ho od hlavy po päty až dvakrát, akoby sa chcel uistiť, že skutočne vidí to, čo vidí. Nikdy nebol hokejový fanúšik, no v Dallase žil celý svoj život a hoci sa okolo American Airlines Center presúval sporadicky, plagáty s tvárou tohto muža postrehol snáď po celom meste. Netušil čo s ním mohla Alison mať a toto poznanie ho rozčúlilo. Žiarlivosť nepoľavila ani po rokoch.

„Vzali sme jej krv a moč, spravili ultrazvuk a na zajtra som jej naplánoval nefroskopiu,“ začal opatrne.

„Viem, čo ste jej robili, ak si zabudol, som lekárka rovnako ako ty“ odsekla netrpezlivo a on sa jednoducho musel pousmiať. Horlivá ako vždy. „Daj mi prosím ťa tie výsledky.“

„Nemal by so-..“ nestihol však dokončiť svoju vetu, keď mu spis doslova vytrhla. Otvorila ho a okamžite sa začítala do zmesi skratiek a číselných hodnôt. Rezignovane si povzdychol.

„Globulíny a makroglobulíny má v norme,“ začal opatrne.

 „Ale má vysokú hodnotu kreatinkinázy,“ doplnil.

Alison nečujne prikývla, ale obaja muži, či už ten stojaci priamo oproti nej, alebo ten sediaci len pár metrov od nej, si všimli ako sa neprirodzene zhlboka nadýchla a ramená jej stuhli. Timothy periférne zbadal, ako sa Tyler Seguin postavil a začal sa približovať k nim.

„Prepáčte, toto je súkromný rozhovor,“ povedal autoritatívne, keď k nim vysoký muž pristúpil. Tyler však nestihol otvoriť ani len ústa, na svoju obranu, keď sa ozvala blondínka zakliesnená medzi dvoma kohútmi porovnávajúcimi si svoje ego už len pohľadom na toho druhého.

„To je v poriadku, Tim,“ zodvihla zrak od výsledkov a pozrela lekárovi priamo do očí. „Tyler – Tim, Tim -  Tyler,“ predstavila ich neformálne. Ani jeden nenatiahol ruku, aby ju ten druhý prijal.

„Imunoglobulíny má však v poriadku,“ okamžite sa vrátila k diagnostike.

„Imunoglobulíny by ťa nemali zaujímať,“ prehovoril Timothy a v jeho hlase už nebol ani náznak vľúdnosti, o ktorú sa doteraz snažil. Zistil, že to nemá zmysel. „Mala v krvi 0,75 promile, Alison,“ odhodlane jej hľadel do očí. Alison mu pohľad opätovala, s hrdo vypnutým hrudníkom odhodlaná prijať akúkoľvek kritiku, nepohnúc ani poslednou brvou na svojom tele. „Bavili sme sa už o tom naposledy, Ali, prečo jej to dovolíš?!“

„Do toho sa nestaraj.“

„Starám, keďže som jej lekár. Chceš aby jej nadobro odišli obličky?!“

Alison naprázdno prehltla a predsa na okamih dovolila, aby sa jej emócie odrazili v tvári. Nebola chladnokrvná zmiija, minimálne ak sa jednalo o Meggie, to Timothy vedel viac než dobre. Ale jej frivoľnosť a altruizmus, s ktorými pristupovala ku kamarátke s priam detinským oddaním, začínali byť viac na škodu ako osoh.

„Pomáha jej to, to vieš aj sám,“ povedala potichu. Už obaja ignorovali Tylera postávajúceho vedľa nich, absolútne nechápajúceho situáciu, v ktorej sa ocitol.

Timothy si oboma rukami unavene pretrel tvár. 
„Musíte s tým prestať, obidve,“ nesúhlasne zavrtel hlavou. „Nechám ju po zvyšok noci pod sedatívami, ráno ju preberiem a sám dohliadnem na vyšetrenia. Ak chceš, príď ráno, vybavím ti priepustku. Ale mala by si si vstúpiť do svedomia, Alison. Svojim sebeckým altruizmom jej začínaš škodiť.“

Ešte raz prebehol pohľadom z Alison na Tylera. Bez slova sa otočil na päte a odišiel.

V aute sa rozpínalo ťažké ticho. Ani jeden nehľadel na toho druhého, obom v ušiach doznievali spomienky na predchádzajúcu konverzáciu s lekárom v nemocnici poprepletanú so scénou zo samotného auto spred dvoch hodín. Bolo pol piatej ráno a Tylerov tón nebol práve príjemný, keď sa rozhodol prehovoriť.

„Aj mi povieš, čo sa tu vlastne deje?“ opýtal sa s hnevom. Ostávali necelé dve hodiny, kým mu zazvoní budík a on bude smerovať na zimák. Ani nevedel, či sa mu po príchode domov ešte oplatilo ísť spať, no vedel, že na dnešnom tréningu bude trpieť viac, ako kedykoľvek predtým . Nepozrel sa na ňu, keď čakal na odpoveď. Vedel, že by v jeho tvári nevidela nič iné ako nevyslovené výčitky. Neboli to  však výčitky plynúce z absencie spánku a prítomnosti hrdinskej záchrany života. Boli to výčitky z nevysvetlených situácií.

„Čo by sa malo diať?“ odvetila pošepky, akoby slová ani neboli určené jemu.

„Kurva, Alison prestaň,“ nahnevane tresol rukami po volante. „Tvoja kamarátka leží v bezvedomí v nemocnici, tak sa prestaň hrať na tajomstvá.“ Predsa len sa na ňu pozrel. Videl ako zatvorila oči, zaklonila hlavu a oprela sa temenom o operadlo. Ťažko prehltla predtým ako odpovedala.

„Meggie trpí autoimunitným ochorením nazývaným Lupus,“ začala potichu, oči stále zatvorené. „Toto ochorenie je príznačné tým, že vlastné imunitné bunky začnú napádať zdravé bunky hocikde v tele, v hociktorom orgáne, čo následne vyvolá zápalovú reakciu. Občasne sa to dá zvládať. A občasne, keď je telo vystavené aj sebemenšiemu bunkovému stresu, začnú vážnejšie komplikácie. Niekedy si to odnesú obličky, niekedy pečeň, inokedy pľúca. U Meggie to zasiahlo neurónové zakončenia, čo vyvrcholí vždy do neovládateľných svalových kŕčov, nečakane bez akejkoľvek predzvesti. A z neznesiteľnej bolesti, ktorá si vždy príde a odíde ako sa jej zachce, sa u nej vyvinula depresia. Depresia, ktorú sa snažila zaháňať akýmkoľvek žúrom, vyskytnúcim sa v tomto meste.“

„Čím si zvyšovala možnosť poškodenia obličiek,“ doplnil ju potichu, spomínajúc na hrozbu lekára, a Alison prekvapene otvorila oči.

„Presne tak.“

„Nedá sa to liečiť?“

„Bolesti sa dajú potlačiť analgetikami,“ pohľad sklonila na svoje prsty pohrávajúce sa so šnúrkou zo sivej mikiny. „Lenže ani tie nemôže užívať dlhodobo.“

„Znova kvôli obličkám?“ opýtal sa, pozornosť nevenujúc minimálnej premávke pred sebou.

Alison prikývla. „Začarovaný kruh.“

Tyler mlčal. Hnev pomaly ustupoval. Dokázal sa vžiť do jej situácie, pochopiť rozpoloženie jej mysle. Sám zažil čosi podobné. Keď v roku 2012 NHL skolila výluka a on odišiel hrať do švajčiarskeho Bernu, jeden decembrový večer dostal nečakaný telefonát. Telefonát, ktorý zmenil jeho pohľad na život, a smer, ktorým chcel aby sa uberal. Jeho traja najlepší priatelia ešte z dôb škôlkarských mali autonehodu. A ten jeden, ktorého zo začiatku svojho detstva doslova neznášal, no nakoniec si k nemu vytvoril najúprimnejší a najhlbší vzťah, na tom bol najhoršie. Derrek skončil pripútaný na vozíčku, ochrnutý od posledných hrudníkových stavcov až nadol. Tyler sa zrútil, nebol schopný dohrať sezónu. No nakoplo ho to. Nakoplo ho to k tomu, aby najlepšiemu priateľovi pomohol k najlepšej možnej liečbe, aby založil nadáciu s názvom Seguin’s Stars, ktorá sa venovala práve ľuďom s podobným postihnutím.

Tyler nebol zlý človek, aj keď si to mnoho ľudí o ňom myslelo. Nikdy však nemal potrebu obhajovať svoju ochotu konať dobro a možno preto dokázal teraz hľadieť na Alison s pochopením. Pochopením prečo mu za tých päť mesiacov nepovedala o tomto ani slovko.

„Čo teraz? Chcem povedať, čo budete teraz robiť?“ pýtal sa ďalej.

Alison si povzdychla a pozrela von oknom. „Nič. Pôjdem domov, osprchujem sa a vrátim sa do nemocnice. Predpokladám, že si Meggie nechajú v nemocnici len dokým to nebude nevyhnutné. Nadopujú ju liekmi, odporučia návštevu psychiatra kvôli liekom proti depresii a pustia ju domov. Tak, ako vždy.“

„Začarovaný kruh,“ zopakoval. „Nedá sa s tým nič iné urobiť? Neexistuje nejaká iná, alternatívna liečba? Regenerácia, fyzioterapia?“

Alison vrtela hlavou a tvár jej preťal neveselý úsmev. „Tyler, chyba nie je v jej svaloch, respektíve svalových bunkách,“ hovorila potichu. „Ale v imunitných bunkách. Tam fyzioterapia nemá zmysel.“

„Ale musí... existovať niečo...“

Alison znova zavrtela hlavou a on napokon stíchol.

Pravdou bolo, že alternatíva existovala.

No ona na ňu nemala síl.