Meatballs Co. VI - Judgement Day

tak ako dievky? uhádli ste? 

„Ty si prišiel?“ vypleštila na neho neveriacky oči, keď sa k nej John vynoril z odchádzajúceho davu z miestnosti a veľa študentov jej s úprimným úsmevom ďakovalo za jej čas.

Pár krát neveriacky zaklipkala očami, keď sa na ňu široko usmial. Prekvapene zahabkala, no nakoniec sa aj jej kútiky úst zdvihli do úprimného úsmevu od šťastia, že ho vidí. Rýchlo sa načiahla, aby mu opätovala objatie. Jedna vec, ktorá bola na Švédoch divná. Neskutočne radi a veľa sa objímali.
Snehobiela polokošeľa s vysokým limcom, uhladený účes a lahodný parfum, ktorý na jeho zátylku zacítila ho avšak okamžite prezradili. Ženská intuícia jej našepkávala, že hoci predstava, že meral toľkú diaľku len kvôli nej znela lákavo, vedela, že nešiel len tak okolo. O to viac ju teraz zaujímalo, ako sa sem dostal. V mysli si ale musela pripomenúť, že neboli sami. Rýchlo sa od neho odtiahla, a kabelku si prehodila cez plece, keďže sa museli poponáhľať. Nervózna prednášajúca práva netrpezlivo vošla do prednáškovej sály a čakala, kedy jej Justine prenechá stôl na malom pódiu pred premietacím plátnom.

„Povedz pravdu, bolo to zlé?“ zahryzla si nervózne do pery, keď spolu kráčali ako poslední z miestnosti. Vedela, že si rýchle spláchnutie študentov po konci prednášky nemohla brať osobne, lebo oni robili profesorom to isté. Teraz, keď si na vlastnej koži odskúšala aké to bolo byť v koži prednášajúcich, nemohla si pomôcť a vzala si to napriek tomu trochu k srdcu.

„Podľa mňa to bolo super,“ ubezpečoval ju úprimne. Veľmi sa ale v mysli musel premáhať, aby jej dlaň nepoložil povzbudivo pod lopatky, keď kráčali chodbou. Teraz, keď vedel, aké to je čo i len dotýkať sa jej a byť v jej blízkosti, robilo mu väčší problém držať si od nej odstup. Nepotrebné myšlienky ale potlačil do úzadia, keď jej vyčítal z očí neistotu. Zamračil sa. Nemala najmenší dôvod o sebe pochybovať.

Jeho zosnovaný plán popri čakaní na včerajší skorý ranný let mu vyšiel do posledného detailu. Počkal, kým prednáška takmer začala a keď už bola sála plná, rýchlo sa prešmykol dnu do poslednej rady, kým Justine s personálom univerzity dolaďovala ešte posledné logistické problémy so spustením prezentácie. Spokojne sa zosunul na sedadlo a zo slušnosti si vypol telefón. Pohodlne sa oprel o operadlo a až do konca od nej neodtrhol pohľad.

Bolo zvláštne vidieť ju stáť pred toľkými ľuďmi v uhladených šatách marhuľovej farby a s vlasmi stiahnutými do jednoduchého copu. Nemusel jej ale klamať. Videl, ako študenti v radách pred ním úprimne vnímajú, čo im hovorí, samozrejme, v rámci možností.

Nikdy nemal ambície vychodiť vysokú, takže nedokázal jej príhovor k budúcim inžinierom ako bola ona sama posúdiť podľa vlastnej skúsenosti. Časy na strednej jeho mizivé skóre vôbec nevyrovnávali, pretože bol vždy príliš v dimenzii ľadový hokej, aby ho takéto veci zaujímali, no muselo to byť pre účastníkov konferencie inšpiratívne vidieť pred sebou človeka, ktorý v ich brandži uspel. A ešte k tomu ako žena.

Jej hlas bol zrazu, keď tam pred nimi všetkými stála, iný. V momente, ako pristúpila k profesorovi, aby si s ním pred oficiálnym začiatkom potriasla ruku a prenechal jej slovo, reč jej tela a tón hlasu sa zmenil. Znela presvedčivo, trochu neústupčivo, no rozhodne. Možno mala trému, keďže si všimol, ako sa jej dlane trochu na začiatku triasli, no bolo vidno, že sa naučila držať reč svojho tela a prebytočnú mimiku na uzde. Celú dobu sa nemohol prestať jemne usmievať. Hľadel jej priamo do očí a na pery, na ktorých mala jemný lesk na pery a hoci ho nespoznala v dave, možno to tak bolo lepšie. Vôbec jej nepovedal, že mu v nedeľu vnukla myšlienku na poslednú chvíľu zmeniť si plány na týždeň.

„Vážne?“ pozerala na neho ustarostene neveriackym pohľadom. Čo sa týkalo jej práce, vždy si verila, no prednášanie a účasť na diskusiách so študentmi nepatrilo k jej kompetenciám a keďže s tým nemala žiadnu skúsenosť, nevedela, čo si o svojom dnešnom výkone myslieť.

„Vážne,“ ubezpečil ju, keď jej zavibrovala správa od zvedavého šéfa, ako to dopadlo. S odpoveďou sa ale neponáhľala. Zajtra ho uvidí tak či tak, a tak sa spoločne vybrali smerom naspäť do hlavného krídla fakulty, kde na ňu po ceste na chodbe už čakal jej profesor a zopár ľudí z organizačného tímu, aby jej ešte raz poďakovali, že si našla čas.

„A ako si sa sem vôbec dostal? Úprimne, ak bolo tvojim plánom zaskočiť ma, vyšlo ti to fantasticky,“ otočila sa k nemu, keď jej podržal dvere. Po prvotnom šoku, že ho zrazu pred sebou vidí, začínala konečne znovu racionálne uvažovať. V hlave jej vírilo tornádo otázok.

„Včera bolo v Osle stretnutie európskych hráčov z NHL s novinármi,“ mykol nevinne plecami, „každý rok sa koná niekde inde, minulý rok v Štokholme, predtým v Helsinkách, blabla. Tak som si povedal, že sa zastavím.“

Prišlo jej to ako príliš veľká náhoda, no asi by si už mohla v jeho prípade na náhody zvyknúť. Verila mu. Zastala pár metrov od skupinky okolo jej profesora a previnilo mu pozrela do očí.

„Prepáč,“  Povzbudivo mu stisla rameno. „Ospravedlň ma, bude to len chvíľka. Teda, ak nemáš nič dnes na pláne?“ Samozrejme, že dúfala v pravý opak.

„To je v poriadku, len bež, počkám na teba,“ pokrútil hlavou.

Ako by mohol mať niečo lepšie na pláne? Ona bola ten najlepší plán, aký kedy mal. Veľmi rýchlo sa prestal cítiť previnilo za ten incident, pri ktorom sa spoznali. Teraz ďakoval za tú chvíľu, kedy sa rozhodli v tú nedeľu vydať sa jej smerom.

„Super,“ odfúkla si. Dlaň jej skĺzla inštinktívne z Johnovho ramena až k zápästiu a bezmyšlienkovite mu vďačne stisla dlaň, presne tak ako jej ju on stisol v kaviarni v nedeľu. Pre oboch to malo ale trochu väčší význam, ako by bolo vhodné a skôr, než by znovu začala byť nesvoja z jeho úpenlivého pohľadu a prepletených prstov, rýchlo pristúpila k profesorovi. Nemohla si ale pomôcť, hlas jej poskakoval z návalu hormónu šťastia do kútikov úst a reč tela ju vôbec neposlúchala. Kútikom oka stále odbiehala k Johnovi, ktorý postával bokom. Vôbec nedokázala vnímať, čo jej rozprávajú. Nespúšťal z nej zrak.

„Ďakujem vám ešte raz, že ste si na mňa spomenuli, dúfam, že som bola dnes prínosom,“ odvetila diplomaticky na rozlúčku. Nestrácala príliš čas, keďže sa jej bývalý vyučujúci musel ponáhľať na ďalšiu hodinu a John jej zrazu zmizol z dohľadu. Rýchlo sa vydala smerom von za ním, aby ho dobehla.

Možno to bol on, kto mal skvelý nápad prekvapiť ju v Osle a zastihnúť ju nepripravenú a nerozhodnutú, či sa chce stále tváriť, že budú len priatelia, kým bude úspešne ignorovať, čo s ňou jeho prítomnosť robila. Dotyk objatia a jeho prepletených prstov a spôsob, ako sa jej pritom snažil nevpíjať do očí, jej len väčšmi pripomenuli, prečo nad ich stretnutím v kaviarni celou cestou do Osla v nedeľu premýšľala. Ak sa nemýlila, nebola mu ľahostajná a chémia, ktorá sa medzi nimi nedala ignorovať, bola obojstranná. Koniec koncov, bol to on, ktorý ju pozval na obed ako prvý.

Zlomyseľne sa pousmiala. John možno túto hru začal, no toto bolo jej mesto, kde mala teraz výhodu ona. Na rozdiel od Göteborgu.

„Takže?“ dobehla ho poľahky, hoci v lodičkách. „Aký je teraz plán?“ nadvihla spýtavo obočie. Prirodzene, našla ho pri bufete, keď si akurát kupoval minerálku.

„No,“ odvetil zamyslene, „Vlastne som dúfal, že by si s niečím prišla ty, predsa len, ty si tu domáca,“ doberal si ju. Pyšne nastrčila bradu.

„To som,“ prikývla sebavedome. „Takže keď už si tu, obed?“ skrývajúc záujem, ktorý sa v jej vnútri pri tej myšlienke hromadil.

„Obed,“ prikývol, „Ale.. Tá sobota stále platí, však?“ zavolal po nej, keď sa ocitli na parkovisku a pristúpili k jej autu. Tajuplne sa na neho lišiacky usmiala.

„No to si ešte rozmyslím,“ nedala mu šancu a na výber, keď rýchlo nastúpila, načo John bezmocne rozhodil rukami. Vážne bude taká krutá a nedá mu ani nádej?

„Nebodaj si si to rozmyslel?“ stiahla na strane spolujazdca tajuplne okienko, keď už dávno naštartovala a on stále dlaňou zvieral rám strechy auta. Stále premýšľal, či to myslela vážne alebo si ho len doberala. Z výrazu jej tváre uhádol, že asi to druhé. Bezcitne sa s ním zahrávala.

„To nie,“ vzdychol si pobavene a konečne nastúpil. Triumfálne sa na neho zazubila a rýchlo sa pohla z parkoviska.

„Takže,“ vyhodila smerovku von z areálu univerzity, keď konečne prerušila ticho medzi nimi dvoma ako prvá. Pohľad ale upierala pred seba. Ani kútikom oka na neho nepozrela, hoci cítila, ako jej pohľadom visí na profile tváre a presne o to sa snažil, no neúspešne.

„Je toto pre teba prvý krát v Osle? Je to dosť dôležité pre ďalšie dnešné plány.“ Samozrejme, že to bola jej občianska povinnosť ukázať mu mesto, ak nemal ešte tú česť. Zahryzla si ale nervózne do vnútornej strany líca. V puzdrových elegantných šatách a vysokých krémových lodičkách do centra nemohla. Umrela by za druhým rohom chôdze a on by ju zvyšok cesty musel pravdepodobne niesť na chrbte. Nemohla si ale dovoliť nedorozumenia. Aj keď... chcela?

„Vlastne nie,“ odvetil.

„Takže centrum poznáš?“ dovolila si zaletieť k nemu zvedavo pohľadom, keď stáli na červenej. Nezapierala sklamanie. Celkom jej maril plány, ktoré sa jej črtali v mysli. Hoci bolo Oslo skvelé miesto na život, pre turistu v metropole Nórska nebolo toho nazvyš čo vidieť v porovnaní s ostatnými európskymi hlavnými mestami.

„No to zase nie,“ pousmial sa ospravedlňujúco. Nemohol si ale predstaviť pôvabnejšiu sprievodkyňu mestom než bola ona.  

„Hmm,“ zamyslela sa sústredene na cestu. Čakal. Bolo príjemne iné vidieť ju takú sústredenú, vnorenú do víru a zhonu pracovných dní. Justine bola očividne ten typ ľudí, ktorí nemali vo zvyku zbytočne strácať čas a to mu na nej ešte viac imponovalo.

„Dobre, spravíme to takto,“ zovrela kŕčovite volant, keď sa zasekli v zápche. Otrávene si vzdychla. Ak by mohla, najradšej by si niekedy kúpila lietajúci koberec.

„Čo takto pizza? Viem, že to nie je príliš originálne, ale netuším, či máš rád morské plody a rýb máš aj tak asi plné zuby z domu.“

Tiež si domyslela, že s jeho aktívnym štýlom života asi nemusí počítať kalórie a fancy servírovanie reštaurácií v centre asi teda tiež nie je najlepší nápad. Plus, všade sa ulicami okolo prístavu momentálne hmýrili turisti, čiže len ťažko by našli o takejto hodine bez rezervácie voľný stôl v reštauráciách, ktoré v centre poznala. Takto narýchlo jej nič nenapadalo, keďže ju zastihol nepripravenú a jej originálny plán na dnešok bolo stráviť ho doma v pyžame a objednať si čínu.

„Pizza môže byť,“ mykol bezstarostne plecami. Víťazoslávne si vzdychla, no aj tak na neho neisto pozrela.

„Si si istý? Kľudne si povedz.“

„Justine,“ schladil ju pohľadom, aby ani nepokračovala a dlaň mu opätovne bezmyšlienkovite vystrela k jej zápästiu, ako zvierala radiacu páku. Krúživý pohyb brušiek jeho prstov po chrbte jej dlani jej bol viac než príjemný, no ak chcela dnešný deň prežiť bez ujmy na zdraví, rýchlo v mysli potriasla odmietavo hlavou.

„Pizza je fajn,“ ozval sa presvedčivo, no to ako sa jej znovu dotýkal jej až príliš zamestnávalo myseľ. Na moment si priala, aby zablúdil krúživými pohybmi až k jej tvári a perám, no rýchlo sa spamätala. Mlčky prikývla a nervózne sa pohmýrila na sedadle. Bolo už ale neskoro.

Kútikom oka aj tak zaletela k jeho perám, no hneď sa odvrátila, keď si všimla, ako na ňu hľadí. Konečne si založil spokojne ruky na kolenách a prestal ju pokúšať. Tento krát sa jej neospravedlnil, no ona to po ňom ani nechcela.

„Okej,“ vydýchla, no počula, ako jej hlas neposlušne preskočil.

Možno nebol najlepší nápad s ním tráviť čas osamote. Možno nebol najlepší nápad s ním niekedy vôbec prehodiť čo i len jediné slovo.

Zrazu videla a cítila veci, ktoré pred piatimi minútami ani netušila, že cítila. Alebo skôr nechcela vedieť, že cítila. O to viac bola zmätenejšia, že ani netušila, kde sa to v nej berie a skoro prešvihla odbočku.

„Takže pizza,“ odvetila stratená vo svojich myšlienkových pochodoch. Pud sebazáchovy jej našepkával, že bolo možno načase konečne sa rozhodnúť, čo od neho vlastne chce. Nevedela, či to o sebe vedel, no ten jeho šarm hokejistu mal na ňu dosť nepriaznivé účinky a to ani nebola fanúšikom tohto zimného športu.

„Pizza,“ ubezpečil ju pre istotu, keď spomalila a nazrela lepšie pred seba v snahe nájsť hocijaké prázdne parkovacie miesto na ulici popri chodníku. Vyhodila obe smerovky a odopla si bezpečnostný pás. Ak niečo neznášala, bolo to pozdĺžne parkovanie.

„Vadilo by ti, ak sa rýchlo zastavíme u nás doma?“ pozrela na neho neisto spýtavým pohľadom, „Skočím sa len prezliecť, pripadám si strašne v týchto šatách smiešne.“

Podľa mňa v nich vyzeráš dokonale, pomyslel si, no prirodzene si svoj postreh nechal pre seba.

„Samozrejme, ja mám čas,“ mykol bezstarostne plecami.

„Myslela som, že si hladný,“ zazubila sa na neho pobavene. Ona teda umierala od hladu, no hádam tých desať minút navyše ešte zvládne. Po chvíli to ale oľutovala.

Zuby zlostne zaťala, keď si po pár schodoch už dávno necítila nohy a preklínala moment, kedy sa rozhodla obuť si lodičky namiesto jednoduchých balerín. Závistlivo zdvihla zrak k Johnovi, ktorý poľahky vybehol po schodisku. Zaúpela, keď si uvedomila, že ju ešte čaká výstup až na piate poschodie a nie je ešte ani v polovici.

„Odnesiem ťa?“ neubránil sa úškrnku, keď ho konečne dobehla na štvrtom podlaží, no odmietala v tých diablových topánkach dať čo i len krok. Zlostne si ich súkala z ubolených nôh. Najprv na neho vážne pozrela a prisahala, že ak by si nezahryzla do jazyka, asi by aj privolila. Ozvala sa v nej ale hrdosť. Ak zvládla prednášku, zvládne aj nejaké posraté schody, ktoré za tie roky poznala už naspamäť a to najhoršie mala aj tak už za sebou.

„Netreba, mám to pod kontrolou,“ prešmykla sa okolo neho a s úľavou vykročila. Chladný betón na bosé nohy iba v tenkých silonkách nebol ten najpríjemnejší pocit, no zaťala zuby. Modlila sa, aby sa ráno nezobudila s nachladnutými obličkami.

Bol jej v pätách. Musel sa veľmi premáhať, aby zrak upieral len a len na schody pred sebou. Puzdrové decentné šaty, ktoré jej siahali až ku kolenám jej pri chôdzi hore schodmi až príliš dokonalo obopínali krivky tela. Zachoval sa ale ako džentlmen a potlačil v sebe nutkanie využiť situáciu. Napriek tomu by ho zaujímalo, či si toho bola vedomá, keď vykročila schodiskom ako prvá, a teda či to spravila naschvál, len aby ho dráždila ešte viac. Možno to bol adrenalín, že ho v Osle nikto nepoznal a že boli ďaleko od Göteborgu, no každý jej pohyb mal dnes pre neho dvojitý význam, nech robil čokoľvek. Ponorený do víru mysle, skoro do nej vrazil, keď si nevšimol, ako zrazu zastala pred vchodovými dvermi.

„Tak teda, vitaj,“ vpustila ho dnu a zavrela za nimi dvere. Zvedavo sa rozhliadol okolo seba. Až teraz si uvedomila, ako si mohol poľahky všetko dvojako vysvetliť. Ak aj, bolo už neskoro.

„Hneď som hotová,“ zavolala za ním, keď rýchlo prebehla okolo obývačky do svojej izby a rýchlo za sebou zavrela dvere. Nechala ho samého stáť na kraji obývačky s kuchyňou presvetlenou denným svetlom.

Začul, ako otvára v spálni skriňu. Zvedavosť ho zmohla a podišiel bližšie k poličkám, kde mali s jej spolubývajucou fotky ešte z čias, keď boli spolu na univerzite, hoci každá študovala niečo iné.

Na okraji sedačky si všimol do klbka skopanú huňatú deku. Podišiel bližšie ku kraju stola a bruškom ukazováka prešiel po švédskej vlajke vytlačenej na šálke, ktorá upútala jeho pozornosť. Pousmial sa. Musela patriť jej.

Zvedavo ju vzal do ruky. Zvyšky Justininej nedopitej kávy ešte stále plávali na dne hrnčeka, keď si ráno spokojne v pokoji na chvíľu dovolila sadnúť si k rannému spravodajstvu, pretože sa nemusela tento krát ponáhľať do práce. Položil ju naspäť na stôl a načiahol sa za dekou. Mäkký plyš ho príjemne hladil medzi prstami. Keď si okraj priložil bližšie k tvári, v pozadí vône aviváže rozpoznal Justinin parfum. Pokrútil zmätene hlavou.

„Pripravený?“ vynorila sa spoza rohu prezlečená, pripravená vyraziť. Nemohol jej byť viac vďačnejší. Prišla práve včas.

„A ty?“ zazubil sa na ňu. Zvedavo k nej podišiel.

„Oh prepáč, na tú šálku som ráno absolútne zabudla,“ chytala sa zahanbene za zátylok. John ale nedbal.

„To nevadí,“ mávol nezaujato rukou, keď k nej pristúpil. Cítil z nej, aká je z jeho bezprostrednej blízkosti napätá. Pery mala stiahnuté do úzkej linky a mobil kŕčovito zvierala v dlani. „Chválim výber.“

„Takže,“ ozvala sa, no hlas sa jej v pozadí triasol od návalu emócií. Nebolo možné, aby to necítil rovnako. 
Nič jej nedávalo zmysel. Nemala ani pred ani počas a ani po plodných dňoch a menštruácií, aby s ňou takto hormóny mávali. Dochádzali jej výhovorky. 
„Ideme?“ pozrela na neho opatrne.

„Môžeme,“ prikývol súhlasne. Mlčky sa mu otočila chrbtom, keď si to namierila smerom ku vchodovým dverám a ani sa neobzrela. Svoj zmätený výraz samej zo seba si radšej nechala pre seba. S pôžitkom si obula tenisky, až si šťastne vzdychla a napravila si nohavice, kým John trpezlivo čakal, kedy bude pripravená odísť. Načiahol sa po kľučku na dverách. Ona sa ale už nedokázala ďalej pretvarovať. Prekvapene zvraštil obočie.

Pocítil, ako ho najprv zastavil dotyk jej prstov, keď si ich obmotala okolo jeho zápästia a hneď nato sa mu postavila do cesty dúfajúc, že cítil od prvého okamihu to isté čo ona, keď ho dnes pred sebou v prednáškovej miestnosti zbadala; nech sa premáhala akokoľvek tú túžbu načiahnuť sa za jeho perami potlačiť. Bez toho ale, aby si jeho odpoveď overila, zariskovala a vyhupla sa na špičky. Bez ostychu ho pobozkala.

V prvom momente nechápal, kde sa to v nej vzalo, keď sa voľnou rukou načiahla za jeho bradou a bezmyšlienkovite sa prisala perami k tým jeho. Bola to celú dobu ona, ktorej šlo držať si odstup lepšie ako jemu. Justine si sama takto dnešok ešte ráno vôbec nepredstavovala, no v tej chvíli bozkávať ho bola tá jediná vec, ktorá jej neschádzala z mysle, hoci sama nevedela, kde sa to v nej v tom momente bralo.

Túžba ju pritlačila do kúta a ona sa viac nedokázala brániť samej sebe. Ani nedýchla, keď sa horko-ťažko snažila udržať balans na špičkách, načahujúc sa kvôli ich výškovému rozdielu za jeho perami. Kolená jej začínal pomaly ale iste podlamovať prílev hormónov, ktorý jej teraz zalieval celé telo extázou a absolútnym vrcholom šťastia. Privrela oči, keď, hoci ho zaskočila, ani na chvíľku neostal voči nej v hanbe, aby jej prejav toho všetkého, čo sa v ňom za tie celé dni hromadilo odkedy ju zbadal, neopätoval. Na chvíľu absolútne zabudol nato, že mu doma neostávalo veľa času a že to, do čoho sa obaja práve namočili, bolo absolútne šialené.  

Vôbec zrazu nepôsobil prekvapene. Vlastne mala pocit, ako keby sa s ním ani nebozkávala po prvý krát. Ako keby chuť jeho pier poznala snáď už naspamäť, no napriek tomu sa jej nemohla nabažiť. Možno to ale bolo len toľké mlčanlivé zízanie a myšlienkové pochody o samote, ktoré sa na jej činoch odrazili.

V srdci ju zahrial pocit, že mu dokonca spravila vlastne láskavosť, keďže sa ju ani na chvíľku nesnažil zastaviť, čo jej dodalo ešte viac na sebeckosti. Ruky si oblapila okolo jeho krku v snahe vyrovnať aspoň trochu medzi nimi rovnováhu. Zaúpela, keď jej končekom jazyka prešiel po spodnej pere a jemne sa o ňu obtrel zubami, no ani na sekundu ju nespúšťal z objatia. Dlaňami zaletel ku krivkám jej tela, ktoré jej tak nedočkavo vždy túžil potajme skúmať a končekmi prstov jej lahodne brázdil po oblasti pása.

Bola ako v tranze. Jediná vec, ktorú mala teraz na mysli, bola chuť jeho pier a slasť, ktorú po tak dlhej dobe s niekým konečne bola schopná a chcela cítiť. John ich bozk ešte viac prehĺbil, keď sa k nej sklonil a tvár jej vzal do dlaní. Palcom jej nežne začal krúžiť po sánke. Zastonala. Mala strach sa ale od neho odtiahnuť, lebo sa obávala, že pri väčšom závane kyslíka precitne a kúzlo ich menšej intímnej chvíľky bude fuč. Ani jeden z nich si totižto nechcel naplno uvedomiť, akým nevyspytateľným a neželaným smerom sa začínal ich prvý deň strávený spolu uberať, keď ho ťahala za sebou do svojej izby. Chcela viac. A on nikdy od nej nechcel o nič menej.

Zavzdychala, keď ju uväznil medzi sebou a rámom zatvorených dverí na jej izbe, šikovnými prstami sa načiahol za zapínaním jej nohavíc a rozopol jej ich. Od všetkého toho narastajúceho napätia, ktoré sa jej hromadilo v podbrušku, si zahryzla do pery, keď ju jeho dych pošteklil tesne nad lemom nohavičiek. Drobnými bozkami, ktorými jej obsypával odhalenú pokožku, ju prinútil zakloniť zúfalo hlavu a zavzdychať o čosi hlasnejšie, než by sa jej páčilo. Cítila, ako sa pousmial a zanechával jej na brušku mokrú cestičku od bozkov, keď sa postavil znovu na rovné nohy a nahmatal kľučku dverí za jej chrbtom. Zamkol. No mlčky. Slová boli v tom okamihu medzi nimi úplne zbytočné. Veď až doteraz sa medzi nimi ukázali len ako strata času. Tých pár minút bez slov dokázalo o ich pocitoch vypovedať omnoho viac ako všetky ich rozhovory doteraz.

Bol to zlý nápad? Očividne. No keď sa načiahol, aby jej vyzliekol tričko a na odhalenom páse pocítila znovu dotyk jeho dlaní, stratila veškerý záujem znovu premýšľať nad tým, čo bude. Sama ho teraz ťahala nedočkavo k posteli.

„John,“ zastonala, keď jej stiahol poľahky nohavice a rýchlo sa zbavil tých svojich. Lačne si teraz hrýzla peru, keď ho prijala medzi nohami a pritiahla si ho k sebe o zátylok bližšie, aby sa znovu načiahla nedočkavo za jeho perami. Z podbruška jej celé telo zalievala pulzujúca slasť, ktorú v sebe celú tú dobu držala. Prerývane dýchala.

„Šhh,“ priložil jej ukazovák k vlhkým perám, ktoré mali teraz príťažlivý červenkastý nádych. Na zlomok sekundy sa jej znovu vpil do očí, ktoré boli teraz plné túžby a rozkoše, keď ju znovu umlčal dlhým bozkom, kým vášnivo prirážal a cítil, ako jej telo pod ním zalieva adrenalín.

„Nina?“

Dvere na vchodových dverách sa zrazu zaklapli a ona v tom momente zmeravela. So smrteľným výrazom v očiach prudko otvorila oči a rýchlo ho zo seba odtlačila. John na ňu zmätene pozrel.
„What the f-,“

„To je Rana,“ sykla nervózne a rýchlo sa v panike načiahla po svoje oblečenie, ktoré ale nebola schopná v tom momente lokalizovať. Aj kebyže by jej hlas nedokázala cez steny rozoznať, nikto iný ju Nina nevolal.

Hanba a stres, že ich ako pubertiakov jej spolubývajúca načape, jej úplne ovládli myseľ. Kolená sa jej razom rozklepali ako osike. Po prvý krát v živote ju počul surovo zanadávať.

Náhlivo sa skrčila ku kôpke jeho vecí a rýchlo mu ich hodila. Nestihol ale ani len otvoriť ústa. Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že ostal len zmätene a bezmocne sedieť na posteli a ešte k tomu s prekliatou erekciou v rozkroku.

„Justine?“

„Rýchlo, obleč si to,“ sykla zaseknutým hlasom, keď vôbec nespolupracoval. V snahe improvizovať schmatla prvý sveter, ktorý vylovila v skrini, keďže nevedela nájsť svoje tričko a pevne dúfala, že ho Rana nenájde v útrobách bytu skôr ako ona. Zaúpela. Srdce jej prudko bilo a ruky sa jej roztriasli v márnej snahe zapnúť si podprsenku. Keď sa konečne spamätal, náhlivo k nej podišiel a rýchlo jej pomohol. Prudko sa k nemu stočila a napravila si strapaté vlasy.

Na chvíľku si mu dovolila neisto pozrieť do očí. Ospravedlňujúco sa jemne na neho pousmiala. Brušká prstov mu položila na pery a odkašľala si, pripravená znieť čo najnormálnejšie a najpokojnejšie ako len bolo v jej silách, keď vyšla z dverí izby a starostlivo ich za sebou zavrela. Pohľadom mu naznačila, aby nevychádzal a nechal to na ňu.

„Tu,“ prevrátila otrávene očami, ako keby sa medzi ňou a Johnom ešte len pred pár sekundami nič nedialo a vyšla Rane naproti. Našla ju v obývačke.

„Ah tu si,“ vydýchla si. Neveriacky si ju ale prezrela od hlavy až po päty. Inštinkt jej našepkával, že hoci na Justine nehmatala žiadnu zmenu, istým spôsobom ju zrazu vnímala inak. Vyzerala vystrašene a hoci sa to snažila všemožne zakryť, ešte stále od kvalitného sexu prerývane dýchala a v svalstve jej brnelo.

„Mala som tú prednášku, veď vieš,“ mykla plecami v snahe pôsobiť čo najnormálnejšie. „Prišla som sa len domov prezliecť.“

Rana spýtavo nadvihla obočie. Justine nikdy nevedela dobre klamať a to, ako uhýnala pohľadom ju prezradilo hneď na začiatku, no nechala ju. Aj tak vedela, že skôr či neskôr sa jej sama prizná, nech šlo o čokoľvek.

„Ako to dopadlo?“ tvárila sa, že ju to vehementne zaujíma a skočila jej na lep. Kútikom oka z nej nespúšťala prísny pohľad.

„Hmm,“ zasekla sa. Ako to len vysvetliť? „Neočakávane fajn,“ odvetila Justine nakoniec. Spolubývajúce sa na ňu nevinne usmiala. Ranin výraz sa zmenil na úprimne zmätený a ruky si zaujato prekrížila na prsiach. Tak na to by sa pozrela.

„Vážne? Čo tak?“
Justine zmätene zahabkala. Ešte stále nevymyslela, ako Johna bez toho, aby vzbudila Raninu pozornosť, dostať z bytu. Ako to len vysvetliť...

„Ahoj.“

Obe sa obrátili smerom k chodbe. Justine by v tom momente prisahala, že sa jej na sekundu krvný obeh v tele zastavil a s malou dušičkou k nemu obrátila zrak. John sa avšak len nevinne opieral o zárubňu dverí do jej izby a priateľsky Rane kýval na pozdrav. Nedovolil si ale vykročiť k nim bližšie.

Odľahlo jej. Okamžite sa zahanbene začervenala a nervózne si prehrabla vlasy, keď medzi nimi troma nastalo na chvíľu trápne ticho, no neubránila sa jemnému úsmevu pri pohľade na to, ako vyrovnane teraz pôsobil. Presne tak ako keby sa nič medzi nimi nestalo. Sprisahanecky na ňu žmurkol. Rane ale nikdy nič neušlo a veľavýznamne si ho premerala. Niet divu, že prednáška dopadla viac než fajn.

„Ty budeš John, však?“ podišla k nemu so širokým prívetivým viem, čo ste tu vy dvaja spolu robili úsmevom a zvedavo preskočila pohľadom medzi ním a Justine, ktorá ešte stále na neho potajomky nervózne hľadela. Johnovi ale prirodzené správanie očividne šlo lepšie ako jej.

Rana sa sprisahanecky na oboch zaculila a nedbalo prešla okolo Johna až do svojej izby, ktorá, dúfala, ostala nedotknutá. Justine ju nasledovala, a keď si všimla po ceste svoje tričko na zemi, rýchlo ho zahanbene odkopla smerom do svojej izby, aby si Rana nič nevšimla a skôr, než sa na ňom John potkne. 

„Pokecali by sme ale chcela som mu ešte ukázať mesto a tak. Vlastne som sa prišla len prezliecť takže,“ snažila sa znieť normálne, no vôbec jej to nešlo. Rana len chápavo prikývla, aby nerobila veci medzi nimi troma ešte trápnejšími a výsluch si rozhodla nechať na neskôr, aby si s pôžitkom mohla vychutnať kamarátkin výraz. Kútikom oka po nich dvoch naposledy pobavene pozrela. Nič ju do toho nebolo, no nikdy by nebola uhádla, že to medzi nimi dvoma bude mať až taký rýchly spád. Konečne.

„Rada som ťa stretla, John,“ usmiala sa na nich Rana žiarivo, keď ich vyprevádzala vo dverách. Justine jej venovala varovný pohľad.

„Aj ja teba, tak zatiaľ,“ zvládal situáciu viac než bravúrne, keď sa vyšmykol na chodbu a Justine za nimi zavrela dvere. Ani na neho nepozrela, keď si začínala uvedomovať, čo sa práve stalo a na chvíľku ostala len tak stáť na konci schodiska a prerývane dýchala. Toto nebol jej štýl. 

„Je všetko v poriadku?“ podišiel k nej a povzbudivo jej stisol rameno. Pozrela mu do očí.

Nebola schopná sa o tom, čo sa medzi nimi stalo baviť. Vo svojom vnútri bojovala s pocitom hanby, no pritom dobre vedela, že ak by mohla vrátiť čas, urobila by to isté. Vyspať sa s ním nebolo možno vysoko na jej zozname priorít, no to, ako sa to všetko medzi nimi spontánne zomlelo... Celé si to nedokázala vysvetliť a ani nechcela. Niektoré veci sa jednoducho vysvetliť nedali.

„Skoro som tam umrela od hanby,“ zaúpela. Ocenila ale Raninu diskrétnosť. Nebola hlúpa a poznala ju príliš dobre. Veľmi dobre vedela, že jej bolo hneď od začiatku všetko jasné a keď sa vráti domov, výsluchu sa neminie. Jej spolubývajúca taktiež ale nebola bezcitná mrcha.

„Prepáč,“ chytil sa sústredene za koreň nosa, keď zrak neodliepala od podlahy. Prekvapene na neho zmätene konečne pozrela.

Prepáč, že to bolo tak úžasné, chcel tým vlastne povedať, no prišlo mu to viac než nevhodné. Mal strach, že by mu prerástla cez hlavu. Nechcel si dávať falošné nádeje. Pravdou ale bolo, že mu už cez tú hlavu prerastala tak či tak a on to v kútiku srdca aj tak vedel a to bol dôvod, prečo sa ju ani na okamih nesnažil pred malou chvíľou zastaviť. Napriek tomu zvolil tú menej bolestnejšiu cestu ústupku.

„To ty prepáč,“ prevrátila očami a zúfalo si vzdychla. „Môžeme na to jednoducho zabudnúť, prosím? Ja vôbec nechápem, čo to do mňa vošlo.“

„Presne,“ strčil si dlane ústupčivo do vreciek nohavíc. Skupinová práca v klamaní samých seba im očividne šla na jednotku. Justine mala ale rovnakú dilemu ako John. Ak mal byť v jej živote len tých pár týždňov leta, malo cenu riskovať, že nakoniec skončí v septembri so zlomeným srdcom? V tom momente nechcela vedieť odpoveď.

„Takže... priatelia?“ pozrela na neho opatrne. Sledovala, ako sa zatvári. Keď sa mu ale na tvári usadil pokojný výraz, odfúkla si.

„Priatelia,“ prikývol jej, keď k nej napriahol ruku a jemne mu ju stisla.

Tak, máme tu trochu sexuálnej výchovy #SURPRISE! Čo na skrat medzi našimi dvoma hlavnými postavami hovoríte? Myslíte si, že bolo len otázkou času, kedy veci medzi nimi začnú mať veľmi značne urýchlený spád? Majú nárok niečo také spraviť vediac, že John čoskoro balí kufre? Aký to bude mať podľa Vás celkový dopad? Bude mať vôbec? Myslíte, že hranie sa na kamarátov im vydrží dlho alebo znovu podľahnú v ďalšej kapitole? Už teraz som na Vaše teórie zvedavá!