Meatballs Co. VII - Three Weeks Left

*#BEFOREWESTART update ohľadom nedele & the Fox Affair na konci kapitoly *

 túto časť by som rada venovala našej oslávenkyni Ivke, bez ktorej, ako všetky vieme, by okrem omnoho veľa vecí, táto poviedka nikdy neuzrela svetlo sveta. ILY, Jono & ešte raz všetko najlepšie k narodeninám!

Bolo pravé sobotňajšie poludnie, no Johna tento víkend ešte nevidela. V rytme hudby, ktorá sa rozliehala útrobami domu zo starého rádia na kuchynskej parapete bezmyšlienkovite stierala podlahu za starostlivého sledovania každučkého jej kroku oboma obyvateľmi domu, ktorých proti ich vôli vyhnala na záhradu. Manu a Odeus ju pozorne hypnotizovali pohľadom spoza kuchynských dverí na pozemok a ani nedýchli. Odeus to už ale nevydržal a podráždene zamraučal, keď zotrela aj ten posledný odtlačok jeho veľkej huňatej labky pred vstupom z chodby do kuchyne. Pobavene sa usmiala, keď kútikom oka zahliadla, ako sa spupne zatváril.

Ako vždy, aj včera po celom týždni, čo ich nechala o samote, ich celá šťastná, že ich znovu vidí, našla ako ju vyzerajú pri dverách. Hneď ako kľúčik zašramotal v zámku a otvorila dvere, zošuchla sa k ním na kolená na studenú podlahu domu a vďačne ich objala. Tento krát mala ale šťastie, keďže ju na poslednú chvíľu poslali znovu do Stavangeru a jej šéf celý nadšený, že jej prednáška mala skvelú odozvu od fakulty a na sociálnych sieťach, jej povolil, aby odtiaľ letela rovno do Göteborgu, keďže by jej inak narušili plány na víkend a ona by sa nestihla včas dostať za jej dvoma maznákmi.

„Nech ťa to ani nenapadne,“ pozrela na Manu výhražne, keď netrpezlivo zaškrabkal packou na sklo. Bolo jej jasné, že nemali príliš pochopenie pre jej čistotné návyky. Čím viac pachu a chlpov, tým lepšie teritórium. Dávala im tak päť minút, kedy sa poobšmietajú po všetkých kútoch domu, aby z nich vyhnali orgovánovú vôňu prostriedku na čistenie podlahy.

Naposledy ponorila mop do vody. Plne sústredená nato, čo robí, si bezprostredne odfúkla z nosa pramienok vlasov, ktorý sa jej vyšmykol spopod červenej čelenky s mašľou, ktorou mala stiahnuté vlasy, aby jej nepadali každú milisekundu do tváre. Prisahala by, že by si nikdy nepomyslela, koľko času a námahy zaberie umytie tak malého domu. Na druhej strane momentálne potrebovala odreagovanie vo forme upratovania viac než čokoľvek iné.

Okrem zopár sporadických správ, od utorka nemala o Johnovi žiadnu správu. Hoci možno iba ako na priateľovi, stále jej na ňom úprimne záležalo, a teda ich konverzácia sa na týždeň scvrkla len na blahoželanie k narodeninám a opýtanie, či doletel naspäť domov v poriadku potom, ako ho vysadila na letisku. Snažila sa ale príliš nezveličovať. Rýchlo sa prešmykla naspäť do kuchyne a počkala, kým podlaha vyschne a vpustí tých dvoch konečne dnu.
Posadila sa na kuchynskú linku a zamyslene sledovala, ako sa jej nohy hompáľajú vo vzduchu. Telefón položený na stole znovu zavibroval. Vedela príliš dobre, že to bude znovu len Rana, ktorá sa jej odvtedy, ako Justine pristála v Göteborgu, nepýtala na nič iné, len či sa už videla s ním. Otrávene prevrátila očami. Jej zvedavosť bola ale na Justine príliš. O dôvod viacej, prečo trvala na tom, že sa doma tento týždeň už radšej ani neukáže, aby ju nestihla zaplaviť nespočetnými otázkami tak ako v utorok...

***

Potichu za sebou zaklapla vchodové dvere do bytu. Bolo už dávno po desiatej večer, keď sa z letiska vrátila naspäť domov potom, ako Johna odprevadila na jeho let naspäť do Švédska. 
Pred očami mala stále ich trápnu rozlúčku ako bezmocne prešľapoval z nohy na nohu, keď s ním podišla k bránam na bezpečnostnú kontrolu. Celý zvyšok dňa im vydržalo nevracať sa k incidentu u nej doma, no s pokročilou hodinou, keď okolo nich na poloprázdnom termináli skoro nikto nebol, nemala sa kam schovať. Ani jeden z nich nevedel, čo povedať a ona sa nakoniec zmohla len na prosté ‚šťastnú cestu‘. Neobjala ho. Keďže ich trápenie nikam neviedlo, zakýval jej a ospravedlňujúco sa na ňu jemne usmial. Pichlo ju pri srdci, keď sa za ňou ešte raz obzrel, no ona tam len tak stála a ešte raz mu zamávala.

Potichu, krútiac nad sebou samou hlavou, sa vyzula a unavene si prehrabla vlasy. Jediné, čo teraz potrebovala, bola sprcha a posteľ. Mobil jej v zadnom vrecku džínsov zavibroval. Ak jej niekto o takejto dobe posielal mail, potom to bol jedine jej šéf. Zavzdychala.

„No výborne,“ zaúpela, keď ju premohla zvedavosť a roztvorila email s rezerváciou letu z Osla o deviatej ráno na západné pobrežie Nórska už druhý krát za tento mesiac.

„No vitaj,“ začula, ako sa dvere na Raninej izbe otvorili. S prekríženými rukami na prsiach zostala stáť na prahu izby v svojom sloníkovom pyžame. Bolo to jej malé tajomstvo a ešte na vysokej Justine zaprisahala, že ak mužovi jej života prezradí, že ešte stále má slabosť pre detské vzory čo sa týkalo oblečenia na spanie, nikdy v živote už s ňou neprehovorí. Justine sa zhlboka nadýchla a obrátila sa k nej. Vedela, čo bude nasledovať. 

„Ty ešte nespíš?“ podišla k nej spýtavo, aby sa prešmykla do kúpeľne. Rana jej bola v pätách.

„Ako by som len mohla. Už som sa začínala báť, či ťa nepredal na biele mäso, no nechcela som rušiť,“ našpúlila na ňu pery. Justine v duchu prevrátila očami.
„Bola som ho ešte zaviezť na letisko.“ To predsa kamaráti robia, no nie?
Ranu absolútne nezaujímalo, čo odvtedy, čo ich odprevadila z bytu, zožieraní trápnosťou situácie, spolu robili. V očiach mala len jedinú vec na srdci a to...

„Ty si s ním spala,“ sykla z toľkého údivu a prekvapenia, ktoré celé popoludnie v sebe dusila, kým sa Justine vráti domov. Tá si pokojne opláchla tvár a pozrela sa na ňu v jej pozadí v odraze zrkadla.

„Nespala,“ držala si blondínka pokojný tón, keď sa načiahla po čistiaci gél na tvár. Rana na ňu nesúhlasne zagánila. „Teda... Skoro,“ zašomrala si popod nos. Spolubývajúca na ňu ale zagánila o to viac.

„Dobre,“ prevrátila kapitulačne otrávene očami. 
Nechcela sa s ňou o tom baviť. Hlavne nie potom, ako sa s Johnom zhodli na tom, že na to zabudnú. Ak oni dvaja mohli tento menší incident medzi nimi dvoma hodiť za hlavu, prečo nemohla aj ona?
„Tak si nás načapala, no a čo? Stalo sa to len raz a už sa to nikdy nezopakuje. Bol to len skrat,“ tvárila sa, ako keby sa nič nestalo, no Rana jej neverila ani nos medzi očami. Potrebovala poznať detaily.

„Ja neverím,“ vydýchla prekvapene a vypleštila na ňu oči. 
Od začiatku jej bolo jasné, že Justine mala teraz o jeden veľmi atraktívny švédsky dôvod naviac, prečo tráviť na západnom pobreží Švédska viac času, no zrazu mala pocit, že jej možno niečo ušlo. Ani si nestihla všimnúť, kedy sa medzi nimi veci až tak stihli posunúť dopredu. Nažhavená počuť všetky detaily k nej podišla a vytrhla jej uterák, ktorým si utierala čistú tvár, z ruky. Justine na ňu podráždene pozrela, keď sa Rana s očakávaním v očiach vyhupla na práčku po jej pravici.

„Takže?“ nadvihla spýtavo obočie.

„Takže nič, už som ti povedala, že to bol skrat.“ 

„Ale no tak!“ zaúpela. „Nevedela som, že je to medzi vami také vážne,“ doberala si ju. Vedela, že sa mohla na Johna spoľahnúť. Nech mala Justine pripravenú akúkoľvek teóriu kamarátstva, videla ich spolu. Aj slepý by si všimol tú chémiu, ktorá medzi nimi fungovala od prvého okamihu a ako ich to k sebe ťahalo.

„Nie je,“ odsekla. „Bola to chyba.“ Dalo by sa to ale povedať inak a Rana si aj tak myslela svoje. 
Už dávno neboli trafené vysokoškoláčky. Ak Justine dovolila Johnovi prekročiť prah ich bytu, nech jej tvrdila čokoľvek, mala ďaleko od toho, aby jej sympatický Švéd bol ľahostajný, hoci si to možno len momentálne neuvedomovala. Poznala ju príliš dobre. Nie hocikoho vpustila do svojho života. John to za pár dní dotiahol raketovým tempom ďalej ako niektorí za mesiace randenia a to o niečom svedčilo.

„Zbláznila si sa?“ precitla, keď si uvedomila, že to Justine myslela smrteľne vážne. „Ešte mi povedz, že budete teraz len kamaráti.“ Ako sa ale hovorí, kto mlčí, ten svedčí. 
Rana sa prudko postavila na nohy a podišla k nej. V tej chvíli mala sto chutí ju prefackať.

***

Začula, ako sa tí dvaja zrazu rozbehli preč od kuchynských dverí k mólu a Manu začal brechať. Zdvihla hlavu a narovnala sa. Poludňajšie slnko jej nepríjemne zasvietilo do očí, keď prebehla ku kuchynským dverám a vybehla na záhradu.

„Oi Justine!“

Kýval jej už zďaleka. Samozrejme. 
Zmätene zažmúrila a neveriacky sledovala, ako sa John pomaly priblížil k mólu a vypol motor malého motorového člnu, ktorý riadil.

„John?“ vydýchla prekvapene. Nevidela ho síce len pár dní, no jej to pripadalo ako celá večnosť. Vidieť jeho bezstarostný výraz jej okamžite zdvihlo náladu. Sňal si z nosa slnečné okuliare a ona k nemu podišla bližšie. Až teraz si uvedomila, že mala na sebe len staré rifľové kraťasy odstrihnuté z džínsov, ktoré nosila ešte na vysokej a dedkovu kockovanú košeľu, ktorú našla v skrini. Nie príliš outfit, v ktorom sa vítajú hostia. Johnovi ale prišla neskutočne sexi.

„No tak Manu, to stačí,“ odohnala psa od okraju móla, keď neprestával ochranársky na Johna brechať a načiahla sa po lano, ktoré jej hodil, aby ukotvil čln o jeden z drevených stĺpov. Odeus sa ale narozdiel od jeho súputníka rozhodol dať novému návštevníkovi šancu a s nepriateľskou taktikou počkal. Noví návštevníci väčšinou so sebou priniesli predsa nejakú tú dobrotu.

„Šiel som okolo, tak som si povedal, že sa zastavím,“ zazubil sa na ňu, keď bokom člna narazil o mólo. Manu ju ale vôbec neposlúchal. Neustále behal z jednej strany na druhú a ňufákom do nej štuchol, keď nemotorne obmotala lano okolo obrovské kôlu. John poľahky preskočil z člnu na mólo k nej a zatiahol lepšie povrazom. Keď videla, ako mu to očividne lepšie aj bez nej, dala od toho ruky oficiálne preč. Samozrejme, že so svojou výškou a silou v rukách s tým nemal žiadny problém. Že ju to aj prekvapovalo. 
Priateľsky ho hneď radšej objala. Keď sa po dobrej chvíli od neho odtiahla, neveriacky ale na neho zagánila pre jeho poznámku na privítanie. Venoval jej jeden z tých jeho Hollywoodu hodných žiarivých úsmevov.

„Dobre,“ vydýchol, „Napísal som ti, či by sme teda zašli na ten obed ale neozývala si sa.“ Kecal.

Odvtedy, ako mu cez týždeň pristála v telefóne jej narodeninová správa ju nosil v hlave. Tak nevinná, no pre neho tak významná, až sa nakoniec rozhodol, že by tento rok nechcel osláviť narodeniny v okruhu najbližších kamarátov bez nej. Chcel sa jej ale nato spýtať osobne. V okruhu spoločnosti mu to prišlo aj ako vhodná príležitosť ukázať jej, že to s ich priateľstvom myslel úprimne.

Sklonila sa k Manu, ktorý na neznámeho návštevníka ešte stále nedôverčivo pozeral. Ochranársky k Johnovi podišiel a podozrievavo si ho oňuchal. Johnovi to ale neprekážalo. Keď sa ho okamžite nerozhodol sotiť z móla, opatrne k nemu sklonil dlaň a čakal, či ho nechá, aby ho poškrabal za ušami. Úspešne, hoci nedôverčivo. 

„Prepáč,“ hlesla, keď obaja hypnotizovali Manu pohľadom, ako ho John hladí po srsti. Priateľsky si  k nemu čupol, aby ho mohol potľapkať po boku. Havkáč spokojne zamľaskal. So zvieratami to Johnovi očividne šlo, hoci stále váhal, či mu pes úplne oficiálne odpustil ich prvé stretnutie. Pamätal si až príliš dobre každého narušiteľa jeho teritória. 
„Upratovala som, tak som nepočula.“ Mohol si taktiež pomyslieť, že sa s ním nechcela rozprávať. Chápavo ale mávol rukou. Aj keď sa snažil ovládať, premeral si ju pohľadom.

Červená čelenka s mašľou vo vlasoch mu prišla na nej rozkošná, až sa čudoval, prečo ju nenosila častejšie. Okamžite odhadol, že károvanú košeľu, ktorá jej bola očividne veľká, musela mať z dedkovej skrine. Po tom všetkom bolo ale pre neho ťažké nepredstavovať si krivky jej tela bez akéhokoľvek oblečenia, ktoré by ich zakrývali. V jeho očiach, nech by si dala hocičo na seba, stále by mu pripadal atraktívna a to, ako jej strapaté kraťasy odhaľovali stehná mu robilo dosť značné problémy nevisieť na nej pohľadom. Ona by s ním ale určite nesúhlasila. Pripadala si strapatá, s vôňou po drogérií na podlahy a spotená.

„Niečo som ti doniesol,“ preskočil zrazu naspäť do člna. Zvedavo ako malé dieťa sa mu snažila nakuknúť ponad plece, keď z úložného priestoru vytiahol papierovú tašku. Obratom sa k nej zvrtol a skočil chvatne naspäť k nej. Pobavene sa zasmiala.

„Čiže si neprišiel na návštevu ale rovno aj na raňajky? Nepotrebuješ aj vyprať?“ Okamžite zacítila vôňu čerstvého pečiva. Nadšene na neho pozrela.

„Tak, dúfal som, že donáška z Cafe Husaren to spraví.“ Očividne trafil klinec po hlavičke. Na tvári sa jej rozlial šťastný výraz.

„Mňam,“ zastonala, až sa aj Odeus zalizol a pristúpil k nej bližšie. John jej tašku s láskou podal. 
„To nie je pre vás,“ vyplazila na obidvoch chlpáčov jazyk, ktorí ju teraz hypnotizovali pohľadom.

„Nemusel si." Ani nechcela vedieť, čím si takú malú pozornosť zaslúžila. Kvety jej aj tak vždy prišli preceňované. Teda samozrejme len v prípade, ak by boli spolu, čo neboli. 
„Hneď som späť, dáš si kávu? Ponáhľaš sa?“ 

„Dám, dám, rád.“ Trpezlivo sa posadil na vyhriate mólo. 
Po toľkých dňoch dažďa sa znovu na nich usmialo šťastie a západné pobrežie sa mohlo tešiť počasiu, ktoré by prímorskemu regiónu aj zodpovedalo a John mohol znovu prevetrať slnečné okuliare a opaľovací krém. Jeho bledá pokožka sa moc s prudkým slnkom nekamarátila. Sledoval ju, ako rýchlo odbehla do kuchyne a Manu s Odeusom sa raz pozreli za ňou, raz za ním. Bolo veľmi ťažké rozhodnúť sa, koho nasledovať.

„Potrebuješ pomôcť?“ Zacmukal na kocúra, aby si skrátil chvíľu, no toho ani nehlo. Mačky.

„Netreba!“ Nedbal. Pozorne sa rozhliadol okolo seba.
Dom Justininých starých rodičov bol doslova raj na zemi. Všade kam sa pozrel, nevidel na míle ďaleko žiadnu civilizáciu. Jediný hluk v pozadí pokojnej atmosféry bolo jemné vlnobitie o zarastený breh a stĺpy móla. Vo vysokých trstinách si všimol starú drevenú loďku jej deda, ktorá sa nenápadne vznášala na morskej hladine. 

Ak by ju ani trochu nepoznal, pomyslel si, že sa musela zblázniť, ak chcela tento kúsok zeme predať. No poznal. Nechápavo sa zamračil. Na príjazdovej ceste si nikde nevšimol odparkované Justinine auto. Drevená loďka mu napriek tomu nedávala pokoj a znovu si ju zvedavo obzrel.

„Raňajky u Tiffanyho, birthday boy,“ vrátila sa ako na zavolanie. Prezlečená. Prisadla si k nemu na kraj móla a túžobne si odtrhla prvý kúsok. Spokojne prižmúrila oči.

„Vďaka,“ žmurkol po nej uštipačne, no úplne ho odignorovala.

Oči mala len pre čerstvé pečivo, ktoré musela držať oboma rukami. S plnými ústami na neho zagánila, keď sa na nej neprestával baviť ako keby ju držali o hlade celé dni. Manu a Odeus vedeli, že nemalo význam snažiť sa v Justininej prítomnosti vydobyť si kúsok toho čohosi, nech to chutilo akokoľvek a obaja odbehli naspäť na trávnik. Kocúr kapituloval ako prvý. Znudene odkráčal naspäť do domu. Manu ale stále nespúšťal z Johna oči ani na diaľku. Stále mali spolu nevybavené účty. 

„Ako bolo na tréningu? Čo tvoj veľký deň? Dostal si moju správu?“ ozvala sa po chvíli ako prvá, keď medzi nimi zavládlo príjemné ticho. Nohy sa jej hompáľali vo vánku od vody. Čoraz viac jej začínal úprimne toto miesto závidieť a ani sa jej nečudoval, že do mesta často nechodila.

„Fajn,“ odvetil spokojne. Konečne fajn. „Správu som dostal, prepáč, že som sa neozval naspäť,“ pozrel po nej. Ani nedúfal, že by si spomenula. Pravdepodobne ale podcenil silu sociálnych sietí a internetu. „Čo Stavanger?“

Uprene na neho pozrela, no nakoniec len ľahostajne mávla rukou. „Na západe nič nové,“ odvetila premúdrelo. „Ropa ešte stále tečie a tak." Schuti si znovu odhryzla. Nechcela sa o tom baviť.

„Takže si prišla rovno sem?“ vyzvedal.

„Tento krát výnimočne áno,“ nerobila z toho veľkú vedu. Jeden víkend sa bez auta určite zaobíde. „Priletela som včera večer.“

„Mohol som ťa odviezť,“ ponúkol sa jej, načo k nemu zdvihla prekvapene zrak. „Na oplátku,“ dodal rýchlo, aby nevyznel presne tak, ako aj vyznel. Bolo ale neskoro. 

„Možno nabudúce,“ odvetila diplomaticky. 
V mysli zaúpela. Cítila, ako ich rozhovor začína viaznuť. Jej najhoršie obavy sa naplnili, keď sa John natiahol po obrúsok, ktoré priniesla, aby si utrel omrvinky z kútikov úst. Prosebne ho ale okamžite zastavila, aby jej pomohol s druhou polkou obrovského osieho hniezda. Zašomral, no nakoniec si ho od nej vzal. Leto sa prehuplo do druhej polovice a on by mal s tými prehreškami trochu zvoľniť tempo. Prešiel ale radšej rovno k veci.

„Stále mi visíš náš spoločný obed, ale chcel som sa najprv ešte raz ospravedlniť za ten utorok,“ pozrel na ňu veľavážnym pohľadom. Usúdil, že možno medzi nimi ostalo zopár vecí ešte nedopovedaných. Chcel začať s absolútne čistým štítom.

„To netreba,“ stála si za tým, čo si v utorok povedali. 
Nechcela sa k tomu viac vracať. Teraz, keď John skúmal jej výraz tváre v snahe vyčítať, či mu klame alebo to myslí vážne, možno mala Rana pravdu. Musela sa zblázniť, ak si bola ochotná nahovárať, že k nemu nič necíti. Jej telo jej dávalo najavo pravý opak od prvého momentu, čo ho znovu zbadala na člne. 
Niekedy vedel byť neskutočne malicherný. Veľa ľudí k nemu vzhliadalo ako ku vzoru pre svoje malé ratolesti a on to veľmi dobre vedel. Napriek tomu všetkému šarmu frajera hokejistu nevedela odolať.

„Prepáč,“ pozrel zamyslene na omrvinky okolo seba a šmahom ruky ich zmietol do vody. „Bol to skrat. Nie je tomu ešte tak dávno, čo sme sa s Fanny rozišli.. Na chvíľu som sa jednoducho asi neovládol.“ Hovno. Ani sám neveril tomu, čo hovoril. 

Cítila, ako ju pichlo pri srdci. Pery ranene stiahla do neprístupnej linky a pár krát neprirodzene zažmurkala. Zabolelo ju to a cítila, ako na Fanny potajme žiarli, no možno to tak bolo lepšie rovnako ako bolo možno lepšie, že si John nič nevšimol. Ona tiež nebola za neviniatko a v kútiku mysli vedela, že to bola jednoducho daň za jej spontánnosť. Stále avšak netušila, čo bude robiť ďalej, pretože to, čo sa medzi nimi stalo pred pár dňami, otriasalo základmi jej životnej rutiny.

„Takže oficiálne mier?“ odvetila nakoniec. Súhlasne prikývol.

„Takže čo ten obed?“ sformoval sa mu na perách okamžite úsmev. Tušila, že už dávno mal niečo za lubom.

Pobavene prevrátila očami. Vždy obdivovala s akou ľahkosťou muži dokázali zmeniť tému. Rozhodla sa mu to ale o to viac osoliť. 
„Myslela som, že sme len kamaráti,“ odvetila zákerne. Víťazoslávne sa zachichotala, keď videla, ako mu úsmev stuhol na tvári.

„Ja som to ale nemyslel ako rande,“ namietal. „To ťa nemôžem pozvať na obed bez toho, aby som mal bočné úmysly?“

„No môžeš,“ prikývla. „No spýtal si sa ma nato predtým ako sme sa stali kamarátmi, takže kto vie,“ naťahovala ho. Hneď ju odhalil. Mrcha.

„Úprimne, Justine,“ nadýchol sa, no nedopovedal. Zvyšok vety sa mu zasekol na jazyku skôr, než stihol dokončiť. S očakávaním nadvihla obočie. Úprimne Justine, ak by som mal bočné úmysly, nepotreboval by som na to obed, ktoré tak či tak mám a ty to vieš, pomyslel si. „Ale nič, okej, vyhrala si,“ kapituloval. Pyšne si odpila z kávy.

„Vlastne je tu ešte jedna vec, Juss, kvôli ktorej som prišiel,“ dodal rýchlo. Úplne na to zabudol. Zvedavo k nemu natočila zrak. Vedela, že nejde len tak okolo. 

„Dnes večer oslavujem s kamarátmi narodeniny. Bol by som rád, ak by si prišla.“

So zatajeným dychom mlčky sledoval jej reakciu. Pevne dúfal, že mu nedá košom.

„No ja neviem,“ uhla mu pohľadom. Dojal ju. „Si si istý?“ odvetila skromne. Po tom všetkom?

„Mám to brať ako áno?“ odvetil s iskrou v očiach. Otáľala, no oči jej kričali áno. Chápal by avšak, ak by sa mala na oslave cítiť nepríjemne. Nechcel ju nútiť. „Stretneš nových ľudí a tak. Kľudne vezmi aj Manu a Odeusa. Pozemok je veľký, všetci máme radi zvieratá.“

Mlčala. Váhavo na neho hľadela a spracovávala informáciu, ktorú jej práve povedal. Rozum jej našepkával, že by to bolo možno spoločensky nevhodné. 

„Takže prídeš?“ naliehal. Prosebne na ňu pozrel. Nikoho si neprial dnes večer na oslave tak ako ju.

„Rada,“ pousmiala sa nakoniec úprimne, keď emócie vyhrali nad rozumom a ona sledovala, ako sa víťazoslávne zatváril. Od toho predsa kamaráti sú, no nie?

„Takže,“ začala tento krát ako prvá ona. „Čo hovoríš na moje malé kráľovstvo?“

„Je tu fakt krásne,“ odvetil uznanlivo. Sledoval, ako sa jej príjemný vánok od mora pohráva s končekmi vlasov. Vyzerala ako víla z rozprávok, o ktorých počúvali z každých strán ako malé deti. „Si si vážne istá, že to tu chceš predať?“ Aj za Odeusa a Manu dúfal, že povie nie. V tom momente si nedokázal predstaviť leto doma bez nej. 

„Nemám na výber,“ sklopila zrak.  
Nemal jej na to čo povedať. Videl na nej, ako ju jeho prostá otázka z čistej zvedavosti zarmútila. Povedal by ale, že jej srdce kričalo pravý opak. Chápal avšak zložitosť situácie, v ktorej sa ocitla. 

„Takže,“ nadýchol sa, aby ju vytrhol z pochmúrnych myšlienok. „Čo ten náš obed?“ naliehal. Usmievavo prevrátila očami. Znovu hral na jej ženskú strunu.

„Fajn,“ žmurkla na neho sprisahanecky. 
Chcela, aby ostal. Úprimne dúfala, že by možno popoludnie mohli stráviť spolu a... Chýbal jej, hoci si povedala, že by jej to mohlo vydržať dlhšie ako päť minút nesnažiť sa nebyť len kamarátkou. Bolo jej avšak jasné, že s Johnom bolo priam nemožné byť len za kamarátku. Ako keby jej vedel čítať myšlienky, znovu na ňu hľadel tým jeho lahodným pohľadom neviniatka, kvôli ktorému si ho mnoho dievčat dávalo do vyhľadávačika. 

„Ponáhľaš sa?“

„Nie, veľmi rád ostanem.“ To ale ako sa na ňu ešte úpenlivejšie zadíval ju vyviedlo z miery. Rýchlo sa mu otočila chrbtom a odkráčala naspäť do kuchyne skôr, než by konečne neprestala ignorovať tie iskry, ktoré medzi nimi čoraz viac preskakovali, keď boli znovu takto o samote.

Cítil, že si od neho snaží držať odstup. Jej neprirodzene strojený výraz tváre hovoril úplne za všetko, rovnako ako bezmyšlienkovite zatla päste. Prial si, aby nikdy nemala v úmysle ich dohodu o kamarátstve dodržať do poslednej bodky. Prekvapilo ho, ako vážne to myslela. V momente, keď ho pobozkala veľmi dobre vedel, že by s ňou nedokázal nikdy ostať len ako kamarát. Na druhej strane, záležalo mu na nej viac len ako vyspať sa s ňou a zažiť s ňou pekné letné dobrodružstvo.

Justine sa nevracala a stará drevená loďka pri brehu mu stále nedávala pokoja. Zvedavo sa vyškriabal na rovné nohy a podišiel k druhej strane móla. Na prvý pohľad sa mu zdala ešte stále funčná, nikde nevidel žiadne väčšie diery. Odhadoval, že by to možno chcelo len nanovo natrieť a člnok by bol razom ako nový. Počul, ako sa Manu v momente, keď sa postavil, zdvihol z trávnika a doprevádzal teraz každý jeho krok. Nezazlieval mu to. Všimol si, ako napäto vystrel chvost a ochranársky na neho hľadel. 
Niekto by povedal, že je to len zviera. On by povedal, že nebol jediný, ktorému na Justine záležalo a vyzeralo to tak, že Manu z prítomnosti mužskej konkurencie na pozemku nemal vôbec radosť a Johna videl ako soka. Čupol si a načiahol sa za lanom, aby postaršiu loďku pritiahol bližšie k sebe a ešte lepšie si ju mohol obzrieť. Za chrbtom avšak začul Manuove podráždené zavrčanie. Skôr ako sa stihol obzrieť, kolená sa mu podlomili pod váhou jeho tela, ako ho sotil do vody.

„Manu!“ 
Počul, ako Justine už zďaleka skríkla, keď sa vynoril nad hladinu, aby sa nadýchol. Justine hneď nato ako začula hlasný rozčúlený štekot, okamžite vybehla z domu. To ich vážne nemohla nechať osamote ani sekundu bez toho, aby niečo jeden z nich nevyviedol?

Nos ho pálil, ako mu pri páde prúd vody vystrelil nosnou dutinou a on sa nechtiac pri páde napil za dúšok slanej morskej vody. Zmáčané vlasy, ktoré sa mu prilepili na čelo, si rýchlo prehrabol a obzrel sa po rozzúrenom psovi. Odkašľal si a nohami sa odrazil, aby priplával bližšie k mólu, no Manu sa ešte viac rozštekal.

„Čo to stváraš!“ Sledoval, ako k nemu Justine neveriacky dobehla a rýchlo ho prísne stiahla za obojok.
„Zbláznil sa, fujto!“ skríkla po ňom zúfalo, keď neprestával na Johna brechať. Precitol. Keď videl, ako sa na neho ich panička hnevá, nevinne sa po nej pozrel a stiahol chvost. Vedel, že urobil zle, no jeho hrdosť samca mu nedovolila, aby sa John prechádzal po jeho teritóriu len tak ako keby tu bol doma. On tu bol doma.

„Preboha, John, si v poriadku?“ nahla sa cez okraj móla. Mohol sa predsa utopiť. Alebo si udrieť hlavu o člnok alebo stĺp móla. Automaticky za ním načiahla ruku, aby mu pomohla z vody, no nemala toľko sily a Manu do nej okamžite nahnevane jemne štuchol. Keď ho ale zlostne z móla strčil do vody, akákoľvek pomoc nebola na jeho programe. V jeho psích očiach si to John zaslúžil. Zaslúžil si, aby mu telo a oblečenie nasiaklo otravnou vôňou pokojnej vody. Nechcel, aby tu John bol a on nevedel, ako to ich pôvabnej paničke inak naznačiť, aby to pochopila. Čo na ňom videla? Ľudia. 

„Miesto!“ sykla po ňom ľadovým hlasom, keď sa jej do tváre nahrnula zlosť a ukazovákom mu ukázala smerom do domu. Prosebne zaskučal, no panička ho počastovala ešte viac neprístupným pohľadom. John mlčky celú situáciu fascinovane sledoval. „Ale okamžite.“ 
Nemienila s ním o tom diskutovať. Pár krát na neho škaredo pozrela, keď sa po ceste pozastavil a spýtavo sa po nej obzrel, či si to nerozmyslela. Neodvážil sa ju ale neposlúchnuť. Zarmútene odbehol do domu, kde po ňom výsmešne zamraučal Odeus. Škaredo na neho zavrčal.

„John, si celý?“ Rukami sa zaprela o kraj móla, keď si k nemu čupla.

„Som, som,“ ukázal jej povzbudivo zdvihnutý palec, keď nohami naprázdno zahrabal v studenej vode, aby sa udržal na hladine. Neveril, že sa našli v Göteborgu ľudia, ktorí boli schopní do nej dobrovoľne skočiť. Tomu hovoril studená sprcha. „Pridáš sa?“ zazubil sa na ňu pobavene.

„Myslím, že nie, vďaka,“ vzdychla si. V tom momente si bola absolútne istá, že mu nič nebolo. Chlapi. 

„Škoda,“ doberal si ju. „Je akurát,“ šplechol jej vodu do tváre, no uhla sa. Spýtavo na neho zdvihla obočie. Asi by si mala začať myslieť, že možno bol jednoducho Johnov koníček špliechať ľudí vodou. Podplával rýchlo mólo až k schodíkom svojho člnu. Cícerky vody mu stekali po tvári a zmočené oblečenie vydávalo pri každom jeho kroku nepríjemný čvachtajúci zvuk, keď sa poľahky vyhupol do bezpečia. Vedela, že by nemala, no nemohla sa ubrániť smiechu.

„Asi som si zaslúžil, čo?“ pozrel na ňu, ako sa veľmi premáha, aby sa nerozosmiala úplne. Jemu samému sa kútiky úst zdvihli do pobaveného úsmevu nad bizarnosťou príučky, ktorú si od Manu vyslúžil. Dlaňou si utrel kvapky vody z tváre a potiahol nosom.

„Myslíš za ten začiatok alebo ... Prečo ťa vlastne zhodil?“ nakrčila zamyslene nosom, keď si uvedomila, že ani nevedela, čo sa presne stalo. Čo presne tak veľmi Manu vyprovokovalo. Musel mať ale na to sakra dobrý dôvod. Toto bolo prvý krát, čo ju tak veľmi neposlúchol a ona netušila, kde sa to v ňom vzalo. 

„Myslím, že tak trochu kvôli všetkému,“ chytil sa za ľadový zátylok. Niečo, čomu by Justine len sťažka ako žena porozumela. Chlad morskej vody mu prešpikoval všetky kosti a každý kút tela. Striaslo ho. „Alebo kvôli loďke.“

„Ach tak,“ vzdychla si chápavo. „Tá loďka bola môjho deda. Citová záležitosť,“ pozrela na neho ospravedlňujúco. Všetko mu zrazu dávalo zmysel. „Veľa krát si do nej obaja sadnú a chcú, aby som ich na nej niekam vzala. Ja ale vravím, že je stará a nikto ma do nej nedostane,“ zdvihla ruky do vzduchu. Od starých drevených vecí držala ruky preč.

„Podľa mňa by to šlo,“ zablúdil k člnku zamyslene pohľadom. „Nezdá sa, že by jej niečo bolo.“

„Jasné,“ prevrátila očami. „A po piatich metroch sa vykúpem ako ty,“ pozrela na neho kyslo. „Daj,“ načiahla sa, aby bola viac užitočná. Vyzul si úplne premočené tenisky a načiahol sa po koniec trička, aby si ho prevliekol cez hlavu. „No tak, nájdem ti niečo suché,“ súrila ho. „Prechladneš.“

„Aspoň vieme, že nie je teplá,“ mykol pobavene plecami, keď si čosi nezrozumiteľne po nórsky zašomrala popod nos, keď premočené topánky pokladala na drevené laty aspoň trochu uschnúť na slnku. Zadrkotali mu zuby, načo len pobavene pokrútila nad ním hlavou. Úsmev jej ale zamrzol, keď si prevliekol tričko cez hlavu a nevinne jej ho podal. Nasucho preglgla.

„Je všetko v poriadku?“ oslovil ju. 
Využil jej chvíľkovú slabosť a naschvál k nej podišiel ešte bližšie. Zazdalo sa mu, že si to s ich dohodou zrazu chcela rozmyslieť, keď si ho nenápadne premerala pohľadom rozhodne nie ako len kamarátka, čo si neprial on sám viac než čokoľvek iné. Zadíval sa jej na pery. Tak rád by jej vzal tvár do dlaní ako naposledy, no on vedel, že by mu to nedovolila, hoci si Justine veľmi dobre pamätala čoho bolo jeho telo schopné. V mysli zaúpela. A to si myslela, že je už na tieto veci stará.

„Asi by som ti mala ísť pohľadať čosi čisté na oblečenie skôr než ma niekto poženie na súd, že si kvôli môjmu žiarlivému psovi dostal zápal pľúc.“ Z Johnovho trička by mohla žmýkať vodu do rána. Musel byť premočený do poslednej nitky. 

Nechtiac mu pripomenula, že mu do konca leta ostávali len tri týždne doma. Nebol si istý, či si toho Justine bola vedomá ale ak nebola, zaujímalo by ho, či by sa niečo na jej momentálnom postoji k tomu, čo medzi nimi očividne bolo, zmenilo, keďže sa ho na jeho prácu nikdy nepýtala. Bola tak neskutočne nórska, no nórska alebo nie, po prvý krát v živote cítil, že sa mu až tak vrátiť nechcelo. Tri víkendy s ňou mu prišli žalostne málo.

Podišiel k Odeusovi, ktorý si teraz užíval svoj obedný šlofík na jednom z kresiel v obývačke. Kocúr len nedbalo priotvoril oči a lahodne zakrútil huňatým chvostom. Nikdy ešte nevidel mačku, ktorá by tak veľmi bola verná povesti svojho živočíšneho druhu. Pobavene mlčky sledoval, ako vypočítavo za ním načiahol labku a zívol si, aby sa s ním ich nový kamarát pomaznal. To predsa noví kamaráti a kamarátky robili. Okrem toho, na rozdiel od jeho psieho parťáka, zatiaľ s ich novým vysokým spoločníkom nemal dôvod mať problém.

„Asi ti budú trochu malé ale na vysokých ľudí nemáme, prepáč.“ Justinine náhlivé kroky na schodoch a ako preventívne vyhrešila Manu, ktorý zarmútene ležal na koberci pri vchodových dverách, počul už zďaleka. „Tu máš uterák a tamto je kúpeľňa ak chceš.“ Mlčky jej vďačne prikývol.
Nechala ho, nech sa prezlečie a vošla do kuchyne. Odeus jej bol v pätách.

„Potrebuješ pomôcť?“ Nedbalo sa oprel o zárubňu dverí a s odstupom pár metrov ju pozoroval. 

„Nemusíš,“ nazrela zvedavo do chladničky, ktorá viac menej ale zívala prázdnotou. Vyhupol sa na kuchynskú linku po jej boku. Na chvíľku mu pripomenula, aké to bolo, keď spolu s Fanny bývali v Dallase a ona vždy pripravila tradičné švédske jedlo hocikedy kedy len chcel. Nechcel ale aby tu bola namiesto Justine. Tak ako sa obával, že doma v Göteborgu mu bude Fanny všetko pripomínať, ba možno na seba aj natrafia, stal sa pravý opak.

„Oi Juss,“ oslovil ju. Prekvapene na neho pozrela kútikom oka, keď sústredene krájala cibuľu. Nikto ju tak nevolal. Vždy si myslela, že z jej mena bolo priam nemožné vytvoriť rôznorodé prezývky, ktoré poznala od druhých, no Rana a John ju spoločne presviedčali o opaku.

„Mhm?“ zvrtla sa, keď skoro zabudla, že mala na poličke zvyšok cestovín z minulého týždňa. Ako každému mužovi, prišlo mu príťažlivé vidieť ju zvŕtať sa s prirodzenosťou v kuchyni.

„Ty si Odeusa a Manu brávaš na týždeň so sebou do Osla?“ Rýchlo sa zohol po konček zeleniny, ktorý sa jej zošmykol z dosky na krájanie na zem. Vďačne sa na neho pousmiala.

„Nie,“ nadýchla sa. „Musia to tu vždy bezo mňa vydržať. Zatiaľ to funguje, keď im nechám žrádlo ale budem to musieť vyriešiť. Nemôže to takto byť do nekonečna.“

„Prečo si nepovedala skôr?“ vydýchol zarazene. „Mohol by som sa ti prísť na nich z času na čas pozrieť. Predsa len, mám to o dosť bližšie ako ty.“

„Nestačila ti dnešná sprcha, Klingberg?“ rypla si do neho pobavene, no vďačná za návrh. Johnova pomoc aj tak ale jej problém neriešila. Na konci leta predsa odchádzal preč. Uvedomila si, že vlastne netušila kedy k tomu malo vlastne dôjsť, keďže sa ho na to nikdy nespýtala. Keď sa nad tým zamyslela, ani to možno nechcela vedieť. Načiahla sa radšej po paradajku a poľahky ju prerezala. Na druhej strane by bolo dobré vedieť, na čom bola. „Kedy ti to vlastne letí, už vieš?“ odvetila nakoniec odhodlane.
Sťažka preglgol. „O tri týždne.“
Pozorne čakal, čo mu nato povie, no Justine i naďalej mlčky krájala zeleninu. Počiatočné prekvapenie a sklamanie si nechala pre seba a nenechala na sebe nič poznať. Zrazu úplne zabudla, čo vlastne chcela variť.

Tri týždne. To je tak šesť dní. V skratke nič.

Telo jej oblial studený pot. Pustila z dlane nožík, aby si utrela o tričko spotené dlane.

„Tri týždne?“ hlas sa jej zatriasol ako prváčikovi pred svojim prvým školským dňom. „To je nejako málo, nie?“ potiahla nervózne, no keď sa na ňu vážne pozrel, odskočila pohľadom. Nemalo by ju to ale až tak trápiť, no nie? Sú predsa len kamaráti.

„Beží to, však?“ prikývol stroho. Ak by vedel, čo mu toto leto doma postaví do cesty, hneď v prvý deň po príchode domov by čakal pri jej vchodových dverách. Mal pocit ako keby sa priatelili omnoho dlhšie, no pritom ako keby ju spoznal len včera, hoci tiež tomu nebolo tak dlho odkedy spolu mali možnosť tráviť čas. 

„Tešíš sa? Stavila by som sa, že sa už nemôžeš dočkať,“ pousmiala sa smutno a konečne k nemu zdvihla zrak. Pery sa jej síce zvinuli do prestrojeného úsmevu, no v očiach sa jej odrážalo sklamanie a zármutok. Nechcela si zvyknúť počítať minúty, no jej vnútro si nechcelo dať povedať.

„Úprimne,“ zoskočil z linky a postavil sa vedľa nej. Ako keby to už bližšie nešlo, zanadávala v mysli. „Ani moc nie,“ mykol plecami a načiahol sa za kúskom paradajky, ktoré mala nakrájané na kraji dosky. Zrazu dostala strach, že ak by zvierala nožík v dlaniach znovu ešte čo i len o minútu viac, určite by došlo k nehode. Opatrne ho radšej položila na stranu. Odhodlaná nenechať sebou viac mávať svojimi hormónmi sa na neho pozrela.

„Nekecaj,“ usmiala sa na neho kyslo.

Počula, ako sa potichu vytratil z kuchyne a cez kuchynské okno sledovala, ako kráča naspäť k mólu. Načiahla sa radšej po panvicu a premiestnila sa k sporáku, takže nemala už šancu vidieť, ako sa John postavil na okraj s rukami vbok a zamyslene si znovu obzeral starú loďku, ktorá mu nie a nie dať pokoja. Nakoniec ho premohla zvedavosť a duch malého chlapca. Načiahol sa po povraz, ktorým bola pustená navoľno a poľahky ju ťahal popri mólu až k brehu skôr než ho Manu znovu stihne vyrušiť. Skrčil sa, aby sa aj s loďkou neprekotil naspäť do mora a vytiahol ju až na trávnik. Manu k nemu okamžite priskočil, no zvedavo si len loďku oňuchal. Nedôverčivo na Johna pozrel, no nakoniec sa posadil vedľa neho a čakal, čo sa bude diať ďalej. Nikto s člnkom nehýbal už celé mesiace. Teraz mu ale svitala nádej, že sa niekedy s ich paničkou znovu prevezú okolo pobrežia.

Zvedavo Johna nasledoval až naspäť do domu, kde na jeho boku bola skrútená záhradná hadica. Keď ho ale v trištvrte cesty jej dĺžka zradila, rýchlo sťažka pritlačil čln ešte bližšie pod okná domu. Zmätený havkáč rýchlo odskočil od prúdu vody, ktorý vytryskol zo záhradnej pištole na jej konci a z bezpečnej vzdialenosti sledoval, ako John umýva dno člnku od rias. Keď Justine začula prúd vody, zmätene zvraštila obočie. Rýchlo odstavila panvicu z plynu a vybehla na prah dverí do záhrady.

„John?“ žmúrila zmätene do slnka, keď videla, ako krúži hadicou okolo člnku. „Zbláznil si sa?“ Možno si predsa len hlavu tresol pri páde do vody. 

„Robím ti láskavosť,“ usmial sa na ňu žiarivo. Prekvapene na neho bezmocne zazerala. Ako žene jej prišlo zbytočné snažiť sa opraviť čln jej starého otca ako niečo, čo malo svoje dni už dávno spočítané. Odhadovala, že dno muselo byť už dávno prehnité a bolo len zázrakom, že sa Manu a Odeus ešte nestihli vykúpať, keď si do neho občas sadli. Ten sa ale teraz s nádejou v jeho psích očiach na ňu pozeral. Vyzeral, že si to možno s tou nenávisťou voči Johnovi ešte rozmyslí, ak sa mu podarí loďku opraviť.

„Si si istý, že je to dobrý nápad?“ podoprela si bok rukami. Niežeby pochybovala o jeho zručnostiach. „Má to vôbec význam?“

„Ver mi aspoň trošku, Justine,“ odvetil odhodlane.

„Okej, okej,“ zdvihla mierumilovne dlane do vzduchu a vzdychla si. „Farba a náradie a takéto veci sú v dome pod schodiskom. Teda aspoň myslím.“ A hoci tomu na začiatku nechcela veriť, dno člnku vôbec nebolo v tak katastrofálnom stave, ako si myslela. Hoci by to nebola na neho povedala, oslnil ju. Koniec koncov, čo mohla iné čakať od chlapca z pobrežia?

„A si si teda sto percentne istý, že sa nevykúpeme?“ čupla si k nemu, keď rozložili na trávniku noviny a John člnok nanovo z vonkajšej strany celý natrel. Nevídaný pracovný ruch dokonca vzbudil aj Odeusovu pozornosť. Zvedavo zakrútil chvostom, keď podišiel k Justine a sadol si po jej boku. Bezmyšlienkovite sa za ním načiahla a pohladila ho za krkom. Slastne prižmúril oči.

„Prisahám,“ prikývol. „Cez týždeň ho nechaj vysušiť a nabudúce môžete ísť na výlet.“

„No to určite,“ zaspätkovala. „S týmito dvoma? Prevrhli by ma po piatich metroch. Bez teba ma ani nehne.“ Pyšne sa pousmial, keď sa preriekla a nechcene mu polichotila. Vedel, že sa bála ísť sama, no takto z jej úst to znelo lákavo. Potrebovala ho.

„Ako som už dnes povedal, voda je skvelá,“ obzeral si sústredene z menšej diaľky čln, či nevynechal ani kúsok dreviny a položil štetec na noviny. Sadol si k nej na trávu.

„Ďakujem,“ hlesla. Sklonil k nej zrak. Úprimne mu hľadela hlboko do očí. Na chvíľku sa mu zazdalo, že jej v očiach dokonca zahliadol smútok. Vedel, že ten čln patril jej starému otcovi. „Dedo by bol asi rád.“

„Za mňa alebo za čln?“ uškrnul sa na ňu. Nechcel sledovať, ako sa jej iskra pri spomienkach vytráca z očí. Kyslo sa usmiala a zhlboka si vzdychla.

„Jednoznačne za čln, Klingberg, nefandi si tak.“

„Takže nie si rada?“ nadvihol hravo obočie.

„Som,“ začínala byť jedovatá. Musela uznať, sebavedomie mu vôbec nechýbalo. Vedela ale, že to robí aj preto, aby ju rozosmial. „A ďakujem ešte raz,“ dodala úprimne. Mlčky mávol nedbalo rukou. V skutočnosti bol ale viac než rád. Veď preto to všetko pre ňu robil. Aby bola aspoň chvíľku šťastná. Kurva pobozkaj ju ty idiot, kričalo jeho podvedomie a on sa nedokázal na nič iné v tak jej bezprostrednej blízkosti sústrediť. Pery jej bez ostychu hypnotizoval pohľadom. Justine ale pretvarovanie až na výnimku u nej doma v byte vždy šlo lepšie.   

„Tak, dáš si teraz z tých cestovín alebo ich varím zbytočne?“ vyrušila ho z dumania nad jeho existenčnou dilemou, či malo význam porušiť ich dohodu ako prvý a hneď pri prvej príležitosti, ktorá sa mu naskytla.  

„Dám, rád.“ Zhlboka sa nadýchol, vytláčajúc temné myšlienky do úzadia mysle.

#TFAUPDATE
Ako som už na začiatku článku spomínala, Ivku to neskutočne mrzí, ale nestíha a tento krát si na novú časť budeme musieť všetci trošičku počkať. Aspoň takto cezo mňa by sa chcela ešte raz ospravedlniť. Pevne verím, že to chápete, hoci má naša šikuľka zase komplexy, že je najhorší človek na svete. (let's show her some love, že si na novú TFA počkáme tak dlho ako len bude potrebovať!) 
ALE. Aby to na blogu neviazlo & aby sme Vám nechýbali, rozhodla som sa preto, že v nedeľu preto pridám výnimočne predčasne ďalší diel Meatballs v obvyklom čase, kedy na blog pridáva Ivka Líšku. Dúfam, že to nikomu nevadí. Teraz  čo mám (ako vždy) na srdci!
tik tak rybky! tik tak! Najdôležitejšia okolnosť odhalená: Johnovi ostávajú doma ešte tri plné víkendy! Myslíte, že sa stihne medzi nimi ešte niečo vážne stať? Ono sa to nezdá, ale musím priznať, že táto kapitola bola pre mňa asi najťažšia z hľadiska písania. Ospravedlňujem sa, ak niekedy pôsobila ťažkopádne alebo trápne. Dúfam, že som to ako tak zvládla a aj dĺžkou spĺňa parametre. Takisto, absolútne ale absolútne netuším ako na lode a tieto technické veci, takže dúfam, že som to príliš nepohnojila! Teraz ale k veci... Zaslúžil si John? Ako si myslíte, že narodeninová oslava večer dopadne? Bol to dobrý nápad? Stane sa medzi nimi niečo, keď kde tu sa popije nejaký ten poldecáčik? Ďakujem ešte raz za všetky odozvy & že to stále čítate! Nakoniec ešte gratulácie víťazom zo St. Louis. Is it October yet?! 

vaša vďačná a oficially (hádam) voľná Baj, keďže mám za sebou poslednú skúšku! juhuuu, leto môže začať!!!