Meatballs Co. VIII - Happy Birthday, John

čo by som to bola za monštrum, ak by som dopustila, aby nám John zdupkal do zámoria bez svojho veľkého dňa "D"?

„Pivo?“

„Mám.“

„Čipsy?“

„Mám.“

„Kola?“

„Mám,“ prevrátil John otrávene očami, keď jeho starší brat ho neprestával mať potrebu za všetko kontrolovať a chaoticky spolu brázdili uličky supermarketu. Carl sústredene nakrčil obočie. Prisahal by, že ho jeho manželka požiadala, aby niečo v sekcií domácich prostriedkov kúpil, no nedokázal si spomenúť. Žeby aviváž?

„Kondómy?“ Bez komentára.

Do oficiálneho začiatku oslavy narodenín jeho mladšieho brata v okruhu priateľov ostávali tak dve hodiny. Napriek tomu ešte na poslednú chvíľu zháňali posledné detaily občerstvenia, keďže milosťpán meškal. Poobediu strávenom s Justine ale nedokázal povedať nie.

„Šampus?“

„Ten najväčší,“ vzdychol si, keď vnímal väčšmi otvorený Instagram ako rodičovské sklony jeho staršieho súrodenca. Keď šlo o Carla, od malička vo všetkom súperili. Od gramáže cestovín, ktoré boli na posedenie každý schopný zjesť až po hokej. Nech by sa snažil akokoľvek, John nevedel o ničom, načo by mohol zabudnúť. Bol na neho tento krát ako vždy pripravený.

„No a čo tá tvoja slečna mimochodom? Príde?“

Carlova otázka prišla z čista jasna práve vtedy, keď si už John pomyslel, že ho ničím nemohol prekvapiť. Napriek tomu sa jeho bratovi ako vždy podarilo nachytať ho na holičkách. Úsmev mu zamrzol na perách.

Podráždene sa zamračil a pohľadom zaletel smerom k osviežovačom do záchoda, ku ktorým sa istým spôsobom, ani nechcel vedieť ako, dopracovali. Carl si ale stále nemohol spomenúť, čo tak vehementne svojej čerstvej manželke sľúbil kúpiť. Prirodzene, ako každý ješitný chlap, hrdosť mu nedovolila poznačiť si to v momente, keď sa s ním vo dverách lúčila a zavolať jej a vyzvedať čo to bolo, bolo horšie ako spoločenská smrť.

„Myslíš Justine?“ neodtŕhal John nezaujato pohľad od regálov supermarketu. S dlaňami hlboko vo vreckách teraz nevinne uhýbal Carlovmu intenzívnemu pohľadu. Pobavene sa na neho pousmial.

„No ako ty povieš, ešte si nás nepredstavil.“

„Sme len kamaráti, na to nezabúdaj,“ napravil si John otrávene šiltovku, ktorú mal na hlave. Ukradomky pozrel po svojom bratovi, ktorý sa teraz zadosťučinene culil a veľavýznamne si ho premeriaval. Ani si nevšimol, kedy sa s niekým začal stýkať. Načiahol sa po servítky.

„Na tom predsa nič nemení to, že si ju pozval, no nie?“

„Samozrejme, že som ju pozval,“ ozvala sa v Johnovi jeho ochranárska stránka. Ako by ju nemohol bol pozvať? „A súhlasila. Takže dnes večer príde.“ Z čoho mal samozrejme úprimnú radosť. Jediné, čo si prial, bolo mať na svojej oslave všetkých, na ktorých mu záležalo. Vrátane jej.

Prichytil sa, ako myslí na krivky jej tela v obtiahnutých elegantných šatách, ktoré mala na sebe na prednáške na univerzite. Dá si nohavice? Alebo sukňu? Nasucho preglgol. Nebolo to predsa jedno?

„Ale teraz úprimne, ako tvoje rande alebo ako vážne len kamarátka?“

Carlova otázka na telo ostala medzi dvoma bratmi nepríjemne visieť vo vzduchu. John zmĺkol a bezmyšlienkovite sa načiahol po rodinné balenie tortilla čipsov, keď kráčali k pokladni. Obaja mladí muži vedeli, že nech si to s Justine popierali, ani na zlomok sekundy nebola pre neho len kamarátka.

Pre kamarátku nezmení človek na poslednú chvíľu plány.

Kamaráti sa bez ostychu nebozkávajú a nenechajú sa skoro načapať spolubývajúcou.

Pri kamarátke človek v mysli neprestáva myslieť na to, koľko víkendov mu doma ostáva, aby z toho mála mohol vyťažiť čo najviac a mohol s ňou stráviť čo najviac času.

„Dobré vedieť ako ťa umlčať, keď nabudúce nebudeš vedieť zavrieť papuľu,“ utrúsil starší z Klingbergovcov, keď pristúpili k samoobslužnej pokladni a John na neho neveriacky zazrel. Podráždene zamľaskal.

„Kamarátka,“ prepaľoval ho John diplomatickým pohľadom. Bezmocne sledoval, ako sa Carlovi na perách sformoval pobavený úškrnok. „Spokojný?“

„V poriadku,“ prikývol. „Takže nás zoznámiš,“ zazubil sa na neho. John otrávene prevrátil očami. Vedel, že nemal na výber. Skôr či neskôr by si Carl dal tú námahu a Justine by si na oslave našiel aj bez jeho pomoci. Vedel, že umieral od zvedavosti spoznať tú, ktorá jeho mladšiemu bratovi tak neskutočne počarovala. Potreboval na vlastné oči vidieť, či to vážne bol osud.

„Hej, ty si nemal niečo kúpiť?“ snažil sa odvrátiť jeho pozornosť od Justine, keď obaja schmatli nákup a nasmerovali si to k východu z potravín. Neboli jediní, ktorí tento večer chystali stretnutie s priateľmi. Skoro každá druhá dvojica v supermarkete niesla basu piva a mäso na grilovanie. Zlatý víkend.

„Mal, ale už je to jedno,“ mávol Carl rukou. Stavil by sa, že jeho manželka aj tak nedúfala, že by si dokázal hoci len tú jednu malichernosť zapamätať. „Takže si si to stále s tými kondómami nerozmyslel?“

„Carl,“ precedil John zubami. Neveriacky na neho pozrel. Na sexuálnu výchovu si skutočne nemohol vybrať nevhodnejšiu chvíľu a jeho snaha prichádzala tak či tak viac než neskoro.

„Dobre, dobre, ale potom sa nesťažuj,“ zdvihol obranne dlane do vzduchu. Aký by to bol starší brat, ak by si z neho zakaždým, keď sa mu naskytla príležitosť, neuťahoval?

(...)

Dom inokedy prázdny a chladný sa doslova v ten večer hemžil pozvanými. Skupinky spoločných priateľov zo školy, ulice alebo len neznámi, ktorí sa pri poháriku jednoducho pustili do konverzácie postávali na terase a v útrobách Johnovho domu. Tí odhodlanejší si trúfli na partičku biliardu.

Bol šťastný.

Ako dieťa narodené v auguste neznášal v útlom veku oslavovať narodeniny. Veľa krát sa stávalo, že polovica jeho kamarátov mala na leto plány so svojimi rodinami a teda skoro nikdy nikto z nich na jeho narodeninovú oslavu neprišiel. Pamätal si veľmi dobre, ako sa ako dieťa rozplakal, že si na neho nikto okrem jeho starých rodičov a najbližšej rodiny veľa krát v zápale leta nespomenul. Napriek tomu, že pre neho jeho rodina znamenala prirodzene všetko, špeciálne jeho starý otec, oslavovať narodeniny s priateľmi bolo niečo iné, vzrušujúce. A hoci na starnutí nebolo toho veľmi čo oslavovať, on mal potrebu vykompenzovať si všetky tie narodeniny v útlom detstve, počas ktorých nebolo možné skĺbiť detské tábory, letné dovolenky a mesiace u starých rodičov jeho kamarátov v Lulei. O to viac si však prirodzene príležitosť stráviť oslavu svojho veľkého dňa so svojimi blízkymi vážil.

„Justine,“ vyšiel jej okamžite naproti, keď vystupovala z taxíku, kde ju pred domom už zvedavo čakal a ona sa na neho cez predné sklo usmiala. Vlasy mala upravené do ležérnych nepravidelných vĺn, ktoré sa jej vo víre chôdze krútili okolo obrysov tváre. Na jej perách okamžite spoznal jemný lesk na pery, ktorý mala naposledy na prednáške v Osle v deň, kedy smel ochutnať jej pery. Bola nádherná. Myšlienky o nej a na ich intímnu chvíľu zahnal do úzadia mysle.

„Som rád, že si prišla.“ Vďačne ju stisol v medveďom objatí. Opatrne, aby jej nezničil účes.

„Aj ja,“ zamrmlala úprimne skôr, než by jej vo vrúcnom objatí rozdrvil všetky kosti. Pozrela mu priamo do očí. Videla, že si už so zopár ľuďmi stihol pripiť. Justine ho ale ako vždy nesúdila. Bol to jeho večer.
„Dlho sme sa nevideli, Klinger,“ žmurkla na neho pobavene. Jeho prezývka práve z jej úst ho o to viac pobavila. Zazdalo sa mu, že si niekto krátil večery čítaním eliteprospects a wikipédie. Nedbal. Lichotilo mu to, ak zvedavosť bola ďalšia vlastnosť, ktorú obaja zdieľali. Nič, čo by sa Justine nepodarilo vysnoriť na internete, nebolo koniec koncov žiadnym verejným tajomstvom. 

Meškala. Na hodnú chvíľku ju pri odchode z domu pri výbere topánok prepadol pocit, že by možno napriek všetkému nebolo vhodné, aby na oslave bola. Koniec koncov, poznali sa len krátko. No zato intenzívne, pokúšala ju temná stránka jej mysle. 
Hoci si to nechcela priznať, cítila, že sa začínala v Göteborgu cítiť ako doma a ona mala strach vybudovať si hlbší vzťah k miestu, ktoré nikdy nemalo byť jej druhým domovom. Jej život a kariéra boli v Osle. Tenký hlások jej v duši našepkával, že sa rútila do záhuby. Po lete sa všetko zmení. John bude preč. Napriek tomu nakoniec neodolala.

Rozrušene si prehrabla vlasy a zhlboka sa nadýchla, keď ju nenechal dlho na vonku postávať a doprevádzal ju teraz zhlukom pre ňu neznámych tvárí. Po boku oslávenca vzbudila pozornosť všetkých naokolo. Niektorí z pozvaných v nej spoznali neznámu, s ktorou si Johna snáď všetci v ten večer na festivale všimli rozprávať sa pri bare. Nemala ale strach. Nemala čo skrývať. 

„Niekomu by som ťa rád predstavil, ak dovolíš.“ Zvedavo prikývla. Bezmyšlienkovite si to ako k prvým namieril k svojim bratom. 

„Carl.“

„Oh tak tu si,“ strhol k nemu prekvapene zrak. Neušlo mu, že sa John v jednom momente nenápadne zrazu z nevysvetliteľného dôvodu z vlastnej oslavy vytratil. Keď si ale pohľadom premeral mladú ženu po jeho boku, bolo mu všetko jasné. Neubránil sa úsmevu.

„Toto je Justine, Justine, môj brat Carl,“ vzal ju ochranársky okolo pliec, keď sa pozastavili pri skupinke súťaživých mužov v biliarde. Carl len spupne sledoval, ako sa ich najmladší brat chvatne krútil okolo stola v snahe ako posledný v hre zachrániť povesť ich rodiny. Justine sa priateľsky usmiala. „Tamto je Olle.“

„Hou, Justine,“ venoval jej najstarší z ich rodinného klanu bez ostychu veľavýznamný pohľad. Klebety neklamali. „Veľmi ma teší,“ usmial sa na ňu žiarivo a kútikom oka zaškúlil po svojom milovanom súrodencovi. Neušlo mu, ako ju John inštinktívne drží okolo pliec a ona sa ani na zlomok sekundy nebránila. Záškodnícky sa zazubil. Vedel o všetkom.

„Hoci je mi to ľúto, Justine, ale vieš, tí najlepší bratia Klingbergovci sú už rozchytaní, prišla si neskoro takže.“ 
Jeho poznámka bola ale skôr namierená na jeho malého veľkého bračeka, ktorý sa neubránil nervóznemu zasmiatiu. Nato ale, aby ju urazil, by sa musel Carl snažiť omnoho viac. Vďaka svojmu bratovi, a teda večne mužskej spoločnosti v podobe jeho pubertálnych kamarátov u nich doma, bola Justine na hlúpe mužské žarty zvyknutá.

„To nevadí,“ prijala jeho vtip s rezervou. Vždy bola so svojim výberom kamarátov viac než spokojná. Vrátane Johna.
Sledoval, ako s ňou ani nehlo. Ako ani za máčik neznervóznela a nevyviedol ju z rovnováhy. Ak ho prvý dojem neklamal, Justine bola úplne iná ako Fanny. Čo bolo ale dôležitejšie, švédčina jej šla očividne lepšie ako nórskemu priemeru a zato si u neho vyslúžila úprimné uznanie. Táto predsa len bola niečo špeci. 
„Gratulujem tej šťastnej, nech vám to dlho vydrží,“ pousmiala sa, keď si všimla obrúčku na jeho prstenníku.

John vedel, že nechávať Justine v blízkosti jeho brata bolo asi tak riskantné ako vybrať sa ulicami predmestia Dallasu uprostred noci. Čiže absolútne neprípustné. Prekvapilo ho ale, s akou ľahkosťou zvládala ješitnú Carlovu povahu. Nedbal. Vedel, že by ich nenechal len tak z ničoho nič odísť. Keď mu oznámil, že súhlasila a na oslavu príde, jeho brat neskrýval zvedavosť s akou chcel stretnúť tú, o ktorej už nejaký ten piatok počúval.

„No to môžeš aj osobne, láska, miláčik-“ zavolal hrdo na svoju manželku.

„Neskôr, Carl,“ usmial sa na neho John silene skôr, než sa stihne spýtať aká bola veľkosť jej prsteňov, aby vedeli určiť, či by jej zásnubný prsteň ich starej mamy sedel. Rodinné šperky ich mama schovávala celý život s nádejou, že sa aspoň vo forme nevesty dočká ženskej rovnováhy v ich rodine. Viedol Justine davom ľudí ďaleko od dosahu Carlových náročky hlúpych otázok.

„Čo ti ponúknem?“ obrátil sa k nej, keď sa zastavili pri pití a podal jej pohár. Pobavene sledovala, s akou ľahkosťou a pohodou viedol nedbalý rozhovor s okoloidúcimi okolo nich. To, či šli v skutočnosti len okolo, už ale odhadnúť nedokázala. 

„To tak zhurta?“ pozrela na neho veľavýznamne, keď jej ponúkol drink, aby dobehla všetko, čo jej zatiaľ ušlo. Pozorný ako vždy. 

„Presne tak,“ pokrútil zamietavo hlavou tvrdohlavo ako malý chlapec a bez opýtania jej nalial doplna pohára. „Môj dom, moje pravidlá.“ 
Ak by nebolo ich hlúpej dohody, ktorú už snáď tisíc krát obanoval, poľahky by sa načiahol a do ucha jej nežne zašepkal, ako v skutočnosti chcel, aby na noc ostala. To ale kamaráti nerobili. Čo ale John nevedel, bolo, že Justine v mysli skrslo to isté. Jedine ak by si chcel, aby som ostala, ale to kamaráti nerobia.

„Nejako si sa poobede opomenul,“ pozrela na neho od úrovne okraja pohára, keď sa svojimi lahodnými perami prisala k jeho plastovej hrane a nechala, nech jej zmiešaný drink s prímesou alkoholu zaplaví zmysly. Nemienila sa nechať zahanbiť. Neodtŕhal z nej zrak. Tie pery takto pred pár dňami ešte bez ostychu bozkával. 

„Kľudne môžeš ostať ako ostatní,“ ubezpečil ju nakoniec. Bez bočných úmyslov. Teda zatiaľ.

„Ďakujem, ale ešte si to rozmyslím,“ odtrhla od neho zrak a pohľadom sa rozletela po pozemku domu, ktorý sa podobne ako dom jej starých rodičov zvažoval ku skalnatému brehu mora. V diaľke v žiare záhradného osvetlenia rozoznala obrysy Johnovho člnu a vodných skútrov pristavených pri móle. V duchu prevrátila očami. Za chrbtom začula psí brechot.

„Oh,“ zaúpela sladko, keď k nim už zďaleka šprintovala rezká sučka labradora, ktorej sa ružový trblietavý obojok hompáľal vo víre rýchlosti okolo krku. Pohár okamžite strčila Johnovi do ruky. Pobavene sa zasmial.

„Vravel som ti, že by o nich bolo postarané,“ poznamenal, keď sa k domácemu maznáčikovi ich rodiny okamžite zohla a láskyplne hravé štvornohé stvorenie poškrabkala na bruchu.

Nikdy nebola veľkým milovníkom zvierat. Zvieratá mala rada, no dokázala sa udržať na uzde, ak videla niekde na ulici kráčať rozkošné šteniatko. Odkedy ale do jej života istým spôsobom vstúpil Manu a Odeus, všetko sa zmenilo. Ona sa zmenila.

„Tá je sladká,“ zaúpela, keď sa Tina zvrtla a labkami sa zaprela o Justinine plecia, ktorá si k nej čupla. Nadšene vyskočila, aby jej vyoblizovala tvár. Milovala spoločnosť ľudí. Špeciálne nových ľudí. „No tak dievča, zničíš mi mejkap,“ zachichotala sa Justine, keď jej slinami máčala líca a nedbalo jej skoro vyoblizovala aj očnú linku.

„Tina no tak, nechaj,“ skrčil sa k nej aj John, aby odpriamil jej pozornosť od najnovšieho návštevníka narodeninovej oslavy. Nadšene zaštekala, keď z vrecka nohavíc vytiahol gumenú loptičku a dožadovala sa teraz jeho pozornosti. Jednou labkou sa zaprela o jeho koleno. Zbystrela, keď sa zahnal. Justine sa úprimne zasmiala.

„Má energie za troch,“ mávol nad ňou John rukou, keď jej loptičku hodil smerom k záhradnému sedeniu. Všetci to s ňou už dávno vzdali.

„Som niekde uh rozmazaná?“ stierala si Justine sliny z tváre. Mala pocit, že ich mala úplne všade. John sa neubránil a bezmyšlienkovite sa na ňu láskyplne zadíval. Bola krásna.

„Nie,“ zamrmlal, keď jej pohľadom kĺzal po perách. Spýtavo na neho pozrela. „Nie,“ zaklipkal očami a okamžite na ňu prestal zízať, no načapala ho. Hoci v duchu zanadával, nemal výčitky. „Vyzeráš super.“ Jeho poznámku na jej osobu ale nechala naoko nepovšimnutou.

Ani na sekundu neobanovala, že dnes večer predsa len nakoniec prišla. Zvedavo sledovala úprimné nadšenie v jeho očiach, že môže narodeniny osláviť v kruhu tých, na ktorých mu najviac záležalo. Vrátane jej. Ani si neuvedomila ako a kedy, no pristihla sa, ako sa mimovoľne pustila do rozhovoru so zopár pozvanými. Neušla jej ale nálepka, ktorá sa im v očiach odrážala. Všetci videli, že prišla s ním. Hádala, že klebety sa už dávno začali šíriť.

„Justine,“ pristúpil k nej Johnov spoluhráč z Dallasu a podal jej mikinu, ktorá jej siahala asi tak po stehná, keď si ju cez seba vďačne prehodila. 

Hoci bolo leto a Johnove prosby nebies o nulové prehánky boli konečne vyslyšané, po súmraku teploty znovu klesali s príchodom augusta k nepríjemným minimom. Aj keď mala cez saténový karmínovočervený top, okolo ktorého výstrihu sa jej jemne vlnili volány látky, prehodenú koženú bundu a v žilách jej prúdil alkohol, začínala jej byť zima.

„Vďaka,“ vzala si vďačne od neho Johnov kus oblečenia. Z diaľky sledovala, ako sa jeho majiteľ aj s ostatnými krútili okolo biliardového stola. Výherca bral všetko. Hudba, ktorá sa niesla pozemkom, jej dunela v pozadí mysli ochromenej účinkom miešaných drinkov z Johnovej dielne. 

„Nehráš?“ stočil k nej zvedavo Mattias zrak. Z Johnových spoluhráčov z Dallasu bol na oslave jediný.

„Nato by som potrebovala ešte zopár pohárov tohto,“ poklepkala nechtom po plastovom obale pohára. Prívetivo sa na ňu usmial.

Nevedel, ako sa pri nej chovať. Jej tvár nepoznal a ani jej meno mu nič nehovorilo. Teda až doteraz. Letné romániky ale nebol Johnov štýl. Nato mali v tíme iných expertov. Záhadná blondínka očividne ale jeho priateľovi nebola ľahostajná, ak ju na oslavu pozval. Ozvala sa v ňom babská zvedavosť.

„Si tu s niekým?“ pozrela na neho spýtavo, keď mu videla na očiach všetky tie nezodpovedané otázky, ktoré mu krútili hlavou, aby rozprúdila rozhovor. Keď kútikom oka John v zápale hry zazrel, ako Mattias Justine robí spoločnosť v bezpečnej vzdialenosti od Carla, odfúkol si. Prichytil sa, ako si ju predstavuje ako súčasť jeho života. Biliard, John.

„Nie, ty?“ pokrútil hlavou. Hrejivú látku Johnovej klubovej mikiny si pritisla bližšie k telu v snahe zohriať sa.

„Nie,“ kývla, „Nie som odtiaľto.“

„Ah tak,“ vydýchol Mattias zvedavo. Jej prízvuk nespoznával. Natočila k nemu tvár a spýtavo natrčila bradu. No tak, opýtaj sa ma nato, prebehlo jej mysľou. „To sme dvaja.“

„Hrávate spolu s Johnom v Dallase, však?“ odpila si z pohára. Starostlivo sledovala, ako vyberá vhodné slová.

„Áno, áno, sme spoluhráči.“ Odhodlane sa nadýchol. „Vy spolu.. ste-“

„Sme len kamaráti,“ pokrútila rozhodne hlavou. Hovno. 
Mattiasovi odľahlo, no v kútiku duše ho jej úprimná odpoveď prekvapila. Jeho polemika sa o to viac prehĺbila, keď k nim John zrazu pristúpil a starostlivo Justine šúchal ramená v snahe zohriať ju. Možno nočné teploty podcenila. Len trošku.

„Smiem?“ pozrel na ňu spýtavo, keď hypnotizoval jej poloprázdny pohár. Nemala v pláne sa opiť ešte pred polnocou. Užívala si atmosféru oslavy a pobavene sledovala, ako sa správanie ostatných s priamou úmerou alkoholu v krvi menilo. Vrátane toho Johnovho. Potláčať v sebe nekamarátske správanie mu robilo čoraz väčší problém. Ona mu ale ani na okamih v tom nebránila. Páčilo sa jej porušovať ich absurdné pravidlá, ktoré si obaja priali, aby si aj tak medzi sebou nikdy neboli stanovili. 

„Kľudne,“ podala mu pohár, aby ho dopil aj za ňu. Mattias ich dojato sledoval. Od kamarátstva mal spôsob, ako sa John popohnaný alkohol na nevysokú Nórku díval asi tak ďaleko ako krava od kozy. Ak to bolo avšak medzi nimi dvoma tak, ako si domyslel, že bolo, posmutnel. Prišlo mu to ľúto. Obom doma nezostávalo veľa času a John to veľmi dobre vedel. Ona zostane.

„Bavíš sa?“ pozrel jej starostlivo do očí, na chvíľku absolútne zabúdajúc na Mattiasovu prítomnosť. Pohľad jej očí a alkohol v krvi ho vťahovali do bubliny ich malého mikrosveta, v ktorom neexistovalo nič a nikto iný len oni dvaja. Ak mu diplomaticky zaklame, bude to vedieť. Úprimne mu ale prikývla.

„No tak, Mattias, Justine, poďte si s nami urobiť fotku,“ vyrušil ich všetkých troch hlas Johnovho brata, keď akurát na terase postavili fotoaparát do stabilnej polohy. Obaja mladí muži okamžite vykročili ich smerom.

Justine mala znovu pocit, že by nemala. Predsa len, neboli si až tak blízki a bola len kamarátka. John ale nečakal na jej výhovorky a ťahal ju za ruku k ostatným. Mattias s rukami vo vreckách pri nich spokojne kráčal a kútikom oka si ju prezrel. Tak exkluzívne pikošky pri svojej návšteve západného pobrežia nečakal.

John bol vždy energetický človek. Či prehrávali alebo boli na vrchole, oči mu vždy horeli zápalom pre hru, život a zábavu. Iskričky šťastia, ktoré mu v nich ale teraz vyčítal, boli iné. Priam volali po máji lásky čas. Ani on a ani Justine si to ale neuvedomovali. 

„No ja neviem,“ odvetila diplomaticky v snahe sa zo spoločnej fotky vykrútiť.

„No tak nekecaj,“ mávol jej Carl a rýchlo sa prešmykla popred objektív na kraj skupinky. Mikinu si rýchlo sňala z pliec a priateľsky sa na tri usmiala do kamery. Podgurážený alkoholom ju Carl, po ktorom boku v rade pred Johnom stála, stisol okolo pliec. Pre neho bola už dávno členom rodiny.

„Ešte jednu!“

Na zlomok sekundy obrátila zrak za seba k Johnovým vysmiatym očiam. Spiknuto na ňu lišiacky žmurkol a rýchlo si odpil z fľaškového piva, ktoré pri sebe skrýval, aby nedal na fotke nič znať. Bez nej by táto oslava nebola tento rok kompletná.

„No tak vy dvaja, ešte jednu spolu,“ zastavil ju Carlov hlas, keď vytrhol Johnovi telefón z dlaní. Zaspätkovala.

„Kristepane, veď ju aspoň objím trochu. Nebuď poleno,“ rýpal do svojho mladšieho brata, keď sa Justine postavila po Johnovom boku na osvetlenej vyprázdnenej terase.

„Carl, my nie sme...,“ prevrátil John otrávene očami, keď sa jeho brat správal ako keby s Justine spolu chodili. No nechodili. Stále boli len kamaráti. Nech im to ale prizvukoval koľko len chcel, jeho bratia nedbali.
„Justine to nevadí, však Justine?“
Pozrela mu do očí. Videla, že váhal. Nevedel a nechcel odhadnúť mieru, do akej by mu dovolila sa jej pod rúškom výhovorky na spoločnú fotku dotýkať. Obrovské nutkanie položiť svoju dlaň okolo oblasti krížov a majetnícky si ju k sebe pritisnúť mu ovládalo myseľ. Úpenlivo jej z tak bezprostrednej diaľky neprestával hľadieť do očí.

„Teraz, teraz,“ štuchol pod rebrá ich najstaršieho brata Olle, keď sa Justine stočila, aby si zastrkla neposlušný zvlnený vlas za ucho. Obaja sa na seba a na nich zlomyseľne zazubili.

Hoci to bola len chvíľka, jej to prišlo ako večnosť. Cítila, ako sa John neovládol a dlaň mu náročky klesla tesne nad jej boky a povzbudený nedbaním o okolnosti sa jej zapozeral do očí. To, čo v nich videla, nebolo len kamarátstvo. Tie jej ale kričali to isté. Hoci mohla klamať slovami, reč tela neobalamutila. Z jeho bezprostrednej blízkosti jej vyschlo v krku a zorničky sa jej pod náporom emócií rozšírili. Pred očami mala znovu ich chvíľku v Osle, ako ju jeho horúce dotyky pálili a aká slasť jej zaplavovala myseľ, keď bola s ním.

„Pripravení?“ Strhla sa.

„Jasné,“ odkašľala si nervózne, keď od neho na menej intímnejšiu vzdialenosť odstúpila a zapozerala sa na fotoaparát telefónu. John z nej ale nedokázal odtrhnúť zrak.

„Prepáč, Justine, potrebujeme sa ho zbaviť, neber si to osobne. Každá ženská na obzore znamená nádej,“ usmial sa na ňu posledný z bratov Klingbergových. Samozrejme, že si to nebrala k srdcu. Ich úlisnej poznámke sa zachichotala. Až keď prstom skĺzla po obrazovke Johnovho telefónu a na okamih sa zadívala na ich spoločnú fotku, pochopila, čo tým v skutočnosti mysleli. Jemne sa zapýrila.

„Pošlem ti ich,“ zachránil John situáciu. „Takže prípitok, huh?“

V mysli jej neprestával búšiť spôsob, ako na neho na fotke hľadela. Vážne sa tak v jeho prítomnosti usmievala?

„Čo tak závod, huh?“

„Carl nevymýšľaj.“

Zmätene sledovala, ako na ňu veľavýznamne John pozrel a povzbudivo si dlaň obmotal okolo jej lakťa. Prosebne na ňu pozrel. Vedel, že ho pravdepodobne pošle do teplých krajín.

„John Andersson Klingberg, ak si myslíš, že ma ten skúter dostaneš, nato zabudni,“ schladila ho pohľadom tak ako aj očakával, keď ju vylákal až na mólo a snažil sa jej cez plecia nasúkať vestu. Podráždene nakrčila obočie.

„Ale no tak,“ zaúpel hravo. Odpoveďou mu bol len neprístupný pohľad, ktorým ho počastovala a ako si ruky zalomila v bok.

„Ani náhodou,“ dupla si neprístupčivo. Z ich skupinky boli poslední. „A prečo práve ja? Prečo nevezmeš Mattiasa? Alebo-“ rozhodila nahnevane rukami.

„Lebo Mattias má veľký zadok,“ poučoval ju. Ako každý hokejista. Nasrdene prižmúrila oči. Videla, ako jej dotyčný ako na zavolanie nevinne z terasy zakýval. John si zrazu uvedomil, že začínala za neho čoraz viac hovoriť podgurážená nálada. Nemyslel to tak, ako to vyznelo. Jej zadok bol dokonalý.

„Bojíš sa?“ zazubil sa na ňu, keď Carl aj s manželkou vyskočili na vodný stroj a oni ako poslední ostali stáť na móle. Veril si, že ju zlomí tak či tak. Aj kebyže si ju má prehodiť cez plece a sám ju k nemu odniesť.

„Ak ide o princíp, neboj sa, Manuvi to nepoviem,“ provokoval ju vyrovnaným tónom. John ale ešte netušil, aká vedela byť Justine niekedy súťaživá. Zlostne mu vychmatla vestu z rúk. V duchu zanadávala.

„Ja sama,“ odsekla, keď jej chcel pomôcť, no odohnala ho. Nemala strach.

Na vodnom skútri sedela po prvý krát. Opatrne, aby sa hneď na začiatok nevyčliapala v mori si za neho sadla a pevne ho stisla okolo pása. Hoci by si to nepriznala, cítil z nej, aká je napätá. Dúfala, že môže veriť jeho schopnostiam aj napriek hladine alkoholu v krvi a John vedel, čo robí. Musela si avšak priznať, že to ako jej vietor rozvial pri sebe menšej rýchlosti vlasy, bol viac než úžasný pocit. Srdce jej zbesilo pumpovalo do tela adrenalín.

„Chceš sa previezť domov? Alebo si to vyskúšať?“ obrátil sa k nej, keď sa stratili z dohľadu ostatným a prudko zabrzdil. Kvapôčky morskej vody mu zmáčali končeky starostlivo upravených vlasov. Odpoveďou mu bolo ale len pevnejšie objatie jej rúk, ktoré si inštinktívne obmotala okolo jeho hrude.

„Je to na tebe,“ oprela sa tvárou o jeho chrbát a prižmúrila oči, keď sa motor hračky pre veľkých (malých) chlapcov znovu rozburácal nočnou morskou hladinou.

Na zlomok sekundy sa cítila slobodná. Ďaleko od všetkého a všetkých a hoci mu bola vďačná, že ju nakoniec presvedčil, vedela, že jej vďaku už dávno vyčítal z očí, bez toho, aby musela niečo povedať, keď jej pomohol naspäť na mólo.
Videla, ako si ich všetci zainteresovaní prezerali. 
Videla, ako na nich spýtavo Carl aj s manželkou hľadia potom, ako sa im stratili na dobrú chvíľu z dohľadu. 
Vysvetliť im avšak, že sa nič medzi nimi za tých pár minút nestalo, bolo zbytočné, hoci si to obaja v kútiku duše priali. Aby ten druhý za toho prvého porušil ich pravidlo ako prvý. Justine, aby sa John natiahol a mal tú guráž obrátiť sa a konečne jej vziať tvár do dlaní a on, aby ho už ďalej netrýznila. Obaja ale v kútiku duše bojovali s obrovskou dilemou, čo od toho druhého vlastne chceli. Bola to láska? Nato bolo asi ešte priskoro. Túžba? Nato im na tom druhom príliš záležalo. Črtajúci sa vzťah? Nato boli ich svety príliš od seba vzdialené. 
„Trasieš sa.“
Johnov ustarostený tón hlasu ju vytrhol z myšlienkových pochodov o milostnom stave jej mysle. Ako na zavolanie si kýchla.
„Na zdravie,“ uškrnul sa na ňu pobavene. Prevrátila očami. 

„Nezačni s tým, ako mi treba vypiť,“ zamrmlala, keď si až dovtedy neuvedomovala, že jej oblečenie bolo od kvapiek morskej vody, ktoré sa od sily motora odrážali, zmáčané, rovnako ako jej vlasy. Súhlasne jej prikývol. Pod vplyvom alkoholu a opojenia jej prítomnosťou sa musel neskutočne premáhať, aby sa nenačiahol bruškom palca za kvapkami vody na jej zmrznutých perách. Hoci oficiálne stále kalendár hlásil leto, v Švédsku to skôr teplotne a s počasím vyzeralo dávno na hlbokú jeseň.  

„Niečo ti nájdeme,“ vytriasol hlúpe myšlienky z mysle a vykročil ako prvý. Neovládol sa a povzbudivo jej stisol dlaň. Justine si bezmyšlienkovite zahryzla do pery. Toto mi nerob. 
Netušila koľko bolo hodín, no efekt alkoholu v jej krvi na seba nenechával dlho čakať. Cítila, ako jej oťažela hlava a jej svaly odmietali pracovať, keď kráčala na prvé poschodie podľa Johnových inštrukcií. Vedela, že ráno ho čakal tréning, rovnako ako dobrú polovicu pozvaných, keďže väčšinu jeho priateľov spoznal práve na ľade a teda oslava nebude trvať dlho. Samozrejme. Sezóna predsa čakala a už dávno klopala na dvere.

„Juss?“ počula jemné zaklopanie na dverách do kúpeľne, keď si z vlasov stiahla uterák a mokré končeky vlasov si žmolila v objatí prstov, aby z nich vyžmýkala vodu do poslednej kvapky.

„Prepáč,“ zamrmlal, keď zvedavo vykukla z dverí. Ocenil, že mu to nerobila ešte ťažším a už dávno mala na sebe suché veci a on nemusel pokúšať osud pohľadom na jej nahé telo v osuške. „Ostaneš, však?“

Mlčky ďakovne prikývla. Vďaka intenzívnej starostlivosti všetkých ľudí naokolo, čo sa pitného režimu týkalo, by nebola momentálne schopná ani trafiť kľúčikom do zámku. Manu a Odeus by si ju poľahky akurát tak zmýlili so zlodejom. 

„Super,“ usmial sa žiarivo. „Tak.. Príď potom dole, všetci sa už zberajú ale budeme na terase.“ Počkala, kým odíde a potom dvere znovu za sebou zaklapla. Počula, ako sa na chvíľku zastavil váhavo na schodisku. Zhlboka si vzdychla. 
Niekedy si priala, aby ho nikdy nebola bola stretla.
Priala si, aby jeho úsmev nebol tak mimovoľný a prívetivý.
Aby nehľadel na ňu tak, ako na ňu hľadel a aby sa jej tak neskutočne nepáčilo, ako ju bozkával, keď ako prvá nezvládla situáciu v Osle. 
Ona ale vedela, že na výčitky bolo neskoro.

Rozpačito ostala stáť na prahu dverí, keď sa bosými nohami prešmykla o pár minút neskôr z kúpeľne naspäť do obývačky. Z ich šialenej jazdy okolo pobrežia bola na kosť premrznutá. Musela ale priznať, že chápala, kde John a ostatní brali všetko to nadšenie. Dom bol teraz prázdny a jej jediným spoločníkom bolo všadeprítomné ticho noci potom, ako väčšina pozvaných odišlo. Bolo dávno po polnoci.

Kútikom oka zazrela, ako sa John mimovoľne opiera o zábradlie terasy, z ktorej prízemím prenikalo teplé svetlo záhradných lámp. Do tváre mu ale nevidela. Dlaňou sa načiahla za závesom, ktorý mimovoľne vial v dverách z miestnosti. Všetci traja bratia sa spolu smiali jednej z ich spoločných historiek.

Nevedela, aké to je byť po tak dlhej dobe znovu doma.

Nevedela ani, aké to bolo odsťahovať sa na druhú stranu oceánu bez možnosti vídať svojich najbližších hocikedy, kedy chcel alebo ho potrebovali.

A nevedela ani, aké to bolo prichádzať každý máj domov s tým, že o tri mesiace bude znovu preč.

Vedela ale, že z jeho očí v spoločnosti oboch bratov sálalo rodinné puto a to, ako mu určite ich spoločné chvíle chýbali. John aj Carl sa obaja usadili v zahraničí. Momenty, kedy sa mohli nikým a ničím všetci traja porozprávať sa po detstve strkaníc a bitiek, stali výsadou.

Olle si ju všimol ako prvý. Mlčky Johnovi sprisahanecky kývol, keď ostala váhavo stáť na prahu terasy a zvedavo ich pozorovala.

„Ja len,“ hlesla, keď svojou útlou postavou vykúkala spoza rámu z dreveného masívu. Nechcela rušiť. V okolí sa rozprestieralo hlboké ticho noci, ako keby sa len pred pol hodinou u Johna doma nič nedialo. Okamžite sa odlepil od zábradlia a vykročil k nej.

„Pôjdem si ľahnúť.“

Nesnažila sa ani predstierať, že dnes večer u neho neostávala. Aj tak jej bolo jasné, že Johnovi bratia o tom vedeli. Ani jeden z nich ju totižto nepočastoval veľavýznamným pohľadom.

Obrátila sa, aby každému popriala dobrú noc, keď sa za jeho doprovodu zvrtla a nasledovala ho útrobami neznámeho domu do hosťovskej izby. Šli ale mlčky.

„Pekné tričko, obľúbený tím, ha?“ doberal si ju sporadicky, keď ostala na chvíľku váhavo stáť na prahu izby. Pobavene prevrátila očami. Sebavedome sa na ňu zaculil. Možno znel narcisticky, no dallaská zelená farba jeho trička jej pristala.

„Aale,“ mávla nedbalo rukou, „Len takí amatéri.“ Nepredvídavo sa rozosmial. Uvedomil si, že sa od nej ešte nikdy nedočkal uznania. Vždy ju len pokúšal.

„Bolo to super,“ zvážnela. Čo teraz? 
Opretý o zárubňu na ňu mimovoľne hľadel. V hlave zvádzal boj so sebou samým a jeho alkoholom uvoľnenou mysľou. Chcel, aby ho pozvala dnu? Možno sa chcel len pozvať dnu sám. Aspoň to mu našepkávalo podvedomie. Prekročiť prah izby a nedovoliť jej utiecť mu. Dokončiť, čo v Osle nestihli. Čo ale napriek tomu v skutočnosti chcel viac bolo, aby mu neprerástla cez hlavu. Nato, aby s ňou chcel len stráviť noc mu okrem toho začínalo na nej záležať omnoho viac než len to. Jej prítomnosť v jeho dome ho napĺňala.  

„Som rád, že si prišla, vážne,“ prikývol. Ich rozhovor viazol. Videl na nej, aká je unavená, keď k nemu podišla a lícom sa oprela o zárubňu. Podmanivým pohľadom spopod mihalníc, ktorý bol jeho najväčšou slabosťou, na neho hľadela. Nevedel odhadnúť, či mala ale oči začervenané od odličovača  alebo od smrteľnej únavy. Netušil ani koľko bolo hodín. Keď bol s ňou, nič ho nezaujímalo. Nechcel ju ale trýzniť. Nechcel nič pokaziť. 

„Aj ja,“ zamrmlala. Mlčky sledovala, ako ukazovák zdvihol k úrovni jej tváre a bruškom prsta bezmyšlienkovite krúžil po povrchu dreva v blízkosti špičky jej nosa. Mimovoľne sa pousmiala.

„Asi by som si.. Mal ísť ľahnúť.“ 

„Asi,“ prikývla uznanlivo. Jazyk sa mu plietol.

„Dobrú noc.“ Vďačne sa na neho pozrela.

„Dobrú noc, Justine,“ opätoval jej jemný úsmev a odtiahol sa, aby mohla za sebou zatvoriť dvere. Chvíľku len tak pred dverami postával. Nedokázal byť len kamarát.

Na začiatok ma veľmi ešte raz mrzí, že si nemôžeme nedeľný večer spríjemniť Líškou ale ako ste samé podotkli, my si počkáme a kým Ivka bude vymýšľať osud Tylersona, ja Vás budem zatiaľ nudiť svojimi bludmi. Viem, že ste sa kvázi sťažovali na ropné suchárstvo zo strany Justine a ako oproti zamilovanosti Jona zaostáva. Dúfam, že sa mi touto kapitolou úspešne podarilo jej pragmatický postoj a dilemu objasniť a ako postava Vám je jasnejšia. Netuším, ako dostatočne jasne som sa v jej prípade vyjadrila, ale dúfam, že to pôjde. Je mi takisto jasné, že ma asi možno konečne nakopete do zadku, ale takto kvázi záhadne by som sa s Vami chcela tento týždeň rozlúčiť. Asi ste pocítili, že medzi našimi rybkami ostáva všetko stále otvorené. Ďakujem krásne za všetko ako vždy & vidíme sa v stredu! Myslíte, že bude veľkolepá? Tik tak, ostávajú nám len dva plné víkendy!

vaša vďačná Baj. 

Hey ladies!
ešte nekončíme, ešte sa o slovo hlási samotný previnilec. Na začiatok, veľmi krásne vám ďakujem za narodeninové priania, aj keď sa trošku hnevám na Blaškovú, že to na mňa nabonzovala (a.k.a už som stará 23ročná koza, a.k.a #2 som priveľký sociálny introvert a neviem ako reagovať na blahoželania). Každopádne ďakujem!
Ďalej by som vám chcela poďakovať aj za vaše slová útechy a pochopenia. Momentálne som v stave, do ktorého som sa od začiatku svojho staronového pôsobenia na blogu vôbec nechcela dostať. Neviem či to mám nazvať writersblock-om alebo panickattack-om, ale Julkin komentár pri poslednej časti Meatballs to vystihol - viem čo tam má byť, kedy to má byť, ako sa to má stať...ale ako to napísať, netuším. Osprevdlňujem sa vám preto za svoju neaktivitu. Netuším ako dlho to bude trvať, dúfam, že ma najbližšie dni nakopnú a ja sa rozhýbem, ale prosím, veľmi vás prosím, majte so mnou strpenie. 
S úprimnou láskou, vaša I.Blake