Meatballs Co. IX - Stockholm Syndrome

oh baby, look what you've done to me, 

oh baby, look what've done now, všakže? x

Nepríjemný zvuk zvonenia telefónu nezvyčajne preťal mierumilovnú, pokojnú atmosféru pondelkového ticha v dome, až sa Odeus vo sne zháčil a zmätene vyskočil naježený na rovné nohy. Obaja aj s Manu pozabudli, že ich panička tento týždeň s nimi ostala o deň dlhšie ako zvyčajne.

Napriek tomu, že všetkým oficiálne počnúc dnešným ránom začínal pracovný týždeň, Justine spokojne spala na bruchu, vnorená do ríše snov po náročnom víkende. Hoci nechcela, musela si priznať, že ju Johnova narodeninová oslava a opica zmorili. Rovnako ako ju zradila zostatková hladina alkoholu v krvi a ona si ani počnúc nedeľňajším popoludním stále netrúfala sadnúť za volant. Nechcela. Po prvý krát v živote sa spontánne zobudila s pocitom, že si zaslúžila o deň voľna navyše.

Aj keď by sa dalo jej nezbedníctvo a neprofesionalita pripísať zlému vplyvu mladého Švéda na jej pracovné a životné návyky, John bol v tom tento krát nevinne. Nedbalo nechala prepadnúť nedeľný popoludňajší let do Osla a namiesto toho si prenajala na cestu domov auto. Po prvý krát v živote chcela úprimne ostať na pobreží dlhšie namiesto toho, aby na večernej post-víkendovej vyprázdnenej diaľnici medzi dvoma krajinami alebo na palube lietadla nemusela bojovať so svojimi vlastnými myšlienkovými pochodmi. Po nedostatku spánku po oslave si jej telo doslova pýtalo deň voľna a ona podráždene zamľaskala, keď jej neutíchajúce zvonenie, ktoré sa jej na potvoru nesnívalo, narušilo plány na bezodný spánok pred jej veľmi skoro raňajšou cestou domov s jednodňovým oneskorením. Rana už netrpezlivo očakávala návrat svojej spolubývajúcej aj s najnovšími pikoškami.

Načiahla sa za zdrojom otravného zvuku. Niekedy mala vážne chuť hodiť svoj telefón o stenu. Zmätene prižmúrila zalepené oči, keď ešte v mysli stále lietala v ríši snov a bezmyšlienkovite potiahla prstom po obrazovke, aby prijala hovor. Sťažka neprítomne zavzdychala.

„Prosím,“ zafučala, keď jej tvár znovu klesla unavene do vankúša. Ťarbavo sa pohmýrila na posteli v snahe podoprieť sa lakťami. Magnetická sila nedostatku spánku ju znovu ale pritiahla do objatia periny.

„Dobré ráno!“

„John?“ vydýchla zarazene, keď zamračene zvraštila neveriacky obočie. Na chvíľku pozabudla dýchať. Oranžový nádych zora, ktoré sa črtalo nad oceánom a osvetľovalo izbu denným svetlom jej napovedalo, že ešte ani náhodou nebolo ani sčasti poludnie. To by sa na to teda vážne pozrela. „Koľko je hodín? Horí snáď?“

„No je presne toľko, na koľkú sme sa predsa dohodli. Justine... si nachystaná, všakže?“ kopal znudene do kamienkov na trávniku pred jej domom. Pohľadom skĺzol po metalíze jej prenajatého auta odparkovaného na presne na vlas tom istom mieste, na ktorom zvyčajne stávalo to jej vlastné.

„Huh,“ zastonala nechápavo.  

„Vyjdi von pred dvere a uvidíš,“ zazubil sa. Takú rozospatú by ju v telefóne ani nebol bol spoznal. Počul, ako neveriacky zaúpela a prevalila sa na posteli. Došlo mu, že ju zobudil, aj bez jej pomoci.

„Čože?“ pretrela si oči, keď ju jeho poznámka postavila na nohy a načiahla sa po papuče pri nočnom stolíku. Takto si svoj na poslednú chvíľu rozhodnutý o jeden deň predĺžený víkend nepredstavovala.

Otrávene si prehrabla strapaté vlasy, ktoré jej neustále padali v predklone do tváre. Keď začul v reproduktore ozvenu jej rozospatej chôdze, pousmial sa.

Zmätene odohnala Manu, ktorý si myslel, že bol čas na predčasnú rannú rozcvičku na dvore a odomkla zámok na vchodových dverách. Studený ranný vzduch ju pošteklil na odhalených ramenách, keď si ani neuvedomila, že si zabudla po ceste obliecť župan a v nočnej košeli jej telo zaliala husia koža. Inštinktívne si hrudník objala rukami a prešľapovala nervózne na chladnej podlahe. Ešte zmätenejšie zažmúrila do denného svetla na obrysy Johnovho auta, o ktoré sa pohodlne opieral. Tak teraz už vôbec ničomu nerozumela.

„To máte všetci hokejisti také šialené nápady?“ Najprv loďka, potom toto. Niekedy na neho nemala slov. „No ale to je jedno,“ mávla rukou.

„Ty si nespomínaš? Mimochodom, sexi pyžamo,“ zaculil sa na ňu, keď jej vrátil poznámku. Okamžite sa začervenala, keď si uvedomila, ako čipkovaný výstrih odhaľuje momentálne viac ako by chcela a on na ňu lačne pozerá. Nedokázal od nej odtrhnúť zrak. Ako by len mohol. Stačil by len jeden dotyk na jej odhalených stehnách a jediný pohyb smerom nahor a jemu by nič nebránilo v ceste. Predstavy o jej nahých krivkách ale utesnil v mysli. Rýchlo sa zahanbene načiahla za svetrom na vešiaku pri dverách. Stále mali dohodu o prímerí.

„Nespomínam na čo?“ odvetila, keď jej chlad konečne nedýchal na odhalenú pokožku a trpeli už len jej holé nohy. Stále jej ale ešte nepovedal, čo u nej na dvore robil tak skoro. Nemala poňatia, že by mu niečo sľubovala a vôbec, prečo by mu sľubovala vstávať o tak nekresťanskej hodine? Hodiny na telefóne ukazovali 6:32.

„Robíš si srandu, predsa som ti to sľúbil,“ vysvetľoval. „Ešte včera v noci sme sa predsa dohodli, že ideme dnes spolu do Štokholmu. Musím na tú ambasádu a tak? Nič?“ Teda skôr unášam. Precitla. „Teda,“ skočil jej do reči skôr, než by ho stihla začať poučovať a pristúpil k nej. „Tak si mi to ešte včera sľúbila.“

Stuhla. Včera nadránom mala takisto nejaké to promile v sebe. Na žiadne sľuby tohto druhu si avšak nespomínala a ona sa nevedela rozhodnúť, či to bolo zlé alebo ešte horšie znamenie. Zaúpela. Hneď sa jej to nezdalo, že si chcela zrazu len tak vziať voľno. Pobavene ju vysmial.

„Ah tak,“ vydýchla. „Do riti. Mohol si mi zavolať ešte včera večer a pripomenúť mi to,“ pretrela si rozospato oči.

Bolo mu jej ľúto, no ako každý chlap, predvídavosť mu moc nešla a nechcel pôsobiť ako že jej nedôveroval, že by nedokázala byť prichystaná. Očividne mu ale mohlo napadnúť, že sľuby pri fľaške alkoholu trebalo aj v Justininom prípade brať s rezervou. Všimol si avšak ako pri spomenutí hlavného mesta Švédska ožila rovnako tak ako v nedeľu nadránom, keď ju jeho podnapití bratia vytiahli z postele na záverečný štamprlík, z ktorého sa vykľula pekné kolečko. Pobavene sledoval, ako jej oplývajúc výrečnou náladou ukazovali na internete najväčšie turistické atrakcie ich krajiny snažiac sa ju presvedčiť, že nórska Trolltunga, Bergen a Lofoten sa mohli schovať. Zrazu jej všetko dávalo zmysel. Vedela, že tak zle jej nemohol byť z toho, koľko si pamätala, že toho vypila. Čo ale na tom záležalo? Podstata ostávala nemenná. Zabudla.

„No musím povedať, že si ma tento krát sklamala, Nyströmová,“ užíval si príležitosť si do nej bez ostychu rypnúť. „Tak pridáš sa?“ Pevne dúfal, že ho napriek tomu neodmietne. Ešte stále by dokázal do plánu cesty vtesnať nejakú tú akademickú dvadsaťminútovku, ak by si švihla.

„Počkáš tak polhodinku? Prepáč, ja.. Ja si to jednoducho nepamätám. Nehnevaj sa,“ zívla. Yes. V kútiku duše ho to ale neprekvapovalo. Meškať a nebyť pripravená nebol jej štýl. Kapurkové poldecáky jeho brata mali očividne silnejší účinok než si všetci mysleli. Dobré vedieť.

„Polhodinu snáď áno.“ Ocenil jej racionálne a pragmatické uvažovanie. Vpustila ho dnu. Mlčky prešiel popri Manu, ktorý ostal stáť na kraji schodov na povalu.

„Idem do kúpeľne,“ rozišla sa rýchlo smerom naspäť do izby, aby si našla niečo vhodné na seba. John okamžite zablúdil do kuchyne.

„Spravím ti raňajky?“

Uprostred cesty do kúpeľne priam zamrzla. Neveriac vlastným ušiam sa k nemu stočila a vykukla spoza rohu. Sledovala, ako vytiahol vajíčka z chladničky a načiahol sa po panvicu, ktorá schla na odkvapkávači na riad.

„Uh, no,“ priviedol ju značne do pomykova. „To by bolo skvelé,“ usmiala sa nakoniec srdečne, keď sa k nej zvedavo otočil. Priateľsky na ňu žmurkol. Nechcel si to priznať, no nadobúdal pocit, že pre ňu by urobil mnoho vecí, ktoré by za normálnych okolností nebol ochotný urobiť pre nijakú ženu. Úprimne mu na nej záležalo.

„Tak si švihni.“ Mlčky prikývla a rýchlo zmizla za dverami kúpeľne, aby nestrácali čas.

Zrazu pocítila, ako mrákoty spánku boli úplne preč a ona bola plná adrenalínu a nadšenia. V Štokholme nikdy v živote nebola a predstava, že by mala byť celý deň doma, sa črtala byť omnoho nudnejšou ako deň strávený s ním. Rýchlo sa obriadila a prezliekla, keď zacítila, ako sa vôňa čerstvých vajíčok niesla domom. Pri vstupe do kuchyne skoro skočila Odeusovi na chvost, ktorý lačne Johna z diaľky sledoval. Oblizol sa.

„Aj vy dvaja dostanete,“ pristúpila k poličke, kde pre nich skladovala jedlo a rýchlo otvorila dvere do záhrady, aby sa Manu vyvenčil. Snažiť sa nasypať im niečo do misky, kým jej obsmŕdajú obaja okolo zadku bolo priam nemožné.

„Ty nebudeš?“ pozrela na Johna spýtavo, keď jej na stôl položil vajíčka so šálkou kávy a posadil sa oproti nej.

„Jedol som,“ zakrútil hlavou. Načiahol sa po telefón a ešte raz študoval trasu do Štokholmu. Na ambasáde mal byť o druhej, čiže sa vôbec nemuseli smrteľne ponáhľať, aby stihli byť v hlavnom meste na čas. Pobavene sledoval, ako na neho zvedavo pozerá.

„Čo?“ prekrížil si pobavene ruky, keď sa s chuťou pustila do raňajok.

„Okrem môjho otca, keď som bola malá, mi ešte raňajky žiadny chlap nepripravil.“ Jej poznámka ho vzpružila viac ako hrnček tej silnej kávy, ktorý mal on sám na raňajky.

„To lebo som najlepší,“ zazubil sa na ňu.

„Len teraz nepraskni,“ prevrátila očami, keď oľutovala, že mu vôbec niečo povedala. Jeho samoľúby výraz bol viac než očividný. Načiahla sa za šálkou kávy a na jeden dúšok ju dopila. Rýchlo prisypala tým dvom ešte zopár granúl do ich misiek a zavolala Manu naspäť do domu. Neznášal cudzie autá. Posledné, čo by jej chýbalo, by bolo ak by sa ešte za nimi aj rozbehol.

„Nejako to tu bezo mňa vydržte. A žiadne bitky.“ pohladila ich obidvoch po hlave, keď si k ním čupla a načiahla sa po telefón a doklady, ktoré si vhodila do kabelky. John vyšiel von z domu.

Tanier aj so šálkou nechala v dreze a zamkla dvere na dome. Keď nastupovala do auta, zbadala ako Odeus vyskočil do okna v jej izbe s výhľadom na cestu a zamňaukal. Povzbudivo mu zakývala a zošuchla sa na sedadlo spolujazdca.

„Tomu teda hovorím spontánny plán,“ poznamenala, keď John poľahky vycúval, až sa zvrtol a vyrazili na cestu. Nevedela od jeho sústredeného profilu tváre pred sebou ale odtrhnúť zrak. Bol taký... krásny. „A vďaka za raňajky. Ešte raz prepáč.“

„Vážne ti žiadny chlap predtým nepripravil ani instantné vločky z mikrovlnky?“ Ozvala sa v ňom zvedavosť a súťaživosť.

„Nie,“ odvetila. Chápala, že jej poznámka v ňom prirodzene zbudila zvedavosť. Odmietal tomu ale uveriť. Prečo by to niekto pre ňu neurobil? „Povedzme, že..,“ prevrátila otrávene sama nad sebou očami v snahe nájsť vhodné slová. „Že som mala také svoje feministické obdobie na vysokej a potom.. Vždy tvrdíte, že my Nóri sme príliš presmradení.“ John sa pobavene rozosmial. Jej by to do očí nikdy nepovedal a ani si to o nej nemyslel, no nemohol poprieť, že o ich západných susedoch mala celá krajina presne takúto mienku. Rovnako ako si v Nórsku mysleli to svoje o nich.

„Nejako k tým raňajkám doma v pyžame proste nikdy nedošlo,“ mykla bezmocne plecami. Teraz videla, o čo možno prichádzala. Hoci pre niekoho bezvýznamné, pre ňu to bolo milé gesto, čo pre ňu ráno John urobil, rovnako ako na ňu myslel a spomenul si na ňu, hoci len ako kamarát. Ten nepríjemný ranný budíček mu už dávno odpustila a ona dúfala, že on jej, že zabudla. Nestávalo sa jej to často.

„Takže ambasáda, huh?“ prehovorila po dobrej chvíľke ako prvá. Mimovoľne jej prikývol.

„Taký je plán.“ 
Dožičil jej súkromie, keď spozoroval, aká ostala stratená vo víre myšlienok, ktoré jej teraz zamestnávali myseľ a sústredil sa na cestu. Až keď sa pomaly blížili ku Štokholmu, pochopila, prečo chcel John vyraziť tak skoro. Kolóny, ktoré sa vytvárali v okolí hlavného mesta, ho prinútili zložiť nohu z plynu a ona zvedavo vyzrela von oknom. Uvedomila si, ako Švédsko vôbec nepoznala a to ho mala ani čo by kameňom dohodila.

„Nemal by som to hovoriť kvôli rivalite a tak ale pekné, však?“ pokynul jej pohľadom smerom napravo od brehu, ktorý míňali a ona zazrela dominantné budovy mesta. Neodpovedala mu. Bola príliš zamestnaná pozorovaním okolia a ruchu mesta na uliciach, ktorými prechádzali, až zastavili v samom centre v podzemných garážach pár ulíc ďalej od americkej ambasády. John konečne využil príležitosť a povystieral sa, keď konečne po hodinách jazdy vystúpil z auta.

„Zabudol si si slnečné okuliare,“ obišla auto a starostlivo mu ich podala. Napadlo ju, že by ich možno mohol potrebovať.

„Oh vďaka,“ vzal si ich od nej vďačne a načiahol sa po papiere na zadnom sedadle. „Pripravená?“ S odhodlaním prikývla.

„Spoznáva ťa doma veľa ľudí?“ spýtala sa, keď vykročili k východu. Úprimne ju nezaujímalo, či bol známy alebo nie, keďže vyrástla v hokejovom závetrí, no odhadovala, že v Göteborgu ho muselo spoznávať na ulici asi veľa ľudí.

„Skôr v Dallase a tak,“ prikývol jej. Jeho nie príliš pigmentom oplývajúca pokožka a plavé vlasy boli ľahšie spoznať na juhu Štátov v meste ako bol Dallas. Ak niekto sledoval v meste hokej, vedeli, že severských blondiakov bolo v meste len zopár. Keď okolo nich prešli prví okoloidúci, pre istotu si predsa len slnečné okuliare nasadil. Všade, kam sa len obzrela viali vlajky štátov pred budovami ich diplomatick‎‎‎ých misií. V diaľke zahliadla aj tú nórsku. Stislo jej pyšne srdce.

„Počkám ťa v parku, aj tak dnu s tebou nesmiem,“ zastavila ho pred vchodom do ambasády. Ako vždy, tú americkú šlo rozpoznať už zďaleka. Nervózne na ňu pozrel.

„Si si istá?“

„Zmeškáš, bež už,“ potisla ho a prevrátila očami. Ako keby bola malá.

Počkala, kým prejde bránou popri strážnikoch a vydala sa naspäť dole ulicou až k parku pri brehu, ktorý po ceste zahliadla. Spokojne si našla miesto pri vode a sadla si do trávy. Jemné slnko jej zohrievalo tvár, ako keby ju Štokholm počas jej krátkej návštevy vítal. Načiahla sa rýchlo po telefón, aby krátke video panorámy mesta zdieľala na Instagrame. Sledovala, ako ku brehu priplávali kačky s nádejou, že tak ako väčšina ľudí, ktorí trávili v parku voľný čas, mala Justine so sebou nejakú tú dobrotu aj pre nich. Pousmiala sa.

Užívateľ rana717_ reagoval na Vašu instastory

Nemusela napočítať ani do sto a vedela, že si jej najbližšia kamarátka dávala počas svojej obedňajšej prestávky ako vždy načas. Rovnako vedela, že Rana už dávno tušila, že Justine v Štokholme určite nebola sama a len tak. Keďže netušila, ako dlho sa John na ambasáde zdrží, otvorila prehliadač a zo zvedavosti sa spýtala vyhľadávačika, čo sa dá za jeden deň v hlavnom meste vidieť. Neponáhľala sa. Na väčšine fotiek spoznala panorámu historického centra, okolo ktorého v aute prešli. Našťastie, tak ako aj minulý týždeň, aj tento víkend sa chystala vyraziť do Osla až nadránom. Možno sa jej zajtra bude vstávať ešte ťažšie ako dnes, no niečo jej našepkávalo, že sa do Štokholmu znovu až tak skoro nevráti, takže to určite bude stáť zato. Plnými dúškami si užívala pocit, že jej pracovný týždeň tento krát začínal o deň neskôr.

„Tak tu si.“

Zvedavo zaklonila hlavu potom, keď po dobrej chvíľke začula, ako k nej spokojne kráča. Rýchlosť pracovníkov amerického konzulátu podcenila. Myslela si, že sa John zdrží omnoho dlhšie.

„Vybavené?“ hľadela na neho spýtavo.

„Jop, ani to nebolelo,“ prikývol. Nemal ale naponáhle. Nedbalo o dopad na jeho bledé nohavice sa spokojne posadil na trávnik vedľa nej. Na dobrú chvíľku sa obaja odmlčali.

„Aké to je?“ ozvala sa ako prvá.

„Aké je čo?“ hľadel na ňu prekvapene. Justine bola príliš stratená vo vlastných myšlienkach, aby mu ale venovala pozornosť. Neurčitý pohľad upierala bezmyšlienkovite na kôru stromov pred sebou.

„Odísť tak ďaleko.“

Čím dlhšie Johna poznala, tým častejšie sa zamýšľala občas aj ona nad sebou samou. Nedokázala si ani predstaviť, že by sa niekedy v živote vrátila do Švédska. Nedokázala si ani predstaviť, že by sa mala sťahovať zo svojho podnájmu, hoci len o poschodie nižšie.

„Ach tak.“

Uvedomil si, že bola asi vôbec prvá, ktorá sa ho na to kedy spýtala. Prirodzene, ľudia sa pýtali no mnoho vecí. Na to, aký život v Spojených štátoch bol. Na to, či vážne Američania boli takí obézni. Na to, či bol juh krajiny vážne plný latinoameričanov. Nikto z nich sa ho ale nikdy nespýtal nato, ako sa cítil on. Až na ňu.

„Je to výzva, ale to si človek uvedomí, až keď tam je,“ priznal úprimne. Nemal dôvod jej klamať. Vždy mal pri nej pocit, že sa jej mohol zdôveriť s hocičím. Ona bola tá posledná, ktorá by ho súdila. „Na začiatku je to ťažké, kvôli jazyku a tak, chápeš. Teraz je to už ale super a užívam si to. NHL je snom každého hráča, si myslím. Stojí to zato.“

„Nechýba ti rodina?“ vtiahla si spodnú peru medzi zuby a nervózne si do nej hrýzla. Museli mu chýbať. Hoci zvyšok jeho rodiny nikdy nestretla a ona vedela, že ani možno nestretne, podľa jeho vzťahu s bratmi usúdila, že musela byť pre neho rodina všetkým. A on bol všetkým pre nich.

„Chýba,“ prikývol. Netušil, odkiaľ sa jej otázky brali, no nevadilo mu to. „Ale nemá cenu voči tomu bojovať. Tak to je. A naši chodia za mnou celkom často.“

„Chápem,“ prikývla. Rovnako ako keď sa odsťahovali jej rodičia. Ju avšak po smrti starých rodičov začínal dobiehať pocit viny, že jej bolo na rozdiel od nich nadelené možnosti výberu. Ona si ale zvolila svoje korene odignorovať. Teraz to ľutovala.

„Justine, čo je?“ zmraštil nechápavo obočie. Prišla mu zrazu až príliš zamyslená. Nechápal, kam jej otázky viedli.

„Ale nič, len tak,“ mykla bezstarostne plecami a neisto sa mu zadívala do očí. Prišuchla sa k nemu bližšie, aby si hlavu mohla položiť na jeho plece. To predsa kamaráti občas robia, nie? V mysli ďakoval nebesám za chvíľu, kedy sa tak rozhodla bez opýtania urobiť. Spokojne dýchala. Napriek tomu, že ho jej blízkosť pokúšala, ovládol sa a nenačiahol sa tých pár milimetrov, aby ich prsty preplietol, ani aby jej do vlasov vlepil bozk. Boli len kamaráti.

„Uhm, John?“ ozvala sa neisto znovu ako prvá.

„Hm?“

„Vieš, ako som si nepamätala, že som ti dnešok sľúbila a preto som si v skutočnosti vzala voľno,“ váhala ako nikdy. Spýtavo na ňu pozrel.

„No?“

„Minulú noc sa nič medzi nami nestalo nič, za čo by som sa mala hanbiť, však?“

Bola presvedčená, že niečo tak výrazné a intenzívne by si hádam bola pamätala, no chcela si byť istá. Posledná vec, ktorú si pamätala, bolo, ako si šla ľahnúť. Očividne ale nešla. Hoci si John prial opak, ubezpečujúco pokýval hlavou.

„Nie, nič,“ zazubil sa. Jej nevinnú otázku zákerácky obrátil proti nej. „Malo by sa?“ nadvihol pobavene obočie. Sledoval, ako by na neho hádam najradšej vyplazila jazyk a poslala ho do teplých krajín, no mal ju v hrsti.

„Len som sa pýtala,“ zamrmlala vyrovnane. Nedožičí mu tú radosť vyhrať nad ňou. Diplomacia bola cesta.

„V poriadku,“ prikývol. Obaja ale vedeli, že sa nepýtala len tak. Predošlú noc sa mohlo medzi nimi stať čokoľvek a hoci si to v zopár momentoch prial, aby sa tak aj stalo, svedomie mu našepkávalo, že by to nebol ten najlepší nápad.

Doteraz nerozumel, odkiaľ bral tú neoblomnú vôľu sa pri nej tak ovládať. Nič nepokaziť. Na jednej strane po nej túžil a to, ako si hlavu opierala o jeho plece, mu značne v tom nepomáhalo, no na tej druhej by si dva krát zakaždým rozmyslel zariskovať ich črtajúce sa priateľstvo. V tak rekordnom čase mu Justine bola bližšia ako väčšina priateľov, ktorých poznal celé roky. Od prvého okamihu mal pri nej pocit, že jej mohol povedať hocičo. Nemala potrebu ho ohurovať. Vyrovnávať sa mu. Hľadať umelo témy, o ktorých mala čo povedať k veci len, aby si pomyslel, že mali spolu niečo spoločné.

„Pripravená na najšvédskejší obed tvojho života?“ Mlčky prikývla. Vyškriabal sa na rovné nohy ako prvý a podal jej ruku. Ak by niekedy videla, ako sa občas dokázal správať, asi by si o ňom nepomyslela, že je pozorný (v prípade, že si to možno o ňom občas pomyslela). V tomto na seba pyšný nebol, no aj on bol len mladý človek a aj on robil chyby.

Z toho, ako sa John orientoval po meste jej bolo hneď jasné, ako to nebolo pre neho ani zďaleka po prvý krát, čo sem prišiel. Zaškvŕkalo jej v bruchu. S nadšením vystúpila znovu z auta, keď zastavili pred reštauráciou v centre, do ktorej mal od prvej chvíle namierené ako zakaždým, keď bol v Štokholme. Mäsové guľky mal naposledy ani nepamätal, keďže na pobreží boli viac typické morské plody a ryby. Pobavene sledoval, keď na neho zmätene a s predsudkom v očiach Justine pozrela, keď si objednali. Mali šťastie. Prišli práve včas, aby chytili posledný stôl na terase.

„Si si istý?“ položila si dlane vyrovnane na kraj stola a vystrela chrbát.

„Juss, hrám hokej, nie som na diéte,“ prevrátil pobavene očami, keď si na chvíľu sňal okuliare, aby si ich utrel o koniec trička. Nemal by, no už bolo neskoro.

„Možno ja by som ale mala,“ odvetila kyslo ako snáď každá žena. Nie každý mal Johnov metabolizmus. Prekvapene jej pozrel do očí. Bola predsa dokonalá.

„Ak ťa zaujíma chlapský názor, ja nevidím žiadny dôvod,“ oponoval jej. V skutočnosti mal ale na mysli, že musela byť slepá, ak si myslela, že nebola príťažlivá. To vážne nevidela, ako na nej išiel oči nechať? Bezmyšlienkovite si zahryzla do pery.

„To bola tá najvyhýbavejšia odpoveď, akú som kedy počula.“ Prevrátil očami. Ženské.

V rozhovore ich vyrušila obsluha, keď im priniesli obed. John sa okamžite načiahol za telefónom, predstierajúc, že si pozerá prichádzajúce správy, no počkal, kým Justine zamestná odpisovanie na Ranine bombardovanie a rýchlo šuchol obrazovkou.

„Prečo ma fotíš?“ zdvihla rozpačito  k nemu zrak, keď si na chvíľu k nemu dovolila odbočiť pohľadom a kútikom oka zazrela, ako zdvihol do vzduchu telefón. Nervózne si prehrabla vlasy.

„Aby si mi verila, že si nevymýšľam,“ podal jej mobil s pár fotkami, ktoré vyčaroval a neveriacky na neho pozrela. Páčili sa jej. „Podľa mňa si krásna.“ Až takto spätne si uvedomil, že si možno mal radšej zahryznúť do jazyka, no tento krát nedbal.

Srdce jej vynechalo úder. Cítila, ako sa jej všetka červeň nahrnula od nervozity do tváre a ona v duchu zahabkala. Pery ju teraz pálili, až si musela tú spodnú vtiahnuť medzi zuby. Váhavo mu podala telefón naspäť a vložila mu ho do dlane. Cítila, ako na ňu úpenlivo hľadí, hoci mal na nose slnečné okuliare.

„To nie je príliš niečo, čo si kamaráti hovoria,“ odkašľala si. Zazubil sa na ňu, keď ale na nej videl, že svoj účel splnili. Veď to ani ako kamarát nemyslel. Justine sa ale nechcela Johnovými poznámkami nechať príliš uniesť. Zlostne ho pod stolom kopla, no pritom nie silno, aby nemohol povedať, že je mu teraz dlžná odškodné za zmeškanú sezónu pre vyskočené koleno.

„Prajem ti dobrú chuť,“ usmiala sa na neho úlisne. S triumfálnym úsmevom si ale počkal až nato, kedy si vložila prvé sústo do úst a súhlasne vystrela palec. Jedna - nula pre Švédsko.

„Aký je plán vôbec teraz?“ pozrela na neho spýtavo, keď si servítkou utierala kútiky pery. Pobavene sledovala, ako si John pred odchodom z domu užíval svoju poslednú porciu najtypickejšieho švédskeho jedla, ktorým si miestny reťazec s nábytkom dobyl chuťové poháriky polky sveta. Na jej počudovanie sa ale úprimne rozosmial. Podvedomie jej našepkávalo, že to pravdepodobne malo dočinenia s útržkom narodeninovej oslavy, ktorý sa ukázal byť najkľúčovejší, no ona si nič nepamätala.

„Potrebujem si ísť pozrieť ten oblek na otvárajúci zápas sezóny.“

„Mhm,“ zamrmlala si popod nos. Oblek. Kúzlo obleku na mužoch. Justine prestaň.

„Je to okej?“ hypnotizoval ju pohľadom.

„Samozrejme,“ pohrávala sa na vidličke s kúskom rozkrojenej guľky. „Veď som ti to sľúbila, no nie?“ pozrela na neho spýtavo. Hoci si nepamätala nič z toho, čo mu možno nasľubovala. „Ešte niečo, o čom by som mala vedieť, že som ti nasľubovala? Nech viem, na čom som.“

„Nie, nie, to je všetko,“ pokrútil nad ňou pobavene hlavou. „Nevedel som, že máš takú pevnú vôľu so sprostými mužskými podpichovačkami.“ Carl to teda za jeden večer na ňu skúsil snáď sto krát. Neúspešne.

„Roky praxe,“ usmiala sa na neho. „Keď bol brat v puberte, dostala som tvrdý výcvik.“ 

„Ste si blízki?“ vyzvedal. 

Až teraz si uvedomil, že o jej rodine až tak veľa nevedel. Vedel, že mala brata, no nikdy ani nepostrehol, že by spomínala, že ju prišiel na pobrežie pozrieť, hoci rovnako ako v jej prípade, bolo to miesto, odkiaľ ich rodina pochádzala.

„Ale áno,“ prikývla. Videl vo výraze jej tváre, že šlo o iný súrodenecký vzťah, než mal on s Carlom a Olle. „Je ale odo mňa starší a už je ženatý. A ja mám svoju prácu a tak,“ načiahla sa za pramienkami vlasov, ktoré jej skĺzali po líci. Bezmyšlienkovite si ich obmotávala okolo ukazováka. „Každú chvíľu sú niekde na dovolenke na Bali, alebo je na rokovaní niekde v Baku, takže nedalo by sa dať povedať, že by mi dával veľa priestoru prísť obsmŕdať,“ prevrátila usmievavo očami. „To cestovanie mu ale občas závidím.“

„Prečo?“

„Naši nechceli, aby som šla študovať petrol inžinierstvo. Ale ja som príliš tvrdohlavá, takže.. Business ma nikdy nezaujímal. Brat ale v našich firme ostal. Som jednoducho čierna ovca rodiny. Najvzdialenejšia destinácia, kam by poslali mňa, je Londýn.“

Možno jej práca nebolo také dobrodružstvo ako korporát alebo sezóna ľadového hokeja ligy v severnej Amerike. Justine bola ale človek s tým najpútavejším povolaním, akého kedy stretol. A ešte k tomu ako žena, hoci ropní princovia Perzského zálivu by možno až tak jeho nadšenie pre príklad rodovej rovnosti v brandži, kde nad tým nikdy nepremýšľal, nezdieľali.

„Pripravená?“ nadvihol na ňu spýtavo obočie, keď sa načiahol po kreditku a vypýtal si účet. Pokarhala ho škaredým pohľadom. Nemala potrebu, aby za ňu platil. Dobre si ale pamätala, že John si až veľmi dobre pamätal, že na sľúbený obed ešte na začiatku nikdy nedošlo. Bola v šachu. Rovnako ako bola v šachu, keď o pár minút neskôr vošli do predajne s oblekmi v centre mesta.

„Kde ste nechali pána Ekman-Larssona,“ konverzoval s ľahkosťou s Johnom predavač, keď zamyslene krúžil pomedzi stojany v snahe ponúknuť mu to najlepšie.

„Tento krát som si zvolil ženský doprovod a pomoc,“ odvetil diplomaticky John. Justine sa nenútene na predavača usmiala, keď k nej stočil pohľad. Vedela, že si myslel svoje, no bol dostatočne profesionálny, že to nechal tak. John po nej pozrel kútikom oka. Ako vždy. Nepohla ani brvou.

Z nakupovania obleku na otvárací zápas sezóny sa s Oliverom pred odchodom do Ameriky stala ich menšia tradícia. Z reprezentácie mali k sebe najbližšie. Tento krát si ale John povedal, že urobí výnimku. Hoci si s kapitánom Arizona Coyotes rozumel z ich národného tímu najviac, Justine bola omnoho vzácnejšia spoločnosť.

„Skús si ten s tou bledomodrou košeľou, pôjde ti k očiam a vlasom,“ pristúpila k nemu, keď sa načiahol za tmavosivým oblekom. Vedela, že musel vyzerať dokonalo a išlo o viac než špeciálnu príležitosť. Nemôže pôsobiť ako šedá myška. John k nej sklonil zrak. Mimovoľne sa k nemu postavila až príliš blízko. Nasucho preglgla. Tie jeho oči.

„Alebo tento,“ ukázala rýchlo ukazovákom k tmavému obleku, ktorý mu predavač odporúčal. John si ale nebol istý bodkovaným vzorom.

„Podobne modrý som mal na All star game, to by asi nešlo,“ pozrel na ňu. Sklamalo ho, keď si od neho rozhodla okamžite znovu držať odstup a odstúpila od neho. Sklamalo ho, že nikdy by nemohla do jeho života patriť, hoci si neprial nič väčšmi v živote ako skúsiť to s ňou. Bola to ale jeho vina.

„Okej, tak si skús tamten,“ mykla bezstarostne plecami. Kde bol problém? Ľahká matika. John sa na výber obleku vôbec nedokázal sústrediť.

Predavač sa jemne zazubil. Nežné pohlavie malo vždy omnoho väčšiu presviedčajúcu schopnosť ako on a ani rodák z Göteborgu nebol výnimkou.

„Hovoril si predsa, že to musí byť niečo flawless.“ Mala pravdu. Nemohol si obliecť jednoducho jeden z oblekov, ktoré mu už viseli v šatníku.

Trpezlivo počkala, kým si oblek vyskúša a bezmyšlienkovite sa zosunula na taburetku uprostred obchodu. A že muži to mali jednoduché.

„Potrebuješ pomôcť?“ pozrela na neho, keď vyšiel prezlečený z kabínky a pred zrkadlom si viazal kravatu. Nasucho preglgla. Tak jednoduchý kús látky a tak jednoducho a tak veľmi dokázal každého muža premeniť na úplne nového človeka.

Pohľadom skĺzla po limci snehobielej košele k jeho ramenám. Bol krásny. Až si priala, aby mala  príležitosť niekedy po jeho boku, keď bol tak vyparádený, niekam ísť. Netušila, ako to na otvárajúcom zápase sezóny NHL prebiehalo, no ak mal John vyzerať skvostne, potom sa mu to už pred úpravou obleku na mieru podarilo. Odhadovala, že ženské reportérky len ťažko budú môcť veľavýznamne sa na neho neusmievať. Bolo to nefér. Potom si ale spomenula, prečo vlastne oblek s ním vyberala.

„Ty nie si moc na nakupovanie, čo?“ zazubil sa na ňu v odraze zrkadla, keď mlčala.

„Ale hej,“ pousmiala sa teraz smutne. V skutočnosti nebola len na pred odchodové nakupovanie. Naplno si uvedomila, že takto o mesiac a pár dní, bude možno John v  obleku, ktorý si skúšal, kráčať do American Airlines arény na svoj prvý zápas novej sezóny. Bez nej v jeho živote. „Len..“

„Len čo?“ obrátil sa k nej. Ona mu nebola ale do očí schopná povedať, čo v skutočnosti jej myseľ trápilo. Že sa bála. Že sa bála, že sa zamilovala a nebolo cesty späť. Že sa modlila, aby to bol medzi nimi len chvíľkový, letný ošiaľ, na ktorý zabudne, keď odíde preč. A ona ostane. Presne to ale bolo, čo dúfal, že by mu povedala, pretože on cítil to isté. Boli v tom namočení spolu.

„Pristane ti to,“ zamrmlala nakoniec povrchne. Načiahla sa, aby mu narovnala uviazanú kravatu. Srdce ju chvíľkovo rozbolelo. „Asi by som si neskúšala ani iný, tento ti pristane.“

Ak by neboli stále v malom butiku v centre Štokholmu, prisahal by, že by ju bez ostychu pobozkal. Ale boli.

„Dobre,“ prikývol strojene. „Tak dám na teba.“

„Super,“ prikývla. V mysli ale plakala. Dva týždne.

(...)

Reflektory auta ožiarili fasádu domu, keď zastavil na konci príjazdovej cesty a vytiahol kľúčik zo zapaľovania. Bola skoro polnoc. Zbadal, ako sa za jedným z okien zaleskli Odeusove oči, keď odlepil zrak od palubnej dosky a až do interiéru auta doliehal Manuv nadšený brechot, ktorý zacítil, že ich panička sa vrátila.

Spala. Všimol si, ako sa schúlila na sedačke ani nie pol hodinu potom, čo vyšli z mesta na ceste naspäť domov a odvtedy sa ani nepohla. Domov.

Pichlo ho pri srdci. Na chvíľku znovu zabudol, že Justine bude zajtra, keď vstane na tréning, dávno preč. Jej domov bol v Osle.

„Oi, Juss,“ načiahol sa opatrne za jej ramenom a jemne ňou potriasol. Spokojne ale spala ďalej.

„Justine,“ vzdychol si, keď sa naklonil, aby jej odopol bezpečnostný pás. Hlava jej okamžite klesla hlbšie do sedadla a v sne sa zamračila.

„Justine,“ pohladil ju po líci, keď jej odhrnul neposlušné pramienky vlasov z tváre a kútiky úst sa mu zdvihli do jemného úsmevu. Nevedel sa na ňu vynadívať, keď spala. Viečka sa jej pohli a ona precitla.

„Dobré ráno,“ usmial sa na ňu lišiacky, keď sa konečne zobudila a zmätene pozrela okolo seba. Ani vedela kedy a ako zaspala. Očividne už boli ale naspäť v Göteborgu.

„Ja som zaspala?“ vydýchla zmätene. „Oh,“ pretrela si rozospato oči.

„To nič,“ pozeral na ňu stále fascinovane s jemným úsmevom na perách. Inštinktívne jej uhol z cesty, keď sa načiahla a vystúpila z auta.

„Odnesiem ťa?“ uškrnul sa na ňu ako na zavolanie. Vzdialenosť medzi autom a domom jej prišla zrazu nekonečná. Jej telo ju vôbec neposlúchalo.

„Prosím,“ zaúpela a ako malá mu vyliezla na chrbát. Šťastne sa rozosmiala. John bol očividne v mnoho veciach v jej živote, čo sa týkalo mužov, prvý. Na chrbte ju ešte domov nikto neniesol ani po tej najšialenejšom univerzitnom večierku.

Ruky si šikovne a vďačne obmotala okolo jeho hrude. Hlavu si položila na chrbát a beztrestne si užívala dotyk jeho tela, ktorý jej tak strašne chýbal. Podala mu kľúče, ktorými šikovne dvere otvoril a vošli až do domu. Manu s Odeusom na nich nechápavo hľadeli, keď mu z chrbta zoskočila. Rýchlo sa k ním načiahla a vďačne ich privítala. Konečne bola aspoň na pár hodín opäť doma.

„Ďakujem za dnešok, bolo to vážne fajn,“ obrátila sa naspäť k nemu, keď ich nechala, aby vybehli do záhrady a pristúpila k nemu bližšie. Znovu na neho pozrela tým svojim neodolateľným pohľadom spopod mihalníc. Šalel z nej, keď v miestnosti medzi nimi na dobrú chvíľu nastalo elektrizujúce ticho. Mlčky ho pozorovala v snahe udržať si odstup. Pery sa jej ale roztriasli. Frustrovane vydýchla.

„Poď sem,“ neubránil sa ako prvý. Načiahol sa za jej pásom, aby si ju pritiahol bližšie k sebe. Ukazovákom jej pridvihol bradu, aby sa k nemu naklonila a bez opýtania ju vrúcne pobozkal.

Sprudka sa nadýchla, keď jej telo zalialo teplo dotyku jeho pier. Uvedomila si, ako strašne jej jeho intímna blízkosť chýbala a ako veľmi mala Rana pravdu, keď jej povedala, že je sprostá, ak si dokázala nahovárať, že John by mohol byť pre ňu len kamarátom. Potom tá jeho poznámka a to ako zaspala...

„Justine,“ zamrmlal jej meno so všetkým tým pôžitkom, ktorý v sebe celú tú dobu od ich incidentu v Osle dusil. Na mysli mal toho tak veľa. „Ja nedokážem byť len kamarát,“ zastonal zúfalo z nej a z celej ich situácie. Ako mu neostával čas spoznať ju tak ako chcel. V príučke na randenie preskočili snáď šesť krokov. Nikdy ju ani oficiálne nevzal na rande.

Keď sa konečne spamätala z návalu hormónov, inštinktívne sa automaticky načiahla za jeho ramenom a jemne ho od seba odtisla, aby zalapala po dychu a spracovala informáciu. Čelom sa oprela o to jeho a mlčky sklopila zrak k podlahe. Prerývane dýchala v symbióze s jeho šialeným tepom srdca. Nedokázala zo seba vydať ale ani hláska, keď ani nepočkal na jej odpoveď a odhrnul jej zo šije vlasy, kde jej perami po nej lahodne prešiel.

„Veď ani ja nie,“ zmohla sa nakoniec na, oproti tomu ako sa v skutočnosti cítila, chabú odpoveď. Ako mohla byť predtým taká malicherná? John sa spokojne pousmial sám pre seba. Aj keby mu neodpovedala, vedel, že cítila to isté. Hoci neštandartné, bolo to nad ich sily vzoprieť sa tomu, ako ich to k sebe ťahalo

Možno si to nikdy nepriznala, no John bol pravý dôvod, prečo sa po dedičskom konaní neprestala do Švédska vracať.

To on bol dôvod, prečo si dobrovoľne kúpila na pamiatku hrnček so švédskou vlajkou a rovnako dobrovoľne znášala Ranine posmešky o tom, ako konečne začínala objavovať svoje nikdy nepriznané korene.

To on bol dôvod, prečo stále dúfala, že by si dom mohla nechať, hoci si to nemohla dovoliť. Prečo si ho v kútiku duše chcela nechať a predaj neustále odkladala na koniec leta.

Boky jej zovrel v objatí a poľahky si ju chrbtom k sebe zvrtol. Končekom nosa jej príjemne blúdil závejom vlasov, do ktorých sa ako prvých tak strašne zamiloval. Chcel ju celú tak ako nikdy. Omnoho viac, keď si predstavil, že o pár hodín bude znovu preč.

„Takže,“ zatriasol sa jej hlas, keď jej rozopol nohavice a dlaňou vošiel do nohavičiek. Neubránila sa. Zavzdychala. „Dva týždne?“ Nasucho sťažka preglgla, keď sa jej pod náporom jeho šikovných prstov zlomil bezmocne hlas. Prižmúrila od slasti oči.

„Mhm,“ vydýchol príliš zaneprázdnene spôsobovaním jej rozkoše. Odovzdane sa zaklonila a oprela sa hlavou o jeho hruď. Mal ju úplne v hrsti.

„Tak,“ lapala do dychu. „To aby sme využili.“

Inštinktívne sa mu vytrhla a ťahala ho do obývačky. Zavrela za nimi dvere, aby ani jedno z jej adoptívnych štvornohých detí nenapadlo ich rušiť. V prítmí noci prázdneho domu, ktorý osvecovalo len svetlo mesiaca na oblohe, si mu sadla do lona a končekmi prstov mu inštinktívne vošla do vlasov, keď sa ctižiadostivo prisala perami o tie jeho.

Všetko vnímala omnoho intenzívnejšie ako naposledy. Možno to bolo tým, ako sa jej adrenalín pri pomyslení, že jej toto telo za tri týždne nebude už patriť, miešal v krvi so vzrušením a pocitom nebezpečia. S pôžitkom privrela oči. Ten skvelý pocit už dôverne poznala. Zahryzla si do pery, keď mu perami zablúdila až k zátylku, kde ho teraz šteklil jej horúci dych a kŕčovito sa k nemu pritískala. Chcela a mala by byť len kamarátkou, no nevedela si pritom od neho držať odstup. Zakaždým ju dobehol s tým jeho švédskym šarmom. Nevedela mu jednoducho odolať.

„Nechoď,“ hlesla za ním napriek tomu, čo sa medzi nimi v obývačke odohralo a ona teraz bojovala s pocitom viny, že si dovolila na chvíľku dať nádej, že to, čo medzi nimi fungovalo už od samého začiatku, by dokázalo prežiť tie zostávajúce dva týždne. Neisto na neho hľadela.

Ani jeden z nich nemohol zaspať. S ťažkým srdcom si nastavila budík na pol piatu ráno a zošuchla sa naspäť do perín. Sledovala ako stál mlčky za záclonou okna v jej izbe a hľadel na pokojné pobrežie mora. Odlepila tvár od vankúša, zničene ležiac na bruchu a neohrabane sa posadila. Kolená si skrčila pod seba a prehrabla si vlasy. Len blázon sa vyspí s niekým, koho za ani nie mesiac nikdy v živote už neuvidí. Rozbolelo ju z toho srdce. Obliečku, ktorá bola príliš na paplón veľká a tak sa vždy vysúkala, si ešte pevnejšie stisla obmotanú okolo tela ako keby ju nikdy v živote nahú nevidel.. Zvedavo sa k nej obrátil. Čo sa to s nimi dialo?

„Ale čo ty,“ podišiel k nej. Čo my?

Sadol si k čelu postele a nohy si jej položil na kolená. Pobavene sa zasmiala, keď ju dotyk brušiek Johnových prstov pošteklil na odhalenej pokožke z toho ako jej perinu odhrnul od členkov až ku kolenám. „Mala by si si aspoň trochu pospať.“ Veľavýznamne na ňu pozrel. Zvedavo nadvihla obočie.

„Vyzerám snáď, že dnes večer budem vedieť ešte zaspať?“ zafrflala, keď prestal.

Nevydržalo jej to nepodľahnúť mu ani dva týždne a on ju mal celú v hrsti. Pomyselná časomiera jej otravne v hlave tykala.

No čo kočeny, čo sa to s nimi dialo? Dúfam, že Vy odpoveď na Johnovu otázku viete. 
Chcela by som sa ešte takto ospravedlniť za menšiu časovú nezhodu v poviedke. Až takto spätne som si uvedomila, že som sa ohľadom letnej prestávky možno prepočítala a Johnovi som doma dožičila viac ako je reálne. Je asi možné, že odlietajú v reáli skôr než na konci augusta-začiatku septembra, ale čo už. Nevedela som. Viete, že som ohromný puntičkár a mňa to neskutočne škrie, no dúfam, že mi odpustíte, ak som to prepískla. Teraz neviem uš. Ešte raz sa ospravedlňujem argh! Nabudúce sa polepším, sľubujem! Takisto by som sa chcela ospravedlniť, ak je časť trochu chaotická alebo má divnú sintax (veci, ktoré si ja jednoducho neuvedomujem). Poopičné stavy som nemala na programe, ale inšpirovali ste ma & ja som sa počas letu včera rozhodla, že časť (dúfam) vylepším. Dúfam, že sa to dá čítať. Asi to nikoho z Vás nezaujíma, no ani neviete, ako ma neskonale teší, že sa Vám odteraz budem môcť prihovárať už zo Slovenska a z rovnakého časové pásma, keďže som sa dáko včera už len dokotúľala oficiálne domov! Je to také... cozy. Feels like home. Neviem ani ako to pomenovať. Je jednoducho skvelé byť doma (uvidíme na ako dlho ahhaha). Love you!

Vaša milujúca Baj.

P.S.: Ak by niekoho zaujímalo, aký oblek fešimu (Julka, told you, milujem to pomenovanie) Justine vybrala, môžete sa presvedčiť tu! #puntičkárstalkerbaj.znovuvakcií