Meatballs Co. XIII - When I Go

If I may, rada by som túto časť na záver venovala svojmu priateľovi ako vďaku za všetko, čo sme zatiaľ spolu takto na diaľku Liverpool-Istanbul prežili (aj neprežili) a že sa z lásky ku mne dobrovoľne učí absolútne useless jazyk, ktorým hovorí tak šesť miliónov ľudí a v neposlednom rade, nikdy so mnou nestráca strpenie. Je toho tak veľa, za čo Ti môžem byť vďačná, aşkım. I love you so much.

„Teraz chápem, prečo si si veci nechal v hoteli,“ vydýchla s neskrývaným úžasom, keď John pred sebou tlačil vozík plný batožiny. Pokojne kráčala po jeho boku a doprevádzala ho k vchodu na terminál. Šiltovka s logom Dallas Stars, ktorú mal zasunutú hlboko do tváre, skrývala jeho plavé vlasy, ktorými mu ešte pred asi hodinou chlácholivo brázdila končekmi prstov.

Ani jeden sa nechcel z postele postaviť ako prvý. Hoci budík neprestával v pravidelných intervaloch zvoniť a ona vedela, že sa skôr či neskôr budú musieť pobrať do hotela po Johnove veci, odkladala to tak dlho ako sa len dalo. Obaja počuli, ako Rana mlčky odišla do práce a nechala im súkromie. Nemohla si ale pomôcť. Sedieť opretá o čelo postele a bezmyšlienkovite sa pohrávať s končekmi Johnových vlasov, keď si hlavu oprel o jej bok, bol ten najmierumilovnejší pocit na svete. Bruškami mu podvedome zablúdila pozdĺž líca až k brade, kde ju na dotyk pošteklili vyrastajúce chĺpky. Uvedomila si, že ho nikdy ešte zarasteného nevidela.

„No, taktiež som si nebol istý, či by si ma chcela ešte niekedy v živote vidieť, takže som nechcel riskovať,“ odvetil. Podráždene prevrátila očami. Ako by nemohla?

Let Škandinávskych aeroliniek do Newarku už dávno blikal na tabuli s odletmi, pripravený na odbavenie, keď vyšli posuvnými eskalátormi na poschodie letiska s odletmi. Poľahky postrčil vozík s  batožinou až k odbavovaciemu pultíku, keď prišiel na rad a podal pracovníkovi letiska pas.

„Letíte len vy, pán Klingberg?“ nazrel kútikom oka na Johnove osobné údaje. Justine unavene prikývla. Pohľad od nich odvrátila, keď sa John načiahol a vyložil na váhu batožinu. Mimovoľne sa načiahol a povzbudivo jej stisol dlaň.

„Kam letíte, John?“ spýtal sa pracovník asi v ich veku sporadicky.

„Dallas, Fort Worth International.“

Muž súhlasne prikývol, kým mu prsty rýchlo behali po klávesnici počítača z druhej strany prepážky.

„Mohol by som, prosím, vidieť povolenie na pobyt alebo spiatočnú letenku?“

Justine si nesvoja prekrížila ruky na prsiach. Pracovník k nej stočil zrak.

„Veľmi ma to mrzí, ale budem musieť pánovi Klingbergovi položiť zopár otázok,“ pokynul jej ústretovo. „Ak by ste dovolili..“

„Samozrejme,“ usmiala sa na neho a John sa na ňu prívetivo usmial. Ešte stále si to mohla rozmyslieť.

Odkráčala od pultíkov z labyrintu pásiek, ktoré cestujúcich usmerňovali k východu a bezmyšlienkovite zaletela pohľadom k odletom.

Štokholm.

Kristiansand.

Tromso.

Billund.

Paríž.

Dokonca aj Göteborg.

Ironicky sa usmiala. Nedokázala ale cítiť nič. Ani túžbu rozmyslieť si to všetko na poslednú chvíľu. Prestať byť tvrdohlavá, samostatná, sebestačná žena. 
Vycítila, ako k nej po chvíľke pristúpil a bezmyšlienkovite si šiltovku napravil na hlave.

„Hotovo,“ hlesol. Mlčky ho nasledovala k miestu na odbavenie nadrozmernej batožiny so zvyškom ústroja. Dojato sledovala, koľko vecí si so sebou John na svetový šampionát v Kodani a letnú prestávku priniesol. A ževraj ženy sa nevedia zbaliť ekonomicky.

„Ozvi sa, keď pristaneš prosím,“ objala ho vrúcne, keď s ním podišla k bránam k bezpečnostnej kontrole a ona vedela, že ďalej s ním nesmela. Už ani na sekundu nemohla odkladať pocit, že nastal čas rozlúčiť sa. Neboli ale jediní.

Do poslednej chvíľky dúfala, že mu možno zazvoní telefón a jeho agent mu oznámi, nech nikam neletí, pretože sa vedenie ligy zase nepohodlo s predstaviteľmi hráčskej organizácie a ich čaká na dobu neurčitú opätovná výluka ako pred pár rokmi. Hoci to bolo od nej sebecké, ona nechcela, aby odišiel. Bála sa tej veľkej tmy neznáma, ktorá Johnov odchod predstavovala a ona netušila, ako dlho bude dole tou tmou padať.

Mladé dievča len o pár rokov od nej mladšie uslzene odprevádzala svojho priateľa a neprestávala mu kývať na rozlúčku. Zopár rodín okolo nich mimovoľne ostalo postávať pred odletmi a mlčky sa s jemným úsmevom na perách pozerali na svojich rodinných príslušníkov a priateľov, ktorí mali pred sebou let bohviekam. Rovnako ako John. Zakázala si ale plakať.

Šiltovku si sňal z hlavy. Mlčky si ju k sebe pritisol a zhlboka sa nadýchol vône jej vlasov a pokožky. Plnými dúškami si užíval ten mikromoment šťastia spôsobený jej bezprostrednou blízkosťou, keď ho pramene Justininých dlhých vlasov pošteklili na končeku nosa, ako sa k nej sklonil a tvár si zaboril do ich plavého záveju. Horúčkovito ju stisol okolo pása. Bolestivo prižmúril oči. Cestovný pas aj s palubnými lístkami kŕčovito zovrel v dlani.

„Justine,“ zamrmlal, keď pocítil, ako sa sťažka pod náporom emócií nadýchla a slzy jej napriek všetkému zalievali oči. Odtiahol sa od nej a čelom sa oprel o to jej. Jej úpenlivý pohľad spopod mihalníc ho ale ako vždy nenechal chladným. Cítil, ako ho statočnosť opúšťala. Potom všetkom si teraz, keď bol zrazu čas odísť, nebol stále istý, či si vôbec uvedomovala, ako mu od prvého momentu počarovala.

„Neskôr sa o tom ešte porozprávame,“ načiahol sa jej bruškom palca za perami a chlácholivo jej po nich prešiel. Zlomene prižmúrila oči, keď sa neubránila a neposedná slza jej skĺzla lícom. Mlčky kŕčovito prikývla.

„Zničíš si špirálu, Juss.“

Hrdo sa usmial, keď jej napriek ubolenému výrazu v očiach dokázal vyčariť jemný úsmev na perách. Pohľad na ňu; zlomenú, zúfalú a zmätenú a hlavne vystrašenú tým, čo pociťovala, mu lámal srdce. Napriek tomu jej nebol pripravený od srdca povedať, čo presne k nej všetko pociťoval. Hoci sa o to snažil už toľko krát, nikdy nenašiel vhodné slová a situáciu, ktoré by vystihli, ako vážne to s ňou myslel. Bál sa, že ak by jej teraz povedal, ako sa do nej zaľúbil, vyznelo by to z jeho strany len ako márny výkrik do tmy. Nechcel ju zmiasť. Teraz ju musel nechať ísť a on si musel byť istý, že to zvládne, hoci o tom v kútiku duše nepochyboval. Nie ona. 

„Ja viem,“ prikývla. Nedokázala ho ale brať vážne. Neopúšťal ju pocit, že do jeho života v Dallase jednoducho nepatrí a od tohto momentu sa všetko medzi nimi možno zmení a zanikne tak rýchlo ako prišlo a istým spôsobom to bola aj jej vina. Nedokázala s ním odísť. 

„Choď už,“ potiahla nosom. „Zmeškáš, no tak,“ štuchla ho do hrude. Nikdy jej rozlúčky nešli.

„Ozvem sa,“ zamrmlal. Pery sa jej pod novou vlnou emócií roztriasli a ona kŕčovito prikývla hlavou. Tašku prehodenú cez plece si narovnal. Náruživo sa k nemu znovu pritisla. Panikárila.

„Prosím ťa, dávaj si pozor,“ ozval sa v nej pud sebazáchovy, keď sa letiskovou halou ozvalo ďalšie posledné varovanie cestujúcich na let ani nevedela kam. Prosím ťa nechoď, mala ale na mysli.

Johnovi prebleslo mysľou menšie deja vu, ako v tom momente znela úplne ako jeho mama, ktorá takisto pred pár desiatkami hodín váhavo postávala na prahu dverí vchodu do domu a znepokojene sledovala, ako John sadá k bratovi do auta a ten ho vezie na vlakovú stanicu. Iniciatívne sa načiahla na špičky a pery si pritisla k tým jeho do kŕčovitého bozku na rozlúčku. Slaná príchuť jej sĺz ho pálila na jazyku. Pocity, ktoré sa v ňom ale miešali ešte nikdy tak ako v tej chvíli necítil a horúčkovito ich bozk prehĺbil. Bolo mu jedno, či sa niekto pozerá. Na ničom mu nezáležalo. Vedel, že musel ísť, no ona musela ostať.

„Ďakujem, Justine,“ zašepkal. Ďakujem, že si. Ďakujem, že som ťa stretol, odtiahol sa ako prvý a naposledy jej úpenlivo pozrel do očí. Vyčítal jej v nich len čistú odmietavosť faktu, že mu musela dať zbohom. Nechcel ich rozlúčku zbytočne naťahovať a robiť to pre nich oboch ešte ťažším. Pevne dúfal, že nešlo o zbohom. 

„Ja ďakujem.“ Za všetko. V skutočnosti ju ale hlavne mrzelo to, koľko toho spolu nestihli zažiť. Koľko času im spolu nebolo dopriate a ako nezodpovedne aj s tým málom, ktoré mali k dispozícií, narábala, keď konečne stretla niekoho... kto bol iný. Hoci rozhodne nie dokonalý, pretože ani ona sama dokonalá nebola, tak ako nikto na tomto svete, a ona to ani od neho nežiadala. Jednoducho niekto, s kým chcela, aby to bolo medzi nimi dvoma iné, skutočné. S kým chcela tráviť víkendy na pobreží, ktoré sa im tak veľmi stalo osudné a ktoré si za celé leto aj vďaka nemu tak neskutočne zamilovala.

Obzrel sa za ňou, keď sa prešmykol okolo pracovníkov pri turniketoch a jemne jej zamával. Justine ostávala stáť na tom istom mieste a pohľadom visela na každom jeho kroku. Sledovala, ako sa postavil do rady s ostatnými cestujúcimi a ďakovala architektom oslovského Gardamoenu, ktorí ho naprojektovali do priestoru. Naposledy mu s jemným úsmevom zakývala, keď pristúpil k bezpečnostnej kontrole a tašku si sňal z pleca. Telefón jej v zadnom vrecku nohavíc zavibroval.

John: Ja ťa vidím

Nenútene sa pousmiala. Sprisahanecky sa na ňu kútikom oka z diaľky pousmial, keď mu pokynuli, aby pristúpil k detektoru a ona si slzy zotrela z tváre. 

Netušila, ako dlho tam ešte stála. Keď sa jej ale stratil z dohľadu, pohľadom len bezvýznamne hypnotizovala masu ľudí, ktorí sa chystali na svoj let, ako skupinky priateľov medzi sebou veselo konverzujú a ona sa cítila opustená ako nikdy predtým. Necítila absolútne nič.

Bezmyšlienkovite sa pomaly vybrala naspäť von z budovy, hoci ju nohy neposlúchali. Ako keby aj mohol, pár krát sa za sebou s nádejou otočila, že ho možno zahliadne k nej kráčať. Že si to možno rozmyslel ako v romantickom filme. Že jej sebecké modlitby o kolapse ligy alebo výluke boli vyslyšané. John bol ale preč.

Načiahla sa po kľúčiky od auta, keď aj s vyplateným státím na parkovisku nastúpila a sadla si za volant. Telefón si položila k rýchlostnej páke, no nedokázala sa donútiť, aby naštartovala a konečne sa pohla z miesta. Myslela si, že jej po jeho odchode okamžite odľahne. Myslela si, že keď jej rozum aj srdce konečne pochopia, že bol preč, spadne jej zo srdca ten obrovský balvan obáv a odmietania toho, že tá chvíľa raz príde. Úľava a čistá myseľ pripravená na návrat do reality sa ale nie a nie dostaviť. Vedela komu najprv potrebovala zavolať.

„Hal-“

„Je preč,“ nenechala ju ani nadýchnuť sa. Sebecky tak ako nikdy predtým jej zavolala, hoci vedela, že bola v práci a bolo možné, že ju vyzváňaním telefónu vyrušila uprostred vysvetľovaním latky. Slzy jej naplno vytryskli z očí a ona sklonila zrak do lona. Telefón si kŕčovito pritískala k uchu a vlasy si nervózne prehrabla.

„Oh moja,“ zaúpela Rana frustrovane, keď s ťažkým srdcom zdvihla Justinin hovor počas prestávky medzi hodinami cez vyučovanie. Žiaci utekajúci chodbami školy do nej nechtiac vrážali, keď jej chôdza spomalila a sťažkopádnela. Skôr ako jej avšak Justine stihla skočiť do reči, hnedovláska vedela, o čo šlo. Vedela, že John strávil poslednú noc doma s ňou u nich doma v Osle paradoxne tam, kde sa medzi nimi dvoma všetko aj začalo. Vedela o všetkom. Napriek tomu po prvý krát v živote nevedela, čo svojej kamarátke má povedať.

Asi ste si už všimli, možno áno, možno nie, do tejto poviedky som vložila (znovu) veľký kus seba. Hoci sa to nezdá, ani neviete, aký pocit rozčarovanosti som už dlhšiu chvíľu s blížiacim sa koncom cítila. Od prvých častí, keď som videla, že vás J&J bavia asi tak ako bavili a bavia mňa, keď som ich príbeh formovala, som si priala, aby som nikdy tento trápny záverečný príhovor, ako keby som mala znovu maturovať, nemusela písať. Aby som nemusela dať ďalšej srdcovke zbohom.

Príde mi to len ako včera, keď som dopísala Santíka, začala pridávať Slut a Ivka písala IL. No nebolo to len včera. Prešli tri roky a Vy ste sa napriek tomu vrátili a dali nám obom znovu šancu. A ja si to nesmierne vážim, pretože povedzme si úprimne... Nemuseli ste. Mohli ste z toho vyrásť asi tak, ako sme (mali) vyrásť aj my dve, no v našom prípade došlo očividne asi k dákemu erroru v dozrievaní. Ubehli síce tri roky, no ja som vďaka Johnovi, rybkám, Odeusovi, Manu a celému nášmu svetu fantázie zistila že: 

1. čo sa týka slovenčiny, existuje tam v ešte nádej, chce to len častejšie čítať knižky a utriasť tú moju poenglishovanú sintax a pozabúdaný pravopis a gramatiku.
2. ako som už spomínala na začiatku, roky evolúcie na mne nezanechali žiadnu stopu. Stále som ten istý debil, ktorý je schopný dni dobrovoľne presedieť schúlená do klbka na sedačke pod dekou pri šálke čaju, vnárajúc sa do svojich zvrátených predstáv s jediným rozdielom, že teraz na druhom konci tej istej sedačky sedí po mojom boku môj zmätený priateľ a nechápavo na mňa hľadí, čo tak vehementne a dlho do toho wordu vypisujem.
3. nikdy som Vás a náš malý svet neprestala zbožňovať a ja neumriem skôr, než nepôjdem na aspoň jeden posratý zápas NHL a asi sa tam s Ivkou posereme od šťastia.

Nič z toho by ale nefungovalo bez VÁS. Hoci bola poviedka dopísaná viac-menej ešte predtým, ako som ju na Ivkin blog uverejnila, to Vy ste boli to, čo som od prvej chvíle nosila v mysli a poháňalo ma, aby som si dala záležať a aby som neprestávala. Ďakujem Vám za opäť krásne prežité babské večery nad Vašimi úžasnými komentármi, ďakujem Vám, že ste nezanevreli a dali mi znovu šancu. Ak ste naďabili na tieto riadky, asi viete, že sa Vám takto prihováram, pretože táto kapitola je posledná. To ale neznamená, že sa s Vami a rybkami lúčim. Zbožňujem Vás najviac na svete a ja by som rada podotkla, že ak náhodou túto poviedku čítalo viac ľudí ako sa zdalo z komentárov, ďakujem aj Vám, hoci som nemala tú česť Vás bližšie spoznať. Nesmierne ma teší, že si každá z Vás našla vždy čas a prišla na blog. 

Na záver by som sa chcela ešte špeciálne poďakovať našej Ivke. Čo Vám poviem, stará láska nehrdzavie a ona tu bola pre mňa znovu, keď som ju najviac potrebovala. Prichýlila ma k sebe, aby sme sa spolu znovu nechali vtiahnuť do nášho malého mikrosveta a ja som si po tých dlhých rokoch znovu naplno uvedomila, prečo naše priateľstvo napriek diaľke vydržalo, kým niektoré, hoci len o ulicu ďalej, nie. Chcela by som Ti len týmto spôsobom Knišková znovu pripomenúť, že si a hell of a woman, bude z Teba úžasná hygienička, pitbull (a asi aj tá normálna, len vieš, že ja deti nemám rada, takže sa nechcem vyjadrovať moc lol) mama, ktorou si už teraz a skvelá manželka. (to už trénujem na ten príhovor :P) No to najdôležitejšie je, že si úžasná priateľka a aj keď som Ti dala veľa dôvodov ma niekedy nakopať, ďakujem, že si tu vždy pre mňa a ja dúfam, že vieš, že napriek všetkému a nech som kdekoľvek, ja som tu pre Teba tiež. Ja viem, že ty vieš, no bez teba by tento príbeh neexistoval ani v polovičnom rozsahu ako teraz.
Myslím, že nie som pripravená Vám hneď tu a teraz sľúbiť, že zajtra začnem pridávať niečo nové. Pravdepodobne potrebujem chvíľu stráviť to, že Meatballsu je koniec & leto je v plnom prúde, no poteším Vás, že mi zopár nápadov mysľou krúži a ja na tom budem pracovať (ak by ste chceli). Úplne na záver by som mala na Vás teda poslednú prosbu. Chcela by som ešte oficiálne vedieť, či by ste mali záujem o zopár extras alebo by ste každá preferovala takto otvorený koniec, nechávajúc Vašu fantáziu pracovať na tom, ktorou cestou sa ich osud vybral. Ak by ste teda chceli a bol by záujem, dala by som si týždeň pauzu & takto o týždeň by sme sa ešte pár krát pri J&J stretli. 

Dámy, ešte raz ďakujem moc moc!

S pokorou,

Vaša Baj. 

P.S. 1: Ak by ste s extras súhlasili, ak máte akékoľvek priania, nápady, želania, ako by to mohlo ďalej vypadať, sem s nimi! Viac než rada sa inšpirujem & ešte omnoho radšej by som ich napísala pre Vás ako vďaku, že ste pri mne stáli! love you!
P.S. 2: Ak by ste sa chceli so svojimi myšlienkami a nápadmi zdeliť so mnou osobne (alebo proste v súkromí a nie takto na blogu, kde si to môže hocikto prečítať, už sa neviem ani vykoktať ale you know what I mean), no nejako nie verejne, kľudne ma môžete kontaktovať na instagrame. Budem len a len rada, rovnako ako budem veľmi rada, ak by ste hocikedy niečo potrebovali & ja by som vedela pomôcť. Som Vám za tak veľa nesmierne vďačná a ja by som Vám to rada nejako oplatila. Ešte raz ďakujem za všetko!