Meatballs Co. Extras 1/3 - Call You Mine

fáza č.1: Hello depression, my dearest friend

*pozn. autora: Nerada by som to nazývala druhou sériou, pretože som otvorený koniec nechala na Vás a Vašu fantáziu, ktorá rozhodne, ako sa veci medzi rybkami vyvinuli. Nikoho teda  samozrejme nejdem nútiť & rešpektujem, ak si verziu vo Vašej hlave nechcete ničím a nikým pokaziť. Enjoy x

Telefón jej zavibroval na konferenčnom stolíku pri hlave. Justine stočená na bruchu spala v neprirodzenej polohe na gauči a nevedomky si dekoračný vankúš kŕčovito pritískala k tvári. Drnčanie mobilu ale nebol jej hlavný a jediný problém. Kým telefón neprestával na rohu stolíka vyzváňať, s rozostupujúcimi sa mrákotami v hlave jej začínalo na spánkoch búšiť efekt vína, ktorého prázdna fľaška stále čakala na vynesenie do smetí na koberci pri jej nohách. Oči si rozospato zmätene pretrela.

Nepamätala si, že by si cez kríže prehadzovala deku. Hoci jej na bosé nohy sálal chlad, cez kríže ju hrial príjemný plyšovitý materiál prikrývky, ktorá jej pri hoci len najmenšom pohybe skĺzala z pliec. Rana.

Ani netušila ako a kedy zaspala. Zrazu ale prudko precitla a ona zmätene zažmúrila na obrazovku telefónu v pomykove, či zaspala do práce. Hodiny ukazovali 5:26. Za oknami obývačky na Oslo stále padala hlboká noc a v byte panoval absolútny pokoj. Zvonenie telefónu museli počuť susedia až na prvom poschodí.

John.

Ako po zásahu elektrickým prúdom sa prudko posadila do sedu a unavene si pretrela oči. Omámená zvyškom alkoholu v krvi potom, ako pred spaním frustrovane vypila víno, ktoré si kúpila špeciálne na jej a Johnovo zdravie, sa zhlboka nadýchla. Vážne to teraz medzi nimi bude takto? Teda, bolo by, ak by boli oficiálne spolu.

„Haló?“ vzdychla chrapľavým hlasom. Pohľad sklopila k materiálu pyžama, ktoré mala na sebe. Milé, že aspoň to zvládla ako dospelák. Opatrne sa podoprela lakťom o vankúš, ktorý mala pod hlavou. Zatočila sa jej hlava.

V momente, kedy po celej tej nekonečnej dobe anonymity letu do Newarku a prestupe do Dallasu začul jej hlas, odľahlo mu ako nikdy predtým. Čakanie nato, aby znovu smel aspoň začuť jej hlas mu prišlo bezbrehé. Pri srdci ho ale vzápätí pichli výčitky svedomia. Vedel, že už dávno spala.

„Ahoj,“ pousmial sa mimovoľne, hoci Justine nemala šancu jeho úsmev takto cez telefón spozorovať, keď poslednú tašku tvoriacu hŕbu jeho batožiny praštil k dverám a bezmyšlienkovite vykročil priestorom chladného, opusteného domu, ktorý ostal celé leto prázdny. Prišlo mu to ako celá večnosť, keď odtiaľto v máji na svetový šampionát odchádzal. V jeho živote sa za tak relatívne krátky čas stihlo zmeniť toho veľa. Viac ako očakával. Viac ako by kedy si čo i len dokázal predstaviť.

„Tak už som prišiel. Už som doma.“ V skutočnosti sa ale ako doma vôbec necítil. Domov bol tam, kde bola ona.

„Oh,“ uľavilo sa jej.

Až teraz si uvedomila, ako sebecky skoro večer zaspala, ani netušila ako. V kútiku duše ale vedela, že čičíkajúci účinok alkoholu do chmár spánku bolo to, čo potrebovala. Vedela, že inak by sa jej aspoň na chvíľku zažmúriť oči nepodarilo. Zastaviť vodopád myšlienok v jej mysli.

„To som rada,“ pousmiala sa mimovoľne. Keď vyzrela von oknom do noci a na horizonte sa ani náhodou neschyľovalo k brieždeniu, precitla. Na odhalenej pokožke ucítila chlad, keď deku skopla až k nohám, no bol to väčšmi chlad samoty, ktorý jej teraz mrazivo dýchal na šiju. Uvedomila si, že je preč a odteraz ich od seba bude deliť časový posun siedmych hodín a kilometre naprieč Atlantikom. Posmutnela.

„Oddýchni si,“ zamrmlala, keď v telefóne nastalo ticho a ona počula, ako si zhlboka frustrovane vzdychol. Mlčky jej prikývol. Zosunul sa na kraj gauča a neprítomne hľadel na huňatý koberec. „Aký bol let?“

Tak strašne mu chcela tou otázkou povedať, že si to rozmyslela.

Tak strašne ho chcela poprosiť, aby sa vrátil domov. K nej. Tak ako prosil on ju, aby šla s ním. Aspoň na pár dní, keď ju neprosil, aby sa hneď s ním presťahovala do Dallasu natrvalo a mali spolu päť detí. V tom momente, keď jej s chladnou hlavou načrtol, čo k nej cítil, nemal na mysli nič viac než jej ukázať, čoho by súčasťou v jeho živote v Dallase bola a ona to veľmi dobre vedela. Ako mestá v Štátoch ani zďaleka nepripomínali metropoly ako Oslo alebo Göteborg, no istým spôsobom mali stále svoj šarm a atmosféru. Ako by si kľudne mohla vziať aj Manu a Odeusa so sebou. Hocičo; len aby povedala áno a oni dvaja mali nádej. Vedela ale, že nemala právo.

„Všetko v pohode,“ vydýchol. Musel byť na smrť unavený, no on na tento telefonát čakal príliš dlho, aby si len tak sebecky šiel rovno ľahnúť. Zacítila sa previnilo, ako to večer s alkoholom prehnala. Nebol to jej štýl. Až postupom času si ale naplno uvedomila, že odkedy bol mladý Švéd v jej živote, mnoho vecí začalo nebyť jej štýlom. Stredný syn z Klingbergovského klanu úplne prekopával jej priority. „Čo ty?“

Čo ona?

Jazdu domov si nepamätala. Posledný útržok spomienok na dopoludnie v jej mysli bol ten, ako ju Rana prosila, aby nešoférovala. Ona bola ale vždy príliš tvrdohlavá a až keď zastavila pri krajnici na úpätí jedného z fjordov v blízkosti mesta a chladný prudký vietor jej osviežil myseľ, uvedomila si, aká sa cítila chvíľkovo s Johnovým odchodom zlomená a bezmocná. Snáď po prvý krát v života sa úprimne pre muža rozplakala. Horúce slzy ju pálili na lícach, keď jej stekali tvárou odplavujúc všetky pocity skľúčenosti, ktoré v sebe od prvého momentu dusila. Aj ona bola len človek.

„V pohode,“ zaklamala. Nedokázala sa mu priznať, ako zle jeho odchod znášala. Vedela, že nesmela. Všetko by bolo medzi nimi len o to ťažšie. Musela sa pohnúť ďalej. Nahlas zívla.

„Zavolám ti neskôr, podvečer?“

Sám na sebe cítil únavu z nekonečného letu plného premýšľania nad životom a nad tým, ako to teraz s nimi dvoma bude. Vedel, že tak ako ona, aj on potreboval čas všetko si s chladnou hlavou rozmyslieť. Justine mala pred pár dňami pravdu. Všetko sa to medzi nimi zomlelo príliš rýchlo a oni nemohli očakávať, že odpoveď na ich situáciu nájdu tak ľahko. Ani po hodinách nad Atlantikom nič skvostné avšak nevydumal. Bol si ale istý, že nadchádzajúca sezóna bude mať určite väčší dopad na jeho život, než pred pár týždňami dúfal.

„Samozrejme,“ prikývla. Obaja sa odmlčali.

„Dobrú noc, John.“

Pery stiahla od úzkostlivosti do neprístupnej, tenkej linky. Ešte stále mala živo pred očami, aký to bol príjemný pocit mať ho pri sebe ani len dvadsať štyri hodín dozadu a ako spokojne mu zaspala v náručí. Povedať mu ale, ako jej jeho objatie tak ako minulú noc chýbalo, jej prišlo detinské a nezodpovedné.

„Dobrú, Justine,“ zavesil ako prvý. Hlavu si sklonil ku kolenám a hodnú chvíľku bezmyšlienkovite hľadel na špičky svojich topánok. Zajtra ich všetkých čakala oficiálna tlačovka s Jimom Montgomerym a jemu zostávalo len pár hodín dať sa aspoň trochu dokopy. Sľúbil mu a samému sebe, že bude pripravený. Zúfalo zaúpel. Vitaj naspäť, John.

Vhupnutie do kolotoča novej sezóny a prípravného kempu mu na druhej strane ponúkalo príležitosť nedať mu priestor ani sa nadýchnuť. Istým spôsobom bol rád, pretože mu neostával žiadny čas nato, aby mu myseľ zamestnávali myšlienky o Justine a o veciach, ktoré tak či tak nemohol zmeniť. Veľmi dobre vedel, že ona pár hodín nato, ako ju v noci zobudil, vstala z postele s rovnakou dilemou. Nech boli od seba akokoľvek ďaleko, život išiel ďalej a hlavne, ich práca nepočkala. Bolo načase sústrediť sa znovu na nadchádzajúcu sezónu, vedenie pod novým trénerom a jeho novú úlohu jedného z alternatívnych kapitánov.

„No nazdar Casanova,“ zazubil sa na neho Tyler Seguin už zďaleka, keď John o pár hodín neskôr vošiel s Mattiasom do konferenčnej miestnosti hotela, kde sa oficiálna tlačovka konala, obdivuhodne ako jeden z prvých. Všetkým na pozdrav prikývol a namieril si to rovno do prvej rady, kde mu ukecaný Kanaďan už dávno sušil miesto. Neubránil sa žiarivému úsmevu. Bolo fajn byť späť.

„Servus,“ stisol ho v nemotornom mužskom prevedení medvedieho objatia na privítanie, keď k nemu podišiel a Tyler sa ihneď postavil na rovné nohy, aby ho privítal. Neskrýval nadšenie, že ho znovu po mesiacoch pauzy vidí. Pohľadom na neho John spýtavo kývol, či si môže prisadnúť. Tyler sa na rozkladacej stoličke mimovoľne pohmýril, aby mu spravil viac miesta. Zazubil sa na neho.

Zvedavo si ho premeral. Vyrovnaný, oddýchnutý výraz v Johnovej tvári a uhladený účes nebol presne to, čo očakával. Ak by ale nemal bujnú fantáziu, ani za máčik by neuhádol, že sa John zobudil po nekonečnom lete a obrovskom časovom posune strhaný. S jeho prirodzene večne spokojným výrazom, ktorý hlavne pred zápasmi osciloval až k nadšenému, bolo jednoduchšie nedať na sebe nič najavo. Rodený Kanaďan ale vedel, že tento krát sa Johnovi vstávalo z postele o trochu ťažšie.  

„Vyzeráš fresh, man. Ako?“

„Fajn, fajn,“ prikývol mu John diplomaticky. Ruky si bezmyšlienkovite nezaujato prekrížil na hrudi. „Je fajn ťa znovu vidieť, Seggy.“

Neklamal. John si avšak na malú chvíľu pripadal ako schizofrenik. Ostávať doma mu robilo problémy, no v momente kedy nasadol do auta smerom do mesta, ozvalo sa v ňom nadšenie z novej sezóny, nových výziev a obmeneného tímu. Niežeby ale nechcel, aby s Justine nemohol zájsť na obed a so všetkými pocitmi sa s ňou podeliť. Neostávalo mu avšak nateraz nič iné len si to predstaviť.

„Si mal pekné leto, eh?“

Vedel, že sa Tyler nepýtal nato, či aj tento krát odolal a nebol nikde na rybách. Vedel, že videl fotky a videá z narodeninovej oslavy. Ich mimovoľný rozhovor ale vyrušil kapitán tímu a Jason Spezza, ktorí si k nim prisadli a doplnili prázdne miesta v prvej rade. Všetci sa začínali zbiehať. Bolo fajn vedieť, že niektoré veci a ľudia sa ani po mesiacoch pauzy nemenili.

Pohľadom zaletel k novinárom v okruhu okolo malého pódia a manažérstvu klubu postávajúcom v oblekoch na kraji. Keď zahliadol prichádzať Jima Montgomeryho, mimovoľne sa pousmial. Počas jeho príhovoru ani nedýchol. Jeho koniec ale znamenal spoločný obed so spoluhráčmi a krížový výsluch.

Počúval, ako sa všetci v jeho okolí bavia o dovolenkách a najčerstvejší ockovia v ich tíme zdieľajú historky o prvom prebaľovaní a prvých nehodách s bábätkami. John neodtŕhal pohľad od obrazovky Mattiasovho mobilu, ktorý sedel na ich spoločnom obede po jeho boku. Načiahol sa, aby si do úst bezmyšlienkovite vhodil sústo a znovu uprel zrak na zóny sedenia Dallaskej arény. Do koncertu Drakea v meste ostávalo už len pár dní.

„Kam to vlastne máme, huh?“

„Myslím, že sem, do tejto,“ ukázal Mattias. John chápavo prikývol. Tešil sa ako malé dieťa. „A kto je predkapela?“

„Neviem, pozri to.“

Hoci mladý Štokholmčan chcel, na Justine sa Johna nespýtal aj napriek dojmu, ktorý z nich dvoch na narodeninovej oslave pár týždňov dozadu nadobudol. Vedel, že nech to medzi nimi dopadlo v Švédsku akokoľvek, ak John sedel na tímovom obede a choval sa presne tak ako zvyčajne, Mattias vedel, že nech tomu bolo akokoľvek, jednoducho to vyriešil. Alebo vyrieši. Ako vždy. Neboli by ani prví ani poslední mať vzťah na diaľku. Veď aj princ Harry si našiel manželku v Spojených štátoch, no nie? Ak by záležalo na ňom, v kútiku duše dúfal, že sa okolností nezľakli a John sa nerozhodol city, ktoré k sympatickej Nórke začal prechovávať, ignorovať.

„Jou John.“

Obaja mladí muži sa zvrtli na stoličke za hlasom Esa Lindella, ktorý teraz za nimi zvedavo postával.

„No nazdar,“ zazubil sa na neho žiarivo. Hoci si to mladý Fín nechcel priznať, Johnove podpichovanie mu za fínske zvyky, jazyk, jedlo a všetko, čo sa týkalo jeho krajiny, chýbalo. Od rána nemali ani čas ani priestor spolu prehovoriť ani slovo. S toľkými zmenami v tíme a organizácii, toľkými príhovormi nových členov ich veľkej hokejovej rodiny, sa oficiality pretiahli dlhšie ako zvyčajne. Skoro na stoličke zadriemal.

„Rozmýšľal som, že by sme mohli Mira a Roopeho vziať na večeru? Pridáte sa?“

Johnovi skrslo v hlave, čo doma v Göteborgu Jimovi Montgomerymu sľúbil. S príchodom nových hráčov sa od nich troch prirodzene očakávalo, že im pomôžu aklimatizovať sa v tíme. Nemusel váhať ani sekundu. Rád.

„Na fínske jedlo?“ zvrtol sa k nemu záškodnícky a kyslo sa na neho usmial. Áno, presne toto mal Esa na mysli.

„Mattias?“ prevrátil Esa podráždene nad nenápadnou Johnovou poznámkou očami. V kútiku duše ale vedel, že ho znovu len naťahoval. Rád si kopol do Fínska. Hoci náročky. Švédsko-fínske  vzťahy boli v očiach mnohých Fínov samostatná kapitola. Až by sa mohli vyrovnať tým s ich východnými susedmi. Koniec koncov šlo ale len o bezvýznamné stereotypy. Esa ale tušil, že veci by nabrali na väčších obrátkach, ak by niekedy prišiel domov so Švédkou. To by mu asi neprešlo; liberálne názory, neliberálne názory.

„Jasné, prídem.“

„Okej, počítaj aj so mnou,“ žmurkol na oboch sprisahanecky John. Esa viac než oceňoval, že si Mattias z jeho švédskeho súputníka nebral príklad ani náhodou. Ak niečo dokázalo inokedy pokojných a chladných Fínov rozčúliť, potom to bola povinná švédčina na škole a švédske fóriky nadradenosti.

„Tak super, porozprávam sa o tom s Mirom a dám vedieť,“ zamrmlal na rozlúčku a odkráčal naspäť k svojej strane stola. Mattias sledoval, ako sa Johnovi prehnal tvárou zachmúrený výraz, no nakoniec sa pokojne načiahol po telefóne a pod stolom otvoril správu.

„Suka blyat, pozrime sa kto je nám tu akýsi opálený,“ vyrušil ich prenikavý Radulovov hlas, keď sa už Mattias nadychoval, že sa konečne odhodlá a spýta sa, či písal Justine. Alex zvedavo nakukol spoza pliec obidvoch Švédov a zvedavo si ich premeral, keď ich na vkus všetkých v ich tíme silno oblapil svorne okolo pliec. Hlasno Johnovi zamľaskal so žuvačkou v ústach pri uchu.

„No čo vy dvaja komunisti, už sa tešíte na koncert?“ Jeho temperament bol vskutku nezameniteľný. Na ľade, aj mimo neho.

„Že váhaš.“

Svojský Rus si nikdy neodpustil poznámku na silné škandinávske sociálnodemokratické tendencie v Johnovej a Mattiasovej domovine. Večne ho dopaľovalo, ako jeho krajina v každom americkom filme bola zobrazená ako stále živé epicentrum nedávnej komunistickej, červenej minulosti Ruska, hoci opak bol pravdou a v jeho krajine sa karta obracala od jedného extrému k druhému a Švédom sa všetko prepekalo len kvôli tomu, lebo vynašli Ikeu. Našťastie, nezdržal sa dlho.

Pre Justine: Prepáč, dnes nemôžem. Ozvem sa.

Mattias vedel, že sa to nepatrí, no aj tak ho premohla zvedavosť a kútikom oka zazrel k príjemcovi správy, hoci aj tak vedel, že existovala len jediná osoba, na ktorej by mohlo jeho spolu sediacemu tak záležať. Smutne sa pousmial.

„Takže vy dvaja ste spolu?“ hľadel na Johna teraz spýtavo.

„Ani vlastne neviem,“ zamračil sa John na zamknutú obrazovku telefónu. Ak ho výpočty neklamali, Justine bola už dávno doma. Alebo, ak bola unavená, práve si líhala do postele. Bez neho.

Mattiasova, na prvý pohľad, jednoduchá a priamočiara otázka, ktorá si nežiadala vedecké poznatky a chemické rovnice, aby mu vedel na ňu odpovedať, ho ale škrela. Boli? Alebo neboli?

Keď pred pár desiatkami hodín odišiel a nechal ju tam bezmocne stáť uprostred letiskovej haly, sám netušil, či ich puto pretrvá a či ju nevidí naposledy. Hoci si prial opak, rovnako ako on na ňu, nemusela na neho čakať. Ak by to malo znamenať, že by sa mala trápiť, potom by bol radšej, ak by nečakala. Pochopil by to. Vedel, že jej nemohol dať viac. Omnoho viac ako by chcel a patrilo sa. Nech sa ale Justine rozhodne akokoľvek, bude to rešpektovať. Hádam.

Vzťah na diaľku bolo niečo, s čím nikdy nepočítal. Od malička zažratý do hokejového sveta, ani na zlomok sekundy mu nikdy nenapadlo, že by to mohlo medzi ním a nejakou ženou byť inak, než že jednoducho sa spolu presťahujú, kam sa len dostane. Potom ale stretol ju. A veci v jeho živote sa skomplikovali. Chcel, aby fungovali možno inak ako mainstream v prostredí, v ktorom sa pohyboval. Dokázal by ju vôbec podviesť? Podviesť to, čo ho k nej ťahalo? 

Videl, ako Mattiasovi visí na mysli tá istá otázka. On by sa ale tak zo dňa na deň momentálne asi nevedel pozrieť na inú ženu inak ako len zo slušnosti alebo len z princípu, že mu jednoducho prišla fyzicky atraktívna. Oči mu napriek všetkému avšak ešte stále slúžili a ako Justine sama povedala, teraz potrebovali obaja čas. 

„Ty si o tom čo myslíš? O Justine?“

Mattias na neho prekvapene pozrel. Johnovi bolo jasné, že mladá Nórka musela na Mattiasa urobiť na narodeninovej oslave nejaký dojem, či už zlý alebo dobrý, rovnako ako urobila dojem na jeho bratov a Carlovu manželku. A ak by sa spýtal, aj na jeho otca a mamu. Chcel to vedieť.

„No,“ zatiahol Mattias. Nachytal ho nepripraveného. „Ja vlastne ani neviem. Justine je ale podľa mňa riadny badass. Ropná inžinierka? Teda wow, John.“

Pobavene sa zachechtal Mattiasovmu úprimnému obdivu. Mal pravdu. Justine bola riadny badass a to mu tak od začiatku na nej imponovalo. Bola iná. Mimo jeho ligu. Mimo všetkého, v čo na prvý pohľad na žene dúfal, s ktorou by sa podarilo jemu niekedy dostať do konverzácie. Až teraz si uvedomil, aké šťastie a náhoda to bola, že sa ich dva tak rozličné svety preklenuli, hoci len na tak krátko. Zatiaľ.

„Ak by si hocikedy mal pocit, že potrebuješ spláchnuť temné myšlienky, počítaj so mnou.“

Mlčky mu prikývol. Vedel, že možno si to nechcel priznať teraz, no v blízkej budúcnosti, keď zo všetkého vytriezvie, bude pravdepodobne Mattiasove ponúkané služby potrebovať. Telefón si strčil naspäť do vrecka a znovu s vyrovnaným výrazom v tvári sa pošpáral v rozjedenom obede.

Tak ako túto noc, John ešte Justine zobudil uprostred noci veľa krát. Vždy sa strácajúc v časovom posune pohnaný nadšením počuť jej hlas po ich prvom zápase doma, pred  začiatkom ich prvého tripu vonku alebo po koncerte, neváhal vytočiť jediné nórske číslo v jeho kontaktoch. Nejeden krát mala sto chutí mu seknúť telefónom a spať ďalej. Obaja ale vedeli, že to bolo to jediné, čo im na nasledujúce týždne ostávalo. Nikdy mu to nezazlievala.

Bezmyšlienkovite sa krútila na stoličke v kancelárií a hľadela do prázdna. V hlave jej vírili myšlienky rozpakov, keď na pracovnej ploche mala popri vývoji v Severnom mori otvorenú stránku britskej leteckej spoločnosti a zo zvedavosti si prezerala letecké spojenie z Osla do Dallasu. Pre istotu. Aspoň takto mala pocit, že mu bola bližšie. 

„Balíš kufre?“ zazubila sa jej kolegyňa, keď Justine načapala pri prokrastinácii, čo sa nestávalo tak často. Zadumaná v myšlienkach ďaleko od Osla, prudko sa od ľaku strhla. „Čo v Dallase?“

„Aale len tak, zo zvedavosti,“ zamračila sa sústredene, keď prehliadač bezprostredne zatvorila. Vždy bola známa tým, že si súkromie strážila lepšie ako v Pentagone. Taktiež bola známa tým, že jej strohá odpoveď musela jej zvedavej spolupracujúcej postačiť. Viac by z nej nedostala, hoci jej ženský inštinkt našepkával, že si odlety na juh do Štátov v skutočnosti rodená Švédka nepozerala len tak.

Niekedy ju na pár sekúnd paralyzovala túžba jednoducho si letenku kúpiť, všetko hodiť za hlavu a odísť za ním, presne tak ako ju pred pár dňami prosil. Ona sa ale nedokázala vzdať toho, kým bola. Zatiaľ. Ani predsa nevedela, či by ju John mal stále chuť vidieť. Či by mal trpezlivosť na tak priepastný časový rozdiel, ktorý ich od seba počnúc pristaním jeho lietadla na Dallaskom najväčšom letisku delil, ako keď ona vstávala ráno do práce a v Dallase bola stále hlboká noc. Alebo keď on obedoval a ona si už pomaly líhala do postele. Justine ale príliš dobre vedela, že jediný liek a návod na jej otázky v mysli bol čas. V kútiku duše vedela, že hoci čas bol to jediné, čo im teraz dokázalo pomôcť veci vo svojich životoch utriasť, taktiež vedela, že či bude čakať deň alebo dva mesiace, jej city sa k nemu nezmenia. Neprestane chcieť byť v jeho živote. Hoci nemôže. Načiahla sa a roztvorené okno na ploche obrazovky chladnokrvne zavrela. Všetko si to potrebovala lepšie premyslieť a najlepšie mimo pracovnej doby, kde ju neplatili za melancholické uvažovanie nad jej mileneckým životom. To ešte ale netušila, akým hrozným nápadom sa ukáže stráviť víkend na pobreží.

„Ženská, teba vyliečia len poldecáky,“ štuchla do nej Rana, keď skončila v práci a narazili na seba pred vchodom do bytu. Zmätene k nej zdvihla zrak. Vôbec si ju nevšimla. „Kde si bola?“
Justine prevrátila očami. Možno potrebovala pár dní vrátiť sa do normálu a zastabilizovať svoju každodennú rutinu ale nebola malá. Nemusela ju kontrolovať, že si počas slabej chvíľky siahne na život.
„Vo fitku.“
Mlčky jej podržala dvere, aby obe vošli dnu. Tašku s vecami a oblečením praštila na zem. V skutočnosti jej ale Ranin nápad nedával pokoj. Istým spôsobom cítila, že ak ostane doma, doma, kde spolu len pred pár hodinami stále boli, zošalie. Rozptýlenie nikdy nebolo tak lákavé.
„Takže?“ zdvihla Rana spýtavo obočie, keď videla, ako stále váha a jej nápad zvažuje. Ukraodmky ju stále sledovala kútikom oka. Možno jeden drink by nebol na škodu. Pozrela na displej telefónu, na ktorom jej stále svietila neotvorená Johnova správa.

John: Prepáč, dnes nemôžem. Ozvem sa.

Sústredene sa zamračila. „Daj mi desať minút a môžeme vyraziť. Len, prosím ťa, nie niekam, kde bude milión tri sto ľudí. Nemám náladu.“

Prekráčala bytom až do svojej izby a načiahla sa za vešiakmi s oblečením v polootvorenej skrini. Zamyslene si hrýzla peru. Hoci bol preč, Justine nemienila sedieť celé večere doma v kúte. Vedela, že nemohla a ani nemal právo to od nej žiadať. Zbláznila by sa. 
Načiahla sa po nohavice a jednoduchý top, aby konečne zo seba zvliekla športové oblečenie a mohla si obliecť aj niečo iné ako elegantné kúsky, v ktorých sa celý deň cítila tak nepohodlne. Vlasy si pred zrkadlom v rýchlosti zviazala do vysokého chvostu, keď jej Rana kričala, že im zavolala taxík.

„Už idem,“ hlesla, keď vychádzala z izby a prešmykla sa otvorenými dverami až na chodbu k schodisku a výťahu. Rýchlo za sebou zamkla a namierila si to po schodoch.

Justine: To nevadí, nabudúce. 😊 Ideme s Ranou von. 

John nemohol zapierať. Neubehlo ani dvadsať štyri hodín a on sa už prichytil, ako na Justine žiarlil. Ako žiarlil nato, že nemohol byť s ňou a niekto iný mohol. Ako mu neskonale chýbala. Nepríjemný pocit odstrčenia ho pichol pri srdci. Sezóna ale nepočká...

Ako ste si asi všimli, zvolila som trochu neobvyklý spôsob ako Vám moju verziu udalostí podať. Vzala som do úvahy všetky vaše nápady a nakoniec som sa rozhodla, že extras zhrniem do zopár fáz, ktorými si ľudia vo vzťahu na diaľku prejdú, no nemusí to byť pravidlom a každý oplýva odlišnými príznakmi. Momentálne sa zdá, že budú tri, nechcem to príliš naťahovať. 

HOPE YOU DIDN'T MISS ME THAT MUCH (lebo mne ste chýbali strašne, babky ježibabky. Rybky mi chýbali.). Ani neviete, aká som nadšená, že budem mať ešte stále príležitosť sa s Vami takto stretávať. Zatiaľ teda takto. Na záver by som len chcela dodať, že keďže extras nie sú hotové, mrzí ma to, ale dúfam, že je to v poriadku, ak by sme sa teda pri nich stretávali (zatiaľ priebežne do odvolania) každú stredu. Opatrujte sa mi. 

Vaša Baj.