Meatballs Co. Extras 2/3 - Beneath The Surface

UPDATE OHĽADOM TRETIEHO EXTRA
babky ježibabky, tretie extra je už hotové, momentálne pracujem na posledných úpravách! Sľubujem, že na blogu uzrie svetlo sveta dnes o siedmej večer! Prepáčte ešte raz!

fáza č. 2: I'm fine

„Prosím ťa, povedz mi, že nie si na Tinderi,“ prevrátila znechutene Rana očami, keď Justine blinkla správa s povestným zvukom aplikácie na randenie. Kútikom oka na ňu neveriacky pozrela.

Nikdy v živote ju tak trucovať nevidela.

Nikdy v živote nemala Justine takú potrebu si ubližovať.

Nikdy v živote Rana nevidela, že by sa tak uzavrela a nedokázala si zrazu priznať, že sa nedokázala jednoducho tak ľahko pohnúť ďalej. Hoci chcela. Musela. Nemohla na Johna čakať. Rovnako ako on nemohol čakať na ňu. Alebo mohla?

Hoci si to znovu nechcela priznať, Justine bola zamilovaná a s Johnom to bolo úplne iné ako všetky jej predošlé vzťahy. Čím viac sa to snažila popierať, tým horšie to bolo. Až sa dostala do štádia, že si dobrovoľne stiahla Tinder.

„No tak idem na rande, a čo,“ zamrmlala podráždene. Ak ju Rana pozvala k sebe len na to, aby jej dávala prednášky, to ani chodiť nemusela.

Prišla, lebo sa dlho nevideli. Lebo jej ich spoločné nažívanie stále chýbalo a ona sa niekedy prichytila, že si nedokázala na mať byt len pre seba zvyknúť len tak zo dňa na deň. Bolo to iné, oslobodzujúcejšie, autentickejšie, no niekedy by ocenila ich babské večery namiesto tlačenia sa na gauči s pohodlným kocúrom a chamtivým psom, čo sa rozvaľovania sa na sedačke týkalo. Nepotrebovala avšak počúvať, aby jej ako svätuškárka, ktorou ani ona sama nebola, dávala rozumy ako má narábať so svojim voľným časom. Justine veľmi dobre sama vedela, že to, čo robila, nebolo správne a ani to, čo v skutočnosti chcela. To, po čom ale v skutočnosti túžila, bolo nemožné. Zatiaľ. 

„No dobre, ale... ste ešte v kontakte, nie?“ posadila sa Rana na koberec k Manu, ktorý sa spokojne vystrel na huňatom tkanive a hlavu si položil na predné labky. Spokojne zavzdychal, keď prívetivá hnedovláska odložila pohár vína a načiahla sa za jeho huňatou srsťou. Nedokázala ale Johnove meno vysloviť nahlas. Pri každej spomienke mena vysokého Švéda sa Justine podráždene rozzúrila ako ranené zviera.

Nespoznávala ju.

Ona sa nespoznávala.

V čom mala ale Justine jasno bolo, že rozhodne život neprestane teraz ísť ďalej, hoci bol John preč.

Nikdy sa ho na to nespýtala, takže nedokázala s istotou povedať, či na ňu on čakal. Predstava, že by... Ani nato nedokázala od žiarlivosti pomyslieť. Myšlienky o tom, že možno mal viac šťastia ako ona a v Dallase našiel v niekom inom aspoň kúsok z nej, zatlačila do úzadia mysle. On odišiel. Ona ostala. Musela sa pohnúť ďalej.

„Sme,“ prikývla nakoniec, keď si Rana silene odkašľala. „Ale nie tak, ako si myslíš.“

Nezazlievala jej to. Justine sa v myšlienkach strácala dosť často, keď na rad prišiel on. Hoci si to blondínka nechcela priznať, Rana by skôr povedala, že sa ešte stále napriek toľkým týždňom cez Johnov odchod nepreniesla, no jej hrdosť jej nedovoľovala priznať si to. Stále do neho bola zamilovaná. Stále cítila prázdno, keď si občas vymenili zopár správ a on jej zavolal, aby znovu aspoň počul jej hlas, pretože ani jeden nevedel a nechcel prerušiť medzi nimi aspoň takýto chabý kontakt. Vedela to, pretože, hoci na ňu naliehal, Justine vytrvalo odmietala jeho ponuku prísť na pár dní za ním do Dallasu.

Načo? Prečo?

Aby si ublížili ešte viac?

Aby jej len znovu ešte viac pripomenul, že sa nedokázala cez neho preniesť? To asi ťažko. Zvládla spromovať. Zvládne aj jedného Švéda.

V kútiku duše ale vždy zaúpela. Tá ponuka znela tak lákavo. Tá predstava, že by sa ho aspoň na pár dní, čo i len hodín, smela znovu dotýkať. Vnímať tú hrejivú, pozitívnu energiu vyžarujúcu z jeho tela a osobnosti, hoci by nemala. Možno ale nikdy jednoducho nemala na vzťah na diaľku guráž. Alebo bola na také veci už pristará. Príliš usadená a zvyknutá mať istý komfort. Okrem toho, teraz bola mamou jedného rozmaznaného kocúra a ochranárskeho psa.

„A on o tom vie?“ zdvihla Rana spýtavo obočie. Justine na ňu veľavýznamne pozrela.

„Vie,“ prikývla. Keby len to...

***

Dallaské hviezdy sa od začiatku sezóny vydali na svoj prvý trip mimo domáceho ľadu a John bol nevídane nervózny. Bodajby nebol, keď vedel, že Justine sa snažila každý zápas sledovať, hoci sa jej to nie vždy podarilo. Aj keď len takto na diaľku, napriek všetkému pociťovala potrebu ho podporovať. Koniec koncov, záležalo jej na ňom. Ani na sekundu tomu od jeho odchodu nebolo inak. 
  

Justine: Už môžem, môžeš?

So sluchátkami v ušiach a Esovi chrbtom si sadol k stolu, ktorý inokedy mali zaprataný oblečením a tablet položil pred seba. Trpezlivo počkal, kým sa videohovor načíta a vďačne sa usmial, keď na obrazovke zbadal Justinin sústredený výraz v snahe napojiť laptop do siete skôr, než sa jej vybije. Po príchode z práce ako vždy nevedela čo skôr a vôbec nestíhala. 

„Ahoj,“ zazubil sa, keď mu stále nebola schopná venovať pozornosť. Zlostne zanadávala, keď jej predlžovačka hlasne spadla na plávajúcu podlahu. V pozadí video rozhovoru začul Manuov napajedený štekot.

„Ahoj,“ zdvihla k nemu konečne vďačne zrak a pousmiala sa omnoho mimovoľnejšie, ako by sa jej páčilo. Ostatne ako zakaždým, keď jej John zavolal. Nemohla sa celý týždeň dočkať, kedy ho znovu uvidí. Jemne jej zakýval.

Telefonáty a rozhovory sa stali ich menším rituálom. Jej vlastnou drogou a niečím, bez čoho si svoj voľný čas už nevedela predstaviť. John jednoducho napriek diaľke do jej života aj po jeho odchode patril. Prišlo jej to ale ako večnosť, kedy naposledy počula jeho hlas, ktorý mal na ňu tak upokojujúce a liečivé účinky. Zrazu všetka bolesť spôsobená diaľkou, ktorá ich od začiatku sezóny delila, bola preč. Ako keby chýbalo len pár dní do víkendu a ona ho v Göteborgu znovu cez víkend uvidí. Ale neuvidí.

„Takže presťahovaní?“ potešil sa, keď interiér bytu v jej pozadí nespoznával. Nadšene prikývla. Načiahla sa, aby spoza jej chrbta lepšie rozoznal kuchyňu v pozadí. Pri nohách malého kuchynského stola spoznal Odeusa, ktorý akurát vďačne vylizoval svoju večeru. Nikdy nepochyboval, že Justine situáciu rýchlo vyrieši. Bol na ňu pyšný. 

„Čo ty? Kde ste?“ zvraštila obočie, keď sa Manu znovu dožadoval pozornosti a vyskočil k nej. Okamžite sa načiahol, aby ju celú vyoblizoval. Snažila sa mu vyhnúť, no darmo. John sa pobavene pousmial. 

„No tak, Manu, okej, chápem, aj ja teba,“ zašomrala. Po každej prechádzke bol ako z divých vajec. John trpezlivo počkal, kým ho prinútila z gauča znovu zoskočiť a zahnala ho do spálne. Podráždene prevrátila očami. Človek by ani nepovedal ako málo súkromia jej dožičia.

„Práve sme v Ottawe. Zajtra nás čaká zápas. Potom New Jersey,“ pretrel si unavené oči, keď k nemu znovu upriamila pozornosť a vďačne sa zadívala na laptop. Neodtŕhala z neho pohľad. Chýbal jej.

„Neboj sa, budem pozerať,“ pousmiala sa, keď jej pre zmenu Odeus zrazu zamňaukal pri nohách a ona sa otrávene načiahla, aby si ho vysadila do lona. Na tomto sa predsa nedohodli, keď sa sťahovali. Teraz, keď konečne bývali s ňou, ich už nesmela ďalej zanedbávať. John sa pobavene zasmial, keď kocúr spokojne zapriadol pod dotykom jej dlane na jeho hlave.

„Nemala by si ich tak rozmaznávať, prerastú ti cez hlavu.“

„Asi tak ako ty cez leto?“ nadvihla pobavene obočie. Nervózne sa rozosmial. Dostala ho.

„Hej, presne tak ako ja cez leto,“ prikývol jej. S ním to bolo ale predsa iné.

Johnova poznámka medzi nimi vyprovokovalo nepríjemné ticho. Nevydržalo im to znovu ani pár minút bez toho, aby ju nepichlo pri srdci, že videohovor je to najbližšie k realite, čo jej môže dať a on ďaleko od Dallasu ešte intenzívnejšie vnímal, ako mu chýbala. Obával sa pocitu prázdnoty, keď za sebou v stredu zabuchne dvere na dome a jeho privíta znovu len chlad. Dokonca aj Odeus vycítil, že atmosféra by sa dala krájať a spokojný so svojou dávkou pozornosti zoskočil na zem. Odkráčal naspäť do kuchyne.

„Chýbaš mi tu,“ zašepkal. Jeho spolubývajúci ho nevnímal tak či tak, no on sa nezmohol na nič viac. Frustrovane sledoval, ako sa výraz v jej tvári zmenil. Nadšenie, že ho vidí vystriedala pochmúrna nálada, ako zakaždým, keď prišla na rad táto téma, keď sa snažili chovať normálne.

„Aj ty nám chýbaš,“ vyšla s farbou von. Dovolila si hovoriť aj v mene jeho rodičov a všetkých, ktorí tak ako ona, ostali a on odišiel. Ako každé leto. John mlčal. Vymenila si s ním láskyplný pohľad. Nevolala s ním ale nato, aby strácala čas, ktorý teraz spolu na chvíľku na seba mali, na melancholické malichernosti.

„Nemyslela som si, že to bude také ťažké,“ neubránila sa a sklamane sklopila zrak. Nech robila čokoľvek, z mysle jej nešlo ako ho nedokázala z jej života vytesniť. Ako sa od neho nedokázala len tak odstrihnúť.

„Ani ja nie,“ sklonil zamyslene pohľad k hrane stola, za ktorým na hotelovej izbe sedel. Cítila, čo bude nasledovať.

„No tak príď,“ zdvihol k nej zrak, keď sa rozrušene chytil za koreň nosa. Hoci nad tým dumal akokoľvek dlho, nevychádzalo mu z jeho výpočtov iného riešenia. Potreboval ju znovu vidieť. Potreboval zažiť znovu ten pocit, keď bol s ňou, aby si overil to, čo k nej tak či tak už od prvého momentu cítil a aby vedel, že bojovať za nich dvoch dávalo zmysel a bolo to skutočné. Aby vedel, že keď by sa ho hocikto snažil presvedčiť o opaku, on mal v situácii a citoch k nej viac než jasno. 
„Aspoň na pár dní. Prosím?“

Mlčky čakal a sledoval, ako zmätene zahabkala. Nemohla si predsa dovoliť len tak odísť bez ohľadu na to, ako neskutočne si priala, aby mohla. Nechcela. Justine mu tak ako veľa krát dala košom.

Chýbal jej, no v kútiku duše mala strach. Veľmi dobre si pamätala tú nekonečnú prázdnotu, ktorú ucítila, keď sa s ním pred pár týždňami lúčila na letisku v Osle. Teraz, keď sa konečne postavila na vlastné nohy, presťahovala sa a snažila sa naučiť žiť v spoločnosti ctižiadostivého kocúra a hyperaktívneho psa, ktorý si nedokázal privyknúť na limitovaný výbeh spôsobený životom v mestskom byte, nebola pripravená znovu spadnúť naspäť na samé dno. Takisto sa snažila privyknúť si na Johnovu neprítomnosť. Nemohla na neho čakať. Inak to v tom momente nevidela. 

„Vieš, že nemôžem,“ vzdychla si. „Len teraz som sa presťahovala.“ Jej odpoveď ho ale neprekvapila. 

„Pozerala som ale mimochodom aj minule zápas,“ pousmiala sa sama na sebe pri spomienke na pár večerov dozadu v snahe zmeniť tému. Celú noc si počkala na tých pár minút, kedy ho smela aspoň na chvíľku zahliadnuť na obrazovke laptopu. Chyba. Zmorená celým dňom v práci zaspala ešte počas prvej tretiny.

„Vážne?“

Hoci to Justine robila často, zakaždým v ňom poznanie, že si našla čas, vzbudilo lavínu eufórie. Koniec koncov, aj kvôli nej na sebe makal od začiatku prípravy. Aj pre ňu šiel každý zápas na sto percent. Keď neboli spolu, nech to aspoň na ľade stojí zato. 

„Bolo to fajn,“ prikývla súhlasne. „Pekný gól, Klingberg.“

Mal toho na srdci toľko, že ak by záležalo na ňom, do noci by ju nepustil od hovoru. Jemu ale neušlo, ako Justine prezrádzala neprirodzená reč tela. Kútikom oka stále odbiehala k hodinám na telefóne. Vytušil, že mala na dnešný večer asi plány a on nimi nemohol byť súčasťou. Nemohol ju vziať ani na posratú večeru.  

„Máš ešte dnes niečo na pláne?“

Nechcela mu klamať. Zhlboka sa nadýchla.

„Mám rande, nemôžem volať dlho, prepáč,“ sklopila zrak. Cítila, ako prerývane vydýchol a visel na nej pohľadom v snahe vyprovokovať, aby sa na neho pozrela.

Istým spôsobom jej nezazlieval, že sa snažila pohnúť ďalej a ona sa snažila niekoho stretnúť. Nič jej predsa nesľúbil. Nemohol ale predstierať, že ho nešlo pretrhnúť od žiarlivosti, že sa niekto iný smel dívať do jej očí. Skĺzať po jej dokonalom tele pohľadom. Dotknúť sa jej. Možno i pobozkať a ... Ak by chcela. Ak by ho nechala... Mať ju tak ako na pár týždňov smel aj on. Ako si prial, aby ju mal aj teraz.  

„Oh wow,“ zamrmlal silene uznanlivo. 

Srdce mu vynechalo úder. Sklamane sklopil zrak a sťažka si vzdychol. Nemohol jej to zazlievať, ak nechcela na neho čakať. Koniec koncov, nikdy jej v skutočnosti nepovedal, čo k nej cíti.

Vedel, že odkedy bol v jej živote, neustále jej dával dôvody nato, aby bola smutná. Nikdy sa jej na to nespýtal, no on to jednoducho vedel.

Vedel, že prvé večere boli pre ňu najhoršie a možno aj preto zvolila takúto cestu vysporiadavaním sa s novou situáciou.

Vedel, že si líhala do postele zarmútená a osamotená a potichu slzami máčala vankúš od frustrácie, kedy toto dopustila, telefón stískajúc s ich spoločnými fotkami v dlaniach.

Vedel, že to bolo jednoducho silnejšie ako oni a ani na chvíľku nezatúžila, aby prestal do jej života patriť. Hoci bol tisíce kilometrov naprieč oceánom od seba.

Vedel to, lebo cítil to isté ale ona bola príliš tvrdohlavá a nemohla sa tým nechať zožierať. Musela sa pohnúť ďalej. S ním alebo bez neho. 

„Čo my dvaja?“ pozrel na ňu a uprene sa zadíval do kamery. Hlavu si bezmyšlienkovite podoprela dlaňou. Prekvapene na neho pozrela.

Nechcel na ňu nikdy tlačiť. Dúfal ale, že jej dal dostatočne najavo, že nech by sa rozhodla akokoľvek, bol pripravený, hoci sa modlila, aby mu to nerobila svojím rozhodnutím ešte ťažším než to bolo. 

„John, prosím ťa," zaúpela bezmocne. Pozrela mu konečne do očí. Ich zranený pohľad znášala len ťažko. Prečo si takto vôbec ubližovali? Prečo to nedokázali len jednoducho nechať tak, keď spolu nemohli byť? Súcitne ale prikývol. Vedel, že na jeho otázku odpoveď nepoznala. 

„Radšej mi povedz, aký bol koncert?“ snažila sa znovu zmeniť tému. 

„Uh, koncert?“ zvraštil obočie. Predstava o tom, ako ide už druhý krát na rande, ho ešte stále vyvádzala z miery. Čo si oblečie? Ak by mohol a bolo to na ňom, určite by si prial, aby si obliekla jedny z jej šiat. Nebol to ale on, s kým ho mala.

Na zlomok sekundy ho prepadol pocit, že mal jeho brat pravdu. Klamať sa nepatrí a jeho dobehla karma. Nepatrilo sa klamať všetkým naokolo, ako mu na nej záležalo, že na Fanny ani nepomyslel, hoci si jeho zvláštne, tajnostkárske správanie tak veľa ľudí vysvetľovalo. Čo ho ale mrzelo ešte viac bolo, že klamal o svojich pocitoch a že jej nikdy do očí nepovedal tie dve, na prvý pohľad, bezvýznamné slová. Možno ak by sa prestal starať pár týždňov dozadu o to, na čo bolo skoro a na čo nie, a on by nabral odvahu, ona by možno teraz ležala po jeho boku. S ním. Ak by mohol vrátiť čas, všetko by urobil inak.

„No predsa ten koncert Drakea, na ktorom ste boli. Úplne som sa ťa zabudla opýtať. Nešiel si nakoniec?“ pozrela na neho zmätene. Mysľou bol úplne inde a ona z toho znervóznela. Vedela ale, že to bola ona, ktorá mu vrazila bez opýtania dýku do chrbta. No dohodli sa. Nemusia na seba čakať.

„Oh, no jasné,“ prehrabol si vlasy. „Prepáč, ja,“ zahabkal v snahe vymyslieť si nejakú zmysluplnú lož. Nemohol jej povedať, ako ho zožieralo svedomie. Z mysle mu nešlo, ako sa mu priznala, že mala s niekým iným schôdzku. „Asi som nejaký mimo z toho zápasu a tak. Koncert bol fajn. Mattias ťa pozdravuje.“

„Oh,“ vydýchla prekvapene. Ani nedúfala, že by si ju sympatický Štokholmčan pamätal. „Ďakujem, aj ja jeho.“ Konverzácia viazla. Kútikom oka znovu pozrela na hodinky. Čas sa pomaly chystať.

„Budem musieť ísť, John. Prepáč.“

„Jasné, nevadí, bež,“ preglgol nasucho. Samozrejme, že mu to vadilo najviac na svete. Chýbal mu jej hlas. Jej úsmev. Chýbala mu celá, no teraz si musel vyžrať daň zato, že bol zbabelec. „Pozdrav Ranu. A zabav sa.“

„Jasné, pozdravím,“ usmiala sa široko. Bude mať radosť. „Veľa šťastia v zajtrajšom zápase. Zlom väz.“ 
Zhlboka si vzdychla. Vôbec sa jej na to rande nechcelo ísť.

„Aj ty,“ pousmial sa na ňu. Počkal, kým vypne hovor ako prvá a bezmocne zaklapol laptop. Vstal od stola a stratený v myšlienkach si ľahol naspäť do postele. Bezmyšlienkovite sa obrátil k Esovi, ktorý sa za celú tú dobu na tej svojej nepohol ani o centimeter. Vôbec mu nevenoval pozornosť.

„No tak čo?“ ozval sa nezaujato mladý Fín, ktorý neodtŕhal zrak od tabletu v jeho rukách. „Už si ju presvedčil? Príde?“

„Nie,“ pokrútil John frustrovane hlavou. Práve naopak. Zničene si pretrel oči. Esa len neveriacky pokrútil hlavou.

„Ženské.“

***

„Mimochodom, vyzerá ako John,“ načiahla sa jej Rana spoza pleca po telefón a zbežne pohľadom preletela konverzáciou medzi Justine a neznámym z Osla. Spupne na ňu pozrela.

„To budeš teraz hovoriť na každého blondiaka, ktorý prejde okolo?“

„Nie,“ zakyslila sa na ňu. „Ale predtým sa ti blondiaci nepáčili.“

Nemala voči Rane žiadny argument. Hoci si to Justine nechcela priznať, mala pravdu. V podvedomí každého muža, ktorý sa k nej na päť metrov priblížil, teraz porovnávala s tým, kto bol jedným z hlavným dôvodov, prečo sa naučila milovať a vážiť si čas strávený na západnom pobreží Švédska.

„No, kvôli tomu som sem vážne neprišla, takže,“ načiahla sa po vôdzku. Manu na ňu zmätene pozrel. Presne toto mala Rana na mysli, keď radšej Johna v Justininej prítomnosti nespomínala. Na povel mu pískla. Pes sa nedobrovoľne zdvihol z koberca a zarmútene na Ranu pozrel. Rýchlo sa k nemu privinula a pohladila ho po hlave.

„Kam ideš?“ zastavila ju bývalá spolubývajúca vo dverách, keď si cez ruky prehodila zimný kabát a zohla sa k Manu, aby mu vôdzku pripla o obojok. Hoci sám cítil, že sa medzi dvoma kamarátkami niečo odohralo, poslušne ju nasledoval.

„Domov,“ zamrmlala.

„Zase? Neblbni. Len teraz si prišla.“

Justine nevinne mykla plecami. Vedela, že to so všetkým preháňala. Vedela, že to ani nemyslela vážne a na stretnutia nechcela prísť. Ona si ale nedokázala pomôcť. Rana, ktorú jej Johnov odchod spôsobil, tak bolela, že ona dúfala, že by jednoducho mohla nájsť útechu v akomkoľvek rozptýlení.

Jej prvé rande spred dvoch týždňov bola katastrofa. Pri každom komplimente, ktorý sa jej rodák z Bergenu snažil vystrúhať, sa jej obrátil žalúdok. Pred očami mala neustále Johnovu tvár, ako keby to bol on, kto sedel oproti nej. Vytrvalo sa v mysli modlila, aby si jej správanie nevysvetlil po svojom a nesnažil sa ju na konci pobozkať.

Jej už spomínané druhé rande nedopadlo nakoniec najhoršie, no nedokázala si pomôcť. Hoci sa príliš premáhala, keďže aspoň šlo o človeka so zaujímavou životnou filozofiou, úsmev jej zamrzol, keď jej oznámil, že sa o dva týždne sťahoval do Austrálie. Skoro prevrátila stôl. V momente, keď vychádzala z Raninho vchodu, zvedavo zdvihla hovor z neznámeho čísla.

„Haló?“

Bokom sa oprela o vchodové dvere, aby ich Manu pridržala a nasmerovala si to rovno k autu.

„Ahoj, to som ja, dala si mi pred pár dňami číslo,“ ozval sa v reproduktore neznámy hlas. Jej tretie Tinder rande.

„Oh ahoj.“ Nikdy by si nebola bola predstavila, že jeho hlas bol až tak hlboký. Za normálnych okolností by ju to priťahovalo. Hoci nedokázala nič v tom momente cítiť, povedala si, že tomu dá šancu. Žeby dobré znamenie?

„Tak mi napadlo opýtať sa, ako sa máš a či máš plány na štvrtok večer?“

„Nie, nie, to nemám,“ načiahla sa po kľúčiky od auta a otvorila zadné dvere. Počkala, kým Manu vyskočil na deku na zadných sedadlách a poľahky za ním dvere pribuchla. Spýtavo na ňu hľadel. Sadla si za volant.

„Úžasné,“ prehrabol si nervózne vlasy. „Vlastne ti volám, pretože som už nechcel váhať a rád by som ťa pozval na večeru, ak by si súhlasila. Rád by som ťa stretol osobne a spoznal bližšie.“

„Oh,“ vydýchla zmätene. Niekto vedel ako ísť rovno na vec. Potom si ale spomenula, čo bolo momentálne jej životnou úlohou. Pohnúť sa ďalej. „Uhm prečo nie? A o koľkej? A kde?“

„Prídem pre teba o siedmej?“ 
Vtedy ešte netušila, ako sa Tinder guy číslo tri rád predvádzal v svojom nablýskanom aute, čo v jeho prípade zavážilo ohľadom konečného rozsudku viac ako slušné chovanie.

„Nie, nie, to vážne nie je nutné,“ ubezpečila ho stroho. Nebola hlúpa. Posledné, čo by jej chýbalo, bolo, aby jej neúspešné rande vedeli, kde bývala. Nakoniec sa ale rozhodla improvizovať, keď sa nenechal odbiť.

„Tak teda fajn, pošlem ti adresu. Tak vo štvrtok,“ ukončila hovor a načiahla sa, aby mu poslala Raninu novú adresu.

(...)

„Nepozveš ma ďalej?“ hľadel na ňu spýtavo, keď motor stíchol a on mlčky sledoval, ako hľadí von oknom a hypnotizuje vchod do Raninej bytovky. Stočila k nemu zrak. Celú cestu domov z reštaurácie na neho ani nepozrela. 

V očiach mu rozpoznala iskričky očakávania a vášne. Celý večer cítila, že sa mu páčila, no ona si nedokázala pomôcť. Iskry v očiach dotyčného boli iné ako tie v tých jeho. Pripomínali jej skôr čistú ctižiadostivosť a potrebu, ktoré rozoznávala u Andersa. Začala sa cítiť nepríjemne. Načiahla sa po kľučku.

„Asi nie, prepáč,“ pousmiala sa naoko ospravedlňujúco. Videla, ako ho jej odpoveď sklamala, no zvolila byť radšej od začiatku k nemu úprimná. Pobavene sa pousmial. Hlavou neveriacky pokrútil.

„Takže som neurobil dobrý dojem, čo?“

„To nie,“ zamrmlala. To ja. „Teda, to nie je tebou. Vďaka, že si ma hodil domov.“ Dlane bezmocne spustil z volantu a mlčky pozeral, ako vystúpila z auta a ani sa nenačiahla, aby mu dala rozlúčkovú pusu na líce. 

Si krásna žena. Keď som ti pri večeri povedal, že sa mi páčiš, myslel som to vážne.

Znechutene prevrátila očami a obzrela sa. Nablýskané tmavosivé Audi stále stálo pri okraji chodníka a ona cítila, ako ju prepaľoval pohľadom. Nasucho preglgla. Myseľ jej ochromilo drobné deja vu spred pár týždňov dozadu. Tak isto jej správu poslal aj John na letisku. Nahnevalo ju, že, hoci nevedomky, snažil sa mu v jej mysli podobať.

Telefón si zlostne vypla a dvere za sebou od zlosti a zúfalosti hlasno zatresla, keď stlačila zvonček Raninho bytu a tá jej bez zbytočných otázok otvorila. Už dávno scenériu pod oknami sledovala spoza záclony. Počula, ako Justine rýchlo vybehla schodmi, necítiac ani bolesť v opätkoch, až ju skoro zrazila na zem, keď ju priateľka čakala nedočkavo vo dverách.

„Požičaj mi notebook,“ ani na ňu Justine nepozrela a sadla si na gauč. Kabát si rýchlo stiahla z pliec a hodila na jeho opačný koniec. Odhodlane vydýchla. Rana k nej zmätene podišla. Manu aj Odeus na ňu zmätene pozreli. Mama sa vrátila. Konečne. 
Niečo silné sa v nej zlomilo. Niečo tak silné, ako keď sa ľadovec triešti v oceáne na menšie kúsky a voda ho sťahuje ku dnu. V tom momente ju ale netrápilo, čo to bolo. Na mysli mala len jediné. 

„Čo sa stalo?“

„Proste mi požičaj laptop. Prosím.“

Rana ani nedýchla. Mlčky sledovala, ako Justine otvorila webstránku britskej leteckej spoločnosti, ktorú po toľkých návštevách a váhaní poznala už naspamäť. Rana neveriacky zatajila dych. Neverila vlastným očiam.

„Bol na teba sprostý?“ vyzvedala v snahe odhadnúť, odkiaľ vietor toľkého zrazu odhodlania vanul. Športové autá boli jednoducho diagnóza.

„Nie,“ odvetila pevným, neprístupným hlasom, keď vyplňovala formulár o osobných údajoch. Ucítila, ako Odeus rozospato zoskočil z operadla gauča a chvostom sa jej náročky obšmietal na privítanie okolo pása. Ona mu ale nebola schopná venovať teraz pozornosť. Rana otvorila náruč a vďačne si ho vzala do lona. Vedela, že sa jej nemusela pýtať, či sa medzi nimi niečo stalo. Lebo nestalo. Presne tak ako na každom Justininom stroskotanom rande od začiatku septembra.

S ľútosťou na ňu pozrela. Obe vedeli, že mala dostať odvahu konečne priznať si svoje priority už dávno, no možno to bolo takto lepšie, že si musela tak tvrdým spôsobom uvedomiť, o čo prichádzala a kam až bola schopná zaslepene odmietavo zájsť. Koľko si ublížiť. Koľko im obom ublížiť. Podala jej peňaženku, z ktorej Justine vytiahla poľahky kreditku a Rana ju so zatajeným dychom vďačne objala okolo pliec, keď neveriacky sledovala koliesko točiace sa na obrazovke. Na moment sa cítila ako v živej verzii pokračovania Bridget Jonesovej.

Thank you for flying with us!

„Do pekla, Justine, ty si to vážne spravila,“ hlesla Rana obarená skutočnosťou, že za ani nie mesiac jej kamarátka skutočne odlietala za Atlantik a elektronický lístok aj s rezerváciou jej okamžite pípli v emailovej schránke. Justine laptop odsunula do bezpečia konferenčného stolíka.

„Ja viem,“ hľadela neveriacky do prázdna. Jej srdce našlo vnútorný pokoj. Teraz ostávalo len povedať to Johnovi. Ju ale neopúšťal pocit, že to sa jednoducho povie ľahšie, ako urobí.

Ako mu to mohla vôbec povedať?

Vedela, že mu ublížila tým, ako sa snažila pohnúť ďalej. Vedela to, lebo v skutočnosti blížila im obom. V kútiku duše vždy cítila, že sa s nikým iným stýkať nechcela a na jej citoch k nemu sa za tých pár týždňov nič nezmenilo. Stále ho mala rada. Stále bola do neho zaľúbená a nebolo to len opojením leta a morského vánku. Vtedy ale ešte netušila, ako jej dilemu za ňu John poľahky vyrieši, keď o pár hodín neskôr s ťažkým srdcom a plnou hlavou jej neohlásenej nadchádzajúcej cesty do Texasu vstala do práce. 

„Justine.“

„John?“ zdvihla zmätene hovor, keď zaparkovala v podzemnej garáži firmy a kľúčik vytiahla zo zapaľovania. Zvedavo pozrela na hodiny na displeji. V Dallase muselo byť len čosi krátko po polnoci. Ešte predtým ako hovor zdvihla, ju premkli obavy, prečo John bol hore tak neskoro nadránom a prečo jej volal. V mysli si zhlboka vzdychla.  

„Juss,“ zlomil sa mu hlas. Spozornela.

„John, ty si pil,“ zamrmlala. Sústredene sa chytila za koreň nosa. Vedela, že si to určite neuvedomoval, no nemohol si vybrať nevhodnejší čas. Inštinktívne sa načiahla za kľučkou na dverách a vystúpila z auta.

Toto nikdy v živote ešte nespravil. Nikdy jej nevolal takto uprostred noci, pretože veľmi dobre vedel, že ju nemohol v práci vyrušovať. Nebol to jeho štýl. On si ale nedokázal pomôcť. Potreboval jej toho povedať tak veľa a on už nedokázal čakať ani o sekundu navyše na ten vhodný moment. Potreboval počuť, že jej rande dopadlo otrasne a on ju znovu môže mať pri sebe. Nahnevane sa zamračila, keď privolala výťah. Teraz alebo nikdy. Takto spätne mal totižto pocit, že všetky vhodné momenty už prepásol tak či tak. 

Rozbolelo ju z neho srdce. Nemusel jej nič ani povedať, aby tušila, prečo si John dal zopár pív so spoluhráčmi v klube.

To ona mu nešla z mysle.

To ona mu ubližovala.

Myslela si, že keď sa posnaží pohnúť ďalej ona, John urobí to isté. Aj keď to v skutočnosti nešlo ani jej, on sa nedokázal na inú ženu pozrieť tak ako na ňu, nech sa snažil akokoľvek. Pokušenie ukojiť svoje potreby z neho dávno vyprchalo, ktoré vystriedalo dnes večer adrenalín vediac, že celý večer možno znovu strávila v spoločnosti niekoho iného a on sa nemohol na nič zmôcť.

„No tak možno som mal jedno to pivo alebo dve,“ zamrmlal neprítomne. Vzdychla si. Presne tomuto sa chcela vyhnúť.

„John, musíš si ísť ľahnúť, ráno máš tréning. Si už aspoň v posteli?“ snažila sa ho uchlácholiť. A najlepšie sám? Znovu sa v nej ako vždy, keď šlo o neho, ozvali ochranárske inštinkty. Nikdy by nedopustila, aby sa mu niečo stalo alebo aby istým spôsobom kvôli nej zmeškal tréning alebo sa dostal do problémov. Počula, ako prerývane pod náporom alkoholu zafuňal do telefónu. Podráždene zastonal.

„Som, som. Neboj sa.“ Zaúpela. Bolelo ju, ako sa pripil. A bola to jej vina. „To teraz ale nie je podstatné. Musel som počuť tvoj hlas. Ja ti musím niečo povedať, Justine. Musíme sa porozprávať.“

„No a čo také?“ neubránila sa. Vedela, že pod vplyvom alkoholu bol odvážnejší a úprimnejší ako zvyčajne. Hoci si zakázala a vedela, že bolo od nej zákerné zneužívať takto jeho slabú chvíľku, potrebovala od neho počuť, že nebola jediná, ktorá sa cez tých pár týždňov, čo vpadol do jej života, nedokázala preniesť a to, čo spravila včera večer, bolo správne. Srať tie peniaze. Bolo jej očividné, že sa každý z nich s jeho odchodom vyrovnával po svojom, no potrebovala to vedieť. „Prečo vlastne ešte nespíš?“

„Čakal som na teba, ale mala si večer vypnutý telefón, no a potom, no..,“ zatiahol zúfalo. To čakanie sa ale v spoločnosti spoluhráčov z tímu nejako pretiahlo. A zamotalo. A zvrhlo. „Bola si zase na rande, však?“

„Áno, bola.“

„A... ako to dopadlo? Si už doma?“ Šum prítomnosti nejakého muža v pozadí by asi nezvládol. 

„Áno, John,“ chytila sa za koreň nosa. „Už som doma a aj v práci, pretože tu je už ráno a ty si musíš ísť ľahnúť. Prosím ťa.“

„Nie, nie, prosím ťa, ešte nechoď.“ Mlčky čakala.

„Ja chcem,“ zasekol sa, keď nasucho preglgol, „Prosím ťa, už nechoď na žiadne rande. Prečo na ne chodíš? Je to nejaká pomsta za to, že som nemohol ostať?“

„A to už prečo?“ No tak John, povedz jej to. 
Kiežby to bola len pomsta. Občas si priala, aby ho jednoducho mohla len nenávidieť. Aby voči nemu dokázala ostať zatrpknutá. Ona ale nemohla.

„Lebo som idiot a žiarlim na teba. Pozri sa na mňa.“ Zhlboka si vzdychla. Skôr než mu ale začala dávať rozumy, znovu jej skočil do reči: „Ty a... Nepáči sa mi to. Proste sa mi to nepáči. Nedokážem sa s tým zmieriť. Snažil som sa ale nedokážem to, Justine. Stále ťa ľúbim.“

„John, prosím ťa, ráno sa o tom po tréningu vážne porozprávame. Musím ísť teraz do práce, mám jedno dôležité stretnutie a ty sa musíš vyspať, prosím ťa,“ zatriasol sa jej hlas, keď vošla do budovy. 

„Nie, nie, nie, ty ma musíš teraz počúvať. Nikam nechoď. Neskladaj,“ spanikáril, keď si matne začínal uvedomovať, že bola vážne pravdepodobne už dávno v práci a ona si z neho nestrieľala, no jemu to bolo v tom momente úprimne jedno. Hovor si prepol na hlasitý odposluch a ľahol si spokojne do postele. Telefón si položil na vankúš vedľa seba, ako keby pri ňom ležala.

„Potrebujem ťa, Juss,“ prehrabol si rozcítene vlasy. Prišlo mu to ľúto a zbabelé od neho, ako mu to trvalo tak dlho, kým jej to dokázal povedať. Ako ju najprv musel stratiť. Justine ale mlčala. Kŕčovito si zahryzla do pery. Mala strach, že si túto konverzáciu John nebude pamätať, keď sa o päť hodín neskôr zobudí.  Že si to možno s tými vyznanými citmi rozmyslí. On si ale tento príhovor trénoval príliš dlho, aby mu len tak do rána vyfučal z hlavy. 

„Prosím ťa,-“ Jej samej horúce slzy skĺzali po tvári, až sa rýchlo skryla na toalety, kde mala aspoň trochu súkromia. Telefón si kŕčovite držala pri uchu. „Do prdele, čo mám urobiť, aby si konečne prišla? Odpusť mi, prosím ťa. Zabudnime na všetko, čo sa za tie posledné týždne stalo a začnime tam, kde sme skončili v Göteborgu. Začnime odznovu. Ja chcem byť len s tebou. Ty to tak necítiš?“

Kabelku si sňala z pleca a vlasy si zúfalo prehrabla, keď to vzdala a oprela sa o umývadlo uprostred miestnosti. Rýchlo sa načiahla za ikonkou s textovými správami a upozornila kolegyňu, že sa chvíľku zdrží.

„Tak povedz už niečo,“ zašepkal zúfalo. Jej mlčanlivosť bola horšia, než keby na neho nakričala. Než keby mu povedala, že ho neznáša. Že k nemu nič necíti a má si zariadiť život po svojom. Bez nej. V Amerike. Nech si v nej ostane, pretože ona na toto nemá gule ani čas.

„Nemusíš robiť nič, aby som prišla,“ nasucho preglgla. Počula, ako zaúpel a išiel namietať. Zakaždým mu povedala to isté. Že nemohla. Že nesmeli. Kecy.

Uvedomil si, že dospel do takého štádia zúfalosti, že mu prestávalo byť šuma fuk, čo bolo správne a politicky korektné, hoci vedel, že tréner alebo Jim Nill by ho za také uvažovanie nepochválili. Justino ho rýchlo predbehla.

„Nič sa medzi nami nestalo a ja som si tak nejako včera uvedomila, že nemá význam, aby sme sa takto trýznili. Tiež to, čo sa medzi nami stalo doma, nedokážem hodiť len tak za hlavu. Takže tak nejako som si včera kúpila na začiatok novembra letenku do Dallasu?“

Peru si ako vždy, keď si bola neistá sama sebou, vtiahla medzi zuby. Nervózne si ju hrýzla. Od úžasu vydýchol. Tak toto nečakal.

Celý večer si pri barovom pulte trénoval s pohárom v ruke, čo jej presne povie. Ako sa nedá odstrašiť faktami, ktoré hrali proti nim. Justine mu ale jej slovami vzala všetok vietor z plachiet.

„Nevedela som ako ti to včera povedať a už bolo neskoro,“ vydýchla. 

„Takže to nedopadlo dobre?“ Nedokázal to slovo ani vysloviť. Zhmotniť tú predstavu, že by sa jej možno niekto iný smel minulú noc namiesto neho dotýkať. Byť tam pre ňu namiesto neho. Snažil si natrénovať, čo by jej na to povedal, no jeho mozog odmietal takú predstavu akceptovať. On vedel, že jednoducho patrili k sebe , no on ju nenechal istým spôsobom s inou možnosťou. On odišiel. Ona ostala.

„Samozrejme, že to nedopadlo dobre,“ prevrátila očami. Hanbila sa zato. „Ja som sa ale snažila len pohnúť ďalej, John.“

Hlas a srdce sa jej znovu lámali. Nikdy v živote ju tak bolesť v srdci ale nenapĺňala. Bolesť, že si musela priznať, že sa jej nikdy cez jeho odchod nepodarilo preniesť. Že sa po tých celých týždňoch nedokázala s nikým iným seriózne stýkať alebo len na chvíľku na neho zabudnúť v náručí iného muža. Zaplavila ju úľava a odľahlo jej. Cítila to isté. Patrili k sebe.

„Ja viem,“ zašepkal, keď ho hladina alkoholu v krvi začínala premáhať rovnako s pokročilou hodinou. Telo mu úplne ochablo. „Ani ja to nedokážem. Pozri sa na mňa,“ zaúpel. Žiarlil na ňu ako malý chlapec. Justine sa pobavene usmiala.

„Prepáč,“ preglgla. „Chcela som sa ozvať ale.. Fakt som nevedela, či ti už včera zavolať, keď som si tú letenku kúpila.“ Teda, aspoň tak si to myslela. Rovnako nechcela, aby ju videl alebo počul tak rozcítenú. Nechcela najspontánnejšie rozhodnutie svojho života hneď oľutovať. Potrebovala to najprv predýchať. 

„Takže prídeš.“ Razom vytriezvel.

„No.. Ešte stále tú letenku môžem stornovať ale-“

„Nie, nie, nič sa stornovať nebude,“ pousmial sa rozhodne. Bol už ale úplne mimo.

„Juss,“ zastonal. Prevrátila očami. Vedela, čo bude nasledovať. „Ja som stále ešte pripitý a za štyri hodiny vstávam na tréning.“

Zahryzla si do pery, aby sa na celé toalety nerozosmiala a udržala si vážny tón. Ak by bola ich trénerom, asi by ho ešte v tuneli obliala vedrom ľadovej vody. S chráničmi na sebe.

„Ja viem,“ odvetila chlácholivo. „Má to ale svoje za a proti. Keď sa o tie štyri hodiny zobudíš, pravdepodobne budeš ešte stále opitý, takže aspoň nebudeš bojovať na tréningu s opicou.“

„Veľmi vtipné,“ zakyslil sa a tvár si zavŕtal hlbšie do vankúšov. Niečo si nezmyselne pre seba zamrmlal. „To je vážne. Ako tam takýto prídem.“

„Na to si mal myslieť skôr, prepáč,“ nedokázala sa už ubrániť menšiemu zachichotaniu. „No tak bež si ľahnúť, zavolaj mi, keď budeš hore, aby som vedela, že si nezaspal.“

Ešte stále tu bola možnosť, že si John ich telefonát pamätať nebude.

„Dobre,“ zafučal. „Milujem ťa, Juss. Strašne.“
„Aj ja teba,“ vydýchla usmievavo. Odpoveďou jej ale bolo len spokojné dýchanie. Zaspal. 

Taakže, Justine, Manu a Odeus presťahovaní do nového, čo na to hovoríte? A na (márnu) snahu Justine pohnúť sa ďalej? A Johnovu reakciu? Musím priznať, že táto kapitola mi dala asi zabrať zatiaľ najviac, pretože som sa najdrastickejšie odtrhla od môjho životného presvedčenia a línie vlastnej skúsenosti, ale hádam ma za to nepošlete do kytek. Niekedy som si nadávala ale som človek, ktorý má rád výzvy a táto kapitola jednoducho pre mňa výzva bola, takže som istým spôsobom rada; hádam som to fakt nepokakala. Budem citovať Ivku, pretože v živote nič nie je ružové (a ja osobne pridám, že v prípade hokejistov duplom nie ahah). Som si vedomá, že toto extra predstavuje znovu trochu kontroverzie, ale ja som cítila, že to jednoducho bolo potrebné. Nebudeme si klamať jednoducho. Pravdepodobne si tiež hovoríte, prečo som vynechala Johnov kvázi pohľad na vec a spôsob, ako sa vyrovnával s vecami on. Asi si to viete predstaviť a ja to jednoducho nedokážem napísať, hoci vieme, že aj on má za ušami. Verím tomu, že mi odpustíte za ten môj menší amatérizmus. Budúci týždeň nás čaká posledné tretie extras, fáza č. 3: I miss you. Ako ste si všimli, dejové línie tejto fázy a budúcej, poslednej, sa už začali značne prelínať, a teda asi viete, ako to dopadne a budúca streda bude predstavovať len akési dopovedanie následkov procesu, ktorý sa začal už v tejto. Vidíme sa o týždeň! Ďakujem ešte raz ako vždy za všetku podporu a to, že to stále čítate! Že sa na blog vraciate!

takto teda pri Meatballs oficiálne predpoledný krát lots of love,

Vaša rozčarovaná Baj.