Meatballs Co. Extras 3/3 - KONIEC

fáza č. 3: I miss you

V objatí vánku od baldachýna kĺzajúceho sa v rytme morského vetra nad jej hlavou z bezpečia tieňa plážového sedenia s pôžitkom sledovala, ako John vychádza z vody a kráča späť k nej. Niežeby jeho nadšenie pre šantenie vo vode nezdieľala...

Jemne sa pousmiala, keď sa nečakane sklonil k malému chlapcovi, ktorý si spokojne staval z lahodne jemného piesku povestného pre pláže Zanzibaru na brehu pevnosť. V zápale pre prácu na zvyšok popoludnia si ani neuvedomil, ako mu slabé vlnobitie odplavilo jeden z kýblikov, ktoré mal položené po svojom boku spoločne s ostatným náčiním. 

Hoci by si to John nikdy nepriznal, Justine vedela, že by sa najradšej k malému chlapcovi pridal a sám mu pomohol postaviť bojovú pevnosť. Sám bol v skutočnosti ten istý malý chlapec, ktorý celé detstvo sníval o hraní v NHL s jediným rozdielom, že pár rokov dozadu sa jeho sen stal skutočnosťou. Dokázal to. Dostal sa až na vrchol. 
Neodtŕhala od neho zrak, keď sa poľahky k nemu sklonil, no pohľad jej zvedavých očí, ktorý na sebe cítil od prvého okamihu, kedy vyliezol z vody, prebil chlapčenské inštinkty. Rovnako ako vedel, že si bez výčitiek užívala pohľad na to, ako mu kvapky osviežujúcej morskej vody stekajú po obrysoch svalov na hrudi a ramenách, máčajúc snehobiely piesok pod Johnovými nohami. Sama pre seba sa usmiala. 

Navštíviť Zanzibar bolo vždy jej snom, rovnako ako bolo Johnovým najväčším snom navštíviť Japonsko hneď po prieniku do NHL. Takto pred rokom by ju avšak ani v päte nenapadlo, v akej šarmantnej spoločnosti bude mať tú česť po prvý krát Afriku navštíviť. Teda... Niežeby Ranu nemala rada, no ona vedela, že jej priateľka jej už dávno prehodenie priorít v živote odpustila. Okrem toho, ukryť sa na pobreží Tanzánie pred všetkými a všetkým, čo ich čakalo či už doma v Osle, Dallase alebo Švédsku a tráviť dovolenku na jej vysnívanom mieste po jeho boku stelesňovalo všetko, o čom v poslednej dobe snívala. Napriek tomu šlo len o čerešničku na torte. Čerešničku na torte vzťahu s mužom, ktorý jej od prvého dňa dával najavo, že bola súčasťou jeho plánov a teraz si už len ťažko vedela predstaviť život bez neho. 

„Vykúpaný?“ podala mu vďačne uterák bez toho, aby prerušila intenzívny pohľad plný elektrizujúcich iskričiek, ktorý si vymenili. Spokojne sa na ňu zazubil.

„Už si mi začínala chýbať,“ pokynul jej, aby sa na širokom plážovom lôžku posunula a s pôžitkom si ľahol vedľa nej, nedbajúc či ju chladné kvapky vody, ktoré mu stekali z vlasov, pošteklia na odhalenej pokožke alebo nie. Podráždene zaprotestovala, no nedbal. Plnými dúškami si užíval ten pocit, že navôkol tisícok kilometrov nebolo človeka, ktorý by ich poznal. Boli sami. Mal ju len a len pre seba.
V mysli bezmyšlienkovite zalistovala pár mesiacov dozadu, ako sa jej na začiatku toho všetkého humbuku menom NHL a vzťah na diaľku klepali kolená ako malému dievčatku a ako sa prvotne bála, že by okolnosti ich vzťahu nezvládla. Teraz, keď videla, o čo všetko by bola prišla, prišla si zrazu patetická a snáď po prvý krát v živote zbabelá? Možno. Koniec koncov, šlo o neho. Zhlboka si vzdychla. 

***

Neleť cez Newark, búšili jej znovu Johnove slová spred pár týždňov v ušiach, ako keď si kupovala letenku do Štátov. Veľmi dobre vedel, ako notoricky boli na imigračnom v okolí New Yorku známi tým, ako cestujúcim, hoci len tranzitným, znepríjemňovali život. Posledné, čo by im chýbalo, bolo, ak by Justine nakoniec do krajiny nevpustili, pretože sa im jej okolnosti zdali podozrivé a ona by sa musela vrátiť do Osla. To by neprežil.

Čo je dôvodov vašej cesty do Spojených štátov amerických?

Ako dlho sa plánujete zdržať na území Spojených štátov amerických?

Boli ste niekedy zadržaná za pašovanie omamných látok?

Kde počas svojho pobytu ostanete?

Boli ste niekedy zadržaná na základe akéhokoľvek iného podnetu?

Boli ste niekedy spájaná s teroristickou činnosťou?

Premýšľali ste niekedy o ilegálnej migrácií do zahraničia?

Aký je váš etnický pôvod?

Psychicky vyklepaná ako malé dieťa sledovala, ako pracovník imigračného berie jej pas a nechávajú ju čakať bez toho, aby jej povedali prečo. Nervózne sledovala, ako si postarší muž s hustými fúzikmi vymieňa zopár slov s ostatnými zamestnancami štátnej správy a ona bezmocne pozrela do lona, v ktorom zvierala telefón.

Od príletu jej letu z Londýna ubehol už poriadny kus času, no John ju nikde v dave ľudí nevidel. Vedel, že keďže nikdy ešte do Štátov nevycestovala, ako slobodnej žene jej najpravdepodobnejšie robili napriek, hoci ho právnici uistili, že pracovníci na imigračnom v Dallase by nemali mať ani ten najmenší dôvod, prečo jej odmietnuť vstup. Jej nórsky pas bol priam snom každého človeka, kto kedy musel prejsť obštrukciami žiadania o vstup do Európskej únie alebo severoamerického svetového ekonomického giganta, a teda jej finančná situácia a prostredie, z ktorého prichádzala, nemali za normálnych okolností vzbudiť na hraniciach ani najmenšie podozrenie, že Justine nemá vo voľnom čase nič lepšie na práci ako ilegálne ostávať v Texase. Napriek tomu, v dotazníku nemohla klamať a ani jej to John neodporúčal a ona musela priznať, že dôvodom jej návštevy bola návšteva priateľa.

Hoci väčšinou zachovával chladnú hlavu a bol večný optimista, napriek tomu neprestával nervózne pochodovať okolo zhluku ľudí pri príletoch a pohľadom preskakovať medzi veľkými digitálnymi hodinami nad tabuľou s pristátiami a tvárami cestujúcich, ktorí sa vynárali cez posuvné biele dvere z vestibulu na prevzatie batožiny. Ubehla už hodina a pol a Justine nikde nevidel.

„No tak, Justine,“ podupkával si nervózne nohou, keď ho v pravidelných intervaloch bombardoval Esa správami, či už pristála a je všetko v poriadku. John ho ale odignoroval.

„Mohol by som, prosím, vidieť váš telefón?“ podišiel k nej jeden z pracovníkov a dlaňou jej pokynul, aby mu mobil podala. Nepýtal sa.

„Hmm, zvláštne. Ľudia si väčšinou dávajú na pozadie fotky s ich najmilovanejšími,“ pozrel na ňu mrazivo. Nasucho preglgla. Mala snáď devätnásť?

„Máte so sebou akékoľvek fotky s vaším priateľom?“ držal jej telefón stále v rukách. Bola na dne.

„Samozrejme,“ načiahla sa, aby ho dotykom prsta poľahky odblokovala a hoci jej to bolo proti srsti, zalistovala v albume v mobile, až zaletela k tým starším, z leta. Telefón mu strčila pod nos s ich jedinou spoločnou fotkou z Johnovej oslavy, na ktorej ju láskyplne drží okolo pása a hľadí jej úpenlivo do očí.

„Hmm, rozumiem,“ zamrmlal. „Vskutku krásny párik.“

Bola zúfalá. Bradu si podoprela, keď sa zosunula hlbšie do kresla a ukradomky pozrela na hodiny na jej telefóne, ktoré ukazovali 21:20. Vedela, že John ju už dávno netrpezlivo čaká na druhej strane letiska. Hoci ich od seba delilo len pár metrov, jej to prišlo ešte ako väčšia diaľka než Oslo-Dallas. Zbystrila pozornosť, keď sa muži vo dverách vymenili a ten, ktorý ju mal ako prvý na starosti, sa vrátil. No bez pasu. Spýtavo na neho pozrela, keď jej vrátil kreditku a výpis z účtu, ktorý si pre istotu vzala so sebou a zaujímalo by ju, čím si to zaslúžila, že z ich letu si vzali takto na paškál práve ju. Žeby potrebovali vylepšiť štatistiky? Nech tomu bolo akokoľvek, nikdy v živote sa tak ponížene necítila. Pracovník ale znovu odišiel. Kútikom oka pozrela na telefón a jedným kliknutím odblokovala lietadlový režim. Nemohla to viac vydržať.

John: Už si na pasovom?

John: Je to OK? Hlavne zachovaj chladnú hlavu a kľud. Už ťa tu čakám 😊

John: Justine, ozvi sa prosím, čo sa deje? Robia ti problémy?

John: Juss, už je tomu viac než dlho, kde si prosím ťa? Si okej? Ak mášnejaký problém, musíš mi to povedať, aby som vedel ako ti pomôcť. 

Obrazovku jej zavalila lavína správ od Johna a jej najbližších. Odpovedala ale iba jemu. Všetko ostatné počká. 

Justine: Nechcú ma pustiť.

Justinina správa vytrhla Johna z tranzu nervozity a hnevu. Na odpoveď nemusela čakať dlho. Bol ešte viac nervózny než ona sama, pretože si ani nedokázal predstaviť, akými nepríjemnými otázkami sa snažili nájsť čo i len náznak dôvodu nato, aby ju nepustili ďalej. K nemu. 

„Do čerta,“ sykol, keď mu konečne od nej zavibrovala správa. Vedel to. Počkal ale, kým dopíše.

Justine: Mám pocit, že si myslia, že sa budem snažiť tu s tebou nelegálne ostať. Vzali mi pas.

Vtom si všimla, ako sa pracovník k nej znovu vrátil a z vonkajšej strany stisol kľučku na sklenených dverách. Nestihla si Johnovu odpoveď ani prečítať.

Frustrovane si potiahol končeky vlasov. Zúrivo pozrel na hodinky. Sám sa nespoznával. Nič, čo by mu aj ten najlepší právnik v meste v tom momente povedal, by ho nedokázalo upokojiť. Potreboval, aby Justine nechali ísť. A to okamžite. Aj kebyže by to malo znamenať, že niekomu v tom momente musel podpísať deklaráciu o tom, že sú spolu vo vzťahu.

Prednáška o štandardných postupoch pracovníkov imigračného a na čo mali a nemali právo ho absolútne nezaujímala. Urobil všetko preto, aby Justine nemala ani najmenší problém prejsť pasovú kontrolu a na rozdiel od mnohých iných v jej situácii, nemala ani za máčik bočné úmysly si svoj pobyt v Štátoch predĺžiť. Napriek tomu sa stal pravý opak a on zúfalo krúžil okolo, kým čakal, kým ľudia pred ním odprevadia svojich najbližších spoločne domov. Ozvala sa v ňom zatrpknutosť a závisť. 

V panike sa jej snažil znovu dovolať. Keď sa mu ale zakaždým ozvala v reproduktore hlasová schránka, vedel, že Justine si znovu prepla telefón do lietadlového režimu. Keď sa k nej po toľkých nekonečných minútach čakania konečne neprívetivý zamestnanec Forth Worth letiska posadil, ožila. V ruke zvieral igelitové vrecko, v ktorom držal jej pas. 

„Priateľ má veľké šťastie,“ podal jej ho úlisne naspäť aj s opečiatkovanou stránkou vo vnútri, keď si ju premeral. Zo srdca jej spadol balvan asi taký veľký ako bolo ego samotného muža. Rýchlo si ho schovala do tašky skôr, než si to rozmyslia a pokynul jej smerom k východu. Skoro aj zabudla, že mala nejakú batožinu. Jediná vec, ktorú mala teraz na mysli bolo znovu si konečne vymeniť pohľad s Johnom po tak nekonečnej dobe a po toľkých neočakávaných strastiach na hranici. 

„Juss,“ vykročil jej okamžite oproti, keď zmätená vyšla východom a bezmocne sa snažila v dave rozpoznať jeho tvár. Slzy zúfalstva a od únavy mala na krajíčku.

Bezmyšlienkovite zrýchlila krok, keď si všimla, ako sa zrazu vynoril spomedzi neznámych a vďačne sa mu hodila do vrúcneho náručia. Cítil, ako mu látku mikiny zmáčali jej slzy šťastia, že ho napriek všetkému vidí. Na všetky prebytočné ospravedlnenia a obavy, že sa veľa medzi nimi niečo zmenilo, razom zabudla. Prerývane, ešte stále vystrašená, dýchala. Celá sa triasla.
„Konečne,“ vydýchol konečne s pokojom v duši, keď ju konečne mohol držať po tak dlhej a strastiplnej dobe v náručí. Nikdy v živote nepocítil takú lavínu mierumilovnosti, ktorá mu kĺzala miechou. Cítil, ako mu na pokožke naskakujú zimomriavky z toho neskonale elektrizujúceho pocitu byť znovu s ňou, vdychovať jej vôňu. Nekontrolovane mu zaplavovala zmysly a celé telo. 

Celú dobu si počas letu z Londýna moment, kedy sa znovu uvidia, snažila predstaviť. Bude šťastná? Alebo bude plakať? Alebo oboje? Alebo to bude medzi nimi škrípať? Ona si avšak v momente, kedy si ju k sebe vrúcne privinul, uvedomila, že ani diaľka ba ani čas na citoch k nemu nedokázali skutočne nič zmeniť. Že celé tie dva mesiace boli ako keby len vystrihnuté z filmovej pásky, ktorej dej napriek tomu plynul ďalej.

„Už som si myslel, že ťa neuvidím. Si okej?“ objal jej ustarostene dlaňami tvár a starostlivo si ju premeral. Na druhej strane ešte stále ním burcoval hnev a bol si istý, že ak by mohol, na pracovníkov letiska by sa určite sťažoval. John avšak vedel, že hoci nebolo nutné ako dlho Justine na pasovom žmýkali z trpezlivosti, podľa zákona mali na to nárok, nech boli dôvody na ich neopodstatnené podozrenie akékoľvek. Logika imigrácie bola mimo jeho chápania. 

„Som,“ zachrčala. Frustrovane si pretrela začervenané oči od rovnako fyzického ako psychického vyčerpania a lepšie sa mu prizrela. Bolo to ako keby ani nikdy od seba na takú diaľku neboli. Ako keby ho vídavala každé ráno.

„Strašne som sa zľakla.“ Táto skúsenosť jej ostane visieť v mysli ešte veľmi dlho.

„Ja viem,“ hlesol. On sa ale zľakol ešte viacej. Ani by nedokázal slovami vysvetliť, ako strašne sa na zlomok okamihu zľakol, že ju možno vôbec neuvidí. Že je tak blízko a pritom tak ďaleko a nakoniec by sa musela vrátiť. To by neprežil. Bol do nej príliš zamilovaný ako malý chlapec. 

„Tak poď, ideme domov. Určite si hladná a unavená,“ vzal jej kufor a rukou ju objal okolo útlych pliec. Jej mysli ale nedávalo to na prvý pohľad bezvýznamné slovíčko pokoja. Domov. Hoci v Dallase nikdy predtým nebola a ona zvedavo sledovala okolie okolo seba počas celej cesty autom, John mal pravdu. Po dlhej dobe bola znovu doma. Domov bol tam, kde bol on.

Mať ho znovu pri sebe po tak dlhej dobe bolo pre ňu niečo nové. Všetko zrazu bola schopná vnímať z úplne nového uhla pohľadu, vrátane pocitu, že domov, to nebolo fixné miesto alebo kolónka na pase. Domov bol tam, kde sa cítila dobre, obklopená ľuďmi, na ktorých jej záležalo a im záležalo na nej. K Göteborgu a Oslu sa rýchlo pridal aj Dallas.

Videla na ňom, že im obom istú chvíľku trvalo zvyknúť si znovu na fyzickú prítomnosť toho druhého, hoci to neznamenalo, že by jej nechýbal a nechcela by pri ňom byť. Odlepila zrak od primitívneho sitkomu na Netflixe, ktorý na obrazovke televízora teraz sporadicky bežal a pohmýrila sa. Spýtavo na ňu ukradomky pozrel kútikom oka. Neustále mal nutkanie utvrdzovať sa, že sa mu vážne nesnívalo a ona znovu po tak dlhej dobe sedela vedľa neho. Cítil dotyk jej tela. Konečne.

Stočila sa, aby mu bola bokom a spokojne si ho premerala pohľadom. Bruškom ukazováka sa načiahla za jeho ramenom a bezmyšlienkovite mu začala brázdiť po obrysoch svalov, ktoré mu vykúkali spopod trička s krátkym rukávom. Niekedy si priala mať jeho metabolizmus, keď jej rozprával historky o tom, aké nesmierne problémy mal s pribratím svalovej hmoty a na hmotnosti predtým, ako do Štátov odišiel. Ako musel zmeniť svoje stravovacie návyky, čoho ona dokázala spozorovať a spoznať len výsledok dávno potom, keď ho spoznala. Jej stačil jeden týždeň menštruácie a ona ako snáď každá žena mala pocit, že jej celomesačná snaha vo fitku bola ihneď preč.  

Spýtavo nadvihla obočie, keď si s ňou vymenil veľavýznamný pohľad. Veľmi dobre vedel, že vedela, aké dôsledky dotyk jej brušiek prstov na jeho pokožke, mali. Justine nešlo o nič menej. Zastavil ju a dlaň jej schoval do tej jeho. Pritiahol si ju bližšie k sebe. S iskričkami v očiach na seba obaja hľadeli. Chýbal jej. A veľmi. Až v tom momente si naplno uvedomila, aká vskutku naivná a malicherná bola, ak si myslela, že tú iskru, ktorá medzi nimi panovala už od začiatku, dokázalo niečo iné nahradiť. Že by dokázala bažiť po niečom inom. Nepotrebné myšlienky hodila v mysli za hlavu a nechala sa unášať rytmom ich prvého večera strávenom po tak dlhej dobe spolu. 

„Ty si začala cvičiť?“ prestal ju zrazu bozkávať a zmätene sa odtiahol, aby sa jej pozrel do očí. Podráždene na neho zagánila.

„To čo tým chceš teraz povedať?“ nadvihla nabrúsene obočie, keď mu už dávno sedela v lone a dlaňami jej skúmavo pevnejšie stisol zadok. Aj kebyže by chceli, dlho to bez intímnej blízkosti toho druhého po Justininom príchode nevydržali.

Hoci sa plánoval krotiť, nemohol si pomôcť. Nechcel, aby si myslela, že jediné, čo mu chýbalo na nej najviac bol sex, a teda mať ju a pripomenúť si znovu, aké to bolo byť s ňou. Ukojiť svoje netrpezlivé ja. Iskričky v jej očiach ho ale vábili, že ona to cítila rovnako. Že hoci sa tiež nechcela na neho bez rozmýšľania vrhnúť hneď na prahu dverí a možno by na to mohli ísť pomaly, bolo to jediné, čo jej viselo v podvedomí na mysli, nech sa snažila svoje inštikty prekábatiť akokoľvek. Ako vždy, pozabudla avšak, že city boli niečím, čo sa nedalo plánovať.

„Nič,“ hodil okamžite spiatočku. Samozrejme, že nič. „Ja len že.. Si iná. Tvoje telo je na dotyk iné.“ Nemohol poprieť, že lepšie. Zahryzol si do pery. Chcel ho spoznať celé.

„Iná akože zle iná?“ ozvala sa v nej okamžite ženská stránka. John frustrovane zahabkal. Mal pocit, že svojou neohrabanou poznámkou práve pichol do osieho hniezda a kúzlo okamihu bolo preč. 

Samozrejme, že začala chodiť do posilovne. Keby jej ale nevolal zakaždým uprostred noci a ona by v tom momente nemala sto chutí len znovu spať, niekedy by ju možno aj zastihol, keď z neho po práci vychádzala. Potrebovala sa odreagovať. Hoci spoločnosť Manu a Odeusa  v Osle zbožňovala, doma jej bývalo počas dlhých, tmavých, zimných nórskych večerov otupno. Okrem toho sa nikdy necítila lepšie a nikdy neobanovala. Zatiaľ.  

„Nie, samozrejme, že nie,“ pozrel na ňu lačno. Kútikom oka našmátral ovládanie televízie a nudný seriál vypol. Mlčky si ju niesol ako najcennejšiu trofej až do spálne, kde si ju na posteľ poľahky položil. Ona ho ale odmietala pustiť a ruky mala večne obmotané na jeho zátylku. Spýtavo teraz na neho hľadela. Očakávala vysvetlenie.

„Nie si jediný, kto dbá o svoju fyzickú kondičku, dobre?“ hľadela na neho spupne. Odpoveďou jej ale bol len jemný úškľabok na Johnovej tvári. Lichotilo mu, ako sa kvôli nemu snažila, hoci nemusela. Odtrhol zrak od jej ctižiadostivých očí a pohľadom putoval po jej tele utopenom v jeho oblečení. Bez ostychu sa majetnícky načiahol po leme nohavíc, ktoré mala na sebe a stiahol jej ich až ku kolenám. Vyhrnul jej tričko.

„Myslíš moje mega veľké telo a úžasných osemdesiat kíl?“ zasmial sa sám na sebe. Jeho horúci dych ju teraz šteklil na odhalených stehnách. Nevedel sa rozhodnúť čo skôr. V čom mu chýbala najviac. Chýbala mu totiž celučičká. Pobavene zdvihol zrak a sledoval, ako sa snaží premôcť a udusiť v sebe smiech. Neskoro.

„Áno,“ hlesla, keď sa k nej načiahol a perami jej zakrúžil po odhalenej šiji. Mimovoľne prižmúrila oči. Niečo jej našepkávalo, že dnešný večer bude mať mimoriadne rýchly spád. 
„Presne to telo,“ zamrmlala. Opojená Johnovou intímnou blízkosťou a dotykom jeho dlaní na krivkách jej tela po tak dlhej dobe prestávala závratne rýchlo racionálne uvažovať. Dva posraté mesiace. Už ani nedúfala. Nikdy nechcela tak dlhé čakanie zažiť znovu. 

„John,“ neubránila sa úsmevu na perách, keď ucítila dotyk jeho pier na tých najcitlivejších miestach jej tela. Prerývane zahabkala. „O čo ti ide?“ Na básnické otázky bolo ale neskoro. Obaja vedeli až príliš dobre, o čo im obom šlo. 

„O čo si myslíš, že mi ide?“ zdvihol k nej lišiacky hlavu od jej lona len na zlomok sekundy, aby sa na ňu zazubil. Mal ju v hrsti. Presne tak ako aj chcel a ona si ten pocit užívala. 

„Musím ešte dokončiť tie reporty,“ namietala nepresvedčivo, keď jej úplne poľahky stiahol nohavice, no na okamih ostal nehybne skláňať sa nad jej útlym rámom tela a mlčky ju sledoval. Jeho pozornosť upútali väčšmi jej pery, ktoré pod náporom jeho bozkov nadobudli znovu červenkastý nádych. Justine spýtavo nadvihla obočie. 

„Neskôr,“ zaprotestoval rozhodným hlasom. Až príliš dobre vedel, že jej námietky boli len ozvenou jej zodpovedného svedomia, no v skutočnosti jej telo doslova kričalo po jeho intímnej pozornosti a nechcela, aby prestal. Vedel to. Cítil to. Potrebovala ho rovnako ako on potreboval ju.

Až keď to nevydržala a konečne ho vrúcne znovu pobozkala, aby utlmila jej nekontrolované vzdychy od slasti, ktorá jej ako nikdy ochromovala myseľ, uvedomila si, že úplne zabudla, aké to bolo byť s ním. Že zabudla, aké to bolo, keď ju zaplavovali vlny rozkoše spôsobené ním a hoci sa k spomienkam na leto uchyľovala počas tých dvoch mesiacov od seba viac než často, skutočnosť predčila všetky jej očakávania. Nespoznávala sa. Nechápala, kde sa v nej bral toľký chtíč, ktorý ani netušila, že v sebe mala, no nemienila si nad tým v tom momente lámať hlavu.

„Do riti, tak strašne si mi chýbala,“ zastonal. V tom momente by jej sľúbil asi čokoľvek, len aby sa mu znovu čo najskôr vrátila, keď o pár dní odletí naspäť do Nórsku, alebo ešte lepšie, aby už od neho nikdy neodišla. Keď si už myslel, že svoje telo poznal, ona ho znovu prekvapila a prebudila v ňom úplne novú stránku a on sa toho pocitu nedokázal nabažiť. Nedokázal sa nabažiť jej. 

„Aj ty mne,“ oprela sa čelom o to jeho, spotené. Prerývane zavzdychala. Zničený pohľad do Johnových očí bola asi tá najslastnejšia bolesť na svete. Ani jeden z nich nechcel plytvať slovami. Poučili sa zo začiatkov, kedy to boli práve slová, ktorými až príliš plytvali a napáchali tie najväčšie škody. Zabudla na všetko a úplne sa odovzdala tomu pocitu byť znovu s ním.

„Ak to takto má byť každý raz,“ zazubil sa na ňu, keď nehybne ležala po jeho boku na bruchu. Pohľadom jej kĺzal pyšne po línii chrbtice. Nesnívalo sa mu. Ležala vedľa neho. V jeho posteli. Bola jeho. 
„Nabudúce to možno nevydržím ani domov,“ zaúpel a sklonil sa, aby ju perami pohladil po drobných znamienkach na lopatkách. Zničene sa na ňu usmial. Škodoradostne sa na neho zazubila.

„Niekomu som tu prerástla cez hlavu, hm?“ žmurkla na neho. Zrazu úplne ožila. Ich intímna chvíľka jej prečistila hlavu, zbavila ťarchy myšlienok a strastí z cesty. Bola ako vymenená. Pripravená užívať si, čo jej tých pár dní s ním ponúkne. Neveriacky na ňu zagánil. Neznášal, keď proti nemu používala jeho vlastné zbrane. 

***

Ona si ale nikdy nepriala nič viac. Príliš ju napĺňalo, ako jej John viac než očividne cez hlavu prerástol. Ako toho bolo tak veľa, čo ešte stále nemali čas ani priestor zažiť. 
Občas mala pocit, že stihli preskočiť snáď päť fáz randenia. S ním nikdy nebolo nič zvyčajné. Počnúc jeho povolaním a teda životným štýlom prispôsobeným jeho práci až po spôsob, ako sa ich vzťah formoval. Hoci možno na začiatku odmietala tak neštandartné podmienky a stránila sa tomu, poľahky sa naučila nevšednosť dní s ním milovať. Uvedomila si, ako ju to napĺňalo. Ten adrenalín, že ani jeden deň s ním nebol rovnaký ako ten predošlý. 

„Nad čím premýšľaš?“ vytrhol ju Johnov zvedavý hlas z tranzu a ona prudko k nemu stočila hlavu. Spýtavo na ňu teraz hľadel.
„Nad ničím,“ pousmiala sa nevinne. Mala od neho zakázané počas týchto pár dní premýšľať. Špeciálne nad prácou. To, ako ju John neustále impulzívne kontroloval, jej prišlo zábavné, no vedela, že to myslel dobre. Jediné, o čo mu šlo, bolo, aby si tých pár dní dovolenky mimo Európy užili naplno. A spolu. Práca počká.
Od ich prvého stretnutia v Texase ubehlo už viac než pár mesiacov. Justine taktiež od jej prvej, nie najlepšej skúsenosti na hranici, kedy jej pracovníci dali jasne najavo, kto tu mal navyše, prišla za Johnom do Dallasu ešte viac než zopár krát. Nebolo to ale to jediné, čo sa v jej živote zmenilo.
„Len som si tak spomenula na minulý november. Na náš prvý večer,“ zamrmlala.
„Ahh, áno, zlaté časy, kedy som kariérne mal stále oproti tebe navrch,“ rypol si do nej náročky a spokojne sledoval, ako na neho neveriacky zagánila. „Pani členka predstavenstva.“

***

„Ty by si si tu.. vedela nájsť prácu, však? Teoreticky,“ pozrel na ňu, keď zaklapol za sebou vchodové dvere a s taškou objednaného jedla, ktorá sa mu teraz hompáľala na končeku ukazováka, kráčal naspäť k nej do obývačky.

„Myslíš ako tu? V Dallase?“ strhla k nemu zrak od laptopu na kolenách a nadšene sa načiahla po tašku s donáškou jedla. Okuliare si sňala z nosa. „Oh si úžasný. Ďakujem.“
Netušil ako to na pracovnom trhu jej oboru chodilo, no na hodinách matematiky si dovolil povedať, že dával oproti ostatným predmetom v rámci možností vždy pozor. Jej situácia teda pre neho predstavovala jednoduchú rovnicu. Ak bol jej nadriadený ochotný nechať ju pracovať z domu, muselo byť pre Justine ľahké nájsť si jednoducho niečo lepšie v momente, kedy by jej jej práca prestala vyhovovať. Kvalitných ľudí v každom sektore potrebovali v dnešnej dobe ako soľ. Mlčky jej prikývol.

„Ja viem,“ odvetil spokojne, no nemienil odbiehať od hlavnej témy ich večera. „Bolo by to ale úžasné, ak by si tu pracovala. Veď v Texase majú ropy na rozdávanie.“

Nedokázal jej nijako s pracovným povolením v Štátoch pomôcť a jeho to štvalo. Priateľky len na turistické víza. A to bez výnimky. Také boli jednoducho pravidlá. Nechápavo vydýchol, keď odmietavo pokrútila hlavou.

„Ja viem, ale ja by som tu aj tak pracovať nemohla.“ 
Zmätene na ňu pozrel, keď si na vidličku napichol prvý kúsok mäsa. Jej odmietavá odpoveď naplno upútala jeho pozornosť a zvedavú stránku. 
„Mám v zmluve dvojročný non-compete,“ stiahla pery do úzkej linky. „Môj šéf by okrem toho moju výpoveď neprijal.“

„Ako to?“ Mlčky mykla plecami. 
„Na tom aj tak nezáleží,“ prisadla si k nemu bližšie. Veselo mu vyjedala z jeho porcie.

„Takže naša situácia-?“ nabádal ju. 

Vedel, že momentálne preskakoval fázy randenia možno až míľovými krokmi, no on chcel do budúcnosti vedieť, na čom bol. Na ničom viac mu na svete nezáležalo, aby ich nedelila tá prekliata diaľka. Nebol ale arogantný hlupák. Rešpektoval, že Justine mala vlastný život pred tým, než ho stretla, rovnako ako ona prijala fakt, že mal tak komplikované zamestnanie.

„Ak máš teda dvojročný non-compete, čo by sa stalo, ak by si jedného dňa dala, povedzme, výpoveď?“ premýšľal nahlas. Zhlboka sa nadýchla.

„Musela by som si nájsť prácu mimo môjho sektoru, čo nie je až také nereálne, ale ostatné inžinierstvo ma nikdy nebavilo a ani konzultantské alebo analytické pozície.“

„A robí to veľa ľudí?“

„Nie,“ odvetila stroho. Vedela, že ho jej odpoveď ani trochu nepoteší. „Skoro nikto. Nikto nechce odísť z lepšieho do horšieho.“

Naplno pochopil, že ich situácia bola od prvého momentu slepá ulička. Ak bolo avšak všetko zlé na niečo dobré, tak v ich prípade to platilo dvojnásobne. Hoci Justine jej práca napĺňala, nechcela v skutočnosti celý život robiť to isté. Bola príliš cieľavedomá a ambiciózna. Vzťah s Johnom jej ponúkol šancu chcieť sa posunúť dopredu tak a omnoho skôr ako nikdy predtým. Už dávno mala v rukáve plán B. 

„Nedá sa z toho vykúpiť?“

„Nie, viažeš sa k tomu, keď podpisuješ zmluvu o pracovnom pomere. Poistka proti petrol dolárom arabských šejkov. Je tu avšak,“ nadýchla sa., „šanca, že by som sa mohla stať spoločníkom vo firme. Na to ale potrebujem peniaze, ktoré ešte nemám. Preto som chcela predať dom. A rozmýšľala som, že by som predala svoj podiel v našich firme bratovi.“ Hoci si bola vedomá toho, že to bolo od nej vysoko sebecké.

Úplne mu vyrazila dych. Už tak či tak si vždy myslel, že bola mimo jeho ligu, no toto bola úplne nová, omnoho ambicióznejšia šálka kávy. Hoci netušil ako na to, jej plán sa mu viac než pozdával. Vedel, že čo sa týkalo nefinančných kritérií, mala na to. V Johnových očiach bolo už od začiatku len otázkou času, kedy ju jej nadriadený odporučí, aby ju povýšili. Firmou si prešla od pozície stážistu až k plnohodnotnému zamestnancovi.

„Povráva sa, že jeden z členov rady chce svoj podiel vo firme predať. Čiže ho niekto iný bude chcieť kúpiť, tým pádom by mal jeho hlas väčšiu váhu a tým pádom sa uvoľní v rade jedna stolička pre niekoho z firmy. Pri hlasovaní by som mala výhodu, pretože som žena a-“

„A ty by si nemusela byť v Osle dvadsať štyri hodín denne a toto je to, čo si vždy chcela,“ doplnil ju. Toto je dôvod, prečo na začiatku chcela predať dom. No nakoniec to nedokázala. Možno bola ambiciózna, no nedokázala zahodiť to, kým bola. 

„Presne tak,“ prikývla. Vedel ale, že jej v tom momentálne bránilo jedno obrovské ale.

„Koľko?“ 

„Čo koľko?“ zvraštila obočie. Smrteľne vážne na ňu hľadel.

„Koľko potrebuješ, aby tvoj záujem vzali do úvahy.“ Úsmev na perách jej ale zamrzol. Nasucho preglgla.

„To ti nepoviem,“ odsekla.

Nezdôverila sa mu preto, aby jej okamžite zo súcitu alebo občianskej povinnosti vypísal šek. Zdôverila sa mu, aby vedel, že síce dlho s ich stretnutím váhala, neznamenalo to, že na ich spoločnú budúcnosť nemyslela. Vedela, že John medzi nimi dvoma nebude môcť ešte pár rokov vecami pohnúť, takže to bolo na nej, ako sa rozhodne. Zmierila sa s tým, že na neho bude musieť pár rokov počkať. 

„Justine, no tak, koľko. Chcem to len vedieť.“

„Toľko nemáš,“ pozrela sa na neho ospravedlňujúco. Nechcela ho uraziť. Ak ale internetový prehliadač neklamal, keď si ešte kedysi dávno čítala o Johnovej kariére, jeho plat nebol ani na vreckové syna hlavného aukcionára firmy. „Nenaliehaj. Nepoviem ti to. Rada by som si to zatiaľ nechala pre seba. Aj tak to teraz ešte na dobrú chvíľu nie je aktuálne.“ Keď sa ale Justinine slová stali po pár mesiacoch skutočnosťou, bol to práve ich prvý vážny rozhovor v Dallase, ktorý jej na ich spoločnej večere, aby jej úspech oslávili, John pripomenul. 

„Dobre..,“ prikývol jej proti srsti. Neubránil sa. Láskyplne na ňu pozrel a prázdny obal z donášky položil na stôl. 

„Zajtra mám ráno tréning, pôjdem si ľahnúť ale ty kľudne ostaň. Bude ti to vadiť?“

„Samozrejme, že nie,“ pousmiala sa chápavo. Najradšej by si šla ľahnúť s ním, no povinnosti nepočkali. „Prídem za chvíľu za tebou,“ načiahla sa za jeho dlaňou a pevne mu ju povzbudivo stisla.

„Milujem ťa,“ vtisol jej ďakovný bozk za to, že ju smel konečne mať po svojom boku, kde aj od začiatku bolo jej miesto a vyškriabal sa na rovné nohy. Justine sa na neho rozpačito pousmiala a sledovala, ako odišiel pred spaním ešte do sprchy. Ešte stále bolo medzi nimi zopár vecí, na ktoré si predsa len musela zvyknúť.

„Nebuď dlho.“ 

„Nebudem, aj ja teba,“ zavolala za ním, keď sa načiahol, aby zažal v kúpeľni svetlo. Rozrušene upriamila svoju pozornosť naspäť k rozrobenej práci, až kým naplno neucítila únavu z dlhého dňa na viečkach a ona sa už ani na sekundu naviac nedokázala premáhať, že nie je na smrť unavená. 
***

„Na chvíľku som sa fakt zľakol, že dom nakoniec predáš,“ odvetil úprimne ustarostene. To by neprežil.
Chápavo prikývla. Nebol ale jediný. Až do poslednej chvíle, kedy jej ponuku vzali vo firme do úvahy a získala si ich podporu, sa obávala, že si nakoniec jej kariérny rast vyberie omnoho vyššiu daň, než by sa jej páčilo. Nebola pripravená sa domu jej starých rodičov vzdať. A nebolo to len tým, že tráviť víkendy na pobreží Manu a Odeus milovali. Ona si zamilovala ich menšiu tradíciu s príchodom jari a leta tiež.
„Aj ja,“ priznala farbu, hoci v danom momente nechcela na sebe dať nič poznať. „Nezabúdaj ale na to, že moje povýšenie je jednou z výhovoriek, prečo sme tu, takže bacha na jazyk,“ pozrela na neho karhavo.
Áno, výhovoriek na dovolenku a dôvodov na oslavu mali omnoho viac než len jej povýšenie.
Bol to taktiež fakt, že napriek diaľke boli schopní istým záhadným spôsobom chcieť ich životy skonsolidovať a zosynchronizovať.
Že sa Justine splnil sen.
Že mali ešte stále pred sebou zopár týždňov leta, ktoré mali len a len pre seba, ich priateľov a rodiny.
A hoci John jej pohľad na vec nezdieľal, pre Justine to bol aj dôvod, že nech posledná sezóna dopadla akokoľvek a Dallaské hviezdy sa opäť neprebojovali do finálnych bojov o Stanley cup a ani majstrovstvá v hokeji nedopadli pre Švédov podľa predstáv, ona bola stále na neho pyšná. Po prerušenej sezóne zranením ruky a psychickým vypätím, ktoré mu spôsobovala ona sama tým, že nemohla byť po jeho boku vždy, keď by mala, v jej očiach bol John napriek všetkému víťaz. Zvládol to bravúrne. Frustráciu pretavil do motivácie ísť do každého zápasu na sto percent. Nevzdávať sa. Napriek tomu, že sa im ani nepodarilo vyhrať cenu za najoriginálnejší halloweensky kostým, po ktorej tak túžil, no ako každý rok, aj tento krát mu ju vyfúkli...

***

„Čo je?“ pretrela si zmätene oči, keď spomedzi splete vlasov, ktoré jej počas spánku vlietli do tváre rozoznala, ako John leží oblečený naprieč posteľou a so zatajeným dychom na ňu hľadí. Zaúpel. Nechcel ju zobudiť.

Spala tak sladko. Hoci na tento moment čakal tak dlho, nemohol stále uveriť tomu, že Justine bola po jeho boku tu v Dallase. Hoci len na pár dní. A on sa nevedel sa nabažiť pohľadom na ňu v spánku, keď sa rýchlo načiahol po budíku, aby ju nezobudil. Čas na tréning.

Pohmýrila sa pod paplónom a zmätene sa k nemu prevalila. Vlasy jej starostlivo zhrabol z tváre a do kútiku úst jej vtisol jemný bozk. Mimovoľne sa usmiala.

„Nechoď,“ pozrela na neho prosebným pohľadom, keď si dlane obmotala okolo jeho pleca a tvárou sa znovu ponorila do vankúšov. Trucovala ako malá.

„Musím.“

Len teraz prišla. V mrákotách spánku nedokázala racionálne rozmýšľať. Po nekonečných týždňoch čakania nebola ochotná ho niekam púšťať. Uvedomovala si ale, že jej prianie jej nemohol splniť. Mal pracovné povinnosti a kým sa ona vyhrabe z postele, on bude znovu už dávno doma.

Všetci vedeli, že Justine prišla na pár dní za ním. Aj keby to popieral, nikomu neušlo, ako jeho i obyčajná dobrá nálada bola s blížiacim sa dátumom jej príletu ešte omnoho očividnejšia. Uťahovali si z neho? Samozrejme. No to by neboli správni spoluhráči aby nie. Každý avšak chápal, že chcel teraz z tých pár dní, ktoré sa mu naskytlo s ňou stráviť, vyťažiť čo najviac. Bol by blázon, ak by tak neurobil. Preto sa ani neplánoval na tréningu zdržať dlhšie ako bolo treba.

Bolo toľko miest a vecí, ktoré jej chcel v meste ukázať. Chcel ju vziať na svoje najobľúbenejšie sushi v meste, na koncert, na zápas. Chcel s ňou robiť všetky tie veci, ktoré prirodzene spolu ľudia robili, keď boli spolu. Teda, ak neboli na tisícky kilometrov väčšinu času od seba ako oni. Na druhej strane, keď si dovolil na malú chvíľu len tak mimovoľne ležať vedľa nej a dívať sa na ňu ako spokojne spí, jediné čo mu bolo treba ku šťastiu bolo jednoducho mať ju pri sebe. Aj kebyže celé tie dni strávia doma.

„Spi,“ zamrmlal. Ani netušil, kde sa to v ňom bralo. Bol to ale pohľad na jej rozospatú tvár a jej tesná prítomnosť, ktoré ho hriali pri srdci.

Ešte stále mal v živej pamäti, ako mu chýbala. Ako mu chýbala celá, celučičká a samozrejme sa nemohol dočkať, kedy ju znovu zovrie v objatí. Chýbali mu jej pery. Jej telo. Jej úsmev. A on mal to šťastie, že teraz ležala po jeho boku.

„Uvidíme sa neskôr, keď sa zobudíš,“ vtisol jej jemnú pusu na líce a neochotne vycúval z perín postele. Protestne sa načiahla po jeho vankúš, keď na pokožke ucítila chlad prázdneho lôžka. Naposledy sa na prahu dverí obzrel, ako znovu prižmúrila oči a opätovne sa vnorila do ríše snov. Vedel, že nebola naplno pri vedomí, hoci ju zobudil. Vždy bola ranné vtáča a keď sa raz zobudila, nebolo cesty späť. Po dlhej ceste a strese na hranici ale bola absolútne psychicky vyčerpaná a tu, na juhu Štátov, ju čakalo ešte zopár spoločenských povinností, na ktoré sa rozhodne vyspať potrebovala. Jednou z nich bola aj oslava Halloweenu s ostatnými členmi Johnovho tímu a ich polovičkami, v ktorom okrem Mattiasa nikoho nepoznala. Vedela, že hoci by to tak na prvý pohľad nevyzeralo, pre Johna bol tento večer strávený s jeho najbližšími tu, tak ďaleko od domova, dôležitý. 

Spýtavo sa na neho preto zahľadela, keď sa ustarostene po ceste na večierok zamračil. Povzbudivo sa načiahla za končekmi jeho prstov, ktoré mu mimovoľne stisla v tých svojich, keď vystupovali z taxíka a nadvihla obočie.

„Čo je?“

Poznala ho príliš dobre. Ak sa všetko nadšenie z predstavy príjemného večera strávenom v jej a spoločnosti zvyšku tímu stratilo na okamih z jeho tváre, vedela, že na to musel mať John sakra dobrý dôvod a ona chcela vedieť aký.

„Sľúb mi, že ma nebudeš súdiť za nič, čo dnes večer zažiješ a uvidíš,“ podržal jej dvere pri vystupovaní z auta potom ako obaja zdvorilo vodičovi zapriali pekný zvyšok večera a chladný vzduch novembrovej noci jej vmietol do tváre precitnutie z opojenia noci, ktorú mali pred sebou. Zmätene na neho pozrela.

Nehanbil sa za to, kým bol. Od sekundy, kedy mu pred toľkými týždňami oznámila, že bola na ceste a on ju konečne zlomil, aby sa znovu stretli v Dallase, nemyslel na nič iné len zasvätiť ju do všednosti dní jeho života v Texase. Chcel, aby spoznala všetkých ľudí, na ktorých mu v Štátoch záležalo. Chcel, aby sa stala súčasťou všetkého, z čoho jeho život na druhej strane Atlantiku spočíval. V kútiku duše ho ale od prvého okamihu, keď pristúpil nato, že sa s Justine zúčastnia povinnej halloweenskej jazdy ako jedinej spoločenskej akcie, pre ktorú bol ochotný obetovať cenné minúty môcť byť s ňou, hrýzla predstava, že bude mať možno so svojskou diagnózou jeho spoluhráčov problém.

Mlčky sledoval, ako si napravila čelenku vo vlasoch a na poslednú chvíľu mu venovala krátky bozk predtým, ako vstúpili do víru spoločenskej udalosti.  

Chvíľku jej trvalo pochopiť načo John na ich ceste na oslavu narážal. Až po dobrej chvíli jej ale úplne došlo, pred čím sa ju snažil tak vehementne vystríhať.

„Kde sú Benn, Seguin a Radulov toľko?“

„Pravdepodobne ešte niekde dolaďujúc ten ich úžasný mega kostým, ktorý nikomu nechceli prezradiť.“

Justine sa v nových tvárach strácala. Mattias, jej staro-nový spoločník z Johnovej narodeninovej oslavy bol jediná osoba, ku ktorej by hoci aj o polnoci dokázala úspešne priradiť meno a identitu. Neskrývane sa na ňu šťastne usmial, keď vošla do mezonetu, kde sa večierok konal, vchodovými dverami po Johnovom boku a on vedel, že jeho kamarát vážne nekecal, keď mu pred týždňami povedal, že do Dallasu merala kvôli nemu na pár dní takú diaľku.

„Long time no see, Justine,“ usmial sa na ňu, keď ju John na malý okamih nechal v bezpečnej spoločnosti Mattiasa, kým si odskočil na toaletu a ona sa na sympatického Švéda mimovoľne usmiala. Prezlečeného za Harry Pottera ho skoro nespoznala.

„Veru,“ oblizla si spokojne spodnú peru nasiaknutú príchuťou drinku, ktorý zvierala v dlani a bezmyšlienkovite sa bokom oprela o stôl, pri ktorom teraz spolu postávali. Hoci bola v Dallase len pár dní, neskrývala nadšenie a úľavu, že po dlhej dobe zahliadla príbuznú tvár. Hoci by to pred pol rokom nepovedala, leto vo Švédsku jej chýbalo. Švédsko jej chýbalo.

Zima na západnom pobreží bola frustrujúca. Chladné steny domu jej len o to viac pripomínali, že jej miesto bolo niekde úplne inde a počas daždivých dňoch nemalo žiadny zmysel merať toľkú diaľku, aby víkend tak či tak strávila medzi štyrmi stenami. Okrem toho, bola hrdá, že si Manu a Odeus pomaličky konečne zvykali na mestský ruch a život v byte. Nemalo teda takisto význam narúšať ich novú životnú rutinu a každý pondelok začínať od znovu. Bolo ťažké vysvetliť im, že v byte nestačí jednoducho otvoriť dvere na kuchyni a obaja sa mohli tešiť tak veľkému výbehu, akému len chceli.

„Ako sa ti darí? Čo nové v Osle?“ 

„Ako vidíš, ropa stále tečie,“ mávla rukou. Bezmyšlienkovite si znovu odpila. „Čo ty? Dlho sme sa nevideli.“

Vlastne nikdy nedúfala, keď sa naposledy videli, že by sa znovu mohli niekedy stretnúť. Ako sa ale hovorí, Justine a John mieni, život mení.

„Všetko po starom. Pretty much to isté čo John. Hokej. Hokej. Hokej.“ 
Prišlo jej to roztomilé, ako mu robilo po týždňoch hovorenia v angličtine vyjadrovanie v jeho vlastnom rodnom jazyku. Nesúdila ho. Občas sa tiež sama prichytila, ako sa John staral o výrazné pošvédčovanie jej slovnej zásoby.

„Odkiaľ sa berie ten kostým? Nepovedala by som, že si fanúšik,“ premerala si ho zvedavo pohľadom. Pobavene sa pousmiala, keď žartovne vo vzduchu zamával umelým prútikom.

„Veľa ľudí mi hovorí, že sa na Radcliffa podobám, tak som si povedal why not,“ mykol bezmyšlienkovite plecami. Súhlasne prikývla. Musela uznať, že na tom bude kúsok pravdy. Okolo pása ucítila objatie Johnových dlaní. Spýtavo k nemu obrátila hlavu, keď sa k ním zakradol zozadu v snahe nenarušiť prúd ich rozhovoru a spokojne sa vedľa nej postavil.

„Sú na ceste.“

„No konečne.“

Pozornosť celej miestnosti sa uprela na vchod do bytu, v ktorom sa za doprovodu húkačky hračkárskych autíčok objavili viac než značne prerastené deti v zložení Dallaského tria Benn, Seguin a Radulov. Teda, skôr len Benn a Seguin. Hoci do tretice všetko dobré, urasteného Rusa jeho hračkárske autíčko stihlo zradiť ešte pred vchodom do miestnosti. Zlostne po rusky zanadával. Význam vulgarizmov ostal pre väčšinu anglicky hovoriacu v miestnosti záhadou.

„Dafuq.“

Nebolo v miestnosti človeka, ktorý by sa pri pohľade na dospelých mužov učupených v hračkárskych strojoch, neubránil smiechu. Justine pobavene z bezpečnej diaľky sledovala, ako sa niektorí načiahli po mobil a veľkolepý príchod klinca programu večierka si teraz natáčali. Mala pocit, že sa motorček v malých džípoch čoskoro prehreje a autíčka sa zastavia uprostred miestnosti. Alebo ostane obom Kanaďanom v rukách len volant. Spýtavo zaletela pohľadom k Johnovým očiam. Sklonil k nej pobavene zrak. Tak napríklad presne toto mal na mysli, keď na večierok prichádzali. V očiach jej ale vyčítal úprimné pobavenie originalitou ich nápadu, ktoré sa črtalo v očiach snáď každého v miestnosti. Nevinne sa na ňu pousmial. S akými debilmi to pracuje?

„Spomínal niekto nejakú párty?“ vyskočil na rovné nohy ako prvý mladý muž, ktorý, ako sa neskôr dozvedela, bol známou čiernou ovcou tímu z Johnovho rozprávania. Nikto iný než Tyler Seguin.

„No a tak, Justine, vitaj v Dallase,“ ozval sa po ich boku mimovoľne Mattias. Zvedavo preskočila pohľadom medzi ním a Johnom.

„Vy vážne budete niečo špeci.“

Nikdy v živote nemala vo zvyku oslavovať Halloween, ba dokonca ani na vysokej, hoci mali študenti zvyk brať hocijakú výhovorku za dosť dobrý dôvod na oslavu a usporiadanie žúru už za jej nie tak dávnej éry na univerzite. Ropný suchár či nie, nikdy jej neprišla príležitosť a okolie ľudí vhodné. Tu, v Spojených štátoch, bolo ale všetko iné. Ani na chvíľku jej nenapadlo, že by bolo neprirodzené, aby spolu s ostatnými oslavovali tento večer, že ich v prvom rade nečakal žiadny zápas. Jediné, čo si priala bolo, aby aspoň na pár hodín bol John schopný vypustiť povinnosti z hlavy rovnako tak ako sa to darilo jej, keď sa načahovala po ďalší pohár drinku. Ani netušila ako a kedy jej prischla úloha domácej a bola vyslaná na misiu doplnenia pohárov pre ich skupinku. Pripisovala to ale imatrikulácii nováčika v ich okruhoch.

„Ty musíš byť Justine, však?“

Zvedavo skrútila zrak k vysokému Kanaďanovi, ktorý sa bokom opieral o stôl a s rukami založenými na prsiach na nej visel pohľadom. Z čistej zvedavosti si ju premeral. Niet divu že John na inú odkedy ju v Göteborgu stretol ani seriózne nepozrel. Prikývla mu.

„A ty Tyler,“ natočila k nemu hlavu a kútikom oka po ňom pozrela. Sebavedomie z alternatívneho kapitána ich tímu sálalo na míle ďaleko.

„Správne,“ prikývol jej. Ani ho neprekvapilo, že vedela jeho meno. Všetci predsa vedeli, kým je, no nie? „Čo ti ponúknem?“

Ani si nevšimla, kedy sa stihol pozvať ako jej súkromný barman. 

„Whisky?“ žmurkol na ňu, keď sa snažil uhádnuť, čo tento večer pila. Oficiálne povrchný. „Írska? Mám tu niekde aj škótsku z posledného leta, keď sme s kamarátmi boli na road tripe po Európe.“

Jej oči doslova volali po záchrane. Nech sa Justine premáhala akokoľvek, nedokázala sa naladiť na rovnakú vlnu Tylerových životných problémov. Nemohla mu to ale zazlievať. Vyťažila zo situácie a pobavene si ho doberala.

„Ešteže nie som ani Írka ani Škótka,“ uťahovala si z neho. Samozrejme, že nebola. Nato bola až príliš pekná. Hoci bola zadaná a nikdy by si nedovolil liezť Johnovi alebo hocikomu inému do kapusty, musel uznať, že čakanie jeho spoluhráča stálo očividne zato, to mu musel priznať. Napriek svojej povesti bol muž činu a pevných životných zásad.

„Daj sem, dnes nalievam ja,“ vytrhla mu fľašu z rúk. Prekvapene sledoval, koľko mu dožičila. Ak by nevedel akej bola národnosti, pomyslel by si, že bola vzdialená sesternica z šiesteho kolena Radulova alebo Ničuškina. Ach tí Slovania.

Tenký hlások mu v mysli našepkával, že v mladej Nórke sa rozhodne skrývalo viac ako len pekná tvár. „Na zoznámenie.“

„Na zoznámenie,“ uškrnul sa, keď sa obsadenie ich skupinky počas jej absencie zmenilo a ona znovu čelila novým neznámym tváram. Rýchlo do seba kopla obsah pohára.  
***

„Čo sa ťa vtedy na Halloweena Tyler tak vehementne vlastne vypytoval?“ zahľadel sa jej uprene do očí, keď sa načiahol po fľašku vody. Kútikom oka si všimol, ako Justine spomienka na jej premiéru v kruhu Dallaských hviezd a ich nežných polovičiek vyčarila pobavený úsmev. Spýtavo nadvihol obočie. 
Vždy bola mimo jeho ligu. Hoci boli teraz spolu a oni obaja vedeli, že napriek diaľke si dali šancu, od začiatku vedel, že to zvyčajné by na ňu nikdy nezapôsobilo. Jej štandard bol niekde úplne inde ako bol kedy jeho bývalej a štandard hociktorej priateľky jeho spoluhráčov. O to viac ju a to, čo medzi nimi v Göteborgu vzniklo, ale miloval. Nikdy ho neprestávalo napĺňať neustále sa o ňu podvedome snažiť. Istým spôsobom mu imponovalo, ako sa v ich prípade karta obracala a on bol ten, ktorý si nemohol byť nikdy istý, či by mu jednoducho jeden deň prestala zdvíhať telefón. Vedel, že mala na viac. Vedel, že si zaslúžila viac ako priateľa, ktorý jej nedokázal dožičiť viac ako pár dní do mesiaca, no pritom to bolo to jediné, čo ona chcela. Napriek neštandartnosti všetkého, čoho sa v jej živote John dotkol, bolo to to, čo chcela a nikdy by nemenila. Halloweensky večierok hráčov Dallas Stars bolo vtedy to jediné miesto kde v ten večer chcela, po jeho boku, byť.

„Pýtal sa ma, či sa niekedy nebojím, že by si ma podviedol,“ odvetila odhodlane. Bez zaváhania. Pravdou bolo, že Tyler Seguin sa jej v ten a každý večer, ktorý spolu strávili, pýtal na veľa vecí, no vedela, že John sa nepýtal na to, keď z nej ich najvášnivejší rybár v tíme ťahal tipy na miesta na rybárčenie u ich západných susedov. 

„A čo si mu na to povedala?“ Vedel, že Tyler vedel byť niekedy nediplomatický a priamočiary. Justine ale nedokázal ani tak otázkou na telo vyviezť z rovnováhy. Koniec koncov, prežila Carlov výsluch, prežije všetko. Mohol byť z nej hotový vojnový veterán. 

„Že ak si myslíš, že v Texase nájdeš lepšiu, nech sa páči,“ mykla nevinne plecami, keď sa narovnala a načiahla po opaľovací krém po jej pravici. Fascinovane sledoval, ako sa načiahla k lýtkami a ťahavým pohybom pokračovala až k stehnám. Nasucho preglgol. Možno sa už dnes nechcel vyvaľovať na pláži a ani kúpať. Zrazu mal s Justine úplne iný úmysly. 
„To máš pravdu,“ usmial sa na ňu mimovoľne. „To by som nenašiel,“ zazubil sa a fľašku prípravku proti spáleniu pokožky na slnku poľahky vyslobodil z objatia jej prstov. K Justininým slovám nikdy v skutočnosti nedošlo. Ako by mohol?
Spýtavo na neho teraz hľadela. Jeho zapálený pohľad pre vec ho prezrádzal. Lišiacky sa pousmiala, keď sa končekmi prstov naoko nevinne obtrel o čestvo nakrémovanú vnútornú stranu jej stehien. Keď mu veľavýznamný výraz opätovala, vedel, že na dnešok mali obaja na pláži dosť, no jej, jej tak skoro dosť mať nebude...

A zazvonil koniec a rozprávke bol koniec! 
Takto na začiatok by som sa chcela úprimne ospravedlniť za ten zmätok ohľadom tejto časti. Ja viem, nezaslúžite si to a ani rybky si to nezaslúžia, no ja som to nejako nezvládla a strašne, strašne ma to mrzí. Uvedomujem si, že som Vás takto sklamala a vôbec to takto nemalo dopadnúť. Prepáčte, ale VÁŽNE prepáčte, nastali jednoducho menšie technické problémy. Dúfam, že to aspoň stálo za to. Bože, toto je fakt koniec, však? (Plz no)
Osobne som nikdy do Štátov neletela, takže ak kecám, kričte. Inšpirovala som sa len hroznými skúsenosťami druhých a ako to funguje na imigračnom v UK. Ak znovu kecám, vopred sa ospravedlňujem. Rovnako je mimo môjho záberu korporátne právo (hádam sa to tak povie po slovensky) a ja som si povedala, že jednoducho aspoň raz nebudem nerd a puntičkár a pre naše rybky som si jednoducho Justinin kariérny rast napísala po svojom haha. 
Tak ale a je to tu, dámy. Už to nemôžem odkladať ani o minútu viac. To by sme mali. Rada by som sa takto s Vami a rybkami oficiálne rozlúčila. Hoci viem, že aj tento krát ide o akýsi veľmi otvorený koniec, asi mi to už zostane do konca života (prepáč, Didi). Dúfam, že tieto tri extras navyše stáli zato, rovnako ako celá poviedka a Vy neľutujete. Keďže trápny, pohrebný príhovor máme už za sebou, rada by som len dodala toľko, že možno by niekto povedal, že je to len hlúpa poviedka, niekoľko (nekecám! asi by z toho mohla byť aj kniha ahahha) stoviek A5tiek vo worde, no pre mňa znamenalo, znamená a bude znamenať Meatballs veľa. Vďaka fešincom. Vďaka Vám. Vďaka Ivke. Vďaka môjmu priateľovi. Snažila som sa vložiť do tejto poslednej časti toľko romatiky, ktorou moje srdce aaaž tak moc neoplýva, ako sa len dalo, lebo Vy si to zaslúžite a ak by som túto časť nepridala dnes, asi by som dokonečna menila plány ako ju napísať. Lebo táto poviedka si to zaslúži a ja dúfam, že som to príliš neprekombinovala. Ďakujem Vám ešte raz a asi snáď po miliónty krát za všetko & vidíme sa čoskoro už pri novej vecičke! Stay tuned! x Hoci neviem ešte potvrdiť, kedy niečo nové uzrie svetlo sveta, úpenlivo na tom v mojej mysli pracujem a pohrávam sa so zopár scenármi. 

Vaša milujúca, rozčarovaná, hrdá Baj, ktorá má tú česť mať tie najlepšie čitateľky na svete