The Fox Affair X.

Po takmer ročnej odmlke sa hlásim.

A či mi budete veriť alebo nie, nad týmto príbehom premýšľam takmer každý večer. Nad scenármi, postavami, vyvrcholením príbehu.

Bohužiaľ, v lete som potrebovala vypnúť. 

A v septembri mi začal najťažší rok na vysokej. Neospravedlňujem sa, len vysvetľujem. 

Prosím, len ma pochopte. 

Stále mám v hlave toľko toho k tomuto príbehu, no v mojom živote sa aktuálne začína nová etapa - ukončenie školy, nájsť si prácu, osamostatniť sa. A pre niekoho, kto má panickú poruchu sú to obrovské kroky, v ktorých sa strieda eufória s úzkosťami.

Každopádne, túto kapitolu som mala rozpísanú už veľmi dlho. 

A keď už je  tá nedeľa ;)

Tak snáď ste nezabudli.

Ľúbim Vás. A ďakujem.

Apríl 1/2

Pre väčšinu smrteľníkov, pracujúcich na tých najrôznejších miestach, pozíciách, či oblastiach, bývali pondelkové rána pravdepodobne tie najťažšie zo všetkých, do ktorých sa kedy prebudili. No pre Tylera to bolo len ďalšie ráno,  také ako každé iné. Čakal ho dopoludňajší tréning, nejaké vybavovačky v meste, obed, telefonát s mamou. Jeho denná rituna. Možno až na jednu drobnosť. Na nahý chrbát vynímajúci sa spomedzi bielych prikrývok, keď jej dlhé svetlé vlasy zakrývali tvár a ona v pravej ruke zvierala okraj vankúša, akoby sa jej snívalo niečo nepekné, niečo, pri čom potrebovala istotu stisku, istotu bezpečia. Bolo pol 6 ráno a pomedzi žalúzie stiahnuté cez vysoké okná sa začínalo do miestnosti predierať slnko. Sedel na okraji posteli, nahé ramená sa mu prehýnali, keď sa zapieral lakťami o vlastné stehná. Ponad plece sledoval, ako jej jemný lúč zavadil o nezahalené líce a rozžiaril sa na jej jemnej bledej pleti. Hlavou mu vírili myšlienky, oči na sekundu spustil z jej tváre a uprel ich na telefón vo svojej dlani. Znova sa vrátil zrakom späť k nej a spomienky sa mu doslova vynorili pred očami.

„Otec mal Parkinsona. Postihlo ho to v pomerne mladom veku a  doslova zožralo pred mojimi očami. Potom sa matka vydala za Jima, mali spolu Bryana a ja som odišla na internátnu školu do Kalifornie. Meggie poslali so mnou. Nieže by si jej rodičia mohli dovoliť platiť internát v Sacramente, ale moja matka to považovala za akúsi formu zadosťučinenia, keď platila polovicu školného aj pre Meggie. Očividne si bola vedomá faktu, že okrem nej mi už nikto neostal.“

Hovorila potichu, pohrávajúc sa s už takmer suchým pramienkom vlasov. Zrak však nespúšťala z jeho tváre. Človek by si bol myslel, že rozprávala s odvahou, nebojácnosťou. On však vedel, že práve teraz, v tomto okamihu, keď spolu ležali uprostred podlahy v obývačke, kde na pozadí izby tancovali plamene ohňa v kozube a odrážali sa na jej nahej pokožke, bola zraniteľnejšia ako kedykoľvek predtým. Búrka za múrmi domu utíchla.

„Po strednej sme sa vrátili. Teda, Meggie sa vrátila. Ja som ešte nemala osemnásť, nemohla som sa osamostatniť. Ale v tom dome som sa nedokázala cítiť ako doma. Vystrájala som. Tak matka zabezpečila môj  ďalší odchod. Znova a ešte ďalej. Odišla som do Európy, spravila si tam bakalára. Vrátila som sa deň po promóciách, na ktorých, mimochodom, nik nebol. Prihlásila som sa na medicínu, rozhodnutá naivne dokázať matke, že na to mám. A že môžem byť lepší človek ako ona. Odišla som z domu, osamostatnila sa. Otec zanechal väčšinu peňazí mne, matke len pramálo. Ale tá už samozrejme v tej dobe mala nový zdroj, ktorý mohla vyciciavať,  takže to je jedno,“ pokrútila hlavou akoby sa potrebovala zbaviť spomienok, ktoré ju zožierali. „Na medine som spoznala Tima. V prvom ročníku sa prejavili aj prvé príznaky Meggieinej choroby. Aj keď väčšinou sa prejavuje už v skorom detstve, Meggie má... určitý dar zlíznuť si to najhoršie z možného. Stala som sa posadnutá jej ochorením, do výskumu sa mi podarilo dostať už popri štúdiu. Vyštudovala som a rozhodla sa odmietnuť prax, aj keď som mala miesto už dávno zabezpečené, na matkinej klinike samozrejme, aby ma mohla mať pod drobnohľadom. Niekde medzi tým som sa zasnúbila s Timom. A aj rozišla. Stiahla Meggie k sebe a odprisahala jej rodičom, že dám na ňu pozor. A ten zvyšok už si už vieš domyslieť.“

Ťukol palcom po displeji a obrazovka sa okamžite nanovo rozsvietila. Prečítal si text správy od hora až nadol už snáď po tisíci krát a stále váhavo, akoby mal urobiť životné rozhodnutie, držal prst nad tlačítkom odpovedať.

Znova pozrel ponad plece. Nepohla sa ani o milimeter, minúty ubiehali.

Uvedomoval si, že už dávno nikde nebol. A že také pozvanie, aké dostal na dnešný večer, sa jednoducho neodmieta. A predsa si nebol istý. Predsa nevedel, ako konať. Inokedy by bez rozmyslu odpovedal už po pár sekundách, teraz už pätnásť minút váhal. A kvôli čomu? Kvôli nej? Čo vlastne bola, že kvôli nej chcel premárniť šancu na skvelú noc?

Hľadel na ňu a premýšľal. O tom kto bol, kto bola ona. Čo o nej vedel a chcel vedieť. O tom čo bolo včera, pred týždňom či rokom. A o tom, čo by mohlo byť zajtra, či o mesiac. Nebol taký. Nebol z tých, ktorý v dvadsiatich siedmych už mali po svojom boku lásku svojho života spečatenú záväzkom manželstva, väčšinou ešte tú stredoškolskú. Minimálne dve deti, pár psov a usporiadané rodinné zázemie. On jednoducho miloval život a rozmanitosť, ktorú mu dokázal priniesť. A predsa váhal. Predsa neodpovedal ihneď. Niečo na nej bolo. Niečo, kvôli čomu sa bez mihnutia oka vzdal polygamie, či prehýrených nocí. Nemohol poprieť, že to, aký sex dokázal mať s ňou, bol jeden z významných faktorov prečo sa aj dnes ráno prebudil vedľa nej. Bolo to niečo, vďaka čomu začal uvažovať nad budúcnosťou, či snáď prvýkrát prechovával voči niekomu žiarlivosť. Toľko o nej čítal, počul, či videl vo filmoch. A predsa ho prekvapilo, ako sa cítil, keď mu povedala, že za toho divného doktora sa takmer vydala.

Stále tomu nerozumel, ba priam sa toho až bál. Uvedomoval si, že bola človekom s príliš veľkou osobnosťou. Nepotrebovala nikoho a nič. Už dávno zistil, že tak silnú a sebestačnú ženu ešte nestretol. Mala v sebe oheň, neskrotný a divý. Plameň, ktorý dokázal oddane rozohriať a pri tom nenávratne spáliť.

A možno to bola presne tá vec, ktorá ho tak pútala k nej. Že ho nepotrebovala. Že za ním nežadonila. Že to bol on, kto sa jej musel pripomínať.

Bola ako ruská Matrioška. Otvoril jednu bábiku a predsa sa v nej skrývala ďalšia. A on si nebol istý, či bol ochotný otvárať donekonečna. Bol na vrchole svojich síl, na vrchole výslnia. Bojovali o playoff, tak dobre zohraní ako už dávno nie. A predsa jeho hra mierne stagnovala. A on sa bál. Bál, že pre jeden aspekt svojho života bude musieť obetovať druhý. A on by chcel oba, v ich plnej a prisilnej kráse.

„Čo tam tak sedíš už polhodinu?“  ozvalo sa miestnosťou a jemu až vypadol telefón z rúk.

„Ježišikriste, ženská,“ otočil sa k nej, s ešte stále divoko búšiacim srdcom. Ležala rovnako, až by povedal, že stále spí. Očividne však nie. Znova ho prekvapila. Ako taká líška.

„Hm?“ dožadovala sa odpovede na svoju otázku, oči stále zatvorené, ukryté pred jeho pohľadom.

„Ja ehm...,“ začal opatrne. Cítil sa ako zbabelec. Ďalší nový pocit, ktorý doteraz nepoznal. „Dostal som pozvanie na koncert, Mike je znova v meste. Je to dnes večer.“

„A premýšľaš nad tým, čo si obliecť, predpokladám,“ hovorila ironicky, narážajúc na jeho obrovský šatník, ktorý bol snáď väčší ako ten jej.

Tyler mlčal. A Alison spozornela. Až teraz otvorila oči a skúmavým pohľadom vyhľadala jeho tvár. Hodnú chvíľu si mlčky premeriavala jeho výraz. Nadvihla sa na lakti, prikrývka jej skĺzla z nahých pŕs.

„Snáď si nechceš odo mňa pýtať povolenie?“ povedala potichu, podozrievavo.

Opätoval jej pohľad, no ostával mlčať.

Úplne sa posadila a oči zavŕtala niekde neurčito, do priestoru medzi nimi. „Očividne,“ začala potichu a Tyler sa zhlboka nadýchol. „medzi nami je nejaká zvláštna forma vzťahu. Ale neočakávam od teba, že budeš každý voľný večer tráviť so mnou pri telke na gauči. Ani žiadne vyznania lásky , či zásnuby ohlásené o dva mesiace. Ty máš svoj život a svet, ja mám ten svoj. Ja nebudem zasahovať o nič viac do toho tvojho ako ty do môjho. Môžeš si robiť čo chceš,“ pokrčila ramenami a spokojne si znova ľahla do mäkkých, ešte stále teplých, perín.

„Takže si môžem robiť čo chcem?“ uisťoval sa.

„V podstate.“

„Čo ak sa s niekým vyspím?“

So zatvorenými očami pokrčila ramenami. „To už je na tebe. Ale ku mne sa v takom prípade nevracaj.“

A v tom momente si uvedomil, že ju chcel. Že chcel tento aspekt svojho života momentálne možno viac ako výhru Stanleycupu.

***

Periférnym pohľadom videl, že už nebol sám.

Dobiehal ho, puk však zatiaľ nestrácal zo svojej moci. Každou sekundou bol o niečo bližšie k brankárovi, keď si puk presunul na backhand.

Napol svaly na predlaktiach aby sa zvýšila ich kontrakcia a svalová práca sa naplnila. Prešla sotva stotina sekundy, kedy aktinomyozínový komplex bol pripravený na vykonanie úkonu a ruky zvierajúce hokejku sa pohli. Bolo však už neskoro. Ucítil náraz do ramena, sila mu podrazila kolená a on padol na ľadovú plochu. Po zadku sa kĺzal smerom k tvrdým mantinelom, sledujúc ako protihráč korčuľuje s pukom k svojej striedačke.

Odznela finálna siréna.

Sedel na mieste, opierajúc sa o drevenú bariéru tvoriacu jeho kabínku a po tvári mu stekal studený pot. V plnej výstroji sledoval ako vo dverách do šatne zastal tréner spolu s manažérom a majiteľom klubu. Naprieč hurhajom, ktorý nastal v miestnosti nemal šancu počuť o čom sa zhovárajú. No stačil jeden krátky pohľad Jima Nilla priamo na Tylerovu maličkosť, aby vedel, akým smerom sa ich konverzácia uberala. Zatvoril oči a ťažko preglgol. Chcel, aby sa tento deň čo najskôr skončil.

Podzemnou garážou sa ozval piskot pneumatík, keď jeho siluetu osvietili svetlá auta opúšťajúceho parkovacie miesto. Šofér mercedesu zatrúbil a Tyler bez toho, aby sa za odchádzajúcim spoluhráčom čo i len pozrel, zodvihol ruku nad hlavu a neprítomne ňou zamával. Hľadel totiž do telefónu, kráčajúc k vlastnému autu. Na parkovisku ostal takmer sám, keď sa oprel o bok svojho Lamborghini  a mobil si priložil k uchu.

Zodvihla po prvom zazvonení.

„To bol čo za zápas, prosím ťa?“

Síce zvraštil obočie pod návalom kritiky, na perách sa mu roztiahol úsmev. „Nemala si byť náhodou v laboratóriu?“

„Veď aj som. To neznamená, že nemôžem mať zapnutý stream na notebooku.“

Rozosmiala ho. „Môžeš si spraviť na polhodinku prestávku?“ opýtal sa takmer bez dychu.

Alison sa pootočila na bielej stoličke smerom k dverám labáku, akoby očakávala, že ho v nich uvidí stáť.

„Počkám ťa na parkovisku,“ povedala pošepky, neopovážiac sa zvýšiť intenzitu svojho hlasu, len aby nenarušila tú tichú intimitu, ktorú ten krátky telefonát medzi nimi vytvoril.

Hoci nočný vzduch nebol chladný, na rukách jej naskákali zimomriavky. Čierne auto zastalo prudko, dverami spolujazdca len pár centimetrov od jej postavy. Bez zaváhania ich otvorila a dosadla na kožené sedadlo. Takmer okamžite sa na neho pozrela. A veta, ktorú mala pripravenú už od okamihu, ako ukončili hovor, sa jej zasekla na jazyku.

Hľadel na ňu zbožne.

„Čo sa deje?“ opýtala sa.

„Nič,“ pokrčil ramenami, nespúšťajúc z nej svoje hnedé oči, žiariace v tme sťa rozžeravené plamienky.  „Už som ti niekedy povedal, že ti biela neskutočne pristane?“

Alison sa šibalsky pousmiala. Vedela, že narážal na jej pracovný odev, ktorý tvorili biele rifle a obyčajné biele tričko, no musela si z neho uťahovať. „Mám za touto poznámkou očakávať nejaký návrh na sobáš?“

Pohľad sa mu rozostril a on okamžite odtrhol svoje oči od jej dekoltu a pozrel priamo do jej tváre. Alison sa na plné hrdlo rozosmiala. „Ach, Tyler.“

„Prestaň si zo mňa takto uťahovať, ty líška jedna.“

Len zavrtela hlavou a telom sa natočila k nemu. „Čo vlastne chceš, Ty?“

Na minútu sa v aute rozhostilo absolútne ticho. Takmer počuli tlkot srdca toho druhého. „Teba,“ zašepkal nakoniec.

Nezaváhala. Ani nad tým v podstate nepremýšľala. Vedela, že nešlo len o živočíšnu potrebu. Ani z jej strany, tobôž nie z Tylerovej. Stále mala pocit, akoby balansovali na hrane rizika. Za pocit vzrušenia, adrenalínu a mierne zromantizovanej nádeje, boli ochotní obetovať tú nenávisť, ktorú na seba sťahovali. Ale ako ďaleko boli ochotní zájsť? Čo všetko boli ochotní obetovať?

Boli protipóly magnetov, jeden priťahoval toho druhého. Potrebovali sa navzájom.

Sedela mu v lone, rukami prechádzajúc po nahom hrudníku pod bielou košeľou. Nikdy by si nebola pomyslela, že sa jej budú páčiť potetovaní muži, no Tylerove čiernobiele ramená a časť hrudníka boli tak dokonalé, že nemala ani len jednu námietku voči vkusu svojich pobláznených hormónov. Bozkával ju chaoticky, akoby splašene. Akoby mal pocit, že ak ju pustí zo svojho zovretia, alebo čo i len na okamih poľaví na svojej náruživosti, ona zmizne. Ale keď sa od neho odtiahla, aby si mohla vyzliecť nohavice a priestorom prázdneho kampusového parkoviska sa rozniesol zvuk klaksóna drahého auta, keď sa nechtiac priveľmi oprela o volant a obaja tento zvuk odignorovali, on si uvedomil, že nezmizla. Stále bola tam, krásna a divoká. Ako zakázané ovocie, ktoré by si nemal vôbec dovoliť. Ale čo by to bol za potomka Adama, ak by odolal pokušeniu? Schmatol ju za boky, prsty zaryl do jej kriviek a silou si ju pritiahol čo najbližšie k sebe.  Nahé hrudníky sa im treli o seba, keď prudko dýchali a on mal pocit, že vybuchne šťastím.

„Ženská chcem ťa. Tak strašne ťa chcem. Dnes, zajtra, každý deň,“ šepkal vyznanie ako novodobý Rómeo.

Oprela sa čelom o to jeho, dlhé vlasy si zastrčila za ucho a pousmiala sa. „Len ako dlho ti to vydrží, drahý.“

„Dúfam, že večnosť.“

A tak pochabo, v tú chvíľu to bolo to jediné, čo chcela Alison počuť.

***

„Benn, Seguin,“ zvolal Montgomery do éteru. Tyler zodvihol zrak od svojej hokejky, na ktorej čepeľ si práve nalepoval bielu lepiacu pásku a pozrel smerom odkiaľ prichádzal hlas ich trénera. „Poďte na chvíľu so mnou,“ kývol rukou a nečakajúc na reakciu svojich zverencov, vykročil z chodby. Tyler sa otočil smerom, ktorým vedel že stojí Jamie a až keď sa ich pohľady stretli, hokejku nepokojne oprel o stenu.

Vykročili, ani jeden neprehovoril. Nemuseli. Obaja mali aspoň akú-takú predstavu o tom, čo bude nasledovať.

Aspoň si to mysleli.

Jim Nill sedel v pohodlnom čiernom kresle. Opretý bol len spolovice, keď sa jeho telo nakláňalo doprava, ako sa lakťom opieral o opierku na ruky a prstami si prechádzal po brade. Pohľadom spoza okuliarov pozoroval prichádzajúce postavy. Prvý vošiel tréner až neskôr jeho dvaja zverenci, tváre organizácie a miláčikovia mesta. Jim sa bez slova postavil, prešiel cez celú miestnosť a za hráčmi zatvoril dvere.

„Chlapci, sadnite si,“ povedal potichu. A hoci to mala byť zdvorilosť, v Tylerových ušiach to znelo ako príkaz. Pozrel na Montyho, ako familiárne nazývali svojho trénera, ktorý so sklonenou hlavou hľadel kamsi do zeme a až tak na Jamieho. Obaja sa v tichosti posadili.

Vrátil sa na svoje miesto, za vrch stola a do ruky vzal hárok papiera. Na okamih sa začítal do textu, potom papier vrátil na miesto.

„Štyri zo stošesťdesiatich piatich a sedem zo stošesťdesiatich piatich. Viete, čo je to?“ zodvihol zrak od stola a pozrel sa na mladíkov pred sebou. Lebo to boli. Len mladíci. Plní adrenalínu, vzrušenia a nerozvážnosti.

Tyler pokrčil ramenami a Jamie neodtŕhal zrak od jedného styčného bodu pred sebou. Obaja však stále mlčali.

„To sú, prosím pekne, vaše strely na bránu v posledných  siedmych zápasoch. Čo mi na to poviete?“

Jamie sa vystrel. Tyler si prekrížil ruky na prsiach a zrak nespúšťal z manažéra pred sebou.

„Nič? Dobre, tak ja vám k tomu niečo poviem,“ posadil sa a popravil si sako. „Nemyslím si, že by vám stúpla sláva do hlavy. Na to ste v tejto lige už obaja pridlho. Nemyslím si ani, že by ste hrávali v zlých lajnách, to mi zase potvrdí váš tréner,“ rukou ukázal na Montgomeryho, ktorý ešte stále postával v kúte miestnosti. „Viete, čo si myslím?“ opýtal sa, ale odpoveď ani neočakával. „Ja si myslím, že ste zleniveli. Zvykli ste si, že vašu robotu odvedú iní hráči, že vy si to len odkorčuľujete a zveziete sa na výkonoch druhých. Veď tím vyhráva, tak načo sa snažiť, no nie?“

Lakťami sa oprel o mohutný stôl a naklonil sa bližšie k mladíkom. „Nezabúdajte chlapci však na jedno,“ urobil krátku prestávku na podčiarknutie svojho tónu, „že na rozdiel od chlapcov, čo každý jeden zápas drú a snažia sa o výhru, zarábate 3x viac. A tie peniaze si, chlapci, treba vedieť  zaslúžiť.“

Znova sa ležérne zviezol do kresla a na tvári sa mu usadil spokojný výraz.

A keď návštevníci kancelárie naďalej mlčali, povedal im, že môžu odísť.

Nepozrel sa ani na Montgomeryho, ani na Jamieho. S hlavou sklonenou a hnevom vzrastajúcim v jeho vnútri sa postavil zo stoličky, keď dlane zvieral do pästí. Už bol jednou nohou von z miestnosti, keď znova začul svoje meno. V momente sa otočil.

„Poď ešte na sekundu,“ ozval sa Nill. „A zatvor za sebou dvere.“

Zhlboka sa nadýchol. Nemyslel na nič, nič ani nehovoril. Len trpiteľsky  čakal.

„Tyler, viem, že máš v zmluve klauzulu o nevymeniteľnosti, viem, že si chránený hráč,“ začal. Tyler sa zamračil, snáď po prvýkrát sa mu na tvári odrazila nejaká  emócia. Bola pravda, že nepodával síce ktovieaké výkony posledné týždne, ale nemal pocit, že by to bolo hodné trade-u. „Ale stále ťa môžem nechať sedieť niekoľko zápasov na tribúne. Mysli na to, keď pôjdeš najbližšie za dcérou mojej manželky.“  

„Čo ti povedal?“ Jamie sa opieral o svetlú stenu a šľapkou na nohe šúchal po zelenom koberci. Tyler ho mlčky obišiel.

„Tyler,“ Jamie okamžite vykročil za ním. „Čo ti povedal?!“ dožadoval sa odpovede. A keď videl, že jeho spoluhráč nehodlá odpovedať na jeho výzvu, schmatol ho za lakeť. Obrátil ho tvárou k sebe a snažil sa niečo vyčítať z Tylerovej zamračenej tváre. Stačilo 20 sekúnd a kapitán tímu pochopil.

„Vie to, však?“

Seguin uhol pohľadom.

„Výborne Tyler, priam skvelé.“

Jamie nahnevane rozhodil rukami a nebolo ťažké uhádnuť aký typ myšlienok mu prúdi hlavou. Tyler sa len zhlboka nadýchol a spoluhráča jednoducho odišiel. Vedel, aký býva Jamie keď sa naserie a do čoho by ich prípadná hádka mohla vyústiť. A to Nillovi nehodlal dopriať.

Pretože hoci behal za Alison ako pobláznené šteňa, už od začiatku si príliš dobre uvedomoval, čo všetko je v stávke.

No po prvý krát nevedel ako konať.