sobota 4. februára 2012

Forever young 1.

Thanks“ povedala a zaplatila čašníčke. Vyšla zo Starbucks a odpila si zo svojej obľúbenej kávy. Vytiahla iPod z vrecka a pustila si svoj obľúbený playlist. Nenápadne sa pozrela na hodinky. Keď zistila, že jej pred piatimi minútami odišiel posledný autobus, neostávalo jej nič iné ako sa prejsť cez polku mesta. Londýn milovala. Aj v takomto chladnom počasí a tme. Takže jej vôbec nevadilo, že ju čaká hodinová prechádzka mestom. Veď ešte pri tom mala svoju obľúbenú kávu. Čo viac si priať? Prechádzala mestom, užívala si samotu a tmavú oblohu posiatu hviezdami. Bol Február, čiže už je to 11 mesiacov čo sa presťahovala s mamkou a mladšou sestričkou do Londýna. Z malého mestečka zo Slovenska do hlavného mesta Veľkej Británie. Po anglicky vedela perfektne nakoľko jej mamka vyučovala tento jazyk na súkromnom gymnáziu. V Londýne už niekoľko krát bola, či už na výlete cez prázdniny alebo na výmennom pobyte. No keď jej mamka povedala tú novinu, že sa sťahujú do jej vysnívaného mesta, vedela, že to je tá príležitosť. Príležitosť začať odznova. Nechať svoj starý život, spomienky, priateľstvá, lásky na Slovensku. Keďže tam už ju nič veľmi nedržalo, skákala od radosti, keď sa dozvedela túto novinu. V jediné čo dúfala, keď prišla bolo, že tu ju bude čakať šťastie. Keďže na Slovensku ju za tých sedemnásť rokov veľké šťastie nestretlo.

Prechádzala tmavými ulicami mesta a premýšľala o svojom doterajšom živote. Keď mala 15 prišla pri autonehode o svojho milovaného otca. S ockom si rozumela v tom čase viac ako s mamou. Chodili spolu lyžovať, behávať, nakupovať, varievali spolu. Bola vďačná za každú chvíľu, ktorú s nim mohla stráviť osamote. Dokázala sa s ním porozprávať o hocičom. Otca milovala najviac na svete, aj keď niekedy to tak nevyzeralo. Často sa hádali, no to bolo normálne pri dievčati v puberte a otcovi, ktorý sa bojí o svoju dcéru. Z jednej strany ho chápala, no z druhej si chcela užívať svoj život. Takže keď jej v jedno slnečné ráno zazvonil mobil, do ktorého jej policajti oznámili, že jej milovaný otec zahynul pod kolesami poľského kamiónu, zrútil sa jej svet. Mesiac nedokázala chodiť do školy, kamaráti sa jej obrátili chrbtom v tej najťažšej chvíli života. Chlapec, ktorého milovala si radšej našiel inú, akoby mal stáť pri nej. A tak jej neostal nikto. Iba rodina. Mamka, sestrička Sara a ockova mamka. Po roku sa ako tak dala dokopy. Začala opäť čítať knihy, venovať sa športu, nesedávala len v izbe. Dokonca spoznala novú kamarátku, ktorá sa na ňu nehrala. Ona ňou skutočne bola. No potom prišla ďalšia rana pod pás. Jej starká dostala Alzhaimera, a o pol roka na to zomrela aj ona. A tak na Slovensku nemala už naozaj nikoho. Chodila síce do školy, venovala sa športom a všetkým svojim záľubám, no už to nebolo to dievča čo pred tým. A tak jej mamka dala najkrajší darček k maturite. Odsťahovanie sa do jej mesta snov.

Tu si kúpili malý domček na okraji Londýna. Malú sestričku prihlásili do školy, jej mamka si našla prácu ako učiteľka, a ona pracovala v knižnici. Strednú školu mala dokončenú – skončila ju s čistými jednotkami- no napriek tomu na vysokú sa necítila. A tak cez týždeň pracovala a cez víkend sa oddávala tomu čo mala najradšej. Foteniu, čítaniu a zábave. Našla si tu pár priateľov, ktorí ju raz za čas vytiahli do nejakého baru, keďže už mala osemnásť. No aj tak mala najradšej tie chvíle, kedy sa mohla zatvoriť vo svojej podkrovnej izbičke a nechať sa unášať  myšlienkami.

 Prechádzala ospalými ulicami mesta. Ulicami, ktorými prechádzala každý deň. Väčšinou veľkým červeným autobusom, alebo aj pešo, keď autobus nestihla. Tak ako dnes. Prechádzala okolo bilboardov, plagátov, reklám, ktoré poznala už naspamäť. Väčšinou upozorňovali stále na to isté. Na chlapčenskú skupinu One Direction. A na to, že už o pár dní štartuje ich svetové turné. Chalani boli v približne jej veku. A boli celkom pekní. Okay, boli viac než “celkom pekní“. Jej malá sestrička bola na nich úplne závislá. Jej izbičku zdobili ich plagáty, stále dookola počúvala ich piesne. Musela priznať, že hudbu mali dobrú, dokonca aj ona mala zopár srdcoviek od nich.
Akurát keď nad nimi premýšľala a prechádzala okolo jednej budovy, zbadala ich. Stáli tam však len traja z nich. Blonďák, ktorý, keď si dobre pamätala, volal Niall, potom ten s kučeravými vlasmi, ktorý ako si rýchlo spomenula volal Harry a ten, ktorý miloval mrkvy. Jasné, Louis. Ako sa k nim blížila, uvažovala. Saru by určite potešil podpis aspoň od jedného z nich. Mala ísť za nimi, alebo nie? Pôjde, veď čo, je to len jeden podpis. Zastavila sa, vypla iPod a z tašky vytiahla mali zápisník s perom. Keď zodvihla hlavu a vyrazila, všimla si, že tam stojí už iba Niall. Sklamane zvesila plecia, no aj tak vyrazila k nemu. Stál k nej chrbtom a niečo ťukal do mobilu. Pristúpila bližšie a odkašlala si.
Excuse me, can I ask for one signature for my little sister..?“ Blonďavá hlava chlapca sa okamžite otočila. Keď sa im stretli pohľady, ani jeden z nich nevedel čo má robiť. Jeho veľké modré oči sa vpíjali do jej plachých hnedých, no ani jeden neuhol pohľadom.

6 komentárov:

  1. Je to úžasné, už se těším na další

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :) ďalšie pravdepodobne bude už zajtra :)

      Odstrániť
  2. Aj ja sa teším na ďalší ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. SUPER :) veľmi sa to páči :) asi sa tu začnem vracať :) veľký like za ten Londýn, tým si ma potešila a okrem toho, to tvoje pozadie je dokonalé :) *mon

    OdpovedaťOdstrániť
  4. uzasne a robym novu poviedku :D das ju aj sem a mam a j novy blok ci by si my nepomohla a milujem tvoj blog :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Tento komentár bol odstránený správcom blogu.

    OdpovedaťOdstrániť