Forever young 3.

Takmer celý deň presedela pri notebooku sledovaním Niallovho twitteru, noviniek o ňom a púšťaním ich pesničiek. Uvedomovala si, že by to nemala robiť. Pretože platonická láska nie je ozajstná. A v tomto prípade sa ozajstnou možno ani nikdy nestane. No tenký hlások v jej vnútri jej šepkal: “čo keď je toto tá príležitosť? Čo keď toto je to šťastie, na ktoré si čakala tak dlho? Nikdy nevieš čo sa môže stať, nevzdávaj sa!“ A tak sa rozhodla, že spraví čokoľvek aby sa jej splnil sen. A tým snom bol od včerajšieho večera Niall Horan.
Pozerala sa na jeho profilovú fotku na Twitteri a uvažovala. Followne ho, alebo nie? Ale veď čo tým môže stratiť! Klikla na tlačítko “Follow me“ a usmiala sa na notebook. Ešte chvíľu premýšľala, keď ju niečo napadlo.
„I hope that this is the new beginning..“ napísala na svoj Twitt a vypla notebook. Zišla do obývačky k mame a sestre a len tak sa usmievala.
„Čo sa deje?“ opýtala sa ju mamka.
„Ale nič,“ odpovedala a ešte viac sa pousmiala.
„Tak keď nič, tak nič. Skoro som ti zabudla povedať. Volala som tvojej zubárke, v pondelok o 9 máš prísť na kontrolu.“
„Uff, to aby som zavolala Tanyi, že neprídem do práce. Už vidím jej nadšenú reakciu,“ jej nálada razom klesla.

V pondelok ráno sa jej vôbec nechcelo vyliezť z postele. A pri predstave, že ju čaká zubárka už duplom. No nejako sa predsa len postavila, umyla a obliekla. Zišla do kuchyne, kde si našla odkaz od mamky: “Vyzdvihni o 1 Saru v škole, ja idem na školenie. Prídem asi až v utorok večer. Ľúbim ťa.“ Fúha, takže dva dni bude sama len s osemročnou sestrou.
Rýchlo sa najedla a vyrazila k zubárke. Cesta jej netrvala dlho, takže v čakárni sedela už o pol 9. Radšej prišla skôr, veď doma aj tak nemala poriadne čo robiť. Mala šťastie, v čakárni sedela sama. Akurát, keď si čítala článok v časopise, ktorý si cestou kúpila, sa na čakárni otvorili dvere. Dnu vošiel najprv chalan s kapucňou na hlave, a za ním obrovský a namakaný chlap. Vyzeralo to, akoby to bol jeho bodyguard. Dvojicu, ktorá sa posadila, ignorovala a ďalej sa venovala článku v časopise.
„Nezabudni, že o druhej je ta autogramiáda v obchodnom centre,“ ozval sa chlapec, ktorý si už stihol dať kapucňu dole. Keď Vicky spoznala ten hlas nedokázala tomu uveriť. Ruky sa jej roztriasli a srdce začalo splašene búšiť. Čo robí on pri verejnej zubárke? Nemal by mať nejakého súkromného a drahého dentistu, ktorý by sa mu venoval aj o polnoci? Nie, on namiesto súkromného zubára chodí k verejnej zubárke, kde ho môže spoznať hociktorá fanúšička.
„Nezabudnem. To len zase bude hromada jačiacich a zúfalých pubertiačiek,“ odpovedal jeho spoločník. Niall sa začal smiať na plné hrdlo tak, ako vo videách, ktoré Vicky cez víkend pozerala. No tentoraz to bolo lepšie. Pretože to bolo naživo. Pousmiala sa, keď jej zrazu zazvonil mobil. Zložila časopis a vybrala si mobil z tašky.
„Áno?“ ozvala sa do telefónu. Pohľad jej zablúdil na Nialla. Ten ju sledoval prekvapeným výrazom.
„Hey Vick, vážne nemôžeš prísť dnes do práce?“  Bola to Tanya. Dcéra majiteľa knižnice, ktorá bola jej nadriadenou a zároveň jedna z mála priateľov, ktorých tu mala.
„Prepáč Tan, ale nemôžem. Sedím pri zubárke a poobede musím byť so Sarou, mamka totiž odišla na školenie. Zajtra by som mala prísť.“
„Ou shit,“ zanadávala. „Tak nič no. Len dnes tu je príšerne veľa ľudí a ešte nám prišli nové knihy.“
„Ou, tak to máš vážne blbé. No zajtra vážne prídem...aj so Sarou,“ povedala a prižmúrila oči. Tanya bola zábavná osôbka, no dosť prchká. Keď ju niekto vytočil, poriadne si to zlízal.
„What? Oh nooo...but, OK. Ale nebude sa nám tu motať pod nohy, dobre?!“
„Jasné, postarám sa o to.“
„Ok, bye.“
„Ahoj,“ povedala s úsmevom a odložila mobil. Zodvihla hlavu a zrak jej padol na Nialla. Ten ju sledoval s úsmevom.
„Hi“ povedal a venoval jej úsmev. Vickyno srdce začalo splašene biť.
„Hi“ odpovedala. Nevedela čo iné mu má povedať, tak bola sestričke nesmierne vďačná, keď ju zavolala do ambulancie. Keď z nej vychádzala, venovala Niallovi hanblivý úsmev a odišla preč. Od zubárky išla na nákup. Nakúpila potraviny a veci potrebné pre domácnosť. Prišla domov, uvarila jednoduchý obed a odišla pre malú sestričku do školy. Našťastie to nemali ďaleko od domu, tak sa mohli kludne najesť pred prekvapením, ktoré mala Vicky pripravené pre sestru.
„Sari? Máte veľa úloh?“
„Hmm, ani nie, len z matematiky niečo. Prečo?“ opýtala sa malá a kyvkala s hlavou do rytmu piesne, ktorá hrala v rádiu.
„No mám pre teba jedno prekvapenie, ale pôjdeme len v tom prípade, keď nemáte veľa úloh.“
„Vážne? Aké prekvapenie?“ maličkej sa rozžiarila tvárička.
„Nepoviem ti to, lebo potom to už nebude prekvapenie. Tak keď si dojedla, choď si spraviť matematiku, ja ti ju skontrolujem a pôjdeme,“ nestihla poriadne ani dopovedať a malej už v kuchyni nebolo. Vicky sa pousmiala a pustila sa do umývania riadu. O pár minút už sedela pri Sare a kontrolovala jej domácu. Mala ju správne, tak sa obliekli a vyrazili.
„Kam to ideme? Kto tam bude? Budem z toho šťastná? Dostanem nejaký darček?“ vypytovala sa stále dookola, kým sa viezli v autobuse k obchodnému centru.
„Už som ti povedala, že ti nič nepoviem! Potom to už nebude prekvapenie,“ zasmiala sa.
„Aspoň indíciu, prosííííím,“ žobronila malá.
„No dobre. Poviem ti, že tam bude veľa ľudí a budeš mať z toho radosť.“
„A prečo tam bude veľa ľudí?“ opýtala sa a to už vystupovali.
„Pre toto,“ odpovedala a ukázala na veľký plagát, na ktorom bolo napísané: „ONE DIRECTION! Autogramiáda pred začatím ich svetového turné. 7.2.2012 od 02:00 p.m“
„Vicky...“ šepla Sara.
„Tešíš sa?“
„Neskutočne! Tak poďme, poďme, poďme!!“ kričala malá a ťahala ju k davu, ktorý stál pred vchodom do centra. Pomaličky postupovali dnu. Bola tam jedna obrovská masa dievčat, vo veku od 12 do 20 rokov. Malá Sara tam vyzerala byť najmladšia. Stáli niekde v strede tohto davu, takže dobre nevideli na chlapcov, ktorý vyšli na provizórne pódium a mali príhovor.
Rozprávali o tom, ako sa veľmi tešia na mestá, ktoré navštívia, na fanúšikov rôznych národností. No tých domácich vraj majú najradšej. Zaspievali ešte What makes you beautiful a začala sa autogramiáda.