streda 29. februára 2012

Forever young 31.

Ospravedlňujem sa, že som včera nič nepridala. No dnes tu máte jednu dlhšiu časť :)



                                                   O týždeň neskôr
„Mami, idem!“ zakričala odo dverí a obúvala si kotníkové čižmičky na opätku.
„Držím ti palce! Ozvi sa ako to dopadlo,“ zakričala jej naspäť odniekiaľ z poschodia.
„Jasné,“ zakričala ešte a vyšla z dverí. Rýchlo napchala svoje fotobooky do veľkej tašky, tašku s fotoaparátom si prevesila cez plecia a rýchlim krokom kráčala k neďalekej zastávke. Ak nestihne autobus, nestihne prísť na čas a tým príde o možnosť splniť si svoj sen. Skontrolovala čas na hodinkách a takmer zhíkla, keď zistila, že autobus jej odchádza o dve minúty. Rozbehla sa po ulici a ľudia sa za ňou obzerali.
„Čo čumíte? Ešte ste nevideli bežiacu ženu?“ zakričala do éteru po slovensky. Dobehla na zastávku práve vo chvíli, keď červený autobus štartoval. Zamávala šoférovi aby počkal, rýchlo nastúpila a sadla si na prvé voľné miesto, ktoré zbadala. Oprela sa o operadlo a vyzrela von oknom. Londýn. To veľké čulé mesto. Mesto, o ktorom sníva toľko ľudí. Snívajú o tom, že sa sem presťahujú, nájdu si svoje šťastie, splnia si svoje sny.
Ona snívala len o jednom – dostať sa sem. Dostať sa do jej vytúženého mesta a nechať sa viesť osudom. A osud jej splnil to, o čom si snívať nedovolila. Tie sny, ktoré vždy keď sa im podarilo predrať na povrch jej myšlienok, zaškatuľkovala naspäť do malej krabičky, ktorú pohodila na samé dno jej mysle. V tej škatuľke sa nachádzal sen o chlapcovi, ktorý ju bude mať rád takú aká je, s jej chybami a neľahkým životom. Sen o chlapcovi, ktorý bude milý, pozorný, citlivý a bude pre ňu tou najväčšou oporou. Tento sen jej osud splnil. S maličkým plusom, ktorým boli Harry, Liam, Zayn a Louis. Šialení chlapci, ktorí sa stali jej najlepšími priateľmi.
Ďalšie prianie uväznené v tejto škatuľke, bol sen stať sa uznávanou fotografkou. A aj tento sen sa práve začal plniť. Vďaka Niallovej ctižiadostivosti a Eleanorinej ochote sedela Vicky v autobuse, ktorý ju viedol na pohovor. Pohovor k Elinmu fotografovi Jamesovi Naderovi. Britský módny fotograf, ktorý zhodou okolností potrebuje asistentku. Ako sa Vicky dozvedela, James bol jej fotografiami očarený a okamžite sa rozhodol, že ju musí spoznať. Dohodli sa teda na pondelkové ráno, kedy príde Vicky na jedno z jeho fotení.

„Neboj sa Vicky. James je milý, možno trochu staromódny, ale to nech ťa netrápi,“ Eleanor jej stisla ruku a pousmiala sa. Stáli spolu vo výťahu a viezli sa do Jamesovho ateliéru.
„Nevieš čo ma čaká?“ nervózne poklepkávala nohou a lúskala prstami.
„Určite ťa bude čakať s menším testom,“ hovorila a plietla si pri tom z hnedých hustých vlasov vrkoč. „Neboj sa, pre teba to nebude nič ťažké!“ okamžite ju upokojila, keď zbadala ako Vicky zbledla. „Bude sa ťa pýtať na tvoj názor ohľadom nejakých fotiek. Potom bude chcieť vidieť tvoje fotobooky a nakoniec bude ‘potrebovať‘ tvoju asistenciu pri fotení,“ pousmiala sa chytila ju za ramená. „Neboj sa Vicky, ty to zvládneš!“ Obdarila ju úsmevom, objala ju a otočila sa k výťahovým dverám, ktoré sa začali pomaly otvárať. Dievčatá vystúpili a Vicky ostala šokovane stáť. Nevedela presne čo má očakávať pod pojmom “ateliér“, ale toto rozhodne nečakala. Eleanor ju viedla miestnosťami, ktoré vyzerali ako štúdio, v ktorom sa natáča seriál. V každej z izieb sa nachádzal nábytok, ktorý bol prispôsobený danej téme fotenia. Prechádzali cez viacero izieb, v ktorých stretávali modelky. Viaceré sa pozdravili, niektoré len usmiali. No bolo tu zopár aj takých, ktoré len pohŕdavo pozreli na Eleanor a pri pohľade na Vicky sa začali smiať.
„El, zlatko, čo to za novú tváričku vedieš Jamesovi?“ opýtala sa vysoká blondína s umelými riasami a červeným rúžom na perách, keď prechádzali cez šatne.
„Táto nová tvárička, drahá Terrie, ti o týždeň bude rozkazovať ako máš špúliť tie tvoje botoxové pery,“ odvetila El a venovala jej pohŕdavý úsmev. Blondína zarazene otvorila ústa, zjavne nedokázala uveriť tomu, čo jej El povedala.
„Ale si jej dala,“ zasmiala sa Vicky.
„Prosím ťa, tá umelá hus nevie nič iné iba mať sprosté narážky a špúliť ten svoj umelý zobák,“ prevrátila očami a zastala pri dverách, na ktorých visela tabuľka s nápisom ‘James‘. Eleanor zaklopala, počkala pár sekúnd a až tak stlačila kľučku. Nakukla dnu a Vicky videla ako sa usmiala.
„James?“
„Áno zlatko?“ ozval sa príjemný mužský hlas. Z dverí vychádzala lákavá vôňa kávy zmiešaná s mužským parfémom. Nie silným, no dosť výrazným na to, aby upútal pozornosť.
„Prišla som spolu s Vicky. Tou mladou fotografkou, od ktorej sa ti tak páčili fotky,“ odvetila El a odchýlila dvere. Pred Vicky sa objavil vysoký, chudý chlapík s čiernymi vlasmi popretkávanými sivou farbou sediaci za mohutným písacím stolom. Na sebe mal bielu košeľu rozopnutú do pol hrude s vyhrnutými rukávmi, čierne nohavice a kovbojské topánky. Nejako takto by si predstavovala režiséra pornofilmu, nie uznávaného fotografa. Ale čo už, každý máme iný štýl.
„Och Vicky. Srdiečko, poď dnu!“ Postavil sa od stola a vyšiel jej v ústrety. Vicky sa pozrela na El, či to myslí vážne. Tá sa zasmiala na jej výraze a pokynula jej hlavou aby išla. Neochotne teda prešla cez prah dverí, za ktorými nechala Eleanor spolu s odvahou, s ktorou sem išla.


„Takže v stredu, dobre?“ opýtal sa jej James s úsmevom, pri ktorom odhalil svoje dokonalé biele zuby.
„O deviatej,“ opätovala mu úsmev, objala ho a vyšla z jeho kancelárie. S radosťou a s úsmevom na perách prechádzala cez miestnosti ateliéru a hľadala El. Keď ju našla stáť pred zrkadlom spolu s kostymérkami, musela sa začať smiať. Keď El začula jej smiech, okamžite sa otočila od zrkadla a s vypúlenými očami na ňu hľadela.
„Je to tam!“ zvýskla. Eleanor vykríkla, zoskočila z taburetky, na ktorej stála a rozutekala sa k nej.
„Slečna Eleanor! Pokazíte si kostým!“ kričala za ňou nízka ryšavka so silným ruským prízvukom.
„Elena! Čo tam po kostýme, keď Vicky dostala prácu!“ odvetila a už dusila Vicky vo svojom pevnom objatí. „Gratulujem Vicky! Vedela som, že to zvládneš. Kedy nastupuješ?“
„V stredu! Oficiálne. Predstaví ma všetkým modelkám a aj novinárom ako svoju kolegyňu! Budem mu pomáhať nielen s fotením ale aj s grafikou. Pane Bože El, keby nebolo teba, nesplnil by sa mi môj sen!“ Ešte raz ju objala a utrela si slzy, ktoré jej vyhŕkli.
„Splnil. Ver tomu, že áno. No ja teraz už musím ísť, lebo Elena ma zaškrtí,“ vystrúhala zúfalú grimasu, pobozkala ju na líce a vrátila sa k ruskej kostymérke, ktorá si dudrala niečo vo svojom rodnom jazyku.

Vicky? Zlatko? Ako si dopadla? Rýchlo, hovor!“ dožadovala sa odpovede jej mama. Vicky sedela na lavičke neďaleko jej budúcej práce a potichu plakala. „Zlatko neplač. Môžeš skúsiť u iných fotografov. Spolu niečo nájdeme, len neplač miláčik,“ chlácholivo ju upokojovala. Na maminom tóne sa Vicky začala smiať ako bláznivá.
„Mami,“ dostala zo seba pomedzi vzlyky a záchvaty smiechu. „Nemusíme nič hľadať. Ja som tú prácu získala.“
VICKTORIA! Gratulujem zlatíčko. Och, ja som vedela, že to dostaneš! Si skvelá! Oslávime neskôr, teraz musím bežať na poradu. A prosím ťa choď po Saru do školy a choďte sa niekam najesť. Ľúbim ťa.“
„Aj ja teba mami,“ odpovedala a zrušila hovor. Vytočila ďalšie číslo a čakala kým začuje ten milovaný hlas.
Darling? Už si skončila?“ nedočkavo vyzvedal.
„Áno, už som skončila.“
A? Ako si dopadla?“ Vicky jasne počula, že je nervózny, no až príliš ju bavilo naťahovať ho.
„To ti poviem osobne, dobre?“ naschvál nechala slzy tiecť po lícach. Hlas sa jej chvel, ruka triasla. Niall si myslel, že od smútku, no pravdou bolo, že od radosti.
Prídem po teba s Johnom. Nadiktuj mi prosím ťa adresu a my hneď prídeme.“ Nadiktovala mu adresu, zrušila hovor a s úsmevom sa oprela o lavičku. Zaklonila hlavu, zatvorila oči a  nechala jemné jarné slnko nech ju hľadí po tvári so svojimi lúčmi. Ach Bože, pomyslela si. V niečo takéto pred rokom, keď sa sem sťahovala, ani nedúfala. To bol k nej osud až taký zhovievavý? Pripravil jej nazačiatku dve obrovské rany pod pás, a teraz jej to vynahrádza splnenými snami? Pravdepodobne áno. No dokedy bude trvať toto jej šťastie? Dokedy bude mať na tvári len úsmev? Bola si vedomá toho, že po tých šťastných chvíľach musia prísť aj tie časy, počas ktorých preklína celý svet a celý svoj život. No úprimne však dúfala v to, že tie menej šťastné chvíle neprídu tak skoro. A aj keď by prišli, modlila sa aby jej nenaložili opäť priveľa smútku na plecia. Premýšľala o tých najrôznejších verziách toho, čo ju možno čaká. Možno stratím prácu, pomyslela si. To by som zvládla. Tak by som možno mohla začať sama, síce od nuly, ale lepšie pre mňa. So stratou práce by sa vyrovnala, vyrovnala by sa s tým, keby sa musela odsťahovať z Londýna. Vyrovnala by sa pravdepodobne so všetkým. Až na Nialla. Keby stratila jeho, chlapca, pri ktorom po dlhej dobe konečne cítila šťastie, lásku a ochranné krídla, pravdepodobne by sa s tým nedokázala zmieriť. Nie, nie, nie. Všetko len Nialla nie, prosím, šepkala v duchu a dúfala, že Pán Boh sa nad ňou zľutuje a nezoberie jej práve jeho.

„Vick? Zlatko?“ začula hlas, ako kričí jej meno. Neochotne odvrátila tvár od jemných slnečných lúčov a obrátila sa za hlasom. Zbadala Nialla stáť vedľa auta, ktoré im slúžilo ako osobný taxík, a nervózne na ňu hľadieť. Postavila sa z lavičky a so sklonenou hlavou k nemu vyrazila.
„Princezná? Čo sa deje?“ jemne ju chytil za bradu, nadvihol jej tvár a s obavami sa pozrel do tých – podľa neho – najkrajších očí. Vicky v okamihu ako videla jeho tvár, začala opäť plakať.
„Niall... ja...“ koktala a Niall ju napäto sledoval. Zhlboka sa nadýchla, vyčarila úsmev pomedzi slzy a riekla: „Ja som tú prácu dostala.“ V Niallovej tvári sa v okamihu vystriedalo zmetenie, prekvapenie a radosť. Objal ju okolo pása, zodvihol do vzduchu a začal sa s ňou točiť po chodníku.
„Ja som ti vravel, že to dokážeš! Si úžasná!“ Točili sa so smiechom, vrážali do cudzích ľudí, no v tej chvíli im to bolo jedno. Boli obaja dokonale šťastní. 

27 komentárov:

  1. Ten jej monolog sa mi nepacil... o tom stasti... verim ze to nepokasles!!! Nie velmi :-p Ale dokonaleeee!!! ♥♥♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. preboha, ten monológ je úplne užasný :) nechápem čo sa ti na ňom nepáči... :)
      btw: nič v zlom ;)

      Odstrániť
    2. For Di: no trošku som sa obávala toho, či sa vám bude páčiť, ale chcela som ho tam dať :) hlavne kvôli tomu, aby ste vy (čitateľky) pochopili na konci Vickyne citové rozpoloženie :) Ale ďakujem, vážim si každý názor :)

      For Kath: Darling, nerozčuľuj sa hneď :D Nebol vôbec úžasný, často som ta písala rovnaké slová :/ :D

      Odstrániť
  2. Bla bla bla :D :D Me uz nebavi rikat to sami furt dokola :D Zase DOKONALI :D <3 <3 Proste ,,No coment ´´ <3 <3 <3

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Bože to je splnený sen :D :* tvoj opis Londýna ma úplne uchvacuje :D a nikdy som nemala rada El, ale ty si ju vykreslila tak pekne, že proti nej nemôžem nič mať :D :D milujem ten nápad s fotografovaním :D no proste niečo dokonalé ♥

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem :) Úprimne - ani ja nemám ktovieako rada El, príde mi strašne povrchná, ale keď musela som ju vykresliť tak milo, keď jej už zohnala tú prácu :D
      a ešte raz ĎAKUJEM :-*
      BTW: To už čo sa deje v tvojej poviedke? :( ja som revala jak malá :(

      Odstrániť
    2. asi tak :D ale tuto je fakt super :D ... ale obávam sa, že ten monológ, čo mala Vicky je nejaké predvídanie do budúcna...? :O I hope that not :* :D
      Ja som si tiež porevala, keď som to písala :) ale mám rada také "romantické" momenty :D

      Odstrániť
    3. no uvidíme, či to bude predvídanie, alebo nie ;) vytvor si podľa toho názor aký chceš :P
      bolo to krásne veľmi!

      Odstrániť
  4. úžasné, skvelé, nádherné, dokonalé blá blá blá :) .. idem sa zahrabať :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem :) Tan, nemusíš sa vôbec zahrabávať ;) Tebe to tam pekne škrípe medzi Tanyou a Zaynovou mamou :O

      Odstrániť
  5. Uzasnaaa :) ten monolog no proste super :) :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. jej ďakujem :) Takže sa monológ páčil? :P

      Odstrániť
  6. opäť úžasné :) chcelo by to dnes ešte jednu časť Ivi :) btw, http://stories-made-me.blogspot.com/2012/02/world-1-ahojtee-somdoma-zakricala-som.html moja poviedka, ak by niekto chcel :) ( nenahnevám sa ak áno :D )

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tak mám rozpísanú, ale asi sa mi ju už sem nepodarí hodiť :/ ale ďakujem :)
      Jasné kuknem sa na ňu :)

      Odstrániť
  7. waau super! :)mas talent!

    OdpovedaťOdstrániť
  8. važne ani mna uz nebavi dookola pisat dokonola ale to je skutočne dokonale, perfektne, krasne, romanticke... :)http://storyonedirection.blog.cz/ moja poviedka ak by si nemala čo robit :)

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Oooo parááda ;-)
    Kedy bude ďalšie??
    Mims

    OdpovedaťOdstrániť
  10. už 2hodiny to čítam a nevedela som prestať až ked som si uvedomila že som na konci! :D kedy bude dalšia čas? :)

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Tento komentár bol odstránený správcom blogu.

    OdpovedaťOdstrániť