nedeľa 13. októbra 2013

Fight 2.

A opäť nová časť. Pridám ju už dnes, pretože potom cez týždeň neviem kedy sa mi podarí pridať ďalšiu, no posnažím sa čo najskôr.
But enjoy this part. xx
 

„A čo si s ním spravila potom?“ opýtala sa Leah. Ležala na jej gauči a do úst si pchala za hrsť pukancov. Postavila sa do stredu obývacej izby, poriadne nad seba natiahla ruky, razom sa pustila dozadu, dlaňami sa dotkla podlahy. Panvu zodvihla najviac ako vedela a v tejto polohe sa snažila udržať čo najdlhšie. Po pár minútach sa namiesto dlaní opierala lakťami.
„Pekný mostík,“ ozvala sa Leah s plnými ústami.
„Dík,“ vydýchla, zatvorila oči a sústredila sa na rovnomerné dýchanie.
„A už odpovedz.“
„Na čo?“ oči mala stále zatvorené keď cítila ako sa jej prekrvuje tvár a hlava.
„Čo si s ním urobila potom?“ zopakovala svoju otázku.
„Nič.“
„Nič?“ nadvihla dokonalo upravené obočie. Eliz si sadla do tureckého sedu a pozrela na kamarátku.
„Proste som ho vyniesla do jeho bytu, stiahla z neho kabát, uložila do postele a odišla domov,“ pokrčila jednoducho plecami.
„Neverím, že si len tak odišla,“ prevrátila modrými guľami. „Všimla si si aspoň menovku na dverách?“ Posadila sa na sedačke.
„Nie,“ zaklamala. Popravde, všimla si meno, prehliadla si aj jeho byt. Bola zvedavá, kto ten nádherný chalan bol. Keď to však zistila, bola rada,  že si ju pravdepodobne pamätať nebude.
„Ty si hrozná.“
„A to už z akého dôvodu?“  postavila sa, prešla k najbližšej stene, o ktorú si zaprela chodidlá a začala robiť kliky.
„Pretože konečne si si mohla nájsť nejakého normálneho chlapa...“ žmurkla Leah. „Ktorý navyše podľa tvojho opisu vyzeral viac než dobre,“ zachechtala sa.
„Vieš, že ja chlapa nechcem.. nie od..“ začala ale radšej vetu nedokončila.
„Ja viem, viem, prepáč, že som s tým opäť začala.“ Eliz neodpovedala, len sa neochotne zodvihla keď začula vyzváňajúci telefón. Prešla cez chodbu do kuchyne, kde jej na stole poskakoval vibrujúci mobil.
„Už to proste nerieš,“ prevrátila očami a potiahla zelenú pulzujúcu ikonku na displayi.
Elizabeth?“ ozvalo sa z telefónu bez toho aby Eliz vyslovila čo i len slabiku z pozdravu.
„Áno mama?“ zatiahla otrávene.
Ach to tvoje úžasné nadšenie z toho, že ma počuješ,“ vedela si predstaviť svoju matku ako prevracia očami. „Ale to je teraz jedno. Potrebujem aby si si na zajtrajší večer nič neplánovala, rozumieš mladá dáma?
„A to už z akého dôvodu mami?“ opýtala sa aj keď odpoveď vedela.
Rodinná večera spolu s rodinou otcovho nového obchodného partnera. Vieš čo to znamená?“ opýtala sa ostro.
„Samozrejme. Obliecť sa slušne, dokonalý účes, nie príliš vyzývavý make-up,“ rátala na prstoch. Leah sa mierne zachichotala pri poslednom bode. Eliz chodila málo kedy vyzývavo nalíčená či oblečená. Väčšinou mala len riasenku a malý pásik čiernej linky na vrchnom viečku, no pre jej výstrednú matku bolo aj toto málo priveľa.
Šikovné dievčatko,“ uznanlivo ju pochválila.
„Veď som dcéra svojej matky,“ povzdychla si. Naozaj ňou bola? Elizabeth Fellová bola opakom svojej matky. Kým jej matka vo svojich dvadsiatich rokoch študovala na prestížnej univerzite, ktorú ukončila s vyznamenaním, vydala sa za rovesníka z bohatej rodiny a porodila mu dieťa; ona pracuje a robí to, čo ju baví. Stretáva sa s priateľmi, väčšinu večerov trávi doma s dobrou knihou v ruke, býva v centre mesta a o nádejných partneroch nechce ani počuť. Jej matka sa oblieka a správa reprezentatívne, ona športovo so svojským štýlom. Okrem priezviska tieto dve ženy nemajú absolútne nič spoločné.
Občas o tom pochybujem. Vidíme sa zajtra večer o siedmej!“ Bez rozlúčenia jej zložila.
„Takže zajtra ťa asi nemôžem znova prísť vyjedať, čo?“ Leah stiahla svoje hladké čelo do zachmúreného výrazu až tak, že jej medzi obočím vybehla malá vráska.
„Nemrač sa, budeš mať vrásky,“ prešla okolo nej späť do obývačky. Hodila sa na pohovku, do jednej ruky schmatla ovládač a do druhej si nabrala za hrsť pukancov.
„A ty sa nerob múdrou,“ vyplazila jej jazyk a hodila sa na ňu. So smiechom a pukancami porozhadzovanými po celej pohovke sa zahĺbili do filmu bežiacom v televízií.

Sivasté mračná sa lenivo prevaľovali na oblohe, ktorá každou minútou tmavla. Eliz stála len v spodnom prádle pred neveľkým šatníkom, ktorý osvecovalo umelé svetlo vychádzajúce zo stropu. Rukami si zvierala úzky pás a s mierne naklonenou hlavou doprava premýšľala čo si obliecť. Nemala veľmi v láske takéto večere. Večere, keď sa musela pred cudzími ľuďmi tváriť ako poslušná dcérenka, ktorá robí presne to, čo od nej rodičia požadujú. A to nerobila temer nikdy. Už odmala robila presný opak, dospela a rodičov hlboko ranila životnými štýlom, ktorý si vybrala. Avšak stačilo pár večerí, sladkých úsmevov a desiatky dookola sa opakujúcich slov, ktoré stále tvrdili to isté. A to, že presne toto ju robí šťastnou.

5 komentárov:

  1. Je to úplne skvelé! ♥ Teším sa na ďalšiu ;) x

    OdpovedaťOdstrániť
  2. miláčik..je to úplne božské :) a poviem ti, tí, čo to zanevreli na tvoj blog prichádzajú o veľa! takže sa netráp, úsmev na tvár a keep posting, lebo toto nemôže ostať uložené len v tvojom priečinku na ploche, toto musí ísť von :) neviem sa dočkať ďalšej časti :* ♥

    OdpovedaťOdstrániť