Fight 23.

Dnešná časť :) Inak..girls, všimla som si, že začínate už polemizovať nad tým, čo sa jej stalo alebo kedy mu to už konečne povie..no ehm, ešte si trošku počkáte ;) na obe veci :P
Inak, máme tu aj nejaké nové čitateľky? :) zanecháte mi viac ako 4 komentáre? O:)
P.S.: Nikuška, začni už čítať od začiatku!!! :D :-*

ELIZ

Potichu otvorila dvere, nahliadla do tmavej izby. Vstúpila dnu a po špičkách prešla k balkónovým dverám, na ktorých boli zatiahnuté žalúzie. Keď chytila medzi prsty malé lanko, zahryzla si do spodnej pery aby sa nezačala smiať. Potiahla a miestnosť osvetlilo silné floridské slnko.

„Bmmmmm...“ ozvalo sa nesúhlasné brblanie z pod veľkých perín. Prešla k posteli a hodila sa na Harryho.

„Vstávame,“ zašepkala a zaplietla mu prsty do neposlušných kučier. Bradou sa opierala o jeho nahú hruď a očami sledovala jeho tvár. Nevinnosť, ktorá sa v nej odrážala, ju až prekvapila. Teraz, v tom najzraniteľnejšom stave, vyzeral tak obyčajne, jednoducho. Pousmiala sa a namotala si ďalšiu kučierku okolo palca.

„Neznášam, neznášam časový posun,“ mrmlal so stále zatvorenými očami a jej prešla telom vibrácia, keď mu v hrudi zaburácal jeho chrapľavý hlas.

„A človek by povedal, že si si už zvykol,“ pousmiala sa a naklonila hlavu. Zložila si voľnú ruku pod bradu, druhú ponechávajúc v jeho vlasoch.

„Na to si človek ťažko zvyká,“ mrmlal. „Ale vieš na čo si človek ľahko zvykne?“ opýtal sa pokojne.

„Na čo?“ vyzvedala.

„Na toto,“ po tvári sa mu rozlial úškrn, keď vytiahol svoje šikovné ruky spod prikrývky a oblapil nimi Eliz okolo bokov. Prekvapene vykríkla, keď ju vytiahol vyššie, až tak, že mala oči v úrovni tých jeho, no vzápätí sa zasmiala. Pokojne sa zložila na vankúš a pohľad nespúšťala z jeho zatvorených očí. Jemne sa usmieval, keď sa jeho viečka zatrepotali a pomaly otvorili. Iskrivá zeleň sa zabodla do jej očí, ktoré sa v nej stratili.

Hľadela mu do očí a bez slova ležala. Nevedela čo povedať a pri tom nechcela povedať nič. Cítila jeho pomalý dych, jeho dlhé prsty položené na jej pravom boku. Užívala si jeho prítomnosť tak, ako už dávno nie prítomnosť niekoho iného. Prešla z jeho očí na rovný nos, dokonalo vystupujúce lícne kosti a do srdca krojené pery. Bez rozmýšľania sa naklonila, zavrela oči a perami sa dotkla tých jeho plných. Bozk trval krátko, len pár sekúnd, no jej to stačilo na to, aby sa jej v bruchu rozvíril kŕdeľ motýľov. Padla späť do vankúšov, pozrela do jeho tváre a pocítila teplo vo svojom žalúdku. Bolo to to, čomu sa hovorilo láska? To, keď vaše vnútro plesalo pri každom vzájomnom dotyku, či pohľade? Nevedela si odpovedať. No vedela, že ten pocit sa jej páčil stále viac a viac.

„A teraz vylez,“ prekazila romantickú chvíľu s úškrnom. „Musíme si dať tréning.“

„Ale mne sa nechce,“ zaprotestoval a zatváril sa ako opustené šteniatko.

„Hmm, tak s tým musíme niečo urobiť,“ prižmúrila oči, zodvihla sa a podoprela na lakti. „Ak sa teraz postavíš,“ začala lišiacky, „a oblečieš, dostaneš odmenu!“

„Odmenu?“ opýtal sa s nadvihnutým obočím. Mlčky prikývla, v očiach sa jej odrážala hravosť.  „Hm, myslím, že sa mi už aj chce,“ prikývol vážne a obrátil sa jej chrbtom. Odkryl zo seba prikrývku, posadil sa a vstal z postele. Hľadela na jeho svalnatý chrbát, ako sa napínal pri každom čo i len jednoduchom pohybe, a spokojne sa usmiala. Bola na seba hrdá, pretože odkedy s ňou Harry pravidelne trénoval, všimla si, že sa mu oveľa výraznejšie vyrysovali svaly. A čím častejšie hľadela na jeho nahý trup, tým viac ju priťahoval.

Než sa stihla nazdať, Harry sa rukami podoprel o kraj postele, naklonil sa k nej s naklonenou hlavou do boku. Prešla očami po jeho tele, už vhodne oblečenom na tréning. „Aká bola ta odmena?“ vydýchol potichu so spaľujúcim pohľadom.

„Takáto,“ odvetila a rukami ho oblapila okolo krku. Zodvihla sa a kľačiac na kolenách ho náruživo pobozkala. Bol to tak rozdielny bozk od tých všetkých, ktoré si zatiaľ vo svojom krátkom vzťahu dali, že jej náruživá iniciatíva prekvapila Harryho. V prvom okamihu zalapal po dychu, nevediac čo robiť. Avšak, keď pochopil, čo Eliz robí, pocítila ako sa uvoľnil. Jeho veľké dlane pristáli na jej bokoch a vytiahnuc ju vyššie. Prešla mu prstami do gaštanových kader, a nechala ho, nech jej jazykom prejde po perách. Počula, ako zbesilo jej srdce bilo, cítila, že stráca dych. Napriek neochote zo strany Harryho, sa od neho odtiahla a zhlboka sa nadýchla. Otvorila oči a zahanbene na neho pozrela.

„Tak toto,“ prikyvoval, „bola zatiaľ najlepšia odmena akú som zažil,“ zaškeril sa a ona ho rukou čapla po pleci. Rýchlo jej ešte venoval malý božtek na nos a pustil ju. Ruka v ruke prešli von z opäť spoločného apartmánu a Eliz zastala.

„A teraz,“ lišiacky výraz ju neopúšťal, keď znova prehovorila. „Keď sa ti tak páčila tá odmena,“ zachichotala sa, „môžeš dostať ďalšiu. Avšak,“ jemne ho dlhým nechtom bodla do brucha. „Musíš byť dole skôr ako ja,“ vyplazila mu jazyk a nečakajúc na jeho reakciu sa rozbehla dole veľkým množstvom schodov.

Vydýchla z plných pľúc a pomalým krokom prešla do hotelovej haly.

„Nejako dlho ti to trvalo,“ začula Harryho. Prekvapene zastala a otočila sa. Ležérne sa opieral o neďalekú stenu deliacu výťahy. Neveriacky otvorila ústa a nevedela čo povedať. Jeho chrapľavý smiech sa niesol až k nej a on vykročil.

„Tyyyy....!“ naštvane zakričala a buchla ho päsťou do ramena. „Vieš čo, choď si trénovať sám!“ otočila sa mu chrbtom a vyrazila opačným smerom ako bol východ.

„No tak, Eliz,“ počula za sebou, no ona kráčala ďalej so zdvihnutou bradou. „Kráska, nehnevaj sa na mňa,“ postavil sa pred ňu a tým jej odrazil cestu.

„A budem,“ prekrížila si ruky na prsiach a pozrela na nabok. Harry sa zasmial, sklonil sa a zdrapil ju okolo kolien. Prehodil si ju cez plece a poriadne jej chytil nohy, aby ho nemohla kopať.

„Styles! Čo to stváraš?!“ dožadovala sa odpovede a búšila mu pri tom dlaňami do chrbta.

„Unášam ťa,“ odvetil s ľahkosťou, akoby ho jej váha vôbec nezaťažovala. „Unášam ťa do tvojej krajiny, zvanej Telocvičňa. Unášam ťa tam, kde si doma,“ hovoril pokojne a nevšímal si ľudí okolo nich, ktorí na neho udivene pozerali.

Eliz si odfrkla, lakťom sa podoprela na jeho pleci a namrzene si oprela hlavu o dlaň.

„Ak chcem ďalšiu odmenu, čo mám spraviť?“ spýtal sa, keď ju zložil na podlahu posilňovne.

„Hlavne ma nenaštvať,“ prevrátila očami a usmiala sa. Napriek hnevu, ktorý k nemu ešte pred pár minútami prechovávala, jej skvelá nálada sa poľahky vrátila. Nedokázala pochopiť, ako sa pri Harrym dokázala tak uvoľniť, ako dokázala zabudnúť na trpkú minulosť. Keď videla jeho úsmev, jeho žiariace oči, začínala si myslieť, že nie každý muž jej musí ublížiť. Vedela, že už len tým, že mu dovolila vstúpiť do jej života, bojovala proti svojmu strachu. No bude niekedy schopná ho úplne poraziť, zbaviť sa ho na dobro? Bude natoľko silná? Nevedela. No dúfala v to. Dúfala, kvôli Harrymu.

„Už nikdy kráska,“ pošepkal a oprel sa čelom o to jej.

Lebo on za to stojí.