Fight 31.

Tak, 31. časť :) ďakujem krásky moje, za vašu návštevnosť a komentáre k predchádzajúcej časti :-* ste tie najlepšie :) Ako som už písala TU dnes mám stužkovú a blog bude trochu stagnovať. No na ďalšiu časť sa oplatí čakať, verte mi ;) :-* 
Enjoy!!

 


Niečo ju pošteklilo na nose. Automaticky vystrela ruku a úplne prirodzene si prstami prešla po špičke nosa. Šteklenie ustalo. Spokojne vydýchla a obrátila sa na druhý bok. Nadýchla sa a spolu so vzduchom vdýchla aj niečo tuhé. Prudko sa posadila, dlane jej vystrelili k ústam a ona si kýchla.

„Na zdravie,“ ozvalo sa blízko nej. Ľakom poskočila a s rozšírenými očami pozrela vedľa seba.

„Pre Boha!“ vykríkla vyľakane a chvatne sa od príšery pred sebou odtiahla, čo najďalej, až kým chrbtom nenarazila o stenu autobusu. Chlpatá hruď hnedo-bieleho čuda pred ňou sa nadvihla a spod kapucne sa ozval chrapľavý smiech. Keď mu kapucňa skĺzla z kučeravej hrivy, Elizina tvár sa vyrovnala poznaním. „Ty si taký idiot,“ skríkla a hodila po ňom najbližší predmet, ktorým bol vankúš. Biela obliečka s mäkkou výplňou ho trafila priamo do tváre, odkiaľ sa odrazila a pomalým, ba priam až lenivým pohybom pod silou gravitácie, spadla späť na posteľ. Premerala si Harryho svojim nadurdeným výrazom od hlavy, ktorá sa končekmi vlasov dotýkala nízkeho stropu tvoriaceho posteľ nad nimi, až po päty, ktoré v podstate ani nevidela, pretože jeho dlhé nohy viseli dole z postele. Všimla si, že Harry v rukách zvieral hnedý chvost, ktorý ako si už stihla uvedomiť, bol súčasťou kostýmu. Arogantne ním točil a tým vytváral vo vzduchu neviditeľné kruhy. „Týmto si ma šteklil?“ nadvihla jedno obočie, keď sa drzo opýtala.

Harry neodpovedal, len si zahryzol do spodnej pery v márnom pokuse tváriť sa vážne. Kútiky úst sa mu napokon široko roztiahli a on nadšene, ako malé dieťa, prikývol. Prevrátila očami nad jeho neskrývanou radosťou a posunula sa bližšie k nemu. Buchla ho po stehne, aby sa jej odstúpil a sám postavil z postele. Keď už obaja stáli oproti sebe v úzkom priestore medzi posteľami, Eliz si ho opäť premerala, tentoraz v dennom svetle, prichádzajúcom spoza Harryho. Jeho dlhé a muskulatúrné telo bolo skryté v prevlečení kengury a v jeho očiach sa odrážali iskričky neskutočnej hravosti.

„Prečo to máš na sebe?“ zasmiala sa a prstom ukázala na neho. Harry, stále s detským úsmevom, sa pootočil dozadu, odniekiaľ vytiahol boxerské rukavice a otočil sa späť k nej.

„Ideme trénovať,“ povedal nadšene.

„V tomto?!“ zhrozila sa. „Veď sa v tom nebudeš vedieť hýbať,“ pokrútila hlavou, karhajúc ho ako malé dieťa.

„Nevymýšľaj,“ zaprotestoval a rýchlym pohybom prešiel k nej a podrazil jej kolená. Prekvapene vykríkla, no vzápätí sa zasmiala, keď ju v náručí niesol von z autobusu. Na pár sekúnd ju oslepila žiara silného slnka a ona si musela tvár skryť v huňatom kožúšku, čo mal Harry oblečený. Keď pocítila, že ju kladie na zem, nevoľky otvorila oči a pár krát zažmurkala, aby si jej zreničky zvykli na svetlo. V okamihu, keď už pred očami nevidela farebné šmuhy spôsobené lúčmi, rozhliadla sa okolo seba a zistila, že sa nachádza na parkovisku obrovskej budovy, obklopenej fanúšičkami za zátarasami.

„Och,“ povzdychla si, keď začula nespokojné výkriky dievčenských hlasov. „Musíme trénovať práve tu?“

„Áno,“ úsmev mu stále neschádzal z tváre. „Chcem im jednoducho ukázať aká si skvelá,“ prstami jej jemne prešiel po líci, „ a prečo som sa zamiloval práve do teba.“

„A to ako? Že uvidia, ako ťa mlátim?“ zachechtala sa.

„Presne tak!“ s nadšením rozpažil ruky a ústa mal široko roztvorené v úsmeve.

„Tak sa teda ukáž,“ oči sa jej zúžili do štrbiny a ona bez upozornenia na neho zaútočila.

„Heeeeeeej!“ vykríkol, keď sa nejakým zázrakom vyhol pravej nohe, ktorá mierila priamo na jeho solar plexus. „A čo rozcvička?!“ zúfalo kričal popri vyhýbaní sa jej pästiam. Odpoveď však nedostal, pretože Eliz sa zapáčilo ako rýchlo z neho dokázala dostať to detské nadšenie.

Po hodinovom tréningu, pri ktorom už aj zabudla na faninky neustále si ich fotiace, skončili obaja ležiaci na tvrdom betóne, hľadiaci na bezoblačnú oblohu.

„Kde to vlastne sme?“ opýtala sa znenazdajky.

„Atlanta,“ začula odpoveď.

„Máte tu koncert?“

„Áno, ale až zajtra. Dnes,“ natočila hlavu, keď videla ako sa Harry oprel o jeden lakeť a pozrel na ňu, „máme jeden rozhovor v rádiu, kde takisto vystúpime po prvý krát live s novom piesňou.“ Hľadela do jeho tváre, vidiac, že hravosť vystriedal nesúhlas.

„Deje sa niečo?“ zašepkala.

„Vystupujeme prvý krát live..s piesňou, v ktorej mám hlavné vokály ja a je o niečo tvrdšia ako naše všetky doterajšie piesne. Bojím sa, že sa netrafím správne s tóninou alebo mi zlyhá hlas,“ počúvala popri tom, ako sa jej hral s pramienkom čiernych vlasov. „Že opäť nezvládnem ten tlak fanúšičiek, kritiky,“ pokrútil hlavou. Rovnako ako on, aj ona sa nadvihla na lakti a ich tváre boli od seba vzdialené len pár centimetrov.

Cítila voči nemu istú starosť. Nechcela aby bol na seba nahnevaný, či prísny, pretože si myslí, že nezvládne pieseň. Vedela, že potrebuje podporu. No nie od chalanov, či fanúšičiek. Od niekoho, kto mu môže dodať odvahu tak ako nik iný. Od niekoho ako ona.

„Chceš aby som tam s tebou išla?“ opýtala sa potichu. „Chceš aby som ťa pred vystúpením držala za ruku a povedala ti, že nech to už zaspievaš akokoľvek, ja ťa  budem milovať stále? Chceš aby som stála pod pódiom a celý čas pozerala na teba? Chceš v mojich očiach počas tej piesne vidieť hrdosť?“

Mlčal. V jeho očiach videla, že mlčí z dôvodu, že jej otázky ho zaskočili.

Nakoniec, keď už prešlo dosť času na to, aby si uvedomil, čo sa ho vlastne pýtala, videla v jeho očiach len jednu emóciu.

Lásku.

„Áno, chcem,“ zašepkal.

Hľadela ako sa Harry konečne postavil z kresla, v ktorom strávil posledných pätnásť minút, pokým ho Lou upravovala, a pomalým krokom prešiel k nej. Oblečenú mal svetlomodrú károvanú košeľu a svoje obľúbené obtiahnuté jeansy. Stále videla na jeho tvári, že je nervózny, no už nie tak, ako bol doobedu.

„Keď sa skončí tento blázinec niekam ťa zoberiem,“ hovoril potichu, len pre ňu, keď ju zovrel v tuhom objatí.

„Kam?“ bola zvedavá.

„To je prekvapenie,“ odtiahol sa a venoval jej jamkový úsmev.

„O tri minúty začíname,“ doľahol k nim hrubý hlas oznamujúci nadchádzajúci začiatok šou.

„Nezabudni,“ prehovorila rýchlo, pokým ju ešte nemohol počuť Paul, závratnou rýchlosťou sa blížiaci k nim, „milujem ťa, nech už to zaspievaš akokoľvek. Aj ony ťa budú stále milovať. Ale nie viac ako ja,“ zaškerila sa ešte a rýchlo ho pobozkala. Než stihol Harry niečo odvetiť, Paul ho si ho prehodil cez plece a tým zničil všetku Louinu doterajšiu prácu, pretože keď ho zložil tesne pred východom na pódium, jeho vlasy vyzerali úplne inak ako mali. 

Eliz sa nechala zaviesť Prestonom pod stage do rohu miestnosti, odkiaľ mala perfektný  výhľad nielen na chlapcov  ale i na fanúšičky, ktoré sa nevedeli dočkať vystúpenia.

Keď zazneli prvé basy piesne, jej zrak spočinul len na jednom zo spevákov. Videla, ako si nervózne podupkával nohou do rytmu piesne a v rukami pevne oblapil mikrofón zastrčený v stojane. Zbadala, ako sa zhlboka nadýchol až začal spievať. Jeho chrapľavý a tak sexy hlas sa rozoznel neveľkou miestnosťou a ju zaplavilo teplo. Hrdosť, láska, úcta. Nespúšťala z neho zrak a pri tom myslela len na  jedno. Ten chlapec, tam na pódiu, spievajúci so svojimi priateľmi pieseň, ktorej basy duneli v jej vnútri silnejšie ako jej samotné srdce, bol len jej. Ten, ktorý dokázal potešiť milióny dievčat, žien, cudzích ľudí. Bola na neho hrdá. A milovala ho. Bezprostredne, bez výhrad.

Podvedome si zahryzla do ruky, ktorú mala zloženú v päsť pri ústach, len aby sa nepoddala davovej psychóze spôsobenej práve spevom chlapcov. Srdce jej však plesalo, keď hľadela na Harryho krk, na ktorom sa objavilo niekoľko vystupujúcich žíl a zjavili sa aj drobné zimomriavky. Tak veľmi ho chcela práve v tej chvíli pobozkať. Ochutnať jeho kožu na krku, spôsobiť mu ešte väčšie zimomriavky a väčšie vzrušenie ako pociťoval pri spievaní.

Chcela ho.

Pretože spolu s láskou prichádza aj fyzická príťažlivosť.

„Ja som ti povedala, že to zvládneš,“ zašepkala mu do ucha, tak aby ju poriadne počul, po tom hurhaji, ktorý vypukol po vystúpení.

„A ja ti ďakujem, že si vo mňa verila,“ na oplátku ju pobozkal. „A teraz poď,“ preplietol si s ňou prsty a nevšímajúc si nikoho okolo nich, sa tlačil spolu s ňou von z budovy rádia. Keď sa konečne dostali na zadné parkovisko, priviedol ju k jednej z dodávok, na ktorej prišli členovia ich tímu, posadil ju dnu a sám si sadol za volant. Natiahol si na hlavu čiapku a slnečné okuliare aby ho pri šoférovaní tak ľahko nikto nespoznal, a až tak vyšiel z parkoviska na vozovku.

Obaja počas cesty mlčali, no nebolo to trápne ticho, ktoré by sa malo niečím vyplniť. Bolo to ticho medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa nemusia celý čas rozprávať, len si užívať prítomnosť toho druhého. Ich prsty sídlili prepletené na jej stehne, zatiaľ čo ona premýšľala nad tým kam ju vedie.

Harry po asi polhodinovej ceste pomedzi spleť mrakodrapov zastavil pred neveľmi vysokou presklenou budovou. Parkovisko bolo temer prázdne, až na pár áut. Keď vystúpili a Harry si zložil svoje “prevlečenie“, okamžite s ňou opäť preplietol prsty a s krásnym úsmevom na ňu pozrel.

„Ešte stále netušíš kde sme?“ opýtal sa.

„Absolútne netuším,“ priznala s nakrčeným obočím. Mala by to tu poznať?

„O to lepšie pre mňa,“ zamrmlal a vošiel s ňou cez presklené dvere do budovy.

Pred Elizabeth sa otvoril obrovský priestor vyplnený lietadielkami. Papierovými lietadielkami. Malými i veľkými, visiacimi na dlhých tenkých lankách, farebnými či i obyčajnými bielymi. Eliz pustila Harryho ruku a pomalým krokom prechádzala pomedzi kaskádovo rozmiestnenými útvarmi. Zaklonila hlavu a s pootvorenými ústami hľadela vysoko dohora, kde sa slnečné svetlo lámalo o papier a vytváralo krásnu scenériu viacfarebných odrazových lúčov, opäť sa lámajúcich o presklenú stenu.

„Wow,“ vydýchla sama pre seba. Chcela niečo Harrymu povedať, no keď pozrela vedľa seba, všimla si, že on ešte stále stojí pri vchode a s očakávaním na ňu pozerá. Čakal na jej reakciu.

Keď zbadal jej žiadostivý pohľad, pomalým krokom k nej vykročil.

„Páči sa ti to?“ začula otázku a ona opäť pozrela dohora.

„Je to úchvatné,“ súhlasila. „Ako si vedel, že sa mi to bude páčiť?“

„Nevedel,“ priznal so smiechom. Postavil sa za ňu a jemne ju chytil okolo pása. „No dúfal som, že sa ti to bude páčiť. Táto výstava tu je celoročne, ja som tu už raz bol. A keď som v noci hľadel na teba ako spíš a premýšľal kam ťa zobrať, napadlo ma práve toto miesto. Vieš prečo?“ šibalsky sa usmial.

„Neviem.“

„Pretože si celú noc v dlani zvierala môj prívesok,“ jednou rukou ju pustil a vošiel si pod tričko. Jediným pohybom spoza goliera vytiahol striebornú retiazku s drobným príveskom a nechal ju padnúť na košeľu. Eliz sa pootočila, mala nutkanie sa striebra dotknúť. Keď lietadielko uchytila medzi prsty, pozrela dohora, do jeho tváre. „Prevedieš ma tadiaľto?“ opýtala sa a v bruchu jej vybuchli motýle, keď videla s akým nadšením prikývol. Akoby nerobil radosť on jej ale ona jemu.

„Chceš ísť ešte niekam inam?“ opýtal sa, keď viedol vozidlo preč z parkoviska.

„Harry bolia tetovania?“ neodpovedala na jeho otázku, radšej mu položila vlastnú. Hľadela na svoje zápästie a so zovretými perami čakala na odpoveď.

„Ehm...áno,“ odvetil vykoľajene.

„Tak potom áno, chcem ešte niekam ísť,“ zodvihla hlavu a široko sa na neho usmiala.

„Počkať, počkať. Chceš si ísť dať tetovanie?“ nadvihol obočie.

Mlčky prikývla.

„Chceš si ho dať, pretože bolí?“

Opäť prikývla.

„Ženská, ty si zvrátená,“ s vypúlenými očami pokrútil hlavou.

„Už mlč a radšej ma odvez k najlepšiemu tatérovi v meste,“ rozkázala.

„Dobrý deň, ako vám pomôžem?“ začula otázku, ktorú ešte prekrýval tichý zvonček nad dverami hlasujúci ich príchod. Ocitli sa v červenej miestnosti, na ktorej konci bolo kožené kreslo obklopené rôznymi stojanmi a nepríjemne sa ozývajúcim tetovacím strojčekom. Mierne sa zachvela, na čo pocítila Harryho ruku na svojom chrbte.

„Nerozmyslela si si to?“ opýtal sa. Zavrtela hlavou v zápornej odpovedi a radšej sa sústredila na vysokého chlapíka, ktorý ešte stále nedostal odpoveď na svoju zdvorilú otázku.

„Chcela by som tetovanie,“ vyhŕkla, kým mala ešte dostatok odvahy.

„Samozrejme, nasledujte ma,“ vyšiel spoza neveľkého pultu a voviedol ju hlbšie do miestnosti, až k čiernemu kreslu. „Máte vybraté miesto a čo tam chcete?“ opýtal sa pri tom jej rukou pokynul aby si sadla. Keď zavŕzgala čierna koža pod jej váhou, sústredene sa pozrela na svoju ľavú ruku.

„Chcela by som to na ľavé zápästie,“ odvetila a tatér prikývol. „A tvar by bol,“ začala a opäť sa postavila. Prešla necelé tri kroky k Harrymu, stojacemu s rukami za chrbtom a sledujúcim každý jeden jej pohyb. Rukami ho oblapila okolo krku, no nepobozkala ho, ako si myslel, že urobí. Namiesto toho odopla jeho najobľúbenejší prívesok, zovrela ho v dlani a sadla si opäť do kresla. Vystrela ruku k mužovi, otvorila dlaň a vyriekla. „Chcem papierové lietadielko.“ Nevenovala pozornosť tatérovi obzerajúcemu si objekt v jej rukách. Pohľadom zablúdila k svojmu priateľovi. V jeho očiach videla zmes emócii. Prekvapenie. Obdiv. Snahu pochopiť jej konanie. Lásku. Hlavne tú lásku.

„Milujem ťa,“ naznačil perami, keď pochopil, prečo to urobila.

„Stále viac a viac,“ odvetila potichu.