A je to tu.
koniec. koniec poviedky s názvom Fight. dúfam, že sa vám bude páčiť :) i keď, asi to nebude taký koniec, akoby väčšina z vás chcela. ospravedlňujem sa.
taktiež by som veľmi veľmi chcela poďakovať všetkým čitateľkám. osobitne Zuzke, Julke, Danke, Evke, Lauruške a Damie. vy všetky ste mi dodávali silu do písania. snáď som vás nikdy nesklamala.
but now.. enjoy :-*
„Exkluzívne fotografie! Dievčatá po celom svete šalejú!“
„Preklínam ťa, Elizabeth!“
„Mladý hviezdny pár! Ako dlho im to vydrží?“
„Dlho už nie,“ zamrmlala
a vypla tablet. Položila ho na mohutný stôl pred sebou a postavila
sa. S rukami zastrčenými vo vreckách mikiny sa prešla pred veľké okno.
Z výšky hľadela na ulice preplné biznismanmi v oblekoch, náhliacimi
sa do daného cieľa. Zodvihla zrak od scenérie pod sebou a zahľadela sa na
tú pred sebou. Sledovala ťažké oblaky oceľovej farby, ako sa lenivo, no
s istou dávkou precíznosti, prevaľovali cez seba rozhodujúc sa medzi
obyčajným, ľahkým dažďom alebo hrôzostrašnou búrkou.
Ak by ona mala na výber, vybrala
by si hromy a blesky. Postavila by sa doprostred vyľudnenej ulice,
zodvihla zrak k mračnám a sledovala by hnev nebies, zoslaný len
a len na ňu. Celý jej život akoby bol jedna veľké búrka. Akoby
v minulom živote spravila niečo zlé, za čo sa na ňu nebesá hnevajú
a teraz jej nedovolia žiť ľahký život.
Teória o minulom živote ju
tak nadchla, že keď do kancelárie vstúpil jej otec s mobilom prilepeným
k uchu, Eliz premýšľala nad tým, kým asi tak mohla byť a čo zlé mohla
vykonať.
„Nie, povedal som tristo metrov
štvorcových, nie kubických!“ rozčuľoval sa zavalitý chlapík, keď kráčal
k svojmu kreslu. Eliz prešla okolo neho a sadla si oproti nemu.
Sledovala ako nahnevane gestikuloval a zhlboka sa nadýchala. Keď otec
konečne zrušil hovor a telefón arogantne hodil o stôl, naprázdno
preglgla.
„Človek aby si všetko vybavoval
sám, keď sú jeho zamestnanci neschopní,“ krútil hlavou, keď sa zaprel do
koženej opierky.
„Každý by mal byť odkázaný sám na
seba,“ zamrmlala a pohľad sklopila na svoje kolená.
„Čo si vravela?“
„Ale nič.“
„Dobre,“ povzdychol si. „Dobre.“
Eliz nakrčila obočie, hrajúc sa
so šnúrkou visiacou z jej kapucne.
„Čo sa deje dcérenka? Vyzeráš
vyčerpane.“
Zodvihla zrak a pozrela
priamo na otca.
„Som len unavená zo včerajšieho
letu,“ zamrmlala.
„Aha, jasné, chápem,“ prikývol.
„Ale prečo si potom tak skoro ráno tu?“
„Niečo od teba potrebujem.“
„Čo?“
„Láskavosť,“ hovorila vyhýbavo.
„Eliz?“ váhavo na ňu pozrel.
Keď znova prehovorila, pozerala
mu priamo do očí.
„Potrebujem aby si naďalej spolupracoval
s Voxovcami.“
V miestnosti nastalo ticho.
V ušiach počula len splašený tlkot svojho srdca.
Neodvážila sa dýchať.
„Nie.“
„Otec...“
„Povedal som nie, Elizabeth!“
zvrieskol na svoju dcéru. Mlčala, hľadela mu do očí. „Vydržal som sa na nich
pozerať, pracovať s nimi, pretože si to potrebovala na projekt,“ hovoril
miernejšie. „Prekúsol som fakt, že som sa každodenne pozeral do tváre
násilníkovi. Pretože ty si to tak chcela. Ale súťaž skončila, projekt je dávno
preč!“ znova sa rozčertil. „A preto nemienim ďalej dohadzovať kšefty chlapovi,
ktorý znásilnil moje jediné dieťa.“
Prepaľovala ho pohľadom za slová,
ktoré vyriekol.
Slzy ju pálili v očiach,
úzkosť trhala jej vnútro v bezodnú priepasť.
Postavila sa a schmatla tablet zo
stola.
„Tak začni pripravovať pohreb,“
šepla slabo, opúšťajúc kanceláriu.
***
„Do pekla!“ zanadávala, keď pred
sebou zatvorila dvere bieleho elektrospotrebiča. Nahnevane zo seba vydýchla
všetok vzduch a rezko sa obrátila ku kuchynskej linke. Prešla všetkými skrinkami
a zásuvkami, v márnej snahe nájsť niečo normálne na jedenie.
Už to boli takmer dva týždne, čo sa
zbabelo ukrývala vo svojom byte. Jedlo si objednávala, drobné nákupy robieval
Harry. A ona sa vyhovárala, že sa necíti dobre.
No teraz, keď Harry bol
zamestnaný v štúdiu nacvičovaním na nadchádzajúce turné a Leah bola plne
zaneprázdnená nejakým svojim novým nabijakom, bolo všetko znova na nej.
Chladničku mala prázdnu a peňaženku bez peňazí. Potrebovala si nakúpiť,
vybrať peniaze z bankomatu. Ale jej zbabelosť zmiešaná so strachom jej
nedovoľovala opustiť byt.
Avšak na druhej strane, uvedomovala si, že to len
zbytočne odďaľuje. Ben si na ňu počká a obráti jej život naruby, či to už
bude dnes, zajtra, o pár mesiacov alebo rokov. Vedela, že je niekde tam,
von, čaká na svoju príležitosť. A ona akoby čakala na nejaký zázrak.
Zázrak, ktorý nepríde.
S náhlym prívalom adrenalínu
vypochodovala do chodby, schmatla bundu z vešiaka a obrátila sa
k dverám. Pár sekúnd nemo zízala na čierne drevo a skúšala si
predstaviť, čo ju za touto tenkou bariérou čaká.
Nič dobré.
To vedela už dávno.
No čím skôr to bude mať
z krku, tým menšie budú následky.
Možno.
S roztrasenými rukami
chytila kľučku, stlačila ju a otvorila dvere. Ovial ju chladný vzduch zo
schodiska a jej pod oblečením nabehli zimomriavky.
S vedomím, že keď za sebou
zamkne dvere, nič nebude také ako predtým, vykročila.
A možno to tak všetko aj
malo byť.
***
„Och,“ zavrčala nahnevane. Zastala na predposlednom
schode a s rukami visiacimi pozdĺž tela pozrela na strop nad sebou.
Už to bolo po druhý krát, čo sa jej roztrhli nákupné tašky po ceste domov
a ju opúšťala trpezlivosť. Bola nervózna, podráždená, bezducho zaslepená
strachom. Mala pocit, že sa jej v dnešný deň nedarí v ničom. „Môže
byť tento deň ešte horší?“ vyslovila rečnícku otázku, keď sa sklonila
k vrecku s jedlom.
„To mi povedz ty,“ doľahlo jej do
uší.
Čas akoby zastal.
Srdce jej vynechalo úder, vzduch
uviazol v pľúcach.
Pomalým pohybom zodvihla hlavu
a keď sa ich pohľady stretli, prešla ňou vlna triašky.
Áno, tento deň môže byť ešte
horší.
A aj bude.
„To by som na tvojom mieste
nerobil,“ s úškrnom pokrútil hlavou, keď zostúpila o jeden schod
nižšie.
„Čo keby sme išli do tvojho
útulného bytu?“ opýtal sa a o krok ustúpil, vytvoriac jej tak
priestor na to, aby okolo neho smela prejsť. „Trochu sa porozprávať?“ zasmial
sa na svojom vlastnom vtipe.
Nepohla ani brvou.
„Alebo to pokojne môžeme urobiť
aj tu,“ pokrčil plecami. A Eliz si bola istá, že nehovoril
o rozprávaní sa.
Aj keď vedela, že táto chvíľa
nastane, aj keď sa na túto situáciu pripravovala už dlhé mesiace a rovnako
dlho nad ňou aj premýšľala, strach, ktorý ju ovládol nedokázala poraziť. Nebol
to strach, ktorý mala, keď zápasila v telocvični, alebo keď ju niekto
napadol na ulici. Nepociťovala žiadnu dávku vzrušenia, ako keď bezhlavo búšila
do protivníka. Odvaha bola otupená. Hoci Ben bol dôvodom prečo začala zápasiť
pred pár rokmi, on bol aj príčinou, prečo si teraz nevedela spomenúť na žiaden
ochromujúci krok. To, čo Eliz ovládlo, keď jej hrozilo od Bena nebezpečenstvo,
by sa dalo pokojne nazvať fóbiou.
Dokázali mať ľudia fóbie z
druhých ľudí?
Pravdepodobne áno.
Akonáhle vošli do bytu, Ben jej
prikázal za nimi zamknúť. Keď otočila posledný krát kľúčom v zámke,
ucítila, ako ju potiahol za dlhý cop. Nevydala ani hláska, keď so zaklonenou
hlavou kráčala pred ním po byte.
„Hm, hm, hm,“ premýšľal nahlas.
„Nie, do tvojej spálne nepôjdeme,“ trhol ňou preč od bielych dverí, tlačiac ju
ďalej po chodbe. „Nebudem ťa jebať tam, kde ťa jebal on.“
Eliz naplo na vracanie.
Pod Benovou silou padla
v obývačke na pohovku a keď sa k nej naklonil, Eliz snažiac sa
uniknúť jeho prenikavému pohľadu sa do opierky zaprela čo najhlbšie.
„A teraz zavoláš Stylesovi
a povieš mu nejakú krásnu lož, vďaka ktorej s ním dnes nebudeš môcť
byť,“ diabolsky sa usmial.
„Nie,“ vydýchla.
„Nie?! Ty suka, takže ty chceš
ešte protestovať?“ vyrovnal sa a napriahol ruku so zámerom udrieť ju.
„Nie, pretože ak by som
s ním telefonovala, vedel by, že mu nehovorím pravdu. Vždy odhalí ak mu
klamem,“ vysvetlila rýchlo.
Prečo mu vlastne povedala pravdu?
Prečo neklamala a nechcela aby Harry prišiel? Z jediného dôvodu.
Sebeckosť jej to nedovoľovala. Bola príliš veľký sebec na to, aby problém,
ktorý sama spôsobila stiahla aj na niekoho iného.
Tento boj je len medzi ňou
a Benom.
Rozrehotal sa.
„Ešte že existujú správy, však
Elizabeth,“ znova sa k nej naklonil a prstami jej prešiel po líci.
„Píš!“ strhla sa, keď zreval.
Roztrasenými prstami vytiahla
telefón z vrecka a zapla ho. Cítila na sebe jeho pohľad, keď odomkla
obrazovku a po tom, čo sa na rozjasnenej ploche objavilo jej pozadie
v podobe Harryho fotky, začula nahnevané vrčanie. Poponáhľala sa preto
s písaním SMSky, do ktorej pre prípad núdze vložila aj drobnú indíciu, od
ktorej môže závisieť všetko alebo nič.
„Som pri Leah.
Milujem ťa“
Dala si záležať na tom, aby Ben
videl každé drobné písmenko správy. Za svoju trúfalosť v podobe vyznania
citov, si vyslúžila facku. Hlava sa jej obrátila na stranu, ústa sa jej naplnili
krvou po tom, ako si rozhrýzla líce a mobil jej vyletel z rúk. Od
bolesti, ktorú pociťovala na tvári jej vyhŕkli slzy a pri myšlienke, že
toto je ešte len začiatok, ju naplnilo zúfalstvo. Prehltla krv, keď začula zvuk
praskajúceho plastu a ona uprela zrak na svoj rozbitý telefón.
„A teraz nás už nikto nebude rušiť.“
Oči mu blčali násilím, keď sa
žalúdok mladého dievčaťa stiahol.
„Polož to niekde tak, aby sme
celé naše divadielko mali krásne nasnímané,“ prikázal. S rozšírenými očami
hľadela na kameru vo svojich roztrasených rukách.
„Chcem mať totiž na tento deň
krásnu pamiatku,“ naklonil sa k nej a zahryzol jej do krku. Cukla
sebou na stranu, čo Bena znova nahnevalo.
„Okamžite to niekam polož!“
zreval, schmatol ju za ruku a postrčil doprostred miestnosti. Splašene
behala očami po obývačke, hľadajúc najvhodnejšie miesto pre kameru. Konala
neuvážene, intuitívne.
Až keď stála pri poličke plnej
kníh a jej zrak padol na dvere hneď vedľa nej, si uvedomila, kam ju
intuícia zaviedla. Potrebovala sa odtiaľ dostať. Potrebovala sa dostať do spálne.
Narovnala sa, keď bola kamera
umiestnená na vhodnom mieste a zadržala dych. Stačí jeden krok a jej
rýchlosť môže byť výhodou.
Pozerajúc priamo pred seba
spravila jeden krok do strany.
Nič.
Spravila ešte jeden
a s hlbokým nádychom vyrazila preč.
Jej útek bol však rýchlo prekazený.
Diabolský smiech bolo to posledné
čo počula predtým, ako jej lebka prudko narazila o podlahu a jej telo
zachvátila temnota.
-
Zasmial sa ďalšom Louisovom
pláne, ktorý ešte nestihol priviesť k životu, keď si z vrecka
vytiahol telefón.
Avšak ešte predtým ako stihol vytočiť
to známe telefónne číslo, prihovoril sa mu Niall.
„Hej Harry, prídete teda potom ku
mne?“ pozrel na neho cez plece, keď stál vo dverách štúdia, pripravený na
odchod.
„Vyzdvihnem Eliz a prídeme,“
pritakal, prikladajúc si telefón k uchu.
„Okay, vidíme sa,“ zamával
ostatným a opustil miestnosť.
Harry ignoroval vravu, ktorá
nastala po odchode jedného z členov skupiny, sústredil sa len na hlas
v telefóne.
„Tu Eliz. Očividne mám vypnutý telefón alebo som sa vás jednoducho
rozhodla ignorovať. Či necháte odkaz je len na vás.“
Odtiahol si telefón od ucha
a zmätene pozrel na fotku pri kontakte.
Nikdy si nevypínala telefón.
Nikdy.
-
V ušiach jej hučalo
a silná bolesť hlavy nepríjemný zvuk len stupňovala. V ústach cítila
chuť krvi a oči si nevedeli zvyknúť na razom ostré svetlo.
Pozerala do stropu, keď
periférnym videním zbadala pohyb.
Nerozostrené spomienky razom
dávali zmysel.
Videla ako jej Ben trhá tričko na
márne kusy, sťahuje podprsenku a rozopína jeansy.
„Prebrala si sa práve
v čas,“ zúrivo ňou trhol a Eliz sa prevalila na brucho. Cítila ako
z nej sťahuje nohavice a jej tiekli slzy prúdom dole tvárou. Veľkou
dlaňou ju držal za jeden bok aby mu neušla, zatiaľ čo sa snažil rozopnúť
nohavice aj sebe.
Srdce jej išlo vyskočiť
z hrude.
Potrebovala sa brániť,
potrebovala niečo, čím by odpútala Benovu pozornosť, niečo čo by jej dovolilo
utiecť.
Začula hlboké vzdychy a keď
sa otočila natoľko, nakoľko jej to váha Benovho tela dovolila, zbadala, ako sa
násilník nad ňou ukája.
Naplo ju na vracanie, pre slzy
poriadne nevidela.
Zvrieskla, keď pocítila, ako ju
schmatol za ruku a obrátil znova na chrbát.
Sadol si na ňu a zatiaľ čo
jednou rukou onanoval, druhou ju chytil za prsia.
Cítila sa tak bezmocne, tak malo,
tak bezbranne. Akoby bola malé dievča.
Plačúc otočila hlavu do strany,
s myšlienkou, že sa vzdala.
-
Znova vytočil Elizine číslo, no
znova naskočila len odkazová schránka.
Zamračil sa.
Zrušil hovor a vrátil sa do
zoznamu kontaktov. Rýchlo listoval medzi množstvom čísiel, z ktorých
tri-štvrtinu viac ako raz nepoužil, až našiel to, ktoré potreboval.
Mierne si vydýchol, keď to pre
tento krát v telefóne normálne zvonilo.
„Áno?“ ozval sa vysoký sopránový hlas na druhej strane.
„Leah? Tu je Harry,“ predstavil
sa a odkašlal si.
„Ahoj Harry,“ pozdravila ho so smiechom. „Čo potrebuješ, krásavec?“
„Mohla by si mi dať, prosím,
k telefónu Eliz? Mne totiž nedvíha, asi má ten svoj vypnutý.“
V telefóne sa rozhostilo
ticho.
„Leah?“
„Harry...“
„Leah, čo sa deje?“
„Eliz so mnou nie je..“
-
Začala kričať, metať sa.
Ben jej priložil ruku
k ústam v snahe umlčať ju, zatiaľ čo jej kolenom zatlačil do brucha.
Z celej sily mu zahryzla do
tenkej kože medzi palcom a ukazovákom, až jej do úst začala tiecť krv.
Zareval od bolesti, chytil ju pod
krk a strelil jej ďalšiu facku.
„Čo neprosíš o pomoc ty
štetka?!“ vrieskal. Eliz hľadela do strany, rýchlo žmurkajúc aby sa zbavila
sĺz.
Stačilo by napriahnúť ruku, uvedomila si.
„Pozri sa na mňa!“ zrúkol
a drsne ju chytil za bradu. Stláčal jej líca k sebe a dychčal
jej rovno do tváre. „Ha, čo nežobroníš o pomoc? Čo teraz nevoláš meno toho
svojho jebača?!“
Prsty pravej ruky uchytili jeden
z predmetov, ktoré v kúte miestnosti nechával Niall po svojich návštevách, na dôkaz svojej niekdajšej
prítomnosti.
Benov šialený pohľad bol stále upretý na jej tvár, mierny
pohyb preto nespozoroval.
„Haa?!“ zreval a mierne zatriasol s jej hlavou.
Sliny spolu s krvou, ktoré doteraz držala v ústach
mu vypľula do tváre. S revom sa od nej odtiahol a skôr, ako jej znova
stihol vraziť, Eliz mu prázdnu fľašu od piva rozbila o hlavu. Spŕška
črepov dopadla na jej holé telo a pri prudkom pohybe sa zaryli do jej
pokožky. To ju však v tom momente trápilo ako posledné.
Ben sa z nej zodvihol a napriahol sa po jej tvári.
Eliz však bola rýchlejšia. Rozbité hrdlo fľaše z celej sily zabodla do
Benovho pleca, presne medzi ramenný kĺb a krk. Zaručal od bolesti
a prevalil sa na podlahu.
Rýchlo, nemotorne sa podvíhala a z posledných síl
sa rozbehla.
Skôr ako stihla vybehnúť z obývačky, ruka, ktorá sa
obmotala okolo jej nohy ju stiahla na zem. V poslednej chvíli pred seba
vystrela ruky aby stlmila pád. Cítila jeho nechty zaryté do nohavíc
a neúprosnú silu, s ktorou jej drtil členok.
„Nikam nejdeš!“
Otočila sa a voľnou nohou mu kopla do zraneného ramena.
Kosť nepríjemne pukla a na povrch sivého trička sa predieralo stále viac
a viac krvi. Ben ju pustil, s bubienky trhajúcim revom sa posadil
a pozrel na svoju ruku.
Po štvornožky zacúvala do chodby a zabuchla za sebou
dvere.
-
„Čo tým myslíš, že nie je u teba?“
„Proste nie je. Od
včera s ňou nie som v kontakte.“
„Ale veď mi písala správu, že je s tebou...,“ nechápal.
Leah mlčala.
„Harry..“ ozvala
sa razom.
Srdce mu nepokojne poskakovalo, keď znova prehovorila.
„Ben,“ zašepkala.
„Kurva,“ zanadával a s mobilom pri uchu vybehol zo
štúdia.
-
Všetko akoby bolo spomalené.
Akoby každý jeden jej pohyb trval niekoľko minút, nie stotín
sekundy.
Akoby cesta z obývačky do spálne mala niekoľko
kilometrov, nie len pár desiatok centimetrov.
Telo ju poslúchalo z poslednej vôle, triašku nedokázala
ovládať.
Vletela do spálne, zabuchla za sebou dvere, aj keď vedela,
že je to zbytočné.
Ben sa blížil.
Hodila sa pod posteľ a rýchlo šmátrala medzi krabicami.
Hľadala ju. Svoju poslednú nádej. Vykúpenie z pekla.
„AAAAAAAAAAAAA!“ zvrieskla, keď sa dvere na izbe rozrazili
a on ju schmatol za vlasy. Ťahal ju spod postele ako handru.
A ona ju vtedy zbadala.
Svoju záchranu.
Chvatne ju uchytila a razom s akoby s úľavou
sa nechala vytiahnuť z drobného úkrytu.
Ben si k nej kľakol, stále ju držiac za vlasy.
„Mne neutečieš,“ zaručal a obrátil si ju k sebe.
Z bezprostrednej blízkosti vystrelila.
Raz. Dvakrát. Trikrát.
Krv lenivo stekala po stenách.
Kučeravé dievča otupene hľadelo pred seba.
Zrútila sa.
Psychicky sa poddala temnote.
-
Bežal hore schodiskom, schody brával aj po troch.
Čakali ho už len posledné tri schody, keď sa bytovým
komplexom rozoznel výstrel. A za ním hneď ďalší a ďalší.
S istotou vedel, že výstreli prichádzali z bytu,
do ktorého mal namierené.
„ELIZ!“ vykríkol a rozbehol sa.
Keď sa mu už konečne podarilo vyraziť zamknuté dvere
z pántov, na pohľad, ktorý ho čakal v spálni nebol pripravený.
Neboli naň pripravený ani policajti či zdravotníci, ktorí
prišli pár minút po ňom.
Nebol naň pripravený nik.
Čupe na chodbe vedľa vchodu do obývačky a hľadel na
policajtov vychádzajúcich a vchádzajúcich do bytu. Hľadel na zdravotníkov
odnášajúcich telo na nosidlách a na ďalších, ktorí sa ponáhľali
k Eliz.
Celé jeho telo sa triaslo, bolo mu na vracanie, slzy nevedel
ovládať.
Postavil sa.
Nedovolili mu priblížiť sa k Elizabeth i keď to
bol on, kto ju našiel. Ten pohľad na dievča, ktoré miloval skrútené do klbka,
s napuchnutou tvárou, polonahé, plné zranení, nedokázal vytlačiť
z hlavy.
Prešiel do obývačky, kde už nebolo takmer nikoho. Policajti
tu zaistili stopy, odfotografovali každý centimeter zakrvavenej podlahy
a teraz robili to isté v miestnosti vedľa.
Na niečo však zabudli.
Niečo, čo si Harry poľahky všimol.
Možno preto, že on nič nehľadal.
Do rúk vzal malú čiernu kameru, ktorá temer splývala
s farbou poličky, v ktorej bola umiestnená. Prsty sa mu nepretržite
triasli, keď na ňu hľadel. Ešte stále nahrávala.
Hoci naprázdno preglgol, žalúdočná kyselina ho pálila
v pažeráku, nútila ho k vracaniu.
Stlačil stop a o pár sekúnd na to play.
To čo sledoval nasledujúcich niekoľko minút bolo to
najhoršie, čo jeho oči spatrili za celý jeho život.
Nedokázal sa ovládnuť, zvratky naplnili jeho ústa. Rozbehol
sa do kúpeľne a nevšímajúc si policajta, do ktorého narazil, zavrel sa
v presvetlenej miestnosti. Zelenkavú kyselinu vyzvracal do záchoda
a celé jeho telo sa triaslo.
Spláchol za sebou, opláchol si tvár v ľadovej vode
a pozrel na svoj odraz v zrkadle.
Nenávidel tú tvár, na ktorú hľadel.
Nenávidel fakt, že každý ho zbožňoval.
Nenávidel sa za to, že jedinú osobu, ktorú zbožňoval on,
nedokázal ochrániť.
Ako chlap stál za hovno.
Zreval, keď päsťou udrel do zrkadla.
Hruď sa mu rýchlo dvíhala, keď pozrel na čiastočky krvi na
farebnej mozaike skla.
„Ste v poriadku?“ začul hrubý hlas.
Harry pozrel na okraj umývadla, kde spočívala čierna kamera.
Vzal ju do rúk a vykročil k policajtovi.
„Na niečo ste zabudli,“ povedal, strčil kameru policajtovi
do rúk a opustil byt.
***
Hľadela na kvapky stekajúce po okne.
Cítila sa tak prázdna.
Psychiater vravel, že to ešte chvíľu potrvá, kým znova niečo
začne cítiť. Čokoľvek. Či už lásku, radosť, nenávisť, bolesť. Práve teraz bola
ako čisté plátno umelca. Všetko jej bolo jedno.
Avšak, keď sa otvorili dvere na jej nemocničnej izbe
a do miestnosti vstúpila vysoká postava kučeravého chlapca, Eliz niečo
pocítila.
Ľútosť?
Strach?
Bolesť?
Nebola si istá. Vedela len, že to čo cítila, nebola kladná
emócia.
„Ahoj,“ zašepkal, keď si k nej prisadol.
Neodpovedala, len pozerala na jeho vyčerpanú tvár.
Obaja mlčali.
„Vraj si ťa tu ešte chvíľu nechajú,“ prehovoril znova slabým
hláskom. „No my s Leah uvažujeme ku komu by bolo vhodnejšie aby si po
prepustení išla. Chcel by som aby si išla ku mne, obmedzím prácu, turné sme aj
tak zrušili, takže by som mohol byť stále...,“ nestihol dokončiť.
„Leah,“ prehovorila tvrdo. „Pôjdem k Leah.“
Harry onemel.
„Aha,“ vydýchol. „Dobre, tak nie je to ďaleko, budem ťa
chodiť navštevovať.“
„Nie.“
Jeho oči sa rozšírili.
„Eliz?“
„Nie, Harry,“ po prvý krát po dlhej dobe vyriekla jeho meno.
„Č-čo to znamená?“
„Nemôžem s tebou ďalej byť,“ zatvorila oči. Za tých pár
sekúnd sa jej v mysli prehrali všetky spomienky na osudný deň. Prudko ich
otvorila a vydýchla. „To všetko čo sa stalo..,“ do hlasu sa jej vkrádalo
zúfalstvo, prístroj vedľa postele začínal splašene pípať. „Ten projekt bol
kvôli tebe Harry,“ vykríkla. „Nedokážem s tebou byť...“
A on to vedel.
Za všetko mohol on.
To, že žena, ktorú miloval ležala zlomená na nemocničnej
posteli na súkromnej psychiatrickej liečebni, bola jeho chyba.
Jeho láska a prítomnosť ju skoro zabila.
Pred očami sa mu prehralo všetko, čo videl na kamere, všetko
čo musela kvôli nemu podstúpiť a jeho znova naplo na vracanie.
A istým spôsobom, ani sa jej nečudoval.
Osobné peklo na zemi jej spôsobil práve on.
„Odpusť mi to,“ zašepkal.
Nevenoval jej už žiaden pohľad, keď odchádzal, pretože to už
nedokázal.
Bol zbabelec.
Sviňa.
Monštrum.
Mal chuť ukončiť svoj posratý život.
***
„To ešte stále ješ?!“ zhrozila sa.
„Som hladný Elizabeth!“
pokrčil plecami blondiak, keď si do úst pchal ďalší kúsok pizze. „Inak, kde je tá tvoja krásna spolubývajúca?“
nadvihol obočie. Musela sa zasmiať.
„Leah,“ vyslovila jej meno. „Je v spálni a s niekym
telefonuje. A ty by si sa mal pripravovať na koncert a nie obťažovať
moju kamarátku!“ výstražne zamávala pred notebookom s ukazovákom. „Horan
na ňu svoj očarujúci šarm používať nebudeš! Nedovolím ti to!“
„Si krutá Eliz. Nedopraješ
mi.“
„Vieš, že to len z lásky.“
„Nie Harry!“ zvýšila hlas a nahnevane sa postavila z postele.
„A Niall s ňou smie
byť v kontakte?!“ vykríkol. Leah začala zúrivo pochodovať po izbe.
„Niall..,“ vzdychla. „Niall bol vždy iba jej kamarát.“
„A ja som ten, kvôli
ktorému bola takmer znásilnená,“ zamrmlal. V očiach ju štípali slzy z toho,
ako to povedal.
„Harry..,“ pokrútila hlavou aj keď on to vidieť nemohol.
„Ja viem Leah. Je ti
to ľúto.“
Zasmrkala.
„Len...“
„Áno?“
„Len mi na ňu daj
pozor, dobre?“
„Sľubujem.“
Sledovala blondiaka ako prežúval a robil jej vtipné
tváre do kamery.
„Niall?“ zatiahla nevinne a s nakrčeným obočím
pozrela na svoje ruky.
„Áno?“
„Ako sa má?“ vydýchla potichu.
Na pár sekúnd zmĺkol.
„Neviem,“ vydýchol
s roztraseným hlasom. „Veľmi sa s nami
už nerozpráva.“ Aké ľahké bolo na Niallovi badať, že trápenie jeho
najlepšieho kamaráta je aj jeho trápením.
„Prepáč mi to,“ ospravedlňovala sa, i keď blondiak na
obrazovke nebol ten, ktorý by si to zaslúžil. „Niall?“ opýtala sa ešte rýchlo,
než potiahla nosom.
„Áno?“
„Len mi na neho daj pozor, dobre?“
„Sľubujem.“
***
Dievča vyšlo z domu a okamžite pozrelo na mračná
nad sebou. Zazipsovalo si mikinu a na hlavu natiahlo kapucňu. S vakom
preveseným cez plecia vykročilo letným dažďom a myšlienky sústredilo len
na to, čo ju čakalo o pár desiatok minút neskôr.
Smerovalo do telocvične.
Tam, kam patrila.
Tam, kde mohla byť arogantnou Elizabeth.
Ak ste došli až sem, gratulujem!
A teraz...hm :) ak tu bude aspoň 7 komentárov, bude aj epilóg dámy :))) a oveľa krajší ako tento koniec ;) tak, kto chce posledný krát čítať o Eliz a Harrym? :)
aaand don't forget to ASK
Kde začať?
OdpovedaťOdstrániťTouto časťou si vo mne vyvolala tolko pocitov, že ja neviem aniako to napísať, pretože jednoducho to sa napísať nedá. Je to akoby som chcela opísať nádherný západ slnka. A ten nikdy nedokáže nikto opísať dokonalo..
Ale najviac u mňa prevládajú pocity.. Hnev, na Bena a na to čo jej robil. Ľútosť voči Eliz a Harryho. SKlamanie, že nie sú spolu.
Máš pravdu nie je to koniec aký som chcela, je ešte lepší :o)
Ivi, vieš, teda nevieš, ale ja ti to poviem.. Ty, ty svojími časťami nikdy nedokážeš sklamať, aj keby si chcela.
Táto časť bola priam vražedná, ale milujem ju...
Nevedela som čo robiť a tak.. a tak som sa usmievala ako idiot a popritom som mala slzy v očiach..
Neviem ti presne napísať, čo som cítila, keď som to čítala, ale ver, že môžeš byť na seba hrdá! :*
Úprimne? Budú mi chýbať. Tak veľmi. Už nebude žiadne Harry a Eliz... Ach, normálne mi prirástly k srdcu.
Ivi, moja, chcem ti poďakovať za každú každučkú dokonalú časť. Ďakujem, že si mi dokázala vyariť úsmev na tvári. Ďakujem, že si dopísala túto maximálne úžasnú poviedku. Ďakujem za oberanie ma odyxh a zástavu srdca. Ďakujem za zobratie ma do iného sveta. Jednoducho Ďakujem.
PS. Ten Epilóg by to teda potrebovalo!! :o) :* ♥
Vieš čo, Ivík? Ja som vlastne veľmi rada, že je to takto ukončené. Happy endy sú síce krásne, ale toto je taký ten "real life". A v tomto mojom období sa mi to páči omnoho viac. No ale nenahnevám sa, keď dáš šťastný epilóg, lebo oni dvaja sú si súdení a jednoducho sú zlatí. Trochu si protirečím, čo? ;)
OdpovedaťOdstrániťJe to zvláštne, že je koniec... Vždy mám pri koncoch taký zvláštny pocit ... Túto poviedku som mala fakt rada, bavila ma a určite mi aj zachýba. Ale život ide ďalej, prináša nám do cesty nové veci a ty určite prekvapíš nejakou ďalšou, ktorú budem jednoznačne čítať :)
Ďakujem za Fight :)
Love Xxx
akože ja som uplne mimo z toho :OOOO ja tak som ostala :OOOOOOOOOO a neviem vobec ani ako reagovať konečne je mrtvy ..aleee jooj :( oni musia byť spolu ved :( och ... mrzi ma to aj ked je to len pribeh aj tak ma mrzi ako to doapdlo dufam že epilog bude pozitivnejši:) zbožnujem tuto poviedku :) od začiatku som ju čitala .. nie vždy som komentovalaa.. ale každu časť som si prečitala :)))
OdpovedaťOdstrániťTy pičooooooooo :OOOOOOOOOOO OMGGGG skapééééééééééém :OOOOOOO OMG. Ja chcem ab yboli spolu OMG.. OMG OM GOM G toto je dokonalé. Prosím nech sú spolu. Bože ja plačem. Ja ťa zabijem JA PLAČEM KURVA
OdpovedaťOdstrániťIvi, dokonalé. Od začiatku do konca som plakala. Strašne mi budú chýbať. Veľmi som si ich obľúbila a vždy som sa tešila na to kedy si prečítam novú časť. Kedy si prečítam to dokonale dielo. Všetko bolo prefektne opísané. Každá jedna situácia, každý jeden pocit. Prežívala som s nimi všetko. No teraz je koniec. Ale na konci začína niečo nové. Teším sa na novú tvoju novú poviedku. Verím, že bude taká skvelá ako táto. Si úžasná spisovateľka a verím ,že raz budem v rukách držať tvoju knihu... :)
OdpovedaťOdstrániťTeším sa na epilóg :)
*Míms
Bože môj, je koniec :( Veľmi som si túto poviedku obľúbila, stále som sa vedela dostať do deja, pretože každá jedna časť bola dokonale opísaná, či už dej alebo emócie, prosto všetko. Budú mi chýbať, priznám sa, nečakala som takýto koniec. Si úžasná spisovateľka !!! Teším sa na epilóg, v kútiku srdca dúfam, že nás poriadne prekvapíš ;) A nemusíš ďakovať ;) To ja Ďakujem za všetko čo si napísala a ešte napíšeš. ... Danka :)
OdpovedaťOdstrániťDíky za všechny ty měsíce s touhle úžasnou, nápaditou povídkou!! ♥
OdpovedaťOdstrániťTento komentár bol odstránený autorom.
OdpovedaťOdstrániťPanebože..............................................................................
OdpovedaťOdstrániťPripadám si ako granát, ktorý čochvíľa vybuchne. Tento príbeh je niečo... nech už som akokoľvek pomätená... Neskutočné, prekrásne, zarmucujúce. V očiach mám slzy, ktoré patria obidvom hlavným postavám, zároveň aj mne, nemému pozorovateľovi, ktorý sa na celý tento príbeh díval s rozšírenými zreničkami celých 41 častí.
Nikdy si nesklamala, Ivi. Si ako moje tiché potešenie nad ktorým môžem bez prestania plakať, smiať sa alebo len dlho rozmýšľať... Po príchode zo školy, keď mám zlú náladu, či jedno z mojich častých "smutných období".
Neviem, či mám vôbec prichádzať k pointe, asi toho nie som schopná. Dej ma proste dostal.
Strašne mi to príde akoby si na mňa hodila nejakú plachtu, spod ktorej sa ešte stále nedokážem dostať.
Ď-A-K-U-J-E-M Ti. Nekonečne veľmi.
Ach, Ivuš, prepáč mi tieto moje nezmysly a radšej sa sústreď na epilóg, pretože toto je ôsmy komentár!!!
;) :D ♥♥♥♥♥
Ok, Iva, ja viem, že mi asi nebudeš veriť, ale mne pri určitých častiach proste búchalo srdce tak ako pri žiadnej inej poviedke. Ja viem, je to možno trochu šialené, ale je to tak. Toto bola z môjho odhadu jedna z najdlhších častí, celej tejto poviedky. A bola....ja neviem, aká bola, ale viem, že takto som si to nepredstavovala. To asi žiadna z nás. Proste som dúfala, že Harry na to nejako príde a umláti Bena na smrť on. To, čo jej spravil bolo...nevyjadriteľné slovami. Nebolo to nechutné, pretože nechutné je niečo diametrálne iné. Ja viem, že je to len poviedka, ale keď si proste predstavím, že takí chlapi ako je Ben naozaj existujú, je mi zle. A keď si predstavím, že aj také ženy ako je Eliz existijú (také, ktoré radšej zomrú, akoby mali ublížiť milovanej osobe), je mi ešte horšie. Ja som vlastne dnes čítala naraz 4 časti aj epilóg a bola to proste na mňa sila. A ešte väčšia sila, že sa mám s touto poviedkou rozlúčiť. Neviem ako dlho ju čítam, určite nie od začiatku, ale asi od nejakého decembra určite :) Našla som ju vďaka Damie a jej hodnoteniu a bolo to asi najlepšie rozhodnutie, začať čítať. Pretože hoci je to inšpirované Darkom, je to o niečo úplne inom a hoci neviem ako skončil Dark, pevne verím, že nie takto podobne :D Iva, ja ti chcem vlastne pogratulovať. Si skvelá ff spisovateľka a verím, že budeš písať ďalej. Nečítala som od teba iné poviedky, ale ak sú aspoň z časti tak skvelé ako toto, môžeš si pískať. Fight bol proste výnimočný od začiatku a mňa dávno nič slovenské nebavilo tak, ako ma bavilo toto. Takže, aj napriek takému koncu, tú poviedku milujem (teraz, keď mám prečítaný aj epilóg, som si tým naozaj istá haha) a prajem ti veľa šťastia pri písaní niečoho nového :)
OdpovedaťOdstrániťWith love,
Dommie