Innocent Love 3.

venované všetkým, ktoré sú ochotné to čítať..


Bezmyšlienkovite si kreslila mapu Európy na prázdnu stránku vytrhávacieho bloku, keď pokojne sedela na svojom typickom mieste v rohu posluchárne, čakajúc, kým jedna z jej obľúbených prednášok začne.  Na tvári sa jej usadil drobný úsmev počas toho, ako sa pohrávala s detailami pyrenejského polostrova , keď postrehla, že si do lavíc za ňou niekto sadol. Inokedy, v iný deň, za inej situácie by slečny sediace o jeden rad vyššie bola ignorovala, no niečo ju donútilo spozornieť a započúvať sa do ich rozhovoru.
„Takže máš lístky na dnešný zápas?“ opýtala sa jedna priškrtene, akoby nechcela, aby ich niekto počul.
„Och áno! Budeme sedieť  priamo za striedačkou! Vieš si to predstaviť?! Možno si nás všimnú,“ hovorila druhá už o niečo hlasnejšie.
A Ivy viac vedieť nepotrebovala.
Okamžite prestala kresliť a svoju pozornosť upriamila len na študentky.
„ Pozri, pozri,“ ozvala sa znova prvá. „Ale mi pristane ten Patov dres, že?“
„Úplne super je!“ pritakala druhá. „Ja si teda vezmem Johnnyho, dobre? A vlasy si ako spravíme? Rozpustené alebo do copu? Čo povieš?“
„No neviem, ja si nechám rozpustené a ešte si ich prežehlím. Inak, čítala som, že obe Johnnyho doterajšie priateľky boli  blondíny, myslím, že máš teda poriadnu šancu, ak si ťa všimne!“
„Však, aj ja si myslím! Och, čo tam po nejakej kaderníčke Lindsey, keď môže mať mňa.“
Ivy zatvorila oči a zahryzla si do pery aby sa nezačala smiať.
Našťastie, ďalej už reči nadržaných fanúšičiek počúvať nemusela, do posluchárne totiž vošiel prednášajúci profesor. Ivy si povzdychla a niekde do nebies vyslala ďakovnú myšlienku.

Neubránila sa uchechtnutiu, keď zbadala, akými udivenými pohľadmi na ňu hľadeli slečny z lavice o rad vyššie, keď si po skončení prednášky natiahla na hrdzavé vlasy čiernu Blackhawks čiapku s veľkým brmbolcom. Pokrútila hlavou a radšej si do uší strčila slúchatká , aby nemusela počúvať, čo si nenápadne šuškali na jej adresu. S úsmevom na tvári vyšla z auly, následne aj z budovy univerzity a s dobrou náladou si to namierila priamo domov. Hoci snežiť už konečne po niekoľkých týždňoch prestalo, nad veterným mestom sa naďalej prevaľovali ťažké oceľové mraky, akoby sa nevedeli rozhodnúť, či majú na drobných uponáhľaných Američanov spustiť ďalší príval bielej prikrývky alebo sa majú pretrhnúť a prenechať miesto slabým slnečným lúčom. Ivy i napriek vetru, ktorý tak ako po väčšinu roka aj teraz brázdil ulicami tretieho najľudnatejšieho mesta Ameriky, si užívala prechádzku pomedzi  ľudí, z ktorých jej ani jeden nevenoval pozornosť. Kým stihla vyjsť z areálu kampusu, vrazila do nejedného študenta.  Možno si o nej daní ľudia pomysleli, že je nevychovaná a neobťažovala sa s ospravedlnením, no Ivy sa cítila ako opantaná.  Na tvári jej pohrával bezhraničný úsmev, v ušiach dokola hrala tá istá pieseň. A pred očami videla len jednu tvár.
Bolo to hlúpe, detinské a hlavne poriadne naivné,  no nedokázala sa zbaviť pocitu motýlikov v bruchu zakaždým, ako si predstavila, že s tými bláznami bude tráviť čas dvakrát či trikrát do týždňa. Hoci ich ešte poriadne nepoznala, istá časť jej vnútra, odvážila by sa nazvať to intuíciou, jej našepkávala, že to budú možno najlepšie strávené týždne jej života.  Trávila s nimi síce len pár desiatok minút z celého dňa, keď sledovala ako sa navzájom podrypujú a revú na seba ako malé deti,  no po celý ten čas sa smiala. Zabávala sa na Shawzieho vtipoch a trochu drsnom humore, na Sharpieho narcizme a dokonalej zdvorilosti, či na nechutnom spôsobe, keď v šatni preberali kto akým spôsobom minulú noc pretiahol svoju priateľku. Boli hovädá, to musela priznať, no hovädá, na ktoré si veľmi ľahko dokázala zvyknúť.
Rovnako ako jej intuícia našepkávala, že sa má prečo tešiť na ďalšie chvíle strávené s hráčmi Blackhawks, tak jej našepkávala aby si z nejakého dôvodu vypla hudbu v prehrávači.  Stála na prechode pre chodcov, čakajúc kým na druhej strane naskočí zelený panáčik a ona sa bude môcť spolu s davom premiestniť na druhú stranu vozovky, keď si všimla čierneho Chevroletta, ako zastalo priamo pred ňou, práve vo chvíli, keď sa dav pohol.  Rýchlym pohľadom mrkla na poznávaciu značku veľkého auta a ďakovala nebesám za svoju fotografickú pamäť. Zadržala dych a pokračovala v chôdzi, keď zistila, že je to rovnaké auto, ako videla stáť pred školou a jej srdce začalo o niečo šalenejším tempom pumpovať krv do jej tela, keď si všimla, že vozidlo pokračovalo rovnakým smerom ako ona.  Pridala mierne do kroku, no nie tak, aby to bolo nápadné.  I napriek slúchadlám strčeným stále v ušiach začula, ako na ňu niekto píska. Neotočila sa, nie je predsa pes. 
„Psst! Heeej!“ počula, no nezastala. Pokračovala v chôdzi, dúfajúc, že to nie je ona, na koho šofér auta píska.
Opak bol však pravdou.
„Ivy!“ začula a predsa len zastala. Otočila sa a zbadala čierne vozidlo ako zastalo na okraji vozovky a na strane spolujazdca sa spustilo okienko. „Ivy!“ začula mužský hlas z útrob auta. S nakrčeným čelom sa poobzerala okolo seba a až tak opatrne vykročila bližšie k autu.
„Patrick?“ opýtala sa prekvapene, keď sa nahla k okienku aby videla, kto na ňu volal.
„Ahoj,“ usmial sa široko.
„Čo tu robíš?“
„Sedím a vozím sa,“ stále sa usmieval.
Otrávene prevrátila očami skôr ako znova prehovorila.
„Ale vážne teraz. Prečo ma prenasleduješ už od školy?“
„Nastúp si a všetko ti vysvetlím,“ povedal o niečo neveselšie.
Ivy nadvihla jedno obočie a s otázkou v očiach na neho pozrela.
„Čo je?“
„Vážne si myslíš, že si sadnem k tebe do auta?“
„Prečo by si nemala?“
„Čo ak ma chceš znásilniť?“ podozrievavo si ho premerala.
Pat na ňu hodil pohľad ala vyoraný potkan a ona si bola istá, že keby mohol, spravil by salto dozadu nad jej priblblou otázkou.
„Proste si sadni a ja ti všetko vysvetlím.“
Zvedavosť prevyšovala jej chuť prejsť sa mestom a tak neváhala, otvorila dvere a nastúpila do vyhriateho auta.
„Takže, čo si robil pred školou?“ nestihla si ešte ani len zapnúť bezpečnostný pás, keď na neho vychrlila otázku. Pat naštartoval a sústredene hľadel do spätného zrkadielka.
„Najprv mi povedz kam si mala namierené,“ odvetil, keď sa znova plne sústredil na dopravu pred sebou.
„Domov,“ odvetila prosto.
„A to je kde?“
„Doma,“ pokrčila plecami. Videla ako Pat znova prevrátil očami a ona sa neubránila smiechu.
„Ty mi asi normálne neodpovieš, že?“
„Nie, pokým mi nevysvetlíš prečo si bol pred mojou školou.“
„Bol som tam odviesť priateľku, ktorá tam zhodou okolností tiež študuje.“
„Och to je sladké,“ zahryzla si do pery.
„A v podstate som ťa zachránil.“
„Zachránil?“
„To si až taká nevšímavá?“
„Práveže som až príliš všímavá, keď som si ťa všimla, nemyslíš?“
„A ako je potom možné, že si si nevšimla tých dvoch týpkov, čo ťa prenasledovali snáď od chvíle, čo si vystrčila čiapku von z budovy?“
„Týpkov? Akých týpkov?“ nakrčila obočie a snažila sa rozpamätať, či si niekoho podozrivého, samozrejme okrem Pata, všimla.
„No takých dvoch podivných chalanov, čo si očividne na teba brúsili svoje diabolské zubiská,“ usmial sa a na krátky okamih, aby nestratil pozornosť venovanú riadeniu, na ňu pozrel.
„Tak to aby som ti poďakovala, pán záchranca,“ zasmiala sa.
„Stačí ak mi konečne nadiktuješ adresu tvojho domova, aby som tu nejazdil ako blázon stále dokola po tých istých križovatkách.“
„Och jasné,  musíme predsa dbať na prostredie, aby nás výfukové plyny raz nezabili,“ pritakala vážne.  Snažila sa udržať si vážnu tvár, no keď videla aký pohľad na ňu Pat hodil, neubránila sa smiechu.

„Ešte raz, ďakujem za záchranu,“ zopakovala, keď zastal pred panelákom, v ktorom bývala.
„Nabudúce sa obráť hneď, keď na teba zvolám, aby som nemusel vykrikovať ako debil a zbytočne na seba pútať pozornosť.“
„Bla,bla,bla,“ prevrátila očami. „Inak,“ zvážnela okamžite.
„Áno?“
„Smiem ťa o niečo poprosiť?“
„Čokoľvek.“
„Dnes na zápase, hneď za vašou striedačkou budú sedieť dve také čajky,“ hovorila rýchlo. „Jedna bude mať tvoj dres, druhá Jonathanov.“
„Áno, a?“
„Mohli by ste sa prosím otočiť a zakývať im?“
„Prečo?“
„Proste to urobte, prosím! Prosím, prosím, prosím!“  žobronila.
„No dobre, pokúsim sa,“ povolil nakoniec. „Ale nič ti nesľubujem, Jonathan je nie nadarmo prezývaný Captain Serious,“ zasmial sa.
„Verím, že ho presvedčíš,“ narýchlo ho ešte objala  a so smiechom vystúpila.
„Och a Pat!“ vykríkla a zamávala, skôr ako mohlo vozidlo odísť. Patrick si stiahol okienko a zvedavo na ňu pozrel. „Dúfam, že dáš hetrik,“ žmurkla.

Sadla si doprostred sedačky, nohy si vyložila na stolík a do lona si položila popcorn. Usadila sa pohodlnejšie a zároveň spravila miesto aj pre Aidu, keď prepla televíziu na športový kanál. Prepla práve v okamihu, keď niekto pre ňu neznámy dospieval štátnu hymnu a oba tímy sa rozkorčuľovali na svojej polovici.
„Tak čo Aida, ktorý sa ti páči?“ opýtala sa sučky a ukázala na televíziu, kde bol záber priamo na Jonathana a Patricka.
Aida sa rozbrechala práve vo chvíli, keď sa na obrazovke objavila kapitánova sústredená tvár a Ivy sa usmiala.
„Mne tiež sestra,“ vložila si hŕstku pukancov do úst, „mne tiež,“ zamrmlala a poškrabala psa za ušami.


7 komentárov:

  1. super, super...teším sa na ďalšiu :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Och, ani nevieš ako ma týmto príbehom namotávaš :D a nesmierne sa teším na ďalšiu časť, ktorej sa už teraz nemôžem dočkať:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Páči sa mi to, moc, moc, moc :) Teším sa na ďalšiu :)
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  4. doslova som sa zamilovala do tohto príbehu :3 teším sa na ďalšiu časť ;)
    *Míms

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Raz mi moja kamaratka pisala poviedku o hokejistoch :D Bolo to cool. Mne sa to paci viac ako pisat o one direction. Dobry pribeh, len pokracuj!

    Harlow

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ivi,
    Ja som zamilovaná.
    Do tvojho príbehu.
    To, to, to je niečo neuveriteľné, neopisatelne.
    Tento príbeh je úplne originálny, výnimočný.
    Každou vetou ma okrádaš. O dych. O srdce. O slová.
    Ďakujem, že si to dokázala.
    A myslím... že viac sa tu rozpisovať nemusíš.
    Však, ty to chápeš. Xx

    OdpovedaťOdstrániť