Špeciálne venované Harlow.
Lebo vďaka tejto poviedke som ju znova priviedla na svoj blog.
A mojej Lenulienke
lebo je to môj šťastko.
Týždne ubiehali a kvalitný hlboký spánok bolo to,
čo Ivy už dlho nezažila. Dni trávila v dlhotrvajúcej rutine, ktorá spočívala z troch aktivít.
Učenie, prechádzka s Aidou a jej práca pre Blackhawks. Oddych
a spánok boli luxusom, ktorý si dovoliť nemohla. Už len to, že jej počet
dní čo strávila v United Center sa zvýšil na takmer každý pracovný,
nepočítajúc tie, ktoré hráči strávili odcestovaní v iných hokejových
mestách, ju oberalo o množstvo času, ktorý mohla stráviť učením sa. Skúšky
potrebovala spraviť na čo najlepšiu známku, aby si udržala svoj skvelý priemer
a aby si prostredníctvom neho splnila svoj jediný sen.
Preto nebolo prekvapujúce, keď si Ivy začala svoje
učenie brávať aj do práce. Prišla skôr ako hráči, spolu s Troyom odviedla svoju prácu a pokým hráči
strieľali na bránku, ona sedávala na tribúne s nosom zavŕtaným do kníh. Všetko jej vychádzalo, na rutinu si zvykla.
Avšak, keď jej v jedno ráno Troy oznámil, že sa
tréningy presúvajú na večer, poriadne jej to prekazilo celodenný rozvrh. Nebola
ten typ osoby, ktorý sa ľahko prispôsobí niečomu novému, čo sa týkalo jej
života bola perfekcionista. Ale nič iné ako prispôsobiť
sa jej neostávalo.
Sedela na malej tribúne klziska, ktoré slúžilo na
tréningy a Ivy sa prehrabovala medzi mapami rozloženými okolo nej. Čas jej
ubiehal neúprosne rýchlo a so svojim zápalom pre učenie ho nemala ani kedy
sledovať. Preto ostala prekvapená, keď na ňu Troy zvolal a ona si až vtedy
všimla, že ľad sa už začal pomaly vyprázdňovať. S povzdychom si preto
pozbierala všetky učebné pomôcky a vykročila smerom k šatniam. Popretĺkala sa pomedzi hráčov, ktorý svojimi
širokými hruďami zaberali v úzkej chodbe väčšinu priestoru a keď sa
ocitla v jej a Troyovej kancelárií,
z plných pľúc vydýchla. Hŕbu atlasov zložila na stôl, vyhrnula si rukávy
na veľkej čiernej mikine a s minimálnym nadšením sa vybrala vykonávať
svoju prácu.
„Ivy?“ začula
svoje meno. Neochotne odtrhla zrak od zvyškov lepiacich pások, ktoré brala
z hráčskych kabínok ukladajúc ich späť do krabice a uprela ho na
Troya stojaceho vo dverách šatne.
„Áno?“
„Vyzerá to tak, že Jonathan tu ostane o niečo
dlhšie,“ prehovoril. Ivy sa automaticky, nečakajúc na Troyove ďalšie slová,
otočila smerom, ktorým sa nachádzala kabínka pre hráča s číslom 19. „A ja
potrebujem odísť domov. Môžeš tu s ním, prosím ťa, ostať?“
Ivy na neho neprítomne hľadela.
„Mám aj inú možnosť?“ opýtala sa po chvíľke potichu
a zrak sklonila znova k páskam v škatuli.
„Popravde, ani nie,“ odvetil.
„Tak vidíš,“ zamrmlala znova.
Po dlhočíznych minútach strávených opakovaným
počúvaním poučiek od Troya, čo má ako spraviť, keď budú s Jonathanom
opúšťať hlavnú budovu, si konečne znova sadla na jedno z nepohodlných
sedadiel pri ľade a bezducho hľadela pred seba. V podstate, ak sa
mala priznať, ani jej nevadilo, že musela v práci ostať o niečo dlhšie. Bola už taká vyčerpaná
a poriadne dezorientovaná, že by jej ani nevadilo, ak by vedľa nej vybuchla
atómová bomba.
Preto až keď hlavou narazila o tvrdú plastovú opierku
za sebou , si uvedomila, že takmer zaspala po sediačky. Unavene si pretrela oči
a s vedomím, že v dnešný večer sa už viac toho nedokáže naučiť,
sa čo najpohodlnejšie usadila a zadívala na jedinú osobu na ľade.
Sledovala ako neúprosne kľučkoval medzi pukmi rozloženými na zmrznutej ploche
v snahe nestratiť z hokejky ten svoj, jediný, či ako z čo
najväčšej sily strieľal na už prázdnu bránku. Fascinovalo ju s akým vytržením
neprestajne triafal svoj cieľ. Zároveň ju aj zaujímalo, prečo tu práve on,
kapitán mužstva a jeden z najlepších strelcov tohtoročnej sezóny,
ostal na tréningu o niečo dlhšie ako ostatní. Bola zvedavá, no mala
dostatok pudu sebazáchovy na to, aby sa ho nič nepýtala. Nepotrebovala zo seba
robiť vlhkú fanynku, ktorá silou mocou potrebovala upútať na seba pozornosť.
Bola zvyknutá byť v očiach mužov sivou myškou a tak skoro to
nehodlala zmeniť. Aj keď by možno aj chcela.
Svoje zohriate miesto opustila až vo chvíli, keď si bola
istá, že Jonathan prestal so svojim vlastným druhom mučenia sa. Pozbierala za
ním puky, ktoré za sebou ponechal na mantinely, rovnako aj fľašku od farebného
nápoja, ktorého zloženie skutočne vedieť nechcela. Všetky veci odložila na
miesto kam patrili a zatiaľ čo Jonathan odišiel do sprchy, ona poupratovala jeho kabínku. Spotené veci
hodila do veľkého koša na prádlo uprostred šatne k ostatným a kôš
následne odtlačila do chodby, kde si ho ráno vyzdvihne upratovacia čata. Keď si
bola istá, že šatňa bola v takom stave, v akom od nej Troy požadoval
aby ostala, zhasla svetlo a ešte chvíľu ostala stáť vo dverách. Zaujato
hľadela na sivastý koberec, ktorý presne uprostred veľkej miestnosti prechádzal
do oranžovo-čierneho charakteristického znaku Blackhawks. Hoci hľadela na tvár
indiána, jej myšlienky vírili úplne iným smerom. Nedokázala prestať uvažovať nad
tým, ako budú prebiehať nasledujúce minúty dnešného večera. Niekto by si mohol
povedať, že nijako. Že zamkne
kanceláriu, možno si poprajú dobrú
noc a každý pôjde svojim vlastným smerom. No ona sa nedokázala zbaviť
pocitu, že takto dnešný večer rozhodne vyzerať nebude.
Ešte pre istotu sa uistila, že skutočne zamkla miestnosť
vyhradenú pre ňu a jej kolegu,
a až tak vykročila smerom k východu. Bola si istá, že Jonathan
už odišiel, preto ju prekvapilo, keď na neho narazila pri dverách, ktoré ich
delili od nočného chladného vzduchu.
„Ďakujem,“ zamrmlala potichu, keď jej podržal dvere a ona so
sklonenou hlavou vykĺzla do noci.
„Dobrú noc,“ pozdravil sa jej na rozlúčku a s pohľadom
upriameným pred seba odkráčal smerom k parkovisku. Ivy si zahryzla do pery
a stále so sklonenou hlavou odkráčala smerom k najbližšej vlakovej
zastávke.
Tak predsa len si ide každý
svojim smerom, pomyslela si. S miernym sklamaním kráčala po chodníku
smerom k nadchodu vedúcemu ku koľajniciam, keď zastala. Započúvala sa
a jej srdce strachom podskočilo, keď si všimla, že na nadchode, presne,
kde vlak zvykol zastavovať stála partia
mladých chlapov, z ktorých do ďaleka kričala podgurážená nálada.
„Do riti,“ zamrmlala sama pre seba, stojac na jednom mieste a neodtŕhajúc
zrak od partie pár metrov od nej. Nevedela čo má robiť. Mala chuť sa vrátiť, no
bála sa, že by si ju chlapi všimli a prenasledovali by ju späť, pričom
mala tušenie, že nikto by jej nepomohol. Rovnako, modliť sa za to, aby
podgurážení príslušníci opačného pohlavia necestovali spolu s ňou jedným
vlakom nemalo zmysel, pretože zákon schválnosti je sviňa a ona by sa mohla
staviť s hocikým, že muži idú presne rovnakým smerom ako ona.
„A napokon, veď si ma možno ani nebudú všímať,“ rozprávala sa sama so
sebou ako nejaký schizofrenik. S nadobudnutým
presvedčením, že sa jej nič nemôže stať , znova vykročila. S vypnutým hrudníkom
a vztýčenou hlavou sa blížila ku schodom, stále viac a viac sa
približujúc k strach naháňajúcej skupine.
„Hej kráska,“ začula, keď vystúpila po prvých schodoch. Odvaha razom
pominula, keď zodvihla zrak a na vrchole schodiska zbadala jedného z chlapíkov.
S rukami vo vreckách stál na mieste a na jeho tvári sa odrážal široký
úsmev. „Chceš si trochu užiť?“ opýtal sa. „So mnou,“ vytiahol ruku z vrecka
a ukázal na seba, „a mojimi priateľmi?“ ukázal za seba.
Ivy inštinktívne zostúpila o jeden schod nižšie.
„Ale, kamže si sa to vybrala?“
Rovnako ako ona zostúpila o ďalší schod, on opakoval jej konanie.
Hoci sa Ivy bála, od jeho škeriacej sa tváre nevedela odtrhnúť zrak. Sledovali
sa navzájom, ako lovec a korisť. Ich
pozornosť upútalo až prudké svetlo, ktoré osvietilo priestor medzi nimi. Ivy sa
otočila, aj keď vedela, že otáčať sa mužovi chrbtom nie je najlepší nápad a s nádejou
pozrela na miesto, odkiaľ prichádzalo svetlo.
Pod schodiskom zastalo veľké auto, z ktorého priam až vyžaroval
luxus. Motor naplno bežal a na strane spolujazdca sa otvorili dvere.
„Nastúp,“ začula Ivy známy hlas.
Ani sa nepohla.
„Alebo chceš ísť s ním?“ v tlmenom svetle vychádzajúcom z interiéru
sa objavila Jonathanova vážna tvár a Ivy naprázdno preglgla. Rýchlo ešte
hodila pohľadom po mužovi stojacom neďaleko nej než prudko vyrazila a zbehla
tých pár schodov, ktoré stihla vyjsť.
„Hej!“ začula nazúrený hlas, no
opitý muž jej už nemohol ublížiť. Rýchlo nasadla, zabuchla za sebou dvere a sledovala,
ako sa vysoká postava od nej rýchlo vzdiaľovala.
Až keď zaklapli dvere do rámu vozidla a Ivy uprela zrak pred seba,
uvedomila si vedľa koho vlastne sedí. Placho pozrela na Jonathana, nevediac čo
povedať.
„Ďakujem,“ ozvala sa s otrepanou frázou už po druhý krát za pár
desiatok minút.
„Bez problémov,“ odvetil, neodtŕhajúc zrak od vozovky. Ivy prikývla a rovnako ako vodič, i ona
vyzrela von čelným sklom. Ticho v aute, ktoré bolo prerušené iba raz a to
jeho otázkou na jej adresu, bolo trápne, no Ivy sa necítila dostatočne
sebavedome na to, aby ho prerušila. Nočným mestom sa viezli ticho a tak ako
Jonny hľadel na cestu, ona pozorovala ako sa pouličné svetlá, či svetlá z oproti
idúcich áut ihrali so svojimi odleskami na jeho tvári. Bolo pre ňu fascinujúce na
neho hľadieť z takej blízkosti a ona čím ďalej tým viac pociťovala
detskú platonickú zamilovanosť voči nemu. Nechcela na neho civieť ako nejaký
blázon, no občas na neho musela naozaj uprieť zrak. Avšak keď si raz všimla, že
na ňu periférne hľadí a na jeho tvári sa mihol drobný úsmev, Ivy okamžite
od neho odtrhla oči a nezmyselne ich uprela pred seba.
„Bože,“ vydýchla a pocítila ako jej do líc stúpala červeň. Jonathan
sa potichu zasmial a hoci túžila pozrieť sa znova na jeho tvár, zrak
radšej uprela na cestu, uvedomiac si, že už sú takmer pred jej bytom. Jonathanove auto zastavilo, ale on motor
nevypol.
„Do tretice, ďakujem.“ Pri opakovaní toho ľahkého slovného vyjadrenia
vďaky sa cítila trápnejšie ako pri tom, keď ju nachytal hľadieť na neho. Jonathan
znova iba prikývol. Ivy sklamaná z toho, že už viac z neho nedostane
opatrne chytila kľučku na drahom aute a opatrne stlačila. Do vyhriateho
vozidla zavanul studený vzduch a ona potichu vystúpila.
„Nabudúce už neriskuj, dobre?“ začula tesne predtým ako za sebou zavrela.
„Dobre,“ odvetila, hľadiac na neho. Jonathan
pozerajúc pred seba vytúroval motor stojaceho auta čo bolo znamením pre Ivy,
aby zavrela dvere. Jeho správanie ju
nahnevalo, preto silno zabuchla dvere a neobzerajúc sa za sebou odkráčala
domov.
Čím ďalej tým viac zisťujem, že nemám takú veľkú slovnú zásobu, aby som ti mohla každú časť originálne a bez toho aby som sa opakovala okomentovať.
OdpovedaťOdstrániťČo ti mám vlastne napísať?
Že je to dokonalé?
Skvelé?
Úžasné?
Perfektné?
...ale však to dávno vieš.
...Ale... vieš prečo je tvoj príbeh tak... výnimočný?
Pretože ty dávaš každému slovu život. :o)
Včera som začala čítať tento megasupergeniálny príbeh! :) máš podľa mňa veľký talent :) príbeh podobného typu som ešte nečítala, číže za to máš veľké plus .. verím, že raz si od teba kúpim knihu v knihkupectve! :) si super O:)
OdpovedaťOdstrániťJeeeej, dakujem velmi pekne! :)
OdpovedaťOdstrániťTakze odmerany chlapec, takych ma rado kazde dievca. A este k tomu aj hrdina, ktory ju zachranil. Keep rockin' :D
Ivuš ďakujem krásne za venovanie, ani nevieš ako si ma potešila, aj venovaním aj časťou :-) :-**** a táto časť ... ty vieš že je výborná a už sa neviem dočkať ďalšej časti pretože milujem tie začiatky keď sa dávajú dokopy takže to kľudne naťahuj :3 a teším sa na to čo bude ďalej :-)
OdpovedaťOdstrániť:O ty píšeš neskutočne.... ak raz vydáš knihu, budem prvá kto si ju kúpi:) som neskutočne rada že som našla tvoj blog... inšpirovala si ma k vlastnému blogu :D :)
OdpovedaťOdstrániťty si proste.. wuaaaa <3 ďakujem, tak dlho som tu už nebola, no zamilovala som sa do tejto poviedky. Je prosto perfektná :) aaa držím prsty pri výbere školy :-))
OdpovedaťOdstrániťPrepáč, že som dlho nekomentovala, ale prijímačky :)
OdpovedaťOdstrániťAle už mám voľno a nezostáva mi napísať nič iné, než totálne skvelé a že sa mi táto poviedka čím ďalej tým viac páči :)
Len tak ďalej :)
Love Xxx