Innocent Love 5.

Špeciálne venované Harlow.
Lebo vďaka tejto poviedke som ju znova priviedla na svoj blog.
A mojej Lenulienke
lebo je to môj šťastko.

Týždne ubiehali a kvalitný hlboký spánok bolo to, čo Ivy už dlho nezažila. Dni trávila v dlhotrvajúcej  rutine, ktorá spočívala z troch aktivít. Učenie, prechádzka s Aidou a jej práca pre Blackhawks. Oddych a spánok boli luxusom, ktorý si dovoliť nemohla. Už len to, že jej počet dní čo strávila v United Center sa zvýšil na takmer každý pracovný, nepočítajúc tie, ktoré hráči strávili odcestovaní v iných hokejových mestách, ju oberalo o množstvo času, ktorý mohla stráviť učením sa. Skúšky potrebovala spraviť na čo najlepšiu známku, aby si udržala svoj skvelý priemer a aby si prostredníctvom neho splnila svoj jediný sen.
Preto nebolo prekvapujúce, keď si Ivy začala svoje učenie brávať aj do práce. Prišla skôr ako hráči, spolu s Troyom  odviedla svoju prácu a pokým hráči strieľali na bránku, ona sedávala na tribúne s nosom zavŕtaným do kníh.  Všetko jej vychádzalo, na rutinu si zvykla.
Avšak, keď jej v jedno ráno Troy oznámil, že sa tréningy presúvajú na večer, poriadne jej to prekazilo celodenný rozvrh. Nebola ten typ osoby, ktorý sa ľahko prispôsobí niečomu novému, čo sa týkalo jej života bola perfekcionista. Ale nič iné ako prispôsobiť sa jej neostávalo.

Sedela na malej tribúne klziska, ktoré slúžilo na tréningy a Ivy sa prehrabovala medzi mapami rozloženými okolo nej. Čas jej ubiehal neúprosne rýchlo a so svojim zápalom pre učenie ho nemala ani kedy sledovať. Preto ostala prekvapená, keď na ňu Troy zvolal a ona si až vtedy všimla, že ľad sa už začal pomaly vyprázdňovať. S povzdychom si preto pozbierala všetky učebné pomôcky a vykročila smerom k šatniam.  Popretĺkala sa pomedzi hráčov, ktorý svojimi širokými hruďami zaberali v úzkej chodbe väčšinu priestoru a keď sa ocitla v jej a Troyovej kancelárií, z plných pľúc vydýchla. Hŕbu atlasov zložila na stôl, vyhrnula si rukávy na veľkej čiernej mikine a s minimálnym nadšením sa vybrala vykonávať svoju prácu.

„Ivy?“  začula svoje meno. Neochotne odtrhla zrak od zvyškov lepiacich pások, ktoré brala z hráčskych kabínok ukladajúc ich späť do krabice a uprela ho na Troya stojaceho vo dverách šatne.
„Áno?“
„Vyzerá to tak, že Jonathan tu ostane o niečo dlhšie,“ prehovoril. Ivy sa automaticky, nečakajúc na Troyove ďalšie slová, otočila smerom, ktorým sa nachádzala kabínka pre hráča s číslom 19. „A ja potrebujem odísť domov. Môžeš tu s ním, prosím ťa, ostať?“
Ivy na neho neprítomne hľadela.
„Mám aj inú možnosť?“ opýtala sa po chvíľke potichu a zrak sklonila znova k páskam v škatuli.
„Popravde, ani nie,“ odvetil.
„Tak vidíš,“ zamrmlala znova.

Po dlhočíznych minútach strávených opakovaným počúvaním poučiek od Troya, čo má ako spraviť, keď budú s Jonathanom opúšťať hlavnú budovu, si konečne znova sadla na jedno z nepohodlných sedadiel pri ľade a bezducho hľadela pred seba. V podstate, ak sa mala priznať, ani jej nevadilo, že musela v práci ostať o niečo dlhšie. Bola už taká vyčerpaná a poriadne dezorientovaná, že by jej ani nevadilo, ak by vedľa nej vybuchla atómová bomba.
Preto až keď hlavou narazila o tvrdú plastovú opierku za sebou , si uvedomila, že takmer zaspala po sediačky. Unavene si pretrela oči a s vedomím, že v dnešný večer sa už viac toho nedokáže naučiť, sa čo najpohodlnejšie usadila a zadívala na jedinú osobu na ľade. Sledovala ako neúprosne kľučkoval medzi pukmi rozloženými na zmrznutej ploche v snahe nestratiť z hokejky ten svoj, jediný, či ako z čo najväčšej sily strieľal na už prázdnu bránku. Fascinovalo ju s akým vytržením neprestajne triafal svoj cieľ. Zároveň ju aj zaujímalo, prečo tu práve on, kapitán mužstva a jeden z najlepších strelcov tohtoročnej sezóny, ostal na tréningu o niečo dlhšie ako ostatní. Bola zvedavá, no mala dostatok pudu sebazáchovy na to, aby sa ho nič nepýtala. Nepotrebovala zo seba robiť vlhkú fanynku, ktorá silou mocou potrebovala upútať na seba pozornosť. Bola zvyknutá byť v očiach mužov sivou myškou a tak skoro to nehodlala zmeniť. Aj keď by možno aj chcela.
Svoje zohriate miesto opustila až vo chvíli, keď si bola istá, že Jonathan prestal so svojim vlastným druhom mučenia sa. Pozbierala za ním puky, ktoré za sebou ponechal na mantinely, rovnako aj fľašku od farebného nápoja, ktorého zloženie skutočne vedieť nechcela. Všetky veci odložila na miesto kam patrili a zatiaľ čo Jonathan odišiel do sprchy, ona poupratovala jeho kabínku. Spotené veci hodila do veľkého koša na prádlo uprostred šatne k ostatným a kôš následne odtlačila do chodby, kde si ho ráno vyzdvihne upratovacia čata. Keď si bola istá, že šatňa bola v takom stave, v akom od nej Troy požadoval aby ostala, zhasla svetlo a ešte chvíľu ostala stáť vo dverách. Zaujato hľadela na sivastý koberec, ktorý presne uprostred veľkej miestnosti prechádzal do oranžovo-čierneho charakteristického znaku Blackhawks. Hoci hľadela na tvár indiána, jej myšlienky vírili úplne iným smerom. Nedokázala prestať uvažovať nad tým, ako budú prebiehať nasledujúce minúty dnešného večera. Niekto by si mohol povedať, že nijako. Že zamkne kanceláriu, možno si poprajú dobrú noc a každý pôjde svojim vlastným smerom. No ona sa nedokázala zbaviť pocitu, že takto dnešný večer rozhodne vyzerať nebude.
Ešte pre istotu sa uistila, že skutočne zamkla miestnosť vyhradenú pre ňu a jej kolegu,  a až tak vykročila smerom k východu. Bola si istá, že Jonathan už odišiel, preto ju prekvapilo, keď na neho narazila pri dverách, ktoré ich delili od nočného chladného vzduchu.
„Ďakujem,“ zamrmlala potichu, keď jej podržal dvere a ona so sklonenou hlavou vykĺzla do noci.
„Dobrú noc,“ pozdravil sa jej na rozlúčku a s pohľadom upriameným pred seba odkráčal smerom k parkovisku. Ivy si zahryzla do pery a stále so sklonenou hlavou odkráčala smerom k najbližšej vlakovej zastávke.
Tak predsa len si ide každý svojim smerom, pomyslela si. S miernym sklamaním kráčala po chodníku smerom k nadchodu vedúcemu ku koľajniciam, keď zastala. Započúvala sa a jej srdce strachom podskočilo, keď si všimla, že na nadchode, presne, kde vlak zvykol zastavovať  stála partia mladých chlapov, z ktorých do ďaleka kričala podgurážená nálada.
„Do riti,“ zamrmlala sama pre seba, stojac na jednom mieste a neodtŕhajúc zrak od partie pár metrov od nej. Nevedela čo má robiť. Mala chuť sa vrátiť, no bála sa, že by si ju chlapi všimli a prenasledovali by ju späť, pričom mala tušenie, že nikto by jej nepomohol. Rovnako, modliť sa za to, aby podgurážení príslušníci opačného pohlavia necestovali spolu s ňou jedným vlakom nemalo zmysel, pretože zákon schválnosti je sviňa a ona by sa mohla staviť s hocikým, že muži idú presne rovnakým smerom ako ona.  
„A napokon, veď si ma možno ani nebudú všímať,“ rozprávala sa sama so sebou ako nejaký schizofrenik.  S nadobudnutým presvedčením, že sa jej nič nemôže stať , znova vykročila. S vypnutým hrudníkom a vztýčenou hlavou sa blížila ku schodom, stále viac a viac sa približujúc k strach naháňajúcej skupine.
„Hej kráska,“ začula, keď vystúpila po prvých schodoch. Odvaha razom pominula, keď zodvihla zrak a na vrchole schodiska zbadala jedného z chlapíkov. S rukami vo vreckách stál na mieste a na jeho tvári sa odrážal široký úsmev. „Chceš si trochu užiť?“ opýtal sa. „So mnou,“ vytiahol ruku z vrecka a ukázal na seba, „a mojimi priateľmi?“ ukázal za seba.
Ivy inštinktívne zostúpila o jeden schod nižšie.
„Ale, kamže si sa to vybrala?“
Rovnako ako ona zostúpila o ďalší schod, on opakoval jej konanie.
Hoci sa Ivy bála, od jeho škeriacej sa tváre nevedela odtrhnúť zrak. Sledovali sa navzájom, ako lovec a korisť.  Ich pozornosť upútalo až prudké svetlo, ktoré osvietilo priestor medzi nimi. Ivy sa otočila, aj keď vedela, že otáčať sa mužovi chrbtom nie je najlepší nápad a s nádejou pozrela na miesto, odkiaľ prichádzalo svetlo.
Pod schodiskom zastalo veľké auto, z ktorého priam až vyžaroval luxus. Motor naplno bežal a na strane spolujazdca sa otvorili dvere.
„Nastúp,“ začula Ivy známy hlas.
Ani sa nepohla.
„Alebo chceš ísť s ním?“ v tlmenom svetle vychádzajúcom z interiéru sa objavila Jonathanova vážna tvár a Ivy naprázdno preglgla. Rýchlo ešte hodila pohľadom po mužovi stojacom neďaleko nej než prudko vyrazila a zbehla tých pár schodov, ktoré stihla vyjsť.
 „Hej!“ začula nazúrený hlas, no opitý muž jej už nemohol ublížiť. Rýchlo nasadla, zabuchla za sebou dvere a sledovala, ako sa vysoká postava od nej rýchlo vzdiaľovala.
Až keď zaklapli dvere do rámu vozidla a Ivy uprela zrak pred seba, uvedomila si vedľa koho vlastne sedí. Placho pozrela na Jonathana, nevediac čo povedať.
„Ďakujem,“ ozvala sa s otrepanou frázou už po druhý krát za pár desiatok minút.
„Bez problémov,“ odvetil, neodtŕhajúc zrak od vozovky.  Ivy prikývla a rovnako ako vodič, i ona vyzrela von čelným sklom. Ticho v aute, ktoré bolo prerušené iba raz a to jeho otázkou na jej adresu, bolo trápne, no Ivy sa necítila dostatočne sebavedome na to, aby ho prerušila. Nočným mestom sa viezli ticho a tak ako Jonny hľadel na cestu, ona pozorovala ako sa pouličné svetlá, či svetlá z oproti idúcich áut ihrali so svojimi odleskami na jeho tvári. Bolo pre ňu fascinujúce na neho hľadieť z takej blízkosti a ona čím ďalej tým viac pociťovala detskú platonickú zamilovanosť voči nemu. Nechcela na neho civieť ako nejaký blázon, no občas na neho musela naozaj uprieť zrak. Avšak keď si raz všimla, že na ňu periférne hľadí a na jeho tvári sa mihol drobný úsmev, Ivy okamžite od neho odtrhla oči a nezmyselne ich uprela pred seba.
„Bože,“ vydýchla a pocítila ako jej do líc stúpala červeň. Jonathan sa potichu zasmial a hoci túžila pozrieť sa znova na jeho tvár, zrak radšej uprela na cestu, uvedomiac si, že už sú takmer pred jej bytom.  Jonathanove auto zastavilo, ale on motor nevypol.
„Do tretice, ďakujem.“ Pri opakovaní toho ľahkého slovného vyjadrenia vďaky sa cítila trápnejšie ako pri tom, keď ju nachytal hľadieť na neho. Jonathan znova iba prikývol. Ivy sklamaná z toho, že už viac z neho nedostane opatrne chytila kľučku na drahom aute a opatrne stlačila. Do vyhriateho vozidla zavanul studený vzduch a ona potichu vystúpila.
„Nabudúce už neriskuj, dobre?“  začula tesne predtým ako za sebou zavrela.
„Dobre,“ odvetila, hľadiac na neho. Jonathan pozerajúc pred seba vytúroval motor stojaceho auta čo bolo znamením pre Ivy, aby zavrela dvere.  Jeho správanie ju nahnevalo, preto silno zabuchla dvere a neobzerajúc sa za sebou odkráčala domov.

7 komentárov:

  1. Čím ďalej tým viac zisťujem, že nemám takú veľkú slovnú zásobu, aby som ti mohla každú časť originálne a bez toho aby som sa opakovala okomentovať.
    Čo ti mám vlastne napísať?
    Že je to dokonalé?
    Skvelé?
    Úžasné?
    Perfektné?
    ...ale však to dávno vieš.
    ...Ale... vieš prečo je tvoj príbeh tak... výnimočný?
    Pretože ty dávaš každému slovu život. :o)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Včera som začala čítať tento megasupergeniálny príbeh! :) máš podľa mňa veľký talent :) príbeh podobného typu som ešte nečítala, číže za to máš veľké plus .. verím, že raz si od teba kúpim knihu v knihkupectve! :) si super O:)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Jeeeej, dakujem velmi pekne! :)
    Takze odmerany chlapec, takych ma rado kazde dievca. A este k tomu aj hrdina, ktory ju zachranil. Keep rockin' :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ivuš ďakujem krásne za venovanie, ani nevieš ako si ma potešila, aj venovaním aj časťou :-) :-**** a táto časť ... ty vieš že je výborná a už sa neviem dočkať ďalšej časti pretože milujem tie začiatky keď sa dávajú dokopy takže to kľudne naťahuj :3 a teším sa na to čo bude ďalej :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. :O ty píšeš neskutočne.... ak raz vydáš knihu, budem prvá kto si ju kúpi:) som neskutočne rada že som našla tvoj blog... inšpirovala si ma k vlastnému blogu :D :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. ty si proste.. wuaaaa <3 ďakujem, tak dlho som tu už nebola, no zamilovala som sa do tejto poviedky. Je prosto perfektná :) aaa držím prsty pri výbere školy :-))

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Prepáč, že som dlho nekomentovala, ale prijímačky :)
    Ale už mám voľno a nezostáva mi napísať nič iné, než totálne skvelé a že sa mi táto poviedka čím ďalej tým viac páči :)
    Len tak ďalej :)
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť