venované Bajule.
„Kde si bol včera večer?“ začul otázku z poza chrbta a bez
toho aby sa za danou osobou čo i len otočil, odpovedal.
„Tu?“ odvetil rétorickou otázkou a s nakrčeným obočím si bral
veľké rukavice z poličky pred sebou.
Periférnym videním zbadal ako sa Kaner postavil vedľa neho a so
zloženými rukami na širokej hrudi na neho hľadí. Rukavice si pohodil
v rukách a až tak na svojho miestami príliš otravného priateľa
pozrel.
„A potom?“ Patrick sa nenechal nalákať na zdanlivo pravdivú odpoveď.
„Doma?“
„Medzitým,“ upresnil Pat.
Jonathanovi trhlo kútikmi úst, čo by sa dalo povedať, že bola
u neho nevídaná reakcia. Inokedy by na otravné otázky o svojom
súkromí neodpovedal tak pokojne, ba by sa ani len nenechal takto naťahovať.
Inokedy by jednoducho Patricka poslal do teplých krajín so slovami, nech sa
stará o svoje mimohokejové aktivity. No dnes mal povznesenú náladu
a táto nevinná hra, ktorú nevedome rozohral nízky kučeravý spoluhráč vedľa
neho, ho začínala baviť.
„Vozil som sa po meste,“ pokrčil plecami a sadol si na lavičku.
„Sám?“ Patrick si prisadol.
„A svojou kráskou.“
Pat zvraštil obočie a nechápavo na neho hľadel. Keď sa Jonathan
vedľa neho rozosmial, Patova tvár sa hneď vyrovnala.
„A okrem teba sa v tej tvojej kráske neviezol nikto iný?“ opýtal sa znudene, keď mu došlo, že Jonny
rozpráva o svojom novom aute.
„A čo si taký zvedavý, Kaner?“
„Úprimne, bolo by mi jedno, či si svoje nové auto náhodou včera večer
nekrstil pretiahnutím nejakej žaby v ňom, keby tá tvoja dlhoročná nevyvolávala včera neustále tej mojej, či náhodou nie si
s nami.“
„Nemám pocit, že by som chcel zažiť trojku s tebou a tvojou
priateľkou,“ povedal s miernym úsmevom a predklonil sa, aby si mohol
zaviazať korčule. Veľmi dobre vedel, už od chvíle ako sa k nemu Patrick
postavil, o čom tento rozhovor bude. Bude musieť odpovedať na rovnaké
otázky, aké dostal včera v noci po príchode domov, až na fakt, že na tieto
od Kanera, môže odpovedať pravdivo. Avšak, či tak skutočne urobí, sa ešte stále
nerozhodol.
„To si mal vysvetliť tej svojej, ktorá sa ti nevedela celý čas dovolať.“
„Vypol som si telefón.“
„A to z dôvodu?“
„Nemal som chuť na neustále vibrujúci telefón. Narúšalo by to súkromie,“ zasmial sa, keď sa vystrel a pozrel na
kamaráta.
„Súkromie s kým?“
Jonathan pozrel pred seba, do šatne plnej svojich spoluhráčov, ktorí sa
rovnako ako on, pripravovali na nadchádzajúci ranný tréning. Keď počul ako Pat
vedľa neho naštvane zamručal, znova sa rozosmial.
„Do piče, Tazer, čo sa to s tebou deje? Si si fetol dnes ráno
niečo, alebo si na tom svojom súkromnom tréningu včera večer utrpel nevídaný
úraz hlavy? Nie, vieš čo, typujem to na nejakú príliš dobrú rýchlovku
v tom tvojom drahom autíčku. Dúfam len, že si nepoškvrnil sedadlá, lebo
k tebe už nikdy nenastúpim.“
„Kaner, Kaner,“ krútil hlavou Jonathan a smiech ho aj
prešiel.
„Vážne, s kým si bol?“ opýtal sa potichu.
Odpoveď však prišla sama.
Doslovne.
Jednou rukou si pridržiavala papierovú buxu plnú lepiacich pások pri
hrudi a druhou niekoľko stočených kúskov priesvitnej šikovnej vecičky
podávala hráčom okolo ktorých chodila.
„Kvietoček,“ zvolal Bicks, keď nebola ešte ani v polke svojej
okružnej cesty okolo šatne a ona zodvihla zrak ku nemu, sediacemu na samom
konci jej rutinného dobrodružstva. „Čo taká vyfintená?“ ukázal na jej nevšedný
odev a k perám si priložil plastovú fľašu.
„Keďže som sa fakt, že sa niekto múdry rozhodol mať tréning aj ráno
dozvedela len pred hodinou, prišla som
sem priamo z univerzity,“ odvetila nepozerajúc sa komu do rúk kladie
kotúče pások. I keď sa nepozerala, uvedomovala si to až príliš dobre.
A vedela, že rovnako ako ona nehľadí na neho, on sa tiež nepozrie na ňu.
Za to, keď sa pozrela na Patricka, ktorý sedel vedľa neho, uvidela ako nechápavo
behal očami medzi ňou a svojim spoluhráčom.
„To bežne chodíš do školy takto?“ znova sa pýtal Bryan.
„Bicks, vážne?“ pokračovala ďalej od dvojice priateľov a cez plece
pozrela na vysokého blondiaka, ku ktorému sa pomaly ale isto blížila.
„Čo je?“
„Mala som skúšku,“ vysvetlila. Plnou šatňou sa rozniesol nadšený pokrik
a ona si až vtedy všimla aké množstvo hráčov ich nevinný rozhovor vlastne
počúvalo.
„A dopadlo to dosť dobre na to, aby sme mohli ísť oslavovať?“ nadvihol
nadšene obočie.
„To ti budem vedieť povedať až o pár dní,“ povedala
a sledovala ako sa jeho tvárou prehnal náznak sklamania.
„Bola toto tvoja jediná skúška?“ upútal jej pozornosť Sharpy a ona
sa telom znova natočila smerom na opačný koniec miestnosti.
„Och nie,“ zamračila sa a pokrútila hlavou. „Ďalšiu mám presne
o hodinu a pol, potom jednu zajtra a ďalšiu o tri dni.
Takže, dá sa povedať, že ma tu dosť dlho neuvidíte,“ široko sa usmiala.
Patrick sa pohrával s lepiacimi páskami v rukách
a nechápavo hľadel pred seba.
Bol zvedavý a nič mu nedávalo zmysel.
Keď zahliadol ako sa zmenil Jonathanov postoj, keď k nemu
pristúpila Ivy, ešte viac znechápavel. Avšak, keď obaja začuli ako Ivy oznámila svoju
nadchádzajúcu niekoľkodňovú absenciu a Jonathan vedľa neho zmeravel,
všetko mu došlo. A on nemohol ovládnuť smiech.
„Tazer, Tazer,“ krútil hlavou a pobúchal kamaráta po pleci. „Neboj
sa, tých pár dní zvládneš,“ stále so
smiechom vstal a odkráčal preč.
„Hatleyová,“ vyšiel asistent profesora z kožou obtiahnutých dverí
a na dlhánskej chodbe zakričal meno. Vysoká ryšavka sa postavila, nervózne
si uhladila dokonalý účes a až tak vykročila za nevysokým asistentom.
Vošla do neveľkej miestnosti, v ktorej najviac priestoru, okrem poličiek
so zväzkami papierov a kníh, zaberal podlhovastý stôl, za ktorým na jednej
strane sedel profesor sledujúci každý jeden jej pohyb prísnym pohľadom
a na tej druhej strane, strane bližšie k nej, sa týčila opustená
tvrdá stolička, čakajúca len a len na ňu. Ivy nahlas preglgla, keď
vykročila a sadla si na predurčené miesto. Hoci stolička na prvý pohľad
vyzerala tvrdo, opak bol pravdou. No ani príťažlivá mäkkosť sedadla ju neodradila od toho, aby sedela
pred profesorom vzpriamene, sebavedomo. Vedela, že nič iné ako vlastná
odhodlanosť a viera v samú seba jej v najbližších dlhých
minútach nepomôže viac. Preto, keď jej profesor rukou pokynul , ona sa natiahla
vytiahnúc z množstva porozhadzovaných papierikov pred sebou jeden
a prečítajúc si zadanie, na jej tvári sa roztiahol široký úsmev. Profesora
prekvapila jej reakcia. Potichu sa preto uchechtol, ruky si zložil na hrudi
a pohodlne sa oprel do opierky
svojho kresla.
Ivy začala rozprávať.
„Index,“ prerušil ju po
niekoľkých desiatkach minút, keď jej stál otočený chrbtom upriamujúc pohľad von
jediným oknom a počúvajúc všetko, čo hovorila.
Ivy sa zakuckala. Nečakala, že jej bude chcieť dať známku tak skoro.
Veľmi dobre vedela, že profesor, pred ktorým sedela, mal veľmi rád vo zvyku
mučiť svojich študentov niekedy aj hodinu. U nej to trvalo sotva dvadsať
minút. Ale neotáľala. Okamžite sa
natiahla po svoju kabelku a vybrala z nej malý zošit z tvrdého
papiera. S rešpektom ho podala profesorovi, ktorý si už medzičasom sadol
späť na svoje miesto a s napriahnutou rukou čakal.
„Veľmi dobré, slečna Hatleyová,“ povedal, keď si nasadil okuliare
a z náprsného vrecka svojho drahého saka vytiahol už na pohľad
ťažké atramentové pero.
„Ďakujem,“ odvetila.
„Ako vidím, je to už dnes vaša druhá skúška,“ hovoril, zapisujúc známku
v podobe písmenka do jedného z množstva políčok.
„Áno,“ prikývla.
„A ako sa zdá, tiež za Á-čko.“
Ivy otvorila ústa a hneď ich aj zatvorila.
Profesor zodvihol pohľad od indexu pred sebou a ponad rám
okuliarov na ňu uprel pohľad. Čakal.
„Áno,“ vydýchla potichu, potešená a zároveň prekvapená
z faktu, že má z ďalšej skúšky tú najlepšiu známku a je
o ďalší krôčik bližšie k splneniu svojho sna.
„Udržiavate si jeden z najlepších priemerov, ako vidím.“
„Ďakujem, pán profesor,“ sklonila zrak s miernym očervenením.
„Chcete využiť erasmus do Európy, však?“ opýtal sa, i keď odpoveď
bola viac než jasná.
Ivy potichu prikývla.
„Tak potom, slečna Hatleyová, vám držím palce,“ vyslovil a podal
jej index späť.
„Ďakujem, pán profesor,“ zopakovala a so širokým úsmevom vyšla
z miestnosti.
Z univerzity si to namierila priamo do najbližšieho obchodu, kde
si spravila potrebný nákup a rýchlo sa ponáhľala domov. Vo svojom malom
príbytku zo seba zhodila nepohodlné a až príliš formálne šatstvo,
navliekla sa do pohodlných teplákov a veľkého vyťahaného svetra, pripla
Aide obojok a spolu vyrazili na niekoľko hodinovú prechádzku po
Chicagských parkoch. Keď v popoludňajších hodinách unavene dopadla na
rozheganý gauč, pod hlavu si stiahla jeden z mála vankúšov, ktoré mali
spríjemňovať posedenie na starom čalúnení a v televízií našla jediný
športový kanál. Bola si síce naplno vedomá faktu, že v najbližších dňoch
ju znova čakali skúšky, no bolo jej jasné aj to, že nič nové by sa za tých pár
hodín už i tak nenaučila. Preto, s pokojom na duši
a ospravedlnením pred výčitkami
vlastného svedomia, nadšene sledovala hokejový zápas na ľadovej ploche,
ktorá jej bola viac než známa.
***
Zastala.
Nakrčila obočie a nechápavo chvíľu hľadela pred seba. V tom sa natočila a očami vyhľadala
objekt, ktorý ju zastavil počas chôdze. Okamžite ho našla a usmiala sa.
S rukami vo vreckách sa opieral o obrovský čierny hummer, na tvári mu
žiaril široký úsmev, pre ktorý mnohé fanúšičky hokeja padajú do kolien
a Ivy si všimla, ako mu drobné vlnky vlasov vykúkajú spod šiltovky. Bez
okolkov k nemu vykročila.
„Kane,“ povedala dosť nahlas na to, aby ju počul aj zo vzdialenosti
piatich metrov, ktorá ich od seba delila.
„Hatleyová,“ prikývol akoby na pozdrav.
Ivy udivene nadvihla obočie. „Ale, niekto si tu zistil moje
priezvisko,“ skonštatovala.
„Vieš, ľudia sú ochotní spraviť zaujímavé veci, ak sa voláš Patrick
Kane,“ žmurkol na ňu samoľúbo.
„Och, áno, tuším, že sa to volá pchanie sa do zadku, však?“ znovu sa
usmiala. „Čo tu robíš?“ úsmev jej vzápätí zmizol z tváre.
„Veď som ti vravel, že ...“
„Tu študuje tvoja priateľka,“ dokončila za neho. „Áno, viem. Lenže jej
prednáška začala pred pätnástimi minútami a na tomto aute,“ ukázala za
neho, „by si za pätnásť minút bol už dávno na druhom konci mesta.“
„Ale, a ty si sa komu musela vopchať do zadku, aby si to vedela?“
„Narážaš na fakt, že viem kedy má tvoja priateľka prednášky?“
Pat prikývol.
„Nikomu. Vieš, Patrick, ja mám jednu takú schopnosť, ktorú my, bežní
smrteľníci, nazývame všímavosť,“ žmurkla tento krát ona.
Patrick prevrátil znudene očami.
„Nastúp si,“ pokynul jej a sám si otvoril dvere na strane vodiča. Chvíľu
premýšľala, no zase raz ju premohla zvedavosť.
Preto, keď sedela vedľa Pata v aute, upriamila na neho svoj zvedavý
pohľad.
„Okay, čakal som tu na teba, spokojná?“ vyhŕkol po minútach ticha sprevádzaných
jej ustavičným zízaním na jeho profil.
„Ani nevieš, ako si teraz ulahodil môjmu srdiečku,“ obe dlane si
zložila na mieste, kde sa podľa jej znalostí z biológie malo nachádzať
srdce.
„Zamilovanému srdiečku?“ zachechtal sa a mrkol na ňu pohľadom.
„Ha?“ prekvapene na neho pozrela.
„Ale no tak, Hatleyová, nehraj to na mňa,“ začal sa smiať.
„Čo na teba nemám hrať?“ srdce jej začalo prudko búšiť do rebier.
„Čo je medzi tebou a Tazerom?“ opýtal sa jednoducho, keď ho
záchvat smiechu prešiel.
„Nič?!“ povedala o niečo hlasnejšie ako sa patrilo, čo len
podčiarklo nedôveryhodnosť jej odpovede.
„Vy dvaja ste čudní,“ pokrútil hlavou. „To isté mi povedal aj on,“
vysvetlil, keď si všimol ako Ivy znova krčila obočím.
„Asi preto, že to tak bude?“ opýtala sa ironicky a vyhliadla von
oknom. Sledovala ako Pat viedol svoje
veľké auto do podzemných garáži pod budovou United Center. Panovalo medzi nimi
ticho, keď obaja vystúpili a Ivy videla, ako ju Patrick celý čas sleduje.
„Pat?“ zvolala, keď išla pár metrov pred ním a široko sa usmiala.
„Áno?“
„Už som prišla na to prečo máte vy, hokejisti, také veľké zadky,“
obrátila sa k nemu čelom. Začala cúvať, aby medzi nimi udržala rovnakú
vzdialenosť ako doteraz a s úsmevom čakala na Patovu reakciu.
„No prečo.“
„To z toho koľko ľudí sa vám do neho pchá,“ široko sa usmiala.
„Niekto nám je tu dnes drzý,“ pokrútil hlavou s diabolským úškrnom.
„Vieš, to je tak, keď musím tráviť toľko času s takými hovädami
ako ste vy,“ pokrčila plecami a znova sa mu otočila chrbtom.
„Kvietoček!“ zvolal Bickell pár sekúnd na to ako vošiel do šatne.
„Ahoj Bicks,“ vydýchla, keď ju zovrel v tuhom objatí a ona mala
čo robiť aby znova naplnila svoje pľúca kyslíkom. „Nebodaj som ti chýbala,“
spýtavo sa na neho pozrela, keď ju konečne pustil.
„Ani nevieš ako,“ zasmial sa a postrapatil jej vlasy. Ivy len s úprimným
úsmevom odišla opodiaľ, aby mohla dokončiť svoju prácu.
„Takže, ako skúšky?“ upútal znova jej pozornosť Bryan a Ivy sa
odvrátila od chladničky, do ktorej ukladala nápoje, aby ich mali hráči po celý
čas k dispozícií.
„Úspešne spravené,“ široko sa usmiala. Vďačne prijala gratulácie od
niekoľkých hráčov, ktorí sa už práve
vtedy nachádzali v rozľahlej šatni.
„Takže, keď ich už máš za sebou,“ pokračoval akoby nevinne, „vieš čo to
znamená?“
„Čo?“ opýtala sa.
„PARTY!“ zvrieskol a ostatní sa k nemu nadšene pridali.
„Prr, prrr, prrrr!“ bránila sa, síce márne, keď sa ju snažili vtiahnuť
medzi seba do malého kruhu, okolo ktorého sa snažili poskakovať ako indiáni
okolo ohňa.
„HEJ!“ vykríkla zo všetkých síl na celú miestnosť a tým konečne upútala
ich pozornosť. Vydýchla ústami celý objem svojich pľúc a tým sa zbavila
pramienku dotieravých vlasov, ktorý jej padal do očí. „Dobre,“ znova sa
nadýchla, aby sa upokojila, „pôjdem s vami na party,“ hovorila.
Prudkým pohybom umlčala Shawzieho, keď mu pred ústa výstražne priložila
ukazovák a s pohľadom upriameným stále na Bryana, pokračovala: „Ak sa
vám podarí udržať si 5 výhier po sebe,“ široko sa usmiala.
„Aaaaaaaaaaale,“ zvolal jeden.
„To nie je fér,“ pokračoval druhý.
„Viete, to je taká malá motivácia,“ pokrčila plecami, „na jednej strane
urobíte radosť fanúšikom a na druhej sami sebe, lebo ma budete môcť opiť.“
Šatňou sa ozval hlasný smiech a Ivy sa musela priznať, že istým
spôsobom aj dúfala, že sa chalanom podarí udržať si päť výherných zápasov.
„Ideš?“ opýtal sa zadýchane svojho kapitána, keď sa klziskom ozvalo
finálové pískanie trénera, ktoré jasne naznačovalo ukončenie tréningu. „Alebo
ostávaš?“ pokračoval pre istotu, keď videl ako sa Jonathan nejako nehrnie k šatniam.
„Ostanem ešte chvíľu,“ zamrmlal neodtŕhajúc zrak od puku, s ktorým
sa hral s hokejkou.
„Okay,“ pokrčil Pat plecami a vykorčuľoval za ostatnými.
Prechádzal úzkou chodbou a skladal si z hlavy prilbu, keď
začul jemný ženský hlások.
„Jonathan ostáva?“ naklonil sa cez pootvorené dvere do miestnosti,
ktorú využívali Troy s Ivy.
„Pravdepodobne. Ostaneš ty, alebo mám ja?“ opýtal sa ju Troy.
„Ostanem ja, ty bež domov za manželkou,“ Patrick videl ako sa milo
pousmiala.
Vytiahol hlavu z dverí a vykročil ďalej.
„A že nič spolu nemajú,“ zamrmlal si sám pre
seba a pokrútil hlavou.
moje excitované zacestovnohorúčkované srdcô plesá!!!
OdpovedaťOdstrániťAAAAAAAAAAAAAAAAAAA ja mám venovanie!!!
AAAAAAAAAAAAAAAAAAA milujem kvietočka a ďakujem, že si zruinovala môj život a objasnila teóriu ritníc hokejistov.
P.S.: Veď ty vieš, že si perfektná. Len to nevidíš. Pišilejdy moja <3
zdravím od kapustofých fliačkof x
ty idiotizm môj.
Odstrániťpišilejdy, perfektná si tu ty :-*
Dobree, táto časť sa mi neskutočne páči. Tá pauza len prospela...a keby neboli nejakí ľudia hlupáci(-prečo je to tak vždy že doplácame na chybu jeblych?) tak by sa nám lepšie žilo. Mimochodom pekné prázdniny Ivy a veľa múzy!
OdpovedaťOdstrániťďakujeeeeeem!
Odstrániťasi áno, asi prospela :) som neskutočne rada, že sa vám táto časť páči :)
och, čo už, niektorí ľudia jednoducho nevedia čo so sebou :)
ďakujem! aj tebe krásne prázdniny! :)
Úplne super…. Kedy dáš pokračovanie? 😄
OdpovedaťOdstrániťďakujem :)
Odstrániťno, keď ho napíšem ;)
:3 ♥
OdpovedaťOdstrániťJáj, si mi pohladila srdiečko :)
Krásna časť a ešte dlhá :) Nech sa im ten Patrick do toho nepletie :D A vlastne som moc zvedavá teraz na pokračovanie, lebo mám taký nejaký pocit, že sa medzi nimi niečo stane :) Bodaj by už!
A pauza Ti viditeľne prospela, aj keď som mala chuť tú dievčinu nakopnúť do zadnej časti tela :p
♥
Love Xxx
aww, Julka, ďakujem! :)
Odstrániťa tak, veľmi sa do toho pliesť nechystá, uvidíme no, ako sa to podarí :D no, už sa pomaličky dostávam do toho bodu, keď sa niečo stane, ale nie som si ešte istá, či to bude už v ďalšej časti :)
ďakujeeeeeeeem! no, to sme boli viacerí, čo sme ju chceli nakopať ;)
love
x
mega,mega,mega :D
OdpovedaťOdstrániťžieňa ty si skvelá
!!!! :)))))))))))))
aww! ďakujem! :)
Odstrániťahoj.tvoj príbeh je veľmi dobrý :-) páči sa mi najviac :-) už sa teším na dalšiu časť :-)
Odstrániťďakujem veľmi krásne, drahý anonym :)
OdstrániťParadicka jak lusk :3333 si uzasne dievca to je vidiet hned aj podla toho ako to pises:)
OdpovedaťOdstrániťwow, ďakujem veľmi pekne!!!! :)
OdstrániťUzas :O :3 Nemam slov!! :))) :)))
OdpovedaťOdstrániťjooj, ďakujem :)
OdstrániťUz som tento komentar raz napisala, ale nezverejnilo ho. :X
OdpovedaťOdstrániťMyslela som, ze ma porazi, ked si napisala, ze ti niekto kradne poviedku a ze uz nebudes dalej zverejnovat. Zrovna pocuvam toto, celkom sa to hodi k tomu, ze je niekto retardovany a ostatni na to doplacaju. https://www.youtube.com/watch?v=POV7dZEzFf4
Inak, pre ktoru vysku si sa rozhodla? Pojdes do Brna? Ja myslim, ze by si mala, nehladiac nato, ci si myslis, ze nebudes mat peniaze. Tie sa vzdy najdu. :) Nezahod to co chces, kvoli tomuto
A este k tomu, ze si bola smutna. Si mlady clovek. Nemala by si sa utapat v depresiach no nie? Mala by si sa venovat tomu, co mas rada a to je predsa pisanie. Tak zverejnuj dalej prosim!
Ja mavam tiez zle stavy, ale moje nalady sa menia castejsie ako anglicke pocasie :D
PS: Milujem tento pribeh! A zase sa raz ozvem :P
Harlow
drahá Harlow, na úvod taká blbá otázka, ty ešte vôbec žiješ?! :D prepáč, nemohla som si odpustiť, ale to ma napadlo ako prvé, keď som uvidela tvoj komentár O:)
Odstrániťs nezverejňovaním komentárov si nič nerob, občas to blogspot robí :D
úprimne, celkom ma aj mrzí, že som to napísala vtedy, ale bola som neskutočne vytočená zo správania danej osoby. potom som však napísala túto kapitolu a môj alfareader ma donútil to okamžite uverejniť, takže som vlastne porušila svoj vlastný sľub :D
áno, idem nakoniec do Brna, pretože na prijímačky do Blavy som ani nešla, nakoľko som sa spamätala až v ich deň okolo obeda, že "aha, ja som dnes mala mať prijímačky" :D no, ako vravíš, peniaze vždy boli aj budú.. len koľko ich bude, to je otázne..
ver mi, nie len tvoje nálady sú ako anglické počasie O:)
ĎAKUJEM!!
Ivy ahoj! Je to prekrásne, hlcem celý príbeh na jedno sústo. Je to iné. Tajomné a krásne. Pútavé a dospelé, ako i ty sama :-)) nekomentovala som, ale viem ako komemtáre pomáhajú na vlastnej koži, takže preto písem lebo ťa chcem povzbudiť. Uznávaní a dobrí ľudia majú stále nejaké problémy s tými, alebo trochu inak, počkaj :D ostatní ľudia majú stále problém s tými uznávanými a vždy budú robiť napriek a stále sa budu snažiť niečo pekne a dobre myslím naozaj dobré, pokaziť a zničiť to alebo si to jednoducho privlastniť ;) :) :) narážam na to kopírovanie tejto poviedky :) drž sa Ivy v akom koľvek smere :) pa
OdpovedaťOdstrániťahoooooooooooj!
Odstrániťďakujem veľmi krásne, takéto slová vždy vyčaria úsmev na mojej tvári a zahrejú ma pri srdiečku :)
neboj sa, pochopila som, čo si tým myslela a docela s tebou súhlasím :)
ďakujem ešte raz!
čo povedať, úžastné ako vždy :) bála som sa, ako si napísala to o tom zverejnovaní poviedky na facebooku, a toho že už sem viac pokračovanie nepridáš, no nakoniec je tu ! A ani to lepšie byť nemohlo :) super je to *_*
OdpovedaťOdstrániťIvušik ďakujem ti za spríjemnenie mojich sopľavých dní, tvoja Lenčiči :-*
OdpovedaťOdstrániť