12 komentárov.
11 reakcií.
ženy, vy ste totálne bombastické!
ĎAKUJEM VÁM!!!
:-*
„Ahoj,“ pozdravil ju, keď v silnom vetre stála pred východom
z budovy.
Ivy sa prekvapene usmiala, ale zdvorilo odzdravila.
„Ideš so mnou?“ opýtal sa a ukázal za seba, niekam do hlbokej tmy
prerušovanej svetlom z pouličných lámp, kde sa skrývalo parkovisko. Keď
Ivy ostala zaskočená z toho, že sa jej snáď po prvý krát skutočne
pozdravil, nebolo to nič oproti prekvapeniu z tejto tak všednej otázky.
„Čo je?“ spýtal sa znova, tentoraz zachmúrene, keď Ivy stála na mieste
a nemo na neho hľadela.
„Ehm, áno, rada pôjdem,“ odvetila chvatne a už aj vykročila za
Jonathanom, ktorý sa pousmial a viedol ju k svojmu autu.
„Hmm,“ vydýchla, keď kráčali v tichu a Jonny na ňu pozrel cez
plece s jasnou otázkou v očiach. „Ja len, že..,“ začala a on ju
pohľadom nabádal aby pokračovala. „Je to prvý krát, čo si sa ma vôbec opýtal,
či chcem ísť s tebou,“ dokončila, keď zastali pri, pre Ivy, neznámom aute.
Keď však videla, ako si na ňom Jonathan pokojne otvoril kufor, aby doň mohol
vhodiť tašku s vecami, pokrútila hlavou nad tým, že ju vôbec prekvapilo, že
kapitán jedného z najlepších tímov v NHL má očividne viac áut, na
ktorých sa môže rozvážať do práce. Zatiaľ čo Ivy stála opodiaľ, Jonathan si
pokojne uložil veci do kufra športového auta a odpovedal: „ Možno to bude
tým, že teraz ti dávam na výber,“ povedal, zatvoril kufor a presunul sa
k dverám vodiča.
„A predtým som na výber nemala?“ opýtala sa zaskočene.
„Nie,“ povedal stroho.
„Takže, ak by som teraz povedala, že nechcem s tebou ísť, mohla by
som pokojne ísť domov vlakom?“ opýtala sa a zahryzla si do spodnej pery,
aby nebolo také zjavné, že jej ťahá kútiky úst do širokého úsmevu.
„Nie,“ znova odvetil a tentoraz to bol on, kto sa musel premáhať,
aby sa neusmial.
„Ale veď si povedal..“ začala rozhorčene.
„Že máš na výber. Ale nie, že budem tvoj výber akceptovať,“ vysvetlil
jednoducho a s úsmevom, ktorý dlhšie už nemohol pred ňou ukrývať,
nasadol do nablýskaného auta. Ivy sa však ani len nepohla, stála ako prikovaná
a ešte vždy, dobre že nie s otvorenými ústami, pozerala na miesto,
kde pred chvíľou ešte stál Jonathan. Na dverách spolujazdca, od ktorých stála
len pár desiatok centimetrov sa spustilo elektricky ovládané okienko, Jonny sa
naklonil bližšie k nemu a čierne okále uprel na jej prekvapenú tvár.
„Ivy,“ oslovil ju, „nenechal by som ťa odísť,“ vyriekol a ona mala
dokonalý výhľad na to, ako napäto zaťal sánku.
Sťažka preglgla. Keď Jonathan
videl, že sa Ivy nakoniec rozhodla neodporovať mu a vykročila
k dverám, odklonil sa späť na svoju stranu a zatiaľ čo ona
nastupovala do interiéru, ktorý až príliš voňal novotou a kožou, on
spokojne naštartoval a už prázdnym parkoviskom sa ozval burácajúci zvuk,
ktorý by ocenil nejeden milovník rýchlych áut.
Znova, tak ako mnohokrát predtým, sa tmou zahaleným mestom viezli
v tichu. No tentokrát, možno aj po prvý krát za celú dobu, čo jej Jonathan
robil osobného šoféra, Ivy nemala chuť toto ticho prerušiť. Srdce jej búšilo závratnou rýchlosťou, akoby
len pred chvíľou zabehla najdlhší maratón vo svojom živote a jej myšlienky
predstavovali neusporiadaný chaos, víriaci sťa zúrivé tornádo. Nevedela na čo
sa má skôr sústrediť, pretože tento uplynulý deň jej pripadal ako neskutočný sen. A pri tom
všetkom, keď si tak spätne spomenula, začal úplne sporadicky. Ráno mala také
rutinné, tak ako zvyčajne odišla do školy po posledné štipendium v zimnom
semestri, prehodila pár slov s jednou z mála spolužiačok,
s ktorými sa ako tak bavila a potom to prišlo. Najprv Patrick
s jeho nevšednou otázkou a teraz Jonathanov prístup, ktorý sa nedal
nazvať nijak inak ako opozitom toho, na čo bola doteraz zvyknutá. Po prvý krát od chvíle, ako začala pracovať pre Blackhawks, sa jej pozdravil, oslovil ju
menom, či dokonca jasne naznačil, že by jej nedovolil samej odísť domov. Ivy
mala pocit, že ak príde ešte niečo, na čo pri Jonathanovi nie je zvyknutá,
určite omdlie.
A chúďa, mladé dievča, nevedela ešte, čo ju
vlastne čaká. (pozn. autorky :D )
„Prečo,“ začal Jonathan niekde na pol ceste
k jej skromnému príbytku a Ivy sa mierne strhla, keď neočakávane
začula jeho drsný hlas, „prečo si mi nepovedala, že budeš mať skúšky?“ opýtal
sa.
Najprv prekvapene vytreštila oči, potom naprázdno
preglgla a až tak začala uvažovať nad odpoveďou.
„Pretože si sa ma nepýtal?“ odpovedala taktiež
otázkou.
„Pretože som to nemal odkiaľ vedieť,“ odvetil
a Ivy postrehla, ako na chvíľu pohľad uprel do spätného zrkadla
a vzápätí znova na vozovku pred sebou.
„Hmm,“ vydýchla a s nakrčeným čelom tiež
pozrela pred seba. „Ale vedel si, že študujem. To ti mohlo dôjsť, že keď je
koniec januára, väčšinou sú na univerzitách skúšky,“ pokrčila plecami
i keď si nebola istá tým, či to Jonathan vôbec zaregistroval. Na okamih
znova nastalo ticho, keď Jonathan venoval svoje plné sústredenie parkovaniu na
parkovisku tak, že bolo očividné, ako veľmi si dával pozor na nové auto.
„Mohlo, ale nedošlo,“ povedal nakoniec, keď pradenie
motora utíchlo a oni akoby osameli. „Rovnako, ako si ma mohla ty pripraviť
na svoju neprítomnosť,“ uprel na ňu svoj pohľad.
Chvíľu si navzájom hľadeli do očí, kým Ivy vstrebávala
jeho slová a jej myseľ sa pokúšala
pochopiť ich význam. Mimika jej tváre jasne naznačovala, že je
v rozpakoch, keď pohľad uprela na svoje ruky zložené v lone
a Jonny sa potichu zasmial, čo jej vohnalo do pehatých líc len viac
červene.
„Vadila ti moja neprítomnosť?“ opýtala sa potichu
s pohľadom stále skloneným k svojim kolenám.
„Hm, mierne ma iritovala,“ priznal. „Nemal som sa
s kým po tréningoch zhovárať.“
„Aha,“ vydýchla a ona sa jednoducho musela
usmiať.
„Chceš sa rozprávať?“ opýtal sa a tým znova
upútal jej pozornosť. Keď zodvihla zrak a uprela ho na muža sediaceho
vedľa nej, videla, ako zvedavo naklonil hlavu do strany čakajúc na jej odpoveď.
„A ty?“
„Vždy musíš odpovedať proti otázkou?“ podpichol ju
a ona si všimla, ako sa mu hravo zúžili oči.
„Asi áno,“ pokrčila plecami, „ale neodpovedal si,“
pousmiala sa.
„Ja áno,“ prikývol.
„A o čom?“ zhlboka sa nadýchla
a v očakávaní si zahryzla do pery.
„O veľa veciach,“ priznal so smiechom. „Avšak, dnes
nemôžem byť dlho, takže to bude len pár zvedavých otázok, ktoré v sebe už
dlhšie držať nemôžem,“ povedal potichu, o niečo vážnejšie a ona mala
pocit, akoby sa jeho tmavé oči do nej vpíjali.
Zhovárali sa o nej. O tom čo študuje, či prečo sa vôbec rozhodla pre tento, podľa
niekoho, absolútne neperspektívny odbor. Ivy rozprávala o svojom sne,
ktorý má už od detstva a o tom, ako si ho raz mieni splniť.
Rozhovorila sa tak, ako už dávno nie a bola si istá, že hlavnú zásluhu na
tom mal práve Jonathan. To, ako ju
sledoval pri každom jednom jej vyrieknutom slove, ako doslova hltal všetko čo
povedala, jej dodávalo odvahy a pocitu, že niekoho skutočne zaujíma.
„Jednoducho, chcem odísť,“ začala.
„Odísť
z Chicaga?“
„Odísť z Ameriky,“ spresnila.
„Kam?“
„Európa,“ pokrčila plecami. „Stredná, možno
východná. Chcela by som vidieť Moskvu, Prahu, Budapešť, Paríž. A študovať
v Londýne,“ hovorila rozčarovane.
„Tiež geografiu?“
„Áno, aj,“ prikývla s úsmevom. „Ale skôr som
myslela, študovať ich kultúru, históriu,“ stále sa usmievala. „Vedel si, že
Európania majú omnoho bohatšiu históriu ako my?“
„Nie,“ priznal so smiechom. „Ale určite si to
zapamätám,“ povedal a ona sa zasmiala spolu s ním.
„To je všetko, čo by si chcel vedieť?“ opýtala sa,
keď ich nevinný smiech sa ešte chvíľu ozýval v ušiach toho druhého
a dodával im obom pocit spokojnosti.
„Nie,“ vydýchol, „ale už je veľa hodín.“
Ivy znova zbadala ako sa mu zmenila nálada. Už to
nebol ten veselý Jonny, s ktorým sa pred drobným okamihom smiala. Znova to
bol Jonathan, zachmúrený a seriózny, taký, akého ho poznala doteraz.
„Chápem,“ prikývla a do rúk uchytila ramienko
od kabelky. „Musíš sa dobre vyspať, aby si svojmu tímu dopomohol
k splneniu mojej podmienky,“ pousmiala sa.
„Ty vážne chceš ísť s chalanmi na party?“ opýtal
sa a Ivy hneď zbadala, že sa mu znova pozdvihla nálada. „Vážne?“ pýtal sa
dokola.
„Áno,“ povedala odhodlane.
„Dievča, ty nevieš do čoho ideš,“ varovne pokrútil
hlavou.
„Aby si nebol prekvapený,“ upozornila ho, otvorila
dvere a za doprovodu smiechu vystúpila.
„Ivy,“ začula skôr, ako stihla za sebou zavrieť. Na
stotinu sekundy zatvorila oči a vychutnávala si to, ako znelo jej meno
vyslovené práve ním. Avšak skôr, ako to stihlo byť nápadné, znova ich otvorila
a naklonila sa do auta.
„Dobrú noc,“ povedal.
„Dobrú noc, Jonathan,“ odzdravila. Pousmial sa, no
hneď zrak uprel na prístrojovú dosku, ktorá sa otočením kľúčika
v zapaľovaní rozžiarila a Ivy zatvorila dvere.
Neotočila sa, keď počula vrčanie vytúrovaného
motora, ako okolo nej prefrčalo.
Ona pred očami videla len jedno.
*
„Kvietoček,“ začula a ona odvrátila zrak od množstva bielych
uterákov s oranžovo-čiernou potlačou, ktoré ukladala do políc
a uprela ho na Bryana stojaceho vo dverách. „Už iba dva zápasy,“ žmurkol
na ňu.
„Ja viem, Bicks,“ taktiež sa usmiala, „takže sa snaž a strieľaj
góly,“ poslala mu vzdušný bozk a so smiechom sa vrátila späť k práci.
„Inak!“ zakričala aby upútala znova jeho pozornosť, keď sa jej odvrátil
chrbtom a vykročil smerom k šatni. „Už ste skončili?“ opýtala sa
a pozrela na hodiny, ktoré hlučne tikali nad východom z miestnosti.
„Jup,“ prikývol, „ale Jonny tu ostáva. Ako vždy,“ pokrčil plecami
a znova vykročil. Ivy nechala uteráky uterákmi a prebehla okolo
Bryana v chodbe do šatne, aby vykonala tam potrebnú prácu. Dnes, keď Troy
chýbal v práci, poriadne to pocítila. Hoci okrem nej sa v budove
pohybovalo ešte pár mužov na rovnakej funkcií
ako bola ona, Troyová práca ostala práve na jej pleciach. Uvedomovala si,
že namiesto toho, aby pozorovala Jonnyho pri súkromnom trénovaní, keď ostatní
odídu, tak ako to mala vo zvyku, dnes bude ešte skladať uteráky a robiť
všetko, čo nestihla. Rýchlo preto vbehla do rozľahlej šatne a chvatne
zberala prepotené dresy.
„Hej, Ivy,“ zastavil ju Shawzie, keď prechádzala okolo neho. „Takže,
ako to urobíme? Kedy pôjdeme na tu party?“
„Veď som ti povedala, že ak si udržíte päť zápasovú výhru, tak potom,“
zastala a pozorne na neho hľadela. Niečo sa jej nepozdávalo, cítila, že
Andrew má niečo za lubom.
„To áno, ale..“ hovoril, no Ivy ho prestala počúvať. Jej plnú pozornosť
teraz mali veľké dlane, ktoré ucítila na svojich bokoch. Keď natočila hlavu,
aby videla kto ju chytil za pás a poriadne ho zjazdila štipľavou
poznámkou, ktorá ju napadla, dá sa povedať, že na to, čo Shawzie rozprával
úplne zabudla. Uvidela totiž Jonathana, ktorý sa napriek tomu, že okolo nich
nikto iný nestál, obtrel svojim telom o to jej. Srdce jej išlo vyskočiť z klietky,
ktorú tvorili rebrá obkolesené okolo neho, zatiaľ čo jej oči sledovali každý
kapitánov pohyb. Hoci jeho dlane spočinuli na jej bokoch len krátku chvíľu,
miesto, kde sa jej dotkol akoby ju pálilo a pri tom všetkom, Jonny sa
tváril ako by sa nič neudialo.
„Jednoducho tam pôjdeme hneď po piatom výhernom zápase,“ ozval sa
Jonathan a prerušil Shawzieho, keď sa postavil hneď vedľa nich a cez hlavu
si pretiahol dres. Zhužvanú látku podal Ivy, ktorá ju okamžite od neho vzala a placho
z neho spustila zrak. „Keďže to vychádza presne na domáci zápas,“ začula
ešte.
„Nebodaj sa mieniš pridať,“ zasmial sa Andrew a Ivyne oči
preskočili z hráča s číslom 65 späť na jeho kapitána.
„Nenechám si predsa ujsť to, ako ju opijete,“ odpovedal mu so smiechom,
no jeho oči boli upreté len na ryšavku medzi nimi.
Andrew sa rozosmial na plné hrdlo a vo vzduchu si tľapol rukou aj
so svojim kapitánom. Ivy len pokrútila hlavou nad ich úžasným plánom a radšej
odišla preč, pokračovať vo svojej práci.
V budove nastalo až priam strašidelné ticho, ktoré bolo iba
miestami prerušované tichými nadávkami vychádzajúcimi z plných pier mladej
dievčiny, keď jej náhodou niečo spadlo alebo nepasovalo na miesto, kam by malo.
„Do pekla aj s tým,“ zamrmlala, keď stála na špičkách a ani len
jej dlhé nohy nepostačovali na to, aby dočiahla na najvyššiu poličku, kam sa
snažila uložiť poslednú várku uterákov. Mierne sa preľakla, keď za sebou
ucítila niekoho stáť, no keď zbadala pri svojej drobnej dlani väčšiu a dlhšiu,
ktorá namiesto nej potlačila kusy látok na svoje miesto, okamžite vedela o koho
ide. „Ďakujem,“ povedala potichu, keď sa k Jonnymu otočila tvárou. Ostala prekvapená,
keď ho nezbadala v rifliach a košeli, tak ako zvykla vždy po
tréningu, ale v čiernych šortkách a rovnako sfarbenom tričku, ktoré
až príliš priliehalo k jeho vyrysovanému telu.
„Za málo,“ usmial sa, no ani sa len nepohol. Stáli tam, na jednom
mieste ako prikovaní a navzájom si hľadiaci do očí, Ivy k tomu ešte
uväznená medzi širokým stolom a Jonathanom.
„Myslela som, že ešte korčuľuješ,“ povedala aby prerušila to trápne
ticho, ktoré nastalo.
„Dnes som si od korčuľovania navyše dal pauzu,“ odvetil a konečne od
nej odstúpil trochu ďalej. Ivy to okamžite využila a premiestnila sa k obrovským
práčkam, ktoré boli na konci miestnosti. Vedela, že Jonny ju bude nasledovať. A tak
to aj bolo. „Ale bol som v posilňovni,“ dokončil a Ivy bolo hneď
jasné, prečo je oblečený inak, ako bola zvyknutá ho vídať. „A počul som ako hrešíš, tak som sa prišiel
pozrieť, koho alebo čo tak veľmi preklínaš,“ usmial sa.
„To tie uteráky,“ vzdychla frustrovane a zodvihla zo zeme kôš plný
ďalších mäkkých froté látok. „Myslím, že už ich do konca života nechcem vidieť,“
zavrčala, keď jeden za druhým začala hádzať do veľkého bubna, zatiaľ čo
Jonathan sa oprel o blízku stenu a s rukami prekríženými na
hrudi ju sledoval.
„To je smutné, ak si vezmeš, že doma sa s nimi tiež budeš musieť
utierať,“ povedal so smiechom.
„NIE!“ povedala rázne a vydala zo seba zvláštny zvuk, ktorý bol
zmesou smiechu a zároveň aj zafňukania. „Zabalím sa do župana.“
„Aj to je froté látka,“ ozrejmil jej.
„Ale nie je to uterák!“ rozhodila zničene rukami, keď posledný
spomínaný kus látky dopadol do práčky a Ivy s ráznym buchnutím
zavrela na nej dvere, čím ju vlastne aj spustila.
„Tak,“ vydýchla a neposlušný prameň, ktorý jej vykĺzol z copu
si zastrčila za ucho, „teraz už len počkať, kým sa vyperú,“ povedala a založila
si ruky v bok.
„Takže tu ešte nejakú tú hodinku pobudneš.“
Ivy prikývla. „Ostaneš so mnou?“ opýtala sa znenazdajky, skôr ako
stihla svoj neposlušný jazyk zastaviť. „Alebo ma necháš ísť samú vlakom?“
dodala hneď, aby nebolo také očividné, ako veľmi dychtila po jeho prítomnosti.
„Ostanem,“ prikývol, „aby si nešla vlakom.“
Ivy sa na neho usmiala.
Zvláštne bolo, že samotná, i nie veľmi nebezpečná cesta vlakom,
bola pre oboch iba výhovorkou.
Jonathan sa usadil na jedinej stoličke v miestnosti, ktorá pod
jeho váhou nepríjemne zavŕzgala a Ivy sa vyhupla na stôl, presne pod ňou
tak nenávidené poličky s uterákmi. A tak
ako toľko krát predtým u neho v aute, s dychtivou zvedavosťou sa
rozprávali.
„Čo tvoji rodičia? Čo robia?“ opýtal sa, keď sa dosmiali na zábavnej
historke z Jonathanovho detstva.
„No,“ začala a s pohľadom upretým nikde konkrétne si zahryzla
do pery, „to by celkom aj mňa zaujímalo,“ povedala. Keď videla ako na ňu
Jonathan nechápavo hľadí, zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať. „Vieš,“
povedala, „nie každý sa narodil do šťastnej rodiny, kde rodičia spravia
čokoľvek pre svoje deti. Niekto sa musel narodiť aj ako nechcené dieťa.“
„Ivy,“ začal s ospravedlnením na jazyku.
„Vyrastala som v detskom domove,“ pokračovala, nevychovane
ignorujúc jeho prerušenie. „Matku som nikdy nepoznala, otca som spoznala keď
som oslávila osemnáste narodeniny. Vieš, v decáku to chodí tak, že ak
osláviš osemnástku, doslova ťa vykopnú. Takže, keď sa blížili moje narodeniny a mne
hrozilo vykopnutie, ozval sa on. Vzal ma na večeru, vysvetlil mi prečo ma po
narodení strčili do domova a že ho to všetko mrzí. Našiel mi byt, v ktorom
bývam, zaplatil mi štúdium a raz za dva mesiace mi pošle nejaké peniaze. Netuším
síce čo robí, ale podľa jeho výzoru a čiastok, ktoré mi posiela, by som ho
typovala na nejakého zbohatlíka,“ pokrčila plecami. Nastalo ticho, ktoré
prerušoval iba hukot práčky. „Nebolo to zlé detstvo,“ nadýchla sa, „hoci
väčšinu času som strávila sama za zavretými dverami dúfajúc, že sa ukáže
niekto, komu raz budem hovoriť mama,
naučila som sa aspoň vážiť si to, čo mám. Veci, ktoré získaš, sny, ktoré máš a lásku.
Hlavne lásku. To, ak ti niekto raz dokáže, že pre neho niečo znamenáš, je to
najkrajšie, čo človek môže dostať,“ vydýchla posledné slová s očami upretými
do tých jeho, ktoré sa z jej tváre neodtrhli od okamihu, ako začala
rozprávať.
Ostalo ticho.
Ivy zoskočila zo stola a rýchlo prešla okolo Jonathana k práčke,
ktorá razom utíchla. Do oči sa jej tlačili slzy a ona by najradšej udrela
samú seba do tváre za svoje hlúpe správanie. Bola ako malé dievča, ktoré sa
rozplakalo pri spomienke na to, ako si rozbilo koleno. Nikdy ju jej minulosť
nejako extrémne netrápila, nie tak, aby kvôli nej vyronila slzy. A teraz tu
stála, otočená chrbtom k mužovi, ktorému pred pár sekundami zatiaľ ako
jedinému vo svojom živote vyrozprávala svoj príbeh a splašene si utierala
slzy. Nevedela, čo to malo znamenať a práve preto mala chuť si jednu
streliť poza ucho.
„Ivy,“ začula šepot a následný zvuk, ktorý jasne naznačoval, že sa
Jonathan pozdvíhal zo stoličky. Avšak skôr, ako si stihla otrieť poslednú slzu
a nahodiť falošný úsmev, schytil ju veľkou dlaňou za lakeť a otočil k sebe.
Prudko narazila prsiami do jeho hrude a v očiach sa jej zračilo prekvapenie,
keď ucítila ako ju chytil za líce.
Nestihla reagovať.
Nestihla od neho odstúpiť a zabrániť mu v tom.
Nestihla, i keď nechcela. Aj keď mala.
Skôr ako sa stihol k nej skloniť a veľké pery pritisnúť na
tie jej. Skôr, ako stihla zatvoriť oči a vychutnať si ten pocit, keď jej
srdce išlo vyskočiť z hrude z toho, ako rýchlo pumpovalo vrelú krv do
jej tela. Skôr, ako si stihla uvedomiť, že to raz bude ľutovať.
Ale teraz, v tomto okamihu, keď sa cítila tak bezpečne a chcene v objatí tmavookého
krásavca, jej to všetko bolo ukradnuté.
Triasli sa jej ruky, keď sa od nej odtiahol na vzdialenosť pár
centimetrov a svoje pery tentoraz pritisol na jej čelo.
Ani jeden neprehovoril.
Pre oboch to bolo razom zbytočné.
„Neostaneš?“ opýtal sa, keď videl ako si odopla bezpečnostný pás a uchytila
ramienko svojej tašky.
„Myslím, že nie,“ odvetila potichu. Výčitky svedomia ju začínali
dobiehať a v jeho prítomnosti sa začínala cítiť nepríjemne. Keď ju
prešla eufória z toho, ako Jonathan nevedome splnil jeden z jej snov
a pobozkal ju, uvedomila si, že to vôbec nemusel urobiť z toho dôvodu,
z akého to chcela ona. Začínala veriť intuícií, ktorá jej našepkávala, že
jediné prečo ju v tej chvíli pobozkal, keď ju videl plakať bolo z čistej
ľútosti. V jej podaní neprichádzalo do úvahy, aby to urobil kvôli niečomu
inému.
„Plačú ti doma deti?“ opýtal sa naoko vážne, no oči mu hrali iskričkami
pobavenia.
Ivy sa na chvíľu zamyslela, skôr ako odpovedala.
„A vieš, že hej?“ odvetila s absolútnou vážnosťou. Iskričky pobavenia
zmizli. A Ivy sa vo svojom vnútri uchechtávala. Trochu si ťa podusíme, Jonathan Toews. „Chceš ju vidieť?“ opýtala
sa a skôr ako stihol Jonathan čo i len zareagovať, Ivy vystúpila a rozbehla
sa k vchodu do budovy.
Jonny naprázdno preglgol, keď jeho mozog pracoval na plné obrátky. Snažil
sa dať si dokopy počty, ktoré mu absolútne nedávali zmysel. Snažil sa prísť na
to, ako je možné, že dvadsaťjeden ročná dievčina mala dieťa, ktoré už mohlo
ostať osamote.
Žila predsa v detskom domove,
tam je všetko možné, napadlo ho. Spopod mihálnic sa díval na vysokú
postavu, ktorá prechádzala tmou a snažil sa vedľa nej niečo rozoznať. Keď ostala
stáť pred čiernym autom, v ktorom pohodlne sedel, došlo mu, že má
vystúpiť. Zhlboka sa nadýchol a rovnako ona pred malou chvíľou, tak aj on
si odopol pás a vystúpil. Prešiel pár krokov s očakávaním, že v jej
náručí uvidí sedieť malé dieťa. Alebo stáť vedľa nej. Ale to, čo v skutočnosti
uvidel, vôbec nečakal.
„Jonny, toto je Aida,“ povedala so širokým úsmevom na tvári.
Jonathan sa zasmial a bolo zjavné, ako veľmi mu odľahlo. S pokrútením
hlavou si čupol a pozrel pred seba.
„Ahoj Aida,“ povedal stále s úsmevom a pohladil po hlave
čokoládovú sučku.
Ach... :))) Padam :)) Je to uzasne,perfektne,dokonale proste nemam slov :O :)) Uz sa neviem dockat novej casti :) Dakujem :))
OdpovedaťOdstrániťto ja ďakujem O:)
OdstrániťIvka veľmi krásny príbeh.nevieš ako som sa nevedela dočkať ďalšej časti :-) už sa teším na ďalšiu časť :-(
Odstrániťďakujem veľmi krásne :) už sa na nej pracuje, dúfam, že ju uverejním čo najskôr :)
OdstrániťPo celý čas čo som čítala túto časť som sa priblblo usmievala. Dokonalá časť. Perfektne napísané/opisane. Milujem túto poviedku. Teším sa na ďalšiu časť^^
OdpovedaťOdstrániť*Mims
och ďakujem, som rada, že sa vám páči :)
OdstrániťÚplne úžasné… ďakujem ti,že píšeš tento najlepší príbeh,aký som kedy čítala 😄 ďakujeeeem….
OdpovedaťOdstrániťto ja ďakujem vám, čitateľkám, že to mám pre koho písať :)
OdstrániťJa tento príbeh tak milujem!! Dievča máš obrovský talent. Úžasné, fantastické, perfektné - to sa už slovami nedá opísať. Strašne sa teším na ďalšiu časť.
OdpovedaťOdstrániťoch, ďakujem, ďakujem!! :)
Odstrániťlen aby ste z ďalšej časti neboli sklamané ;)
Ivkaa neskutočne to milujeeem. Tie slova ktorými opisuješ Jonnathana a Ivy a celé tie situácie medzi nimi :3 Som zvedavá na pokračovanie ako sa to bude všetko vyvíjať :) Úžasná časť :) Prosím pridaj čo najskôr ďalšiu lebo zas nebudem mať nič iné na robote len obnovovať tvoj blog :D
OdpovedaťOdstrániťPresne, tiež chodím každý deň pozerať, že či si nepridala ďalšiu časť. Veľmi sa mi zapáčil tento príbeh.
Odstrániťoch, dievčatá, ďakujem vám obom!!!
Odstrániťtak, na ďalšej sa už pracuje, ale znova, bude dlhá, takže neviem kedy ju dopíšem a uverejním :)
ďakujem ti.. ani nevieš ako veľmi.. za to, že si sem pridala novu časť, ktora je tak dokolane napisana a tak ma pohltil ten dej, že som aspoň nemusela myslieť na problemy s priateľom.. užasna si! :) -Raduliatenko
OdpovedaťOdstrániťto ja ďakujem tebe!
Odstrániťa tvoje problémy s priateľom ma mrzia, dúfam, že sa čoskoro vytratia a ty mi sem nabudúce napíšeš ako si to s čítala s úsmevom :))
bez ohľadu na to, čo sa deje tak ver, že každu jednu časť čitam s usmevom :) -R
Odstrániťodpadávam..
OdpovedaťOdstrániťneskutočne si ma zmiatla a obšťastnila..
paráda! :D
nq ten bozk som čakala strááášne dlho :D :)
ďakujem ti za krááásny zážitok zas a znova! :)
Maťka (dúfam, že ti tak smiem hovoriť, alebo?) to ja ďakujem :)
Odstrániťa neodpadávaj!!
a prečo som ťa zmiatla? :O
jasné, že môžeš :) vlastne ani neviem, ale neočakávala som, že to už naberie konečne taký rýchly spád :D on ju chytil,rozprávali sa, a ten bozk ma dorazil :D
Odstrániťtak som sa do toho deja zažrala, že som si predstavovala, že namiesto hl-hrdinky tam stojím ja :D :D :D nie som ale psychopat :D
jaj takto :D noo, ono to bude mať trošku rýchly spád :D ale potom príde veľké bum, takže :D
Odstrániťneboj sa, aj ja keď to píšem, tak si predstavujem seba namiesto nej :D aaale to meno som nedala kvôli sebe také!! :D
joooj, teším sa strašne na novú časť, je to také spríjemnenie letných dní :)
OdstrániťPrišla 9. časť a ja som si povedala, že konečne nastal čas dať Ive vedieť, že má ďalšiu čitateľku :)
OdpovedaťOdstrániťNeviem prečo som sa ti neozvala už skôr, pretože ma IL baví už od začiatku, ale tak píšem ti teraz no, to je hlavné :D
KONEČNE sa Jonny prejavil :3 Ale samozrejme to nedopadlo podľa mojich predstáv (a myslím, že podľa nikoho predstáv), lebo Ivy si myslí, že to bolo z ľútosti. Tsss....že z ľútosti! Z čistej túžby to bolo!!!! :D Takže, teraz jej to pekne Jonny povie a potom sa to všetko začne vyvíjať :3
Viem, že koniec je ešte v nedohľade, ale nech ti ani nenapadne ukončiť to inak ako nejakým sladkým happyendom!!! :D Potom, aké mala Ivy dectvo si zaslúži lásku a ty jej ju dopraješ, jasné? :D
A ešte sa ti musím priznať, že aj keď teda nie som fanúšička hokeja toto ma dosť baví :) Teda...hlavne on ma baví :D Ale aj to, ako nám to celé podávaš :) A hoci sa strácam v tých menách, nevadí :D Nie vždy ide o to, poznať hl. hrdinu z MTV :) Takže chcem povedať len toľko, že som rada, že nečítam od teba teraz nič s 1D :) Lebo aj keď si napísala Fight skvelo, myslím, že ti celkom ide aj toto :)
ps. táto časť bola zatiaľ najdlhšia alebo sa mi to len zdá?
Prišla deviata časť a Iva je neskutočne šťastná, že vidí ďalší komentár od staronovej čitateľky :)
Odstrániťnoooo, dievča, nebola by som si taká istá tým, čo sa bude diať v najbližších častiach :D a ani tým vysnívaným happyendom, keďže ten ste už zúfalo požadovali odo mňa aj pri Fighte, ale keďže si čítala aj ten, určite vieš, že ja happyendy veľmi neobľubujem, takže sa určite máte na čo ešte tešiť ;) ale to je ešte v nedohľade, neboj sa nič, Ivy prežije veľa lásky :)
p.s. áno bola ;) ale myslím, že viaceré už budú takéto dlhé, preto mi tak dlho aj trvá, kým uverejním novú, lebo ich dlho píšem :D
Myslím, že pomenovanie staronová je veľmi výstižné :) Neviem, proste som mala potrebu dať ti vedieť, že sa mi tvoj príbeh páči. Iva, ani nepremýšľaj nad tým, že toto nebude happyend! Hoci bol Fight viac-menej happyend (prepáč, ja viem, že to bol happyend, ale proste po tom čo si tam všetko musela Eliz prežiť...veď vieš :D) toto musí byť brutálny happyend jasné? :D Lebo nepôjdeš do žiadneho Brna! Nájdem si ťa a budem ťa držať v zajatí, pokiaľ to neprepíšeš, drahá Ivka :D Ale páči sa mi, že zažije veľa lásky :) Len nech so svojou láskou aj ostane! (do konca života)
OdstrániťPrečítala som od teba všetky príbehy,ktoré sem dávaš… páčili sa mi všetky,ale tento sa mi páči úplne najviac..... Už sa neviem dočkať novej časti ❤️
OdpovedaťOdstrániťawww!!! ĎAKUJEM VEĽMI ❤️❤️
OdstrániťTo my ďakujeme tebe, že môžeme čítať tie najlepšie príbehy… inak, kedy bude ďalšia časť? (Nemôžem sa dočkať)
Odstrániťneviem ešte, ale už sa na nej pracuje :)
Odstrániť„Ivy,“ oslovil ju, „nenechal by som ťa odísť,“ vyriekol a ona mala dokonalý výhľad na to, ako napäto zaťal sánku. - táto veta mi prišla dvojzmyselná, ale v tom zmysle, že Jonathan sa proste zaľúbil a potom keď som čítala, ako sa pobozkali :3 Konečne :3 Je to krásny príbeh, Ivi :) ♥
OdpovedaťOdstrániťLove Xxx
Chcem sa opytt kedy bude nova cast tochto uzasneho pribehu! :)) zajtra?sobotu?nedelu? :)) aby som vedela kedy lebo chodim tu kazdych 20mn. -,- :DNech sa necitim ako ochechula! :)) :D
OdpovedaťOdstrániťúprimne? :D netuším.. stále na nej pracujem, ale ešte som asi len v polovici toho, čo tam chcem napísať :D neviem, možno zajtra večer už, možno až cez víkend :/
OdstrániťOukey :) Vdaka :)
OdstrániťBuď mám halucinacie alebo sa naozaj pobozkali!
OdpovedaťOdstrániťÚplne milujem ich konverzácie.
Som zvedavá ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Ach, Ivi, ty proste píšeš dokonale, ale nemala by som ti to furt hovoriť lebo budeš mat veľké ego hh.
Ale tak,,, prečo nie? Keď si taká skvelá spisovateľka. :)