Innocent Love 9.

12 komentárov.
11 reakcií.
ženy, vy ste totálne bombastické! 
ĎAKUJEM VÁM!!!
:-*

„Ahoj,“ pozdravil ju, keď v silnom vetre stála pred východom z budovy.
Ivy sa prekvapene usmiala, ale zdvorilo odzdravila.
„Ideš so mnou?“ opýtal sa a ukázal za seba, niekam do hlbokej tmy prerušovanej svetlom z pouličných lámp, kde sa skrývalo parkovisko. Keď Ivy ostala zaskočená z toho, že sa jej snáď po prvý krát skutočne pozdravil, nebolo to nič oproti prekvapeniu z tejto tak všednej otázky. „Čo je?“ spýtal sa znova, tentoraz zachmúrene, keď Ivy stála na mieste a nemo na neho hľadela.
„Ehm, áno, rada pôjdem,“ odvetila chvatne a už aj vykročila za Jonathanom, ktorý sa pousmial a viedol ju k svojmu autu.
„Hmm,“ vydýchla, keď kráčali v tichu a Jonny na ňu pozrel cez plece s jasnou otázkou v očiach. „Ja len, že..,“ začala a on ju pohľadom nabádal aby pokračovala. „Je to prvý krát, čo si sa ma vôbec opýtal, či chcem ísť s tebou,“ dokončila, keď zastali pri, pre Ivy, neznámom aute. Keď však videla, ako si na ňom Jonathan pokojne otvoril kufor, aby doň mohol vhodiť tašku s vecami, pokrútila hlavou nad tým,  že ju vôbec prekvapilo, že kapitán jedného z najlepších tímov v NHL má očividne viac áut, na ktorých sa môže rozvážať do práce. Zatiaľ čo Ivy stála opodiaľ, Jonathan si pokojne uložil veci do kufra športového auta a odpovedal: „ Možno to bude tým, že teraz ti dávam na výber,“ povedal, zatvoril kufor a presunul sa k dverám vodiča.
„A predtým som na výber nemala?“ opýtala sa zaskočene.
„Nie,“ povedal stroho.
„Takže, ak by som teraz povedala, že nechcem s tebou ísť, mohla by som pokojne ísť domov vlakom?“ opýtala sa a zahryzla si do spodnej pery, aby nebolo také zjavné, že jej ťahá kútiky úst do širokého úsmevu.
„Nie,“ znova odvetil a tentoraz to bol on, kto sa musel premáhať, aby sa neusmial. 
„Ale veď si povedal..“ začala rozhorčene.
„Že máš na výber. Ale nie, že budem tvoj výber akceptovať,“ vysvetlil jednoducho a s úsmevom, ktorý dlhšie už nemohol pred ňou ukrývať, nasadol do nablýskaného auta. Ivy sa však ani len nepohla, stála ako prikovaná a ešte vždy, dobre že nie s otvorenými ústami, pozerala na miesto, kde pred chvíľou ešte stál Jonathan. Na dverách spolujazdca, od ktorých stála len pár desiatok centimetrov sa spustilo elektricky ovládané okienko, Jonny sa naklonil bližšie k nemu a čierne okále uprel na jej prekvapenú tvár.
„Ivy,“ oslovil ju, „nenechal by som ťa odísť,“ vyriekol a ona mala dokonalý výhľad na to, ako napäto zaťal sánku.
 Sťažka preglgla. Keď Jonathan videl, že sa Ivy nakoniec rozhodla neodporovať mu a vykročila k dverám, odklonil sa späť na svoju stranu a zatiaľ čo ona nastupovala do interiéru, ktorý až príliš voňal novotou a kožou, on spokojne naštartoval a už prázdnym parkoviskom sa ozval burácajúci zvuk, ktorý by ocenil nejeden milovník rýchlych áut.

Znova, tak ako mnohokrát predtým, sa tmou zahaleným mestom viezli v tichu. No tentokrát, možno aj po prvý krát za celú dobu, čo jej Jonathan robil osobného šoféra, Ivy nemala chuť toto ticho prerušiť.  Srdce jej búšilo závratnou rýchlosťou, akoby len pred chvíľou zabehla najdlhší maratón vo svojom živote a jej myšlienky predstavovali neusporiadaný chaos, víriaci sťa zúrivé tornádo. Nevedela na čo sa má skôr sústrediť, pretože tento uplynulý deň jej  pripadal ako neskutočný sen. A pri tom všetkom, keď si tak spätne spomenula, začal úplne sporadicky. Ráno mala také rutinné, tak ako zvyčajne odišla do školy po posledné štipendium v zimnom semestri, prehodila pár slov s jednou z mála spolužiačok, s ktorými sa ako tak bavila a potom to prišlo. Najprv Patrick s jeho nevšednou otázkou a teraz Jonathanov prístup, ktorý sa nedal nazvať nijak inak ako opozitom toho, na čo bola doteraz zvyknutá.  Po prvý krát od chvíle, ako začala pracovať  pre Blackhawks, sa jej pozdravil, oslovil ju menom, či dokonca jasne naznačil, že by jej nedovolil samej odísť domov. Ivy mala pocit, že ak príde ešte niečo, na čo pri Jonathanovi nie je zvyknutá, určite omdlie.

A chúďa, mladé dievča, nevedela ešte, čo ju vlastne čaká. (pozn. autorky :D )

„Prečo,“ začal Jonathan niekde na pol ceste k jej skromnému príbytku a Ivy sa mierne strhla, keď neočakávane začula jeho drsný hlas, „prečo si mi nepovedala, že budeš mať skúšky?“ opýtal sa.
Najprv prekvapene vytreštila oči, potom naprázdno preglgla a až tak začala uvažovať nad odpoveďou.
„Pretože si sa ma nepýtal?“ odpovedala taktiež otázkou.
„Pretože som to nemal odkiaľ vedieť,“ odvetil a Ivy postrehla, ako na chvíľu pohľad uprel do spätného zrkadla a vzápätí znova na vozovku pred sebou.
„Hmm,“ vydýchla a s nakrčeným čelom tiež pozrela pred seba. „Ale vedel si, že študujem. To ti mohlo dôjsť, že keď je koniec januára, väčšinou sú na univerzitách skúšky,“ pokrčila plecami i keď si nebola istá tým, či to Jonathan vôbec zaregistroval. Na okamih znova nastalo ticho, keď Jonathan venoval svoje plné sústredenie parkovaniu na parkovisku tak, že bolo očividné, ako veľmi si dával pozor na nové auto.
„Mohlo, ale nedošlo,“ povedal nakoniec, keď pradenie motora utíchlo a oni akoby osameli. „Rovnako, ako si ma mohla ty pripraviť na svoju neprítomnosť,“ uprel na ňu svoj pohľad.
Chvíľu si navzájom hľadeli do očí, kým Ivy vstrebávala jeho slová  a jej myseľ sa pokúšala pochopiť ich význam. Mimika jej tváre jasne naznačovala, že je v rozpakoch, keď pohľad uprela na svoje ruky zložené v lone a Jonny sa potichu zasmial, čo jej vohnalo do pehatých líc len viac červene.
„Vadila ti moja neprítomnosť?“ opýtala sa potichu s pohľadom stále skloneným k svojim kolenám.
„Hm, mierne ma iritovala,“ priznal. „Nemal som sa s kým po tréningoch zhovárať.“
„Aha,“ vydýchla a ona sa jednoducho musela usmiať.
„Chceš sa rozprávať?“ opýtal sa a tým znova upútal jej pozornosť. Keď zodvihla zrak a uprela ho na muža sediaceho vedľa nej, videla, ako zvedavo naklonil hlavu do strany čakajúc na jej odpoveď.
„A ty?“
„Vždy musíš odpovedať proti otázkou?“ podpichol ju a ona si všimla, ako sa mu hravo zúžili oči.
„Asi áno,“ pokrčila plecami, „ale neodpovedal si,“ pousmiala sa.
„Ja áno,“ prikývol.
„A o čom?“ zhlboka sa nadýchla a v očakávaní si zahryzla do pery.
„O veľa veciach,“ priznal so smiechom. „Avšak, dnes nemôžem byť dlho, takže to bude len pár zvedavých otázok, ktoré v sebe už dlhšie držať nemôžem,“ povedal potichu, o niečo vážnejšie a ona mala pocit, akoby sa jeho tmavé oči do nej vpíjali.
Zhovárali sa o nej. O tom čo študuje, či  prečo sa vôbec rozhodla pre tento, podľa niekoho, absolútne neperspektívny odbor. Ivy rozprávala o svojom sne, ktorý má už od detstva a o tom, ako si ho raz mieni splniť. Rozhovorila sa tak, ako už dávno nie a bola si istá, že hlavnú zásluhu na tom mal práve Jonathan. To,  ako ju sledoval pri každom jednom jej vyrieknutom slove, ako doslova hltal všetko čo povedala, jej dodávalo odvahy a pocitu, že niekoho skutočne zaujíma.

„Jednoducho, chcem odísť,“ začala.
„Odísť  z Chicaga?“
„Odísť z Ameriky,“ spresnila.
„Kam?“
„Európa,“ pokrčila plecami. „Stredná, možno východná. Chcela by som vidieť Moskvu, Prahu, Budapešť, Paríž. A študovať v Londýne,“ hovorila rozčarovane.
„Tiež geografiu?“
„Áno, aj,“ prikývla s úsmevom. „Ale skôr som myslela, študovať ich kultúru, históriu,“ stále sa usmievala. „Vedel si, že Európania majú omnoho bohatšiu históriu ako my?“
„Nie,“ priznal so smiechom. „Ale určite si to zapamätám,“ povedal a ona sa zasmiala spolu s ním.
„To je všetko, čo by si chcel vedieť?“ opýtala sa, keď ich nevinný smiech sa ešte chvíľu ozýval v ušiach toho druhého a dodával im obom pocit spokojnosti.
„Nie,“ vydýchol, „ale už je veľa hodín.“
Ivy znova zbadala ako sa mu zmenila nálada. Už to nebol ten veselý Jonny, s ktorým sa pred drobným okamihom smiala. Znova to bol Jonathan, zachmúrený a seriózny, taký, akého ho poznala doteraz.
„Chápem,“ prikývla a do rúk uchytila ramienko od kabelky. „Musíš sa dobre vyspať, aby si svojmu tímu dopomohol k splneniu mojej podmienky,“ pousmiala sa.
„Ty vážne chceš ísť s chalanmi na party?“ opýtal sa a Ivy hneď zbadala, že sa mu znova pozdvihla nálada. „Vážne?“ pýtal sa dokola.
„Áno,“ povedala odhodlane.
„Dievča, ty nevieš do čoho ideš,“ varovne pokrútil hlavou.
„Aby si nebol prekvapený,“ upozornila ho, otvorila dvere a za doprovodu smiechu vystúpila.
„Ivy,“ začula skôr, ako stihla za sebou zavrieť. Na stotinu sekundy zatvorila oči a vychutnávala si to, ako znelo jej meno vyslovené práve ním. Avšak skôr, ako to stihlo byť nápadné, znova ich otvorila a naklonila sa do auta.
„Dobrú noc,“ povedal.
„Dobrú noc, Jonathan,“ odzdravila. Pousmial sa, no hneď zrak uprel na prístrojovú dosku, ktorá sa otočením kľúčika v zapaľovaní rozžiarila a Ivy zatvorila dvere.
Neotočila sa, keď počula vrčanie vytúrovaného motora, ako okolo nej prefrčalo.
Ona pred očami videla len jedno.

*
„Kvietoček,“ začula a ona odvrátila zrak od množstva bielych uterákov s oranžovo-čiernou potlačou, ktoré ukladala do políc a uprela ho na Bryana stojaceho vo dverách. „Už iba dva zápasy,“ žmurkol na ňu.
„Ja viem, Bicks,“ taktiež sa usmiala, „takže sa snaž a strieľaj góly,“ poslala mu vzdušný bozk a so smiechom sa vrátila späť k práci.
„Inak!“ zakričala aby upútala znova jeho pozornosť, keď sa jej odvrátil chrbtom a vykročil smerom k šatni. „Už ste skončili?“ opýtala sa a pozrela na hodiny, ktoré hlučne tikali nad východom z miestnosti.
„Jup,“ prikývol, „ale Jonny tu ostáva. Ako vždy,“ pokrčil plecami a znova vykročil. Ivy nechala uteráky uterákmi a prebehla okolo Bryana v chodbe do šatne, aby vykonala tam potrebnú prácu. Dnes, keď Troy chýbal v práci, poriadne to pocítila. Hoci okrem nej sa v budove pohybovalo ešte pár mužov na rovnakej funkcií ako bola ona, Troyová práca ostala práve na jej pleciach. Uvedomovala si, že namiesto toho, aby pozorovala Jonnyho pri súkromnom trénovaní, keď ostatní odídu, tak ako to mala vo zvyku, dnes bude ešte skladať uteráky a robiť všetko, čo nestihla. Rýchlo preto vbehla do rozľahlej šatne a chvatne zberala prepotené dresy.
„Hej, Ivy,“ zastavil ju Shawzie, keď prechádzala okolo neho. „Takže, ako to urobíme? Kedy pôjdeme na tu party?“
„Veď som ti povedala, že ak si udržíte päť zápasovú výhru, tak potom,“ zastala a pozorne na neho hľadela. Niečo sa jej nepozdávalo, cítila, že Andrew má niečo za lubom.
„To áno, ale..“ hovoril, no Ivy ho prestala počúvať. Jej plnú pozornosť teraz mali veľké dlane, ktoré ucítila na svojich bokoch. Keď natočila hlavu, aby videla kto ju chytil za pás a poriadne ho zjazdila štipľavou poznámkou, ktorá ju napadla, dá sa povedať, že na to, čo Shawzie rozprával úplne zabudla. Uvidela totiž Jonathana, ktorý sa napriek tomu, že okolo nich nikto iný nestál, obtrel svojim telom o to jej. Srdce jej išlo vyskočiť z klietky, ktorú tvorili rebrá obkolesené okolo neho, zatiaľ čo jej oči sledovali každý kapitánov pohyb. Hoci jeho dlane spočinuli na jej bokoch len krátku chvíľu, miesto, kde sa jej dotkol akoby ju pálilo a pri tom všetkom, Jonny sa tváril ako by sa nič neudialo.
„Jednoducho tam pôjdeme hneď po piatom výhernom zápase,“ ozval sa Jonathan a prerušil Shawzieho, keď sa postavil hneď vedľa nich a cez hlavu si pretiahol dres. Zhužvanú látku podal Ivy, ktorá ju okamžite od neho vzala a placho z neho spustila zrak. „Keďže to vychádza presne na domáci zápas,“ začula ešte.
„Nebodaj sa mieniš pridať,“ zasmial sa Andrew a Ivyne oči preskočili z hráča s číslom 65 späť na jeho kapitána.
„Nenechám si predsa ujsť to, ako ju opijete,“ odpovedal mu so smiechom, no jeho oči boli upreté len na ryšavku medzi nimi.
Andrew sa rozosmial na plné hrdlo a vo vzduchu si tľapol rukou aj so svojim kapitánom. Ivy len pokrútila hlavou nad ich úžasným plánom a radšej odišla preč, pokračovať vo svojej práci.

V budove nastalo až priam strašidelné ticho, ktoré bolo iba miestami prerušované tichými nadávkami vychádzajúcimi z plných pier mladej dievčiny, keď jej náhodou niečo spadlo alebo nepasovalo na miesto, kam by malo.
„Do pekla aj s tým,“ zamrmlala, keď stála na špičkách a ani len jej dlhé nohy nepostačovali na to, aby dočiahla na najvyššiu poličku, kam sa snažila uložiť poslednú várku uterákov. Mierne sa preľakla, keď za sebou ucítila niekoho stáť, no keď zbadala pri svojej drobnej dlani väčšiu a dlhšiu, ktorá namiesto nej potlačila kusy látok na svoje miesto, okamžite vedela o koho ide. „Ďakujem,“ povedala potichu, keď sa k Jonnymu otočila tvárou. Ostala prekvapená, keď ho nezbadala v rifliach a košeli, tak ako zvykla vždy po tréningu, ale v čiernych šortkách a rovnako sfarbenom tričku, ktoré až príliš priliehalo k jeho vyrysovanému telu.
„Za málo,“ usmial sa, no ani sa len nepohol. Stáli tam, na jednom mieste ako prikovaní a navzájom si hľadiaci do očí, Ivy k tomu ešte uväznená medzi širokým stolom a Jonathanom.
„Myslela som, že ešte korčuľuješ,“ povedala aby prerušila to trápne ticho, ktoré nastalo.
„Dnes som si od korčuľovania navyše dal pauzu,“ odvetil a konečne od nej odstúpil trochu ďalej. Ivy to okamžite využila a premiestnila sa k obrovským práčkam, ktoré boli na konci miestnosti. Vedela, že Jonny ju bude nasledovať. A tak to aj bolo. „Ale bol som v posilňovni,“ dokončil a Ivy bolo hneď jasné, prečo je oblečený inak, ako bola zvyknutá ho vídať.  „A počul som ako hrešíš, tak som sa prišiel pozrieť, koho alebo čo tak veľmi preklínaš,“ usmial sa.
„To tie uteráky,“ vzdychla frustrovane a zodvihla zo zeme kôš plný ďalších mäkkých froté látok. „Myslím, že už ich do konca života nechcem vidieť,“ zavrčala, keď jeden za druhým začala hádzať do veľkého bubna, zatiaľ čo Jonathan sa oprel o blízku stenu a s rukami prekríženými na hrudi ju sledoval.
„To je smutné, ak si vezmeš, že doma sa s nimi tiež budeš musieť utierať,“ povedal so smiechom.
„NIE!“ povedala rázne a vydala zo seba zvláštny zvuk, ktorý bol zmesou smiechu a zároveň aj zafňukania.  „Zabalím sa do župana.“
„Aj to je froté látka,“ ozrejmil jej.
„Ale nie je to uterák!“ rozhodila zničene rukami, keď posledný spomínaný kus látky dopadol do práčky a Ivy s ráznym buchnutím zavrela na nej dvere, čím ju vlastne aj spustila.
„Tak,“ vydýchla a neposlušný prameň, ktorý jej vykĺzol z copu si zastrčila za ucho, „teraz už len počkať, kým sa vyperú,“ povedala a založila si ruky v bok.
„Takže tu ešte nejakú tú hodinku pobudneš.“
Ivy prikývla. „Ostaneš so mnou?“ opýtala sa znenazdajky, skôr ako stihla svoj neposlušný jazyk zastaviť. „Alebo ma necháš ísť samú vlakom?“ dodala hneď, aby nebolo také očividné, ako veľmi dychtila po jeho prítomnosti.
„Ostanem,“ prikývol, „aby si nešla vlakom.“
Ivy sa na neho usmiala.

Zvláštne bolo, že samotná, i nie veľmi nebezpečná cesta vlakom, bola pre oboch iba výhovorkou.

Jonathan sa usadil na jedinej stoličke v miestnosti, ktorá pod jeho váhou nepríjemne zavŕzgala a Ivy sa vyhupla na stôl, presne pod ňou tak nenávidené poličky s uterákmi.  A tak ako toľko krát predtým u neho v aute, s dychtivou zvedavosťou sa rozprávali.
„Čo tvoji rodičia? Čo robia?“ opýtal sa, keď sa dosmiali na zábavnej historke z Jonathanovho detstva.
„No,“ začala a s pohľadom upretým nikde konkrétne si zahryzla do pery, „to by celkom aj mňa zaujímalo,“ povedala. Keď videla ako na ňu Jonathan nechápavo hľadí, zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať. „Vieš,“ povedala, „nie každý sa narodil do šťastnej rodiny, kde rodičia spravia čokoľvek pre svoje deti. Niekto sa musel narodiť aj ako nechcené dieťa.“
„Ivy,“ začal s ospravedlnením na jazyku.
„Vyrastala som v detskom domove,“ pokračovala, nevychovane ignorujúc jeho prerušenie. „Matku som nikdy nepoznala, otca som spoznala keď som oslávila osemnáste narodeniny. Vieš, v decáku to chodí tak, že ak osláviš osemnástku, doslova ťa vykopnú. Takže, keď sa blížili moje narodeniny a mne hrozilo vykopnutie, ozval sa on. Vzal ma na večeru, vysvetlil mi prečo ma po narodení strčili do domova a že ho to všetko mrzí. Našiel mi byt, v ktorom bývam, zaplatil mi štúdium a raz za dva mesiace mi pošle nejaké peniaze. Netuším síce čo robí, ale podľa jeho výzoru a čiastok, ktoré mi posiela, by som ho typovala na nejakého zbohatlíka,“ pokrčila plecami. Nastalo ticho, ktoré prerušoval iba hukot práčky. „Nebolo to zlé detstvo,“ nadýchla sa, „hoci väčšinu času som strávila sama za zavretými dverami dúfajúc, že sa ukáže niekto, komu raz budem hovoriť mama, naučila som sa aspoň vážiť si to, čo mám. Veci, ktoré získaš, sny, ktoré máš a lásku. Hlavne lásku. To, ak ti niekto raz dokáže, že pre neho niečo znamenáš, je to najkrajšie, čo človek môže dostať,“ vydýchla posledné slová s očami upretými do tých jeho, ktoré sa z jej tváre neodtrhli od okamihu, ako začala rozprávať.
Ostalo ticho.
Ivy zoskočila zo stola a rýchlo prešla okolo Jonathana k práčke, ktorá razom utíchla. Do oči sa jej tlačili slzy a ona by najradšej udrela samú seba do tváre za svoje hlúpe správanie. Bola ako malé dievča, ktoré sa rozplakalo pri spomienke na to, ako si rozbilo koleno. Nikdy ju jej minulosť nejako extrémne netrápila, nie tak, aby kvôli nej vyronila slzy. A teraz tu stála, otočená chrbtom k mužovi, ktorému pred pár sekundami zatiaľ ako jedinému vo svojom živote vyrozprávala svoj príbeh a splašene si utierala slzy. Nevedela, čo to malo znamenať a práve preto mala chuť si jednu streliť poza ucho.
„Ivy,“ začula šepot a následný zvuk, ktorý jasne naznačoval, že sa Jonathan pozdvíhal zo stoličky. Avšak skôr, ako si stihla otrieť poslednú slzu a nahodiť falošný úsmev, schytil ju veľkou dlaňou za lakeť a otočil k sebe. Prudko narazila prsiami do jeho hrude a v očiach sa jej zračilo prekvapenie, keď ucítila ako ju chytil za líce.
Nestihla reagovať.
Nestihla od neho odstúpiť a zabrániť mu v tom.
Nestihla, i keď nechcela. Aj keď mala.
Skôr ako sa stihol k nej skloniť a veľké pery pritisnúť na tie jej. Skôr, ako stihla zatvoriť oči a vychutnať si ten pocit, keď jej srdce išlo vyskočiť z hrude z toho, ako rýchlo pumpovalo vrelú krv do jej tela. Skôr, ako si stihla uvedomiť, že to raz bude ľutovať.
Ale teraz, v tomto okamihu, keď sa cítila tak bezpečne a chcene v objatí tmavookého krásavca, jej to všetko bolo ukradnuté.
Triasli sa jej ruky, keď sa od nej odtiahol na vzdialenosť pár centimetrov a svoje pery tentoraz pritisol na jej čelo.
Ani jeden neprehovoril.
Pre oboch to bolo razom zbytočné.

„Neostaneš?“ opýtal sa, keď videl ako si odopla bezpečnostný pás a uchytila ramienko svojej tašky.
„Myslím, že nie,“ odvetila potichu. Výčitky svedomia ju začínali dobiehať a v jeho prítomnosti sa začínala cítiť nepríjemne. Keď ju prešla eufória z toho, ako Jonathan nevedome splnil jeden z jej snov a pobozkal ju, uvedomila si, že to vôbec nemusel urobiť z toho dôvodu, z akého to chcela ona. Začínala veriť intuícií, ktorá jej našepkávala, že jediné prečo ju v tej chvíli pobozkal, keď ju videl plakať bolo z čistej ľútosti. V jej podaní neprichádzalo do úvahy, aby to urobil kvôli niečomu inému.
„Plačú ti doma deti?“ opýtal sa naoko vážne, no oči mu hrali iskričkami pobavenia.
Ivy sa na chvíľu zamyslela, skôr ako odpovedala.
„A vieš, že hej?“ odvetila s absolútnou vážnosťou. Iskričky pobavenia zmizli. A Ivy sa vo svojom vnútri uchechtávala. Trochu si ťa podusíme, Jonathan Toews. „Chceš ju vidieť?“ opýtala sa a skôr ako stihol Jonathan čo i len zareagovať, Ivy vystúpila a rozbehla sa k vchodu do budovy.
Jonny naprázdno preglgol, keď jeho mozog pracoval na plné obrátky. Snažil sa dať si dokopy počty, ktoré mu absolútne nedávali zmysel. Snažil sa prísť na to, ako je možné, že dvadsaťjeden ročná dievčina mala dieťa, ktoré už mohlo ostať osamote.
Žila predsa v detskom domove, tam je všetko možné, napadlo ho. Spopod mihálnic sa díval na vysokú postavu, ktorá prechádzala tmou a snažil sa vedľa nej niečo rozoznať. Keď ostala stáť pred čiernym autom, v ktorom pohodlne sedel, došlo mu, že má vystúpiť. Zhlboka sa nadýchol a rovnako ona pred malou chvíľou, tak aj on si odopol pás a vystúpil. Prešiel pár krokov s očakávaním, že v jej náručí uvidí sedieť malé dieťa. Alebo stáť vedľa nej. Ale to, čo v skutočnosti uvidel, vôbec nečakal.
„Jonny, toto je Aida,“ povedala so širokým úsmevom na tvári.
Jonathan sa zasmial a bolo zjavné, ako veľmi mu odľahlo. S pokrútením hlavou si čupol a pozrel pred seba.
„Ahoj Aida,“ povedal stále s úsmevom a pohladil po hlave čokoládovú sučku. 

33 komentárov:

  1. Ach... :))) Padam :)) Je to uzasne,perfektne,dokonale proste nemam slov :O :)) Uz sa neviem dockat novej casti :) Dakujem :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ivka veľmi krásny príbeh.nevieš ako som sa nevedela dočkať ďalšej časti :-) už sa teším na ďalšiu časť :-(

      Odstrániť
    2. ďakujem veľmi krásne :) už sa na nej pracuje, dúfam, že ju uverejním čo najskôr :)

      Odstrániť
  2. Po celý čas čo som čítala túto časť som sa priblblo usmievala. Dokonalá časť. Perfektne napísané/opisane. Milujem túto poviedku. Teším sa na ďalšiu časť^^
    *Mims

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Úplne úžasné… ďakujem ti,že píšeš tento najlepší príbeh,aký som kedy čítala 😄 ďakujeeeem….

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. to ja ďakujem vám, čitateľkám, že to mám pre koho písať :)

      Odstrániť
  4. Ja tento príbeh tak milujem!! Dievča máš obrovský talent. Úžasné, fantastické, perfektné - to sa už slovami nedá opísať. Strašne sa teším na ďalšiu časť.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. och, ďakujem, ďakujem!! :)
      len aby ste z ďalšej časti neboli sklamané ;)

      Odstrániť
  5. Ivkaa neskutočne to milujeeem. Tie slova ktorými opisuješ Jonnathana a Ivy a celé tie situácie medzi nimi :3 Som zvedavá na pokračovanie ako sa to bude všetko vyvíjať :) Úžasná časť :) Prosím pridaj čo najskôr ďalšiu lebo zas nebudem mať nič iné na robote len obnovovať tvoj blog :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Presne, tiež chodím každý deň pozerať, že či si nepridala ďalšiu časť. Veľmi sa mi zapáčil tento príbeh.

      Odstrániť
    2. och, dievčatá, ďakujem vám obom!!!
      tak, na ďalšej sa už pracuje, ale znova, bude dlhá, takže neviem kedy ju dopíšem a uverejním :)

      Odstrániť
  6. ďakujem ti.. ani nevieš ako veľmi.. za to, že si sem pridala novu časť, ktora je tak dokolane napisana a tak ma pohltil ten dej, že som aspoň nemusela myslieť na problemy s priateľom.. užasna si! :) -Raduliatenko

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. to ja ďakujem tebe!
      a tvoje problémy s priateľom ma mrzia, dúfam, že sa čoskoro vytratia a ty mi sem nabudúce napíšeš ako si to s čítala s úsmevom :))

      Odstrániť
    2. bez ohľadu na to, čo sa deje tak ver, že každu jednu časť čitam s usmevom :) -R

      Odstrániť
  7. odpadávam..
    neskutočne si ma zmiatla a obšťastnila..
    paráda! :D
    nq ten bozk som čakala strááášne dlho :D :)
    ďakujem ti za krááásny zážitok zas a znova! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Maťka (dúfam, že ti tak smiem hovoriť, alebo?) to ja ďakujem :)
      a neodpadávaj!!
      a prečo som ťa zmiatla? :O

      Odstrániť
    2. jasné, že môžeš :) vlastne ani neviem, ale neočakávala som, že to už naberie konečne taký rýchly spád :D on ju chytil,rozprávali sa, a ten bozk ma dorazil :D
      tak som sa do toho deja zažrala, že som si predstavovala, že namiesto hl-hrdinky tam stojím ja :D :D :D nie som ale psychopat :D

      Odstrániť
    3. jaj takto :D noo, ono to bude mať trošku rýchly spád :D ale potom príde veľké bum, takže :D
      neboj sa, aj ja keď to píšem, tak si predstavujem seba namiesto nej :D aaale to meno som nedala kvôli sebe také!! :D

      Odstrániť
    4. joooj, teším sa strašne na novú časť, je to také spríjemnenie letných dní :)

      Odstrániť
  8. Prišla 9. časť a ja som si povedala, že konečne nastal čas dať Ive vedieť, že má ďalšiu čitateľku :)
    Neviem prečo som sa ti neozvala už skôr, pretože ma IL baví už od začiatku, ale tak píšem ti teraz no, to je hlavné :D
    KONEČNE sa Jonny prejavil :3 Ale samozrejme to nedopadlo podľa mojich predstáv (a myslím, že podľa nikoho predstáv), lebo Ivy si myslí, že to bolo z ľútosti. Tsss....že z ľútosti! Z čistej túžby to bolo!!!! :D Takže, teraz jej to pekne Jonny povie a potom sa to všetko začne vyvíjať :3
    Viem, že koniec je ešte v nedohľade, ale nech ti ani nenapadne ukončiť to inak ako nejakým sladkým happyendom!!! :D Potom, aké mala Ivy dectvo si zaslúži lásku a ty jej ju dopraješ, jasné? :D
    A ešte sa ti musím priznať, že aj keď teda nie som fanúšička hokeja toto ma dosť baví :) Teda...hlavne on ma baví :D Ale aj to, ako nám to celé podávaš :) A hoci sa strácam v tých menách, nevadí :D Nie vždy ide o to, poznať hl. hrdinu z MTV :) Takže chcem povedať len toľko, že som rada, že nečítam od teba teraz nič s 1D :) Lebo aj keď si napísala Fight skvelo, myslím, že ti celkom ide aj toto :)
    ps. táto časť bola zatiaľ najdlhšia alebo sa mi to len zdá?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prišla deviata časť a Iva je neskutočne šťastná, že vidí ďalší komentár od staronovej čitateľky :)
      noooo, dievča, nebola by som si taká istá tým, čo sa bude diať v najbližších častiach :D a ani tým vysnívaným happyendom, keďže ten ste už zúfalo požadovali odo mňa aj pri Fighte, ale keďže si čítala aj ten, určite vieš, že ja happyendy veľmi neobľubujem, takže sa určite máte na čo ešte tešiť ;) ale to je ešte v nedohľade, neboj sa nič, Ivy prežije veľa lásky :)
      p.s. áno bola ;) ale myslím, že viaceré už budú takéto dlhé, preto mi tak dlho aj trvá, kým uverejním novú, lebo ich dlho píšem :D

      Odstrániť
    2. Myslím, že pomenovanie staronová je veľmi výstižné :) Neviem, proste som mala potrebu dať ti vedieť, že sa mi tvoj príbeh páči. Iva, ani nepremýšľaj nad tým, že toto nebude happyend! Hoci bol Fight viac-menej happyend (prepáč, ja viem, že to bol happyend, ale proste po tom čo si tam všetko musela Eliz prežiť...veď vieš :D) toto musí byť brutálny happyend jasné? :D Lebo nepôjdeš do žiadneho Brna! Nájdem si ťa a budem ťa držať v zajatí, pokiaľ to neprepíšeš, drahá Ivka :D Ale páči sa mi, že zažije veľa lásky :) Len nech so svojou láskou aj ostane! (do konca života)

      Odstrániť
  9. Prečítala som od teba všetky príbehy,ktoré sem dávaš… páčili sa mi všetky,ale tento sa mi páči úplne najviac..... Už sa neviem dočkať novej časti ❤️

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. awww!!! ĎAKUJEM VEĽMI ❤️❤️

      Odstrániť
    2. To my ďakujeme tebe, že môžeme čítať tie najlepšie príbehy… inak, kedy bude ďalšia časť? (Nemôžem sa dočkať)

      Odstrániť
    3. neviem ešte, ale už sa na nej pracuje :)

      Odstrániť
  10. „Ivy,“ oslovil ju, „nenechal by som ťa odísť,“ vyriekol a ona mala dokonalý výhľad na to, ako napäto zaťal sánku. - táto veta mi prišla dvojzmyselná, ale v tom zmysle, že Jonathan sa proste zaľúbil a potom keď som čítala, ako sa pobozkali :3 Konečne :3 Je to krásny príbeh, Ivi :) ♥
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  11. Chcem sa opytt kedy bude nova cast tochto uzasneho pribehu! :)) zajtra?sobotu?nedelu? :)) aby som vedela kedy lebo chodim tu kazdych 20mn. -,- :DNech sa necitim ako ochechula! :)) :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. úprimne? :D netuším.. stále na nej pracujem, ale ešte som asi len v polovici toho, čo tam chcem napísať :D neviem, možno zajtra večer už, možno až cez víkend :/

      Odstrániť
    2. Oukey :) Vdaka :)

      Odstrániť
  12. Buď mám halucinacie alebo sa naozaj pobozkali!
    Úplne milujem ich konverzácie.
    Som zvedavá ako sa to bude ďalej vyvíjať.
    Ach, Ivi, ty proste píšeš dokonale, ale nemala by som ti to furt hovoriť lebo budeš mat veľké ego hh.
    Ale tak,,, prečo nie? Keď si taká skvelá spisovateľka. :)

    OdpovedaťOdstrániť