Innocent Love 12.

A je to tady.

nie som s ňou celkom spokojná, ale ani prerábať sa mi ju už veľmi nechce.

to posledné čo si prečítate, nebojte sa, bude to potom ďalej rozvinuté.

„Poďme sa prejsť,“ silno ho udrela po tvrdej hrudi a pozrela na neho.

„Čože?“ opýtal sa prekvapene a zrak odtrhol od papierov tvoriacich časť Ivynho projektu, ktorým síce úplne nerozumel, čo o to viac upevňovalo jeho zvedavosť.

„Tu neďaleko je park, kam s Aidou chodievam, keď sa potrebujem veľa učiť a nestíham ísť do Lincolnovho. Poď, vypadnime na chvíľu,“ široko sa usmiala a potiahla ho za ruku, aby sa rovnako ako ona, postavil.

„Dievča, začínaš byť nejaká náročná,“ pokrútil hlavou, no nasledoval ju.

„Náročná?“ so smiechom sa uisťovala, že počula správne.

„Áno,“ prikývol a tiež sa zasmial. Kým sa Jonny obúval, Ivy pripla naradostenej Aide obojok a vôdzku a následne sa obula a obliekla aj ona. „Mám za sebou ťažký tréning a práve teraz by som mal pokojne oddychovať, rozvalený na gauči, s vyloženými nohami a krásnym dievčaťom vedľa seba,“ hovoril s vážnou tvárou, keď vychádzali z jej malého príbytku.

„Tak to si mal doteraz,“ žmurkla na neho cez plece. „Už ti chýbalo len to krásne dievča vedľa teba,“ zvolala a zbehla po schodoch.

„Mne sa páčilo to, čo tam ležalo,“ kričal za ňou.

Ivy jeho odpoveď vhnala červeň do líc, no bola vďačná za to, že marec bol v Chicagu dostatočne chladný na to, aby sa mohla vyhovoriť – i pred sebou samou – na mráz.

„Veď jej to normálne hoď,“ nekontrolovateľne sa smiala, keď hľadela na Jonathana, ktorý si váhavo pohadzoval v rukách Aidin papek a tým psa pri svojich nohách neskutočne dráždil.

„Ale čo ak jej to hodím ďaleko?“ opýtal sa opatrne.

Ivy sa prestala smiať. „Kriste pane, je to pitbull, tie psy sú stvorené na vytrvalosť a beh. Tak jej to už hoď lebo ti o chvíľu skočí do toho pekného úsmevu a ty sa budeš môcť rozlúčiť s tvojou tvárou na obálkach časopisov.“

Jonathan ešte chvíľu hľadel na psa pred sebou a spracovával, čo mu Ivy povedala. Razom sa napriahol a z celej sily, ktorú mu poskytovali svaly pravej ruky, hračku konečne hodil.

„Huráá!“ zvolala na oko víťazoslávne a s ironickým výrazom v tvári zatlieskala.

Kráčali temer vyľudneným parkom a Ivy postrehla, že vždy, keď okolo nich niekto prešiel, Jonathan sklonil hlavu alebo si šiltovku stiahol ešte viac do očí.

„Ešte že sa stmieva,“ zamrmlala, keď okolo nich prešiel zaľúbený párik držiaci sa za ruky absolútne si ich nevšímajúc a Jonnyho práve vtedy tak veľmi zaujali topánky, v ktorých kráčal.

„Eh?“ opýtal sa a spod šiltovky na ňu pozrel.

„Vravím, ešte že sa stmieva,“ hovorila trochu zatrpknuto. „O chvíľu bude tma a ty sa nebudeš musieť báť, že ťa tu niekto so mnou spozná.“

Jonathan chvíľu mlčal, premýšľajúc či správne postrehol ten ironický podtón, ktorým skutočne hovorila a prízvukovala práve na tom slove, ktorým vyjadrila jej spoločnosť.

„Nejde o to, že..“ nestihol dokončiť.

„Chápem, musí to byť nepríjemné, keď ťa ustavične niekto zastavuje a chce od teba fotku alebo niečo. Ale neboj sa,“ drgla do neho lakťom, „ak si si nevšimol, nežijem práve v oblasti, kde niekoho zaujíma, kto sa pohybuje po tomto parku,“ žmurkla.

Stála na mieste, s rukami vsadenými hlboko do vreciek a sledovala pomedzi veľké snehové vločky, ktoré sa nehlučne spustili z čiernej oblohy, ako sa Jonathan naháňal s Aidou. Mráz sa jej snažil dostať pod kožu, hrýzol ju na odhalených líčkach, no i napriek svojej bolestivej prítomnosti nenarúšal chod Ivyných myšlienok. Zamyslený pohľad upierala na postavu pred sebou, okolo ktorej sa točili všetky jej myšlienky. Mala toľko otázok, bola zvedavá, no i mierne vystrašená. Chcela sa Jonathana pýtať, no zároveň sa bála odpovede na temer všetky otázky, ktoré mala. Nebola si celkom istá toho, či na jeho mnohokrát priame odpovede bola pripravená. No zároveň si uvedomovala, že ak nie teraz, neskôr môže byť už pozde.

„Mala si pravdu, je vytrvalá,“ začula hlas vedľa seba. Mierne ňou trhlo a ona si až vtedy všimla, že Jonathan postáva po jej boku a Aida beží smerom od nich za letiacim papekom.

„Ženy majú vždy pravdu,“ povedala a s neúprimným úsmevom na neho pozrela. Jonny si jej zaváhania našťastie nevšimol, oči upieral do diaľky, na psa.

„Bicks má organizáciu, ktorá pomáha tomuto plemenu,“ kývol bradou smerom k Aide, ktorá bežala už späť k nim a Ivynu poznámku si nevšímal.

„Naozaj?“ prekvapene na neho pozrela, ako sa sklonil k psovi a bojoval s ním o papek. „Pitbullom?“

„Mhm,“ odvetil nezrozumiteľne, naďalej sa snažiac vytrhnúť hračku z pevného zovretia čeľustí bojového plemena.

„Hm,“ nadvihla obočie a s vydutou spodnou perou uznanlivo prikývla, „o jeden dôvod viac prečo mať rada toho chlapa.“

Jonny si zahryzol do pery, keď hádzal papek čo najďalej a až tak sa obrátil k svojej spoločníčke. Pristúpil k nej čo najbližšie a so zúženými očami na ňu pozrel.

„Dúfam len, že ho nemáš radšej ako mňa,“ hovoril sebavedome.

Inokedy by Ivy odvetila niečo, čím by hrebienok jeho sebavedomia pekne skosila, no teraz ju nič také nenapadalo. Hlavou jej vírila len jedna otázka.

„Prečo si dnes vlastne prišiel?“ vyhŕkla.

Jonathan sa od nej odklonil a váhavo na ňu pozrel.

„A s odpoveďou, že ťa zožierala zvedavosť prečo som nebola v práci sa neuspokojím. Ak by išlo iba o to, mohol si sa pokojne opýtať Troya alebo Pata.“

„Pata?“

„Áno,“ prikývla. „Telefonovala som s ním, vedel, že pár dní neprídem.“

Jonathanovi mierne poskočilo srdce. Ivyne slová ho zneisteli a nadobudol myšlienku, že ak sa dozvie, že Patrick niečo Ivy povedal, vlastnoručne ho zaškrtí.

„Takže sa pýtam, prečo.“

„Naozaj to chceš vedieť?“ opýtal sa drsne.

Prikývla.

Znechutene odvrátil zrak, no nehľadel nikam konkrétne.

„Pretože nie si pokrytec,“ zamrmlal a jeho odpoveď Ivy zmiatla. „Si úprimne zvedavá a hovoríš, čo si myslíš. A hlavne nejdeš odpadnúť už len z toho, že sa na teba pozriem, ako väčšina žien.“

„No...,“ zaváhala trochu a zaškrípala zubami. „S tým posledným by som celkom nesúhlasila.“

„Viem,“ zasmial sa, keď pochopil na čo naráža. „Ale ideš zo mňa do kolien, pretože som pre teba príťažlivý,“ hovoril potichu ako sa k nej naklonil. „A nie preto, že mám peniaze alebo meno, ktoré v tomto meste niečo znamená,“ teplý dych ju šteklil na líci a ona pocítila, ako si ju chytil okolo pása. „Alebo sa mýlim?“ opýtal sa. Neschopná vydať zo seba akýkoľvek zvuk, pokrútila hlavou. Pobozkal ju na líce.

„Ako, kurva, pre koho by si príťažlivý nebol,“ s vytreštenými očami na neho pozrela. Jonathan sa rozosmial a Ivy priznala, že na ten zvuk by si bola schopná zvyknúť, ak by ho mohla počúvať každý deň.

„Poď,“ nastavil jej svoju dlaň v očakávaní. Ivy ju bez váhania chytila a spolu, pod rúškom tmy, sa vybrali v ústrety konca dňa.

*

Čierne auto zaparkovalo v podzemnej garáži a Ivy so smiechom vystúpila. Bolo vtipné počúvať z predného sedadla rozhorčeného Patricka, ktorý nedokázal pochopiť, ako sa mu mohlo auto pokaziť a on sa tak musel nechať, ako nejaký bažant, odviesť na tréning svojím spoluhráčom. Keď pár kilometrov pred UC na ňu zatrúbilo auto a jej automaticky poskočilo srdce, pretože vozidlo spoznala okamžite, ešte netušila, že zábavnejšiu cestu ako bude táto ešte nezažila. Patrick bol taký nahnevaný a plný rozhorčenia, že Jonathana spolu s Ivy absolútne ignoroval ponechávajúc ich samých v garáži a vykročiac rezkým krokom po schodoch.

„To je blázon,“ smiala sa.

„Nie, to je len Patrick Kane,“ poopravil ju. Vybral si z kufra svoju tašku, prevesil si ju cez plece a keď na aute nehlučne zablikali svetlá ako oznámenie, že je zamknuté, pristúpil k Ivy. „Ale áno, máš pravdu, je to blázon,“ sklonil sa k nej a letmo ju pobozkal.

„Tak poď, hor sa do práce, kapitán!“ zvolala naoko nadšene, no Jonny ľahko odhalil faloš jej slov. Spolu sa rozosmiali a Ivy si vzápätí nešťastne povzdychla. Neznášala skoré vstávanie, a práve tento jeden jej úhlavný nepriateľ bol dôležitým faktorom pri vykonávaní jej práce.

„Ale, tu sú naše hrdličky.“

Ivyna hlava sa okamžite otočila za hlasom, ktorý sa ozval spoza nich, keď kráčali k schodom vedúcim do šatní.

„Len som ju po ceste vyzdvihol,“ obraňoval sa Jonathan a obaja zastali, aby počkali na svojho už spoločného kamaráta.

„Áno, Shawzie, neviem ako vy muži, ale ja som verná svojmu manželovi,“ hrdo vyhlásila a vypla pri tom hruď. Jonathan vybuchol do smiechu no Ivy ho takmer v zlomku sekundy umlčala prísnym pohľadom.

„No,“ Andrew sa pristavil pri nich, „keby som aj ja nejakého manžela mal, možno by som mu bol verný.“

„Ty buď hlavne verný Chau, to je najdôležitejšie poslanie tvojho života,“ Jonathan mu rozstrapatil účes, ktorý mu exkluzívne pripravila jeho posteľ na želanie tak, ako každé iné ráno.

„Áno a ešte strieľaj góly!“ pridala sa Ivy.

„Pche,“ bola jeho jediná odpoveď, keď s pokrútením hlavýodišiel od dvojice, ktorá si ho doberala.

„Ako vlastne vyzerá Andrewova priateľka?“ pýtala sa, keď kráčali vedľa seba po schodoch.

„Taká malá milá blondýnka, možno si ju tu už niekedy zazrela, je takmer na každom zápase.“

„No, možno keby som tu bývala aj počas zápasov, možno by som ju spoznala.“

„Tak tvoju absenciu na prestížnych domácich zápasoch treba zmeniť,“ veľavýznamne na ňu pozrel.

„Možno raz,“ pokrčila plecami. „Inak, mne sa neskutočne páči ako sa správaš k svojim spoluhráčom,“ usmiala sa.

„Ako sa k nim podľa teba správam?“ vyzvedal.

„Hm, akoby to boli všetci tvoje deti,“ pokrčila plecami stále so širokým úsmevom. „Akoby to, že si ich kapitán, z teba robilo zodpovedného za každého z nich. Vždy keď je nejaký problém počas zápasu, či na tréningu niekomu niečo nejde, si tam, pomáhaš, snažíš sa. Páči sa mi to.“

„No, myslím, že to by mal správny kapitán robiť, či nie?“

„Ešteže z teba (ne)srší toľké sebavedomie,“ prevrátila nad ním očami.

„Len také zdravé,“ podržal jej otvorené dvere a keď okolo neho prechádzala, s istotou, že ich nikto nemôže vidieť, rýchlo ju pobozkal.

Porozkladala čierne dresy po mantinely, tak ako jej to prikázal tréner Q. a čakala, kým sa hráči povyzliekajú z tých, ktoré mali momentálne na sebe.

„Jonny, idem proti tebe na vhadzovanie!“ vykríkol Shawzie, pričom jeho kapitán od neho stál necelé dva metre.

„Už sa teším na ten výprask čo dostaneš,“ rozrehotala sa a vyplazila mu jazyk.

„Neveríš mi, že budem mať väčšiu úspešnosť ako Tazer?“ zarazene na ňu pozrel.

„Neverím,“ pokrútila hlavou.

„Tak toto si nemala povedať,“ vyrútil sa na ňu a skôr ako stihla akokoľvek zareagovať, za krk, pod červenú blackhawks mikinu, jej strčil za hrsť ľadu. Ivy vykríkla, keď jej mráz prechádzal telom a ľadová voda stekala až k bedrám, po celom tele.

„ANDREW SHAW!“ kričala. „JA ťa Z-A-B-I-J-E-M!“ otočila sa, že mu hneď aj jednu vpáli hoci mal na hlave prilbu, no Shawzieho už nebolo.

Jonathan sa rozosmial, no prikorčuloval bližšie k nej.

„Počkaj, vyberiem ti to,“ zamrmlal a zložil si rukavice.

„Ja sa mu tak pomstím,“ vražedne sykla a vlasy si uchytila na jednej strane, aby Jonathanovi nezavadzali. Vzápätí mu poďakovala, keď už na chrbte necítila nič iné iba mierne navlhnuté tričko, ktoré sa jej lepilo na kožu.

„Neboj sa, spravím to za teba,“ žmurkol. „Nenechám ho vyhrať ani jedno vhadzovanie,“ vzal si rukavice, nasadil si ich a rýchlo prekorčuloval na miesto, kde stál ich tréner a nervózne pískal na svojho kapitána.

*

„Naozaj nemôžeš?“ smutne na ňu hľadeli zelenkavé oči Bryana Bickella.

„Popravde, môcť by som mohla,“ priznala nerada, „ale nechce sa mi,“ zasmiala sa. „Ak by ma Troy potreboval, prídem. No nevyzerá to tak,“ pokrčila plecami. „Neboj sa, budem ti fandiť pred televíziou, tak ako každý raz,“ žmurkla.

„Len aby, kvietoček!“ pohrozil jej vztýčeným ukazovákom. Poslala mu ešte vzdušnú pusu, rýchlo si pobrala svoje veci a zakývala mu.

„Bežím už do školy,“ strčila hlavu do dverí, kde zahliadla Troyov chrbát.

„Dobre, hodiny máš zapísané?“ opýtal sa ju ešte. Ivy prikývla. „Tak ťa nebudem zdržovať,“ zakýval jej a Ivy tak mohla pokojne odísť na prednášku.

Dosadla do lavice, stiahla si z hlavy čiapku a rozstrapatené vlasy sa snažila čo najviac uhladiť, aby napriek všetkému, vyzerala čo najviac ako človek. Vytiahla si zápisník, čiernu fixu, ktorá používala radšej ako pero či ceruzu a spokojne, že prišla skôr ako jej prednášajúci, sa oprela o operadlo stoličky. Čarbala si na čistú stranu papiera bez ladu a skladu, keď sa započúvala do rozhovorov okolo nej. Dievča sediace pár stoličiek od nej v tom istom rade telefonovalo pravdepodobne s matkou o mladšom súrodencovi, ktorý sa ráno povracal. Chlapci pred ňou rozoberali dnešný nadchádzajúci domáci zápas jastrabov a Ivy sa pousmiala. A dievčatá nad ňou, ktoré, ako už zistila niekoľko mesiacov dozadu, boli veľkými fanúšičkami dynamického dua miestneho hokejového tímu, sa zase raz zhovárali o tom, ako sa upravia na zápas.

„Myslíš, že je ešte s ňou?“ začula. Fixa prestala písať, ruka zamrzla na papieri.

„S tou kaderníčkou?“

„Mhm.“

„Neviem, bejb. Uvidíme dnes.“

Ivy naprázdno prehltla.

Ležala rozvalená na gauči a snáď po prvý krát od dôb čo vlastní svojho psa, mu nedovolila pritúliť sa k nej. Bola mierne podráždená a preto potichu nadávala, keď sa jej nedarilo zaspať. Mala ešte hodinu, kým sa zápas začne a ona nemala čo robiť. Vedela, že len tak ležať a premýšľať nemá zmysel, pretože jediné na čo by dokázala myslieť boli slová, ktoré počula na prednáške. Nenávidela sa za to, že si nechala slová len tak vkĺznuť do mysle a zapochybovať o Jonathanovi. Určite sa bavili o niekom inom, nevidela predsa, či dotyčná nedržala v rukách telefón a neukazovala druhej nejakú fotografiu.

„Upokoj sa dievča,“ vydýchla a znova zatvorila oči. Prestávala sa sústrediť. A vtedy jej zazvonil telefón. S nepeknými nadávkami ho schmatla a nevrlo zodvihla.

„Ivy?“ začula Troya.

„Áno?“

„Vedela by si prísť?“

„Daj mi polhodinu,“ odvetila bez zaváhania.

Hráči už boli na ľade, keď prišla a práca, ktorou ju Troy zavalil tesne po príchode jej absolútne nedovoľovala čo i len pomyslieť na slová dievčat z jej prednášky. Zápas popri práci sledovala v šatni na obrazovke a vždy, keď sa skončila tretina a hráči sa vracali oddýchnuť si a vypočuť si svojho trénera, Ivy sa schovala. Po zápase, ktorý vyzeral viac než sľubne, ich chcela prekvapiť a osobne im zablahoželať.

Preto, keď začula na chodbách víťazoslávne výkriky, okamžite vyliezla zo svojej skrýše a spokojne hľadela s rukami založenými na prsiach na chlapcov, ako po sebe kričali popri tom, ako sa vyzliekali. Skôr ako stihla čo i len pomyslieť na to, že by už vstúpila do šatne, cestu jej zatarasilo množstvo novinárov natlačiacich sa do inokedy veľkej miestnosti.

„Gratulujem tréner Q.,“ široko sa usmiala na fúzatého vysokého chlapa, ktorý jej kráčal v ústrety.

„Zvládli sme to!“ bola jeho hlasná odpoveď a on si s ňou vo vzduchu, tak ako s každým kto patril do tejto veľkej organizácie, tľapol.

„Aaaau,“ Ivy zatriasla dlaňou aby z nej vyhnala bolesť, ktorú pocítila po víťaznom tlesknutí. Obrátila sa chrbtom, keď ju bolesť neprechádzala a so záujmom nájsť v niektorej z mnohých ľadničiek nejaký ľad, vykročila.

„Do pekla,“ vyhŕkla, keď do niekoho narazila. „Och prepáč,“ pozrela do blondíniných modrých očí.

„Ivy?“ pozrela na ňu prekvapene.

„Lindsey?!“ zasmiala sa.

„Ahooj!“ šťastne vykríkla a okamžite ju vtiahla do objatia. „Znovu sme na seba narazili.“

„Doslova,“ zasmiala sa. „Čo tu inak robíš?“ s nakrčeným obočím na ňu pozrela. Do šatní mohli väčšinou len novinári a rodinní príslušníci. „Počkaj!“ vyhŕkla razom. „Priateľka niektorého, že?“

Lindsey prikývla.

„Ktorý?“ opýtala sa s prižmúrenými očami. Typovala by Krisa Versteega alebo samotného Patricka Kanea.

Skôr ako Lin stihla odpovedať, prerušil ich Andrew.

„Lindsey!“ vykríkol naradostene. „Ivy!“ vykríkol znova, keď prišiel bližšie. „Ehm,“ radosť ho okamžite prešla. „Vy dve sa poznáte?“ opýtal sa opatrne.

„Áno,“ prikývla s úsmevom Ivy.

„Narazili sme na seba,“ vysvetľovala blondína.

„Dva krát,“ doplnila ju Ivy. „Pred pár mesiacmi, keď som tu ešte len začala pracovať a dnes znova.“

„Ty tu pracuješ?!“ Lin znovu venovala svoju pozornosť len ryšavke po svojom boku.

Andrew preglgol. Odvrátil sa od dievčat, ktoré sa na seba široko usmievali a okamžite vyrazil späť do šatne.

„Houston máme problém! HOUSTON MÁME PROBLÉM!“ kričal na celú miestnosť, ignorujúc novinárov, ktorí na neho udivene hľadeli.

„HOUSTON..!“

„Čo tu zjapeš?“ zastavil ho Kaner.

„Ivy..“ hovoril zadýchane. „Lindsey..oni dve..“

„Ha?“ Pat na neho nechápavo hľadel.

„Obe sú tu, spolu, poznajú sa.“

„Do piče,“ hodil o zem svoju výstroj a predral sa pomedzi redaktorov, ktorí k nemu smerovali.

Už však bolo pozde.

„Zlato,“ začula za sebou a jej hlava sa okamžite otočila. Prvé čo ju napadlo bolo, že by ju tak nemal volať. Nie pred všetkými. No potom, sa široko usmiala. Možno nastal ten čas, na ktorý tak dlho čakala. Videla, že Lindsey po jej boku sa odvrátila, rovnako ako ona. Obe videli Jonathana kráčať ich smerom, no ešte stále nepozeral na ne, jeho oči upútal Andrew v šatni, ktorý niečo splašene vykrikoval.

V ďalšom okamihu zbadala, ako sa Lin rozbehla a pribehla priamo k Jonathanovi. Schmatla ho za ruku a tým upútala jeho pozornosť. Videla, ako sa na ňu široko usmial a počula, ako mu rozprávala, že mu chce niekoho predstaviť. Kráčali k nej, no ona akoby tam nebola.

Jej úsmev zamrzol, srdce pumpovalo krv až príliš pomaly.

„Ivy,“ začula vysoký ženský hlas. „Chcela si vedieť, ktorý to je,“ pristúpili k nej. „Je to sám kapitán,“ počula ešte.

Oči hypnotizovali jeho tvár. Čo to v nej videla? Žeby strach? Vinu? Ľútosť?

Srdce jej doslova puklo. Žalúdok sa jej obrátil a ostrá bolesť medzi rebrami jasne naznačovala, že sa čochvíľa povracia.

Bez slova sa otočila a s rozklepanými kolenami prebehla pomedzi Patricka a Andrewa.

„Viac pojebať si to už nemohol,“ zreval Pat cez hurhaj, ktorý nastal v chodbe a nenávistne pozrel na svojho kamaráta. Mal chuť ho udrieť do tváre, v ktorej sa tváril ešte on ublížene. No neurobil to. Radšej sa otočil a vykročil k záchodom, v ktorých dverách videl strácať sa ryšavé dlhé vlasy.