Dedicated to AČ. Girl that has been here from the very beginning.
„Ja..
si.. necítim nohy,“ chytila sa za hlavu a prudko vydýchla.
„To
za to, že nemáš žiadnu kondičku,“ zasmial sa jej do ucha
Jonathan.
„Hlupák,“
strčila do neho, no vzápätí sa nechala k nemu pritiahnuť ešte
bližšie. Ruky mal obmotané okolo jej trupu a ich nohy boli
spletené v jednom veľkom chaose. Spotení a ukojení rozkošou
ležali pod tenkou dekou, ktorú na nich Jonathan, krátko po doznení
posledného povzdychu rozplývajúceho sa v útrobách enormného
apartmánu, stiahol a Ivy si užívala, ako si ju doberal a jej ruka
neustále skĺzala po spotenej hrudi, ku ktorej si ju tak mocne
pritískal.
„Ale
veď ja si ťa ešte vytrénujem,“ zasmial sa a vzápätí, skôr
ako sa stihla Ivy od neho odtiahnuť na čo najväčšiu vzdialenosť
bez toho, aby sa skotúľala z pohovky, jej na čelo vtisol sladunký
bozk. „Žiadne také, nikam nejdeš,“ vyvracal jej rozhodnutie
opustiť ich malý teplý úkryt, ešte predtým, ako ho stihla vôbec
priviesť k dokonalosti. Rozhodla sa nereagovať. Veď v podstate ani
nechcela. Znova si zložila hlavu na jeho plece a dlhým nechtom, pod
ktorým sa skrývali čerstvé epiteli Jonathanovej pokožky z
chrbta, mu na obrysoch hrudníka kreslila neurčité vzory. Ticho sa
rozliehalo priestorom, keď sa Ivy zamyslela. Už si nevedela
predstaviť, že by niekto iný robil s Jonathanom to, čo ona. Že
by niekto iný bozkával tie plné pery, ktorými ju vedel priviesť
do maximálneho vytrženia, alebo že by jeho ruky putovali po tele
inej. Začínala byť majetnícka, no bolo to len jedným z množstva
prejavov jej zmilovanosti. Oddanosti. Ostávalo jej veriť len, že
jej Jonathan nedá žiaden dôvod na to, aby sa táto jej
novonadobudnutá stránka prejavila i nejak inak, ako nevyslovenými
predstavami. Niečo jej našepkávalo, že Jonathan práve nie je
nadšený zo žiarlivostných scén.
„Zlato,“
vibrácie vychádzajúce z jeho hrude, keď ju oslovil, jej prešli
telom ako elektrický prúd. Nabehla jej husia koža. „Musíme im
vymyslieť nejaký dávkovač alebo niečo, pretože, kto ich bude
kŕmiť, keď odídeme do Kanady?“
Chvíľu
trvalo, kým pochopila o čom rozpráva. Potom sa rozosmiala a
prikývla. „Áno, určite im budeme musieť niečo také vymyslieť.
Zajtra sa môžem ísť opýtať do zverimexu, kde som ich kúpila,
či nám nevedia poradiť.“
„To
by bolo super,“ pousmial sa. „Nechceme predsa, aby nám umreli od
hladu. Keď už teda nemôžu skončiť na pekáči...“
„Nemôžu,
uhádol si.“
„Vy
dvaja sa vážne po sexe bavíte o rybách?“ ozvalo sa z chodby.
Obaja zodvihli hlavy, no bola to len Ivy, kto najprv šokovaný
prestal dýchať a vzápätí očervenel od hanby poprtkávanej s
hnevom. Prikrývku si okamžite pritiahla až k brade, aby nebolo
vidieť ani len centimeter z jej odhaleného tela a z očí jej
sršali blesky.
„Čo
tu robíš?!“ vyletela na Patricka, ktorý so svojim úškrnom sa
ledabolo opieral o stenu na prahu obývačky a s rukami zastrčenými
hlboko vo vreckách nohavíc, ich sledoval.
„Ale,
zlatíčko,“ zatiahol lahodne, až by sa ženy pod tým tónom
roztopili, „zabudla si, že máme mať dnes rande?“ uťahoval si
z nej. Jonathan sa zamračene pozrel na Ivy. „A navyše tvoj drahý
má dnes narodeniny, myslíš, že to necháme len tak?“ zasmial
sa. „Poď so mnou,“ kývol hlavou smerom von z miestnosti a sám
prešiel okolo steny, ktorá delila priestor na obývačku a kuchyňu.
„Kde
mám veci?“ sykla na Jonathana, keď sa posadila a úplne zmätene
sa obzerala okolo seba.
„Nooo...,“
Jonathan si zašiel rukou do vlasov a taktiež sa pozrel okolo seba,
„tričko by si mala mať niekde pri dverách na terasu a
nohavice... vážne netuším,“ znova sa rozosmial. Posledných pár
dní sa smial viac, ako kedykoľvek predtým.
„Super,“
frflala a rozhadzovala rukami. Jonny sa posadil a rýchlo ju pobozkal
na líce.
„Hatleyová,
ja čakám,“ ozval sa s plnými ústami Pat a jeho hlava vykukla
cez výklenok v stene.
„A
ja nemám oblečenie.“
„Veď
sa zabal do deky a poď už,“ mrzuto prevrátil očami.
„Ale...“
„Myslíš,
že jeho vtáka som ešte nevidel?“ ukázal na Jonathana. „Ver
mi, videl som toho viac ako ty,“ žmurkol na ňu.
„Okay,
na toto nie som zvedavá,“ deku si obmotala okolo chudého tela a
cupitajúc do kuchyne, nechala Jonathana ležať na gauči s
ovládačom v ruke len tak, ako ho Boh stvoril. „Čo je?“ šepla,
keď sa prirútila k Patrickovi a koniec deky ťahala za sebou.
„Hmm,“
Pat zvodne nadvihol jedno obočie a celú si ju premeral, „nevyzeráš
zle,“ skonštatoval.
„Tak
dík,“ začervenala sa. Nebola zvyknutá počúvať komplimenty od
kohokoľvek iného ako od Jonnyho. „Už mi povieš, čo sa deje?“
nevzdávala sa a nenechala sa odviesť od témy.
Patrick
sa zaškeril. Ivy so zatajeným dychom sledovala, ako si Pat zašiel
rukou do vnútorného vrecka tenkej vetrovky a po pár sekundách
napätia, počas ktorých Ivy naťahoval svojimi schválne
spomalenými pohybmi, z neho vytiahol podlhovasté lístky. Ivyne oči
sa okamžite rozžiarili.
„Eminem,“
široko sa usmial ovievajúc sa lístkami.
„Eminem?“
zamračila sa.
„Ty
ešte furt nevieš čo tvoj frajer počúva?“ skepticky nadvihol
obočie.
„Počuješ
tu niekde pustenú hudbu?“ odvrkla a lístky mu vytrhla spomedzi
prstov. Prepočítala ich. A znova. Namrzene pozrela na Pata.
„Si
myslíš, že si necháme ujsť takúto príležitosť? Eminem v
meste, jasné, že ideme všetci. Keď sa ti to nepáči, mala si ich
kupovať sama,“ lístky si vzal späť.
„Sa
neposer, Kane,“ nevraživo mu ich znova vytrhla. „Kto každý
vlastne ideme?“
„Kam
ideme?“ ozvalo sa spoza nej.
Obaja
upreli zrak na nahého Jonathana, ktorý k nim pristúpil, akoby sa
ani nechumelilo.
„Oslavovať.
Tvoje narodeniny,“ ukázal na neho, následne mu predstrčiac pred
tvár jej ruku s lístkami. „Na Eminema. Dnes večer. Ja, ty, tvoja
bohyňa zabalená v deke a pár ďalších,“ pokrčil bezstarostne
plecami.
„Paráda,“
Jonny sa široko usmial. „Teším sa.“
Skôr
ako stihla Ivy akokoľvek namietať, či čokoľvek povedať o tom,
že to mal byť JEJ darček a nie nejaký spoločný od štvrtiny
kádra, apartmánom sa rozozvučal zvonček.
„To
už budú oni,“ Patrick ich obišiel a vykročil k vchodovým
dverám. V sekunde bol inak obrovský byt plný, čo Ivy privádzalo
do rozpakov. Stála totiž uprostred haly, zahalená len v deke a
sledovala, ako Jonathan, pokojne s dokonalým úsmevom, sa vítal so
svojimi kamarátmi. Nikto sa ani len nepozastavil nad tým, že boli
obaja nahí, alebo, že mali svoje oblečenie porozhadzované snáď
po celom príbytku. Ivy dokonca napadlo, či takýto jav a pohľad
bol pre nich úplne normálny a ani len nie pozastaveniahodný. Kým
sa chlapci rozhodli vyjedať chladničku, ona rýchlo zbierala
oblečenie s plánom zmiznúť im čo najskôr z dohľadu.
„Pat?“
zastavila sa však tesne predtým, ako sa skryla v spálni, „ako si
sa sem dostal?“
„Vďaka
kľúčiku,“ pokrčil plecami a znova si odhryzol z jablka.
„Ty
máš kľúč?“ prekvapene na neho pozrela. Pat sa zasmial a
zvyšok osadenstva preskakovalo svojimi pohľadmi z neho na ňu.
„Čo
myslíš, kto sa mu stará o tu jeho kapustu, čo má na terase, keď
tu svoju gigantickú riť odprace do Kanady?“
„Ty
máš na terase kapustu?“ otočila sa k Jonathanovi.
„A
ty o tom nevieš? Čo si na jeho terase ešte nebola?“ rozosmial sa
Bicksie, bez vedomia, že trafil priamo do čierneho.
„Tam
sa ešte nestihli pretrtkať,“ utrúsil Patrick.
„Kaner,“
karhavo na neho pozrel Jonathan. No to si nikto nevšímal, pozornosť
väčšiny bola upriamená na mladú ženu pred nimi, ktorej už po
druhý krát za posledných dvadsať minút sršali blesky z očí.
Topánky, ktoré zvierala v ruke sa rozleteli cez miestnosť a, akoby
zázrakom, obe trafili práve blondiaka chrliaceho tak drzé
poznámky.
„Heeeeeej,“
rozčúlila sa.
„Myslel
som si, že už si sa naučil, že ju nahnevať nechceš,“
poklepkal ho ešte po pleci, keď pozbieral topánky zo zeme a
vykročil za svojou priateľkou.
„Hej,
tvoj chrbát hovorí za všetko,“ podotkol so smiechom Bryan, keď
sa všetkým naskytol pohľad na vzdiaľujúce sa škrabance.
Nebola
hlúpa ani slepá. Napriek hluku, ktorý doliehal do jej uší a
basám, búšiacim v jej hrudi omnoho silnejšie ako jej samotné
srdce, cítila na sebe tú ťažobu pohľadov, ktoré sa jej
zavŕtavali do tela. Chlapci okolo nej to nevnímali. Boli zvyknutí
na cvakanie fotoaparátov, na telefóny nenápadne
namierené na nich, či na ľudí zastavujúcich ich v priestoroch
arény a žiadajúcich ich o fotku na pamiatku. Veď s čím sa
môžete chváliť viac ako s fotografiou s vaším obľúbeným
hráčom, ktorého ste stretli na koncerte svojho obľúbeného
interpreta?
Ale
Ivy nie. Ešte stále si nezvykla, že na prednáškach razom bola
oveľa zaujímavejšia ako téma prednášajúceho, či, že sa za
ňou teraz v priestoroch kampusu otáčala nejedna hlava. Nikdy
nebola fanúšikom sociálnych sietí, či hocičoho, čo narúšalo
súkromie, no už neraz sa pristihla nad zapnutým googlom a prstami
pripravenými vyťukať jej vlastné meno. Nakoniec tú myšlienku,
ktorá jej zožierala myseľ sťa nejaká kyselina a zároveň ju
desila ako ten najstrašidelnejší príbeh, vždy zahodila za hlavu.
Mala tušenie, že nič pekné by tam pravdepodobne nenašla, vediac,
že ľudia sú schopní vyhrabať i to najväčšie svinstvo na toho
druhého. No jej zvedavosť, vďaka ktorej mnohokrát dosiahla to, čo
pre svoju ambicióznu povahu potrebovala, bola neprehliadnuteľná a
pri foťákoch slečien stojacich neďaleko nich, len silnela.
Nemienila svoj vzťah nechať ovplyvniť verejnou mienkou, ale...
akoby sa potrebovala uistiť, že je v poriadku cítiť sa
nepríjemne, či pod tlakom. Preto vedela, že keď príde domov, jej
prvé kroky budú viesť k počítaču.
Pocítila
ako ju pohladil po pleciach a ona odtrhla zrak od masy pred sebou,
ktorú neprítomne hypnotizovala. Pozrela hore, do jeho tváre a
automaticky sa usmiala. Bez slova sa postavil za ňu, ruky obmotal
okolo jej útleho trupu. S plným vedomím, že fotoaparáty okolo
nich sa splašene rozcvakali, sklonil svoju tvár k nej a pobozkal ju
tesne pri ušku.
„Milujem
ťa,“ povedal tak, že to mohla počuť len ona. No to, čo z nich
dvoch vyžarovalo, cítili všetci naokolo.
*
Nahnevane
skrčila čelo, keď jej spomedzi pier unikol rozhorčený povzdych a
ona si roztržito napravila kosticu na podprsenke, ktorá ju tak
nepríjemne tlačila. Prikrývku si pritisla ešte bližšie k telu a
potichu zanadávala, keď ju prudkým trhnutím musela vytiahnúť
spod svojho psa. Kolená si pritisla až takmer k prsiam, čím si
drobný vankúš pritlačila ešte viac o podbruško. Bolesť jej
vystreľovala do celého tela, nohy jej tŕpli a hormóny si s jej
telom robili čo sa im zachcelo. Cítila sa ako vyžmýkaná špongia,
no i napriek bolesti, ktorú musela rovnako, ako každá iná žena,
absolvovať pár dní každý mesiac, sedela na priestrannom gauči
so skriptami v rukách. Predtermín jednej z množstva skúšok sa
nezávratne blížil a ju nemohlo nič, ani len ženská nevoľnosť,
vyrušiť od učenia. Nervózne zaklonila hlavu a očami vpaľovala
veľkú dieru do vysokého stropu, keď sa bytom ozval treskot dverí.
Pes vedľa nej zodvihol hlavu zo svojich labiek a s nastraženými
ušami sa pozrel smerom odkiaľ hluk prichádzal. Jonathan so
spokojným úsmevom a ešte stále mierne zaspatými očami si
zapínal posledné gombíky na košeli, keď vošiel do obývačky a
pomalým krokom prešiel až k sedačke.
„Ahoj,“
povedal sklonil sa k nej, s úmyslom pobozkať ju na zružovené
líce.
„Obed
máš na stole,“ ukázala za seba a bez toho, aby sa na Jonathana
čo i len pozrela, otočila si ďalšiu stranu v knihe.
„Učíš
sa?“ opýtal sa, keď prešiel k stolu a posadil sa na vysokú
stoličku. Zrak neodtŕhal od jej strapatých vlasov, na ktoré ako
jediné dovidel.
„No
nie, čítam si kuchársku knihu,“ odvrkla podráždene, na čo
vzápätí pocítili krč v brušku. Skrívila tvár bolesťou a
zaťala zuby. Nechápala, prečo to tak neskutočne bolelo. Ešte
nikdy predtým ich také bolestivé, až sa jej zatmievalo pred očami
a nezaberali ani tie najsilnejšie lieky čo mala k dispozícií,
nemala. V hlave jej vírili najrôznejšie myšlienky, začínala mať
strach, že s ňou niečo nie je v poriadku. Dokonca nadobudla pevné
rozhodnutie, že hneď, ako odznejú posledné dozvuky nevoľnosti,
objedná sa k doktorovi. I keď tej predstavy sa desila, myšlienka,
že by mala nejaký zdravotný problém bola desivejšia.
„Máš
krámy, alebo čo ti je?“ nechal jedlo na stole a znova vpochodoval
do obývačky. Obočie mal stiahnuté do jednej línie a podľa
napnutej sánky bolo ľahké usúdiť, že sa mu nepáčil tón, akým
s ním Ivy viedla rozhovor.
„Predstav
si, že mám,“ osopila sa na neho a uprela na neho svoje veľké
oči.
„Tak
to som teda rád,“ ruky si prekrížil na hrudi, „ale odporná ku
mne byť nemusíš.“
„Okay,“
pokrčila plecami a oči znova uprela dole, do knihy.
„Hej,“
zvýšil hlas. „Ja som stále tu.“
„Vidím.“
Ani sa na neho nepozrela.
Jonathan
pokrútil hlavou. Čo ona bola, že sa tak s ním zhovárala?
„Mala
by si sa už ísť obliecť, o chvíľu ideme,“ oboznámil ju so
situáciou. Do prvého vhadzovania ostávali síce ešte dva a pol
hodiny, no tak ako každý iný hráč, i on musel byť na štadióne
omnoho skôr. A od Ivy, ako od svojej priateľky, očakával, že
pôjde s ním. Dnešný večerný zápas bol prvým v poslednej sérií
playoff konferencie a Jastrabov od samotného finále a možnosti
pozdvihnutia Stanleyho pohára nad hlavy tak delilo len niekoľko
zápasov. Pre Jonathana bolo dôležité aby bola aj Ivy tam, s ním,
či už vo VIP boxe, tak ako všetky ostatné priateľky, alebo v
priestoroch šatní, kam mala ešte stále možnosť vstupu bez
zbytočných otázok. Ak by chcela, mohol by jej pokojne vybaviť aj
miestno medzi ostatnými fanúšikmi. Spravil by čokoľvek, len aby
vedel, že je tam s ním.
„Prosím?“
nechápavo na neho pozrela.
„Že
o chvíľu odchádzame, obliekaj sa,“ prikazoval jej.
„Asi
tu došlo k nejakej chybe, nemám pocit, že by som niekam šla.“
„Ivy,
nechci ma nahnevať,“ zaťal zuby.
„Nahnevať?
Si sa pomiatol?“
„Proste
sa obleč, ideme na zápas.“
„Ja
nikam nejdem,“ povedala znova a zamávala mu pred tvárou s hrubou
knihou v ruke.
„Učiť
sa môžeš aj zajtra.“
„Nie,“
povedala výrazne, „nemôžem.“
„Čo
keby si sa začala chovať, tak ako by si mala?“ zvýšil hlas
znova o tóninu a nechýbalo veľa, aby sa rozkričal.
„Reprezentatívne, tak ako sa na priateľku hráča patrí? Nebola
si ešte ani na jednom zápase, čo si ľudia pomyslia? Že nemám v
tebe žiadnu podporu? To je vážne to posledné, čo momentálne
potrebujem, aby si ľudia mysleli. Pôjdeš tam, či sa ti to páči,
alebo nie,“ schmatol ju za ruku a vytiahol na rovné nohy.
„Prestaň!“
vykríkla a vytrhla sa mu. „Ako môžeš byť taký sebec?
Zahľadený len do seba?“ vypľula.
„Ivy,“
oslovil ju ľadovo.
„Strč
sa aj so svojim zápasom,“ kričala. „Prepáč, ale škola je mi
prednejšia ako ty. Vieš, niekto svoj sen ešte nedosiahol,“
obišla ho, schmatla veci a psa, ktorý sa hneď rozbehol za ňou,
pripútala na vôdzku.
„Kam
si myslíš, že ideš?!“
„Domov!“
rozrazila dvere so slzami v očiach a skôr, ako Jonathan stihol
zareagovať, dvere sa s ohromným stresknutím zatvorili.
Štadión
sa začínal napĺňať. Veľký nápis Welcome to the Madhouse
pulzoval červenou farbou, zatiaľ čo obrovský priestor vypĺňala
hudba. Niektoré z piesní mohli fanúšikovia dosadajúci na svoje
miesta poznať z videí, ktorými ich zásoboval manažment klubu,
iné boli zase náhodným výberom z toho množstva piesní, ktorými
disponoval mladý chlapec sediaci niekde tam hore, v najtajnejšom
zákutí United Center obklopený komentátormi, kameramanmi či
videorozhodcami. Pod vyhradenou miestnosťou, z ktorej bol viac než
perfektný výhľad na ľad, sa v dvoch veľkých kruhoch pohybovali
hráči dvoch rôznych tímov. Domáci tím v červených dresoch sa,
akoby to bolo už každoročnou tradíciou, vo finále konferencie
bude potýkať s protihráčmi, ktorí doleteli až zo slnečného
Los Angeles. Králi, ako si hovorili, posledné roky vždy uchmatli
víťazstvo Jastrabom spred nosa a preto nebolo divu, že domáci
pociťovali až priam dravosť po výhre. Obzvlášť, možno o niečo
viac ako ostatní, ju pociťoval práve kapitán tímu, ktorého
popoludňajšia hádka s priateľkou len nabudila do toho, aby bol
tento večer aspoň v niečom víťazný. Jonathan sa posadil na
modrú čiaru a s očami upretými niekde neurčito, medzi hráčov v
bielych dresoch, si posledný krát v ten večer, oblečený v plnej
výstroji, naťahoval svaly na nohách.
„Jonathan,“
začul vedľa seba. Zodvihol pohľad od svojich korčúľ, no na
centra LA a olympijskej reprezentácie Kanady, odkiaľ sa poznali o
niečo osobnejšie, ktorý sa zviezol na ľad vedľa neho, sa ani
nepozrel.
„Mike,“
oslovil ho.
„Počul
som, že máš novú priateľku,“ hovoril mohutný tmavovlasý
útočník, zatiaľ čo Jonathan mlčal. „Ryšavka,“ chvályhodne
vykrútil pery do grimasy. „Musí byť dobrá v posteli, čo?“
Jonathan
sa neveriacky pozrel vedľa seba, no uvidel už len vzdiaľujúci sa
chrbát s číslom 10.
Stále
ňou lomcoval hnev. Lomcoval ňou, aj keď otvorila notebook a
napísala svoje meno do vyhľadávača. No zmiernil sa, dokonca ho
vystriedalo prekvapenie, keď sa začítala. Vzápätí schmatla
telefón a vytočila jedno z mála čísiel vo svojom zozname.
„Áno?
Haló!“ ozval sa známy hlas.
„Vážne
bola až taká hrozná?“ opýtala sa neurčito.
„Čože?
Zle ťa počujem Ivy, je tu hrozný hluk!“
„Vážne
som o toľko lepšia ako Lindsey?“ opýtala sa jedinej osoby, ktorá
mohla mať objektívny názor na situáciu, v ktorej sa nachádzala.
„No,“
začala Amanda, „neberieš
drogy a pokiaľ sa tvoje meno neobjavuje na weobových stránkach s
pornom, áno. Si, mnohokrát.“
Bez
slova zložila a mobil pohodila vedľa seba. Oči jej skĺzli z
obrazovky televízora, v ktorej sa práve začal prvý zápas
poslednej série, späť na notebook a pohľad sa jej zavŕtal znova
na vetu, ktorú si už niekoľkokrát predtým čítala stále
dokola.
Stála
som vedľa nich. Jonny ju ani raz nepustil zo svojho objatia, ona sa
po celý čas na neho usmievala, v ruke držala fľašu minerálky.
Bolo vidieť, že si rozumela aj s ostatnými, čo boli s nimi,
obzvlášť s Bicksiem, neustále sa naťahovali. Vyzerá to, že náš
Jonny si konečne našiel tú pravú.
Doznela
siréna oznamujúca gól strelený hosťami a Jonathan pokrútil
hlavou. Bol nervózny, no i sám nevedel prečo presne. Čo ho nútilo
byť agresívnejším v zápase ako kedykoľvek predtým, keď
rozdával viac bodyčekov ako bekovia, či napádal bránku súpera
častejšie, než jeho spoluhráči. Zhlboka sa nadýchol a sklonil
sa, pripravený znova vyhrať vhadzovanie. Rozhodca, ktorý stál po
jeho ľavici niečo kričal svojmu kolegovi, keď sa oproti
Jonathanovi sklonil práve hráč s číslom desať.
„Vieš
čo ti poviem, Jonny?“ jeho meno doslova vypľul z úst. „Veľmi
rád by tú tvoju pretiahol.“
Puk
dopadol do červeného kruhu v ľade, Jonathan ho automaticky strelil
doprava, svojmu pravému krídlu, ktorým nebol nik iný ako Patrick
a okamžite odhodil ako hokejku, tak i rukavice a Mika Richardsa
schmatol za dres.
Rukami
si prekryla ústa, aby nevykríkla. Srdce jej zbesilo búšilo a do
očí sa jej tlačili slzy. Sledovala, ako Jonathan, so zakrvavenými
ústami odchádza do šatní a počúvala, ako komentátor nechápavo
diskutoval o tom, čo doviedlo kapitána vyhrávajúceho tímu začať
bezducho mlátiť do protihráča tesne po vyhratom buly. Nikto to
nechápal. A Ivy si nebola celkom istá, či to chcela vedieť.
Ešte
raz nervózne skontrolovala, či je všetko v poriadku, či má pes
dosť žrádla na celú noc a či ona samotná má v taške zabalené
všetko, čo potrebovala. Ešte pár zúfalých sekúnd stála pred
šatníkom, skúmajúc, či si nemá vziať ešte jedno náhradné
tričko, keď sa na to nakoniec vykašľala a dvere od šatníka
zabuchla. Vypochodovala zo spálne vo chvíli, keď sa bytom rozoznel
zvonček. Rozbehla sa so želaním, aby pred jej prahom stála len
jedna jediná osoba.
Keď
zodvihol pohľad zavŕtaný do zeme a ona uvidela, niekoľko stehov
nad jeho obočím, schytila ho za vetrovku a bez slova vtiahla do
svojho bytu. Skôr ako stihla ona jeho, Jonathan ju pobozkal. Pod
jeho silou narazila o stenu. Rukami ho chytila za líca a odtiahla od
seba jeho tvár.
„Prečo
si to urobil?“ opýtala sa potichu.
„Povedal
niečo, čo nemal,“ odvetil rovnako, pošepky.
„Tak
nabudúce nerob niečo, čo nevieš, dobre?“ podpichla ho mierne,
no skôr ako stihol protirečiť, zranenú peru opatrne vsala medzi
tie svoje. Kým ona sa pokojne ihrala s jeho ústami, Jonathan ju
chytil za zadok a vyhodil do svojho náručia. Ivy intuitívne
obmotala nohy okolo jeho bokov a ruky okolo jeho krku.
„Sľúb
mi niečo, dobre?“ znova sa od nej odtiahol a uprel na ňu svoje
čierne oči. „Nikdy ma nepodveď, alebo neurob niečo, kvôli čomu
by som mohol žiarliť, dobre?“
Rozšírili
sa jej oči pod jeho slovami. Srdce sa jej šialene rozbúchalo a keď
ju Jonny jednou rukou pohladil po líci a následne zašiel do
vlasov, akoby ňou prešlo 220 voltov.
„Myslela
som, že pri ostatných ti to bolo jedno,“ šepla bez dychu.
„Ostatnými
sa nezaoberaj, teraz ide o teba,“ pokrútil hlavou. „Tak
sľubuješ?“ zvýšil hlas, no Ivy počula len číre zúfalstvo a
strach.
„Sľubujem.“
prase, dobre si to dala! arigatou za tento magický diel, kt. je oddnes môj oficiálne najobľúbenejší aj vďaka Jackovi Rozparovačovi Jonathanovi, kt. sa rozhodol bojovať proti osudu, aj keď mu v bitkárstve pán božko nedopraje, ale snaha sa cení! V neposlednej rade, veď vieš, ja byť úchyl na číslo 18 a je to moje šťastné a aj najobľúbenejšie číslo, takže už len to predurčuje tento diel, aby pre mňa znamenal niečo viac!
OdpovedaťOdstrániť#loveyamicka
ty si krava :D :D :D: D :D :D :D :D on a rozparovač hej ?D :D :D :D prosím ťa, to kurča je väčší rozparovač jak toto hovno :D
Odstrániťa je to kapitola číslo 19 zlatik O:)
Ivi!
OdpovedaťOdstrániťTy tie romantické chvíľky dávaš naschvál, však? Aby si to mohla vyvrcholiť tragickým koncom.. :D
Ach, zozačiatku, keď to Johnny ťahal s dvoma som ho nemohla vystat... ale dáš ešte jednu romantickú chvíľku a tresknem do toho aj s Ivy.
Toto je jediný blog/poviedka, ktorý/ú som neprestala čítať a nevymazala zo zalozky,.. pretože to skrátka nejde!
Dokonalé Ivka, jak vždy.
Lauruš!
OdstrániťTy ma už tak dobre poznáš! :D
Myslíš to tak, že sa do neho zamiluješ? O:) Muži vedia ako na ženy, čooo? ;) :D
Och takéto slová, zlatíčko! ♥♥ to si svojim prístupom maximálne, že nezaslúžim :( Ale ďakujem veľmi veľmi veľmi, a tvoju priazeň a za to, že mám také stále miesto v záložkách tvojho internetového prehliadača O:)
Ivkááá :O Potrebovala som sa nutne dóbre zasmiať, joj, ďakujem :O!
OdpovedaťOdstrániťKeď si to tak vezmem v reále, že všetky tie kýble sú v jednej miestnosti s nahatým, veľkým Jonathanom Toewsom :DD
Toews,ty idiot >.< Prečo si sa s ňou pohádal? >.<
Vážne si napísala Dide tie krámy? Vážne? :DD Keby som na mieste Ivy a Jon mi povie aby som s ním išla na zápas, tak neváham ani sekundu. A kašlala by som aj na školu!!! -.-
A ten článok/články...Jasné že je milión krát lepšia ako Lindsey :O Vážne o tom pochybovala? >.<
Richards,ty debil,debil!!! Vyvolal si bitku aj keď dobre vieš že on sa vôbec nevie biť!
Juj, čakám na 20. ( toto bola 19.?! :O joj :3). Ak som to dobre pochopila, a dobre si to pamätám, tak začiatok bol pokračovanie k minulej časti, že? Žiadny posun.
Pozdravujém, posielám puskú :*
Lucia <3 ♥
Luckááá :O čo zlatíčko? rozosmiala som ťa, aspoň trošku? O:) keďže Knišková zdedila po svojom mužskom stvoriteľovi hanblivosť a hocičo len zmysel pre humor nie :D
OdstrániťVšak. Ako. Ja by som. Akože. Nahatý a veľký Jonathan Toews. Toto.. vyznelo všelijako, Lucia, všelijako!! :D :D :D 3:D
Lebo je to chlap a chlapi majú vždy pravdu -_-
Samozrejme, že som napísala! Veď keď to tak veľmi chcela.. :D Nikto by neváhal, nikto :D
Každý o sebe občas pochybuje, nie? :)
A možno si Richards myslel, že Jonathan na to nemá, že jednoducho sa s ním nepobije ;) A ešte kvôli žene, pcheee..
Áno, áno, 19tka :) a už nebudú veľa :(
Jup, bolo to pokračovanie predchádzajúcej :) Posun bol až tam, kde bola tá hviezdička :)
Ďakujem láska :-*
Po tom čo som nekomentovala randomy, tak ťa idem otravovať aspoň pri IL... V prvom rade, ako je možné že za tak krátky čas sa nájde toľko ľudí pokope čo sledujú TVD? O:) neuveriteľné! a áno, áno, aj ja sa pripájam k tejto skupinke... Nechcela som ti to kaziť mojími blábotinami, ako to zvyknem vždy dokafrať, tak som si všetko nechala na komentár k 18-tej časti IL... A úplne ma dostala tá veta ktorá bola pre mňa, juuj, tak som sa potešila^^ veru, milujem keď pridáte anglické slovíčko alebo výraz do slovenskej vety, je to tak originálne, prosto sa mi to páči! [a teraz Lucka musí trpieť, lebo som to od vás nachytala, ahahaha, však ona si zvykla:D ] Už k časti (konečne)...
OdpovedaťOdstrániťNooo, akože Ivka, ty chceš aby som sa tu pototo od smiechu? :D minule Eidam, ešte predtým Aida a teraz som si musela časť kde si písala že sa Pat zjavil v Jonnovom byte, prečítať tri-krát aby som pochopila že naozaj tam stál ! :D A ty Lucka, presne ty! neťahaj tu kýbľe, lebo pochybujem že dievčatá (hlavne Ivka) pochopia že pod pojmom kýbľe myslíš chalanov z tímu -_- ! :D [malé uvedenie do obrazu, aby si pochopila toďtutu Lucinku] A potom to začalo! Nechcela by si vidieť ten môj potmehúdsky úsmev keď som začala čítať aká je Ivy podráždená a ofrflaná:D áno, áno! Ivka mi napísala krámy (okej, okej, nebudem si ich prívlastňovať, ale tak trošku som ťa vyhecovala, či? o.O :D ) a sakra, ono to bolo také bombové!:DDDD no, ver že keď odišla z jeho bytu, tak mi nebolo všetko jedno a chytala som sa za hlavu, že čo som tím mojím vŕtaním v ich súkromnom živote spôsobila, no potom mi spadol kameň zo srdca a Jon pri dverách, juuuj, aj keď si podľa môjho analyzovania myslím že to takto nebude, veru nie... žiadne Ivy a Jon naveky spolu, nie, nie... ty nás tu chceš uchlácholiť tak sladkými časťami a potom *BUM* nastane hlboký zvrat deja... okej, končím, už moc polemizujem a to by som nemala, ale keď ja si neviem pomôcť a IL tak zbožňujem^^ ešte taká poznámka odo mňa nakoniec, pre Innocent Love používaš(me) skratku IL a toj blízko je Ilavský kraj a všetky autá (aj my) máme ŠPZ-tku IL, tak vždy keď nejakú vidím, tak mi na rozum prídeš práve ty a tvoj blog, výhoda, autá sú všade, tak na teba myslím viac ako ktokoľvek iný :D :D :* no dobre, toto ťa nezaujíma, ale už som ti to dávno chcela napísať... (Diana opäť boduje s trápnosťou -_- ako u Baj, žienky moje, už ste si aj zvykli, no nie? :D)
Tak už len toľko že neskutočne hrozne moc, moc, moc sa teším na dvadsiatku :**
-Diana-
Diduška, tým, že si mi nekomentovala randomy sa, prosím ťa, vôbec netráp :) U tých tak neočakávam spätnú odozvu ako pri častiach, takže vážne, zlatíčko, žiadne výčitky svedomia nechcem vidieť/počuť/čítať! :D
OdstrániťDiančita, to píšem až tak nezmyselne, že si to musíš toľko krát prečítať, aby si sa skutočne presvedčila o tom, že je tam napísané to, čo tam je napísané? :D
Kýbľe? :D to ako ste sa k tejto prezývke, prosím vás, dostali? :D :D :D ale tak, zase, my ich s Baj voláme hovná, takže... to je jedno, radšej :D
Áno, Diančitka, napísala som ti to :-* Čokoľvek pre moje čitateľky O:) áno, trošku si ma vyhecovala :D a sú len a len pre teba, takže si ich privlastňuj koľko len chceš :D
ale kdee, oni sa dlho nevedia hádať, ešte si si nevšimla ? :) obaja majú pre toho druhého príliš veľkú slabosť, takže... :)
prečo si to myslíš? :O veď.. čo je krajšie a pevnejšie ako pravá láska? :)
JOJ DIANČITA!!! ♥♥♥ mi ani nehovor, budem teraz namyslená O:) O:)
Ty si proste zlatíčko, aj s Luckou, blázonky jedny :-*
♥♥♥♥
zlato, táto časť sa mi veľmi páči :-** Jonny je tu taký sladký, že ho Ivy normálne začínam závidieť..
OdpovedaťOdstrániť