hustíte do mňa, kedy konečne pridám, ale komentár nenecháte. a že prečo sú časti raz za mesiac.
Ešte raz prevrátila medzi prstami obálku.
Ruky sa jej začínali triasť pod náporom nervozity, ktorá postupne,
bunku po bunke, ovládala už celé jej telo. Na chvíľu zatvorila oči a zhlboka sa
nadýchla. Skúsila si predstaviť, že nič iné neexistuje. Nič, len ona a dôvody
prečo v rukách držala obálku s prihláškou. S každým prirýchlym úderom srdca jej
mysľou prebehol iný dôvod prečo áno. Bolo ich tak veľa, až mala Ivy
pocit, že len zbytočne hľadá dôvody prečo nie. Lenže tam niekde, v jej
hrudi, kde srdce zúfalo bilo a dožadovalo sa pozornosti, rástla každým áno
stále väčšia a väčšia diera, ktorá v nej vyvolávala tú paniku a nervozitu,
ovládajúce jej motoriku a teda i jej roztrasené ruky. Vytvárala jej hrču v
hrdle a tlačila slzy do očí. No bránila sa zubami nechtami. Potlačila
myšlienku, ktorú jej tak vnucovalo srdce a spomenula si na vetu, ktorú mu
povedala pri poslednej hádke. Ona si sen ešte nesplnila.
Postavila sa z lavice, vyšla z už prázdnej posluchárne a zamierila na
študijné oddelenie.
„Ahoj,“ nasadla a zatvorila za sebou dvere.
Jonathan sa k nej naklonil a pobozkal ju. Až keď bol spokojný s dĺžkou
spojenia ich pier, sa odtiahol a usmial. A hoci mu úsmev ihral na tvári, jeho
oči si ju pozorne premeriavali.
„Dnes si bola nejako dlho,“ povedal namiesto pozdravu a
naštartoval. Oči konečne spustil z nej a
Ivy si vydýchla. Nevedela, či by dlhšie vydržala nepodľahnúť tej moci, ktoré
nad ňou čierne očiská mali.
„No, áno,“ prikývla mierne frustrovane. „Potrebovala som si niečo
vybaviť na študijnom,“mrmlala, zatiaľ čo si zapínala bezpečnostný pás. „Dúfam, že si nečakal dlho.“
„Tak akurát,“ pokrčila plecami, „aby som stihol rozdať pár podpisov a
fotiek,“ hovoril nezaujato.
„Bolo to niečo vážne?“ pýtal sa.
„Prosím?“ nechápavo sa na neho pozrela a jej srdce na sekundu zastalo.
„To, kvôli čomu si šla na študijné. Bolo to niečo vážne?“
„Nie, nie,“ krútila rýchlo hlavou. „Len niečo ohľadom štipendia som si
musela vybaviť,“ pousmiala sa na neho, dúfajúc, že jej hlas nevyznel tak
priškrtene aj v skutočnosti, ako pripadal jej samej.
„Keď už sme pri tom štipendiu,“ začal Jonathan a Ivy znova odvrátila zrak od vozovky pred nimi a uprela ho na svojho priateľa, „Ako si teraz na tom s peniazmi? Máš ich dosť?“
„Keď už sme pri tom štipendiu,“ začal Jonathan a Ivy znova odvrátila zrak od vozovky pred nimi a uprela ho na svojho priateľa, „Ako si teraz na tom s peniazmi? Máš ich dosť?“
Poklesla jej sánka. „Čože?“
„Zaujíma ma, ako si na tom, keďže už nepracuješ pre organizáciu. Chcem
aby si sa mala dobre, aby ti nič nechýbalo.“
„Ja tvoje peniaze nepotrebujem, Jonathan,“ povedala ľadovo, zatiaľ čo
v jej vnútri vzplanuli iskričky hnevu.
„Si si tým istá?“ pozrel na ňu kútikom oka, stále v absolútnom pokoji.
„Si si istý, že som tá, ktorú chceš?“ podrypla ho arogantne.
Jonathan znenazdajky vyhodil smerovku a zaparkoval na najbližšom
voľnom mieste. Odopol si bezpečnostný pás, aby sa mohol k Ivy natočiť celým
telom. Obaja sa prepaľovali pohľadmi, čakajúc, kto poľaví prvý. Ivy bola plná
hnevu, znechutenia a sklamania, bola odhodlaná vydržať až do konca. A nakoniec
sa ukázalo, že vytrvalosť na vypláca.
„Čo to bolo za otázku?“ jeho hlas sa rozniesol tichom a jej z neho
nabehli zimomriavky. Na chvíľku to nebol Jonny, ktorý ju ráno viezol do školy,
predtým ako odišiel na tréning. Na drobný okamih to bol Jonathan, ktorý sa
rozprával s kapitánom úhlavných nepriateľov Jastrabov. Žiadna hravosť, milosť,
nič, čo na ňom milovala. Len tvrdá maska a neústupnosť.
„To sa pýtaj sám seba,“ odvetila.
„Ivy,“ oslovil ju a z jeho očí nesršalo nič dobré.
„Jonny,“ opakovala za ním.
Hruď sa mu prudko nadvihla, keď sa zhlboka nadýchol. „Takú hlúposť sa
ma už nikdy nepýtaj, rozumela si?“
„Tak sa ma nesnaž zmeniť. Nepotrebujem tvoje dotácie, nemienim byť
závislá na ťažkých miliónoch, ktoré zarábaš tým, že si v podstate ničíš celé
telo.“
„Ničím telo?“ nechápavo sa opýtal.
„To je jedno,“ zavrtela hlavou a odvrátila sa od neho.
„Vadí ti, že hrám hokej?“ udivene sa pýtal.
„Ak poviem áno, budeš sa hnevať, ak poviem nie, budeš sa hnevať tiež,
lebo budeš vedieť, že ti klamem,“ hovorila rýchlo, plná zúfalstva z toho, do
akej situácie priviedla samú seba, až sa jej takmer zaplietol jazyk. „Ale ja ti
klamať nechcem,“ zatiahla zúfalo. Jej nálada a tón sa za posledných pätnásť
minút zmenili už najmenej trikrát, čo Jonathana mierne udivovalo, no stále to
pripisoval jej pomenštruačným stavom. „Lenže, nechcem aby si sa na mňa hneval,
alebo sa cítil tak, že ťa nepodporujem. Pretože ja ťa podporujem, to dobre
vieš, však?“ splašene na neho pozrela, hľadajúc v ňom podporu, ktorú toľkokrát
odkedy boli spolu vkladala ona do neho.
„Viem,“ šepol a naklonil sa k nej, pobozkajúc ju na čelo. „Vážne si sa
takmer rozplakala?“ pousmial sa.
„Nechcem sa s tebou hádať,“ vydýchla.
„Tak sa nehádajme, dobre?“ mierne sklonil hlavu, aby sa mohol pozrieť
do jej ustaranej tváre. „Ja sa ťa už nebudem pýtať na peniaze a moje povolanie
budeme brať ako samozrejmosť, dobre? Súhlasíš?“
„Mhm,“ vydýchla a opatrne mu pozrela do očí.
„Tak sa mi to páči,“ široko sa usmial a znova ju pobozkal na čelo.
„Nejdeme domov?“ opýtala sa zamračene, keď jej oči stále viseli na
odbočke, ktorú Jonathan, bez najmenšieho zaváhania, prešiel a pokračoval ďalej,
rovno. Keď Jonny mlčal, Ivy sa na neho konečne pozrela. So zubami zarytými do
spodnej pery, tak ako mu to robievala ona pri ich vášnivých hrátkach, sa snažil
neusmievať, zatiaľ čo oči nespúšťal z cesty. „Jonny?“ oslovila ho opatrne,
nevediac, čo si má myslieť o jeho reakcii.
„Nejdeme,“ škeril sa ako malý chlapec.
„Takže ideme.. hm,“ premýšľala rýchlo, orientujúc sa podľa dopravných
tabúľ, „na štadión?“ nadvihla obočie.
„Vážne nemám náladu na poobedný spánok, i keď máme večer zápas,“
hovoril, „a niektorí chlapci zdieľali môj názor, takže si spravíme takú malú
párty na ľade, čo povieš?“ oči mu žiarili nadšením, keď sa na ňu zadíval.
„A teba volajú Kapitán Serious?“
„Idete sa korčuľovať?“ spŕška ľadu dopadla do Ivynho lona, zatiaľ čo
ona si stihla zakryť tvár dostatočne skoro na to, aby nekončila celá mokrá. Bol
to už takmer reflexívny zvyk, ešte z čias, keď lavička na striedačke bola jej
druhým domovom. Keď začula ako korba svalov narazila o mantinel, spustila ruky
z tváre a oprášila si stehná od ľadu, ktorý sa ešte nestihol roztopiť.
„Jonny si zmyslel, že ma naučí hrať hokej,“ plná hraného nadšenia
odpovedala. Andrew stojaci na druhej strane zábrany deliacej ich od seba sa
rozrehotal. „Myslí si totiž, že sa neviem ani len korčuľovať,“ prevrátila
očami. „A to ešte nevie, že mu nakopem zadok,“ nakoniec sa široko usmiala.
„Veľmi rád ti s tým pomôžem,“ široko sa usmial a Ivy si vedela
dokonale predstaviť, čo konkrétne mal Andrew na mysli.
„Pomôžeš s čím?“ ozvalo sa zo spojovacej chodby a hlavy oboch
priateľov sa v okamihu otočili za doliehajúcim hlasom. Len o pár
sekúnd neskôr im už spoločnosť robil Jonathan, ktorý s plnými rukami
a mierne zakrytým výhľadom balansoval na hrane korčulí, v snahe
nezložiť sa pred svojou priateľkou rovno k jej nohám.
„So zaúčaním tvojej ženy,“ spokojne odpovedal Shawzie, sledujúc, ako
jeho kapitán skladal pár korčúľ, hokejok a jeden svoj dres na lavičku
vedľa ryšavej dievčiny.
„Snáď to nebude také hrozné, aby som to nezvládol sám,“ diplomaticky
jeho ponuku odmietol. Chcel, aby ich spoločný čas strávený na ľade bol iba
o nich dvoch. Hoci prvotný plán bol, že si zahrajú všetci spolu, s ostatnými,
jeho názor sa zmenil. Mal potrebu chrániť ich intimitu, byť s ňou sám
najčastejšie ako to išlo. Mal v pláne v nasledujúcej hodine ju
vtiahnuť ešte hlbšie do svojho sveta,
ukázať tú vášeň, ktorú mal pre hru, ktorá mu podľa nej ničila telo. Chcel, aby
pochopila, čo to pre neho znamená stáť na ľade a všemožnými spôsobmi
rozochvievať sieť za chrbtom gólmana. Chcel, aby prežila to isté vzrušenie
a už len fakt, že na tento návrh pristúpila, ho robilo šťastným. Preto mu
po snáď prvý krát bolo jedno, či sa niektorý z jeho spoluhráčov urazí, ale
toto bola chvíľka ich dvoch. Shawzie, neprekonateľne pokojný len pokrčil
ramenami a spraviac vtipnú grimasu, rozosmial Ivy, pokým sa Jonathan
naďalej namáhal s veľkou čiernou škatuľou.
„Taak,“ vydýchol konečne, keď sa mu podarilo odtrhnúť lepiacu pásku
z čierneho papierového povrchu a otvoriť krabicu, „mal som odložené
korčule ešte keď som učil korčuľovať Lin a zhodou okolností máte rovnaké
číslo topánok, čo je len výhoda,“ hovoril, keď si kľakol pred Ivy a na jej
bosé nohy obúval čierne korčule. Ivy nereagovala. Radšej len odvrátila tvár,
len aby neuvidel jej výraz. Pretože zase raz, by bol oheň na streche
a hádka na svete. Hľadiac do Shawzieho tváre, ktorý už nie tak celkom
pokojne postával za mantinelom, uvažovala ako môžu byť muži niekedy takí
sprostí. Mierne ňou trhlo, keď Jonathan zatiahol prudko šnúrkami a spravil prvý
uzol na korčuliach, zatiaľ čo Andrew nahodil ospravedlňujúci výraz
a radšej sa od nich vzdialil a ona sa tak veľmi premáhala, aby
nepodľahla tej silnej chuti jednu mu streliť za svoje neuvážené slová. Ale
radšej dlane stískala v pästiach, pretože v podstate, on za to
nemohol. Nemohol za to, že bol muž. A muži nikdy nemohli za to, že
hovorili veci, ktoré im napadli ako prvé. Ich genetická výbava mnohokrát
neobsahovala len dobré fyzické proporcie ale väčšinou i neschopnosť
pochopiť ženské city. A že ženy sú mrchy, keď muži sú svine.
„Aj dres som zdedila po Lindsey?“ opýtala sa nakoniec prchko.
„Nie,“ rozosmial sa a oči mu doslova žiarili. Ivynu zmenu nálady
si akoby vôbec nepovšimol. „To som ešte musel rýchlo zbehnúť do stánku so
suvenírmi, ktorý bol samozrejme zatvorený, takže som musel podplatiť strážnika,
ktorý mi následne veľmi ochotne otvoril sklad, v ktorom som mohol nájsť tú
správnu veľkosť. Bolo mi totiž hneď jasné, že v tom mojom drese by sa ti korčuľovalo veľmi ale veľmi zle.“
„Dal si mu aspoň dosť?“ snažila sa o nezaujatý tón, no musela
uznať, že Jonathanovým konaním ostala ohúrená. Postavila sa z lavičky
a čakajúc, kým jej odpovie, vzpažila ruky a nechala si prevliecť červený
dres cez hlavu. Nemusela sa dívať na svoju hruď, aby vedela, že na jej ľavej
strane teraz svietilo veľké čierne „C“.
Razom sa cítila tak dôležito.
„Päťdesiat babiek,“ odpovedal nakoniec s nevôľou.
„Mohol si sa plesnúť trochu viac po vrecku, Jonathan,“ karhavo
pokrútila hlavou.
„Nemal som pri sebe väčšiu hotovosť!“ obraňoval sa.
„Jasné, vieš komu to hovor,“ prevrátila očami. „A ďakujem si povedal?“
Jonny sa rozosmial. Skôr ako však odpovedal, sklonil sa k nej
a pobozkal ju. „Povedal,“ prikývol s úsmevom.
„Aspoň, že tak. Mamina ťa dobre vychovala,“ päsťou ho udrela do
ramena. „A teraz, pomôžeš mi?“ Aké ľahké
bolo pred ním hrať nemotornosť, keď vedela, že Jonathanovi ešte poklesne sánka
z umenia, ktoré dokáže na ľadovej ploche vytvoriť.
„Ako dlho si to pred nami chcela tajiť?“ prižmúrené zelené oči
prepaľovali jej tvár, keď horúčava z fyzickej námahy sa odrážala
v červených lícach mladej dievčiny. Ivy sedela Jonathanovi na kolenách,
keď po skončení ich spoločnej hry zakotvili v spoločenskej miestnosti,
spolu s ostatnými a ona sa stala stredobodom záujmu temer všetkých,
čo sa ostali dívať na jej kreácie na ľade. Patrick Sharp, jeden
z ohúrených, sedel na náprotivnom gauči a nespúšťal z nej svoj
vážny pohľad.
„Dokým by ste mi nedali šancu sa ukázať?“ odvetila neisto.
„Prečo si nám to nepovedala?“ opýtal sa ju tentoraz Jonny.
„Nepýtali ste sa,“ pokrčila plecami.
„Kde si sa to naučila?“ výsluch pokračoval.
„Na klzisku,“ pokrčila plecami. Patrick prevrátil veľkými očami
a Jonathan sa rozosmial. „Ale nie, prepáč,“ ospravedlnila sa, no
i jej sa kútiky úst povytiahli do mierneho úsmevu. „Keď som bola malá,
chcela som byť krasokorčuliarka. Potom ma to prestalo baviť, začala som sa viac
venovať škole a tak. Bolo to dávno a venovala som sa tomu možno len
dve zimy, takže... Ale základy tam očividne ostali.“
Pravdou však bolo, že dôvodom prečo Ivy skončila, bol neúspech.
Nedostatok podpory, ktorú nemala od koho dostať. Nevedela, či robí pokroky, či
má vôbec talent a zmysel v tom pokračovať. Nevidela úspech. A už
ako ambiciózna mladá slečna chcela raz v živote veľa toho dokázať. Hodila
preto korčule a kariéru krasokorčuliarky za hlavu a zavŕtala sa do
kníh. Pretože byť najlepšou v ročníku bol výsledok, ktorý videla
i ona. A i všetci okolo nej.
„Hatleyová, ty si ešte plná tajomstiev,“ podozrievavo si ju
premeriaval Sharp. „A pripravíš nám ešte veľa prekvapení, cítim to v kostiach.“
„Je to možné,“ zašepkala so sklonenou hlavou.
„Hej Ivy!“ prirútil sa do miestnosti Pat, o ktorom menovaná ani
len netušila, že je ešte stále v budove.
„Ahoj Pat,“ pousmiala sa a prehodila ruku Jonathanovi cez plece.
Pomalým pohybom sa mu ihrala s vláskami na šiji, keď sa k nej
naklonil.
„Ľúbim ťa,“ vydýchol jej do ucha. Na jej tvári sa roztiahol blažený úsmev,
keď mu pozrela do očí. Hoci dnes ráno spravila rozhodnutie, ktoré ju môže
posunúť niekam úplne inam, teraz sa cítila šťastná. Neprekonateľne.
„Viete čo, vy dvaja by ste sa raz mohli vziať,“ vykríkol Shawzie
a vrava v miestnosti utíchla. Niekoľko párov očí sa pozrelo na Ivy,
ktorá s horúcimi lícami znovu sklonila hlavu, zatiaľ čo Jonathan sa len
široko usmieval. Nikdy ju ani len nenapadlo uvažovať nad myšlienkami tohto
typu. Nikdy dokonca ani nepremýšľala nad tým, čo bude na druhý deň. Pretože ich
budúcnosť bola každým dňom neistejšia. No nik iný okrem nej o tom nemal
ani najmenšieho poňatia. Ignorovala konšpiračné teórie, ktoré sa rozvinuli
v miestnosti, sama sa zahĺbiac do bezduchej agónie, ktorú na seba našila.
Mala si to rozmyslieť. Mala pouvažovať nad tým, čo robí. A hlavne, mala
o tom niekomu povedať...
„Ivy!“
Zodvihla hlavu a zamračene behala pohľadom po tvárach, hľadajúc
tú jednu, ktorá ju oslovila.
„Pýtal som sa ťa, či dnes nejdeš na party,“ Shawzie sa dožadoval
odpovede.
„Party?“
„Dievčatá jednu organizujú.“
„Ja neviem... či by som..“ habkala. Nechcela ísť. Nevedela, či by
mala. Či by to bolo vhodné. Od momentu, keď sa prevalil ich vzťah
s Jonathanom a fakt, že miláčik ženského osadenstva organizácie,
Lindsey, bola podvádzaná, bolo Ivy jasné, že s väčšinou priateliek
a snúbeníc hráčov si prílišne rozumieť nebude.
„No tak, veď choď. Amanda bude veľmi rada, ak pôjdete spolu,“ zapojil
sa Pat.
„Ide aj Abby,“ pridal sa Sharp.
„Och,“ vzdychla nevoľky. „Mám ísť?“ pozrela na Jona.
„Choď,“ postavil sa na stranu svojich priateľov, čo Ivy viac než
zamrzelo.
*
Nervózne poklepkávala dlhým nechtom po hrdle poloprázdnej fľašky piva,
ktorú tak mocne zvierala medzi prstami, až sa bála, že praskne
a rozhliadala sa naokolo. Cítila sa ako duch, každý ju prehliadal
a ak by nebolo Amandy, ktorá stála po jej boku a momentálne sa
zhovárala so svojou menovkyňou, ktorá niesla priezvisko jej obľúbeného
Kvietočka, bola by už dávno vypadla. No Amanda bola príliš nadšená tým, keď jej
Ivy zavolala a opýtala sa, či by ju nemohla zviesť. Bola si istá, že
Patrick sa dávno predtým ako u nich doma zazvonil telefón, zmienil, že
v ženskom klube miláčikov Chicaga budú mať nový prírastok, no i tak
sa Amandino nadšenie nedalo nazvať nijako inak ako úprimným. A bohužiaľ,
i keď miestami chvalabohu, bola Amanda jediná s kým si Ivy rozumela.
Preto jej bolo viac než hlúpe sa odtiaľ pred jedenástou večer vypariť. Rozhodla
sa, že počká aspoň to polnoci. A potom sa na niečo vyhovorí. Na školu,
napríklad. Áno, škola je vždy dobrá výhovorka.
„Ty musíš byť Ivy,“ začula. Zodvihla pohľad od neurčitého bodu niekde
na podlahe a už s rozostreným zrakom sa pozrela pred seba. „Ja som
Abby..“
„Sharpová,“ dokončila za ňu s úprimným úsmevom a prijala
podávanú ruku. Dúfala, že Abby bude minimálne taká príjemná ako jej manžel.
„Áno,“ ostala mierne zaskočená, no v okamihu sa jej na tvári
usadil úsmev. „Toto je Elina Hjalmmarson a Dominique, ktorá chodí
s našim brankárom, Coreym.“
„Ahojte,“ pozdravila sa slušne. Jediné, čoho sa dočkala, boli nie
práve vľúdne pohľady.
„Takže Ivy, čo vlastne robíš? Môj manžel mi toho veľa nechcel
o tebe povedať,“ ujala sa slova Abby.
„Ehm, študujem,“ vydýchla. „Geografiu a dá sa povedať, že
i časť cestovného ruchu. Nič
dychberúce, ale baví ma to.“
„To je najdôležitejšie!“ pritakala Abby.
„Ivy, ako dlho si vlastne už s Jonnym?“ ozvala sa Elina. Viac než
preafektovane. A Ivy napadlo, že práve asi narazila na prvú Lindseyinu
veľkú kamarátku.
„Na to je ťažké odpovedať,“ začala, snažila sa zo seba vydať
diplomatickú odpoveď tak, ako to toľkokrát videla pri rozhovoroch so svojim
priateľom. „No nie je to tak dlho,“ dokončila potichu.
„A nemyslíš, že je to príliš vážne, keď ste len tak krátko spolu?“
ozvala sa Dominique.
„Myslím, že to je jedno, dievčatá, nie?“ Abby zakročila.
„Nie, to je v poriadku, Abby,“ namietala. „Je to vážne, až
príliš, súhlasím. Ale nemyslím, že dĺžka nášho vzťahu má nejaký dopad na to, čo
k sebe cítime.“
Elina s Dominique ju prebodávali pohľadmi. Opovrhnutie.
Povrchnosť.
Ivy mala chuť niečo povedať. Odbiť ich nejakou nepríjemnou poznámkou,
ktorú by si dovolila vysloviť, ak by bola v miestnosti s ich
partnermi. No nemohla. Zahryzla si radšej do jazyka a napila sa
z piva.
„A fajčíš ho, Ivy?“ opýtala sa Elina.
„Áno, to je dôležité,“ pritakala okamžite Dominique. „Lindsey ho stále
fajčila.“
Dôvodom, prečo pivo, ktoré malo skončiť v pažeráku mladej
dievčiny, no skončilo v prieduškách bolo, že keď jej mozog spracoval
otázku, ktorú dostala, vyslal signál, ktorý mal za následok nepravidelné
búšenie srdca a prekvapenie zmiešané so zahanbením, odrážajúce sa
v jej tvári. Otázka ju jednoducho tak prekvapila, až sa zakuckala
a zhrozene pozrela na ženy pred sebou.
*
„Mohla si vydržať aspoň do polnoci,“ prehodil potichu.
Sledovala ako sa svetlo pouličných lámp, okolo ktorých prechádzali
príliš rýchlo, odrážalo v jeho sústredenej tvári.
„Ďakujem, ale počúvať o anatómii pohlavných orgánov tvojich
spoluhráčov som vážne nemala chuť.“
„Prosím ťa,“ prevrátil očami. „Určite to nebolo také hrozné.“
„A na to si prišiel ako?“ prekvapene na neho pozrela. Cítila, ako jej
srdce znova začalo prudko búšiť a ruky jej oťaželi. Znova sa budú hádať.
„Ak by to bolo skutočne také hrozné, prečo by mi Lindsey o tom
nikdy nepovedala?“
Zatvorila oči a pokrútila hlavou.
A je to tu.
„Hm?“ dožadoval sa odpovede.
„Kedy už konečne pochopíte, že JA nie som Lindsey?“ snažila sa hovoriť
mierne, nekričať. No čím viac sa snažila, tým to bolo horšie. „Mne sa nepáči
ten životný štýl ako jej, mne robí
problém zhovárať sa o svojom milostnom živote s absolútne cudzími
ľuďmi.“
„A myslíš, že jej to problém nerobilo?“ opýtal sa podráždene.
„Stačilo mi pätnásť minút na to, aby som prišla na to, čo ti Lindsey
v posteli robila a čo nie, takže odpoveď pravdepodobne poznáš.“
Jonathan sa rozosmial. „Ženy.“
„Prosím?“ prekvapene na neho pozrela.
„Ale nič. Len, že všetko dramatizujete a prekrúcate. Ktovie ako
to v skutočnosti bolo,“ pokrútil hlavou, oči upreté do spätného zrkadla.
V aute bolo po zvyšok cesty ticho. Ignorovala každý jeden jeho
pokus o pokračovanie v rozhovore, každý jeden, i ten najmenší
dotyk. Keď zaparkoval pred jej bytom, slzy jej už tiekli po tvári. Očividne
nikdy nebude ako Lindsey. Očividne už navždy bude chodiť s nálepkou tej,
ktorá stála za rozpadom dlhoročného vzťahu. Tá, ktorá je druhá. Bez slova opustila vozidlo a rýchlym krokom, tak nejako
tajne dúfajúc, že ju bude nasledovať, smerovala domov. Po pár metroch jej
došlo, že ju Jonathan rozhodne nasledovať nebude. Na sekundu zastala
a pootočila sa. Cez plece pozrela na miesto, kde ešte pred nemalou chvíľou
parkoval, no teraz bolo už prázdne a jej srdce doslova puklo.
Nakoniec, možno jej rozhodnutie nebolo nesprávne.
Kľúče vhodila do sklenej misky na komode, topánky si len ledabolo
stiahla z nôh a tmavým bytom
vykročila do obývačky. Nechcela si ľahnúť do postele. Chcela si ľahnúť na gauč,
pritúliť sa k svojmu psovi a vychutnávať si tú vôňu sálajúcu
z vankúšov na pohovke, tak veľmi presiaknutou Jonathanom, až jej to lámalo
srdce na kusy. Chcela s jeho vôňou pri nose preplakať celú noc a ráno
s opuchnutými očami zaklopať pri jeho dverách, len aby mohla cítiť tú vôňu
naživo a pri tom prežiť satisfakciu z toho, ako ustarane sa bude
tváriť kvôli jej začervenaným očiam.
Nezasvietila. Rovno sa hodila na pohovku, stiahla na seba prvý vankúš,
na ktorý jej drobné ruky narazili a čakala. Čakala na to, kedy sa matrac
vedľa nej podvolí váhe pitbulla a jej pes, akoby vedel, že sa deje niečo
zlé, jej vyoblizuje celú tvár. Pretože presne to teraz potrebovala. No ten
sladký moment neprichádzal. Dych sa jej zasekol v hrdle a krv jej hučala
v ušiach.
„Aida?“ zatiahla potichu, ako drobná myška. Ivy sa prevrátila a postavila.
Jediným dotykom rozsvetlila celú miestnosť a jej srdce vynechalo zopár
úderov. „Otec?“ vydýchla prekvapene.
„Zlato, mrzí ma to,“ zvieral ju svojimi obrovskými rukami,
v ktorých sa zakaždým cítila tak bezpečne a dlaňou ju hladil po
chrbte. Potrebovala ho pri sebe. Potrebovala mu plakať na ramene, mať pocit, že
aspoň on je tu pre ňu. „Nemal to urobiť,“ pocítila ako nesúhlasne zavrtel
hlavou.
„Očividne musel,“ potiahla nosom a do rukáva svetríka si utrela
slzami zmáčané líca. „Už to neodvrátim.“
„Je mi to tak ľúto,“ opakoval stále dokola, už od chvíle, keď
prekročil prah jej dverí a stiahol si ju do náručia. Ivy neodpovedala.
Nevedela, či jej samotnej to ľúto bolo.
„Rozprával som sa s dekanom tvojej fakulty,“
jej otec na ňu pozrel spod mihalníc . „Vraj nebude žiaden problém pri
schvaľovaní tvojej prihlášky.“
„Odkiaľ to vieš?“ rozšírili sa jej oči.
„Viem všetko o tvojom živote od chvíle čo si
sa narodila, Ivy,“ šepkal. „No zaujíma ma jedna vec. Prečo si sa prihlásila
práve tam?“
„Ehm, neviem,“ povedala úprimne. „Myslím, že to
bol len nejaký chvíľkový impulz.“
„Chvíľkový impulz,“ zasmial sa na jej odpovedi.
„Každopádne odteraz vieš, kde ma nájdeš,“ dopovedal a postavil sa z kresla.
„Prečo..,“ začala a splašene na neho
pozrela. „Prečo odchádzaš? Teraz, keď ťa konečne poznám?“
„Pretože musím, Ivy,“ oslovil ju a sklonil
sa k nej. So zatvorenými očami ju pobozkal na vrch hlavy a odtiahol
sa. „A verím, že nebude trvať dlho, kým sa znova uvidíme.“
Odišiel.
A ona sa rozplakala.
Pretože nevedela, čo ďalej.
„Si príliš pokorná,“ zhodnotil Jonathan jej postoj k situácií,
v ktorej sa ocitla. „Ja by som mu neodpustil, ak by ma tu nechal po tom,
čo ho poznám sotva pár rokov.“
„To je jedno,“ prerušila ho pri dramatizovaní. Nechcela sa už
o tom rozprávať. Nie, ak vedela, že všetko čo si Jonathan myslel, nebola
pravda.
„Dobre,“ prikývol nakoniec, „tak ideme už konečne spať, čo povieš?“
navrhol.
„To by bolo fajn,“ potiahla nosom a pustila sa Jonathana
v snahe postaviť sa z jeho lona.
„Žiadne také,“ zamrmlal a v okamihu sa postavil,
i s Ivy na rukách.
Zasmiala sa na jeho spokojnom výraze, keď nezaprotestovala a len
si pokojne položila hlavu znova na jeho plece. Odniesol ju do spálne, pomohol
jej vyzliecť sa a zakaždým, ako jej i tá najmenšia slza vykukla
z okraja očka, ochotne jej ju utrel. Nakoniec, keď už boli obaja zalezení
pod teplou prikrývkou, Ivy sa k nemu pritisla najviac ako vedela. Triaška,
ktorá by ju bola ovládla, ak by v posteli ležala sama, bola zažehnaná
horúčavou sálajúcou z mohutného tela vedľa nej. Rukou mu stále dokola
prechádzala po hrudi a tak dokonale vystúpených brušných svaloch, čo ju
viac než upokojovalo. To, čo k nemu cítila sa už slovami nedalo opísať. Bolo
to tak silné, až vedela, že ju to zničí. Viac, než čokoľvek iné.
„Mám rada, keď spávaš len takto,“ zamrmlala a znova mu prešla
prstami po bruchu.
Zasmial sa. „Aj ja by som bol rád, ak by si stále spávala nahá.“
„Takže po tomto tvoje srdce baží?“ dlhým nechtom mu pichla do stredu
hrudníka, na miesto, kde mu srdce tak prirýchlo bilo.
„Ono baží hlavne po tebe,“ šepkal roztrasene. Akoby vedel, akoby mal
podozrenie.. No tú myšlienku, že by niečo tušil, Ivy okamžite zavrhla. „A teraz
spi. Oboch nás zajtra čaká náročný deň.“
Posluchárňou sa nieslo ťažké ticho. Jediné čo počula, boli hroty pier
zarývajúce sa do kusov bieleho papiera. Odtrhla zrak od prednášajúceho, ktorý
sa v absolútnom tichu prechádzal pomedzi svojich študentov a pozrela dole,
na slepú mapu, na zadanie testu. Pred očami jej doslova behali správne
odpovede, no jej ruka sa ani len nepohla. Ak by teraz odovzdala test prázdny,
premrhala by jedinečnú šancu a spôsobila si nesmierne výčitky svedomia. Ak
by ho odovzdala vyplnený, už by nebolo cesty späť. Všetko by bolo stratené.
Zhlboka sa nadýchla a pozrela na veľké hodiny nad tabuľou pred
sebou.
Naprázdno prehltla a začala písať.
Zaznela siréna oznamujúca koniec zápasu a následne po nej
nespokojné bučanie fanúšikov.
Ivy začula niekoľko nadávok adresovaných na kapitána, no odignorovala
ich. Jej plné sústredenie mali hráči na ľade.
Bolo po všetkom. Prehrali. Stratili možnosť dorovnať sériu zápasov na
3:3 a tým si vytvoriť priestor na ďalší, rozhodujúci zápas. Stratili možnosť
o pár týždňov pozdvihnúť najcennejšiu trofej v hokeji nad hlavy. Fanúšikovia
odchádzali. Po ľade sa povaľovali kusy polámaných hokejok. A Ivy vedela,
že tento večer ešte nekončí.
„Kde je?“ opýtala sa, keď sa konečne, po dlhých minútach tlačenia sa
pomedzi fanúšikov, dostala do priestorov šatní.
„Sedí v šatni,“ odvetil Patrick Sharp, ktorý práve dokončil jeden
z nekonečných rozhovorov s novinármi. Zhlboka sa nadýchla a vyrazila.
Šatňa bola už takmer prázdna. Väčšina jej zvyčajného osadenstva už
bola osprchovaná a prezlečená v predražených oblekoch, pripravená na
odchod domov.
A potom tam bol on.
V plnej výstroji sedel na svojej časti lavičky a hľadel do
zeme.
Bez rozmýšľania prešla cez celú šatňu sa posadila sa vedľa neho. Bez
slova ho chytila za ruku, preplietla si s ním prsty a oprela sa
hlavou o jeho rameno. Teda, skôr o chránič ramena.
„Takto by kapitán hrať nemal,“ zašepkal. Jeho hlas bol plný hnevu a sklamania.
„Ja viem,“ povedala a pozrela mu do tváre.
„Sklamal som celý tím,“ pokrútil hlavou.
„To nehovor. Nie je to pravda.“
„Ivy, nepokúšaj sa..“
„Nepokúšam. Proste to tak je. Zranili vám štyroch hráčov v posledných
troch zápasoch. Sám by si to nepotiahol ani keby si bol Gretsky a Sakic dokopy,“
zavrtela hlavou.
„Niekto sa nám tu naučil mená z histórie hokeja, eh?“ pozrel na ňu
kútikom oka a ju zahrialo pri srdci, keď videla, že sa mu pery zvlnili do
aspoň mierneho úsmevu.
„Niekto dáva pozor, keď rozprávaš o tom, čo miluješ,“ poopravila
ho mierne. Jonathan zavrel oči a oprel sa čelom o to jej. Znova mu
dala jeden z milióna dôvodov, prečo ju jednoducho miloval. „Poď,“ šepla a postavila
sa. „Ideme domov.“
Jonathan ma dokáže nasierat v takých intervaloch, že to snáď ani nie je možné.
OdpovedaťOdstrániť...najradšej by som ho chytila za plecia a vytriasla z neho aj posledné bolestivé argumenty...
Časť je naozaj skvelá, a to ti hovorím vždy, ale ja za to nemôžem, že nevieš písať zle časti, takže...
Som rada, že si pridala časť, pretože viem, že máš určite plnú hlavu iných vecí...
A všimla si si, že konečne nemeskan 2 týždne s komentárom? Musím sa pochváliť...
čím ťa zase, Lauruška moja, nasral? :) veď on je taký zamilovaný po uši, až všetko berie ako samozrejmosť a nemôže za to, že hovorí veci, ktoré ho napadnú ako prvé O:) (vidíš, musím si obhajovať svojho budúceho manžela :D )
Odstrániťjoj, ďakujem, ďakujem :-*
všimla, všimla :) a dnes si dokonca prvá a pravdepodobne i posledná ;)
To celé čakanie za to určite stálo ! ďalšia úžasná časť.. aj keď ten Jonathan.. som veľmi zvedavá ako to bude pokračovať :) veľmi sa teším na ďalšiu kapitolu :) x
OdpovedaťOdstrániťďakujem ;)
OdstrániťAh božeeeee... *-* Keď mi túto poviedku jedna moja skvelá spolužiačka odporučila, všetky kapitoly (ktorých bolo 19) som prečítala za jeden deň, lebo som sa od nej nevedela odtrhnúť aj napriek tomu, že som následne spala asi nejaké 3 úbohé hoďky kvôli nadchádzajúcemu školskému dňu, ale ver tomu, že mi to za to stálo :3 A navyše, keď sú CHICAGO moje životné lásky a Jonny obrovský obľúbenec, čo lepšie si priať? <3 takže už asi chápeš, prečo som to jednoducho musela prečítať ihneď a naraz :DDD a aj napriek tomu, že cítim, že nastane asi niečo smutné a ja to budem naozaj prežívať, pretože som sa do toho veľmi vžila, aj tak ti naozaj ďakujem, si skvelá, úžasne píšeš, tak HLAVNE NEPRESTÁVAJ!!! <3 *-*
OdpovedaťOdstrániťJEEEEEEEEEEJ ^^
Odstrániťto je vždy také milé prečítať si, že mám novú čitateľku O:) vždy to tak príjemne zahreje pri srdiečku :)
no, zase, dievča! nemusela si to preháňať, veď tie časti by ti neboli nikam ušli ;)
veď uvidíme, ako to nakoniec dopadne O:)
to ja ďakujem!!! a pozdravujem tvoju spolužiačku ;)
Ozývam sa aj ja, trošku neskôr,prepáč :/ Vážne sa na to oplatilo čakať <3 Ty to všetko vždy tak úžasne napíšeš,opíšeš a za taký talent by som ja vraždila :DD Aký časový posun bol medzi touto časťou a poslednou? A nerozmýšľala si nad tým že by si opisovala aj to ako sa cíti napríklad Jon? Viem že niekde to je,ale napríklad veľmi by ma zaujímalo čo presne cítil pritom keď Ivy viezol z party alebo keď do hádky nejak zapletú Lindsey. Elina a Lindsey sú v skutočnosti také dobré kamarátky? Súhlasím aj ja, tiež ma Jonathan niekedy štve, ale naňho sa nedá dlho "hnevať". :D Dúfam že nás pozveš na svadbu ;) :D
OdpovedaťOdstrániťSčasti chápem dievčatá ktoré sa neozývajú, ale aj nie. Tiež som zo začiatku nekomentovala,nechcela som, ale potom ma tuto jedna osoba k tomu dotiahla :D A je úplne super, keď ti tu môžem niečo zanechať, a potom každú chvíľku pozerať či si odpísala alebo nie. :D
Ivka,nech už sa deje čokoľvek,drž sa! Zvládneš to! :)
Lucia <3
Joj Lucka, veď sa toľko neospravedlňuj stále! Nič sa nedeje ;)
Odstrániťale joooooooooooj, určite nie, si to len namýšľaš. Blašková píše mnohokrát lepšie ako ja, takú chválu si nezaslúžim proste..
z Jonovej strany? Popravde, pár krát som nad tým uvažovala a je dosť možné, že aj v tých posledných častiach bude pár pohľadov z jeho strany, ale ešte uvidím, ako sa mi to bude hodiť :)
Áno, aj v skutočnosti sú také dobré, myslím, že aj najlepšie kamarátky, čo sa týka WAGs :) Aj s tou Dominique bola Lindsey kedysi kamarátka, kým sa Dom nevyspala s Jonathanom (Ale neviem už či to bolo, keď už bol s Lindsey alebo ešte predtým, len viem, že sa už nepriatelia odkedy je Lin s Jonnym)
samozrejme, všetky budete pozvané ;) vy s Diančitou extra pozvánky budete mať ;)
Som rada, že si svoj názor zmenila ;) O:)
Ďakujem :-* ♥
ja neviem, čo stresuješ, celý vesmír očividne zbožňuje tvoju story, len nemôžeš ovplyvniť to, že im nos zamrzol pri klávesnici z tej prekrásnej treskúcej zimy, čo tu máme zatiaľ. keepl calm & stay beautiful, micka :)
OdpovedaťOdstrániťhubu drž, micka.
OdstrániťTo by nebola Diana keby nemeškala s komentárom >_< nenávidím sa za to !!! vždy si IL prečítam no ku komentáru sa nie a nie dokopať... kurnik, sere ma to! no už som tu, KONEČNE. awwww, Ivy si ide splniť sen a nech sa Jon neopováži namietať keď sa to dozvie, lebo si to s ním ručne stručne vybavím:D Rozhovor v aute top a dávam Ivy za pravdu, ale jej vyjadreniu že si ničí telo? RLY? o.O s tým nesúhlasím. a jó, to vieš Jon, krámy sú krámy -_- :D ostaň v tejto mienke.. áááá chalani v častííííí O:) čím sme si to zaslúžili? „mal som odložené korčule ešte keď som učil korčuľovať Lin a zhodou okolností máte rovnaké číslo topánok, čo je len výhoda,“ kristepane toto nemyslíš vážne Jonathan !!? nebudem sa vyjadrovať, nebudem... inaaak, vieš že som mala hneď od začiatku podozrenie že bude mať niečo Ivy spoločné s ľadom a korčuľami? ešte v prvej časti keď bola s Aidou vonku a hopsa ono to je pravda ! tá párty pre ňu nedopadla dvakrát dobre :O normálne mi jej je ľúto. :( diana je zase nechápavá a tak sa radšej pýtam :D tá časť, čo tam je jej otec, to nie je sen že? o.O to sa normálne stalo, však? prosím napíš že som to pochopila ! :D
OdpovedaťOdstrániťa ešte jedna vec mi vŕta hlavou ! neviem si dať pokoj s tým :D keď Ivy nastúpila pracovať, tak Jon s (Patom??) sa podpísali na papier a ona to mala dať tým dvom šialeným babám, tak kde ten papier skončil? :D :D ja viem že takéto veci sa ťa pýtam a nedá mi to proste! teda myslím že si nikde nepísala že by im tie podpisy dala alebo tak o.O alebo si to nepamätám :O
Ďakujem za pozvánku na svadbu :*
Dianičita :***
To by nebola Diana, keby si niečo stále nevyčítala ;)
OdstrániťMyslím, že si tu očividne jediná, čo chce, aby Ivy odišla :D dievča, ty si zázrak :D
Tak ono to, čo Jonathan (A všetci hokejisti) robia pre svoju kariéru je fakt ničenie nie len tela po fyzickej stránke (aj keď áno, priznajme sa, rady sa na nich pozeráme shirtless, sliny len tak tečú) ale aj po psychickej. Je to veľmi náročný šport a nie každý to, bohužiaľ, zvláda.
Ako som napísala už pri Luckinom komentári, on nemôže za to, že je tak zamilovaný, až si neuvedomuje, ako veľmi Ivy ubližuje O:)
nie, nebol to sen :D skutočne sa to stalo :D prečo by inak revala? :D Dijanááááááááá rozmýšľaj kus! :D :D :D
hahahaaaaaaaaaaaaa :D presne, to bolo s Patom :D a vieš, že sama som minule nad tým premýšľala, že by som to mohla spomenúť? :D hmmmm 3:)
za málinko ;) :-*