Innocent Love - The End.

It hurts to know you're happy, yeah
It hurts that you've moved on
It's hard to hear your name 
When I haven't seen you in so long
it's like we never happened
Was it just a lie?

Na čele sa jej objavili vrásky, keď s neochotou nadvihla Jonathanovu ruku, ktorá jej tak tuho zvierala pás a opatrne, aby ho neprebudila, sa presunula na koniec postele. Zo zeme zodvihla nohavičky, nečujne si ich nasunula späť na svoju ubolenú panvu. Na chodbe prekročila batožinu, ktorú pohodili v útrobách jej bytu hneď, ako sa za nimi zatvorili dvere a mlčky, sprevádzaná neodlákateľným splnom sledujúcim každý jeden jej krok, pokračovala ďalej, do kuchyne.
Hrdlo mala suché ešte od posledného slastného vykríknutia mena svojho milenca a preto nebolo divu, že pohár, po ktorý sa načiahla, si naplnila až po samý okraj. K perám si priložila obrúsenú hranu skla a z chute sa napila. Studená voda sa jej rozlievala vnútrom, no i tak nebola dôvodom chvenia, ktoré ju razom ovládlo. Zrak jej padol na chladničku. Kalendár so zakrúžkovaným dátumom v žiare mesiaca jej priam bil do očí. Ruky jej automaticky vyleteli ku kuchynskej linke, aby ju zachytili pred tým, ako by padla na zem.

Ostával týždeň.

„Kde si bola,“ zamrmlal v polospánku, keď si ľahla späť po jeho boku a srdce jej priam poskočilo, keď si ju okamžite zovrel v objatí.
„Len sa napiť. Pokojne spi ďalej,“ hovorila opatrne. Silou svojich pevných ramien si jej chrbát pritisol ešte väčšmi o hruď a nos zavŕtal medzi jej vlasy.
„Budem, ak ma už nenecháš samého,“ spokojne vydýchol.

A ona sa tak usilovne snažila neroztriasť sa.

„Dobré ráno,“ začula spoza chrbta, keď sa nakláňala nad panvicou v snahe nepokaziť aspoň omeletu. Od momentu, keď sa v noci pritúlila naspäť k Jonathanovi, zaspať už nevedela. Bdela za doprovodu ťažoby zvierajúcej jej hrudný kôš a s myšlienkami víriacimi ako rozpútané tornádo pochopila, že na dobrý spánok môže v najbližších dňoch zabudnúť. Preto, keď sa slnko pred pol šiestou ráno začalo driapať pomedzi zastreté žalúzie, nemienila ďalej cítiť jeho pevné ruky okolo svojho tela, či hľadieť do tej pokojnej tváre, ktorá nemala ani najmenšieho zdania o tom, čo sa bude diať. Opustila posteľ v snahe spraviť niečo zmysluplné ešte predtým, ako sa prebudí i on. No v ničom sa jej nedarilo. Spackala svoje vlastné raňajky tak, že to ani len jej pes nechcel žrať, stihla rozbiť pohár, či rozliať škatuľu mlieka. Preto, keď ucítila znova jeho ruky na svojom páse, sporák pre istotu vypla, dúfajúc, že aspoň táto verzia raňajok bude jedlá.
Ucítila bozk vo vlasoch a teplý dych ju pošteklil na krku. „Zobudil som sa neskutočne nadržaný a dúfal som, že ťa budem mať vedľa seba,“ skôr ako stihla reagovať, najprv ucítila svoj chrbát pritlačený na jeho nahú širokú hruď a až tak stále pulzujúcu erekciu ukrytú v teplákoch, ako si jej boky pritláčal k tým svojim.
„Hold, smola, niekto musel robiť aj raňajky,“ vydýchla a vytrhla sa mu. Otočená chrbtom, neodvážiac sa mu pozrieť do tváre, prestierala stôl.
„A za to ti ďakujem,“ hovoril stále zvesela, keď si sadol a ju, rýchlym pohybom, ktorý si ani nevšimla, si stiahol na kolená. Mlčky sledovala ako raňajkoval a zakaždým, ako jej k zovretým perám priložil vidličku s jedlom, Ivy len záporne zavrtela hlavou. Necítila sa na to, že by dokázala dostať do svojho žalúdka niečo, čo by tam vydržalo viac ako úbohých päť minút a následne skončiac v záchodovej mise. Nechcela, aby videl, že niečo nie je v poriadku, aby nemal zbytočné otázky. Chcela sa tomu osudnému rozhovoru vyhýbať čo najdlhšie.
„Čo máš dnes na pláne?“ opýtala sa s malou dušičkou, keď po pár minútach odsunul Jonathan spred seba prázdny tanier a svoje ruky znova obmotal okolo nej.
„Hmm, v prvom rade sa ísť domov vybaliť,“ obom im zrak zaletel k rozhádzanej batožine na chodbe, „a potom neviem. Pravdepodobne budem musieť ísť na zimák,“ vydýchol mierne frustrovane. Sezóna sa blížila a tak, ako veľmi sa na ňu tešil, tak veľmi sa mu i nechcelo. Snáď po prvý krát by radšej ráno vyspával po jej boku, ako korčuľoval na ľade. No leto sa už pre nich končilo a nastal čas znova makať.
„Kvôli training campu?“ až jej srdce poskočilo nadšením.
„Mhm,“ prikývol zamyslene. „Mal by začať už zajtra. Budem musieť prejsť s trénermi všetko, pozrieť sa na mladíkov a tak. Povedala by si, že ako kapitán musím byť pri papierovačkách na začiatku sezóny?“ zasmial sa a uprel na ňu svoje veľké čierne oči.
„Nie, nepovedala,“ pokrútila hlavou so slabým úsmevom. Neprítomne ďalej počúvala o tom, ako sa teší na  kondičné testy a na to, ako sa bude môcť znova Patrickovi, tak ako každý rok, smiať kvôli jeho výške a neschopnosti vyskočiť dostatočne vysoko na to, aby rukou zhodil  i tie najvyššie umiestnené štítky. Sama bola zahĺbená do myšlienok o tom, čo všetko bude musieť urobiť ona, pokým on spolu s ostatnými, ktorých sa chystá opustiť, budú tvrdo pracovať na stabilite svojho tímu na druhom konci mesta. A akoby naschvál, všetko jej hralo do karát. Akoby by jej i hviezdy priali.

V ušiach jej dozneli jeho slová na rozlúčku, ktorých podstatu vlastne ani nevnímala, a ona  stála na prahu svojho bytu, vo veľkom rozťahanom tričku, neochotná sa z neho vyzliecť možno i z toho dôvodu, že ešte stále z neho sálala vôňa jeho pravého majiteľa a ona začínala trpieť počiatočnou sebadeštrukciou, keď sa posledných pár hodín trýznila myšlienkou, že takto to je správne a jej oči nespúšťali z dohľadu jeho peknú tvár. Bez rozmýšľania, keď chcel pokojným a jednoduchým bozkom na rozlúčku jej povedať posledné ahoj pre tento deň, ho uchytila za golier polokošele a s novonadobudnutou silou ho k sebe pritiahla. Pery im o seba narazili a jej sa dych zasekol niekde na polceste do pľúc. Na chvíľu prestala rozmýšľať, prestala cítiť. Nechala sa len unášať tým, čo v danom okamihu potrebovala najviac. Posledný krát roztancovať ten vášnivý tanec ich úst, posledný krát prejsť po tom drobnom strnisku črtajúcom sa na hrane jeho sánky, či ucítiť stavbu jeho pevného tela pritisnutú o tú jej. Bozkávala ho splašene, chaoticky no pritom vášnivo. V jednom bozku sa snažila zo seba vydať všetky svoje emócie, všetko, čo k nemu cítila a dúfala, že spomienka na tento bozk ho o pár dní bude vyvracať z myšlienok, ktoré mu vštepí. Dúfala, že tento okamih bude pre neho poslednou slamkou nádeje. A pretože bola priveľký sebec, chcela aby mal tú drzosť ju zastaviť a povedať jej, že jej neverí. Chcela a pri tom sa toho tak veľmi bála.
Oprela sa čelom o to jeho, no jej prsty ešte stále tuho zvierali límec košele. Prešla ňou vlna triašky, keď začula ako sa spokojne zasmial, očividne ešte stále ohúrený jej konaním.
„Ženská, ja ťa jednoducho milujem,“ šepol. Konečne otvorila stisnuté viečka a pozrela mu do očí. Do tých veľkých čiernych očísk, v ktorých sa topila od prvého okamihu. Od okamihu, keď na neho narazila v chodbách ich spoločného pracoviska a pýtala sa ho na cestu. Keď jej pochválil čiapku a ona sa mu so zružovenými lícami radšej odvrátila chrbtom. Do tých očísk, v ktorých sa neodrážalo nič iné, ako úprimnosť jeho slov.
„Aj ja ťa milujem,“ šepla, vo vnútri absolútne zlomená.
Pocítila vo vlasoch jemný bozk a už ho nebolo. Zmizol ako prízrak, nevediac, že už je to navždy.

Letenku som ti poslal  emailom.“
Prstom prechádzala po hrane šálky a očami hypnotizovala nehybnú tekutinu v jej hĺbke. Mobil zvierala v ruke pritisnutý k uchu, až cítila ako ju zaplavovala horúčava z drobnej hračky.
„Dobre, ďakujem,“ odvetila neprítomne.
A nezabudni, zajtra o pol jedenástej máte termín u veterinára. Uisti sa prosím, že vyplní všetky papiere o tom, že môže Aida letieť.
„Samozrejme,“ vydýchla.
A s peniazmi si nerob starosti, zaplatil som mu vopred.“
Ďakujem,“ odreptala znova automaticky.
A Ivy,“ postrehla ako hlas jej otca zjemnel, „viem, že to bude pre teba ťažké, ale teším sa. Veľmi sa na teba teším.

***

Mobil pohodený vedľa dokladov podpísaných Aidiným veterinárom na už zabalenej škatuli neprestajne poskakoval pod náporom prichádzajúcich hovorov. Ivy sedela obďaleč, uprostred už takmer prázdnej miestnosti a aj napriek pustenému rádiu, vyzváňajúci telefón počula. No postaviť sa, ba čo i len natiahnúť sa poň, nemienila. Nemala chuť sa zhovárať. Nemala sily s hraným nadšením počúvať jeho hlas plný eufórie a všetkých tých pozitívnych pocitov, ktoré v ňom vyvolali predsezónne zápasy. A jeden večer bez predstierania nikomu neublíži. Odstrihla preto lepiacu pásku od tvrdého papiera skrývajúceho podstatnú časť jej neveľkého majetku a natiahla sa pre ďalšiu krabicu.

S jednou rukou v bok stál pred odostretým oknom a očami hypnotizoval premávku pod hotelom, neutíchajúcu ani v neskorú nočnú hodinu. Stiahol obočie, keď sa mu v telefóne ozval Ivyn hlas z odkazovej schránky, až si ho odtiahol od ucha a neopätovaný hovor ukončil. Nerobil z toho však žiadnu vedu. Bolo tesne pred pol dvanástou a on si bol takmer istý, že Ivy už dávno spí. A on by mal tiež. No chuť počuť jej rozospatý a tak rozkošný hlas po celom náročnom dni jednoducho po príchode na izbu potlačiť nedokázal.
Keď si konečne líhal do postele, napadla mu myšlienka ráno vziať auto, prejsť tú nekonečnú vzdialenosť v podobe obrovskej rozlohy Chi-townu, ktorá ich od seba delila, len aby ju mohol vidieť na tých pár minút. Takáto myšlienka by ho pri inej žene nikdy nebola napadla. Nikdy by nebol uprednostnil tréningy pred priateľkou. Avšak, teraz nešlo o len tak hocijakú ženu. Išlo o mladé, nevinné dievča, ktorému by dal celý svet. No i tak, napriek ťažkému rozhodovaniu, počas ktorého si uvedomil, že ako kapitán adepta na ďalší Stanley Cup si to dovoliť nemohol, pretože by ho s veľkou pravdepodobnosťou tréneri zabili a od neho ako jediného sa taká nezodpovednosť neočakávala, dospel k inému záveru.
Široko sa usmial.

***
„Mohli by ste mi ešte ukázať tento?“ dlhým prstom pichol do skla.
„Samozrejme, avšak tieto sa pohybujú už v inej cenovej rovine.“
„Myslím, že cena je absolútne nepodstatná,“ usmial sa sebavedome.
„Samozrejme,“ prikývla. Cítila sa tak hlúpo! Veď pred ňou stál samotný Jonathan Toews a ona ho, ako tá najhlúpejšia sliepka, upozorňovala, že jeho prepchatá peňaženka môže byť o ďalších pár tisícok ľahšia. Najradšej by sa klepla po čele. Keď po chvíľke uvidela jeho výraz rozhodnutého zákazníka, posmutnela. Ich stretnutie sa chýlilo ku koncu. A keď mu vracala kreditnú kartu už aj s darčekovým vrecúškom, ostýchavo sa pousmiala.  Nech už bola tá vyvolená ktokoľvek, závidela jej!

***
Vyšla zo spálne a cez rozľahlú halu prešla do obývačky. Škatuľu so svojimi vecami, ktoré pozbierala z Jonathanovho šatníka, položila na podlahu. Stále bez myšlienok, odkedy nastúpila do vlaku a za doprovodu šumu nepostrehnuteľných rozhovorov sa nechala odviesť do samotného centra chicagskeho Downtownu, vytiahla z vrecka nohavíc zväzok kľúčov umožňujúci jej prístup do toho luxu, na ktorý začínala byť mierne zvyknutá, a položila ho doprostred stolíka. Nechala vo svojich ušiach doznieť štrngot kľúčov a prešla k presklenej stene. Vzhliadla na panorámu mesta, v ktorom vyrastala a zhlboka sa nadýchla. Tu to začalo a tu sa to i skončí, uvedomila si. Ten krátky vzťah, ktorý pre ňu znamenal tak veľa. A stále znamená. A ona, sebecká mrcha,  napriek všetkému čo kedy cítila k Jonathanovi, to mienila ukončiť. Posledné štyri dni, odkedy naposledy prekročil prah jej bytu, stále uvažovala len nad tým, či koná správne. A hoci bolo v podstate už neskoro, nenachádzala dôvod prečo neodísť. Vyrastala sama, celé roky žila sama. A razom, osud jej ponúkol dve možnosti. Splniť si sen, ktorý ju držal nad hladinou v tom najťažšom období jej života a bolo to to jediné, čo skutočne chcela dosiahnuť a zároveň konečne spoznať vlastného otca, alebo... alebo ostať uväznená v Chicagu po jeho boku. Niekto by to možno nazval po boku životnej lásky. Ale bola to skutočne jej životná láska? Ten, po ktorého boku by chcela ostať do konca života? Bol zatiaľ tým jediným, do koho bola skutočne zamilovaná, neberúc ohľad na pubertálne omyly na strednej škole. Ako mohla vedieť, že je ten pravý? Čo ak ju niekde tam, von, čaká niekto druhý? Niekto lepší? Ale čo môže byť lepšie ako Jonathan?
Pokrútila hlavou a odvrátila zrak od bezoblačnej oblohy. Prešla pár krokov a posadila sa na taburetku neďaleko. Frustrovane si pretrela tvár oboma dlaňami a povzdychla si. Musí to urobiť. Musí im obom zlomiť srdce, aby našla samú seba. A hoci ju to zničí, možno viac ako jeho. Veď čo bola len ona pre neho? Útechou? Veď preto sa s ňou začal stretávať, nie? Pretože ho Lindsey podviedla. Pretože jej chcel vrátiť úder. A ona mu prišla tak vhodne do rany. Ževraj ju miluje. Bol niekto taký, ako bol Jonathan, vplyvný, bohatý a k tomu všetkému tak sexi mladý muž, schopný lásky? Pri prelietavom životnom štýle plnom úspechu, výslnia, alkoholu a nádherných žien točiacich sa okolo jeho maličkosti, akoby mohol? Odíde a on si na ňu po pár mesiacoch ani nespomenie. Pár mesiacov, možno už i týždňov, po jej odchode bude už po jeho boku stáť iná Lindsey. Iná mladá žena, ktorá sa bude môcť pýšiť privilégiom spávať v tomto grandióznom byte. Ivy si sarkasticky odfrkla. Ako mohla byť taká naivná?

Unavene si povzdychol, keď za sebou konečne zabuchol vchodové dvere a športovú tašku plnú výstroje nechal s hlasným buchotom skĺznuť zo svojho uboleného ramena a dopadnúť na vyleštenú podlahu. Kľúče automaticky hodil na komodu, o ktorú sa následne i zaprel rukami, len aby udržal rovnováhu pri nemotornom vyzúvaní topánok. Hoci bol unavený, domov si prišiel dať len rýchlu sprchu a zjesť niečo malé predtým, ako pôjde za Ivy. Chcel ju prekvapiť, a hlavne preto sa jej pri včerajšom večernom telefonáte nezmienil, že kemp im končí už dnes. Sám pre seba sa usmial. Nevedel sa jej dočkať.

Odtrhla zrak od zlatej rybky plávajúcej v obrovskom akváriu pomedzi riasy a ostatných spolunažívateľov, keď začula ako sa otvorili dvere. Srdce jej padlo až niekde do žalúdka.
„Ivy?“ začula jeho prekvapený hlas. Jej zelenohnedé oči sa stretli s tým jeho, ktoré akoby ani nedokázali vnímať zmes pocitov odrážajúcich sa v jej bledej tvári. Okamžite k nej vykročil s plánom uväzniť ju v objatí a vybozkávať každý centimeter jej pokožky. No skôr, ako ju Jonathan stihol čo i len vytiahnuť na nohy, Ivy ho zastavila. S očami upretými do zeme a sklonenou hlavou odtiahla prsty od jeho hrude, až sa nakoniec sama postavila.
„Čo tu robíš?“ pýtal sa stále euforicky, i keď z jeho výrazu začínalo nadšenie miznúť.
Ivy si dávala načas s odpoveďou. Chcela totiž všetko urobiť správne, v tej najvhodnejšej chvíli.
Smutne sa pousmiala. „Myslím, že by sme sa mali porozprávať,“ šepla.

Hľadel do jej zlomenej tváre a razom mu nič nedávalo zmysel. Tie kruhy pod jej očami, či jej samotná prítomnosť v jeho byte. Hlas, v ktorom sa odrážalo tak veľa, až sa v tom sám strácal. Srdce mu nepravidelne búšilo, ako pri tom najťažšom tréningu a nebol si celkom istý, či chce, aby Ivy pokračovala.
„Samozrejme, o čomkoľvek,“ pokúsil sa o úsmev.
Znova jej kútiky úst vytiahlo do úsmevu, keď zavrtela hlavou. Nič nechápal.

Zhlboka sa nadýchla a napočítala do troch.
„Odchádzam, Jonny,“ povedala potichu. „Odchádzam a myslím, že je zbytočné to ďalej naťahovať.“
„Čože?“ zvraštil obočie. „Kam odchádzaš?“ nechápavo zavrtel hlavou.
Spomedzi pier jej unikol tichý smiech. Samozrejme, že sa na nič nepamätá.
„Splniť si sen, pamätáš?“ pozrela na neho spod mihalníc. „Jeden večer sme sa o tom zhovárali. O tom, ako chcem odísť. A, zdá sa, že chýba už len jeden krôčik k tomu, aby sa mi to podarilo.“
Okamžite si spomenul na ten večer, ktorý mala na mysli. A razom mu v hlave všetko zapadlo na to správne miesto.
„A to ten, že odídeš,“ doplnil za ňu bez akejkoľvek emócií v hlase.
„Áno,“ prikývla.
„Ale..,“ prehnane krútil hlavou. „Kam chceš odísť? Na ako dlho?“
„Fínsko. Konkrétne Helsinki. Odlietam zajtra večer,“ povedala potichu.

Dych sa mu zasekol v pľúcach. V hrudi ho tlačila nezvyčajná ťažoba a on neustále prekvapene žmurkal.
„Prosím?“
Z toho tónu ju až zamrazilo.
A hoci pri každom slove, ktoré riekla, jej zakaždým puklo srdce o niečo viac, každým ďalším nádychom si dodávala viac a viac síl.
„Odlietam zajtra večer,“ zopakovala odhodlane. „A na ako dlho?“ nadvihla obočie, „Ani sama netuším. Škola mi schválila erasmus na oba nasledujúce semestre,“ hovorila opatrne, obávajúc sa jeho reakcie. „Ale, je možnosť, že tam ostanem dlhšie. Kvôli otcovi.“
Jonathanova tvár bola ako nečitateľná maska. Čierne oči ju prepaľovali a ona si dokázala poľahky vysvetliť dôvod vystúpenej žily na jeho čele. Keď uvidela, ako otvoril ústa, ktoré mala potrebu pobozkať viac ako kedykoľvek predtým, zatvorila oči. Vedela, že teraz príde tá najťažšia časť.
„Čo to znamená?“ jeho hlas bol stále tvrdý, no na poslednej slabike ho zradil. Ivy ucítila, ako sa jej ďalší ostrý nôž zapichol priamo do chrbta.

„Myslím, že vieš veľmi dobre, čo to znamená.“
„Vážne toto chceš? Vážne chceš opustiť život ktorý máš tu, pre ten, ktorý možno mať ani nebudeš?“ hlas mu gradoval zo samého zúfalstva.
„Prosím?“ prekvapene na neho pozrela. „Aký už len život som mala tu?“ zavrčala.
„Aký? Nebuď hlúpa Ivy,“ pokrútil hlavou. „Máš mňa, máš Patricka, Bicksa, kohokoľvek z tímu. Môžeš mať čokoľvek na čo si prstom ukážeš,“ nepríčetne rozhodil rukami.
„Áno, môžem,“ prikývla, „a preto som si vybrala odchod. Odchod od toho, ako sa každý na mňa razom díva, že som niekto. Od toho, že mi pchá každý, do konca i ty, pred nos to, koľko máš peňazí a že ak by som chcela mohla by som si s nimi vytierať ešte aj riť do konca života,“ rozkričala sa. „Nevieš si ani len predstaviť koľko nocí som kvôli tebe preplakala. Koľkokrát som si búchala hlavu o stenu s tým, prečo som sa musela zamilovať práve do takého sebca ako si ty! Nevieš aké to bolo padnúť na citové dno, keď som zistila, že som bola pre teba len náhrada! Koľkokrát som padla na kolená len preto, že som nezapadala do vášho ideálu dokonalej umelinou vypchatej priateľky profesionálneho športovca! Nemáš ani poňatia..“ hlas sa jej zlomil.
„A ty nemáš ani poňatia ako veľmi ťa milujem a nedovolím aby si odišla!“ vykríkol i on.

Nahnevane pokrútila hlavou.
Nevnímala jeho slová, nepripúšťala si ich význam. Pretože vedela, že tak to je lepšie.
„Máš tak veľmi vo zvyku riadiť konania iných podľa toho, ako to vyhovuje tebe, až to začínaš robiť i v súkromí. Ale ja nepatrím do tvojho tímu, Jonathan,“ vyslovila celé jeho meno. „Ja tu nie som od toho, aby som do bodky plnila tvoje plány. Vydať sa, mať deti a stať sa žienkou domácou, len preto, aby ty si mal pohodu a ty si bol ten, ktorý mal kariéru? Ale čo JA?“ znova zvýšila hlas. „Čo moje sny a moje plány? Moja kariéra? Vieš veľmi dobre, že to všetko som mala ako cieľ dávno predtým ako si sa objavil ty. A ja sa ich kvôli tebe nemienim vzdať. Prepáč, ale nie,“ pokrútila hlavou. Nečakala zbytočne a s rukami prekríženými na prsiach ho obišla. Potrebovala čo najskôr vypadnúť. Kráčala halou a svetlé drevo dverí mala pocit, akoby sa jej každým krokom vzďaľovali.
Nepočula ho.
Len pocítila silu, ktorou ju schmatol za lakeť a otočil k sebe.
„Nechoď, nie prosím,“ hovoril zlomene. „Môžeme to nejako zvládnuť, jeden rok nie je tak veľa. Zvládal to nejeden môj spoluhráč z Európy, môžeme aj my. Ivy, prosím,“ už o niečo jemnejšie ju chytil za hranu brady a jej tvár si zodvihol k sebe. Sklonil sa, no Ivy sa uhla.

Nasucho prehltol.
„Nie, Jonathan,“ namietla. „Nezvládneme to. Nikdy by sme ani-..“
„Ale áno,“ skočil jej do reči. „Len mi povedz, že ma miluješ. Povedz mi, že cítiš ku mne to, čo ja k tebe a na všetko zabudneme. Na túto hádku, na všetko čo som chcel, aby si kvôli mne obetovala. Prosím, Ivy, milujem ťa,“ šepkal.
Zatvorila oči a stisla pery.
„Ivy, povedz mi, že ma miluješ,“ naliehal.

Nadýchla sa.
Raz.
Druhý krát.
Tretí krát.
„Nemilujem ťa, Jonathan.“
Ich pohľady sa stretli.
Jeho ruka klesla z jej líca, akoby ho zasiahol elektrický prúd.
„Už dávno nie.“

Odišla.
A v jeho byte sa ešte stále ozýval jej pevný hlas a slová, ktoré boli až priam nenávistné.
A on pochopil, že bublina plná ilúzií praskla už dávno.

***
Zodvihla zrak od bezpečnostného pásu, ktorý sa chystala si odopnúť, keď začula ako ju Amanda oslovila. Sledovala, ako sa k nej jej jediná priateľka natočila z predného sedadla a postrehla, že Pat akoby na nejaký povel, ktorý ona nepostrehla, vystúpil práve vo chvíli, keď na ňu brunetka uprela svoje veľké oči.
„Vážne to chceš urobiť?“
Zase tá istá otázka. Sťažka sa nadýchla a pozrela znova na Amandu.
„Áno.“
„Si krásna, múdra, máš muža, ktorého ti závidí nejedna žena v tomto meste.“
„Hovoríš o sebe, Am?“ nadvihla arogantne jedno obočie. „Odchádzam. A svoje rozhodnutie nemienim meniť. Nie kvôli nemu,“ dodala ešte a vystúpila z auta, za Patrickom nesúcim jej batožinu, neobhliadajúc sa za tým, čo a koho opúšťa.


·         O 13 mesiacov neskôr

Znova nervózne pozrel na hodinky na svojej pravej ruke a okontroloval čas.
Vravela, že bude meškať. Ale už ho vážne nebavilo samého posedávať v poloprázdnej kaviarni. Zložil si konečne šiltovku z hlavy a prehrabol si neposedné kučery. Ruka mu takmer automaticky skĺzla z čela do tváre, keď si unavene pretrel oči. Neznášal jetlag, no i nedostatok spánku počas časových posunov patrilo k jeho životu.
„PAT!“ začul známy hlas a on okamžite otvoril oči. Ryšavkasté vlny jej padali až pod prsia, takmer až k pásu, keď sa ponáhľala cez  podnik v ústrety jeho širokému objatiu.
„No konečne, Hatley,“ oslovil ju, keď si ju pritisol k sebe, akoby po dlhej dobe konečne stískal jednu zo svojich sestier. „Zdá sa mi to, alebo si o niečo viac červená, ako keď si odchádzala?“ nadvihol obočie, keď potiahol jeden z množstva rozpustených prameňov jej vlasov.
„Len sa ti to zdá,“ prevrátila očami s úsmevom a hneď sa i posadila.

„Vyzeráš šťastná,“ rukami sa zapieral o drevený stôl, keď pozrel do jej tváre.
„Možno to bude tým, že som?“ naťahovala ho s prižmúrenými očami.
„Naozaj?“ nadvihol obočie.
„Naozaj,“ pritakala s úsmevom, prsty obmotajúc okolo šálky horúceho čaju.  „Ale ty o mne vieš všetko. Teraz mi povedz, čo je nové v Chi-towne!“ hovorila nadšene.
Patrick na chvíľu zmĺkol a celú si ju premeriaval. Áno, vedel o nej všetko. A za to mohol vďačiť žene, ktorá sa nie len že pohybovala po jeho boku už skoro piaty rok, ale i hrdo nosila snubný prsteň na drobnom prstenníku. Vedel o Ivy, že sa zaručene naspäť domov, do Štátov, tak skoro nechystala. Vedel, že okrem štúdia na univerzite sa venovala i učeniu angličtiny v materskej škôlke. Vedel, že má priateľa, že je šťastná. A on i napriek všetkým tým spoločným telefonátom jej nechcel veriť. Až teraz, keď to videl na vlastné oči. Keď videl tú iskru v zelených očiach, jej vzpriamenú a sebavedomú chôdzu, ktorú nemala ani keď žila s jeho najlepším kamarátom.
„No, čím začať?“ nadýchol sa. „Vyhrali sme ďalší Stanley Cup. A pravdepodobne i posledný. Od leta to ide mierne dole vodou s celým kádrom a klubom,“ pokrčil plecami.
„Preto ste prišli aj na predsezónne zápasy sem, do Fínska?“ nechápavo sa opýtala. Už keď jej v jeden večer Patrick oznámil, že sa chystá vďaka pracovným povinnostiam do jej nového bydliska, vŕtalo jej hlavou prečo práve sem.
„NHL už nie je to čo bývala, ako keď si odchádzala, Hatley,“ hovoril ponuro. „Pravdepodobne príde znova výluka a väčšina z nás príde hrať sem, do Európy. Samé vzbury, nezhody, súdne naťahovačky,“ pokrútil hlavou.
„To mi je ľúto,“ šepla a on vedel, že to myslí úprimne.

„A tak som ju vzal do Aspenu a požiadal o ruku,“ dostal zo seba konečne.
„Och, Kane, gratulujem, mám z vás takú radosť!“ vrhla sa mu okolo krku. „Dúfam, že pozvánku na svadbu dostanem medzi prvými!“ pohrozila mu.
„O tom nepochybuj,“ zasmial sa.
„A čo ty, ako sa má ten tvoj Daniel či ako sa volá.“
„Mattias,“ prevrátila očami, „a má sa dobre. Venuje sa bankovníctvu a otec je ním absolútne nadšený. Všetko klape tak, ako má,“ usmievala sa od ucha k uchu.
„To som rád, že aspoň tebe všetko vychádza,“ pousmial sa.
Ivy sa zamračila. „Aspoň mne?“
„Aspoň jednému z vás dvoch,“ zamrmlal. „Ale to je jedno. A Aida sa má ako?“ snažil sa okamžite zmeniť tému.
„Pat,“ oslovila ho s ľadovým pohľadom.
„Hatley.“
„Už to proste dokonči,“ vydýchla.
„Zmenil sa. Priveľmi.“
„V zlom?“
„Áno,“ prikývol. „Pretiahne všetko čo sa okolo neho čo i len obtrie v bare. Doma je málokedy. Čo sa týka hokeja, o tom niet pochýb, že sa zlepšil. V takej forme, ako mal minulú sezónu som ho ešte nevidel. Hlavne vďaka nemu sa nám podarilo znova vyhrať playoff. Ale súkromie... Vždy mal zlý vkus, ale to čo predvádza teraz,“ pokrútil hlavou.

Niečo ho pošteklilo na tvári. Mierne sa strhol a rýchlo zažmurkal viečkami.
Už bolo ráno. Unavene si pretrel tvár a ponaťahoval stuhnuté ramená od ďalšej prebdenej noci.
Kútikom oka zazrel ako sa prikrývka na druhej polovici postele pohla a on sa pousmial. Videl, ako jej červené nechty vytŕčali spod paplóna a jemu sa okamžite vybavili spomienky na to, ako mu v noci znova doškrabala celý chrbát. Veď presne to na nej zbožňoval.
„Dobré ráno,“ začul hlas a bublina spomienok sa rozplynula. Pozrel do neznámej tváre akejsi čiernovlásky a vtedy to pochopil. Neboli to spomienky. Len chabé predstavy.
„Ty si ešte tu?“ opýtal sa nepríjemne a jej úsmev zamrzol.
„Nemala by som?“ opýtala sa opatrne.
„Myslel som, že si odišla ešte v noci,“ otočil sa jej chrbtom a posadila sa na okraj postele. Znova to pojebal.
„No.. neodišla...“
„Ale ocenil by som, ak by si to urobila teraz,“ zamrmlal si do dlaní, v ktorých si skrýval strhanú tvár.
Dievčina ostala prekvapene sedieť.
„A moje meno je Sabina, nie Ivy,“ šepla, keď si navliekala úzku minisukňu, možno vďaka ktorej si včera v noci vybral práve ju. Už si však presne nespomínal.
„Proste vypadni.“

„No, možno hľadá tú pravú,“ Ivy pokrčila plecami a tvár si skryla za hrnček, keď do seba liala posledné dúšky studenej tekutiny, len aby nevidel jej výraz.
„Obaja veľmi dobre vieme, že tú pravú dávno našiel ale i stratil,“ povedal takmer nečujne.
„Proste, drž hubu, Pat,“ povedala hrubo.

*

Pískal si neznámu melódiu a s očami upretými na zvláštne fínske písmena na kartičke od svojej hotelovej izby vystúpil z výťahu. V okamihu zastal. Znova vykročil a po pár krokoch prekročil dlhé hnáty svojho spoluhráča.
„Ako sa má?“ začul, keď odomykal dvere.
„Dobre,“ odvetil. „Je šťastná, skutočne šťastná. Darí sa jej. Stále rovnako krásna a drzá.“
Jonathan bez slova prikývol.
Otvorili sa dvere, no Patrick nevstúpil. Stále hľadel na svojho kamaráta, ktorý ako posledná kopa nešťastia sedel pri jeho dverách a skúmal vzory koberca.
„Mal si to byť ty,“ neodpustil si.
Jonathan zodvihol hlavu a nechápavo na neho pozrel.
„Mal si to byť ty, kto mal ísť za ňou.“
„Vo veľa veciach som to mal byť ja.“






Here we go.
I think, this is it.
The end.
Koniec jedného z ďalších príbehov, ktorý má v sebe kúsok mňa.
Kúsok skúseností, myšlienok, snov, predstáv, fantázie.
Bude mi za nimi smutno.
Za Ivy, za Patrickom, Kvietočkom, Jonathanom.
Za vzťahom, ktorý už na začiatku bol predurčený k zániku.

Predovšetkým, chcela by som sa poďakovať.
Baj- ďakujem, že si mi dala možnosť spoznať svet NHLky, že si ma vtiahla do neho, že si mi dovolila čítať Santíka, keď bol ešte len v samom zárodku a tým mi dodala inšpirácie a odvahy pustiť sa do podobného projektu.
Miška - moja drahá spolubývajúca, ktorá v sebe ukrýva veľmi veľa tajomstiev. ďakujem ti, že si mi pomohla pri tejto záverečnej časti, myslím, že bez teba by to tak ľahko nešlo.
Kath, Zuzik - za vaše neúnavné dotazy o tom, kedy bude ďalšia časť..
a nakoniec to najväčšie a najsrdečnejšie ĎAKUJEM
ide vám, drahé moje čitateľky.
že ste tu boli, že ste to čítali, že ste napriek mojim mesačným absenciám sa vždy vracali.
vy mi spôsobujete radosť a dodávate chuť písať..
dúfam, že som vás priveľmi nesklamala.



22 komentárov:

  1. okay, teraz si pofňuknem, no ten historisch moment, keď si to naposledy prečítam, si nechám slávnostne daram daram buc buc tuturutú až na dobrú nocku <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. prebohaaaa, slzy na krajíčku... príbehov mám za sebou veľa, aj fakt dobrých, ale tento sa na žiadny nechytá, tento je proste najdokonalejší na svete, a to nepreháňam! spojenie hokeja, Blackhawks a JONNYHO, čo viac si želať?? och bože... fakt parádička.
    -Enn

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. awww, ďakujem veľmi veľmi veľmi!! :)
      človek by si ani nebol pomyslel, koľko majú tie moje hovná fanúšičiek na slovensku :)

      Odstrániť
  3. omg. máš taký úžasný štýl písania :))) čítala som už mnoho poviedok, ale táto bola bezkonkurenčne tá najlepšia! a som si istá, že sa k nej niekedy vrátim ... :)
    príbeh mi bude neskutočne chýbať. myslím, že ešte dobrých pár dní budem rozmýšľať o tom, ako to skončilo. hoci mi je Jonnyho neskutočne ľúto chápem Ivyn postoj.. :) ešte raz úžasné :)) teším sa na ďalšia tvoje príbehy, ktoré budú určite rovnako dokonalé :) xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. och, niečo také nehovor, naozaj nie :)
      tak niekedy láska nestačí :) niekedy si človek musí vybrať :))
      ďakujem veľmi krásne! x

      Odstrániť
  4. Diana zase nevypla city. nuž, nevadí...
    Pamätáš keď som nevedela či chcem aby boli spolu a potom aby neboli? tak, božinku teraz som rozcitilivená a chcem ich tu :( na druhej strane, chápem Ivy, [zase neviem ako by som chcela aby to s nimi bolo -__-] ale tvoje konce sú vždy top :3
    každopádne som rada že to bola poviedka ktorá nemala happyend, všade sú šťastné konce a joj, toto bolo niečo UNBELIEVABLE ^.^
    Ja ĎAKUJEM tebe že tak úžasné píšeš ! <3
    A musím ťa sklamať, ale budeš musieť trpieť moje komentáre aj do budúcna O:)

    love you xxx <3

    -Diana

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Diaaaaaaaa! vieš čo ti poviem? že som rada, že si tie city nevypla! :D
      pamätám, samozrejme, že áno, bola si pravdepodobne jediná :D tak, ale čo vieš, možno to nebolo posledné zbohom, posledná bodka ;)
      ďakujem, veľmi veľmi sa teším na tvoje "otravné" komentáre! :D

      Odstrániť
  5. Môj prvý komentár :)...ale k veci...WAU!!! Lepšie to skončiť nemohlo :D konečne niečo čo sa nekončí rozprávkovo „žili šťastne až do smrti“. Napísať niečo také chce veľkú fantáziu s obrovskými vedomosťami. Dúfam že budeš písať ďalej, lebo tá detailnosť je perfektná... niekedy som mala pocit, že do tej situácie precitnem. A k tým absenciám... kto by sa nevrátil k niečomu tak perfektne napísanému, človek ani nemohol predvídať čo bude v ďalšej časti...ten to príbeh - to bolo radosť čítať, ale čo už no aj to dobré raz musí skončiť :/
    *LuCia*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. trošku ma mrzí, že je prvý, ale každopádne som ti vďačná i zaň!
      myslíš, páčil sa ten koniec? :) to som rada teda!
      jezuskane, ďakujem veeeeeeeeeľmi za také krásne slová, mám pocit, že si ich vôbec nezaslúžim.
      ďakujem, ďakujem, ešte raz ĎAKUJEM.

      Odstrániť
    2. Noa že ten koniec bol fakt fantasticky a hlavne nečakaný :D...to ja ďakujem ;)

      Odstrániť
  6. Ivka,ešte stále neviem čo ti napísať...Som z toho úplne mimo. Samozrejme v dobrom :) Ako sakra to všetko tak perfektne dokážeš opísať? Normálne som to ani nechcela otvoriť lebo som sa bála toho čo tu nájdem. Je to to správne slovo? O:)
    Čakať sa oplatilo,len mi je ľúto že to už končí :/ Tak či tak ti patrí jedno veľké ĎAKUJEM za to že som to mohla čítať ♥♥♥

    Lucia <3

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Lucinka, nebuď! ja som nechcela aby ste z toho boli mimo :( erhm, podľa mňa to vôbec nie je perfektne opísané, práveže je to katastrofa podľa mňa :D
      ĎAKUJEM VEĽMI KRÁSNE!!!! x

      Odstrániť
    2. Ivka,ja viem rozoznať čo je super a toto určite bolo :D
      Ale píšem ti to preto lebo mám jednu otázku. Neplánuješ náhodou epilóg? O:) Alebo neprezradíš... :D

      Lucia xoxo

      Odstrániť
    3. ty by si chcela epilóg? fííííííííííha :D a čo by si v ňom tak chcela? :D

      Odstrániť
    4. Veď teba by niečo napadlo :D Ale bolo fajn prečítať si ešte niečoho z tohto ich života :D
      Ale zasa keď tak rozmýšľam, nieje tam asi čo také dať :D
      Zlatá foto na insta ^.^

      Odstrániť
    5. pripájam hlas k epilógu ! :3

      -Diana

      Odstrániť
  7. Ivi,
    Takže je tu koniec.
    Ja vlastne neviem ani čo ti mám napísať.
    Asi začnem tým, že tí ďakujem za naozaj úžasnú poviedku.
    Máš naozaj skvelý štýl písania, do ktorého sa jednoducho nedá nezamilovať.
    Kebyže som v inom rozpoložení a nečakám tragicky koniec tak sa asi aj rozplacem... a zároveň sa musím pousmiat, že sa mi ten záver na naozaj páči...
    A určite by som niesla ťažšie, kebyže to zakoncis " a žili štátne až kým neumreli"
    Ale Ty nikdy nesklames.
    Naozaj to bolo radosť čítať. Xx

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Laurinka, tak keď už sú tie moje nehappyendy také očakávateľné, to aby som to trochu pozmenila v najbližšej poviedke, čo povieš? ;)
      ĎAKUJEM VEĽMI :-*

      Odstrániť
  8. Keď som to tak čítala, mala som chuť napísať komentár s tým ako ti vynadám, aá je ona ťava a tak, ale .... rozmyslela som si to... Vlastne ma aj tak potešilo, že si tomu nedala šťastný koniec, že tento príbeh skončil nešťastne, reálne,... a že si Ivy dala možnosť ísť si žiť svoj sen :) Lebo si myslím, že to je najdôležitejšie (a k dobrému životu je chlap len bonus ;) ) vďaka ti za túto peknú poviedku aj za to ako krásne vieš písať <3 tvoja -Lenčiči-
    P.S. ááááááááá FÍNSKO !!!!!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že si si to rozmyslela! :D

      MOJA NAJDRAHŠIA :-* :-*

      PS. vieš, že som na teba myslela, keď som to písala :-*

      Odstrániť
  9. :) aj keď to bola posledná časť, dúfam a pevne verím, že pripravíš niečo skvelé opäť :)
    Je mi smutno a ľúto, že to skončilo. Že už nebude Ivy,Jonathan a ostatní. Budú len v našich predstavách :)
    Ďakujem za krásny zážitok. Aj napriek tým mesačným absenciám som sa sem vždy rada vrátila, lebo som vedela, že ma tu vždy niečo počkalo. :)
    Držím palce v ďalších príbehoch :)

    OdpovedaťOdstrániť