utorok 6. októbra 2015

Committed to surrender

What are you willing to do just for a simple touch?





Vošla do podniku. Vedela, že tam bude masa ľudí tak ako v každý piatkový večer. Stáli zákazníci, hlavní štamgasti, ako ich volali jej rodičia. Úsmev jej neschádzal z tváre, keď ju vo dverách ovial teplý vzduch a doľahla k nej vrava. Nestačila si ani uvedomiť, kto každý sa v miestnosti nachádza, keď k nej prichádzala jedna známa osoba za druhou. Každý ju zdravil, iný sa aspoň usmial. Spozornela keď začula svoje meno zo známych úst. Otočila sa za priateľom a so smiechom mu odpovedala, že áno, ešte stále je jeho životná láska a najtajnejší sen. V snahe dostať sa k stolu, pri ktorom zahliadla svoje sesternice a ďalších známych, jej do cesty vošiel Robo. S ľahkým úsmevom ju obvinil, že na neho zabudla. Najprv len nechápavo hľadela, keď si razom uvedomila, že naráža na ich konverzáciu na sociálnej sieti. Sklonila hlavu a s úsmevom sa snažila nájsť nejakú výhovorku. Vzápätí sa obrátila na kamarátku, ktorá prišla s ňou a hneď všetko Robovi vysvetlila.
"Boli sme spolu v meste, ani jedna z nás nečakala, že sa tu ocitneme," ospravedlňujúco pokrčila plecami.
"Tak mi daj aspoň číslo, niekedy v priebehu týždňa odchádzam do Nemecka, ale dovtedy môžeme niekam spolu skočiť."
"No uvidím, ešte si to v priebehu večera rozmyslím," široko sa usmiala a skôr, ako jej Robo stihol odpovedať, alebo nedajbože ju zastaviť, odišla ďalej, hlbšie do podniku.
Konečne sa dostala k stolu, ku ktorému mala celý čas namierené. A s nevôľou skonštatovala, že ani jedna sesternica pri ňom koniec koncov nesedí. Pozdravila sa s ich partnermi a poobzerala sa okolo seba.
Stuhla. Oči sa jej zastavili na poslednom boxe a úsmev jej zamrzol na tvári. Sedeli tam obaja. Jeden s chrastami na tvári po nedávnej bitke, druhý s nosom zavŕtaným do telefónu tak, ako vždy. A pri nich ona. Tá, ktorú sa snažila celý ten čas nájsť. Zhlboka sa nadýchla, uvedomujúc si, že kamarátka jej znova zmizla z dohľadu a rozhodne vykročila.
Zastavila sa pri konci stola a dostatočne nahlas, aby ju celé osadenstvo počulo, sa pozdravila. Jeden sa široko usmial, veď čo iné by od neho aj mohla čakať, zatiaľ čo druhý len zodvihol hlavu a s miernym úškrnom sa pozdravil. Sesternica sa obrátila k nej a už len z jej hlasného smiechu vedela, že ich spolu čaká ešte veľmi zaujímavá noc. Avšak skôr, ako im stihla niečo povedať, pribehla k nej druhá sesternica. Mierne preľaknuto na ňu hľadela, keď obzvlášť milo - čo bolo naozaj až prekvapujúce - ju pohladila po líci a spustila dlhý monológ. Počas prebiehajúcich dvoch minút väčšinou len prikyvovala, maximálne odvetila zopár slov. Ešte chvíľu ostala ohromene stáť po tom, ako drahá sesternica zmizla tak rýchlo, ako sa objavila, až začala znova vnímať. Vrátila sa späť do vedľajšej miestnosti a sadla si ku kamarátke a kamarátovi.

Nasledujúcich niekoľko desiatok minút akoby splývali. Vnímala všetko a pri tom nič. Sekundy ubiehali, ľudia prichádzala a odchádzali. Slová, konverzácie, smiech sa niesli vzduchom. A ona akoby tam ani nesedela. Spamätala sa, keď kamarátke zazvonil telefón. Uvoľnila jej cestu aby mohla uniknúť z hluku, ktorý ju mohol prezradiť a spokojne si vybaviť telefonát. Neprešla ani len minúta a kamarátka bola späť. Stačil jej jediný pohľad.
"Ideme?" zaznela otázka.
Pomaly sa obliekli, pozdravili sa osadenstvu, rozhodnuté odísť.
Tuhšie si pritisla ruky k hrudi, keď sa pred ňou otvorili dvere. Kamarátka už bola von, keď periférnym videním zbadala pohyb. Prekvapene pozrela vedľa seba.
"Uhm uhm," kýval na ňu rukou. Nadvihla obočie v očakávaní. "Kam si sa vybrala?!" okríkol ju, keď konečne prehltol vodku, čo mu ešte pred stotinami sekundy napĺňala ústa.
"Domov, žeby?" osočila sa na neho. Ešte stále mala na neho ťažké srdce.
"Si sa zbláznila? Je piatok večer a ty ideš domov?! Okamžite ostaň!" Usmieval sa.
"Možno nabudúce," odvrkla a zabuchla za sebou dvere.
"Pôjdeš samka?" kamarátka na ňu hodila smutný pohľad, keď jej zuby zadrkotali o seba.
"Hmm...." vzdychla si. "Jasné, že pôjdem," odvetila a kamarátku na rozlúčku objala. Otočila sa a vyrazila. Pred očami mala jeho tvár a úsmev. Po pár krokoch sa zastavila. Zatvorila oči a pokrútila hlavou. Bola hlúpa. Tak strašne hlúpa. A predsa sa otočila a vykročila späť.

"Tak predsa si sa vrátila?" široko sa usmieval, keď okolo neho prechádzala.
"Hej, hej," zamrmlala. Bez okolkov, najmenšieho zaváhania prešla k boxu, o ktorom vedela, že patrí jemu. Prisadla si a pozrela do tej doráňanej tváre.
"Čo sa to stalo?" opýtala sa potichu.
Uškrnul sa a vzdychol si. Vyrozprával jej celý príbeh. Na rukách jej naskákali zimomriavky a nenávisť voči menšine v nej znova o niečo viac vzrástla.
"Na políciu si šiel?"
"Načo by chodil na políciu?" dosadol oproti nim a okamžite vytiahol telefón. "My to vezmeme do vlastných rúk a všetko dáme dokopy. Počúvaj," pozrel na spoločníka vedľa nej, "rozprával som sa s ním a vyviazneme maximálne s podmienkou. Všetko ako má byť, kámo."
"Zase poškodíte len sami sebe," pokrútila nespokojne hlavou.
"Ale ale, netáraj," uchechtol sa a ďalej hľadel do telefónu.
"Dlho som ťa nevidel von, kde si bola?" pozrela vedľa seba a jediné čo videla bol ten upretý pohľad. Ten upretý pohľad čo mal stále, keď sa stretli.
"Tu a tam, doma a preč," pokrčila plecami. "Inak! Rozprávala som sa s tvojou mamkou a musím ti povedať, že.." nestihla dokončiť, keď jej skočil do reči.
"Hej, prečo sa ty vypytuješ mojej mami, kedy prídem domov z Anglicka?" Naklonil sa ponad stôl a ich tváre boli od seba len pár centimetrov.
"Počkaj, čo?!" zarazene na neho hľadela. Vzápätí sa nahlas rozosmiala. "To máš odkiaľ takú hovadinu?"
"Môj zdroj mi povedal, že si sa vypytovala mojej mami," anjelsky sa usmial.
"Čože?!" rehotala sa na plné kolo. "Nie, nie nie, veď pre boha, ja ani nechodím za tvojou mamou do obchodu, veď som ju už tak dlho nevidela,,,veď...och.." neustále sa smiala a snažila sa pri tom obraňovať a nevnímať ako jej obaja skáču do reči.
"Tak potom môj zdroj očividne klame, hm," naoko sa zachmúril.
"Rozhodne!" prisvedčila. "Vy ste takí srandovní, keď ste opití!"
Obaja na ňu naraz zhúkli, že oni rozhodne opití nie sú. Smiala sa ako už dávno nie, užívajúc si každý moment.

"Počkaj, ja mám zapaľovač," upútala jeho pozornosť, keď vyšli do chladnej noci a on sa otočil za malou skupinkou na lavičke, ktorá si taktiež pripaľovala cigarety.
"No ty si mi len zlatíčko," naklonil sa a pripálil si cigaretu.
"Samozrejme, ako vždy," zamrmlala. Padlo niekoľko ďalších nezmyselných viet, kým sa nezachvela od zimy.
"Idem už domov," šepla, i keď vlastne nechcela.
"Nie, nikam nejdeš," ruku, v ktorej nedržal cigaretu jej obmotal okolo útleho pása. Cítila sa pri ňom tak malá, slabá. Nebolo to len výškou, ktorou ju prevyšoval o vyše tridsať centimetrov, ale i jeho povahou. Sám sa ešte pred niekoľkými mesiacmi vyjadril, že jeho žena sa bude mať ako v bavlnke. Nikto jej ani len vlások neskriví bez toho, aby si to neodniesol. Uvedomovala si to všetko. A predsa sa zase raz priečil rozum so srdcom.
Predtým ako stihla namietať, obaja sa otočili. Sledovali dvojicu na lavičke, až si vymenili pobavené pohľady.
"No, zaujímavý párik nám tu vzniká," pobavene vyhlásil a potiahol si.
"Ty sa tiež máš čo ozývať s pätnástkami," snažila sa od neho odtiahnúť.
"Ale čoo, veď ja si tu narážam devätnástku, tak pomlč, či?" uškrnul sa a naklonil sa k nej. Vedela čo ide urobiť, sama nad tým premýšľala už od prvého momentu, čo osameli. A predsa sa odtiahla.
"Hej, čo to tu je súkromná párty?!" rozrazili sa dvere a podgurážená partia vyšla von. Medzi nimi aj Robo. Rozhovor pokračoval, zapojil sa doň i on. Pustil ju a ona sa postavila na drevené vyvýšenie aby bola aspoň o niečo vyššia.
"Tak čo, dáš mi to číslo?" ozval sa Robo s otázkou priamo na ňu.
"Vieš čo, píš si," pousmiala sa. Strhol sa a pozrel na ňu. Ten pohľad poznala. Tú žiarlivosť, ktorá bola aj tak nečinná. Bez mrknutia nadiktovala svoje číslo a vzápätí vošla späť do podniku.
Našla ho opierať sa o mraziak s nanukmi. Postavila sa vedľa neho zatiaľ čo jeho menovec vošiel dnu a sadol si na stoličku k baru. Chvíľu sa rozprávali. Nezmyselnosti, no dôležitý bol ten pohľad. A jej to lámalo srdce. Že mu láme srdce. Pretože nechce jeho. Ale toho druhého. Druhého, ktorý ju razom schytil za predlaktie, ani nevedela ako a kedy, a vyložil ju na stoličku oproti sebe.
"Tu budeš, pri mne," znova sa anjelsky usmial. Hľadela do tých zelených očísk, preklinajúc samú seba za svoju slabosť. Za slabosť, ktorú v nej dokázala vyvolať farba očí, ktorou disponovali len 3% ľudí na svete. Hladil ju po kolene a rozprával ako sa zmenil. Hlas mal jemný, i keď nadával na svoju ex, kvôli ktorej ju vlastne vtedy.. čo? Nechal? Veď spolu ani nechodili. Sama to každému tvrdila. A predsa jej to ublížilo. Rozprával o tom, aký je hanblivý a je zlé, že toto všetko robí len pre to, že je opitý. Znova sa naklonil k nej v snahe pobozkať ju. Videla ako teta vedúca na nich hľadí spoza pokladne a uškŕňa sa. Vzpriečila sa sama sebe a drobnú dlaň mu položila doprostred hrude.
"Nerob to, si opitý," povedala. A stálo ju to takmer vypätie všetkých síl. "Ešte urobíš niečo, čo si zajtra pre istotu nebudeš pamätať."
"Ale niee, nie som ešte taký opitý, aby som si toto nepamätal," povedal potichu, ruku nechávajúc na jej kolene. Rozprával sa s vedúcou a ona odvrátila zrak, až jej zastal na ňom. Stál vedľa Roba, ktorý do neho niečo usilovne hustil, no na prvý pohľad bolo zjavné, že ho vôbec nevnímal. Pohľadom prešiel z jej tváre na koleno, kde mal ešte stále ruku jeho najlepší kamarát. Zbabelo pozrela inam. Zbabelec. Presne to bola. Pretože si nechala ubližovať a pri tom sama ubližovala. Čo všetko bola odhodlaná urobiť? Len kvôli spomienkam, tým očiam? Podstúpiť potupu? Alebo bola koniec koncov hrdinka sama sebe? Keď nie jeden, tak druhý. A predsa ani jeden. Len tie oči. Srdce sa jej rozbúchalo. Zoskočila zo stoličky a tým okamžite upútala jeho pozornosť.
"Kam ideš?" opýtal sa vážne.
"Domov," odvetila. Mocne jej obmotal ruky okolo tela a pritisol k sebe. "Nie, nikam nejdeš."
"Teta, povedzte mu niečo, nechce ma pustiť," zúfalo prosila vedúcu.
"Chlapec má očividne na teba slabosť," zasmiala sa.
Neodpovedala.
"Ostaň," šepol a uprel na ňu svoj pohľad. Keby len vedel, akú mal nad ňou moc. Ako veľmi chcela a predsa nemohla.
"Ak budeš chcieť, zajtra sa mi ozvi," rozplietla ich spojené ruky a vykročila k dverám.
"Zajtra som celý deň mimo!" zakričal za ňou.
"Tvoja smola," ozvena jej slov znela v podniku ešte hodnú chvíľu po tom, ako odišla.

Sedela na posteli a vnímala tú vôňu čo jej sálala z dlaní a rozpustených tmavých vlasov. Napísala mu správu. A s naivným úsmevom si ľahla do postele.

Samozrejme, že si na druhý deň väčšinu vecí nepamätal. Aspoň to tvrdil. Dohodli sa, že pôjdu spolu na kávu.

Stála pred podnikom na námestí a premýšľala. V rukách držala telefón a hrýzla si do pery. Vykročila preč.

"Prečo si nezavolala alebo nenapísala?"
"Myslela som, že sa ozveš ty, keď pôjdeš zo školy," odvetila bez emócií.
"A ja som zase čakal, že sa ozveš ty."

Chcela. A pri tom nemohla. Vedela, že to nemá zmysel. Bude len hračka jej opitej slabosti.

6 komentárov:

  1. Hlásim sa, konečne.
    Neviem čo s touto parádnou časťou(ako to definovať?) plánuješ robiť, ale jedno ti poviem, je to pecka! Bavili sme sa s Luckou že od začiatku sa nám to zdalo ako reálne. Tie mená, postavy atď. že by sa toto niekdy stalo? zaujímavá predstava to samozrejme je:)
    budú asi nejaké problémy alebo čo, lebo keď označím políčko super ako reakciu, tak to nejak neuloží alebo čo o.O jednoducho neukazuje že som to už označila, snáď ma pochopíš:D

    uff, aj som zabudla ako sa lúčim na konci komentára, tak snáď sa vidíme čo najskôr ❤️❤️❤️
    -Diana

    Ps: ani ty sa tak nevieš dočkať prvého zápasu?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Och babenočky moje najmilovanejšie :-***
      S touto parádnou časťou nemám v podstate nič v pláne, bola a je to len jednoduchá jednodielovka :) niečo čo som zo seba proste musela dostať :) no či už veríte že je to reálne alebo nie, to nechám na vás ;) :-*

      JOJ DIANCITA ANI NESPOMINAJ, JA UZ TERAZ MAM BUDIK NASTAVENY! Počkaj, mi nehovor, že budete s Lucinou ponocovávať!!!

      Ps. Neviem čo je zase tomu blogspotu, ale úplne postačuje tvoj komentár :-*

      Odstrániť
  2. No môže sa mi toto stať? Ten komentár mi vymazalo -_- Tak ešte raz

    Ahoj Ivka :)
    Takže,môj názor už poznáš,ale aj tak ti musím povedať že je to super napísané!

    Ivuš,jasné že som musela ponocovať. Inak sa ani nedalo. Na teno deň som čakala skoro štyri mesiace :D
    Ale mám nervy na rozhodcov -_-

    Rýchlo som ti sem aspoň niečo napísala. A teraz huraaa do školy. Som hore už krásne štyri hodinky xD

    Vidíme sa :*
    Lucia

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Sa mi prestáva páčiť čo ten Blogspot stvára -_-

      Ahoj Luckaaaa!
      Ďakujem veľmi :-*
      Aj ja som chcela ponocovávať, aj som vlastne ponocovala, ale nie z dôvodu toho, že som pozerala hokej (tak veľmi som chcela! :( ) Ale kvôli hnusnej chorobe :( a hej, aj ja mám na nich nervy! Ten gól mali uznať!

      Úprimne dúfam, že si v škole nezaspala! :D

      Paaa :-*

      Odstrániť
  3. Posledné asi 2 týždne som často pozerala na blog či tu nenaskočí niečo nové a keď sa mi tu ukázala táto jednodielovka neskutočne som sa potešila! *.* Pokračuj v písaní určite si od teba viem aj predstaviť dáku knihu, veď len toto krátke je waaaau!:) Je to parádne, naozaj!!:)

    Ps. Chelsea, Chelsea I believe when you're dancing
    Slowly sucking your sleeve
    The boys get lonely after you leave
    It's one for the Dagger and another for the one you believe...
    konečne to začalo!
    Kaner s Panarinom vália, je radosť na nich kukať! :3❤️

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Hello! Kedy napises dalsi clanok? 😊

    OdpovedaťOdstrániť