pondelok 30. októbra 2017

Innocent Love - Prequel



Každý jeden jej krok sa na vydláždenom chodníku ozýval a jej to spôsobovalo nepríjemné bolesti hlavy. Vlasy mala prehodené na jednu stranu a vďaka tomu, že si ich v dnešné ráno nevyfénovala, mala pocit, že má na hlave len ryšavú zmes slamy. Vrazila do niekoľkých ľudí, ale ani si vlastne nevšimla do koho. Potlačila presklenné dvere a do jej uší okamžite doľahla poludňajšia vrava. Prešla podnikom až do jeho samotných útrob a dosadla na prázdnu stoličku pri poslednom stole pri stene. Pozrela do jeho nadšenej tváre a Ivy mala chuť vracať. Nie z prežúrovanej noci, vďaka ktorej na sebe nemala šaty, v ktorých predchádzajúcu noc odchádzala, ale len džínsy a veľké tričko, ktoré nevidela vo svojom šatníku viac ako tri roky, ale z rozhodnutia, o ktorom vedela, že z neho niet cesty späť.

"Kde si bola?" opýtal sa ju s miernym prízvukom, ktorý inak, späť na starom kontinente ani nevnímala, no teraz jej priam trhal uši.
"Prespala som u kamarátky," vydýchla a nevychovane sa natiahla po jeho pohári s minerálkou. Mattias ju len mlčky sledoval.
"U tej Amandy?" pýtal sa znova.
Ivy len prikývla.
"A to je dôvod prečo si sa mi celé doobedie nehlásila? Musel som si vziať taxík z letiska, bál som sa, že sa ti niečo stalo!" takmer okamžite prešiel do ofenzívy.
"Mattias, stíš sa trochu, prosím ťa." Jej spoločník ostal zarazený. Takúto ju nespoznával. "Musím ti niečo povedať a myslím, že sa ti to páčiť nebude," zákerná a bezcitná Ivy je späť. Sama ostala prekvapená ako ľahko dokázala meniť životné rozhodnutia. Ako ľahko dokázala zahodiť výčitky a vypnúť hruď. Tri roky strávené za oceánom ju naučili veľa. V podstate si to ani neuvedomovala. Do dnešného rána. 
"Mattias, rozhodla som sa ostať natrvalo v Chicagu," povedala jedným dychom. Zodvihla zrak od bubliniek vystupujúcich po okraji skla pohára a pozrela do svetlých modrých očí. Telom jej lomcoval pocit dejavú a srdce jej splašene udieralo do hrudného koša. Cítila sa silná. Cítila sa výnimočná. Niekto by možno povedal, že bola hlúpa. Že opakuje rovnakú chybu ako pred rokmi. Možno ešte horšiu. A že si mohla tie tri roky v zahraničí odpustiť. No bez nich by tu teraz nesedela. Bez nich by nemala na sebe lodičky z odretým opätkom a staré oblečenie. Nemala by odvahu a cieľ. Iný, lepší. Nemala by pocit, že takto to proste malo byť. A že ju to možno bude ešte stáť veľa úsilia. Veľa presviedčania. Ale niekde hlboko v kostiach, ako by povedal jej otec, cítila, že takto je to správne. Konečne. 

Mattias našťastie nerobil žiadne scény. Nechápal síce prečo sa po pár nociach späť v domovine rozhodla tu ostať, no sám povedal, že to radšej ani nechce vedieť. Pre svoje vlastné dobro. 

Vychádzajúc z výťahu sa jej pred očami stále odohrávala scéna spred niekoľkých minút, keď vošla do priestrannej haly bytového komplexu. Nebola si istá, či sa na ňu recepčná usmievala, pretože si ju pamätala z minulej noci alebo spred troch rokov. Každopádne jej široký úsmev a slová vyrieknuté akoby na posmelenie "Je doma," v nej vyvolávali zmiešané pocity. Avšak tieto pocity neboli nič oproti tým, ktoré pociťovala, keď sa postavila pred tak známe vchodové dvere. Srdce jej splašene búšilo, ako už dávno nie. Odvykla si od toho pocitu byť v neistote. No ani neistota ju už nemohla odradiť. Nemohla jej prekaziť plány. Rozhodne zodvihla ruku a zaklopala. 

Dvere sa prudko rozrazili a Ivy hľadela do prekvapenej tváre. 
"Myslel som... myslel som, že sa už nevrátiš," povedal potichu. 
Hryzúc si vlastnú peru zavrtela hlavou. "Potrebujem ťa," šepla a vykročila. Prekročila pomyselnú hranicu medzi predsudkami a zlomeným srdcom. Schmatla ho za šiju a pritisla sa na široký hrudník. Dlhé červené nechty zarývala do jeho kože a už to nebola jej pera, ktorú hrýzla. Jonathan nemal síl ju odstrčiť od seba. Mal by, uvedomoval si to. Ale nechcel. Nemohol. Bola všetkým čo v živote chcel a potreboval. Prijal ju včera v noci, prijal ju dnes a prijal by ju vždy. Vždy, keď by mu prišla nanovo zlomiť srdce. Zabuchol za ňou vchodové dvere a športovú tašku, ktorú doteraz držal v ruke, hodil na podlahu.

Synchronizácia, ktorú si ich telá pamätali z toho niekoľko mesačného spolunažívania pred rokmi ich doviedla až do spálne. Padli do rozostlanej postele, rovnakej ako vtedy. Veľa vecí v Jonathanovom byte bolo rovnakých ako kedysi. Nezmenených. Rovnako ako jeho city. Uvedomoval si, že kým sa nezbaví všetkých tých vecí, ktoré mu ju pripomínali, nikdy na ňu nezabudne. A on na ňu nechcel zabudnúť. A možno aj vďaka tomu sa teraz ocitol znova tu. S ňou v náručí.

Nebol to vášnivý sex ako v predchádzajúcu noc. Bolo to niečo, čo ani jeden z nich nedokázal opísať slovami. Avšak bolo to niečo, čo obaja potrebovali. Cítiť sa, vnímať sa. Nebyť len opojení alkoholom a zvádzaní neutíchajúcou potrebou po živočíšnom akte. Jonathanove dotyky na Ivynom tele boli jemné ako krídla motýľa. Bál sa ju čo i len pevnejšie uchytiť, mysliac si, že sa mu rozplynie pred očami.

Čierne očiská na ňu hľadeli a jej srdce razom bolo úplne pokojné. Bola ním opojená, nasýtená, no i tak mala pocit, že ho nikdy nebude mať dosť. Až teraz, keď ležala na ňom a prstami kreslila neurčité vzory po jeho tele, si uvedomila aká bola hlúpa. Zaslepená. Nezmenil sa. Možno navonok, ale pre ňu to bol stále ten istý človek. Stále láska jej života...
Prvá veľká slza dopadla na bielu obliečku a až tá druhá upútala Jonathanovú pozornosť.
"Ivy? Čo sa deje? Prečo plačeš?" opýtal sa v tichej izbe. Zavrela oči pod jeho pohladením a smutne sa pousmiala.
"Odpusť mi to," šepla.
"Nemám ti čo odpúšťať," zavrtel hlavou. "Poď sem," riekol a pritiahol si ju ešte bližšie k sebe.
"Taká som bola hlúpa."
"Nebola si hlúpa," protirečil. "Mala si sen. A mienila si si ho splniť." Replika jej slov ju zabolela a plač naďalej neustával. "Aj ja som mal sen. A musel som pre neho veľa obetovať. Ty si tiež obetovala."
"Ale..."
"Ty si tá, ktorú chcem. Pred rokmi, teraz, zajtra. A som ochotný ti to hocako dokázať. Som ochotný spraviť čokoľvek aby som si ťa tentokrát udržal. Za každú cenu. Ivy, pozri sa na mňa."
Nevoľky otvorila oči. Emócie sa v nej búrili, bili. Tak veľa by chcela, no nevedela či smie. Preto len mlčky vnímala ako sa spolu s ňou v jeho lone posadil a hľadela do jeho tváre. Držal jej tvár v obrovských rukách a očiská nespúšťal z tých jej. Razom sa natiahol a zo šuplíka pri posteli vytiahol čiernu zamatovú krabičku.
Nevládala držať vzlyky, nevedela sa ovládať.
"Viem, že správne by som si mal pred teba kľaknúť, viem, že by som sa najprv mal pýtať tvojho otca, no to som mal spraviť pred troma rokmi. Takže tu a teraz," zhlboka sa nadýchol, "Ivy, prosím, vydaj sa za mňa."

Jonathan Toews nemal vo zvyku prosiť. Buď si bez požiadania bral alebo bez požiadania dostával. Naučila ho to nálepka najlepšieho kapitána NHL. Ale Ivy Savanah Hatleyová v jeho živote zmenila veľa vecí a nebolo pochýb, že k dobrému. Preto neváhal a nebál sa prosiť. Ani vtedy, ani teraz.


Fanúšikovia šaleli, hráči sa bláznili.
Siedme víťazstvo za sebou, znova vzplanutá nádej.
Na tvári sa jej roztiahol široký úsmev a musela prevrátiť očami nad jeho detinskosťou. Úsmev jej opätoval a nezabudol pridať žmurknutie, ktoré videla aj cez plexisklo. V záplave červenej jej na hrudi svietilo veľké čierne C a na prste prsteň, s ktorým sa tak rada pohrávala. Zatvorila zoznam hostí, ktorý držala v rukách ešte od druhej prestávky medzi tretinami a vložila ho späť do kabelky. Postavila sa, odignorovala šuškanie prichádzajúce spoza jej chrbta a odkráčala.
Domov.
Spolu s ním.

8 komentárov:

  1. Áno áno áno!!!
    Ja len, ďakujem Ivka. ❤❤
    Veď ty vieš...

    -D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ivka, ja ťa milujem. Ďakujem, ďakujem, ďakujem ❤️❤️❤️
    Usmievam sa ako blázon a myslím, že si to najbližšie dni budem čítať stále dookola.
    Ešte raz ďakujem a maj sa mi dobre❤️

    PS: Nikdy by ma nenapadlo, že si od teba prečítam tak krásny a šťastný koniec týchto dvoch zlatíčok.

    -Lucia

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Lucka, neďakuj toľko, to by som ja mala robiť :)

      Potrebovali to oni, potrebovali ste to vy, potrebovala som to ja. Mala som pocit, že ak im nedám šťastný koniec, tak ho nedám už nikdy nikomu. A že sa bez toho neviem pohnúť ďalej. Tak drž silno palce, aby sa mi to podarilo ❤

      Odstrániť
  3. ooo, to som nečakala. Ďakujeme, ďakujeme!❤️❤️

    OdpovedaťOdstrániť
  4. zase som sa k tomu vrátila, nemôžem si pomôcť, koho trápia atomové zbrane keď existuje toto! možno je to tým že som tak ďaleko a veci tu prežívam inak, z diaľky, ale nikdy som si nepredstavovala že si si až tak nevedela s tým dať pokoj. ako tvoj patrick sa ti za to otvorene, úprimne ospravedlňujem a už to nikdy neurobím. chybajú mi. všetci. všetko. ty. a teraz neviem či aj ja si chcem dať pokoj. kiežby som mohla toto všetko krásne zmovu otvoriť. i wish.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ivka ani nevieš ako veľmi si ma potešila. ďakujem Ti! Je to dokonalo dokonalé <3

    OdpovedaťOdstrániť