Meatballs Co. X - Sixteen

predtým než začneme, update ohľadom TFA: v nedeľu sa dočkáme ďalšej časti Tylersona! juchuu

„Kedy priletia vaši?“ oslovil ju neprítomne, zachrípnutý z noci strávenej vonku v spoločnosti, keď prázdnym pohľadom hypnotizoval okraj nočného stolíka a ani nevedel prečo. Ľahké bavlnené závesy sa v rytme vánku mora krútili podlahou pozdĺž pootvoreného okna.

Chrbtom opretý o čelo postele mlčky sedel a neprítomne sa jej spokojne hral s pramienkami vlasov. Justine pohodlne ležala krížom cez posteľ s hlavou opretou o Johnov bok a bezmyšlienkovite hľadela na strop. Pokojne dýchala. Po kvalitnom sexe a celom týždni, čo ho nevidela, jej srdce znovu našlo vnútorný pokoj. Na takéto návraty do Göteborgu by si vedela zvyknúť.

Netrvalo ale dlho a ona sa znovu musela vrátiť z idylky ich spoločnej chvíle do reality vyplnenej nadchádzajúcou návštevou jej rodičov. Do Johnovho odletu ostávalo menej než dva týždne.

„O pol jedenástej,“ zamrmlala po dobrej chvíľke, stratená vo vlastných myšlienkach. Zvrtla sa k nemu.

Zvedavo na ňu upriamil všetku svoju pozornosť a jemne sa na ňu pousmial. Odkedy sa vrátila naspäť len pár desiatok minút dozadu, nemal ani čas pozrieť jej poriadne do očí. Všimol si, ako sa pomer farieb jej dúhoviek za tých pár dní, čo ju nevidel, zmenil. Vskutku fascinujúce.

„Hmm,“ vydýchol. Spýtavo nadvihla obočie. Vedela, že sa mu jej odpoveď nepáčila a ona si ten pocit mať nad ním navrch užívala. Bol ako malé dieťa. Posadila sa vedľa neho.

Chýbal jej. A veľmi. Ako vždy. Celý týždeň čo spolu neprehodili ani slovo ho nevedela vytesniť z hlavy. Ostatne, ako vždy. Obaja mali ale svoje životy a povinnosti. Ona pracovné a on s prípravou na sezónu. Keď jej avšak po ceste z Osla navrhol, aby prišla rovno k nemu, neodolala, aj keby chcela. Možno so svojim nevinným výrazom šteniatka dokázal ošialiť veľa ľudí a médiá, no v skutočnosti bol omnoho prefíkanejší ako líška. Veľmi dobre vedel, že so selfie s Odeusom na móle, ako spokojne obaja vylizujú s Manu žrádlo z misiek, ktoré im aj s jedlom priniesol, neodolá a neostane jej žiadna výhovorka, aby mu dnes večer nerobila spoločnosť.

Nemusel jej hovoriť dva krát. Ako naivné, poslušné dievčatko si to nacupitala, ako keby ju mal na povrázku, rovno k nemu domov. Keď vystúpila z auta, ani raz sa neobzrela, aby si to rozmyslela. Hoci medzi nimi bola tichá dohoda, že sa o tom nikdy nebavili, obaja veľmi dobre vedeli, že chceli to isté. Že John nedokázal odísť len tak bez toho, aby z tých pár dní čo im ostávalo nevyťažil čo najviac a ona nemienila doma pri šálke čaju čakať, kedy jej oznámi, že už oficiálne je na druhej strane Atlantiku a rád ju stretol. Vedeli, že ak by sa na túto tému začali rozprávať, všetko by bolo iba horšie, pretože by si len ešte viac uvedomili nedostatok času, ktorý im ostáva s tým druhým. A to Justine nechcela.

„Ostaneš?“

Pobavene sledovala, ako na ňu s nádejou v očiach teraz hľadel a užívala si, ako by momentálne spravil čokoľvek len preto, aby dnes v noci ostala.

John si ale nemohol pomôcť. S ňou bolo všetko iné. Možno si na začiatku myslel, že išlo len o túžbu dostať ju a zvedavosť, prečo práve ona, no ako ju tak v tom momente čím dlhšie mlčky pozoroval, ako sa zdvíhala z postele a obliekala sa naspäť do šiat, zneistel. Zrazu stratil veškeré sebavedomie. Viac než dobre vedel dôvod, prečo ho Justine neskutočne tak pokúšala. Od chvíľkového leukoplastu na zaplátanie diery v jeho živote po rozchode s Fanny mala asi tak ďaleko ako sever od juhu.

„Ty si tiež naposledy nakoniec neostal,“ usmiala sa na neho nevinne. Hoci si musela priznať, že tá predstava bola viac než lákavá, tlačili ju povinnosti. „A vážne musím ísť, John. Nemôžem ich tam nechať samých,“ ozývali sa v nej materinské inštinkty. Predstavila si, ako nechápavo na seba Odeus s Manu museli hľadieť, keď so západom slnka a pokročilou hodinou ešte stále nezazreli jej auto zastať na konci príjazdovej cesty. Nech by chcela akokoľvek veľmi ostať, nemohla ich nechať v štichu. Prosebne sa na ňu zúfalo pozrel, keď si vlasy stiahla do drdolu. Tvár si kapitulačne zaboril do vankúšov.

„Okej,“ načiahla sa za jeho ramenom, keď si sadla oblečená naspäť na kraj postele. „Možno nabudúce,“ žmurkla, keď na ňu pozrel kútikom oka. Otvorenú dlaň si položila vedľa tej jeho a spýtavo čakala, či jej ju stisne. Keď sa nakoniec načiahol a bruškom palca jej prešiel po chrbte dlane, vedela, že tento krát vyhrala ona.

Vábivé myšlienky o budúcom vývoji večera, ktoré sa jej v tej chvíli nahrnuli do mysle, potlačila, aby si to nakoniec predsa len nerozmyslela a neostala. Spokojne sa na ňu usmial, keď videl, ako sa výraz jej tváre zmenil a ako sa snažila zo všetkých síl zachovať si chladnú hlavu. Vedel, aké účinky jeho dotyky na ňu mali, pretože tie jej ho rovnako nikdy nenechávali chladným. John bol ale príliš zlomyseľný a sebecký človek na to, aby ju nepokúšal. Pustil jej dlaň a načiahol sa za jej perami. Privrela oči a nasucho preglgla. Znovu porušoval všetky pravidlá slušného správania.

„Mohol by som sa zajtra ešte ráno zastaviť, ak by si chcela,“ pozrel jej do očí presne tým úpenlivým pohľadom jeho modrých očí, ktorému nevedela odolať. Odtiahla sa avšak skôr, než by ju úplne spracoval a ona by si to na poslednú chvíľu predsa len rozmyslela.

„A nechceš ísť so mnou, hm?“ spojila si dlane na jeho zátylku a čelom sa oprela o to jeho. „Teraz, keď ťa už má Manu rád?“ Hádam.

Karta sa znovu obrátila v prospech Justine. Videla, že nevedel jej ponuke odolať. Rovnako ako ona, bohužiaľ, mal ráno povinnosti a on ju nechcel budiť.

„Ráno musím byť na zimáku, prepáč,“ vtisol jej na konček nosu motýlí bozk. Pobavene sa zachichotala. „Urob mi aspoň radosť a ostaň ešte chvíľku. Nechoď.“ Odmietavo pokývala hlavou. Vzdychol si.

„Myslím to vážne.“

Vedel byť neskutočne chamtivý, no istým spôsobom to na ňom milovala. Pery sa jej zvlnili do sarkastického úškľabku, keď John znovu podvádzal a dotyk jeho neposlušných brušiek prstov ucítila na vnútornej strane stehien. Zlomyseľne sa sama pre seba usmiala. Tento krát sa ale prepočítal.

„Prosíš?“ nadvihla obočie. Dotyk Johnovej dlane ešte väčšmi zintenzívnel.

„Prosím,“ hľadel na ňu odhodlane. Pobavene sledovala, ako si oblizol pery.

„Ja ale budem musieť ísť a ty to vieš,“ stisla mu zápästie a odstúpila od neho. Frustrovane zafňukal. Prečo mu to robila? „Zajtra sa vidíme,“ predklonila sa ako mačka, keď obišla posteľ a hravo na neho pozrela. On ale nechcel čakať do zajtra.

„Čo tvoji rodičia?“

„Niečo si vymyslím,“ žmurkla po ňom lišiacky. Keď sa za ňou načiahol, znovu sa vystrela a odstúpila od postele. Bolo viac než ľahké vyhovoriť sa, ako je na Göteborg už zvyknutá a je už veľká a hoci bola z návštevy jej rodičov akokoľvek nadšená, nechcela si nechať ujsť šancu stráviť s Johnom ďalší večer. Už tak im neostával skoro žiadny čas.

„Fajn.“ Jej návrh sa mu viac než pozdával. „Pozdrav,“ zazubil sa, keď mu mávla na rozlúčku a vykročila k dverám. Kyslo prevrátila očami, keď z nich vychádzala a neveriacky na neho pozrela.

„No jasné,“ odsekla ironicky.

Jej rodičia nikdy nemali absolútny prehľad o jej mileneckom živote a Justine to ani neplánovala zmeniť. John to veľmi dobre vedel, no tomu ešte nezabraňovalo uťahovať si z nej. Nebol v tom ale nevinne. Nikomu o tom, že sa s Justine začali po festivale stýkať okrem jeho bratov nepovedal. Tušil, že kolovali v jeho okolí klebety, pretože pri bare ho s Justine videli snáď všetci, no klebety ho nikdy nezaujímali. Okrem toho, nikto sa ho na nich nikdy otvorene neopýtal ani po narodeninovej oslave. Bolo to tak jednoducho jednoduchšie a oslobodzujúcejšie, že sa nikomu nemusel ospravedlňovať, že si dovolil s niekým sa stretávať. Okrem toho, ešte stále nemal vymyslený plán B a to, čo sa s nimi stane potom, ako sa čoskoro bude musieť vrátiť do Dallasu. Nemienil si tým ale momentálne kaziť víkend.

„Pa,“ mávol jej na rozlúčku. Prudko sa vzápätí zháčil a vyskočil za ňou z postele. „Oi, Justine!“

„Huh?“ zastavila sa zmätene vo vchodových dverách. Za tak krátky čas, čo si dovolila vypnúť telefón, aby ich nikto nerušil, už stihla mať päť zmeškaných hovorov a tri správy od mamy.

„V tých puzdrových šatách vyzeráš vážne sexi,“ zazubil sa na ňu. Zvedavo si premerala jednoduché, elegantné šaty, ktoré jej padali až ku kolenám a objímali jej v pohodlnej látke krivky tela. Zmätene na neho pozrela, no neubránila sa. Pobavene prevrátila očami.

„Vďaka Klinger,“ žmurkla na neho a zavrela za sebou dvere. Sám pre seba sa zazubil. Kŕčovito si prehrabol vlasy.

(...)

Nervózne prešľapovala na mieste, keď odstúpila od davu osobných šoférov pri príletoch na letisku a znovu pozrela na hodinky. Let z Osla už dávno blikal na displeji s príletmi, no jej rodičov nikde nevidela.

Zúfalo si prehrabla unavene vlasy. V noci nemohla zaspať. Po mysli jej neustále chodili blúdne myšlienky a nervózne sa prehadzovala v posteli. Možno mala ozaj radšej ostať s Johnom. Hoci bola ale na smrť unavená a nutne potrebovala svoju rannú dávku kávy, vždy bolo fascinujúce sledovať napätie v očiach ľudí, ktorí pri príletoch vyčkávali na svojich najbližších. Každý z nich mal svoj vlastný príbeh. Každý z nich sa nedočkavo načahoval na špičky, aby čo najskôr zahliadol ich najmilších prichádzať už z diaľky.

„Prosím ťa, ponáhľaj sa, určite na nás už čaká, daj ten kufor. Vidíš ju niekde?“  Medzi toľkými Švédmi rozhovor jej rodičov priam bil do uší. Pobavene sa usmiala sama pre seba. Konečne. Hoci ju oni ešte v dave nezbadali, rýchlo k nim pristúpila a roztvorila doširoka prešťastnená náruč, že ich vidí. Už si pomyslela, že si to s víkendom v jej maminej alma mater rozmysleli.

„Ach tak tu si,“ načiahla sa za ňou ako prvá mama a stisla ju v nedočkavom objatí. Justine sa neubránila. Bolo skvelé vidieť ich znovu. Vďačne si vzdychla, keď ju mama pohladila po vlasoch ako malé dievčatko a vtisla jej do nich jemný bozk.

„No konečne,“ pohladil ju po chrbte otec a ako malá sa načiahla za ním. Stisla ho v objatí.

„Už som si myslela, že ste si to rozmysleli,“ zastrkla si za ucho neposlušné pramienky vlasov, keď sa od neho odtiahla a oboch si ich zvedavo premerala pohľadom rovnako tak, ako si oni premerali pohľadom ju. Odvtedy ako s bratom vyleteli z hniezda, netrávili spolu až tak veľa času ako predtým. „Ideme?“

Až na ceste domov si uvedomila, ako po pamäti rozpoznávala budovy mesta, hlavné ulice a s absolútnou ľahkosťou sa v Göteborgu orientovala. Pokojný výraz Justininej tváre, z ktorej sálal pokoj a pohoda, neušiel ani jej otcovi, ktorý si sadol na stranu spolujazdca a kútikom oka sledoval, ako ich dcéra vezie z letiska, aby sa niekde v meste spolu najedli. Jemne sa pousmial. Ako keby tu bola doma. Nič jej ale na to nepovedal.

Volant kŕčovito zovrela v dlani a zhlboka si vzdychla. Tá predstava ju desila a ona nevedela, čo si o tom myslieť, no istým spôsobom Göteborg začínal pre ňu znamenať domov. Nie jej domov ako v Osle. Bol to iný, zvláštny a hlavne nový pocit. Jej druhý domov, príjemný a pokojný domov. Jej útočisko.

„Tak,“ zaparkovala na ulici a odopla si pás, „Sme tu,“ pozrela na nich oboch a pokynula im, aby vystúpili. Centrum mesta sa hemžilo domácimi, ktorí nezaháľali a rozhodne neplánovali sedieť doma, keďže v toto víkendové dopoludnie nemalo pršať. Nasadila si na nos slnečné okuliare a kráčali spolu pešou zónou až kým dorazili do cieľa ich cesty. Celou cestou sa jej mama nadšene obzrela okolo seba, ako sa Göteborg vôbec nemení, no ona si to nikdy neuvedomila. Vošli do kaviarne.

„Tak ako sa ti darí? Čo nové v práci?“ zaprel sa lakťami jej otec zvedavo o kraj stola a skrútil k Justine zrak, keď čašníčka odišla aj s ich objednávkou. Hoci boli po strednej s výberom jej oboru skeptický, keď sa dozvedel, ako o ňu dokonca univerzita prejavila záujem a pozvali ju na prednášku, preklínal moment, kedy sa nechal uniesť stereotypmi a predsudkami.

„Ujde to,“ odvetila vyrovnane, pyšná sama na seba, „Čoraz viac ma posielajú do Stavangeru, mám pocit, že so mnou majú plány, no nechcem to ešte zakríknuť.“

„Och zlato, to by bolo úžasné!“ vzdychla jej mama, keď uprene s okuliarmi na čítanie hľadela do telefónu. Justine pozrela spýtavo kútikom oka na jej otca.

„Tvoju mamu pozvalo zopár spolužiačok na stretnutie zo základnej školy,“ naklonil sa k nej a dlaňou si zakryl ústa, aby ich mama nepočula. Ako každej mame, jej ale nič neušlo. Justine na ňu uznanlivo a spýtavo pozrela. Bola ale rada.

„Pozvali aj vás, bude to také stretnutie rodín nás zopár, čo sme si najviac rozumeli,“ pozrela po nich oboch prísne. Justine zmätene zvraštila obočie. Ak bola v niečom po svojom otcovi, potom to bolo nulové nadšenie pre spoločenské plány ich mamy. „Nevidela som ich celé roky.“

„Ešte sa o tom porozprávame,“ zamrmlal diplomaticky, keď im priniesli kávu a Justine len mlčky mykla plecami. Nemohla mame zazlievať, že sa chcela so svojimi spolužiačkami zo základnej školy stretnúť. Koniec koncov, v Göteborgu vyrástla. V stávke boli aj jej bočné, osobné záujmy. Zavezie rodičov kam si len rozkážu a celý večer bude mať pre seba. To, že prišli na víkend, neznamenalo, že museli spolu tráviť dvadsaťštyri hodín denne.

Chcela mu ráno zavolať. Ospravedlniť sa, že neostala na noc, no potom... Neboli spolu. Nebola len jeho kamarátka, no nebola ani len jeho milenkou. V každom prípade, čoskoro si to rozmyslela a vyhrabala sa z postele skôr, než by nestihla prílet jej rodičov. Ak by ale bola vedela, že si dajú tak na čas s batožinou, ostala by v posteli ešte o chvíľku dlhšie.

Na rozdiel od nej, John bol už dávno hore, keď Justine vstala. Upieral zrak na program, ktorý bežal v televízií a lúpal pistácie z misky, ktorú držal na kolenách. Pohodlne sedel na gauči v dome jeho rodičov. Keď prišlo na rad jedlo, jeho plány a búchanie sa do hrudi ako je samostatný dospelý človek vždy stroskotali. Ako každú sobotu, aj dnes sa pripojil k rodičom aj s jeho bratom na spoločný obed.

„John.“

„Hmm?“ odvetil neprítomne, keď na neho volala mama z kuchyne.

„Poď mi prosím ťa podať taniere, nedočiahnem ich,“ vzdychla si zúfalo.

„Jo, jo, už idem,“ vydýchol a nemotorne sa s odporom postavil na rovné nohy. Zmätene sa ale na ňu pozrel, keď sa načiahol na najvyššiu poličku v kuchynskej linke, kam ukázala prstom.

„Vy budete mať návštevu?“

Ich mama nikdy taniere, ktoré dostali s ocom do svadobného daru, nepoužívala, ak nešlo o výnimočnú príležitosť. Cítil sa ešte viac zmätený, keď si všimol, ako sa jej rozžiarili oči.

„My budeme mať návštevu,“ opravila ho. „Pozvala som pár spolužiačok zo základnej k nám na večeru,“ odvetila viac než spokojne. „Konečne sme si všetky našli čas.“

Načiahol sa za váhou tanierov, aby jej ich odniesol k jedálenskému stolu skôr, než by si ublížila a mala sa s nimi naťahovať sama. Nezaujato ale mykol plecami. Aj tak sa neplánoval zdržať dlhšie ako bolo potrebné. Na dnešný večer mal vlastné plány tak či tak, no nevoňalo mu, ako do svojich plánov zahrnula automaticky aj jeho. S tým nepočítal. 

„Oi mami,“ vyhrnul sa spoza rohu jeho brat skôr, bez toho, aby si ho ani jeden z nich všimol prísť a skôr než by Johna začala karhať, aby ostal aspoň na pár minút, kým návšteva dorazí. Nikdy nebol doma a každý sa prirodzene na neho pýtal.

„Nazdar,“ obzrel sa Carl po svojom bratovi, keď sa s ich mamou privítal. Napriek pribúdaniu rôčikov v kolónke na jeho pase sa John ale nemenil. Vždy ho človek našiel sedieť na gauči ako absolútne nevníma, čo sa okolo neho deje, keď bol z Ameriky doma. Bohužiaľ, z troch bratov bol tým, ktorý vyletel z hniezda najďalej, a preto mali pre neho všetci najväčšiu slabosť, čo znamenalo, že mal najväčšie výsady ohľadom nič nerobenia.

„Čau,“ kývol mu na pozdrav. Obaja sa pohodlne usadili gauč. Načiahol sa po misku hrozna na stolíku, keď mu mladší odrastok Klingbergovie klanu nič z pistácií nenechal. Olle bol nezvestný.

„John, no tak, bude obed,“ karhala ich oboch ich mama. Nedbali.

„Čo to pozeráš za hovadiny?“ zvraštil starší zo súrodencov zmätene obočie a načiahol sa po ovládač. Znudene prepínal programy. John ho ale absolútne nevnímal. Vhodil si zopár sladkých bobúľ hrozna do úst.

„Ako to ide?“ zamrmlal John neprítomne, keď sa načiahol po telefón. Netrpezlivo odomkol obrazovku, no od Justine nemal ani jeden zmeškaný hovor alebo správu. 

„Jo, jo, ide to,“ mávol Carl rukou a sprisahanecky sa obzrel po ich mame, ktorá im teraz nevenovala absolútnu pozornosť a nemala šancu ich počuť. Prisadol si bližšie. John sa načiahol po Playstation a podal bratovi ovládanie. „Oi, čo Justine?“ odvetil tlmeným hlasom, keď sa obaja ponorili do diania hry. John sa ale i naďalej tváril vyrovnane.

„Včera bola u mňa,“ zamrmlal stroho.

„Takže ste spolu? A teraz je kde? Je doma?“

„Neviem, Carl a nevolal som s ňou,“ pokrčil kútikom úst. Jeho brat si o tom ale myslel svoje. Všimol si, ako kútikom oka John znovu poškuľoval po telefóne. Vedel, že dúfal, že mu zavolá. Mladá Nórka, ktorú mali všetci česť spoznať počas jeho narodeninovej oslavy, ho mala doslova na háčiku.

Carl vedel o nich dvoch všetko. Ako jediný s ich najmladším bratom v Johnovom okolí vedel, že sa s ňou John stýka a klebety, ktoré sa šírili, boli pravdivé. John Klingberg si našiel cez leto doma novú lásku a v očiach neprajných ľudí možno až rapídne rýchlo. Vedel taktiež s akou dilemou vo svojom vnútri jeho mladší brat bojoval, keď sa ho jeden večer na rovinu ako jediného ženatého v rodine spýtal na názor. Stýkal sa s ňou, potajme, hoci nie preto, že by sa za ňu hanbil alebo mal čo skrývať, no obaja veľmi dobre vedeli, že jej nemohol ponúknuť viac. On odíde, no ona zostane. Keďže John pevne dúfal, že si to Justine s predajom domu starých rodičov ešte rozmyslí, ona bude tá, ktorá vo Švédsku ostane a ona bude tá, ktorá bude znášať pohľady od obsluhy v kaviarňach až po poštárku. Ich rodičia prirodzene nič netušili. Carl ale vedel aj veci, ktoré si ani jeho malý veľký brat neuvedomoval. Videl, akým spôsobom sa na ňu díval. Jeho chovanie sa menilo. Dozrieval.

„Jej rodičia prišli na víkend, takže,“ mykol plecami. Hoci by bol najradšej trávil s ňou každú možnú sekundu, bolo mimo jeho síl ovplyvniť, čo robí Justine vo svojom voľnom čase. Všimol si, ako sa na neho brat kyslo usmial.

„Rodičia, hm?“ doberal si ho. John ho schladil pohľadom, keď zahliadol, ako sa konečne vrátil aj ich otec. „Psst,“ sykol po ňom dodatočne a štuchol ho pod rebrá ako keď sa v detstve zvykli handrkovať o hračky a o to, kto bude v bránke a kto útočiť, keď hrávali spolu pozemný hokej na záhrade. Pobavene sa v mysli pousmial, keď si všimol, ako sa Johnov výraz tváre znovu zmenil, keď šlo o ňu a nevedomky tak potvrdzoval všetky jeho teórie. Ako tajnostkára ho nikdy nepoznal. Hoci Justine bola vskutku atraktívna žena a to, aká bola emancipovaná jej na sexepíle ešte viac pridávalo, motyka bola zakopaná niekde úplne inde. Jeho malý braček bol zamilovaný.

Mladá žena, ktorá bola predmetom ich mikro konverzácie mlčky sledovala, ako jej otec ukazoval videá z jeho poslednej služobnej cesty. Na strednej a na vysokej ho vždy prosíkala, aby ju vzal vždy so sebou. Singapur. Londýn. Moskva. Soul... Koľko krát  človek za život dostane šancu sa tam ísť pozrieť? Počkali, kým sa jej mama vráti naspäť k stolu potom, ako jej znovu spolužiačky zavolali, aby sa pobrali domov.

John: Kedy ťa dnes uvidím?

Rýchlo zamkla obrazovku skôr, než by správa na obrazovke jej telefónu vzbudila podozrenie. Telom nikdy ale, pokiaľ šlo o neho, klamať nevedela. Okamžite jej cuklo kútikmi úst a začervenala sa, keď sa na ňu otec spýtavo pozrel.

„Z práce?“

„Rana,“ mávla rukou. Stiahla si obrúsok z kolien a položila ho na stôl, „Hneď som späť,“ usmiala sa na nich oboch ospravedlňujúco, pritískajúc si telefón k hrudi a prešmykla sa až na ulicu.

„Haló?“

Telo jej zaliala horúca lavína v okamihu, keď sa v reproduktore ozval jeho hlas. Rýchlosťou svetla sa vytratil z obývačky na terasu s telefónom pri uchu a zavrel za sebou posuvné dvere. Brat mu venoval kyslý úsmev. Vedel, že mu asi ťažko volá niekto z Dallasu.

„Ahoj,“ zahryzla si do pery. Líca ju pálili.

„Ahoj,“ vzdychol si s úľavou, že znovu počuje jej hlas. Toto vôbec nebolo v pláne. Zamilovať sa do nej vôbec nebolo v pláne. „Už vaši prileteli, huh? Je to v poriadku?“

„Hej, hej, už som s nimi, akurát sme doobedovali,“ obrátila sa k výkladu reštaurácie, aby sa uistila, že ešte nestihli zaplatiť.

„Takže.. Uvidím ťa dnes večer?“

Nemusel pri nej ani stáť, aby vycítil, ako si ešte viac zahryzla do pery a od pokušenia prižmúrila oči. Nervózne sa chytil za zátylok, keď sa oprel o zábradlie a hľadel cez presklené dvere na jeho mamu, ktorá nevedela, čo v kuchyni skôr. Manželka ale jeho brata bola na ceste. Kvalifikovaná pomoc, ktorej nevynadá po piatich minútach, že si to radšej spraví sama, ako si ju pamätal z detstva so štyrmi chlapmi v domácnosti.

„Rada by som,“ vzdychla si. „Ale naši majú nejaké stretnutie a mama neskutočne nalieha, aby som tam šla s nimi ako vzorka vydareného potomstva.“

„Hej,“ prevrátil otrávene očami. „Naši tiež. Pozvala zopár známych na večeru a chce, aby som ostal.“ Jedenásť z desiatich Švédov by potvrdili, že ich rodina mala na dnešný večer absolútne identický plán. Ľudia v jeho krajine jednoducho milovali stretávať sa s priateľmi vo veľkom kruhu. „Ja mám na dnešný večer ale iné plány,“ dodal, čím si znovu získal jej pozornosť. „Čo tak večera u mňa doma, hm? Včera si mi dala košom.“ Otrávene hrane prevrátila očami. V kútiku duše ale aj tak vedela, že sa jej páčilo, keď bol neodbytný.

„To znie fajn.“ Kútikom oka zazrela, ako jej otec podržal mame dvere, keď práve vychádzali z reštaurácie. „Ešte ti zavolám,“ preglgla sucho a rýchlo hovor vypla. Zaťala zuby a s neurčitým výrazom si vzala od otca kabelku, ktorú jej pozorne vzal so sebou.

„Ideme?“ navrhla diplomaticky, aby odklonila ich pozornosť.

„Rýchlo, mali by sme sa poponáhľať, chcem ešte po ceste kúpiť nejaké víno,“ vykročila nedočkavo jej mama ako prvá. „Oh Justine, nepoznáš nejaké dobré kaderníctvo tu v centre? Možno by som si mala niečo urobiť s vlasmi.“

„Nie, mami, prepáč,“ mykla bezmocne plecami. Všimla si, ako jej otec prevrátil očami. Ako každý muž, neznášal ženské záležitosti ohľadom vlasov, mejkapu a oblečenia. Prišlo mu to zbytočné, no dávno to s jej mamou už po rokoch manželstva vzdal.

„Preboha robíš obštrukcie, ako keby sme šli na pytačky.“

Justine na chvíľu úplne stuhla a vypleštila na svojho otca oči. Skoro jej zabehlo. Na sekundu ju opantala paranoja.

„Hans, nemaj strach, my ani nebudeme pravdepodobne vedieť, že sa Justine vydala, však?“ Obaja na ňu upreli zrak. Justine len vyhodená z miery mlčky od údivu zahabkala.

„Bez komentára,“ zavrávorala nakoniec, keď sa konečne spamätala a nastúpila do auta skôr, než by dostala druhý infarkt. Keď ale z neho o pár hodín neskôr znovu vystúpila potom ako zaparkovala na ulici pod pouličným osvetlením, stále nič netušiac, a vystúpila z auta bez toho, aby vedela, kam vlastne ide. S príchodom konca augusta sa letné noci znovu pomaličky skracovali a na Göteborg už dávno padol súmrak. Svetlo za oknami obývačky rodinného domu ale prezrádzalo, že u Klingbergových sa dnes večer konala veľká udalosť. Justinin otec sa rýchlo načiahol po fľašu vína na zadnom sedadle.

„Máme všetko? A tie veci, čo som priniesla z Osla?“ Už dlho jej mamu nevidela tak nervóznu od nadšenia. Bola nedočkavejšia ako malé dieťa.

„Tie mám ja, mami,“ odvetila pokojným hlasom Justine. Vošli bráničkou k vchodovým dverám domu a rýchlo si napravila nenápadne sukňu šiat, keď jej otec zazvonil na zvonček.

Neplánovala ostať ani o minútu dlhšie, ako bolo treba. Plán bol viac než jasný: prísť, usmiať sa, spýtať sa kto sa ako má a nenápadne sa vytratiť ešte predtým, ako sa konverzácia rozprúdi.

„Anna!“

Sledovala, ako jej mama so širokým úsmevom na tvári pristúpila k žene, ktorá im zvedavo otvorila a vďačne sa obe zasmiali. Obe už dávno prestali počítať, kedy sa naposledy za tie celé roky videli. Justine sa zmätene pozrela do očí svojmu otcovi. Už teraz mala pocit, že sem nepatrila. Dúfala, že aspoň John sa bavil viac ako ona.

„Poďte ďalej, dobrý večer!“

„Ďakujeme.“

Justine jej usmievavo prikývla a vošla dnu. Mamina spolužiačka si ju okamžite zvedavo premerala, keď ich oboch s jej otcom predstavila. Anna vedela, že si ju Justine nemohla pamätať. Jej rodičia sa do Osla odsťahovali, keď bola ešte taká drobná. Ucítila, ako ju jej mama pyšne chytila okolo pliec.

„Sme poslední?“ Obe si ich premerala pohľadom. Vyzerali, že si majú toho viac než dosť povedať.

„Ale prosím ťa, ani zďaleka, len poďte ďalej!“

Vôňa skvelého jedla, ktorá sa niesla domov jej okamžite udrela do nosa, až Justine z toho zaškvŕkalo v žalúdku. Šum hlasnej vravy v obývačke doliehal až do chodby, ktorou postupovali. Keď si Johnov otec všimol, že dorazili ďalší hostia, vďačne k ním pristúpil, aby ich u nich privítal. Už teraz jej bolo jasné, že si po piatich ľuďoch nebude schopná zapamätať ani jedno meno.

„Ospravedlňte ma,“ usmiala sa na nich prívetivo jeho manželka a rýchlo sa vytratila do kuchyne. Nestíhala.

„John! Poď sem na chvíľku, nemôžem zase dočiahnuť tie poháre,“ mávla rýchlo svojmu najvyššiemu synovi, aby jej pomohol. Justine bola ale príliš sústredená nato, aby zachytila všetko, čo sa ich jeho otec pýtal. Jeho prízvuk jej robil trochu problém.

„To nevadí, ja ti pomôžem,“ vykročila k nej Justinina mama priam okamžite. Ženská solidarita nikdy nepoznala medze. Justine sa po nej z diaľky len zmätene obzrela, no ostala.

„Ale prosím ťa, načo ich mám všetkých troch teraz doma, ak mi nepomáhajú?“ dali sa spolu obe ženy uvoľnene do reči. Keď prišli na rad deti, mohli by sa o nich rozprávať aj do rána. John k nim obom zmätene pristúpil.

„Oh, Inga, toto je náš stredný, John,“ usmiala sa Anna pyšne na svojho syna. „John hráva hokej v NHL v Dallase. Ani nevieš, akí sme na neho pyšní.“ Rozpačito prevrátil očami. 

„Vážne?“ premerala si ho zvedavo Justinina mama. Ako každá matka, neubránila sa. Očividne prerástol oboch svojich rodičov. 

„Veľmi ma teší,“ napriahol k nej John ruku, hoci nemal poňatie, kto tá žena bola. Jeho mama sa nejako pozabudla opomenúť, že na dnešný večer bude potrebovať tak dlhý ťahák s toľkými menami. Začínal sa medzi toľkými novými hosťami strácať. Na mysli mal ale len jedinú vec. Ako sa odtiaľto nenápadne vytratiť.

„Čomu sa venujete, Justine?“ prihováral sa jej a jej otcovi zatiaľ z úprimnej zvedavosti Johnov otec. Historka o tom, ako na víkendy chodievala do Göteborgu upútala jeho pozornosť. Jej vystupovanie bolo k tomu nenútené a prirodzené. Videl na nej, ako nemá poňatie, kde je a kto všetko sa jej ešte dnes večer príde predstaviť, no chápal ju. Nebola jediná.

Rodinu všetkých priateliek jeho ženy poznal, až na Ingu a tú jej. Ako jediná z ich triedy odišla do zahraničia a do Švédska sa nevracala. Teraz hľadel do očí jej dcére, ktorá očividne aspoň trochu v sebe objavila toto leto svoje Göteborské korene. Ako ich rozhovor plynul, započul ako chytá švédsky prízvuk, no nevediac, koho skutočná zásluha to bola. John sa osvedčoval byť lepší než akýkoľvek intenzívny kurz. Ako ale každý Švéd, ozvala sa v ňom hrdosť na ich krajinu. 

„Pracujem pre jednu nórsku ropnú spoločnosť,“ odvetila. Sledovala, ako ho jej odpoveď samozrejme prekvapila.

„To by som nebol bol povedal, odpusťte,“ priznal úprimne od srdca. „To vás ale na Göteborg nezlomíme, všakže?“ žartoval.
„Nemyslite si, aj my sme skoro odpadli, keď nám to oznámila,“ pousmial sa pyšne Justinin otec, ktorý od hrdosti na svoje mladšie dieťa snáď o tých pár centimetrov na mieste aj povyrástol. Pyšný tata.

„Môj domov je v Osle, prepáčte,“ prikývla ospravedlňujúco. „Ale osie hniezda sú vynikajúce,“ zašepkala sprisahanecky. Od nej ho to ešte omnoho viac potešilo. Očividne vedela ako si získať domácich. Presne vedela, čo chceli počuť, no myslela to pritom úprimne.

„To nikdy nemôžete dopredu vedieť,“ pozrel po nej veľavýznamným pohľadom. Nevediac, ako veľmi trafil do čierneho. Vyrazil jej dych.

Skôr než by sa stihla nemotorne vyhabkať, zvonček na vchodových dverách sa znovu našťastie rozzvučal. Rýchlo sa im ospravedlnil a odprevadil svoju manželku, ktorá sa k nemu prirútila, aby privítali ďalších hostí.
„Milí ľudia,“ zamrmlal si popod nos Justinin otec. Súhlasne mu prikývla. 
„Idem pohľadať mamu. Pôjdem teda, nevadí?“ pozrela mu veľavýznamne do očí. Byť tak neskutočne netrpezlivou nebol Justinin štýl, no aj slepý by si všimol, že jeho dcéra mala na večer očividne už nejaké plány, hoci pre neho neznámeho charakteru. Nenútil ju ostať. 
Netušila, ako na tom bol John, keďže jej za celý večer od neho nezavibrovala ani jedna správa, no Justine rozhodne nechcela na seba nechať čakať. Ostával im spolu už len jeden celý posratý víkend predtým, ako John cez týždeň odletí preč a ona z toho nervóznela. 
„Samozrejme, veď len choď,“ kývol jej. „Zabav sa.“
„Dík oci,“ pousmiala sa na neho srdečne, keď spolu kráčali do priestoru domu v snahe lokalizovať ich mamu skôr, než sa konverzácia kriticky rozprúdi ešte viac a ona sa z toho nevyvlečie už vôbec. Nasledovaná svojim otcom sa prešmykla z chodby až do kuchyne, aby sa pridala nenápadne do rozhovoru jej mamy s jej kamarátkami zo základnej školy a nenútene sa usmievala nad ich historkami. Kútikom oka sledovala, ako sa jej otec automaticky prívetivo všetkým začal predstavovať. Nenútene sa pousmiala. Z predstavovania sa už vyvliecť nedokázala.
„A nemali ste ešte jedného chlapca?“
„Ale ako sa len na svoju mamu podobáš, Justine!“
„Ste vo Švédsku nadlho?“
Zvedavé otázky nemali konca kraja. 

„Oi, mami,“ štuchla ju do lakťa, aby upútala jej pozornosť. Jej mama bola ale absolútne pohltená dnešným večerom. „Mami.“

Nevnímala ju. Bezmocne prevrátila očami. Zaúpela. 

„Mami, ja už teda pôjdem, zavolaj mi, keď to tu bude končiť, prídem po vás,“ usmiala sa na ňu nútene, keď sa ku nej konečne čiastočne obrátila. Nemala pochopenie pre Justinine nedočkavé a nespoločenské správanie, no dohoda bola dohoda. Sľúbila jej, že môže zostať len na chvíľku. Ešte stále ju ale nestihla predstaviť všetkým.

„Dobre, moja, opatrne,“ objala ju zľahka a Justine zakývala Johnovej mame na rozlúčku. Ingina dcéra by si mohla s jej mladším synom ruku podať.

„Veľmi rada som vás spoznala,“ ospravedlnila sa z konverzácie Justine. „Ešte dnes večer niečo mám, prepáčte, budem musieť už ísť. Užite si dnešný večer.“
Zhlboka si odfúkla, keď sa im otočila chrbtom a vykročila k vchodovým dverám. Nenútene sa prešmykla pomedzi zopár ľudí, až ju v ceste zastavila skoro až pri dverách niečia dlaň, ako jej zovrela lakeť. Podráždene a nechápavo sa obzrela. Zamrzla.

„John?“ vydýchla zmätene.

„Justine?“ zašepkal nervózne a naklonil sa k nej ešte bližšie, aby ich nikto nepočul. Rýchlo sa okolo seba obzrel.  Keď ju tam kútikom oka zazrel zrazu stáť uprostred domu svojich rodičov, pár krát neveriacky zažmurkal, neistý si, či to bola vážne ona. Samozrejme, že to ale zrazu všetko dávalo zmysel. To večera jeho rodičov bolo stretnutím, ktoré Justinina mama tak ospevovala. Tie ich prekliate náhody.

„To tvoja mama pozvala našich na stretnutie zo základky?“ precedila pomedzi zuby. Nervózne si prekrížila ruky na prsiach.

„A to tvoja mama je tá, ktorú celé roky tá moja nevidela?“

Vymenili si bezmocný pohľad. John sa bezmyšlienkovite chytil za koreň nosa v snahe vymyslieť, ako vykľučkovať zo situácie. Justine si bezmocne vzdychla. Ešte toto im chýbalo.

„Čo teraz?“

Myslela si, že po tom všetkom bude už tých hlúpych náhod medzi nimi viac než dosť. Teraz sa ale očividne nachádzala v dome Johnových rodičov a zrazu mala pocit, že možno všetky tie absurdné náhody mali svoj význam a jej z toho vyskakovali zimomriavky. Aký bol ten svet predsa len malý...

„Neviem,“ hlesol. „S týmto som nepočítal.“ Neveriacky ho schladila kyslým pohľadom.

„Tak ja teda pôjdem. Ty niečo vymysli,“ zastrkla si nervózne pramienky vlasov za ucho, keďže ju momentálne nič iné a lepšie nenapadlo. Prikývol jej a odprevadil ju až ku dverám, kde neboli nikomu priamo na očiach. Srdce mala až v krku. Nechcela, aby ich rodičia spolu videli, pretože z výsluchu by sa potom len ťažko vykrútila. Pri predstave, ako na ňu pohŕdavo Johnova mama hľadí, keď si spojí dve a dve, ju prežieral pocit hanby.

„Prídem za tebou,“ sklonil sa k nej, no nedobrovoľne sa od nej odtiahol, keď si uvedomil, ako blízko pri nej stál. Nemohol si ale pomôcť. Istým spôsobom to bolo vzrušujúce, ako sa museli skrývať. Justine prišla rovno do jamy levovej.

„A kam?“ hlesla. A kedy?

„Počkaj ma u mňa doma,“ položil jej dlaň upokojujúco na lopatky a obrátil sa preventívne po svojich rodičoch. Boli ale úplne sami. „Hneď som tam, niečo si vymyslím, veď ma poznáš.“ Všetko mu prišlo zrazu tak šialené, no to, čo medzi nimi bolo ho príliš bavilo, aby prestal pokúšať osud.

„Dobre,“ prikývla. Načiahol sa, aby jej otvoril vchodové dvere. Naposledy sa na neho neisto pozrela, no Johnov vyrovnaný výraz ju ukľudnil. Úpenlivo jej hľadel do očí v snahe neskĺznuť pohľadom na jej pery. Vrela v ňom neskutočná túžba pobozkať ju. V dverách sa skoro zrazila ale s Carlom. Od ľaku skoro nadskočila.
„Viete vy dvaja o tom, že sa ľaká len ten, kto nemá čisté svedomie,“ zazubil sa na nich oboch, keď pristúpil k dverám s malým nákupom, ktorý ho po ceste ich mama ešte poprosila kúpiť. „A ahoj Justine, wow, ty si tiež tu?“

Obaja zmätene zaleteli pohľadom k Johnovmu staršiemu bratovi, ktorý pred nimi zrazu stál a míňal sa s ňou vo dverách. Zvedavo si ho premerala rovnako ako on ju tak ako naposledy. Už si v kútiku duše pomyslel, že ho vážne tak túžobne očakávali, keďže meškal, keď mu jeho brat až prišiel naproti otvoriť dvere. John mal ale omnoho atraktívnejší a príjemnejší dôvod vytratiť sa z obývačky. 

„Oh Carl,“ zaúpel zúfalo John. Pobavene sa jej skrútili kútiky úst.
„Ahoj,“ mávla mu jemne na pozdrav. 

„Nepovedali nám, že dnes prídeš,“ usmial sa na ňu diplomaticky.

„To sme už traja,“ dodala usmievavo. Mlčky jej ale John kývol, aby pokračovala a vykročila von z domu. Rozhovor s Carlom v dome, kde mali aj poháre uši, nebol dobrý nápad. „Tak nabudúce.“

„Pa, pa,“ odzdravil jej potmehúdsky. Sledoval, ako sa John neubránil jemnému úsmevu, keď za ňou zavrel dvere a odfúkol si. Bol v tom až po uši.

„Ty si ju sem pozval?“

„Čo?“ Momentálne mal John mozog tak zavarený od šípiaceho prúseru, že nedokázal rečnícke otázky svojho súrodenca spracovať.

„Justine predsa,“ prevrátil znudene očami. Pokiaľ ho pamäť neklamala, v ich meste momentálne trávila čas len jediná Nórka, s ktorou by sa jej brat bol ochotný baviť. „Tváriš sa, ako keby som bola naša mama, čo vás načapala. Vzchop sa trochu.“

„Naši pozvali dnes večer jej rodičov,“ zaškrípal zubami.

„No a?“ zvraštil Carl obočie. Oslavu pochopil, no netušil, že na to idú až tak zhurta. Možno predsa len by mali vysnoriť aké má číslo prstenníka.

„Ty to nechápeš? My sme nevedeli, že sú to jej rodičia,“ prevrátil zúfalo očami.

„Ah tak,“ vydýchol zmätene. Koniec koncov, to dávalo predsa len viac zmysel. Nemohol si ale pomôcť, pobavene sa zazubil. „Možno je to len znak karmy, že klamať sa nepatrí.“ 

„Hej, sľúbil si-“

„Bože neboj sa,“ zastavil ho. „Všetko to mám pod kontrolou, nikto nič netuší,“ žmurkol po ňom hravo brat a štuchol ho do brucha. „Pivo?“ vtisol mu tašku s nákupom do rúk, keď už takto neužitočne stál pri dverách a jemu sa nechcelo samému s taškami naťahovať. 

„Nie, vďaka, pôjdem autom.“ Ako keby nevedel.

Zvedavo vykukol spoza rohu a všimol si, ako na nich oboch ich mama pozerala kútikom oka. Ak sa jej synovia držali spolu stranou, znamenalo to, že mali niečo na lubom. Nato, aby im vedela čítať myšlienky, nepotrebovala ani byť v ich blízkosti. Roky praxe.

„Neviem, aký je tvoj plán, ale veľa šťastia, lebo to vyzerá tak, že ťa dnes mama už nespustí z očí. Uži si to,“ potľapkal ho Carl povzbudivo po pleci. John v mysli zaúpel. Stavil na diplomatickú taktiku a rýchlo podišiel ku skupinke pozvaných, ktorí mu boli najmenej známi a prívetivo sa usmial. Dúfal, že spoločenské správanie zaberie a Justine nenechá na neho dlho čakať. Keď ale neskôr prudko zabrzdil pred domom, až zmätene nadskočila.

Rýchlo vyskočil z auta a podišiel k jej odparkovanému autu. Našiel ju, ako si v aute znudene číta bulvárne články o nórskej kráľovskej rodine na internete, čím si krátila čakanie na neho. Keď jej usmievavo jemne zaklopal na sklo, s pokojom Angličana stiahla okienko a načiahla sa po ovládaní rádia, aby stíšila hlasitosť.

„Už som si myslela, že si si za mňa našiel náhradu,“ pozrela na neho pobavene. Ako by len mohol.

Okamžite sa načiahla po kľúče pohodené pri rýchlostnej páke a stisla kľučku na dverách auta. Galantne jej pri vystupovaní pridržal dvere. Niečo jej ale šepkalo, aby jeho galantnosť brala s rezervou a ostávala v strehu. Určite mal niečo za lubom. Iskričky žiari v očiach a lišiacky pohľad ho zakaždým prezradili.

„Dnes večer bol široký výber, vieš ako,“ zazubil sa na ňu. Pobavene prevrátila očami. Očividne bol v dobrej nálade, keďže znovu oplýval svojou podpichovačnou náladou hokejistu. Zastavil ju ale dotyk jeho dlane v oblasti jej pásu, keď si ju k sebe rýchlo pritiahol a vtisol jej na pery vrúcny bozk. Prekvapil ju. Nič mu ale nato nepovedala. Me too, blyslo jej mysľou, keď ju pustil. Rýchlo za sebou zabuchla dvere a kráčala s ním až pod strechu domu. Počkala, kým z vrecka nohavíc vyloví neposlušné kľúčiky a bokom sa oprela o fasádu.

„Ja by som povedala skôr opak ak si napriek tomu za mnou prišiel,“ vrátila mu úlisnú poznámku a ten prepadový bozk. Samozrejme, že sa za ňou vrátil. Akoby ju mohol vedieť za celý ten večer vytesniť z hlavy.

V hlave mu vírilo nekonečné množstvo otázok. Blízkosť ich mám z detstva v ňom vzbudilo zvedavosť. Ešte stále živo pociťoval zimomriavky pri spomienke nato, ako zostal šokovaný mlčky stáť na mieste, keď medzi hosťami zazrel závej jej vlasov.

„Až po tebe,“ žmurkol na ňu, keď odomkol dvere a pokynul jej, aby vošla ako prvá. Opatrne vykročila do prázdneho, tmavého domu a vyľakane až poskočila, keď sa za jej chrbtom zakradol, aby zažal svetlo. Venovala mu škaredý pohľad.

„Máš strach?“ hľadel na ňu spýtavo. Veľmi dobre ale vedel odpoveď. Elektrizujúce napätie by sa medzi nimi znovu dalo sťa krájať.  Nechcela ale, aby to mal s ňou dnes večer až také jednoduché.

„Mala by som?“ nadvihla obočie a rozišla sa útrobami prízemia. Pri jej predošlých návštevách si nemala čas a ani príležitosť Johnov príbytok poriadne zo zvedavosti obzrieť. Na jej vkus bol dom nato, že v ňom býval celé leto sám, priveľký, no kým bola, aby ho súdila ako narába s peniazmi, ktoré si poctivo vydrel?

Podpichovačnú otázku nechal visieť vo vetre a podišiel k nej. Polička, ktorú mal v obývačke vyhradenú pre hokej okamžite prirodzene upútala jej pozornosť a ako aj predpokladal, jej kroky ju zaviedli rovno k stene so všetkými jeho najcennejšími spomienkami. Podal jej medailu z posledného svetového šampionátu, na ktorom len pred pár desiatkami týždňov získali zlato. Ako najčerstvejšia a najcennejšia súčasť jeho poličky slávy prirodzene visela v popredí všetkých ostatných medailí, ktoré získal v súťažiach tak s juniormi, tak so seniormi.

„Je... ťažká,“ prezerala si zvedavo vzácny kov a bruškami prstov prešla po roku vytesanom na dizajne medaily. Keďže športové podujatie okrem olympiády išli úplne mimo ňu, ani netušila, že sa v Kodani tri mesiace dozadu hral svetový šampionát. Nieto, aby mala prehľad, že John spoločne s celým tímom na turnaji triumfovali. Hoci na strednej hrávala florbal, nikdy sa ich družstvu nepodarilo získať nijaké ocenenie. Teraz mala ale pocit, že by možno nebolo na škodu zlepšiť sa v športových reáliách. Hlavne čo sa týkalo ľadového hokeja.  

„Pristane ti,“ zamrmlal, keď sa načiahol po šiltovke s troma švédskymi korunkami známych z ich reprezentačných dresov, ktoré si všetci navzájom po finále na pamiatku podpísali a nasadil jej ju na hlavu. Hromadila sa v ňom túžba pobozkať ju. Bola by z nej tak dokonalá Švédka.

„Čo táto?“ ukázala na jediné ocenenie na poličke, ktoré nepatrilo k úspechom z reprezentácie.

„To je za výhru v Švédskej lige.“

„Hmm a NHL?“

„No..“ Zalichotilo mu, ako jednoducho veci, čo sa jeho povolenia týkalo, videla. Kiežby to bolo také jednoduché. „Možno budúcu sezónu.“ Sezónu, ktorá znovu klopala na dvere a ich tímový čet opätovne pomaly ožíval. Odmietal ale na to ešte myslieť. Ešte stále mu ostávalo zopár dní.  Videl, ako v mysli spracováva informácie. Sezóna.

Zahľadel sa na ňu, ako sústredene odpisuje mame na správu, že sa stretnú doma, keďže sa jedna z jej spolužiačok ponúkla, že ich vezmú po ceste domov. Tvár sa mu šťastne rozžiarila, keď si uvedomil, že mali celú noc len a len pre seba.

„Juss.“

„Hm?“ zdvihla k nemu sústredene zrak od písania správy. Spýtavo na neho pozrela.

„Nechaj ten telefón už tak,“ vytiahol jej ho z dlaní, zamkol nedbalo obrazovku bez ohľadu nato, či správu stihla odoslať alebo nie a hodil za seba na sedačku. Samoľúbo na ňu pozrel. Neubránila sa posmešku. „Nechýbal som ti?“

„John,“ snažila sa silou mocou v sebe udržať pobavený úsmev. „Nevidel si ma tak tri hodiny,“ udržiavala si ťažkopádne poučný tón hlasu.

„To som nemal na mysli,“ zamračil sa sústredene. „Takže kde sme to včera skončili?“

Z pliec jej s pôžitkom stiahol rifľovú bundu a nechal sa ňou prilákať do objatia ich tiel, keď za nimi zavrel dvere na spálni. Ako keby ich mohol aj niekto rušiť. 
Obaja vedeli, že možno na to išli zhurta, z jedného extrému do druhého, no keď po prvý krát zastonala jeho meno, vedel, že ju nemal v pláne zo svojho života nikdy vytesniť.

„Naši rodičia by na nás momentálne asi neboli moc pyšní,“ zadychčala, keď mu stonajúc objala tvár do dlaní a túžobne si zahryzla do pery. Ani na sekundu ju nepúšťal z objatia pod úrovňou pása a vášnivo si ju v šialenom rytme pritískal bokmi k sebe. Chrbtom dlane sa načiahla, aby mu zotrela kvapôčky potu z čela a končekmi prstov mu prečesala strapaté vlasy, aby ho objala okolo zátylku a pritisla sa k nemu ešte viac.

Srdce jej bilo splašenejšie ako na húsenkovej dráhe a ona sa dobrovoľne strácala v nekonečnej modrej farbe jeho očí poludňajšieho neba, keď na oblohe niet ani obláčika. Hoci jej telom pulzoval nápor hormónov a šialeným tempom prestávala cítiť pôsobenie gravitačných zákonov, pohľad do jeho očí v nej vyvolával extázu pokoja.  Cítila, ako sa jej svaly, ktoré sa pomaly ale isto na celom tele sťahovali do hlbokého kŕču, uvoľnili. Na chvíľu.

„Môj otec by ťa teda určite ani trochu teraz nepochválil,“ zachichotala sa, keď prestal. Udychčaný jej opätoval mlčanlivý pohľad. Hoci si priala, aby mohla tak ničím a nikým nerušená skĺzať pohľadom po jeho tele kedykoľvek len chcela a aby sa ich telá dotýkali kedykoľvek len chcela, omnoho viac krát ako mohla a omnoho viac krát ako jej ostávalo, na toto teraz nemali čas. Ako keby jej čítal myšlienky, stehná jej pod zadkom zovrel v objatí svojich silných rúk a chvatne si ju položil pod seba na posteľ. Zachichotala sa.

Spýtavo na neho zdvihla obočie, keď sa nad ňou dominantne sklonil a stiskom zápästí jej prišpendlil ruky nad hlavou. Pozorne krúžil ohľadom po jej prsiach a brušku rozmýšľajúc, na ktorom citlivom mieste ju pobozká ako prvé.

„Ešteže mi vzťahy otcov s ich dcérami prišli vždy preceňované,“ usmial sa lišiacky samoľúbo sám pre seba. Inštinktívne privrela oči, keď pocítila, ako jej jazykom prešiel po bradavke a vlna emócií  jej teraz tlačila na viečka. Telo jej každým kontaktom jej citlivej pokožky so špičkou jeho jazyka zaliala nová, omnoho intenzívnejšia lavína slasti a nekonečného tepla vyžarujúceho z Johnových dotykov. Keď cítil, ako sa pod náporom emócií napla v kŕči a snažila sa vymaniť z stisku jeho dlane, zadosťučinene sa spopod mihalníc pozrel na úškľabok slasti a napätia, ktoré sa v nej teraz kumulovalo, no ona sa bezmocne zmietala v zomknutí jeho paží.

Zmätene otvorila oči, keď cítila, ako sa jej telo roztriaslo, pripravené na cieľovú rovinku. John to ale vedel. Jedným okom sledoval, ako sa jej výdychy čoraz viac prehlbovali, no mal s ňou ešte dnes večer plány. Skôr než by sa stihla nadýchnuť a zaprotestovať, prečo prestal, opätovne do nej vnikol a sledoval, ako jej tým vyrazil dych. Zúfalo zastonala, keď jej bruškom palca prešiel po spodnej pere. Sám cítil, ako jeho telo reaguje na lahodné pohyby jej panvy a sám čoskoro dosiahne klimax, no bol znovu príliš sebecký a chamtivý. Nedokázal sa nabažiť, ako jej telo reaguje na každučký pohyb toho jeho. Mal pocit, ako keby bolo pre neho stvorené. Chcel ho spoznať celé a on sa nemienil vzdať toho, aby mu nepatrila. Zahryzol si do vnútornej strany líca, keď cítil, ako jeho svalová sústava pomaličky kolabovala od pohlavnej námahy a z nedostatku kyslíka začínal strácať vedomie.  Rýchlo sa k nej sklonil a kŕčovito sa jej prisal na pery.

„Ešte nie,“ zastonala prosebne roztraseným hlasom, keď jej pulzovanie z podbruška vystúpilo až do spánkov a ochromovalo jej všetkých päť zmyslov.

„Dlho to už ale nevydržím, Justine,“ dýchal prerývane. Snažil sa na to nemyslieť a ovládať sa, keď ucítil, ako sa steny jej vnútra scvrkávajú ako kolabujúce domino. Bolestivo zaťal zuby. Nikdy predtým ešte s nijakou inou ženou nedokázal vidieť v bolesti krásu. Až kým nestretol ju.

„Prosím,“ zlomil sa jej hlas, keď na neho prosebne pozrela. Hoci jej chcel dať viac, jeho telo ho pri pohľade na jej nahé telo a prosebný výraz zradilo a on sa bezvládne zosunul po jej boku do rozhádzaných perín. Plytko dýchal. Chrbtom dlane na horúcom čele sa snažil aspoň trochu odohnať mrákoty z dehydratácie a vyčerpania, no cícerky potu ho štípali v očiach a na rozpálenej pokožke. Celý horel.

„Prepáč,“ hlesol previnilo, keď nasucho preglgol a načiahol sa po jej líci. Mlčky sa prevrátila na bok, aby sa mu mohla pozrieť do očí.

„To nevadí,“ jemne sa na neho usmiala.

„Myslíš, že by si mi mohla prosím ťa doniesť pohár vody? A... Niečo na utretie,“ šepol, keď mu tlak chvíľkovo zakolísal a znovu rapídne klesol. Privrel oči. Rýchlo ochotne vyskočila na rovné nohy, aby si cez seba prehodila aspoň jeho tričko a prebehla až do kuchyne. Pohár vody si naliala radšej aj pre seba. Rýchlo sa vrátila, keď počula, ako volá zničene jej meno.

„Je ti lepšie?“ posadila sa na kraj postele, keď sa načiahla, aby pootvorila okno a sledovala, ako ho na jeden dúšok vypil až do dna. Nevládal sa ani pohnúť.

„Myslím, že mi nikdy v živote nebolo lepšie,“ zamrmlal. Bolo jej jasné, že mu za chvíľu nič nebude ak mal stále silu lichotiť jej a byť sprostý. Napriek tomu prevrátila očami v snahe nedať najavo, aké mali na ňu jeho slová aj tak v skutočnosti účinky. 

„Vážne?“ nadvihla obočie. Znovu mu utrela z čela cícerky potu papierovým obrúskom, ktoré mu neprestávali máčať vlasy. 

„Vážne,“ odvetil vyrovnane a ona vedela, že to myslí vážne. Konečne roztvoril oči. „So žiadnou ženou mi nikdy tak dobre nebolo. Justine, ja viem, že ty vieš, že-“ Nasucho preglgla. Musel uznať, nebolo to asi to najromantickejšie vyznanie lásky, ale v ústnom prejave nikdy nebol dobrý. Preferoval iné spôsoby, ako jej ukázať, ako mu na nej záležalo. Ona ani náhodou nebola pripravená na rozhovor tohto rázu.

„John, ja-“ išla mu skočiť zmätene do reči, no zastavil ju. Srdce sa jej znovu rozbúchalo.

„Poď so mnou.“

V očiach sa mu teraz odrážal neoblomný výraz a opatrne sa posadil, aby si boli tvárou v tvár. Vyhýbavo uhla pohľadom. „Vráť sa so mnou do Dallasu. Prosím.“

Nikdy nemusel o veľa vecí v živote prosiť. V kocke mu v živote nikdy nič podstatné nechýbalo. On ale nechcel odísť bez nej. Patrili k sebe. Tak to cítil. To, čo medzi nimi bolo, nech sa to dalo nazvať čímkoľvek, bolo skutočné a len blázon by si to nepriznal a on vedel, že cítila to isté. Ak existovala hoci len malá nádej, že sa toho nemusel vzdať, rozhodne sa nechcel vzdať bez boja. 
Nikdy v živote tak väčšmi v kútiku duše netúžila niekomu a niečomu povedať áno, no obaja vedeli, že nemohla. Nesmeli. 

„To predsa vôbec nie je také ľahké,“ pozrela na neho raneným pohľadom. Dúfala, že by sa nejaký ten večer mohli tejto téme ešte vyhnúť. John sa ale pod náplavom emócií neubránil a nemienil ďalej skrývať, čo k nej cítil. Nerobili predsa nič zlé. Byť zamilovaní nebolo trestné či sa ich rodičia poznali alebo nie.

„Nemyslím predsa, aby si sa hneď odsťahovala z Osla a mali sme päť detí,“ opravil sa, keď nervózne pozrela von oknom do noci, potom čo sa načiahla, aby ho zavrela. Na odhalených stehnách začínala pociťovať chlad. „Myslel som na pár dní, aspoň kým začne sezóna,“ naliehal.

„A čo moja práca, John?“ pozrela mu priamočiaro do očí. Keď ale videla, ako jej na to nemá čo povedať, pobavene si vzdychla. Ak takto pôjde ich rozhovor ďalej, len si ublížia.

„No,“ nadýchol sa, no jej otázka ho úplne umlčala, hoci dopredu vedel, že príde aj nato. Nevedel to predtým a nevedel jej na ňu odpovedať ani teraz. Sledoval, ako si k nemu sadla naspäť na kraj postele a láskyplne sa načiahla za jeho lícom.

„John, ty vieš, že,“ ucítila v hrudi ťah. Nerob to. Ona sa ale odhodlane nadýchla. „Jednoducho možno ak by som ťa bola stretla, keď som mala tak šestnásť, povedala by som si, že to má cenu. Ja ale viem...,“ nadýchla sa. „My obaja vieme, že to čo hľadám vo vzťahu mi ty nemôžeš dať. A ja tebe. Proste mám strach.“ Porazenecky sklopil zrak.

„Ja neviem, John, možno by pomohol čas. Všetko sa zbehlo tak narýchlo.“

Bol to ale čas, ktorého nemali ani zďaleka nazvyš a on sa bál, že ak odíde bez toho, aby vedel, na čom je, ostane v zabudnutí len ako chvíľková, letná láska. Ona pre neho ale znamenala omnoho viac a on nechcel, aby sa tak cítila.

„Nikdy som k nikomu za tak krátku dobu nič tak silné necítila, to nepopieram a ty to asi vieš,“ pokračovala. „Vzťah na diaľku to je ale,“ sklonila pokorne hlavu aj ona. Ani sama nedokázala uveriť vlastným ušiam, že sa konečne prestala ovládať a vyložila karty na stôl. Dochádzali jej slová. 
„Ja proste neviem či to má cenu ak si vezmeme v úvahu všetky okolnosti,“ pokrútila hlavou. Zrazu sa všetky tie emócie, ktoré vždy zatratila do úzadia, nahromadili do ústredia jej mysle a ona pocítila, ako sa jej v kútikoch očí hromadia slzy.

Nemohol jej to zazlievať. Hoci jej slová boleli po tom, ako by sa to dalo nazvať, že jej vyznal city,  vedel, že má pravdu. Justine nebola už dávno naivná školáčka a hlavne, nebola na neho odkázaná. Od samého začiatku bola jednoducho mimo jeho ligu, no o to viac v ňom vzbudzovala záujem. Na vlastné oči predsa videl, ako by do vrecka strčila hociktorého muža vo svojom obore. Jej reč tela, vystupovanie... Mala svoju kariéru, ktorú jej nechcel a nesmel brať a hoci si prial, aby to mohli spolu skúsiť, sám nevedel ako. Vedel, že ak by od neho žiadala na jeho mieste to isté, nedokázal by to pre ňu urobiť. Čakala, čo jej na to povie, pretože začínala mať pocit, že každým slovom je všetko medzi nimi dvoma len horšie a ťažšie. Všetko sa okolo nich ako domček z karát rúcalo. 

„Myslíš, že ak by som mohol, neurobil by som to pre teba? Ale ja nemôžem, Justine.“ Samozrejme, že vedela, že to nerobil naschvál. Rovnako ako ona, bol len zúfalý. Veľmi dobre si uvedomoval, že s ním v Dallase nadchádzajúcu sezónu nový tréner počítal a on si nemohol dovoliť nijaké zaváhanie. Ani jeden ale nechcel, aby sa to, čo medzi nimi vzniklo za tak neštandardných podmienok, za necelé dva týždne medzi nimi vyhaslo, keď si zbalí kufre a odletí na druhú stranu oceána. Už teraz jej tá predstava naháňala zimomriavky.

„Ja neviem John, prepáč,“ hlesla. „Ak to má byť takto, potom by možno bolo lepšie, ak by sme sa na tých zostávajúcich pár dní prestali vídať,“ pozrela na neho nakoniec zlomene a hlasno potiahla nosom. Pery si od zúfalosti stiahla do pevnej linky a sledovala, ako mlčky sklonil hlavu. To bol jeho koniec. 

Keď už máme takú pohrebnú náladu, chcela by som to všetko zaklincovať ešte tým, že nám do konca poviedky ostávajú už len tri časti. Čo ale hovoríte na hru osudu o tom, že veci v rybkovských životoch možno nakoniec neboli až také náhody? Veríte vôbec na náhody? 
Úprimne musím priznať, že čo sa týka kapitol, táto a tá posledná sú moje najobľúbenejšie. (Prečo? Srsly, Barbora? Well..) Asi ma budete hardcore súdiť, aká som bezcitná (hahaha go for it) ale pri písaní tohto zlomu v deji, o ktorom som už mala od začiatku jasno, som sa inšpirovala jednoducho samou sebou, lebo sama viem, aké to je. Sú môjmu srdcu jednoducho najbližšie. Veľmi sa ospravedlňujem, že také pohrebné bludy musíte znovu čítať, ale ja som si v nich jednoducho vyložila zlomené srdce na papier, keď som v máji odlietala od priateľa a ja som vážne nevedela, kedy ho znovu uvidím. Vložila som do nich asi najväčší kus môjho srdiečka a ja teda dúfam, že sa mi pocity a atmosféru podarilo vystihnúť čo najlepšie. Hoci si prajem, aby tomu tak nebolo, je to pravda & Meatballs sa blížia ku koncu. #willmissyou Príde Vám ich rozhodnutie racionálne? Čo by ste na ich mieste robili Vy? 

love you all,
Vaša Baj.