predtým než začneme, update ohľadom TFA: v nedeľu sa dočkáme ďalšej časti Tylersona! juchuu
„Kedy priletia
vaši?“ oslovil ju neprítomne, zachrípnutý z noci strávenej vonku v spoločnosti, keď prázdnym
pohľadom hypnotizoval okraj nočného stolíka a ani nevedel prečo. Ľahké
bavlnené závesy sa v rytme vánku mora krútili podlahou pozdĺž pootvoreného
okna.
Chrbtom opretý o čelo postele mlčky sedel
a neprítomne sa jej spokojne hral s pramienkami vlasov. Justine
pohodlne ležala krížom cez posteľ s hlavou opretou o Johnov bok a bezmyšlienkovite
hľadela na strop. Pokojne dýchala. Po kvalitnom sexe a celom týždni, čo ho nevidela,
jej srdce znovu našlo vnútorný pokoj. Na takéto návraty do Göteborgu by si
vedela zvyknúť.
Netrvalo ale dlho a ona sa znovu musela vrátiť z idylky
ich spoločnej chvíle do reality vyplnenej nadchádzajúcou návštevou jej rodičov.
Do Johnovho odletu ostávalo menej než dva týždne.
„O pol jedenástej,“ zamrmlala po dobrej chvíľke, stratená
vo vlastných myšlienkach. Zvrtla sa k nemu.
Zvedavo na ňu upriamil všetku svoju pozornosť
a jemne sa na ňu pousmial. Odkedy sa vrátila naspäť len pár desiatok minút
dozadu, nemal ani čas pozrieť jej poriadne do očí. Všimol si, ako sa pomer
farieb jej dúhoviek za tých pár dní, čo ju nevidel,
zmenil. Vskutku fascinujúce.
„Hmm,“ vydýchol. Spýtavo nadvihla obočie. Vedela, že sa
mu jej odpoveď nepáčila a ona si ten pocit mať nad ním navrch užívala. Bol
ako malé dieťa. Posadila sa vedľa neho.
Chýbal jej. A veľmi. Ako vždy. Celý týždeň čo spolu
neprehodili ani slovo ho nevedela vytesniť z hlavy. Ostatne, ako vždy. Obaja mali ale svoje životy a povinnosti. Ona pracovné a on s prípravou na sezónu. Keď
jej avšak po ceste z Osla navrhol, aby prišla rovno k nemu, neodolala, aj
keby chcela. Možno so svojim nevinným výrazom šteniatka dokázal ošialiť veľa
ľudí a médiá, no v skutočnosti bol omnoho prefíkanejší ako líška. Veľmi
dobre vedel, že so selfie s Odeusom na móle, ako spokojne obaja vylizujú
s Manu žrádlo z misiek, ktoré im aj s jedlom priniesol, neodolá
a neostane jej žiadna výhovorka, aby mu dnes večer nerobila spoločnosť.
Nemusel jej hovoriť dva krát. Ako naivné, poslušné
dievčatko si to nacupitala, ako keby ju mal na povrázku, rovno k nemu domov.
Keď vystúpila z auta, ani raz sa neobzrela, aby si to rozmyslela. Hoci
medzi nimi bola tichá dohoda, že sa o tom nikdy nebavili, obaja veľmi
dobre vedeli, že chceli to isté. Že John nedokázal odísť len tak bez toho, aby
z tých pár dní čo im ostávalo nevyťažil čo najviac a ona nemienila
doma pri šálke čaju čakať, kedy jej oznámi, že už oficiálne je na druhej strane
Atlantiku a rád ju stretol. Vedeli, že ak by sa na túto tému začali
rozprávať, všetko by bolo iba horšie, pretože by si len ešte viac uvedomili
nedostatok času, ktorý im ostáva s tým druhým. A to Justine nechcela.
„Ostaneš?“
Pobavene sledovala, ako na ňu s nádejou v očiach
teraz hľadel a užívala si, ako by momentálne spravil čokoľvek len preto,
aby dnes v noci ostala.
John si ale nemohol pomôcť. S ňou bolo všetko iné.
Možno si na začiatku myslel, že išlo len o túžbu dostať ju a zvedavosť,
prečo práve ona, no ako ju tak v tom momente čím dlhšie mlčky pozoroval,
ako sa zdvíhala z postele a obliekala sa naspäť do šiat, zneistel. Zrazu
stratil veškeré sebavedomie. Viac než dobre vedel dôvod, prečo ho Justine
neskutočne tak pokúšala. Od chvíľkového leukoplastu na zaplátanie diery
v jeho živote po rozchode s Fanny mala asi tak ďaleko ako sever od
juhu.
„Ty si tiež naposledy nakoniec neostal,“ usmiala sa na
neho nevinne. Hoci si musela priznať, že tá predstava bola viac než lákavá, tlačili
ju povinnosti. „A vážne musím ísť, John. Nemôžem ich tam nechať samých,“
ozývali sa v nej materinské inštinkty. Predstavila si, ako nechápavo na
seba Odeus s Manu museli hľadieť, keď so západom slnka a pokročilou
hodinou ešte stále nezazreli jej auto zastať na konci príjazdovej cesty. Nech
by chcela akokoľvek veľmi ostať, nemohla ich nechať v štichu. Prosebne sa
na ňu zúfalo pozrel, keď si vlasy stiahla do drdolu. Tvár si kapitulačne
zaboril do vankúšov.
„Okej,“ načiahla sa za jeho ramenom, keď si sadla oblečená
naspäť na kraj postele. „Možno nabudúce,“ žmurkla, keď na ňu pozrel kútikom
oka. Otvorenú dlaň si položila vedľa tej jeho a spýtavo čakala, či jej ju
stisne. Keď sa nakoniec načiahol a bruškom palca jej prešiel po chrbte
dlane, vedela, že tento krát vyhrala ona.
Vábivé myšlienky o budúcom vývoji večera, ktoré sa
jej v tej chvíli nahrnuli do mysle, potlačila, aby si to nakoniec predsa
len nerozmyslela a neostala. Spokojne sa na ňu usmial, keď videl, ako sa
výraz jej tváre zmenil a ako sa snažila zo všetkých síl zachovať si
chladnú hlavu. Vedel, aké účinky jeho dotyky na ňu mali, pretože tie jej ho
rovnako nikdy nenechávali chladným. John bol ale príliš zlomyseľný
a sebecký človek na to, aby ju nepokúšal. Pustil jej dlaň a načiahol
sa za jej perami. Privrela oči a nasucho preglgla. Znovu porušoval všetky
pravidlá slušného správania.
„Mohol by som sa zajtra ešte ráno zastaviť, ak by si
chcela,“ pozrel jej do očí presne tým úpenlivým pohľadom jeho modrých očí,
ktorému nevedela odolať. Odtiahla sa avšak skôr, než by ju úplne spracoval
a ona by si to na poslednú chvíľu predsa len rozmyslela.
„A nechceš ísť so mnou, hm?“ spojila si dlane na jeho
zátylku a čelom sa oprela o to jeho. „Teraz, keď ťa už má Manu rád?“ Hádam.
Karta sa znovu obrátila v prospech Justine. Videla,
že nevedel jej ponuke odolať. Rovnako ako ona, bohužiaľ, mal ráno povinnosti
a on ju nechcel budiť.
„Ráno musím byť na zimáku, prepáč,“ vtisol jej na konček
nosu motýlí bozk. Pobavene sa zachichotala. „Urob mi aspoň radosť a ostaň
ešte chvíľku. Nechoď.“ Odmietavo pokývala hlavou. Vzdychol si.
„Myslím to vážne.“
Vedel byť neskutočne chamtivý, no istým spôsobom to na
ňom milovala. Pery sa jej zvlnili do sarkastického úškľabku, keď John znovu
podvádzal a dotyk jeho neposlušných brušiek prstov ucítila na vnútornej
strane stehien. Zlomyseľne sa sama pre seba usmiala. Tento krát sa ale
prepočítal.
„Prosíš?“ nadvihla obočie. Dotyk Johnovej dlane ešte
väčšmi zintenzívnel.
„Prosím,“ hľadel na ňu odhodlane. Pobavene sledovala, ako
si oblizol pery.
„Ja ale budem musieť ísť a ty to vieš,“ stisla mu
zápästie a odstúpila od neho. Frustrovane zafňukal. Prečo mu to robila?
„Zajtra sa vidíme,“ predklonila sa ako mačka, keď obišla posteľ a hravo na
neho pozrela. On ale nechcel čakať do zajtra.
„Čo tvoji rodičia?“
„Niečo si vymyslím,“ žmurkla po ňom lišiacky. Keď sa za
ňou načiahol, znovu sa vystrela a odstúpila od postele. Bolo viac než
ľahké vyhovoriť sa, ako je na Göteborg už zvyknutá a je už veľká
a hoci bola z návštevy jej rodičov akokoľvek nadšená, nechcela si
nechať ujsť šancu stráviť s Johnom ďalší večer. Už tak im neostával skoro
žiadny čas.
„Fajn.“ Jej návrh sa mu viac než pozdával. „Pozdrav,“ zazubil sa, keď mu mávla na
rozlúčku a vykročila k dverám. Kyslo prevrátila očami, keď
z nich vychádzala a neveriacky na neho pozrela.
„No jasné,“ odsekla ironicky.
Jej rodičia nikdy nemali absolútny prehľad o jej
mileneckom živote a Justine to ani neplánovala zmeniť. John to veľmi dobre
vedel, no tomu ešte nezabraňovalo uťahovať si z nej. Nebol v tom ale
nevinne. Nikomu o tom, že sa s Justine začali po festivale stýkať
okrem jeho bratov nepovedal. Tušil, že kolovali v jeho okolí klebety,
pretože pri bare ho s Justine videli snáď všetci, no klebety ho nikdy
nezaujímali. Okrem toho, nikto sa ho na nich nikdy otvorene neopýtal ani po
narodeninovej oslave. Bolo to tak jednoducho jednoduchšie
a oslobodzujúcejšie, že sa nikomu nemusel ospravedlňovať, že si dovolil
s niekým sa stretávať. Okrem toho, ešte stále nemal vymyslený plán B
a to, čo sa s nimi stane potom, ako sa čoskoro bude musieť vrátiť do
Dallasu. Nemienil si tým ale momentálne kaziť víkend.
„Pa,“ mávol jej na rozlúčku. Prudko sa vzápätí zháčil
a vyskočil za ňou z postele. „Oi, Justine!“
„Huh?“ zastavila sa zmätene vo vchodových dverách. Za tak
krátky čas, čo si dovolila vypnúť telefón, aby ich nikto nerušil, už stihla mať
päť zmeškaných hovorov a tri správy od mamy.
„V tých puzdrových šatách vyzeráš vážne sexi,“ zazubil sa
na ňu. Zvedavo si premerala jednoduché, elegantné šaty, ktoré jej padali až ku
kolenám a objímali jej v pohodlnej látke krivky tela. Zmätene na neho
pozrela, no neubránila sa. Pobavene prevrátila očami.
„Vďaka Klinger,“ žmurkla na neho a zavrela za sebou
dvere. Sám pre seba sa zazubil. Kŕčovito si prehrabol vlasy.
(...)
Nervózne prešľapovala na mieste, keď odstúpila od davu osobných
šoférov pri príletoch na letisku a znovu pozrela na hodinky. Let
z Osla už dávno blikal na displeji s príletmi, no jej rodičov nikde
nevidela.
Zúfalo si prehrabla unavene vlasy. V noci nemohla
zaspať. Po mysli jej neustále chodili blúdne myšlienky a nervózne sa
prehadzovala v posteli. Možno mala ozaj radšej ostať s Johnom. Hoci
bola ale na smrť unavená a nutne potrebovala svoju rannú dávku kávy, vždy
bolo fascinujúce sledovať napätie v očiach ľudí, ktorí pri príletoch
vyčkávali na svojich najbližších. Každý z nich mal svoj vlastný príbeh.
Každý z nich sa nedočkavo načahoval na špičky, aby čo najskôr zahliadol
ich najmilších prichádzať už z diaľky.
„Prosím ťa, ponáhľaj sa, určite na nás už čaká, daj ten
kufor. Vidíš ju niekde?“ Medzi toľkými
Švédmi rozhovor jej rodičov priam bil do uší. Pobavene sa usmiala sama pre
seba. Konečne. Hoci ju oni ešte v dave nezbadali, rýchlo k nim
pristúpila a roztvorila doširoka prešťastnená náruč, že ich vidí. Už si
pomyslela, že si to s víkendom v jej maminej alma mater rozmysleli.
„Ach tak tu si,“ načiahla sa za ňou ako prvá mama
a stisla ju v nedočkavom objatí. Justine sa neubránila. Bolo skvelé
vidieť ich znovu. Vďačne si vzdychla, keď ju mama pohladila po vlasoch ako malé
dievčatko a vtisla jej do nich jemný bozk.
„No konečne,“ pohladil ju po chrbte otec a ako malá
sa načiahla za ním. Stisla ho v objatí.
„Už som si myslela, že ste si to rozmysleli,“ zastrkla si
za ucho neposlušné pramienky vlasov, keď sa od neho odtiahla a oboch si
ich zvedavo premerala pohľadom rovnako tak, ako si oni premerali pohľadom ju.
Odvtedy ako s bratom vyleteli z hniezda, netrávili spolu až tak veľa
času ako predtým. „Ideme?“
Až na ceste domov si uvedomila, ako po pamäti
rozpoznávala budovy mesta, hlavné ulice a s absolútnou ľahkosťou sa
v Göteborgu orientovala. Pokojný výraz Justininej tváre, z ktorej
sálal pokoj a pohoda, neušiel ani jej otcovi, ktorý si sadol na stranu
spolujazdca a kútikom oka sledoval, ako ich dcéra vezie z letiska,
aby sa niekde v meste spolu najedli. Jemne sa pousmial. Ako keby tu
bola doma. Nič jej ale na to nepovedal.
Volant kŕčovito zovrela v dlani a zhlboka si
vzdychla. Tá predstava ju desila a ona nevedela, čo si o tom myslieť,
no istým spôsobom Göteborg začínal pre ňu znamenať domov. Nie jej domov ako v Osle.
Bol to iný, zvláštny a hlavne nový pocit. Jej druhý domov, príjemný
a pokojný domov. Jej útočisko.
„Tak,“ zaparkovala na ulici a odopla si pás, „Sme
tu,“ pozrela na nich oboch a pokynula im, aby vystúpili. Centrum mesta sa
hemžilo domácimi, ktorí nezaháľali a rozhodne neplánovali sedieť doma,
keďže v toto víkendové dopoludnie nemalo pršať. Nasadila si na nos slnečné
okuliare a kráčali spolu pešou zónou až kým dorazili do cieľa ich cesty.
Celou cestou sa jej mama nadšene obzrela okolo seba, ako sa Göteborg vôbec
nemení, no ona si to nikdy neuvedomila. Vošli do kaviarne.
„Tak ako sa ti darí? Čo nové v práci?“ zaprel sa
lakťami jej otec zvedavo o kraj stola a skrútil k Justine zrak,
keď čašníčka odišla aj s ich objednávkou. Hoci boli po strednej
s výberom jej oboru skeptický, keď sa dozvedel, ako o ňu dokonca
univerzita prejavila záujem a pozvali ju na prednášku, preklínal moment,
kedy sa nechal uniesť stereotypmi a predsudkami.
„Ujde to,“ odvetila vyrovnane, pyšná sama na seba, „Čoraz
viac ma posielajú do Stavangeru, mám pocit, že so mnou majú plány, no nechcem
to ešte zakríknuť.“
„Och zlato, to by bolo úžasné!“ vzdychla jej mama, keď
uprene s okuliarmi na čítanie hľadela do telefónu. Justine pozrela spýtavo
kútikom oka na jej otca.
„Tvoju mamu pozvalo zopár spolužiačok na stretnutie zo
základnej školy,“ naklonil sa k nej a dlaňou si zakryl ústa, aby ich
mama nepočula. Ako každej mame, jej ale nič neušlo. Justine na ňu uznanlivo
a spýtavo pozrela. Bola ale rada.
„Pozvali aj vás, bude to také stretnutie rodín nás zopár,
čo sme si najviac rozumeli,“ pozrela po nich oboch prísne. Justine zmätene
zvraštila obočie. Ak bola v niečom po svojom otcovi, potom to bolo nulové
nadšenie pre spoločenské plány ich mamy. „Nevidela som ich celé roky.“
„Ešte sa o tom porozprávame,“ zamrmlal diplomaticky,
keď im priniesli kávu a Justine len mlčky mykla plecami. Nemohla mame
zazlievať, že sa chcela so svojimi spolužiačkami zo základnej školy stretnúť.
Koniec koncov, v Göteborgu vyrástla. V stávke boli aj jej bočné,
osobné záujmy. Zavezie rodičov kam si len rozkážu a celý večer bude mať
pre seba. To, že prišli na víkend, neznamenalo, že museli spolu tráviť
dvadsaťštyri hodín denne.
Chcela mu ráno zavolať. Ospravedlniť sa, že neostala na
noc, no potom... Neboli spolu. Nebola len jeho kamarátka, no nebola ani len
jeho milenkou. V každom prípade, čoskoro si to rozmyslela a vyhrabala
sa z postele skôr, než by nestihla prílet jej rodičov. Ak by ale bola vedela,
že si dajú tak na čas s batožinou, ostala by v posteli ešte
o chvíľku dlhšie.
Na rozdiel od nej, John bol už dávno hore, keď Justine vstala. Upieral zrak na program, ktorý bežal
v televízií a lúpal pistácie z misky, ktorú držal na kolenách.
Pohodlne sedel na gauči v dome jeho rodičov. Keď prišlo na rad jedlo, jeho
plány a búchanie sa do hrudi ako je samostatný dospelý človek vždy
stroskotali. Ako každú sobotu, aj dnes sa pripojil k rodičom aj
s jeho bratom na spoločný obed.
„John.“
„Hmm?“ odvetil neprítomne, keď na neho volala mama
z kuchyne.
„Poď mi prosím ťa podať taniere, nedočiahnem ich,“
vzdychla si zúfalo.
„Jo, jo, už idem,“ vydýchol a nemotorne sa
s odporom postavil na rovné nohy. Zmätene sa ale na ňu pozrel, keď sa
načiahol na najvyššiu poličku v kuchynskej linke, kam ukázala prstom.
„Vy budete mať návštevu?“
Ich mama nikdy taniere, ktoré dostali s ocom do
svadobného daru, nepoužívala, ak nešlo o výnimočnú príležitosť. Cítil sa
ešte viac zmätený, keď si všimol, ako sa jej rozžiarili oči.
„My budeme mať návštevu,“ opravila ho. „Pozvala som
pár spolužiačok zo základnej k nám na večeru,“ odvetila viac než spokojne.
„Konečne sme si všetky našli čas.“
Načiahol sa za váhou tanierov, aby jej ich odniesol
k jedálenskému stolu skôr, než by si ublížila a mala sa s nimi
naťahovať sama. Nezaujato ale mykol plecami. Aj tak sa neplánoval zdržať dlhšie
ako bolo potrebné. Na dnešný večer mal vlastné plány tak či tak, no nevoňalo
mu, ako do svojich plánov zahrnula automaticky aj jeho. S tým
nepočítal.
„Oi mami,“ vyhrnul sa spoza rohu jeho brat skôr, bez
toho, aby si ho ani jeden z nich všimol prísť a skôr než by Johna
začala karhať, aby ostal aspoň na pár minút, kým návšteva dorazí. Nikdy nebol
doma a každý sa prirodzene na neho pýtal.
„Nazdar,“ obzrel sa Carl po svojom bratovi, keď sa
s ich mamou privítal. Napriek pribúdaniu rôčikov v kolónke na jeho
pase sa John ale nemenil. Vždy ho človek našiel sedieť na gauči ako absolútne
nevníma, čo sa okolo neho deje, keď bol z Ameriky doma. Bohužiaľ,
z troch bratov bol tým, ktorý vyletel z hniezda najďalej, a preto
mali pre neho všetci najväčšiu slabosť, čo znamenalo, že mal najväčšie výsady ohľadom nič nerobenia.
„Čau,“ kývol mu na pozdrav. Obaja sa pohodlne usadili
gauč. Načiahol sa po misku hrozna na stolíku, keď mu mladší odrastok
Klingbergovie klanu nič z pistácií nenechal. Olle bol nezvestný.
„John, no tak, bude obed,“ karhala ich oboch ich mama.
Nedbali.
„Čo to pozeráš za hovadiny?“ zvraštil starší zo
súrodencov zmätene obočie a načiahol sa po ovládač. Znudene prepínal
programy. John ho ale absolútne nevnímal. Vhodil si zopár sladkých bobúľ hrozna
do úst.
„Ako to ide?“ zamrmlal John neprítomne, keď sa načiahol
po telefón. Netrpezlivo odomkol obrazovku, no od Justine nemal ani jeden
zmeškaný hovor alebo správu.
„Jo, jo, ide to,“ mávol Carl rukou a sprisahanecky
sa obzrel po ich mame, ktorá im teraz nevenovala absolútnu pozornosť
a nemala šancu ich počuť. Prisadol si bližšie. John sa načiahol po
Playstation a podal bratovi ovládanie. „Oi, čo Justine?“ odvetil tlmeným
hlasom, keď sa obaja ponorili do diania hry. John sa ale i naďalej tváril
vyrovnane.
„Včera bola u mňa,“ zamrmlal stroho.
„Takže ste spolu? A teraz je kde? Je doma?“
„Neviem, Carl a nevolal som s ňou,“ pokrčil kútikom
úst. Jeho brat si o tom ale myslel svoje. Všimol si, ako kútikom oka John
znovu poškuľoval po telefóne. Vedel, že dúfal, že mu zavolá. Mladá Nórka, ktorú
mali všetci česť spoznať počas jeho narodeninovej oslavy, ho mala doslova na
háčiku.
Carl vedel o nich dvoch všetko. Ako jediný s ich najmladším bratom v Johnovom okolí vedel, že sa s ňou John stýka a klebety, ktoré
sa šírili, boli pravdivé. John Klingberg si našiel cez leto doma novú lásku
a v očiach neprajných ľudí možno až rapídne rýchlo. Vedel taktiež s akou
dilemou vo svojom vnútri jeho mladší brat bojoval, keď sa ho jeden večer na
rovinu ako jediného ženatého v rodine spýtal na názor. Stýkal sa
s ňou, potajme, hoci nie preto, že by sa za ňu hanbil alebo mal čo
skrývať, no obaja veľmi dobre vedeli, že jej nemohol ponúknuť viac. On odíde,
no ona zostane. Keďže John pevne dúfal, že si to Justine s predajom domu
starých rodičov ešte rozmyslí, ona bude tá, ktorá vo Švédsku ostane a ona
bude tá, ktorá bude znášať pohľady od obsluhy v kaviarňach až po poštárku.
Ich rodičia prirodzene nič netušili. Carl ale vedel aj veci, ktoré si ani jeho malý veľký
brat neuvedomoval. Videl, akým spôsobom sa na ňu díval. Jeho chovanie sa
menilo. Dozrieval.
„Jej rodičia prišli na víkend, takže,“ mykol plecami.
Hoci by bol najradšej trávil s ňou každú možnú sekundu, bolo mimo jeho síl
ovplyvniť, čo robí Justine vo svojom voľnom čase. Všimol si, ako sa na neho
brat kyslo usmial.
„Rodičia, hm?“ doberal si ho. John ho schladil pohľadom,
keď zahliadol, ako sa konečne vrátil aj ich otec. „Psst,“ sykol po ňom
dodatočne a štuchol ho pod rebrá ako keď sa v detstve zvykli
handrkovať o hračky a o to, kto bude v bránke a kto
útočiť, keď hrávali spolu pozemný hokej na záhrade. Pobavene sa v mysli
pousmial, keď si všimol, ako sa Johnov výraz tváre znovu zmenil, keď šlo o ňu
a nevedomky tak potvrdzoval všetky jeho teórie. Ako tajnostkára ho nikdy
nepoznal. Hoci Justine bola vskutku atraktívna žena a to, aká bola
emancipovaná jej na sexepíle ešte viac pridávalo, motyka bola zakopaná niekde
úplne inde. Jeho malý braček bol zamilovaný.
Mladá žena, ktorá bola predmetom ich mikro konverzácie
mlčky sledovala, ako jej otec ukazoval videá z jeho poslednej služobnej
cesty. Na strednej a na vysokej ho vždy prosíkala, aby ju vzal vždy so
sebou. Singapur. Londýn. Moskva. Soul... Koľko krát človek za život
dostane šancu sa tam ísť pozrieť? Počkali, kým sa jej mama vráti naspäť k stolu
potom, ako jej znovu spolužiačky zavolali, aby sa pobrali domov.
John: Kedy ťa dnes uvidím?
Rýchlo zamkla obrazovku skôr, než by správa na obrazovke
jej telefónu vzbudila podozrenie. Telom nikdy ale, pokiaľ šlo o neho,
klamať nevedela. Okamžite jej cuklo kútikmi úst a začervenala sa, keď sa
na ňu otec spýtavo pozrel.
„Z práce?“
„Rana,“ mávla rukou. Stiahla si obrúsok z kolien
a položila ho na stôl, „Hneď som späť,“ usmiala sa na nich oboch
ospravedlňujúco, pritískajúc si telefón k hrudi a prešmykla sa až na
ulicu.
„Haló?“
Telo jej zaliala horúca lavína v okamihu, keď sa
v reproduktore ozval jeho hlas. Rýchlosťou svetla sa vytratil
z obývačky na terasu s telefónom pri uchu a zavrel za sebou
posuvné dvere. Brat mu venoval kyslý úsmev. Vedel, že mu asi ťažko volá niekto
z Dallasu.
„Ahoj,“ zahryzla si do pery. Líca ju pálili.
„Ahoj,“ vzdychol si s úľavou, že znovu počuje jej
hlas. Toto vôbec nebolo v pláne. Zamilovať sa do nej vôbec nebolo
v pláne. „Už vaši prileteli, huh? Je to v poriadku?“
„Hej, hej, už som s nimi, akurát sme doobedovali,“
obrátila sa k výkladu reštaurácie, aby sa uistila, že ešte nestihli
zaplatiť.
„Takže.. Uvidím ťa dnes večer?“
Nemusel pri nej ani stáť, aby vycítil, ako si ešte viac
zahryzla do pery a od pokušenia prižmúrila oči. Nervózne sa chytil za
zátylok, keď sa oprel o zábradlie a hľadel cez presklené dvere na
jeho mamu, ktorá nevedela, čo v kuchyni skôr. Manželka ale jeho brata bola
na ceste. Kvalifikovaná pomoc, ktorej nevynadá po piatich minútach, že si to
radšej spraví sama, ako si ju pamätal z detstva so štyrmi chlapmi
v domácnosti.
„Rada by som,“ vzdychla si. „Ale naši majú nejaké
stretnutie a mama neskutočne nalieha, aby som tam šla s nimi ako
vzorka vydareného potomstva.“
„Hej,“ prevrátil otrávene očami. „Naši tiež. Pozvala
zopár známych na večeru a chce, aby som ostal.“ Jedenásť z desiatich
Švédov by potvrdili, že ich rodina mala na dnešný večer absolútne identický
plán. Ľudia v jeho krajine jednoducho milovali stretávať sa
s priateľmi vo veľkom kruhu. „Ja mám na dnešný večer ale iné plány,“
dodal, čím si znovu získal jej pozornosť. „Čo tak večera u mňa doma, hm?
Včera si mi dala košom.“ Otrávene hrane prevrátila očami. V kútiku duše
ale aj tak vedela, že sa jej páčilo, keď bol neodbytný.
„To znie fajn.“ Kútikom oka zazrela, ako jej otec podržal
mame dvere, keď práve vychádzali z reštaurácie. „Ešte ti zavolám,“
preglgla sucho a rýchlo hovor vypla. Zaťala zuby a s neurčitým
výrazom si vzala od otca kabelku, ktorú jej pozorne vzal so sebou.
„Ideme?“ navrhla diplomaticky, aby odklonila ich
pozornosť.
„Rýchlo, mali by sme sa poponáhľať, chcem ešte po ceste
kúpiť nejaké víno,“ vykročila nedočkavo jej mama ako prvá. „Oh Justine,
nepoznáš nejaké dobré kaderníctvo tu v centre? Možno by som si mala niečo
urobiť s vlasmi.“
„Nie, mami, prepáč,“ mykla bezmocne plecami. Všimla si,
ako jej otec prevrátil očami. Ako každý muž, neznášal ženské záležitosti
ohľadom vlasov, mejkapu a oblečenia. Prišlo mu to zbytočné, no dávno to
s jej mamou už po rokoch manželstva vzdal.
„Preboha robíš obštrukcie, ako keby sme šli na pytačky.“
Justine na chvíľu úplne stuhla a vypleštila na
svojho otca oči. Skoro jej zabehlo. Na sekundu ju opantala paranoja.
„Hans, nemaj strach, my ani nebudeme pravdepodobne
vedieť, že sa Justine vydala, však?“ Obaja na ňu upreli zrak. Justine len
vyhodená z miery mlčky od údivu zahabkala.
„Bez komentára,“ zavrávorala nakoniec, keď sa konečne
spamätala a nastúpila do auta skôr, než by dostala druhý infarkt. Keď ale
z neho o pár hodín neskôr znovu vystúpila potom ako zaparkovala na
ulici pod pouličným osvetlením, stále nič netušiac, a vystúpila
z auta bez toho, aby vedela, kam vlastne ide. S príchodom konca
augusta sa letné noci znovu pomaličky skracovali a na Göteborg už dávno
padol súmrak. Svetlo za oknami obývačky rodinného domu ale prezrádzalo, že
u Klingbergových sa dnes večer konala veľká udalosť. Justinin otec sa
rýchlo načiahol po fľašu vína na zadnom sedadle.
„Máme všetko? A tie veci, čo som priniesla
z Osla?“ Už dlho jej mamu nevidela tak nervóznu od nadšenia. Bola
nedočkavejšia ako malé dieťa.
„Tie mám ja, mami,“ odvetila pokojným hlasom Justine.
Vošli bráničkou k vchodovým dverám domu a rýchlo si napravila
nenápadne sukňu šiat, keď jej otec zazvonil na zvonček.
Neplánovala ostať ani o minútu dlhšie, ako bolo
treba. Plán bol viac než jasný: prísť, usmiať sa, spýtať sa kto sa ako má
a nenápadne sa vytratiť ešte predtým, ako sa konverzácia rozprúdi.
„Anna!“
Sledovala, ako jej mama so širokým úsmevom na tvári
pristúpila k žene, ktorá im zvedavo otvorila a vďačne sa obe
zasmiali. Obe už dávno prestali počítať, kedy sa naposledy za tie celé roky
videli. Justine sa zmätene pozrela do očí svojmu otcovi. Už teraz mala pocit,
že sem nepatrila. Dúfala, že aspoň John sa bavil viac ako ona.
„Poďte ďalej, dobrý večer!“
„Ďakujeme.“
Justine jej usmievavo prikývla a vošla dnu. Mamina
spolužiačka si ju okamžite zvedavo premerala, keď ich oboch s jej otcom
predstavila. Anna vedela, že si ju Justine nemohla pamätať. Jej rodičia sa do
Osla odsťahovali, keď bola ešte taká drobná. Ucítila, ako ju jej mama pyšne
chytila okolo pliec.
„Sme poslední?“ Obe si ich premerala pohľadom. Vyzerali,
že si majú toho viac než dosť povedať.
„Ale prosím ťa, ani zďaleka, len poďte ďalej!“
Vôňa skvelého jedla, ktorá sa niesla domov jej okamžite
udrela do nosa, až Justine z toho zaškvŕkalo v žalúdku. Šum hlasnej
vravy v obývačke doliehal až do chodby, ktorou postupovali. Keď si Johnov otec všimol, že dorazili ďalší hostia, vďačne k ním pristúpil, aby ich
u nich privítal. Už teraz jej bolo jasné, že si po piatich ľuďoch nebude
schopná zapamätať ani jedno meno.
„Ospravedlňte ma,“ usmiala sa na nich prívetivo jeho
manželka a rýchlo sa vytratila do kuchyne. Nestíhala.
„John! Poď sem na
chvíľku, nemôžem zase dočiahnuť tie poháre,“ mávla rýchlo svojmu najvyššiemu
synovi, aby jej pomohol. Justine bola ale príliš sústredená nato, aby zachytila
všetko, čo sa ich jeho otec pýtal. Jeho prízvuk jej robil trochu problém.
„To nevadí, ja ti pomôžem,“ vykročila k nej
Justinina mama priam okamžite. Ženská solidarita nikdy nepoznala medze. Justine
sa po nej z diaľky len zmätene obzrela, no ostala.
„Ale prosím ťa, načo ich mám všetkých troch teraz doma,
ak mi nepomáhajú?“ dali sa spolu obe ženy uvoľnene do reči. Keď prišli na rad
deti, mohli by sa o nich rozprávať aj do rána. John k nim obom
zmätene pristúpil.
„Oh, Inga, toto je náš stredný, John,“ usmiala sa Anna
pyšne na svojho syna. „John hráva hokej v NHL v Dallase. Ani nevieš,
akí sme na neho pyšní.“ Rozpačito prevrátil očami.
„Vážne?“ premerala si ho zvedavo Justinina mama. Ako
každá matka, neubránila sa. Očividne prerástol oboch svojich rodičov.
„Veľmi ma teší,“ napriahol k nej John ruku, hoci
nemal poňatie, kto tá žena bola. Jeho mama sa nejako pozabudla opomenúť, že na dnešný
večer bude potrebovať tak dlhý ťahák s toľkými menami. Začínal sa medzi
toľkými novými hosťami strácať. Na mysli mal ale len jedinú vec. Ako sa
odtiaľto nenápadne vytratiť.
„Čomu sa venujete, Justine?“ prihováral sa jej a jej otcovi zatiaľ
z úprimnej zvedavosti Johnov otec. Historka o tom, ako na víkendy chodievala do
Göteborgu upútala jeho pozornosť. Jej vystupovanie bolo k tomu nenútené
a prirodzené. Videl na nej, ako nemá poňatie, kde je a kto všetko sa
jej ešte dnes večer príde predstaviť, no chápal ju. Nebola jediná.
Rodinu všetkých priateliek jeho ženy poznal, až na Ingu
a tú jej. Ako jediná z ich triedy odišla do zahraničia a do
Švédska sa nevracala. Teraz hľadel do očí jej dcére, ktorá očividne aspoň
trochu v sebe objavila toto leto svoje Göteborské korene. Ako ich rozhovor
plynul, započul ako chytá švédsky prízvuk, no nevediac, koho skutočná zásluha
to bola. John sa osvedčoval byť lepší než akýkoľvek intenzívny kurz. Ako ale každý
Švéd, ozvala sa v ňom hrdosť na ich krajinu.
„Pracujem pre jednu nórsku ropnú spoločnosť,“ odvetila.
Sledovala, ako ho jej odpoveď samozrejme prekvapila.
„To by som nebol bol povedal, odpusťte,“ priznal úprimne
od srdca. „To vás ale na Göteborg nezlomíme, všakže?“ žartoval.
„Nemyslite si, aj my sme skoro odpadli, keď nám to oznámila,“ pousmial sa pyšne Justinin otec, ktorý od hrdosti na svoje mladšie dieťa snáď o tých pár centimetrov na mieste aj povyrástol. Pyšný tata.
„Nemyslite si, aj my sme skoro odpadli, keď nám to oznámila,“ pousmial sa pyšne Justinin otec, ktorý od hrdosti na svoje mladšie dieťa snáď o tých pár centimetrov na mieste aj povyrástol. Pyšný tata.
„Môj domov je v Osle, prepáčte,“ prikývla
ospravedlňujúco. „Ale osie hniezda sú vynikajúce,“ zašepkala sprisahanecky. Od
nej ho to ešte omnoho viac potešilo. Očividne vedela ako si získať domácich.
Presne vedela, čo chceli počuť, no myslela to pritom úprimne.
„To nikdy nemôžete dopredu vedieť,“ pozrel po nej
veľavýznamným pohľadom. Nevediac, ako veľmi trafil do čierneho. Vyrazil jej
dych.
Skôr než by sa stihla nemotorne vyhabkať, zvonček na
vchodových dverách sa znovu našťastie rozzvučal. Rýchlo sa im ospravedlnil
a odprevadil svoju manželku, ktorá sa k nemu prirútila, aby privítali
ďalších hostí.
„Milí ľudia,“ zamrmlal si popod nos Justinin otec. Súhlasne mu prikývla.
„Idem pohľadať mamu. Pôjdem teda, nevadí?“ pozrela mu veľavýznamne do očí. Byť tak neskutočne netrpezlivou nebol Justinin štýl, no aj slepý by si všimol, že jeho dcéra mala na večer očividne už nejaké plány, hoci pre neho neznámeho charakteru. Nenútil ju ostať.
Netušila, ako na tom bol John, keďže jej za celý večer od neho nezavibrovala ani jedna správa, no Justine rozhodne nechcela na seba nechať čakať. Ostával im spolu už len jeden celý posratý víkend predtým, ako John cez týždeň odletí preč a ona z toho nervóznela.
„Samozrejme, veď len choď,“ kývol jej. „Zabav sa.“
„Dík oci,“ pousmiala sa na neho srdečne, keď spolu kráčali do priestoru domu v snahe lokalizovať ich mamu skôr, než sa konverzácia kriticky rozprúdi ešte viac a ona sa z toho nevyvlečie už vôbec. Nasledovaná svojim otcom sa prešmykla z chodby až do kuchyne, aby sa pridala nenápadne do rozhovoru jej mamy s jej kamarátkami zo základnej školy a nenútene sa usmievala nad ich historkami. Kútikom oka sledovala, ako sa jej otec automaticky prívetivo všetkým začal predstavovať. Nenútene sa pousmiala. Z predstavovania sa už vyvliecť nedokázala.
„A nemali ste ešte jedného chlapca?“
„Ale ako sa len na svoju mamu podobáš, Justine!“
„Ste vo Švédsku nadlho?“
Zvedavé otázky nemali konca kraja.
„Milí ľudia,“ zamrmlal si popod nos Justinin otec. Súhlasne mu prikývla.
„Idem pohľadať mamu. Pôjdem teda, nevadí?“ pozrela mu veľavýznamne do očí. Byť tak neskutočne netrpezlivou nebol Justinin štýl, no aj slepý by si všimol, že jeho dcéra mala na večer očividne už nejaké plány, hoci pre neho neznámeho charakteru. Nenútil ju ostať.
Netušila, ako na tom bol John, keďže jej za celý večer od neho nezavibrovala ani jedna správa, no Justine rozhodne nechcela na seba nechať čakať. Ostával im spolu už len jeden celý posratý víkend predtým, ako John cez týždeň odletí preč a ona z toho nervóznela.
„Samozrejme, veď len choď,“ kývol jej. „Zabav sa.“
„Dík oci,“ pousmiala sa na neho srdečne, keď spolu kráčali do priestoru domu v snahe lokalizovať ich mamu skôr, než sa konverzácia kriticky rozprúdi ešte viac a ona sa z toho nevyvlečie už vôbec. Nasledovaná svojim otcom sa prešmykla z chodby až do kuchyne, aby sa pridala nenápadne do rozhovoru jej mamy s jej kamarátkami zo základnej školy a nenútene sa usmievala nad ich historkami. Kútikom oka sledovala, ako sa jej otec automaticky prívetivo všetkým začal predstavovať. Nenútene sa pousmiala. Z predstavovania sa už vyvliecť nedokázala.
„A nemali ste ešte jedného chlapca?“
„Ale ako sa len na svoju mamu podobáš, Justine!“
„Ste vo Švédsku nadlho?“
Zvedavé otázky nemali konca kraja.
„Oi, mami,“ štuchla ju do lakťa, aby upútala jej
pozornosť. Jej mama bola ale absolútne pohltená dnešným večerom. „Mami.“
Nevnímala ju. Bezmocne prevrátila očami. Zaúpela.
„Mami, ja už teda pôjdem, zavolaj mi, keď to tu bude
končiť, prídem po vás,“ usmiala sa na ňu nútene, keď sa ku nej konečne
čiastočne obrátila. Nemala pochopenie pre Justinine nedočkavé
a nespoločenské správanie, no dohoda bola dohoda. Sľúbila jej, že môže
zostať len na chvíľku. Ešte stále ju ale nestihla predstaviť všetkým.
„Dobre, moja, opatrne,“ objala ju zľahka a Justine
zakývala Johnovej mame na rozlúčku. Ingina dcéra by si mohla s jej mladším
synom ruku podať.
„Veľmi rada som vás spoznala,“ ospravedlnila sa
z konverzácie Justine. „Ešte dnes večer niečo mám, prepáčte, budem musieť už ísť. Užite si dnešný večer.“
Zhlboka si odfúkla, keď sa im otočila chrbtom a vykročila k vchodovým dverám. Nenútene sa prešmykla pomedzi zopár ľudí, až ju v ceste zastavila skoro až pri dverách niečia dlaň, ako jej zovrela lakeť. Podráždene a nechápavo sa obzrela. Zamrzla.
Zhlboka si odfúkla, keď sa im otočila chrbtom a vykročila k vchodovým dverám. Nenútene sa prešmykla pomedzi zopár ľudí, až ju v ceste zastavila skoro až pri dverách niečia dlaň, ako jej zovrela lakeť. Podráždene a nechápavo sa obzrela. Zamrzla.
„John?“ vydýchla zmätene.
„Justine?“ zašepkal nervózne a naklonil sa
k nej ešte bližšie, aby ich nikto nepočul. Rýchlo sa okolo seba obzrel. Keď ju tam kútikom oka zazrel zrazu stáť uprostred domu svojich rodičov, pár
krát neveriacky zažmurkal, neistý si, či to bola vážne ona. Samozrejme, že to
ale zrazu všetko dávalo zmysel. To večera jeho rodičov bolo stretnutím, ktoré
Justinina mama tak ospevovala. Tie ich prekliate náhody.
„To tvoja mama pozvala našich na stretnutie zo základky?“
precedila pomedzi zuby. Nervózne si prekrížila ruky na prsiach.
„A to tvoja mama je tá, ktorú celé roky tá moja
nevidela?“
Vymenili si bezmocný pohľad. John sa bezmyšlienkovite
chytil za koreň nosa v snahe vymyslieť, ako vykľučkovať zo situácie.
Justine si bezmocne vzdychla. Ešte toto im chýbalo.
„Čo teraz?“
Myslela si, že po tom všetkom bude už tých hlúpych náhod
medzi nimi viac než dosť. Teraz sa ale očividne nachádzala v dome
Johnových rodičov a zrazu mala pocit, že možno všetky tie absurdné náhody
mali svoj význam a jej z toho vyskakovali zimomriavky. Aký bol ten svet predsa len malý...
„Neviem,“ hlesol. „S týmto som nepočítal.“ Neveriacky ho
schladila kyslým pohľadom.
„Tak ja teda pôjdem. Ty niečo vymysli,“ zastrkla si
nervózne pramienky vlasov za ucho, keďže ju momentálne nič iné a lepšie
nenapadlo. Prikývol jej a odprevadil ju až ku dverám, kde neboli nikomu
priamo na očiach. Srdce mala až v krku. Nechcela, aby ich rodičia spolu
videli, pretože z výsluchu by sa potom len ťažko vykrútila. Pri predstave,
ako na ňu pohŕdavo Johnova mama hľadí, keď si spojí dve a dve, ju prežieral
pocit hanby.
„Prídem za tebou,“ sklonil sa k nej, no nedobrovoľne
sa od nej odtiahol, keď si uvedomil, ako blízko pri nej stál. Nemohol si ale
pomôcť. Istým spôsobom to bolo vzrušujúce, ako sa museli skrývať. Justine
prišla rovno do jamy levovej.
„A kam?“ hlesla. A kedy?
„Počkaj ma u mňa doma,“ položil jej dlaň upokojujúco
na lopatky a obrátil sa preventívne po svojich rodičoch. Boli ale úplne
sami. „Hneď som tam, niečo si vymyslím, veď ma poznáš.“ Všetko mu prišlo zrazu
tak šialené, no to, čo medzi nimi bolo ho príliš bavilo, aby prestal pokúšať
osud.
„Dobre,“ prikývla. Načiahol sa, aby jej otvoril vchodové
dvere. Naposledy sa na neho neisto pozrela, no Johnov vyrovnaný výraz ju
ukľudnil. Úpenlivo jej hľadel do očí v snahe neskĺznuť pohľadom na jej
pery. Vrela v ňom neskutočná túžba pobozkať ju. V dverách sa skoro zrazila ale s Carlom. Od ľaku skoro nadskočila.
„Viete vy dvaja o tom, že sa ľaká len ten, kto nemá čisté svedomie,“ zazubil sa na nich oboch, keď pristúpil k dverám s malým nákupom, ktorý ho po ceste ich mama ešte poprosila kúpiť. „A ahoj Justine, wow, ty si tiež tu?“
„Viete vy dvaja o tom, že sa ľaká len ten, kto nemá čisté svedomie,“ zazubil sa na nich oboch, keď pristúpil k dverám s malým nákupom, ktorý ho po ceste ich mama ešte poprosila kúpiť. „A ahoj Justine, wow, ty si tiež tu?“
Obaja zmätene zaleteli pohľadom k Johnovmu staršiemu
bratovi, ktorý pred nimi zrazu stál a míňal sa s ňou vo dverách. Zvedavo si ho
premerala rovnako ako on ju tak ako naposledy. Už si v kútiku duše pomyslel, že ho vážne tak túžobne očakávali, keďže meškal, keď mu jeho brat až prišiel naproti otvoriť dvere. John mal ale omnoho atraktívnejší a príjemnejší dôvod vytratiť sa z obývačky.
„Oh Carl,“ zaúpel zúfalo John. Pobavene sa jej skrútili
kútiky úst.
„Ahoj,“ mávla mu jemne na pozdrav.
„Ahoj,“ mávla mu jemne na pozdrav.
„Nepovedali nám, že dnes prídeš,“ usmial sa na ňu
diplomaticky.
„To sme už traja,“ dodala usmievavo. Mlčky jej ale John
kývol, aby pokračovala a vykročila von z domu. Rozhovor s Carlom
v dome, kde mali aj poháre uši, nebol dobrý nápad. „Tak nabudúce.“
„Pa, pa,“ odzdravil jej potmehúdsky. Sledoval, ako sa
John neubránil jemnému úsmevu, keď za ňou zavrel dvere a odfúkol si. Bol
v tom až po uši.
„Ty si ju sem pozval?“
„Čo?“ Momentálne mal John mozog tak zavarený od šípiaceho
prúseru, že nedokázal rečnícke otázky svojho súrodenca spracovať.
„Justine predsa,“ prevrátil znudene očami. Pokiaľ ho
pamäť neklamala, v ich meste momentálne trávila čas len jediná Nórka,
s ktorou by sa jej brat bol ochotný baviť. „Tváriš sa, ako keby som bola
naša mama, čo vás načapala. Vzchop sa trochu.“
„Naši pozvali dnes večer jej rodičov,“ zaškrípal zubami.
„No a?“ zvraštil Carl obočie. Oslavu pochopil, no netušil,
že na to idú až tak zhurta. Možno predsa len by mali vysnoriť aké má
číslo prstenníka.
„Ty to nechápeš? My sme nevedeli, že sú to jej rodičia,“
prevrátil zúfalo očami.
„Ah tak,“ vydýchol zmätene. Koniec koncov, to dávalo
predsa len viac zmysel. Nemohol si ale pomôcť, pobavene sa zazubil. „Možno je to
len znak karmy, že klamať sa nepatrí.“
„Hej, sľúbil si-“
„Bože neboj sa,“ zastavil ho. „Všetko to mám pod
kontrolou, nikto nič netuší,“ žmurkol po ňom hravo brat a štuchol ho do
brucha. „Pivo?“ vtisol mu tašku s nákupom do rúk, keď už takto neužitočne stál pri dverách a jemu sa nechcelo samému s taškami naťahovať.
„Nie, vďaka, pôjdem autom.“ Ako keby nevedel.
Zvedavo vykukol spoza rohu a všimol si, ako na nich
oboch ich mama pozerala kútikom oka. Ak sa jej synovia držali spolu stranou,
znamenalo to, že mali niečo na lubom. Nato, aby im vedela čítať myšlienky,
nepotrebovala ani byť v ich blízkosti. Roky praxe.
„Neviem, aký je tvoj plán, ale veľa šťastia, lebo to
vyzerá tak, že ťa dnes mama už nespustí z očí. Uži si to,“ potľapkal ho
Carl povzbudivo po pleci. John v mysli zaúpel. Stavil na diplomatickú
taktiku a rýchlo podišiel ku skupinke pozvaných, ktorí mu boli najmenej
známi a prívetivo sa usmial. Dúfal, že spoločenské správanie zaberie
a Justine nenechá na neho dlho čakať. Keď ale neskôr prudko zabrzdil pred domom, až
zmätene nadskočila.
Rýchlo vyskočil z auta a podišiel k jej
odparkovanému autu. Našiel ju, ako si v aute znudene číta bulvárne články
o nórskej kráľovskej rodine na internete, čím si krátila čakanie na neho.
Keď jej usmievavo jemne zaklopal na sklo, s pokojom Angličana stiahla
okienko a načiahla sa po ovládaní rádia, aby stíšila hlasitosť.
„Už som si myslela, že si si za mňa našiel náhradu,“
pozrela na neho pobavene. Ako by len mohol.
Okamžite sa načiahla po kľúče pohodené pri rýchlostnej
páke a stisla kľučku na dverách auta. Galantne jej pri vystupovaní
pridržal dvere. Niečo jej ale šepkalo, aby jeho galantnosť brala
s rezervou a ostávala v strehu. Určite mal niečo za lubom. Iskričky žiari
v očiach a lišiacky pohľad ho zakaždým prezradili.
„Dnes večer bol široký výber, vieš ako,“ zazubil sa na
ňu. Pobavene prevrátila očami. Očividne bol v dobrej nálade, keďže znovu
oplýval svojou podpichovačnou náladou hokejistu. Zastavil ju ale dotyk jeho
dlane v oblasti jej pásu, keď si ju k sebe rýchlo pritiahol
a vtisol jej na pery vrúcny bozk. Prekvapil ju. Nič mu ale nato
nepovedala. Me too, blyslo jej mysľou, keď ju pustil. Rýchlo za sebou
zabuchla dvere a kráčala s ním až pod strechu domu. Počkala, kým
z vrecka nohavíc vyloví neposlušné kľúčiky a bokom sa oprela
o fasádu.
„Ja by som povedala skôr opak ak si napriek tomu za mnou
prišiel,“ vrátila mu úlisnú poznámku a ten prepadový bozk. Samozrejme, že
sa za ňou vrátil. Akoby ju mohol vedieť za celý ten večer vytesniť
z hlavy.
V hlave mu vírilo nekonečné množstvo otázok.
Blízkosť ich mám z detstva v ňom vzbudilo zvedavosť. Ešte stále živo
pociťoval zimomriavky pri spomienke nato, ako zostal šokovaný mlčky stáť na
mieste, keď medzi hosťami zazrel závej jej vlasov.
„Až po tebe,“ žmurkol na ňu, keď odomkol dvere
a pokynul jej, aby vošla ako prvá. Opatrne vykročila do prázdneho, tmavého
domu a vyľakane až poskočila, keď sa za jej chrbtom zakradol, aby zažal svetlo.
Venovala mu škaredý pohľad.
„Máš strach?“ hľadel na ňu spýtavo. Veľmi dobre ale vedel
odpoveď. Elektrizujúce napätie by sa medzi nimi znovu dalo sťa krájať. Nechcela ale, aby to mal s ňou dnes
večer až také jednoduché.
„Mala by som?“ nadvihla obočie a rozišla sa útrobami
prízemia. Pri jej predošlých návštevách si nemala čas a ani príležitosť
Johnov príbytok poriadne zo zvedavosti obzrieť. Na jej vkus bol dom nato, že
v ňom býval celé leto sám, priveľký, no kým bola, aby ho súdila ako narába
s peniazmi, ktoré si poctivo vydrel?
Podpichovačnú otázku nechal visieť vo vetre
a podišiel k nej. Polička, ktorú mal v obývačke vyhradenú pre
hokej okamžite prirodzene upútala jej pozornosť a ako aj predpokladal, jej
kroky ju zaviedli rovno k stene so všetkými jeho najcennejšími
spomienkami. Podal jej medailu z posledného svetového šampionátu, na
ktorom len pred pár desiatkami týždňov získali zlato. Ako najčerstvejšia
a najcennejšia súčasť jeho poličky slávy prirodzene visela v popredí
všetkých ostatných medailí, ktoré získal v súťažiach tak s juniormi,
tak so seniormi.
„Je... ťažká,“ prezerala si zvedavo vzácny kov
a bruškami prstov prešla po roku vytesanom na dizajne medaily. Keďže
športové podujatie okrem olympiády išli úplne mimo ňu, ani netušila, že sa v Kodani
tri mesiace dozadu hral svetový šampionát. Nieto, aby mala prehľad, že John
spoločne s celým tímom na turnaji triumfovali. Hoci na strednej hrávala
florbal, nikdy sa ich družstvu nepodarilo získať nijaké ocenenie. Teraz mala
ale pocit, že by možno nebolo na škodu zlepšiť sa v športových reáliách.
Hlavne čo sa týkalo ľadového hokeja.
„Pristane ti,“ zamrmlal, keď sa načiahol po šiltovke
s troma švédskymi korunkami známych z ich reprezentačných dresov,
ktoré si všetci navzájom po finále na pamiatku podpísali a nasadil jej ju
na hlavu. Hromadila sa v ňom túžba pobozkať ju. Bola by z nej tak
dokonalá Švédka.
„Čo táto?“ ukázala na jediné ocenenie na poličke, ktoré
nepatrilo k úspechom z reprezentácie.
„To je za výhru v Švédskej lige.“
„Hmm a NHL?“
„No..“ Zalichotilo mu, ako jednoducho veci, čo sa jeho
povolenia týkalo, videla. Kiežby to bolo také jednoduché. „Možno budúcu
sezónu.“ Sezónu, ktorá znovu klopala na dvere a ich tímový čet opätovne
pomaly ožíval. Odmietal ale na to ešte myslieť. Ešte stále mu ostávalo zopár
dní. Videl, ako v mysli spracováva
informácie. Sezóna.
Zahľadel sa na ňu, ako sústredene odpisuje mame na
správu, že sa stretnú doma, keďže sa jedna z jej spolužiačok ponúkla, že
ich vezmú po ceste domov. Tvár sa mu šťastne rozžiarila, keď si uvedomil, že mali
celú noc len a len pre seba.
„Juss.“
„Hm?“ zdvihla k nemu sústredene zrak od písania
správy. Spýtavo na neho pozrela.
„Nechaj ten telefón už tak,“ vytiahol jej ho
z dlaní, zamkol nedbalo obrazovku bez ohľadu nato, či správu stihla
odoslať alebo nie a hodil za seba na sedačku. Samoľúbo na ňu pozrel. Neubránila
sa posmešku. „Nechýbal som ti?“
„John,“ snažila sa silou mocou v sebe udržať
pobavený úsmev. „Nevidel si ma tak tri hodiny,“ udržiavala si ťažkopádne poučný
tón hlasu.
„To som nemal na mysli,“ zamračil sa sústredene. „Takže
kde sme to včera skončili?“
Z pliec jej s pôžitkom stiahol rifľovú bundu a
nechal sa ňou prilákať do objatia ich tiel, keď za nimi zavrel dvere na spálni.
Ako keby ich mohol aj niekto rušiť.
Obaja vedeli, že možno na to išli zhurta, z jedného extrému do druhého, no keď po prvý krát zastonala jeho meno, vedel, že ju nemal v pláne zo svojho života nikdy vytesniť.
Obaja vedeli, že možno na to išli zhurta, z jedného extrému do druhého, no keď po prvý krát zastonala jeho meno, vedel, že ju nemal v pláne zo svojho života nikdy vytesniť.
„Naši rodičia by na nás momentálne asi neboli moc pyšní,“
zadychčala, keď mu stonajúc objala tvár do dlaní a túžobne si zahryzla do
pery. Ani na sekundu ju nepúšťal z objatia pod úrovňou pása a vášnivo
si ju v šialenom rytme pritískal bokmi k sebe. Chrbtom dlane sa
načiahla, aby mu zotrela kvapôčky potu z čela a končekmi prstov mu
prečesala strapaté vlasy, aby ho objala okolo zátylku a pritisla sa
k nemu ešte viac.
Srdce jej bilo splašenejšie ako na húsenkovej dráhe
a ona sa dobrovoľne strácala v nekonečnej modrej farbe jeho očí
poludňajšieho neba, keď na oblohe niet ani obláčika. Hoci jej telom pulzoval
nápor hormónov a šialeným tempom prestávala cítiť pôsobenie gravitačných
zákonov, pohľad do jeho očí v nej vyvolával extázu pokoja. Cítila, ako sa jej svaly, ktoré sa pomaly ale
isto na celom tele sťahovali do hlbokého kŕču, uvoľnili. Na chvíľu.
„Môj otec by ťa teda určite ani trochu teraz
nepochválil,“ zachichotala sa, keď prestal. Udychčaný jej opätoval mlčanlivý
pohľad. Hoci si priala, aby mohla tak ničím a nikým nerušená skĺzať
pohľadom po jeho tele kedykoľvek len chcela a aby sa ich telá dotýkali
kedykoľvek len chcela, omnoho viac krát ako mohla a omnoho viac krát ako jej
ostávalo, na toto teraz nemali čas. Ako keby jej čítal myšlienky, stehná jej
pod zadkom zovrel v objatí svojich silných rúk a chvatne si ju
položil pod seba na posteľ. Zachichotala sa.
Spýtavo na neho zdvihla obočie, keď sa nad ňou dominantne
sklonil a stiskom zápästí jej prišpendlil ruky nad hlavou. Pozorne krúžil
ohľadom po jej prsiach a brušku rozmýšľajúc, na ktorom citlivom mieste ju
pobozká ako prvé.
„Ešteže mi vzťahy otcov s ich dcérami prišli vždy
preceňované,“ usmial sa lišiacky samoľúbo sám pre seba. Inštinktívne privrela
oči, keď pocítila, ako jej jazykom prešiel po bradavke a vlna emócií jej teraz tlačila na viečka. Telo jej každým
kontaktom jej citlivej pokožky so špičkou jeho jazyka zaliala nová, omnoho
intenzívnejšia lavína slasti a nekonečného tepla vyžarujúceho
z Johnových dotykov. Keď cítil, ako sa pod náporom emócií napla
v kŕči a snažila sa vymaniť z stisku jeho dlane, zadosťučinene
sa spopod mihalníc pozrel na úškľabok slasti a napätia, ktoré sa
v nej teraz kumulovalo, no ona sa bezmocne zmietala v zomknutí
jeho paží.
Zmätene otvorila oči, keď cítila, ako sa jej telo
roztriaslo, pripravené na cieľovú rovinku. John to ale vedel. Jedným okom
sledoval, ako sa jej výdychy čoraz viac prehlbovali, no mal s ňou ešte
dnes večer plány. Skôr než by sa stihla nadýchnuť a zaprotestovať, prečo
prestal, opätovne do nej vnikol a sledoval, ako jej tým vyrazil dych.
Zúfalo zastonala, keď jej bruškom palca prešiel po spodnej pere. Sám cítil, ako
jeho telo reaguje na lahodné pohyby jej panvy a sám čoskoro dosiahne klimax, no
bol znovu príliš sebecký a chamtivý. Nedokázal sa nabažiť, ako jej telo
reaguje na každučký pohyb toho jeho. Mal pocit, ako keby bolo pre neho
stvorené. Chcel ho spoznať celé a on sa nemienil vzdať toho, aby mu
nepatrila. Zahryzol si do vnútornej strany líca, keď cítil, ako jeho svalová sústava
pomaličky kolabovala od pohlavnej námahy a z nedostatku kyslíka
začínal strácať vedomie. Rýchlo sa
k nej sklonil a kŕčovito sa jej prisal na pery.
„Ešte nie,“ zastonala prosebne roztraseným hlasom, keď
jej pulzovanie z podbruška vystúpilo až do spánkov a ochromovalo jej
všetkých päť zmyslov.
„Dlho to už ale nevydržím, Justine,“ dýchal prerývane.
Snažil sa na to nemyslieť a ovládať sa, keď ucítil, ako sa steny jej
vnútra scvrkávajú ako kolabujúce domino. Bolestivo zaťal zuby. Nikdy predtým
ešte s nijakou inou ženou nedokázal vidieť v bolesti krásu. Až kým
nestretol ju.
„Prosím,“ zlomil sa jej hlas, keď na neho prosebne
pozrela. Hoci jej chcel dať viac, jeho telo ho pri pohľade na jej nahé telo
a prosebný výraz zradilo a on sa bezvládne zosunul po jej boku do
rozhádzaných perín. Plytko dýchal. Chrbtom dlane na horúcom čele sa snažil
aspoň trochu odohnať mrákoty z dehydratácie a vyčerpania, no cícerky
potu ho štípali v očiach a na rozpálenej pokožke. Celý horel.
„Prepáč,“ hlesol previnilo, keď nasucho preglgol
a načiahol sa po jej líci. Mlčky sa prevrátila na bok, aby sa mu mohla
pozrieť do očí.
„To nevadí,“ jemne sa na neho usmiala.
„Myslíš, že by si mi mohla prosím ťa doniesť pohár vody?
A... Niečo na utretie,“ šepol, keď mu tlak chvíľkovo zakolísal a znovu rapídne
klesol. Privrel oči. Rýchlo ochotne vyskočila na rovné nohy, aby si cez
seba prehodila aspoň jeho tričko a prebehla až do kuchyne. Pohár vody si
naliala radšej aj pre seba. Rýchlo sa vrátila, keď počula, ako volá zničene jej
meno.
„Je ti lepšie?“ posadila sa na kraj postele, keď sa
načiahla, aby pootvorila okno a sledovala, ako ho na jeden dúšok vypil až
do dna. Nevládal sa ani pohnúť.
„Myslím, že mi nikdy v živote nebolo lepšie,“
zamrmlal. Bolo jej jasné, že mu za chvíľu nič nebude ak mal stále silu lichotiť
jej a byť sprostý. Napriek tomu prevrátila očami v snahe nedať
najavo, aké mali na ňu jeho slová aj tak v skutočnosti účinky.
„Vážne?“ nadvihla obočie. Znovu mu utrela z čela
cícerky potu papierovým obrúskom, ktoré mu neprestávali máčať vlasy.
„Vážne,“ odvetil vyrovnane a ona vedela, že to myslí
vážne. Konečne roztvoril oči. „So žiadnou ženou mi nikdy tak dobre nebolo.
Justine, ja viem, že ty vieš, že-“ Nasucho preglgla. Musel uznať, nebolo to asi
to najromantickejšie vyznanie lásky, ale v ústnom prejave nikdy nebol
dobrý. Preferoval iné spôsoby, ako jej ukázať, ako mu na nej záležalo. Ona ani
náhodou nebola pripravená na rozhovor tohto rázu.
„John, ja-“ išla mu skočiť zmätene do reči, no zastavil
ju. Srdce sa jej znovu rozbúchalo.
„Poď so mnou.“
V očiach sa mu teraz odrážal neoblomný výraz
a opatrne sa posadil, aby si boli tvárou v tvár. Vyhýbavo uhla
pohľadom. „Vráť sa so mnou do Dallasu. Prosím.“
Nikdy nemusel o veľa vecí v živote prosiť.
V kocke mu v živote nikdy nič podstatné nechýbalo. On ale nechcel
odísť bez nej. Patrili k sebe. Tak to cítil. To, čo medzi nimi bolo, nech
sa to dalo nazvať čímkoľvek, bolo skutočné a len blázon by si to nepriznal
a on vedel, že cítila to isté. Ak existovala hoci len malá nádej, že sa
toho nemusel vzdať, rozhodne sa nechcel vzdať bez boja.
Nikdy v živote tak väčšmi v kútiku duše netúžila niekomu a niečomu povedať áno, no obaja vedeli, že nemohla. Nesmeli.
Nikdy v živote tak väčšmi v kútiku duše netúžila niekomu a niečomu povedať áno, no obaja vedeli, že nemohla. Nesmeli.
„To predsa vôbec nie je také ľahké,“ pozrela na neho
raneným pohľadom. Dúfala, že by sa nejaký ten večer mohli tejto téme ešte
vyhnúť. John sa ale pod náplavom emócií neubránil a nemienil ďalej skrývať,
čo k nej cítil. Nerobili predsa nič zlé. Byť zamilovaní nebolo trestné či
sa ich rodičia poznali alebo nie.
„Nemyslím predsa, aby si sa hneď odsťahovala z Osla
a mali sme päť detí,“ opravil sa, keď nervózne pozrela von oknom do noci,
potom čo sa načiahla, aby ho zavrela. Na odhalených stehnách začínala pociťovať
chlad. „Myslel som na pár dní, aspoň kým začne sezóna,“ naliehal.
„A čo moja práca,
John?“ pozrela mu priamočiaro do očí. Keď ale videla, ako jej na to nemá čo
povedať, pobavene si vzdychla. Ak takto pôjde ich rozhovor ďalej, len si ublížia.
„No,“ nadýchol sa, no jej otázka ho úplne umlčala, hoci
dopredu vedel, že príde aj nato. Nevedel to predtým a nevedel jej na ňu odpovedať ani teraz. Sledoval, ako si k nemu sadla naspäť na kraj
postele a láskyplne sa načiahla za jeho lícom.
„John, ty vieš, že,“ ucítila v hrudi ťah. Nerob
to. Ona sa ale odhodlane nadýchla. „Jednoducho možno ak by som ťa bola
stretla, keď som mala tak šestnásť, povedala by som si, že to má cenu. Ja ale
viem...,“ nadýchla sa. „My obaja vieme, že to čo hľadám vo vzťahu mi ty nemôžeš
dať. A ja tebe. Proste mám strach.“ Porazenecky sklopil zrak.
„Ja neviem, John, možno by pomohol čas. Všetko sa zbehlo
tak narýchlo.“
Bol to ale čas, ktorého nemali ani zďaleka nazvyš
a on sa bál, že ak odíde bez toho, aby vedel, na čom je, ostane
v zabudnutí len ako chvíľková, letná láska. Ona pre neho ale znamenala
omnoho viac a on nechcel, aby sa tak cítila.
„Nikdy som k nikomu za tak krátku dobu nič tak silné
necítila, to nepopieram a ty to asi vieš,“ pokračovala. „Vzťah na diaľku to je
ale,“ sklonila pokorne hlavu aj ona. Ani sama nedokázala uveriť vlastným ušiam,
že sa konečne prestala ovládať a vyložila karty na stôl. Dochádzali jej
slová.
„Ja proste neviem či to má cenu ak si vezmeme v úvahu všetky okolnosti,“ pokrútila hlavou. Zrazu sa všetky tie emócie, ktoré vždy zatratila do úzadia, nahromadili do ústredia jej mysle a ona pocítila, ako sa jej v kútikoch očí hromadia slzy.
„Ja proste neviem či to má cenu ak si vezmeme v úvahu všetky okolnosti,“ pokrútila hlavou. Zrazu sa všetky tie emócie, ktoré vždy zatratila do úzadia, nahromadili do ústredia jej mysle a ona pocítila, ako sa jej v kútikoch očí hromadia slzy.
Nemohol jej to zazlievať. Hoci jej slová boleli po tom,
ako by sa to dalo nazvať, že jej vyznal city, vedel, že má pravdu. Justine
nebola už dávno naivná školáčka a hlavne, nebola na neho odkázaná. Od
samého začiatku bola jednoducho mimo jeho ligu, no o to viac v ňom
vzbudzovala záujem. Na vlastné oči predsa videl, ako by do vrecka strčila
hociktorého muža vo svojom obore. Jej reč tela, vystupovanie... Mala svoju
kariéru, ktorú jej nechcel a nesmel brať a hoci si prial, aby to mohli spolu
skúsiť, sám nevedel ako. Vedel, že ak by od neho žiadala na jeho mieste to
isté, nedokázal by to pre ňu urobiť. Čakala, čo jej na to povie, pretože
začínala mať pocit, že každým slovom je všetko medzi nimi dvoma len horšie
a ťažšie. Všetko sa okolo nich ako domček z karát rúcalo.
„Myslíš, že ak by som mohol, neurobil by som to pre teba?
Ale ja nemôžem, Justine.“ Samozrejme, že vedela, že to nerobil naschvál.
Rovnako ako ona, bol len zúfalý. Veľmi dobre si uvedomoval, že s ním
v Dallase nadchádzajúcu sezónu nový tréner počítal a on si nemohol
dovoliť nijaké zaváhanie. Ani jeden ale nechcel, aby sa to, čo medzi nimi
vzniklo za tak neštandardných podmienok, za necelé dva týždne medzi nimi
vyhaslo, keď si zbalí kufre a odletí na druhú stranu oceána. Už teraz jej
tá predstava naháňala zimomriavky.
„Ja neviem John, prepáč,“ hlesla. „Ak to má byť takto, potom by možno bolo lepšie, ak by sme sa na tých zostávajúcich pár dní prestali vídať,“
pozrela na neho nakoniec zlomene a hlasno potiahla nosom. Pery si od
zúfalosti stiahla do pevnej linky a sledovala, ako mlčky sklonil
hlavu. To bol jeho koniec.
Keď už máme takú pohrebnú náladu, chcela by som to všetko zaklincovať ešte tým, že nám do konca poviedky ostávajú už len tri časti. Čo ale hovoríte na hru osudu o tom, že veci v rybkovských životoch možno nakoniec neboli až také náhody? Veríte vôbec na náhody?
Úprimne musím priznať, že čo sa týka kapitol, táto a tá posledná sú moje najobľúbenejšie. (Prečo? Srsly, Barbora? Well..) Asi ma budete hardcore súdiť, aká som bezcitná (hahaha go for it) ale pri písaní tohto zlomu v deji, o ktorom som už mala od začiatku jasno, som sa inšpirovala jednoducho samou sebou, lebo sama viem, aké to je. Sú môjmu srdcu jednoducho najbližšie. Veľmi sa ospravedlňujem, že také pohrebné bludy musíte znovu čítať, ale ja som si v nich jednoducho vyložila zlomené srdce na papier, keď som v máji odlietala od priateľa a ja som vážne nevedela, kedy ho znovu uvidím. Vložila som do nich asi najväčší kus môjho srdiečka a ja teda dúfam, že sa mi pocity a atmosféru podarilo vystihnúť čo najlepšie. Hoci si prajem, aby tomu tak nebolo, je to pravda & Meatballs sa blížia ku koncu. #willmissyou Príde Vám ich rozhodnutie racionálne? Čo by ste na ich mieste robili Vy?
love you all,
Vaša Baj.
Keď už máme takú pohrebnú náladu, chcela by som to všetko zaklincovať ešte tým, že nám do konca poviedky ostávajú už len tri časti. Čo ale hovoríte na hru osudu o tom, že veci v rybkovských životoch možno nakoniec neboli až také náhody? Veríte vôbec na náhody?
Úprimne musím priznať, že čo sa týka kapitol, táto a tá posledná sú moje najobľúbenejšie. (Prečo? Srsly, Barbora? Well..) Asi ma budete hardcore súdiť, aká som bezcitná (hahaha go for it) ale pri písaní tohto zlomu v deji, o ktorom som už mala od začiatku jasno, som sa inšpirovala jednoducho samou sebou, lebo sama viem, aké to je. Sú môjmu srdcu jednoducho najbližšie. Veľmi sa ospravedlňujem, že také pohrebné bludy musíte znovu čítať, ale ja som si v nich jednoducho vyložila zlomené srdce na papier, keď som v máji odlietala od priateľa a ja som vážne nevedela, kedy ho znovu uvidím. Vložila som do nich asi najväčší kus môjho srdiečka a ja teda dúfam, že sa mi pocity a atmosféru podarilo vystihnúť čo najlepšie. Hoci si prajem, aby tomu tak nebolo, je to pravda & Meatballs sa blížia ku koncu. #willmissyou Príde Vám ich rozhodnutie racionálne? Čo by ste na ich mieste robili Vy?
love you all,
Vaša Baj.
Normálne mi srdce puklo ... Tri kapitoly? :( Joj, smutná som.
OdpovedaťOdstrániťNa jedno stranu mi bolo Johna a Juss veľmi ľúto, na druhú stranu, rozhodla sa najlepšie, ako mohla. Zahodiť všetko kvôli letnej láske/poblúzneniu by bola hlúposť, lebo tam je vždy tá možnosť, že ak by to predsa len urobila a išli by spolu do Dallasu,mohlo by sa to otočiť o 180° proti nej.
Mne sa táto časť veľmi veľmi páčila. Teším sa na ďalšiu.
❤️❤️❤️
- Júlia
moja najdrahšia Julka,
OdstrániťVer mi, nie si jediná, ktorej srdce puklo ale je to tak. :( Ďakujem ti veľmi krásne, že si si ako vždy našla čas a nechala komentár! Ako som spomínala, táto časť je moja srdcovka, takže ma omnoho viac ešte teší, že mala úspech. Dúfam, že mi odpustíš, ako sa Justine rozhodla.
Love you! Užívaj víkend!
tvoja večne vďačná Baj.
Táto časť bola tak pekná a prelomová zároveň, že asi sa mi chce plakať.
OdpovedaťOdstrániťA či tu bolo až moc náhod? Podľa mňa ani nie. Skôr osud si ich našiel. A zariadil aby boli spolu (na teraz A uvidíme ešte na koľko..)
Takže môžeme z časti povedať, že príbeh je inšpirovaný skutočnosťou ❤ veď ja som ti písala, ty vieš ako ťa (vás) za to obdivujem. Píšem vás, pretože nikdy nestačí aby sa snažil iba jeden a tak to bude určite aj tu. Ak budú chcieť byť spolu, budú musieť aj niečo obetovať a myslím, že Justine obetuje toho viac.. Aj keby John mohol tak obetuje aj štyrikrát viac. Príde mi to tak, že Justine niekedy uvažuje aj za oboch, lebo keby to nechá na Johna, má zabalené veci a letí s ním..
A že sa nemôžu stretnúť pokiaľ neodletí? Že by ďalšia náhoda a za ten čas na seba niekde narazia? Alebo John sa objaví na prahu jej dverí sám od seba...
Ešte k tomu, čo sa stalo pred týmto všetkým. To stretnutie rodín ma dostalo. Od začiatku ako som zistila, že budú v jednom dome, som tŕpla a čakala kedy príde k ich stretnutiu. A vieš čo by ma zaujímalo? Že ako by to bolo, keby na seba narazili pri rodičoch a ako by sa zachovali :D (možno nabudúce?)
Ach, neviem ako to len môže a bude pokračovať...
3 časti? Ale to rýchlo ubehlo... :( budú mi veľmi veľmi veľmi chýbať... všetci do jedného!
Inak zamieša nám karty ešte Johnova ex, či máme na ňu už zabudnúť?
Posielam veľké objatie a nedočkavo sa teším na 26.6. ❤
-D
Bom dia, linda! ❤
OdstrániťNeplač, mojo, šetri slzy! To bude dobré. Ďakujem za tak krásny budíček, lepšie sa mi už vstávať nemohlo! Fakt ďakujem! Fiiha a ešte aký dlhý! #loveit
To s tým osudom máš pravdu, chcela som na plno uplatniť zákon padajúceho hovna & niekedy sa ti toto v živote stane! (again, inšpirované skutočnosťou lol) Z časti sa dá áno povedať, že príbeh je inšpirovaný našou skutočnosťou, ale na svoju obranu musím povedať, že u nás to bolo jednoduché a nemuseli sme takto všetko riešiť. Ďakujem, staph it, ale odkážem! haah Hádam sa mi podarí a konečne ho na ten Spišský hrad už pritrepem. S tým, že na to to chce dvoch, máš absolútnu ale ABSOLUTNU pravdu. amen, sis. Taktiež ma teší, že vás ešte stále dokážem prekvapiť & návšteva bola nečakaná. To tak malo byť! hihi Máš ale znovu pravdu s tým, že by to bolo veeeľmi zaujímavé, ak by to bolo trochu inak & oni by neboli dostatočne diskrétni aneb načapali by ich. To by sa ale vysvetľovalo, čo? ;) Ako autora ma teší, že netušíš ako by mohli tri ďalšie kapitoly pokračovať, ako človeka, ktorý ťa zbožňuje lebo si moje srdco, PREPÁČ. Ako som už ale povedala, koniec je môj najobľúbenejší & ja sľubujem, že to bude stáť zato!
s láskou,
tvoja Baj.
P.S.1: Damn, aj mne to už teraz chýba, ver mi! Ešte stále som sa s tým nezmierila & neviem, čo budem robiť.
P.S.2: Na Fanny zabudni, povedala som si, že to by bola príliš veľká telenovela. x Teda ak nezmením názor, no nemyslím.
Ahoj Baj 💙
OdpovedaťOdstrániťUž len tri časti ? To nieee ale tak dúfam že máš pre nás nachystane niečo nové ? 😊
Ja osobne verim na nahody a osud a ze proste sa stane to čo sa má stať aj keď nie všetko je o nahodach.
páčilo sa mi že si tu zakomponovala aj náhody ktore sú súčasťou života . Mne sa zatiaľ táto časť a tá narodeninova najviac páčila aj keď všetky su super 😊
Čo sa týka tejto časti tak na začiatku to bola opäť taká pohodička aj keď to že sa ocitnú spolu v dome jeho rodičov som netipovala 😂 aj keď som už pri čítaní cakala na moment kedy sa stretnú 😊 a Carl to je proste cislo 😂 tie jeho reči 😂
Musela už prísť aj časť kde si povedia čo bude potom... oddiaľovať to nemohli stale ...ako aj tak si myslím že sa ešte stretnú pred odletom ...bud to bude opäť náhoda možno sa znovu stretnu na trhu alebo v kaviarni ...alebo Justine ho pôjde pozrieť lebo to nevydrží pretože tie city čo navzájom prechovávaju sú tak silné že prekonajú aj udalosti a veci ktore sa im momentálne zdaju neprekonateľne ... Alebo je moznost že ho prekvapí na letisku co je síce také klise ale nevadilo by mi to 😀
Možno nás budeš trochu naťahovať a oni sa stretnú až v poslednej časti ale možno bude v kontakte s Carlom ktorý sa jej bude starať a zvieratká ( verím v tom, že tam budú mať dôležitú úlohu )
Som zvedavá cim nás opäť prekvpiš v ďalšej časti 💙
moja drahá Lenka!
OdstrániťĎakujem veľmi krásne, že si si takto našla čas a iiha aký dlhý a veľký komentár ešte! Bohužiaľ, áno, už len tri časti do konca ale ver mi, už chystám niečo nové! Pracujem na tom. x
Yes, yes a ešte raz yes, že je toto teda tá, ktorá sa ti páčila zatiaľ najviac! Ako som už spomínala, ja sama mám túto a poslednú najradšej. <3 #highfivesis Takisto yes zato, že škodoradosť najväčšia radosť a mne sa podarilo vás s tými rodičmi prekvapiť a načapať nepripravené, keďže o to šlo! Čo sa týka Carla, no niekto im to musí povedať do očí tak ako to je, keď oni sú takí ťuťovia obaja, no nie? Klamať sa nemá. ;)
Čo sa týka tvojich dojmov, ideš na to skvelo a som veľmi rada, že rozmýšľaš aj za nich! To si ale píš, že zvieratká sú ako vždy veľmi dôležitou súčasťou všetkého už od začiatku & objavia sa aj v extras, ak by ste mali po konci záujem aj o tie. Ja sa takto s tebou zatiaľ lúčim, ale hádam sa vidíme už v stredu! Opatruj sa mi!
tvoja Baj. <3
Zdravím Baj❤️
OdpovedaťOdstrániťPrepáč, že som sa tak dlho neozvala ale bola som odcestovaná a nemala som toľko času..
Vážne už len tri časti a bude koniec? To nie... Dúfam, že si pre nás prichystáš dačo nové!
Som rada, že za ten čas, čo som tu nebola sa umúdrili. Ale ten koniec mi zlomil srdce��
Na viac sa už nezmôžem, prepáč..
Dúfam, že v stredu už budem o niečo schopnejšia.
-Lucia
Moja drahá Lucka,
Odstrániťprosím ťa, nič si z toho nerob, Dianka mi spomínala, že si bola odcestovaná. Dúfam, že si si výlet užila a mala si sa dobre! Zaslúžiš si!
Ako som hovorila aj ostatným babám, nebuď smutná, lebo budem smutná aj ja. Ako som aj spomínala aj Dianke, už kujem pikle & chystám niečo nové, neboj sa. Tak rýchlo sa s vami nechcem rozlúčiť! Príliš ste mi chýbali. Nikdy som si to neuvedomila, no máš pravdu, UMUDRILI SA, kým si bola preč hihi. Za nič sa nemusíš ospravedlňovať. Oddýchni si. Vidíme sa v stredu! <3
tvoja Baj.