Secret Santa - XIII

 

Naše najdrahšie babky ježibabky, 

chcela by som Vám takto za nás obe popriať najšťastnejší, najzdravší a najúspešnejší rok 2021.

Nech je lepší ako ten minulý, nech sa Vám darí, nech Vás to zaveje kdekoľvek. 

And now, enjoy, je nedeľa x

Popruh športovej tašky s hokejovou výstrojou sa mu nepríjemne zarezával do trička pod váhou jej obsahu. V druhej ruke sa bezmyšlienkovite pohrával s hokejkou a svižnými krokmi križoval ulice jednej z detroitských štvrtí, aby sa dostal konečne domov. 

Nadychoval sa prerývane a sťažka. 

Únava z tréningu si vyberala na jeho tempe svoju daň. Nechcel ale zimák opustiť dovtedy, kým si nebol istý, že svoj dnešný cieľ splnil. Aj za cenu, že mu to trvalo o trištvrte hodinu dlhšie ako ostatným.

Pre to, aby bol najlepší, robil vždy a vždy aj bude svoje absolútne maximum. V jeho živote nebolo žiadne ale ani možno. 

Hokej bolo to, čo chcel. 

Pre čo dýchal.

Po čom túžil najviac. 

Nechcel ísť na vysokú. Nechcel byť ako ostatní. Chcel žiariť, chcel, aby sa jeho sny stali skutočnosťou.

Už od prechodu pre chodcov mu do uší doliehal pravidelný rytmus skákajúcej basketbalovej lopty. Keď teda míňal ihrisko, nedalo mu to. Obhliadol sa cez plot a na chvíľu zastal za jeho pletivom, ktoré chránilo chodník, aby sa lopty nedostávali mimo ohraničeného priestoru na hru.

V prvej sekunde si pomyslel, že je to možno nejaké kúzlo, ktoré ho vždy k nej pripúta, hoci aj v tej najneočakávanejšej chvíli. 

Sky si zamyslene prehadzovala loptu z jednej ruky do druhej v pravidelnom rytme a drobnými krokmi kráčala až pod kôš. Pohľad mala neustále sklopený na povrch lopty, o ktorú opakovane udierala dlaňami, a tak nemala šancu zahliadnuť, ako ju Patrick hypnotizuje pohľadom. 

Zastala pod košom. Od oka naň zamierila, pričom bol o dosť vyššie, ako by sa jej, človeku nízkemu, páčilo. 

Lopta vyletela oblúčikom ladne do vzduchu a dievča bez pohnutia sledovalo jej smer. Lopta sa hlučne odrazila od stĺpa, na ktorom bol basketbalový kôš pripevnený a odkotúľala sa niekam na druhú stranu cez všetky čiary až za jej chrbát.

Podráždene sa zamračila na cieľ jej paľby, ktorý znovu minula. Pravdepodobne bude absolútne jedno, koľko krát sa pokúsi trafiť kôš, výsledok bude rovnaký.

„Skús mieriť do štvorca.“

Obhliadla sa ponad svoje plece a sledovala, ako si Patrick Kane bezstarostne prehadzuje zrazu loptu v rukách a smeruje od jej miesta dopadnutie rovno k nej. 

Musela sa jednoducho pousmiať. To chlapčisko vždy vedelo, ako upútať pozornosť dievčaťa.

„Ale ten je ešte vyššie ako kôš,“ oponovala mu. Bez pohnutia čakala, kým dokráča až k nej a vtlačí jej loptu naspäť do rúk. Ani na sekundu neodtŕhala zrak od jeho podmanivých očí. Užíval si jej pohľad.

„Pomôžem ti,“ prehodil pokojným hlasom a odstúpil na pár krokov spod koša. Nasledovala jeho kroky až na čiaru.

„Čo tu vlastne robíš?“ 

„Snažím sa ťa ohúriť svojimi športovými schopnosťami,“ odvetila pobavene.

„Pôsobivé.“

Chvíľu na neho upierala znovu mlčky zrak, potom sa sama pre seba uškrnula. „Čakám brata.“

„Dobrovoľne?“

„Nemám na výber,“ pokrútila hlavou. 

Vadilo jej, ako benevolentne Ediana vychovávajú a nechávajú ho neustále vymýšľať nové a nové vrtochy. Najnovšie si zmyslel, že sa začne venovať karate. Samozrejme ako staršia sestra ho dostala na starosť, aby zakaždým prišiel bezpečne domov. Bolela ju z toho hlava.

„Skús to,“ povzbudzoval ju, keď sa snažila s loptou v dlaniach zamieriť na terč. „Nezabúdaj, štvorec.“ 

Tvrdá basketbalka preletela vzduchom, no odkotúľala sa po zemi skôr, než by sa ku košu čo i len priblížila. Sky vedela, prečo minula a prečo jej muška bola taká mizerná. Všetko to mala na svedomí tá bezprostredná Patrickova blízkosť, ako jej napovedal pokyny. Nedokázala sa sústrediť.

„Nikdy to nedokážem,“ zaskučala bezradne a pobehla po loptu. „Som strašne nízka.“

„Aj keď je človek nízky, dá sa to trafiť,“ povzbudzoval ju. 

„Myslím, že budem tá výnimka, čo to pravidlo potvrdzuje,“ pokývala hlavou. 

„Ukáž,“ vypýtal si od nej loptu a podišiel ku košu. Mlčky sledovala, čo urobí. 

„To nie je fér!“ rozhodila rukami, keď vyskočil do vzduchu a lopta sa svižne odrazila od štvorca do koša. „Ako si to urobil?“

„Musíš sa odraziť celý telom, Sky. To je celá veda,“ usmial sa na ňu pobavene. 

Skôr, ako stihla zistiť, čo tým presne myslí, zazrela v diaľke svojho malého brata, ktorý ju úpenlivo hľadal pohľadom. Znudene si vzdychla.

„Asi mi budeš musieť ukázať, čo si tým presne myslel, inokedy. Musím už ísť.“

„Kadiaľ ideš?“ zastavil ju jeho hlas skôr, ako sa mu stihla stratiť z dohľadu.

„Rovno domov, prečo?“ obrátila sa opatrne, no s nevinným úsmevom na tvári. Patrickova pozornosť jej lichotila. Ako vždy.

„Znamená to, že máme rovnakú cestu?“

„Myslím, že áno,“ prikývla usmievavo a jemne sa začervenala. Neváhal ani sekundu. Načiahol sa po svoj náklad a doprevádzal Sky za svojím malým bratom a neskôr cestou domov.

„Nemáš to od ruky?“ opýtala sa ho za celú dobu tú istú otázku snáď už po stý krát, keď kráčali chodníkom štvrte a Edianovi nedávala pokoj Patrickova hokejka. 

„Už som ti povedal, že nie,“ usmial sa na ňu. „Už vieš, kam chceš ísť na vysokú, mimochodom?“

Sledoval, ako sa Skyina tvár zachmúrila. „Stále som sa nerozhodla. Je to komplikovanejšie, než som si myslela.“

„A máš aspoň nejakú predstavu?“

„Myslím, že... Áno. Premýšľala som nad zoológiou. San Francisco. Možno Florida.“

„To znie dobre,“ prikývol uznanlivo. Už teraz tým malým kengurám niekde v zoologickej záhrade závidel, ako ich Sky s láskou kŕmi a stará sa o ne. 

„Miluješ zvieratá, však?“

„Niekedy možno viac ako ľudí,“ odvetila. Zadívala sa mu na malý okamih do očí. Edian ju ale bolestivo štuchol hranou hokejky do členka. Zaťala zuby od bolesti a spražila ho pohľadom. Nikdy nedokáže obsedieť, kým mu ľudia nevenujú neustále pozornosť.

„To stačí, ty malý hajzlík. Vráť tu hokejku. Hneď,“ sykla ľadovým hlasom a chlapec vedel, že znovu pokúša trpezlivosť svojej sestry. 

„Prepáč,“ zamrmlal sklesnuto, keď ho schmatla za ruku a po zvyšok cesty musel svorne kráčať po jej boku, kým ona odpovedala na Patrickove zvedavé otázky.

„Teba výška neláka, však?“ neubránila sa a musela sa konečne Patricka na tú vec opýtať. 

„Vôbec,“ pokrútil hlavou. „Úprimne, nebolo by to nič pre mňa. Môj život je hokej.“

„A čo urobíš, keď hokej zrazu odíde?“

Nepopieral, jej otázka ho zarazila. „To teraz nie je až také podstatné.“

„Ako myslíš,“ mykla plecami. Natiahla sa do predného vrecka na Edianovom ruksaku po kľúče od domu.

„Ďakujem, že si nás odprevadil. Zajtra v škole?“ otočila sa za ním na rozlúčku, keď brata poslala do domu. 

„Maličkosť. Jasné!“

„Maj sa, Patrick,“ usmiala sa na neho naposledy a zatvorila za sebou nízku bránku.

„Maj sa, Sky,“ zamrmlal, keď zízal na zatvorené dvere na dome, za ktorými jej silueta splynula. 

 

Drobné úlomky črepín spomienok z jeho stredoškolských čias ho sprevádzali od prvého okamihu, ako sa v St. Louis so Sky Millerovou rozlúčil. 

Ani jeden to na sebe vtedy nedal znať, no obaja si priali, aby vtedy zastal čas. Alebo sa vrátili do čias, kedy v ich životoch nebola žiadna NHL. Do čias, kedy všetko bolo tak tínedžersky nevinné a skutky boli impulzívne. 

Veci by teraz urobil úplne inak. Neuspokojil by sa opäť s tým málom, ktoré sa mu podarilo zo Skyinej pozornosti vtedy získať. Chcel by ju omnoho viac. Dával by jej to najavo omnoho silnejšie. Vôbec by sa nezaujímal o ostatných.

Za daných okolností ich znovunájdenia nemohol od nej žiadať nič viac, ako toľko, koľko by bol schopný on urobiť pre ňu. Čiže skoro mizivé nič.

Play-off si vyberalo daň na súkromných životoch všetkých zainteresovaných v lige bez výnimky a celé mesto, klub na čele s ním samým od seba očakával maximum. Bolo mu jasné, že na rozvíjanie ich prachom zapadnutého vzťahu nebude mať ani sekundu čas a všetko bude musieť počkať.

Po výdatnom rannom korčuľovaní sa pohodlne vyvalil na sedačke a účty, ktoré mu priniesli, odložil na stôl. Jediná vec, ktorá teraz zaujala jeho zrak bola Skyina najnovšia fotka na sociálnej sieti z jej zastávke v Cancúne. 

Ľútostivo sa pozeral na Skyin úsmev, ktorý vyžaroval aspoň trošku mexického slniečka. Napadlo mu, že za tých pár dní, odkedy fotku na svoj účet zverejnila, mohla už sto krát byť kdekoľvek inde na svete. Chýbala mu.

Bezmyšlienkovite chytil mobil do ruky a vytočil najnovšie číslo v jeho kontaktoch. Počkal, kým to pár krát zazvoní a potom sa nadýchol na pozdrav.

„Ahoj, Sky, to som ja, Pat!“

„Patrick!“ ozval sa na druhej strane jej zmätený hlas. Našťastie nie rozospatý. 

„Neruším?“

„Ale prosím ťa,“ prevrátila znudene očami, keď sa akurát prechádzala ulicami San Francisca. Ľudia do nej nedbanlivo vrážali, no ignorovala ich.

„Hádaj, čo?“ zaškeril sa sám pre seba.

„Hmm? Blackhawks vyhrali medzi tým, ako som to stihla zaregistrovať?“

„P-počkaj, stihla?“ zháčil sa. Srdce mu vynechalo úder. 

„Hádam si si nemyslel, že nebudem sledovať, ako sa vám darí v play-off bojoch! Asi by som nemala, ale dodatočná gratulácia k postupu cez Oshieho a spol.“

V duchu si myslel pravý opak. Hlavou mu preblesklo, ako to robí, že ho zakaždým niečím prekvapí. 

„To tvoje mlčanie beriem ako neverbálne áno,“ ozval sa naliehavo jej hlas znovu v reproduktore. V pozadí počul šum mesta. Trúbiace autá. Vravu. 

„Videl som, že si bola v Cancúne,“ zamrmlal na svoju obranu a znovu si zvedavo prezeral fotku. 

„Takže ma teraz sleduješ?“ usmievala sa, keď križovala cestu. Pohľadom mihala po výkladoch občerstvení, trafík a kaviarní.

„Vždy, keď sa dá, inak sa mám ale dobre, ďakujem,“ usmial sa sám pre seba. „Si v St. Louis?“

„Uhm, nie, momentálne neplánovane v San Franciscu. Možno postnem niečo aj dnes, nech si v obraze.“

„Mal by som asi dorovnať skóre v Minnesote, čo?“

Nevnímala ho. 

Sporadicky si pridržiavala mobil pri uchu a zastala uprostred chodníka. Zhypnotizovaná výkladom trafiky podišla bližšie a vzala najnovšie vydanie športového denníka do rúk. Uprene hľadela na mladého muža s číslom 88 na jej obálke, ako buričsky oslavuje svoj gól a titulka ospevuje jeho hokejové schopnosti. 

Až po ich stretnutí si uvedomila, ako jej to všetko chýbalo. Ako sa v skutočnosti sama cítila a pocit, že sa v St. Louis nedokáže cítiť ako doma, ešte zosilnel. Patrickova prítomnosť jej iba pripomenula, aký dosah všetky tie chybné rozhodnutia v jej živote majú. Pripadala si stratená v tomto obrovskom svete. Stratená a sama. Bez neho. Bez všetkého a všetkých. Bez rodiny a priateľov. Bez lásky.

„Sky?“ ozval sa trochu znepokojene Patrickov hlas z druhej strany, pretože jej mlčanie prišlo absolútne nečakane. Prepískol to?

„Sky? Si tam?“

Noviny vrátila na svoje miesto a zmätene sa pobrala ďalej. 

„Hej, som. Prepáč,“ odvetila priškrteným hlasom a nervózne si prehrabla vlasy. Znovu to na ňu všetko doliehalo.

„V pohode?“

„Jasné, neboj,“ chlácholila ho. „Len som sa zamyslela. Čo nové v Chicagu?“

„Hádam nič. Od rána stále iba smoklí. Asi ostanem len doma.“

„Sám? Len nepovedz, že zabiješ celý deň hraním video hier alebo niečím podobným.“

„Samozrejme, že nie!“ zháčil sa. „Večer nás čaká zápas, takže sa naobedujem, hodím šlofíka a pôjdem pomaly na zimák.“

„Vtedy budem ja už na ceste naspäť do St. Louis.“ Zabočila na ďalší prechod pre chodcov a druhou stranou cesty sa vracala pomaličky do hotela.

„V tom prípade... Šťastný let!“

„Aj ty zlom väz!“

„Môžem ti neskôr znovu zavolať?“

„Či môžeš?“ vzdychla si. „Musíš.“

Už teraz sa nemohla dočkať.

Ahojte, je nedeľa a ja sa teda znovu hlásim. 

V prvom rade som sa Vám chcela úprimne poďakovať za milé novoročné priania a že ste si na nás spomenuli. Veľmi si to vážime.

Nejaký ten spam som naznačila už na začiatku príspevku, no chcela som Vám len povedať, že aj vďaka Vám a tomu, že sem napriek dlhej odmlke nás oboch stále chodíte, bol odchádzajúci rok milší, krajší. Rok 2020 bol náročný pre nás všetkých, na prvý pohľad svetlých momentov veľa nebolo, no mňa úprimne milo prekvapilo, že ste sa pomaličky na blog znovu objavovali. Že sem občas poradicky zablúdite a konečne sme Vás niečím aj dokázali potešiť. Že sa konečne oplatilo. 

Kým ale ešte kartu v prehliadavači zavriete, chcela som Vám znovu popriať veľa úspechov a hlavne veľa, veľa zdravia Vám a Vašim najbližším. Nech Vám všetko, čo chcete tento rok dokázať, vyjde aj napriek tomu, že sme nezačali v tom najlepšom duchu. Sama viem, že učiť sa na diaľku nie je bohviečo, školu som dokončovala na drát a nie, nie je to isté. Takisto viem, že to nie je nič príjemné ani v práci. Hoci byť v pyžame je fajn, chýba kontakt s kolegami, všetko je pochmúrnejšie. Mnohí z nás sú v ohrození, že o prácu úplne prídu. Ak teda či už ešte študujete alebo pracujete, držme si palce. 

Január bude veľmi, veľmi dlhý, a preto ak aj niekto z Vašich blízkych momentálne bojuje o zdravie v nemocnici (covid, necovid), alebo v zdravotníctve pracuje a je týmto "vymysleným vírusom" ovplyvnený, držím palce ešte viac a myslím na Vás. 

Už to asi viete, ale... 

V marci som utekala z Anglicka po tom, ako mi v jedno na anglické pomery krásne ráno prišla od NHS (systém britského zdravotníctva 100 percentne mimochodom v správe štátu a aj tak peňazí nie je dosť) esemeska, že počnúc dnešným dňom (18. marec) nie je možné navštevovať ambulancie za účelom rutinných vyšetrení. V praxi, je zle. Deň nato som kúpila letenku, zbalila sa a o ďalší deň nato som zdrhala domov. V živote som sa nemusela tak razantne a expresne rýchlo rozhodnúť. Nebála sa, čo bude. To bolo príliš aj na môj inokedy nekonečný pragmatizmus, splachovacizmus a racionálnu hlavu. 

Po prvej vlne som bola po dlhej dobe kvôli niečomu na Slovensko hrdá. Zvládli sme to perfektne (too good to be true). Povedala som si, že možno som bola na našu mentalitu až príliš prísna. Možno Slováci nevedia byť AŽ tak všeobecne zlí, ako sa mi veľa krát zdá. Ostala som. Našla som si prácu, kým pôjdem na magistra. Pri písaní svojho prvého článku som sa však v práci pozrela na výtlak na sociálnych sieťach ohľadom COVID-19. A zhrozila som sa. (Ak si chcete pokaziť deň alebo večer, môj článok môžete nájsť tu. Nevermind túto moju malú reklamu).

Dnes máme situáciu, ktorá v Anglicku a iných krajinách bola už v marci, aj na Slovensku. Neviem, prečo mám potrebu Vám to tu rozpisovať, ale myslím, že všetci sme z opatrení už tak unavení, že zabúdame na empatiu. Je jednoduchšie uveriť klamstvám hoaxérov a dezinformátorov, ktoré ponúkajú tak jednoduché odpovede na naše otázky, pretože často nerozumieme tomu, čo sa deje. Informácii je veľa a sú tak chaotické, že OSN to dokonca nazvala infodémiou. Zabudli sme sa rozprávať (rozumej nenadávať a nefrfľať). Opýtať sa, ako sa máme. Ostaňte preto, a myslím to úprimne, prosím, zdravé, šťastné, mentálne sane a nech Vám všetko vyjde. Porazili sme Rusov na majstrákoch v Goteborgu, porazíme aj koronu! 

Pac,

Vaša Baj.